Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/76/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobcu: M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, K. - B., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, proti žalovanej: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. 7, K., zast. M. PARTNERS, s.r.o., Laurinská 3, Bratislava, o zaplatenie sumy 2.900 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo 14. septembra 2018, č. k. -166, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo 14. septembra 2018, č. k. -166, p o t v r d z u j e.

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava III. (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. septembra 2018, č. k. -166 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, s tým, že žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že dňa 01.06.2012 uzatvoril so žalovanou Nájomnú zmluvu na základe podaného inzerátu žalovanou, ktorej predmetom bol prenájom bytu vlastnícky patriaceho žalovanej žalobcovi. Predmetnú Nájomnú zmluvu vopred pripravila žalovaná aj s uvedením výšky nájomného a poplatkov, pričom žalobca do zmluvy rukou dopísal svoje generálie. Zmluvu uzatváral žalobca v časovej tiesni, pričom žalobca pri podpise zmluvy bol prekvapený, keď žalovaná od neho žiadala sumu 550 eur s tým, že mu tvrdila, že nájom činí 200 eur a poplatky za energie činia 350 eur mesačne. Takto upravenú výšku nájmu a poplatkov za energie neriešil prepisom v zmluve, akceptoval takéto sumy a mesačne sumu 550 eur aj žaloavenj uhrádzal. V decembri 2012 sa na vchodovej bráne montoval čipový zámok, preto žalobca požiadal žalovanú o poskytnutie mu čipu, na čo nereagovala, čo bolo dôvodom ukončenia z jeho strany nájomného vzťahu so žalovanou. Do prenajatého bytu žalobca chodil cez garáž. Nájomný vzťah so žalovanou žalobca ukončil dňa 31.12.2012, kedy mala žalovaná v byte podpísať Výpoveď z nájmu, čo však neurobila a byt odmietla prevziať. Z tohto dôvodu sa žalobca dostavil na OO PZ Bratislava II, kde odovzdal pre žalovanú kľúče od predmetného bytu, podal oznámenie o stave vodomera, elektromera, následne listom zo dňa 02.01.2013 kontaktoval žalovanú doporučeným listom so zaslaním jej Výpovede z nájmu bytu s tým, že žalovaná v úložnej dobe zásielku neprevzala. Od žalovanej si uplatňoval sumu 450 eur za nevrátenú kauciu pri skončení nájmu a sumu 2.450 eur predstavujúcu mesačné poplatky 350 eur za mesiace jún až december 2012, t. j. 7 mesiacov titulom vrátenia úhrad za ním zaplatené poplatky za energie z dôvodu, že žalovaná mu do dnešného dňa nezaslala vyúčtovanie týchto nákladov. Zároveň si žalobca uplatnil aj

zľavu z nájomného za december 2012 vo výške 100 eur z dôvodu, že do prenajatého bytu v decembri 2012 nemohol riadne vstupovať, hoci do bytu vstupoval cez prenajatú garáž.

3. Žalovaná v konaní tvrdila, že nežiadala žalobcu o ukončenie nájomného vzťahu k 31.12.2012, v ktorý deň pri stretnutí so žalobcom v predmetnom byte on požadoval podpísať dohodu o ukončení nájmu k 31.12.2012, čo ona odmietla, načo žalobca začal byť verbálne agresívny, z ktorého dôvodu zo strachu žalovaná z bytu odišla. Nakoľko Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú, k jej ukončeniu nedošlo 31.12.2012, a nájomný vzťah trval aj v roku 2013. Keďže žalobca opustil predmetný byt 31.12.2012, kľúče od bytu odovzdal pre žalovanú na OO PZ Bratislava II, žalobcom uplatňovaný nárok za zaplatenie kaucie 450 eur s prísl. považovala za nedôvodný. Čo sa týkalo nároku na zaplatenie 2.450 eur s príslušenstvom titulom vrátenia poplatkov za energie, nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že tento za mesiace 06-12/2012 uhrádzal platby za energie 350 eur mesačne a za mesiac 12/2012 sumu 250 eur. V zmysle čl. III bodu 2 bol žalobca povinný uhrádzať žalobkyni poplatky za spotrebu vody, kúrenia, energií, odvoz smetí vo výške 100 eur mesačne, ktoré za obdobie 06-12/2012 žalobca žalovanej i uhrádzal. Bezprostredne po uzavretí Nájomnej zmluvy bol uzavretý ústne Dodatok k zmluve o navýšení výšky nájomného z 200 eur na 450 eur + poplatky za energie 100 eur. K ukončeniu nájomného vzťahu k 31.12.2012 nedošlo, nakoľko k výpovedi nájomnej zmluvy žalobcom došlo v januári 2013, ktorý list žalovaná neprevzala v úložnej dobe 23.02.2013 a v zmysle druhá veta ( ďalej len „OZ“), začala výpovedná doba plynúť 01.02.2012, takže k ukončeniu nájomného vzťahu mohlo dôjsť najneskôr k 01.03.2013. Žalovaná žiadala započítať jej nárok na úhradu nájomného za mesiace 1, 2/2013 v sume 900 eur /2 x 450 eur/ z titulu nájomného a sumy 198,19 eur na úhradu energií z vyúčtovania, navyše vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu.

4. Z obsahu nájomnej zmluvy zo dňa 01.06.2012 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná ako prenajímateľ a výlučný vlastník dvojizbového bytu č. XXX a na 2. poschodí na P. č. XX v K., zapísanom na LV č. XXXX prenechala na účely bývania žalobcovi tento byt ako nájomcovi v zariadenom stave podľa Odovzdávajúceho a Preberajúceho protokolu inventáru bytu tvoriaceho Prílohu č. 1 Nájomnej zmluvy. V zmysle čl. III bod 1 sa účastníci zmluvy dohodli na nájomnom 200 eur mesačne, pričom v zmysle čl. III bod 2 v nájme neboli zahrnuté poplatky za spotrebu vody, kúrenie, elektrickej energie a odvoz smetia vo výške 100 eur mesačne, poplatok za energie bol povinnou súčasťou platby nájomného za každý mesiac. Podľa čl. III bod 3 zmluvy, bolo nájomné splatné k 25. dňu v mesiaci vopred a kaucia vo výške 450 eur, ktorá sa mala zúčtovať pri ukončení nájomnej zmluvy po obdržaní vyúčtovania ( úhrady nedoplatkov, poškodenie zariadenia bytu a pod.) mala byť uhradená na účet žalovanej po podpise zmluvy. V prípade nedodržania výpovednej lehoty podľa čl. IV bod 2 kaucia mala prepadnúť v prospech prenajímateľa. Podľa čl. IV bod 1 bola nájomná zmluva uzavretá na dobu určitú od 01.06.2012 do 30.06.2013, podľa čl. IV bodu 2 bolo možné nájom skončiť aj pred uplynutím doby nájmu písomnou formou, ak o to požiadala aspoň jedna zo zmluvných strán a v takom prípade sa nájom mal skončiť s jednomesačnou výpovednou lehotou. Nájomná zmluva v dolnej časti poslednej strany obsahuje rukou písané údaje o: stave vodomera

- 00173,086; merača tepla - 0088,232 60 (07330,09m3); elektromer výr. č. XXXXXXX - stav: XXXXXX. Ďalej obsahuje záznam zo 06.06.2012 s potvrdzujúcimi podpismi oboch sporových strán, a to: Nájom 550 eur prevzatý žalovanou, kaucia 450 eur prevzatá žalovanou, kľúče 3 ks prevzaté žalobcom, všetko dňa 06.06.2012.

