Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5Co-606-2014.pdf
PDF · 107.54 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/606/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 16. apríla 2014, č.k. 6C/202/2012 - 119, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 110,64 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň ním zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že podaním doručeným dňa 20.09.2010 Okresnému súdu Trenčín a postúpeným Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou dňa 13.10.2010 oprávnený navrhol rozhodnúť o zmene súdneho exekútora. Exekučný súd dňa 09.11.2010 vyzval súdnu exekútorku na predloženie spisu a vyúčtovanie trov exekúcie, súdna exekútorka predložila spis dňa 19.11.2010 a uznesením zo dňa 25.11.2010 č.k. 2Er/2318/2008-19 exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2010. Následne súd výzvou zo dňa 14.01.2011 vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, ktorú oprávnený predložil dňa 03.02.2011 a exekučný súd uznesením zo dňa 20.04.2012 č.k. 2Er/2318/2008-30 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnený podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 07.08.2012 č.k. 4CoE/165/2012-55 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Oprávnený podal dňa 23.10.2012 dovolanie voči uzneseniu odvolacieho súdu, o ktorom Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22.05.2013 č.k. 7 Cdo 250/2012-91 rozhodol tak, že dovolanie oprávneného odmietol, pričom rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2012. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na ust. § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku účinného od 01.12.2006, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2, a § 154 ods. 1 O.s.p. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania a bol toho
názoru, že je daná jeho právomoc vo veci konať. Zdôraznil, že pokiaľ sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného súdu v zákonnej lehote alebo v prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a príslušnosť okresného súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa jeho názoru išlo v danom prípade o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto lehote nárok navrhovateľa na náhradu škody neuspokojilo. Tým považoval podmienku, aby mohol vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, za splnenú, pričom uviedol, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pripustil, že návrh mal nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p., keďže navrhovateľ uviedol v návrhu rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Konštatoval, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené nerozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote, resp. prieťahy v konaní, dospel k záveru, že k tomuto porušeniu došlo, nie však v rozsahu, ktorý tvrdil navrhovateľ (viac ako 70 dní). Exekučný poriadok pritom v ust. § 44 ods. 8 ustanovoval 30-dňovú lehotu pre rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. V danom prípade však navrhovateľ podal návrh na zmenu súdneho exekútora na nepríslušnom súde dňa 20.9.2010 a tento súd bezodkladne postúpil jeho podanie príslušnému súdu, ktorý podanie navrhovateľa prevzal dňa 13.10.2010 a uznesením zo dňa 25.11.2010 návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Exekučný súd teda rozhodol 12 dní po zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. V danej súvislosti zdôraznil, že v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 16/02) nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa považuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a už vôbec neznamená automaticky nárok na náhradu škody. Rozhodnutie exekučného súdu po zákonnej lehote považoval v danom prípade za odôvodnené, nakoľko je nielen zaužívaným modelom, ale priamo Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 9 vyžaduje, aby súd zároveň s rozhodnutím o zmene exekútora poveril vykonaním exekúcie nového exekútora a postúpil mu vec spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Súčasne súd musí umožniť pôvodnému exekútorovi, aby si vyčíslil trovy exekúcie, na čo potrebuje pôvodný exekútor primeraný čas, až potom môže postúpiť svoj exekútorský spis súdu a súd následne novému exekútorovi spolu s rozhodnutím o zmene exekútora. Tak tomu bolo aj v danom prípade, preto dobu 42 dní od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora na príslušný exekučný súd do rozhodnutia tohto súdu nepovažoval za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Okrem toho uviedol, že navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody, jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi postupom súdu (nedodržaním 30- dňovej lehoty) a údajnou škodou navrhovateľa. K výške majetkovej škody nepredložil ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy, pričom ani nevyplýva z pripojeného exekučného spisu. Paušalizovanie výšky škody zo strany navrhovateľa odmietol akceptovať, keď v zmysle zákona sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, pričom paušálne sumy nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Pokiaľ ide o znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014, tento založil do registra súdnej správy (Spr 195/2014), no navrhovateľ v tomto konaní dôkaz oboznámením tohto znaleckého posudku nenavrhol. Napriek tomu sa súd týmto znaleckým posudkom zaoberal a dospel k záveru, že nevypovedá nič o skutočnej výške škody, ktorá mala navrhovateľovi údajne vzniknúť v konkrétnom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spisovou