5. Z príjmového pokladničného dokladu súd zistil, že žalovaná prijala od žalobcu dňa 28.06.2012 sumu 550 eur na účel : nájom+ služby 7/2012. Z Odovzdávacieho protokolu zo dňa 31.12.2012 vyhotoveného žalobcom a výlučne ním aj podpísanom súd zistil, že na základe Zmluvy o nájme bytu a vzájomnej dohode medzi žalobcom a žalovanou malo dôjsť „dnešným dňom“ k ukončeniu nájomnej zmluvy a k odovzdaniu bytu č. XXX-a na P. XX v K., zapísanom na LV č. XXXX nájomcom - žalobcom žalovanej ako prenajímateľovi. Stavy meračov boli nasledovné: elektrometer: 007010kWh, studená voda : 00209060 m3. Vyúčtovanie a finančné vyrovnanie zo strany prenajímateľa za nespotrebované energie malo prebehnúť do 14 dní od prevzatia bytu prenajímateľom. Z listu adresovaného žalobcom žalovanej zo dňa 31.12.2012 s názvom Ukončenie nájmu, ktorý bol daný na poštovú prepravu žalobcom dňa 02.01.2012 a žalovanou neprevzatý v odbernej lehote a vracaný žalobcovi 23.01.2012, súd zistil, že žalobca ako nájomca z dôvodu, že ku dňu 31.12.2012 žalovaná odmietla prevziať prenajatú nehnuteľnosť - byt č. 202-a a ukončiť nájomnú zmluvu dohodou, ako i potvrdiť výšku jednotlivých energií ku dňu 31.12.2012, žalobca bol nútený dňa 31.12.2012 o 13,35 hod. podať oznámenie na polícii, kde v zapečatenej obálke odovzdal 5 kľúčov od bytu. Zároveň upozornil žalovanú, že od 15.12.2012 mal čiastočne znemožnený prístup do prenajatého bytu, nakoľko mu žalovaná odmietla vydať elektronický kľúč od hlavného vchodu

napriek upozorneniam, za čo si uplatnil 50% zľavu z nájmu za 12/2012. Stav meračov bol uvedený totožne ako v návrhu Odovzdávajúceho protokolu v zmysle bodu 7 odôvodnenia tohto rozsudku. Žalobca žiadal vyúčtovanie a finančné vyrovnanie za nespotrebované energie do 30 dní od 31.12.2012 a zároveň žiadal považovať toto oznámenie za ukončenie nájmu. Z vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia za rok 2012 spojené s užívaním bytu č. XXX na Rezedovej č. XX v K. o celkovej ploche XX,XXmX vystavenej správcom IMMOSERVIS Bratislava, s.r.o. za rok 2012 súd zistil, že skutočné náklady činili 1.450,25 eur, predpis činil 1.510,33 eur, rozdiel činil 60,08 eur ako preplatok. Z vyúčtovania nákladov za užívanie predmetného bytu a plnenia za rok 2013 súd zistil, že náklady činili 901,60 eur, platby 1.668,48 eur, rozdiel činil 766,88 eur preplatok. Z vyúčtovania poplatkov za energie za obdobie 6-12/2012 a vyčíslenými a predloženými žalovanou súd zistil, že na základe stavu meračov boli za obdobie 6-12/2012 boli tieto náklady za teplo, studenú vodu, ostatné položky nákladov podľa vyúčtovania správcu domu, elektrickú energiu vyčíslené na sumu 498,56 eur a za obdobie 1,2/2013 boli tieto náklady vyčíslené na sumu 198,19 eur.

6. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , .

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 1.06.2012 uzavretá Nájomná zmluva, na základe ktorej žalovaná ako výlučná vlastníčka prenajala žalobcovi 2-izbový byt č. XXX na P. č. XX v K. na účely bývania na dobu určitú od 01.03.2012 do 30.06.2013. V zmysle čl. III zmluvy sa žalobca zaviazal žalovanej platiť mesačné nájomné 200 eur a poplatky za spotrebu vody, kúrenie, elektrickej energie, odvoz smetia vo výške 100 eur, pričom v nájme neboli tieto poplatky zahrnuté. Už pri podpise zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k dohode o výške nájomného tak, že toto bolo dohodnuté na 450 eur mesačne + poplatky 100 eur, ktoré mesačné nájomné a poplatky uhradil žalobca pri podpise zmluvy žalovanej. Nájomné bolo splatné k 25. dňu v mesiaci vopred. Zároveň v zmysle čl. III bod 3 nájomnej zmluvy bola zmluvnými stranami dohodnutá kaucia 450 eur, ktorú zaplatil žalobca žalovanej a táto mala byť zúčtovaná pri ukončení nájomnej zmluvy po obdržaní vyúčtovania - úhrady nedoplatkov, poškodenie zariadenia bytu a pod. Kauciu žalobca uhradil žalovanej taktiež pri podpise nájomnej zmluvy, pričom kaucia mala prepadnúť v prospech prenajímateľa v prípade nedodržania výpovednej lehoty podľa čl. IV bod 2 zmluvy, podľa ktorého ustanovenia bolo možné nájom ukončiť aj pred uplynutím doby nájmu, a to písomnou formou, ak o to požiada aspoň jedna zmluvná strana a v takom prípade sa nájom mal skončiť s jednomesačnou výpovednou lehotou. Žalobca na Nájomnej zmluve pri jej podpise špecifikoval stav vodomeru, merača tepla, elektromera, potvrdil prevzatie 3 ks kľúčov a žalovaná potvrdila prevzatie nájmu 550 eur, kaucie 450 eur dňa 06.06.2012. Žalobca listom zo dňa 02.01.2013 doručoval žalovanej Výpoveď z nájmu predmetného bytu, ktorú žalovaná neprevzala v úložnej dobe a vrátila sa žalobcovi dňa 23.01.2013 ako neprevzatá zásielka. V zmysle čl. IV bod 2 Nájomnej zmluvy mala zmluvná strana možnosť nájom bytu ukončiť pred dohodnutou dobou trvania nájmu písomnou výpoveďou, čo žalobca využil a nájom predmetného bytu tak s jednomesačnou výpovednou dobou, ktorá začala plynúť prvým mesiacom nasledujúcim po doručení výpovede žalovanej, teda dňom 28.02.2013. Súd nemal v konaní preukázané, žeby k skončeniu nájmu došlo dohodou medzi stranami sporu, ako tvrdil žalobca ku dňu 31.12.2012. Bolo teda nepochybné, že nájomný vzťah medzi stranami sporu bol ukončený k 28.02.2013 na základe písomnej Výpovede z nájmu danej žalobcom v súlade s čl. III bod 2 Nájomnej zmluvy. Zároveň bolo nepochybné, že žalobca nedodržal výpovednú lehotu, preto žalovanej v zmysle čl. III bod 3 Nájomnej zmluvy vznikol nárok na kauciu, ktorú jej žalobca uhradil dňa 06.06.2012 a táto prepadla v prospech žalovanej. Keďže žalobca nedodržal výpovednú lehotu, predmetný byt opustil dňa 31.12.2012, v dôsledku čoho kaucia 450 eur prináleží v súlade s čl. III bod 3 Zmluvy žalovanej, v tejto časti o zaplatenie kaucie 450 eur s príslušenstvom súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. Čo sa týkalo nároku žalobcu na vrátenie sumy poplatkov za energie vo výške 2.450 eur s príslušenstvom, súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že na základe Nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou zo dňa 01.06.2012 bol žalobca ako nájomca povinný žalovanej ako prenajímateľovi za prenájom bytu platiť mesačné nájomné 450 eur a poplatky za energie, vodu, kúrenie, odvoz smetí vo výške 100 eur mesačne. V takejto celkovej výške 550 eur žalobca žalovanej túto sumu do 31.12.2012 aj uhrádzal. Žalobca v konaní nepreukázal, žeby po podpise zmluvy bolo ústne dohodnuté nájomné vo výške 200 eur a poplatky za energie vo výške 350 eur. S prihliadnutím na listinné doklady založené v spise mal súd preukázané, že tieto mesačné poplatky za

vodu, elektrinu, teplo vyčíslené vo Vyúčtovaní predstavovali necelých 100 eur a nebol by dôvod, aby žalovaná od žalobcu žiadala platby za poplatky zvýšené o 250 eur. Z internetových portálov mal súd nepriamo preukázané, že výška nájomného porovnateľných bytov ako predmetného bytu sa pohybuje v rozmedzí 650 eur mesačne s nákladmi za služby a energie 150 eur mesačne. Z tohto dôvodu súd uveril žalovanej ohľadne dohodnutej výšky nájomného na 450 eur mesačne a poplatkov za energie 100 eur mesačne. Žalobca si v konaní uplatňoval zaplatenie sumy 2.450 eur ako vrátenie mesačných platieb za energie za dobu od 01.06.2012 do 31.12.2012 v ním tvrdenej výške 350 eur / 7 mesiacov z dôvodu, že mu žalovaná po skončení nájmu nepredložila Vyúčtovanie nákladov. Je pravdou, že žalovaná žalobcovi vyúčtovanie nákladov za dobu od 01.06.2012 do 28.02.2013 predložila až v rámci tohto súdneho konania na pojednávaní dňa 10.04.2018, a to za obdobie od 01.06.2012 - 31.12.2012 vo výške 498,56 eur a za obdobie od 01.01.2013-28.02.2013 vo výške 198,19 eur vypočítaných žalovanou v súčinnosti so správcom bytového domu, v ktorom sa prenajímaný byt nachádza, a to podľa skutočného stavu meračov špecifikovaných a zaznačených žalobcom dňa 31.12.2012. Žalobca v konaní toto vyúčtovanie ( čl. 96 spisu) nenamietal. Keďže žalobca v období od 01.06.2012 do 31.12.2012 uhradil žalovanej na platbách za energie, vodu, kúrenie, odvoz smeti pri dohodnutej sume 100 eur mesačne celkovo 700 eur, vznikol žalobcovi preto za obdobie nájmu v roku 2012 preplatok 201,44 eur a , ktoré mu žalovaná bola povinná vrátiť. Za rok 2013 vznikol žalobcovi nedoplatok 198,19 eur. S poukazom na žalovaná vzniesla námietku započítania výšky nájomného za 1,2/2013 vo výške 900 eur a sumy preplatkov za energie. Započítanie (kompenzácia) je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu (najčastejšie peniaze), ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu alebo ak medzi účastníkmi dôjde k dohode o započítaní takýchto pohľadávok. Započítanie je forma bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným plnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok veriteľa a dlžníka. Právnym následkom započítania je zánik vzájomných pohľadávok, pokiaľ sa vzájomne kryjú. Započítací prejav možno účinne urobiť po tom, keď sa pohľadávky stretnú. K tomuto okamihu nastávajú aj následky započítania, t. j. zánik pohľadávok v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Ak jedna z pohľadávok prevyšuje druhú, zaniká len do výšky protipohľadávky a v prevyšujúcej časti zostáva naďalej v platnosti.

9. V danej veci nájomný vzťah medzi sporovými stranami bol ukončený dňa 28.02.2013 s tým, že za obdobie 1, 2/2013 žalobca žalovanej neuhradil ani nájomné ani poplatky za energie. Za toto obdobie si preto započítacou námietkou žalovaná uplatnila svoj nárok voči nároku žalobcu na vrátenie preplatkov na platbách za energie, vodu, kúrenie, odvoz smeti vo výške 201,44 eur, ktorý nárok žalovanej súd vyhodnotil ako dôvodný a preto žalobcovi nepriznal nárok na zaplatenie preplatkov z vyúčtovania vo výške 201,44 eur z dôvodu zániku vzájomne sa kryjúcich záväzkov žalobcu a žalovanej podľa . Súd zároveň vyhodnotil i uplatnenú námietku premlčania vznesenú žalovanou voči nároku žalobcu, pričom dospel k záveru, že uplatnený nárok nebol premlčaný, nakoľko v zmysle premlčacia doba pri tomto záväzkovoprávnom vzťahu vzniknutom z nájomnej zmluvy bola trojročná a začala plynúť odo dňa 11.04.2018, pričom táto neuplynula.

10. Pokiaľ išlo o uplatnenú zľavu z nájomného vo výške 100 eur za december 2012 žalobcom (čo sa však neodrazilo v istine uplatneného žalobného nároku) z dôvodu, že výmenou čipovej karty mu bol zhoršený prístup do prenajatého bytu v decembri 2012 a žalovaná mu nevydala čipovú kartu, tento nárok súd v zmysle , vyhodnotil za nedôvodný, nakoľko si žalobca jednak zľavu u žalovanej neuplatnil včas, uplatnil si ju až na pojednávaní dňa 10.04.2018 a jednak z dôvodu, že žalobca nepreukázal, žeby si túto zľavu z nájomného u žalovanej uplatnil riadne, a to žeby si zľavu u žalovanej uplatnil bez zbytočného odkladu, ako to vyžaduje , ani žeby žalobca nemohol predmetný byt riadne v 12/2012 riadne užívať, preto jeho nárok na zľavu z nájomného zanikol podľa .

11. O trovách konania súd rozhodol podľa .

12. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, príp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca sa pritom stotožnil s právnym posúdením toho, že v danej veci išlo o nároky zo záväzkovoprávneho vzťahu a nie o nároky z bezdôvodného obohatenia, avšak za nesprávne právne posúdenie označil to, že súd prvej inštancie časť žalovanej istiny 2.450 eur posúdil ako platbu nájomného a nie ako úhradu za služby spojené s užívaním bytu. Záver

súdu, podľa ktorého žalobca nepreukázal, že by po podpise zmluvy bolo ústne dohodnuté nájomné vo výške 200 eur a polatky za služby spojené s užívaním bytu vo výške 350 eur je v rozpore s jeho právnym posúdením. V konaní bola sporná samotná dohoda o výške nájomného a platieb za energie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v nájomnej zmluve bola uvedená výška nájomného 200 eur mesačne a poplatky za služby spojené s užívaním bytu 100 eur mesačne. Znenie nájomnej zmluvy vypracovala žalovaná. Následne pri podpise nájomnej zmluvy žiadala od žalobcu, aby jej uhrádzal 550 eur mesačne, ktorá suma pozostávala z nájomného a poplatkov za služby. Už samotná skutočnosť, že znenie nájomnej zmluvy vyhotovila žalovaná, svedčí tomu, že vôľa obidvoch zmluvných strán smerovala k výške nájomného tak, ako bola uvedená v písomnom vyhotovení nájomnej zmluvy (200 eur mesačne). Žalovanej nič nebránilo, pokiaľ by požadovala nájomné vo výške 450 eur, aby túto sumu riadne uviedla do zmluvy. Čo sa týka inzercie nájmu obdobných bytov, jednak išlo o inzeráty za rok 2017, pričom nebolo podstatné, aká je trhová hodnota nájmu vo vlastníctve žalovanej alebo obdobného bytu, nakoľko zmluvné strany si môžu dohodnúť aj nižšie nájomné. Naopak je zrejmé, že v prípade poplatkov za služby spojené s užívaním bytu nie je možné dopredu s istotou vedieť, aká bude ich výška, nakoľko to závisí od konkrétnej spotreby. To svedčí žalobcovmu tvrdeniu, že mesačná platba sa zvýšila na sumu 550 eur z titulu služieb poskytovaných s užívaním bytu. Žalobca trvá na tom, že z bytu sa vysťahoval dňa 31.12.2012, aby vyhovel žalovanej a z toho dôvodu bol nájom bytu ukončený dohodou. Nešlo preto o prípad nedodržania výpovednej doby a žalobca má nárok na vrátenie kaucie vo výške 450 eur. V roku 2013 už nájom bytu netrval. Žalovaná vedela na základe komunikácie so žalobcom, že byt je prázdny a mohla ho prenajať tretej osobe. Nakoľko žalobca opustil byt na žiadosť žalovanej, nemohol vzniknúť žalovanej nárok na úhradu nájomného za mesiace január a február 2013, ani za úhradu poplatkov za služby spojené s užívaním bytu. Žalovaná tak voči žalobcovi nemala započítania schopnú pohľadávku.

13. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že žalobca neuniesol dôkazné bremno a nepreukázal existenciu ním uplatnených nárkov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na základe čl. III bod 2 nájomnej zmluvy žalovaná prijímala z právneho titulu platby zmluvného nároku na úhradu poplatkov za spotrebu vody, kúrenie, elektrickej energie a odvoz smetia sumu 100 eur mesačne. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii dohody strán - a o prijímaní úhrady za služby žalovanou v mesačnej výške 350 eur, nemohla žalovaná zmluvné plnenie 350 eur mesačne, prijímať z uvedeného právneho titulu. Žalovaná z právneho dôvodu vyplývajúceho z čl. III bod 2 zmluvy prijímala mesačne iba 100 eur, zbytok preukázaných uhradených platieb prijímala z titulu úhrady nájomného. Pokiaľ išlo o ukončenie nájomného vzťahu, žalobca sám v zápisnic z pojednávania 10.4.2018 uviedol, že „Ja som ukončil nájom...., tak som k 31.12.2012 ukončil nájomný vzťah písomne, že mala toto podpísať pri prevzatí bytu 31.12.2012, ale keďže som mal obavy zo špekulácie žalovanej, aby nepovedala, že v byte má niečo poškodené, žalovaná odmietla byt prevziať, tak som sa dostavil na OO PZ, kde som odovzdal kľúče od bytu a podal som oznámenie o stave elektromeru, vodomeru. Následne som žalovanú písomne kontaktoval 2.1.2013 listom, doporučeným listom s tým, že som vypovedal zmluvu a ukončil som nájom...“ Je potom zrejmé, že žalobcove tvrdenia uvedené v odvolaní, že bol nájom ukončený dohodou k 31.12.2012 a že žalobca opustil byt na žiadosť žalovanej sú nepravdivé. 14. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodené a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné, ako vecne správny, potvrdiť.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval za vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (, ).

16. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania. Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsah užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenie spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Ustanovenia o nájme bytu, ktoré sú obsiahnuté v až 716 majú povahu špeciálnych ustanovení vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave nájmu obsiahnutej v až 684 . Nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania ( ). Nájomný vzťah je odplatným vzťahom, a preto je nájomca povinný platiť prenajímateľovi nájomné. Okrem nájomného je povinný uhrádzať aj úhrady za plnenia poskytované s

užívaním bytu. nerieši spôsob výpočtu nájomného a úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, ani spôsob ich platenia. nerieši ani spôsob vykonávania týchto úhrad a možnosti zvyšovania nájomného ale odkazuje na samostatný právny predpis. Úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu alebo preddavok na ne sa platí spolu s nájomným, ak sa účastníci nedohodnú, alebo ak právny predpis neustanovuje inak. V zásade platí, že nájomné je určované na základe ponuky a dopytu. To znamená, že výšku nájomného si určuje trh a je iba na dohode medzi prenajímateľom a nájomcom akú výšku nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu si stanovia. Nájomné sa platí v mesačných plneniach vo výške dohodnutej v nájomnej zmluve. Úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu sa platia preddavkovo mesačne spolu s úhradou nájomného. Následne zvyčajne raz ročne sa tieto úhrady vyúčtujú (po uplynutí vykurovacieho obdobia a podobne). Povaha právneho vzťahu nájmu včítane nájmu bytu, ako vzťahu obligačného, pojmovo predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a zmluvnej voľnosti strán. Tomu zodpovedá a s tým korešponduje požiadavka, aby štátna moc uznávala a aprobovala autonómne prejavy vôle jednotlivcov a im zodpovedajúce konania, pravda pokiaľ také konania nezasahuje do práv tretích osôb. Predmetná ochrana autonómie vôle strán má vplyv na ďalší príznačný princíp záväzkového práva pacta sunt servanda, v ktorom je vyjadrená i zásada rovnosti strán záväzkového právneho vzťahu, ktorý sa prejavuje tým, že strany nemajú možnosť meniť svojím vlastným prejavom vôle obsah záväzkového právneho vzťahu. Jednostranné zásahy do záväzkového právneho vzťahu môžu mať právnu relevanciu iba vtedy, ak tak zákon výslovne ustanovuje ( )(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010, sp. zn. ).

17. V danej veci súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil, že napriek tomu, že v písomnom vyhotovení nájomnej zmluvy, (čl. III) bola výška nájomného určená sumou 200 eur mesačne a poplatky za spotrebu vody, kúrenie, elektrickej energie, odvoz smetia vo výške 100 eur mesačne, už pri podpise zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k novej dohode o výške nájomného tak, že toto bolo nakoniec dohodnuté na 450 eur mesačne + poplatky za energie 100 eur mesačne. V takejto celkovej výške 550 eur žalobca žalovanej túto sumu do 31.12.2012 aj skutočne uhrádzal. Žalobca namietal, že suma 550 eur, ktorú žalovanej mesačne platil pozostávala z nájomného vo výške 200 eur a poplatkov za energie vo výške 350 eur mesačne. Rozhodujúcou a medzi stranami spornou zostala teda otázka dohodnutej mesačnej výšky nájomného. Je totiž zrejmé, že žalobca platil žalovanej za užívanie bytu mesačne sumu (550 eur), ktorej výška z pohľadu obsahu písomnej nájomnej zmluvy nezopovedala zneniu jej čl. III., nakoľko podľa neho by mal žalobca platiť žalovanej mesačne sumu len 300 eur (200 eur nájomné + 100 eur za energie). Preto bolo potrebné v konaní ustáliť, či suma 250 eur (ako rozdiel sumy, ktorú žalobca reálne žalovanej za prenájom bytu mesčne uhrádzal a sumy, písomne dohodnutej v čl. III. nájomnej zmluvy, t.j. 550 eur - 300 eur = 250 eur) predstavuje sumu nájomného alebo sumu poplatkov za služby spojené s užívaním bytu (preddavky na energie). Kým žalovaná v konaní tvrdila, že (napriek tomu, že je v písomnom vyhotovení nájomnej zmluvy v čl. III. výška dohodnutého nájomného 200 eur mesačne) už v deň podpísania nájomnej zmluvy sa strany ústne dohodli na tom, že výška dohodnutého nájomného bude nakoniec 450 eur mesačne. Žalobca naopak tvrdil, že výška dohodnutého nájomného zostala na úrovni 200 eur mesačne a došlo iba k zmene výšky dohodnutých platieb za energie zo sumy 100 eur na sumu 350 eur. Uvedené zistenie bolo potom rozhodujúce pre následné vyhodnotenie, či žalobca mal voči žalovanej žalovanú pohľadávku vo výške 2.450 eur titulom sumy preplatku za energie.

18. Súd prvej inštancie sa potom v tomto smere stotožnil s tvrdením žalovanej a ustálil, že žalobca ako nájomca sa dohodol so žalovanou ako prenajímateľom na platení nájomného mesačne vo výške 450 eur a poplatkov za energie, vodu, kúrenie, odvoz smetí mesačne vo výške 100 eur. Uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, žeby po podpise zmluvy bolo ústne dohodnuté nájomné vo výške 200 eur a poplatky za energie vo výške 350 eur. Vychádzal z toho, že z listinných dôkazov bolo zrejmé, že mesačné poplatky za vodu, elektrinu, teplo vyčíslené vo vyúčtovaniach (správcom bytového domu) predstavovali necelých 100 eur a preto by nebol dôvod, aby žalovaná od žalobcu žiadala platby za poplatky zvýšené o ďalších 250 eur. Aj z internetových portálov mal súd nepriamo preukázané, že výška nájomného porovnateľných bytov ako predmetného bytu sa pohybuje v rozmedzí 650 eur mesačne s nákladmi za služby a energie 150 eur mesačne. Z tohto dôvodu súd uveril žalovanej ohľadne dohodnutej výšky nájomného na 450 eur mesačne a poplatkov za energie 100 eur mesačne.

19. Odvolací súd sa s uvedeným záverom plne stotožňuje pričom dodáva, že je síce pravdou, že v danej veci bola v čl. III písomnej nájomnej zmluvy určená mesačná výška nájomného 200 eur (+ 100 eur za energie), a teda v prvom rade by mala platiť táto dohoda, avšak na druhej strane aj výška poplatkov za

energie bola v písomnej nájomnej zmluve určená len vo výške 100 eur (a nie 350 eur ako tvrdil žalobca). Je teda zrejmé, že nakoľko žalobca titulom nájomného a platieb za energie platil žalovanej mesačne sumu 550 eur (a nie v čl. III. písomnej zmluvy dohodnutých 300 eur), pričom žiadna zo strán nepoprela, že táto suma bola dohodnutá ako súhrn mesačného nájomného a poplatkov za energie (teda ani žalobca nikdy netvrdil, že žalovanej platil mesačne bez právneho dôvodu sumu 250 eur, t. j. sumu nad rámec v písomnej nájomnej zmluve dohodnutých platieb nájomného a energií), bolo na oboch strnách, aby každá z nich preukázala svoje tvrdenie (žalovaná mala preukázať, že nájomné bolo v skutočnosti dohodnuté až vo výške 450 eur mesačne a energie vo výške 100 eur mesačne, žalobca mal preukázať, že nájomné bolo dohodnuté vo výške 200 eur mesačne a energie až vo výške 350 eur mesačne). Listinnými dôkazmi jednoznačne tieto skutočnosti nevedli preukázať ani jedna zo sporových strán (aj výpovede strán sa v tomto smere rozchádzali). Ktorá zo strán mala v tomto smere pravdu teda bolo možné vyhodnotiť len nepriamo, a to najmä z logických súvislostí vyplývajúcich z iných dôkazov. V tomto smere potom súd prvej inštancie (stotožňujúc sa s názorom žalovanej) vychádzal jednak z toho, že žalobca svoje tvrdenie nijako nepreukázal, a jednak z toho, že za porovnateľný nájom (obdobného bytu v rovnakej lokalite) sa výška platieb pohybovala na úrovni 650 eur (z toho nájomné sa pohybovalo na úrovni 500 eur mesačne a poplatky za energie vo výške 150 eur mesačne), a napokon aj z toho, že z ročných vyúčtovaní služieb za užívanie bytu vyhotovených správcom za dané obdobie vyplývala výška mesačných preddavkov na úrovni do 100 eur (a teda nebolo by logickým požadovať v tomto smere od nájomcu sumu až 350 eur).

S týmto záverom sa potom stotožňuje i odvolací súd a zároveň zvýrazňuje, že (ako už vyplynulo z dokazovania pred súdom prvej inštancie) už v čase uzatvárania nájomnej zmluvy bolo dole rukou na samotnej nájomnej zmluve dopísané (a vlastnoručne podpísané nepochybne za prítomnosti oboch strán), že nájom, resp. odplata za užívanie bytu predstavuje celkom sumu 550 eur (a teda nie pôvodne v čl. III. dohodnutých 300 eur), ktorá bola žalobcom (za mesiac jún 2012) uhradená a žalovanou prevzatá ešte dňa 6.6.2012 (a v tejto výške bola i naďalej žalobcom platená až do 31.12.2012). Je potom nepochybné, že takto síce rukou, avšak na samotnej listine nájomnej zmluvy, zmenená (a stranami podpísaná a aj akceptovaná) celková výška dohodnutej odplaty za užívanie bytu (550 eur) v podstate menila čl. III. nájomnej zmluvy (a teda tu došlo k zmene nájomnej zmluvy v časti odplaty za užívanie bytu v písomnej podobe) v tom smere, že žalobca sa zaviazal žalovanej platiť za užívanie bytu mesačne sumu 550 eur (v tomto smere potom nebolo bližšie určené len to, ktorá časť z tejto sumy mala pripadať na samotné nájomné a ktorá na poplatky za energie). Keďže v danom čase k spotrebe energií zo stranu nájomcu ešte nedochádzalo (nájomný vzťah ešte len začal) je nelogickým, aby sa týmto spôsobom už v tom čase „navýšila“ suma poplatkov za energie z pôvodne dohodnutej sumy 100 eur na sumu 350 eur mesačne (prípadné navýšenie poplatkov za energie by bolo logickým až po tom, čo by nájom trval napr. aspoň 1 rok a ak by zároveň z ročného vyúčtovania správcom bytového domu vyplývalo, že suma 100 eur mesačne, zďaleka nepokrýva náklady za mesačnú spotrebu energií). Rovnako nebolo preukázané, že by v priebehu trvania nájmu vôbec vyvstala nejaká potreba zvýšiť platenie preddavkov za energie, pričom výšku takýchto predavkov spravidla určuje správca podľa vyúčtovania za predchádzajúci rok užívania bytu a teda žalovaná si bola v čase uzatvárania nájomnej zmluvy vedomá, aká je približná výška preddavkov za energie na daný byt a preto dohodnutá výška 100 eur mesačne bola v danom prípade postačujúca (napokon sa z ročného vyúčtovania zistilo, že pri platení 100 eur mesačne za energie vznikol žalobcovi dokonca preplatok). Nemá teda logiku, aby žalovaná (už v čase vzniku nájomného vzťahu) za týchto skutočností trvala na tom, aby jej žalobca platil za energie sumu až 350 eur mesačne (sama, pri vedomosti o spotrebe energií za predchádzajúci rok a výške dovtedajších mesačných platieb, by vedela, že by potom musela po vyúčtovaní vracať žalobcovi nemalú sumu preplatku). Na druhej strane suma nájomného nie je závislá na spotrebe energií, je určovaná dopytom a ponukou na trhu, a jej výška závisela výlučne na dohode strán, pričom v konaní bolo preukázané, že v danej lokalite sa nájomné za obdobné priestory pohybovalo v rozmedzí dohodnutých 450 eur mesačne. Z prehľadu jednotlivých ročných vyúčtovaní správcom domu (na ktoré poukázal súd prvej inštancie) bolo teda zrejmé, že energie za daný byt boli v priemere menej ako 100 eur mesačne (aj preto vznikol žalobcovi nárok na vrátenie preplatku) a je iracionálne, aby za takéhoto stavu sa poplatok (preddavok) platený nájomcom za energie ešte zvyšoval až na sumu 350 eur mesačne (teda sumu takmer jeden krát prevyšujúcu výšku dohodnutého nájomného). Nebýva ani zvykom, aby suma poplatkov za energie (ako pridružená platba k nájomnému) bola medzi účastníkmi nájomného vzťahu dohadovaná vo výške značne prevyšujúcej samotnú výšku nájomného (takéto prípady spravidla nastávajú len v prípadoch prenájmu obchodných priestorov alebo výrobných hál, kde prevádzka v nich je energeticky náročná, nie však v prípadoch bežného nájmu bytu v bytovom dome). Závery súdu prvej inštancie sú potom logické, nakoľko už pri podpise nájomnej zmluvy, resp. 5 dní po jej podpise (teda nie až v priebehu trvania nájomného vzťahu

aspoň v rozsahu 1 mesiac) bola platba za užívanie bytu dohodnutá na 550 eur, a predsa ani žalobca (resp. v jeho postavení každý iný bežný nájomca) by nemohol prístúpiť na to, aby platil preddavky na energie (ako pridruženú platbu platenú spolu s nájomným) v oveľa väčšej vyške ako samotné nájomné, a to v čase, kedy ešte ani len nevedel, koľko energie vôbec spotrebuje (a súčasne za stavu, kedy dovtedajšie platenie preddavkov v sume 100 eur mesačne, vytváralo preplatok po ročnom zúčtovaní). Možno teda uzavrieť, že i odvolaciemu súdu sa javilo viac logickým tvrdenie žalovanej, že suma 550 eur, ktorú žalobca mesačne platil žalovanej za prenjájom bytu v bytovom dome, pozostávala z dohodnutej mesačnej výšky nájomného 450 eur a poplatkov za energie 100 eur. Z týchto dôvodov potom žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie sumy 2.450 eur (7 x 350 eur - navyše táto suma bola žalobcom vypočítaná akoby žalobca žiadne energie počas nájmu nespotreboval, keďže táto suma predstavovala vrátenie všetkých poplatkov, ktoré mal žalobca podľa svojho názoru za energie platiť, a teda pri takto vyčíslenej sume, by žalobca v podstate za prenájom bytu uhrádzal len nájomné bez energií - pozn. odvolacieho súdu), ale len preplatok vo výške 201,44 eur (vyplývajúci z ročného vyúčtovania nákladov vyhotovených správcom bytového domu, za obdobie nájmu v roku 2012, ktoré žalobca navyše nerozporoval).

20. Pokiaľ ide o zánik nájomného vzťahu medzi stranami, aj tu sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k zániku nájmu nedošlo dohodou zmluvných strán, ale výpoveďou zo strany žalobcu, a to uplynutím jednomesačnej výpovednej lehoty ku dňu 28.2.2013 (podľa čl. IV bod 2 Nájomnej zmluvy). Predovšetkým, platí, že nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou. Ak bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu. V danej veci (napriek tomu, že bol nájom dohodnutý na určitý čas), bolo možné (aj pred jeho uplynutím) ukončiť tento nájomný vzťah písomnou výpoveďou, nakoľko si takúto možnosť strany v zmluve zakotvili (s poukazom na povahu právneho vzťahu nájmu ako vzťahu obligačného, ktorý pojmovo predpokladá vytvorenie maximálneho priestoru pre uplatnenie autonómie vôle a zmluvnej voľnosti strán). Žalobca v konaní síce tvrdil, že nájomný vzťah bol skončený dohodou, avšak túto skutočnosť v konaní nepreukázal. Práve naopak, sám žalobca dňa 10.4.2018 v konaní pred súdom vypovedal, že „žalovanú písomne kontaktoval 2.1.2013 dopručeným listom s tým, že jej vypovedal zmluvu a ukončil nájom...“, pričom tak spravil potom, čo táto odmietla ukončiť nájom (dohodou) k 31.12.2012 písomne, čo mala podpísať pri prevzatí bytu 31.12.2012. Žalobca sa teda síce snažil ukončiť nájomný vzťah dohodou k 31.12.2012, avšak žalovaná na takýto krok nepristúpila (list zo dňa 31.12.2012 nepodpísala) a preto bol nútený nájom ukončiť písomnou výpoveďou. Na to, aby žalobca v konaní preukázal ukončenie nájmu dohodou ku dňu 31.12.2012, musel by ako dôkaz predložiť listinu, z ktorej by takáto dohoda strán vyplývala (keďže žalovaná uzavretie takejto dhody v prípadnej ústnej forme popierala). Žalobca však ako dôkaz predložil len list s názvom „ukončenie nájmu“ z 31.12.2012, na ktorom (napriek označeniu oboch zmluvných strán) podpis žalovanej absentuje (a teda nejde o dohodu, ale o jednostranný právny úkon - výpoveď). Z uvedeného dôvodu bol správny záver súdu prvej inštancie, že nájomný vzťah medzi stranami bol ukončený až ku dňu 28.2.2013 a teda žalobca bol povinný až do tohto okamihu platiť dohodnuté nájomné a poplatky za energie. V tomto smere odvolací súd dodáva, že nájomné je treba platiť bez ohľadu na užívanie/neužívanie prenajatého bytu (tu totiž nejde o prípad bezdôvodného obohatenia v podobe užívania veci bez právneho dôvodu) a teda platí, že ak aj nájomca prenajatú vec neužíva, musí platiť dohodnuté nájomné, nakoľko mu tento záväzok vyplýva z nájomnej zmluvy, kde sa platí odplata už len za to, že prenajímateľ prenecháva predmet nájmu nájomcovi na užívanie, a nie že nájomca platí nájomné len za skutočné užívanie bytu. Platí teda, že ak aj nájomca byt opustil pred riadnym ukončením nájomného vzťahu (neužíval ho do konca trvania nájmu), pokiaľ nájomný vzťah platne neskončil bol povinný nájomné naďalej platiť, nakoľko ide o jeho záväzok zo zmluvného vzťahu (uzavretej nájomnej zmluvy), a nejedná sa teda o prípad bezdôvodného obohatenia, iba pre ktoré je rozhodujúce skutočné užívanie bytu. Žalovanej teda až do platného skončenia nájomného vzťahu vznikol nárok na dohodnuté nájomné za 1,2/2013 vo výške 900 eur.

21. Možno teda uzavrieť, že z daného nájomného vzťahu vznikol žalobcovi nárok na vrátenie sumy 201,44 eur titulom preplatku za energie za obdobie nájmu v roku 2012 (vyplývajúci z ročného vyúčtovania nákladov správcom bytového domu). Žalovanej potom vznikol minimálne nárok na dlžné nájomné za mesiace 1, vo výške 900 eur (2 x 450 eur), a to nepočítajúc pritom sumu 198,19 eur ako nedoplatok žalobcu na platbách za energie z vyúčtovania za rok 2013 (t. j. za mesiace 1,2/2013). Žalovaná na pojednávaní konanom dňa 10.4.2018 jednostranne započítala tento svoj nárok voči nároku

žalobcu na vrátenie preplatku vo výške 201,44 eur (900 - 201,44 = 698,56), čím pohľadávka žalobcu v rozsahu 201,44 eur zanikla.

22. K samotnému započítaniu odvolací súd dodáva, že žalobca mal voči žalovanej pohľadávku z titulu preplatku za rok 2012 a žalovaná mala voči žalobcovi pohľadávku z titulu dlžného nájomného za rok 2013; teda išlo o pohľadávky strán sporu, ktoré boli vzájomné. Pohľadávky strán sporu sú rovnakého druhu, keď predmetom obidvoch vyššie uvedených vzájomných pohľadávok je peňažné plnenie. Vzhľadom k tomu, že zmluvné strany v nájomnej zmluve započítanie výslovne nevylúčili, nič nebránilo žalovanej, postupujúc v súlade s ust. , aby si započítala svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobcu. Započítanie v zmysle predstavuje formu bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok u veriteľa a dlžníka a ktoré súčasne umožňuje ušetrenie dvojakého splnenia vzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi účastníkmi. Jeho význam spočíva najmä v úspore nákladov, ktoré by inak obidvaja účastníci museli vynaložiť pri uskutočnení vzájomného plnenia. Započítanie znamená zánik vzájomných pohľadávok, ktorý nastáva okamihom, v ktorom sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a to za splnenia zákonných podmienok, ktorými sú: a) vzájomnosť (reciprocita) pohľadávok, kedy dve osoby sú si navzájom súčasne veriteľom i dlžníkom, b) skutočnosť, že plnenie rovnakého druhu (najčastejšie ide o započítanie pohľadávok peňažného druhu), c) spôsobilosť pohľadávky na započítanie, t.j. že započítanie nie je vylúčené ani zákonom ani právnym predpisom, ani dohodou účastníkov, ani povahou vzájomných pohľadávok a napokon d) existencia prejavu smerujúceho k započítaniu, ako jednostranného právneho úkonu z obsahu ktorého musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej je výške a proti ktorej pohľadávke veriteľa smeruje. Tento prejav nemožno urobiť skôr, než sa pohľadávky stretnú. Ak niektorá z vyššie uvedených podmienok chýba alebo ak prejav smerujúci k započítaniu bol urobený skôr, než sa vzájomné pohľadávky stretli, účinky započítania nenastanú. Z hľadiska účinnosti započítania pohľadávky treba uviesť, že stretnutie vzájomných pohľadávok samo o sebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačným prejavom ku dňu stretnutia pohľadávok (ex tunc). Tento kompenzačný prejav je jednostranným právnym úkonom, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu námietku (započítací prejav) možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. K zániku pohľadávok v dôsledku započítania dôjde v rozsahu, v akom sa pohľadávky navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky (por. rozhodnutia NS SR sp. zn.: , sp. zn. zo dňa 26. mája 2010). V danej veci je nesporné, že boli splnené všetky zákonné podmienky, teda že žalovaná a žalobca boli navzájom v postavení dlžníka a veriteľa, išlo o plnenie rovnakého druhu - peňažné plnenie, započítanie pohľadávok strán sporu nebolo vylúčené ani zákonom ani právnym predpisom, ani dohodou účastníkov, ani povahou vzájomných pohľadávok a na strane žalovanej existuje aj započítací prejav (na pojednávaní 10.4.2018). Z hľadiska účinnosti započítania pohľadávky treba zároveň uviesť, že stretnutie vzájomných pohľadávok samo o sebe nemá právne účinky, tieto nastanú až kompenzačným prejavom ku dňu stretnutia pohľadávok (ex tunc). Tento kompenzačný prejav je jednostranným právnym úkonom, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu námietku (započítací prejav) možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. K zániku pohľadávok v dôsledku započítania dôjde v rozsahu, v akom sa pohľadávky navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky. Účinným kompenzačným prejavom žalovanej urobeným na pojednávaní 10.4.2018 po tom, čo sa jej peňažná pohľadávka stretla s peňažnou pohľadávkou žalobcu, zanikla pohľadávka, ktorú žalobca voči nej uplatnil v súdnom konaní (por. stanovisko Občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté 11. decembra 2008 sp. zn. ).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením, že nebolo možné započítať uvedené pohľadávky, keďže išlo o pohľadávky „sporné“. Sporná pohľadávka sa totiž nestane pohľadávkou až rozhodnutím súdu. Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Záväzok (záväzkový vzťah spravidla) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká spravidla z právnych úkonov (, ), a to objektívne a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (aj napr. úroky sa prisudzujú nie odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní) /por. rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2006, sp. zn. 1Obdo V 13/2005/. Žalovaný môže účinne započítať akúkoľvek pohľadávku, ak to nie je v rozpore s hmotným právom, t. j. môže ísť o judikovanú pohľadávku, uznanú pohľadávku, pohľadávku, ktorá je predmetom iného konania, pohľadávku, ktorú žalovaný na súde neuplatnil, pohľadávku, ktorú žalobcu popiera a pod. (Sedlačko, F. in.: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 550).

Právny názor o spôsobilosti pohľadávok na započítanie, v zmysle ktorého je údajne možné uskutočniť započítanie pohľadávok len v prípade, ak ide o pohľadávky, ktoré sú nesporné, resp. pohľadávky, ktoré strany konania vzájomné uznávajú, nemá oporu v žiadnom právnom predpise a tento právny názor nie je ani v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou (napr. rozsudok NS SR z 27. apríla 2006, sp. zn. 1Obdo V 13/2005, rozsudok NS SR, sp. zn. <http://www.supcourt.gov.sk/data/ att/6194_subor.pdf> zo dňa 11. novembra 2009; uznesenie NS SR, sp. zn. 1Obdo V 9/2007 <http:// www.supcourt.gov.sk/data/att/13497_subor.pdf> zo dňa 30. apríla 2009).

Navyše platná právna úprava zakotvuje aj inštitút jednostranného započítania pohľadávky - na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. <http://www.supcourt.gov.sk/data/att/5964_subor.pdf> zo dňa 26. mája 2010). Podmienkou platného jednostranného započítania je okrem iného aj pravosť a existencia (dôvodnosť) pohľadávky, ktorá znamená súdnu vymáhateľnosť a pod ktorou je potrebné rozumieť spôsobilosť pohľadávky pre úspešné súdne uplatnenie. Pokiaľ sa prejaví snaha započítať pohľadávku, ktorej pravosť a výška sú sporné, zánik vzájomných pohľadávok môže nastať až po riadnom zistení pravosti a splatnosti spornej pohľadávky. Z tohto dôvodu je možné jednostranne započítať aj takú pohľadávku, ktorú druhá strana spochybnila, resp. ju neuznala - súd sa v takom prípade musí zaoberať dôvodnosťou tejto pohľadávky, t.j. riadne ju posúdiť a až po tomto posúdení rozhodnúť. V žiadnom prípade nemôže a priori odmietnuť započítací prejav bez náležitého preskúmania existencie a dôvodnosti pohľadávky. Je povinnosťou súdu prejudiciálne posúdiť otázku (ne)spornosti pohľadávky z hľadiska všetkých aspektov potrebných na vyhodnotenie, či táto pohľadávka existuje alebo nie (oprávnenosť pohľadávky/právna existencia pohľadávky), Tento názor zastáva aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej „sporná“ pohľadávka (t. j. jednostranné započítanie pohľadávky, ktorú druhá strana neuznáva) nepredstavuje prekážku v tom, aby bola uplatnená kompenzačná námietka v konaní a súd túto pohľadávku z hľadiska jej existencie/ oprávnenosti prejudiciálne posúdil.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že záver súdu prvej inštancie, ktorým vyslovil, že pohľadávka žalobcu na vrátenie preplatkov na platbách za energie, vodu, kúrenie, odvoz smeti vo výške 201,44 eur zanikla započítaním s pohľadávkou žalovanej titulom dlžného nájomného a poplatkov za energie za rok 2013, zanikla započítaním podľa , bol teda správny.

23. Pokiaľ išlo o zaplatenú kauciu vo výške 450 eur, táto mala byť zúčtovaná pri ukončení nájomnej zmluvy po obdržaní vyúčtovania, a mala slúžiť predovšetkým na úhradu nedoplatkov a prípadného poškodenia zariadenia bytu. Cit. ustanovenie nájomnej zmluvy teda umožňovalo žalovanej použiť kauciu zloženú žalobcom na úhradu nedoplatkov žalobcu a úhradu škody na zariadení bytu spôsobenej nájomcom (žalobcom). Išlo teda o akúsi dohodu strán o možnom započítaní (vyrovnaní, zúčtovaní) ich vzájomných pohľadávok podľa (pohľadávky na vrátenie kaucie s pohľadávkou na úhradu nedoplatkov a poškodenia zariadenia bytu). Keďže v zmysle takto uzavretej dohody, žalovaná bola pri ukončení nájmu oprávnená zaplatenú kauciu zúčtovať s prípadnými nedoplatkami a poškodením bytového zariadenia, pri zvyšnej sume nedoplatkov na nájomnom 698,56 eur (ktorá ešte zostala po jednostrannom započítaní), žalobcovi nevznikol nárok na jej vrátenie, nakoľko zaplatená kaucia nepokrývala celú zvyšnú časť nedoplatku na nájomnom (nehovoriac o nedoplatku za energie za rok 2013). Inak povedané, v prípade kaucie sa nevyžadovalo vykonanie jednostranného započítavacieho prejavu, nakoľko oprávnenie žalovanej túto kauciu „zúčtovať“ s prípadným nedoplatkom si strany dohodli priamo v nájomnej zmluve, a teda išlo o zmluvné oprávnenie žalovanej. Hoci súd prvej inštancie zamietnutie nároku na vrátenie kaucie založil na názore, že žalobca nedodržal výpovednú lehotu, a preto žalovanej v zmysle čl. III bod 3 Nájomnej zmluvy vznikol nárok na kauciu, resp. táto prepadla v prospech žalovanej, jej vrátenie nebolo možné vzhľadom na zmluvné oprávnenie žalovanej túto zúčtovať z nedoplatkami, ktoré právo žalovaná využila.

K samotnému zneniu poslednej vety čl. III bod 3 nájomnej zmluvy (nie celého článku III. bod 3), odvolací súd uvádza, že ho nepovažoval za dostatočne určité, napriek tomu, že stranám určité zrejme bolo (keďže jeho neurčitosť žiadna zo strán v konaní nenamietala a žalobca jeho nepoužiteľnosť vyvodzoval len z toho, že nájom skončil dohodou k 31.12.2012 a nie výpoveďou). Odvolací súd predovšetkým nepovažoval za zrozumjiteľné a určité slovné spojenie „v prípade nedodržania výpovednej lehoty“, a teda, čo uvedené nedodržanie vlastne znamenalo. Výklad zaujatý súdom prvej inštancie, že to v podstate znamenalo „neužívanie bytu aj počas plynutia jednomesačnej výpovednej lehoty, z dôvodu že ho žalobca opustil už ku dňu 31.12.2012“, neobstojí, nakoľko k takémuto výkladu nemožno dospieť ani použitím (o užívaní/neužívaní bytu cit. veta totiž nič nehovorí). Navyše sama žalovaná tvrdí, že k platnéímu skončeniu nájomného vzťahu došlo až k 28.2.2013 a teda uplynutím jednomesačnej výpovednej lehoty. Za daného stavu nemožno potom tvrdiť, že táto lehota nebola dodržaná. Takto formulované slovné spojenie potom nemohlo znamenať ani akúsi kompenzáciu za stratu možnosti byt ďalej prenajímať (t. j. žeby tým, že žalobca opustil byt pred platným skončením nájomného vzťahu a teda napriek tomu, že byt zostal v podstate od 31.12.2012 do 28.2.2013 prázdny, žalovaná (vzhľadom na trvanie nájomného vzťahu zo žalobcom) nemohla tento v uvedenom období ďalej prenajímať), keďže žalovaná mala túto dobu krytú práve dlžným nájomným za obdobie 1,2/2013.

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správy, potvrdil (, ).

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, priznal ich náhradu v rozsahu 100%.

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podia až n) ( ).

(1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podia možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).