značkou 2Er/2318/2008. Nespochybňoval závery znalcov, považoval však za potrebné uviesť, že znalci v tomto posudku vypočítali iba priemerné sumy výšky údajnej škody v konaniach navrhovateľa vedených na súdoch na celom Slovensku a preto je pre rozhodnutie v danej konkrétnej veci predložený znalecký posudok irelevantný. V danej súvislosti konštatoval, že ak navrhovateľ nepredložil dôkazy k vyčísleniu skutočnej škody resp. ušlého zisku, potom neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku ním tvrdenej škody. Rovnako navrhovateľ nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie príčinnej súvislosti medzi omeškaním súdu a ním tvrdenou škodou a vzhľadom na to, že omeškanie súdu predstavovalo 12 dní, navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že práve kvôli tomuto 12-dňovému omeškaniu súdu mu vznikla škoda práve vo výške 175,- Eur. Ďalej dôvodil tým, že navrhovateľ len vo všeobecnej rovine uviedol stratu dôvery v pôvodného exekútora a podozrenie zo vzniku škody na jeho strane, nepreukázal však a ani neuviedol nijaké konkrétne pochybenie pôvodného súdneho exekútora práve v čase rozhodovania súdu o návrhu na zmenu exekútora, v dôsledku ktorého by navrhovateľovi vznikla škoda, teda napriek porušeniu zákonnej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu nebolo
nijakým spôsobom preukázané, že navrhovateľovi vznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s týmto porušením. S prihliadnutím na uvedené nemohol priznať navrhovateľovi ani náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a pripomenul, že aj v prípade, že by došlo k porušeniu práva navrhovateľa, takúto náhradu by bolo možné priznať v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však nepreukázal a ani nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenia jeho práva by nebolo dostatočným zadosťučinením a súd prvého stupňa bol toho názoru, že takéto konštatovanie, pokiaľ by sa ho navrhovateľ bol domáhal, by bolo pre neho postačujúcim zadosťučinením. Okrem toho navrhovateľ nepreukázal ani samotnú existenciu nemajetkovej ujmy, nakoľko ani v tomto prípade neobstojí paušalizovaná suma náhrady vo výške 110,64 Eur za 2 mesiace prieťahov, keďže je potrebné (najmä pri právnických osobách) prihliadať na význam sporu pre navrhovateľa. Odhliadnuc od uvedeného pripomenul, že v danom prípade bola exekúcia napokon zastavená samotným súdom vzhľadom na jej neprípustnosť, takže vymoženie akejkoľvek sumy ktorýmkoľvek exekútorom je potrebné považovať takisto za neprípustné. Podľa jeho názoru nebolo možné aplikovať v danej veci ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013, keďže navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie a hoci sa uvedené ustanovenie javí byť procesného charakteru a novela zákona, ktorou bolo zavedené, nemá žiadne prechodné ustanovenia, nemožno ho použiť, pretože by to považoval za retroaktívne aj vo vzťahu k vecnému posúdeniu nároku navrhovateľa. V konaní oboznámil aj znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. a skonštatoval, že tento nie je dôkazom, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Dôvodil tým, že akákoľvek odpoveď na položenú otázku však nemá význam pre toto konanie, pretože v danom prípade bolo na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že neskoršie zastavenie exekúcie nie je predmetom tohto konania o náhradu škody a nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je oboznámenie exekučného spisu. Na záver doplnil, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis. Keďže návrh bol nedôvodný už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. Nakoľko odporca trovy konania nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývali, rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na to, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O.s.p. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 2 mesiacov a upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 70 dní.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, oprávnený doručil dňa 20.09.2010 Okresnému súdu Trenčín návrh na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, ktorý bol Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou ako príslušnému exekučnému súdu postúpený dňa 13.10.2010. Exekučný súd dňa 09.11.2010 vyzval súdnu exekútorku na predloženie spisu a vyúčtovanie trov exekúcie, súdna exekútorka predložila spis dňa 19.11.2010 a uznesením zo dňa 25.11.2010, právoplatným dňa 28.12.2010, exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Následne súd výzvou zo dňa 14.01.2011 vyzval oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, ktorú oprávnený predložil dňa 03.02.2011 a exekučný súd uznesením zo dňa 20.04.2012, právoplatným dňa 28.09.2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, keď bolo vydané v lehote a 43 dní od doručenia návrhu príslušnému exekučnému súdu. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací súd rovnako poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok
vychádzal, bola jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto formy preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má v každom jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal, ako k vynaloženiu špecifikovaných nákladov v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu exekútora reálne došlo.
Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom preukázania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Preto aj v tejto časti bol v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol.
Okrem uvedeného považuje odvolací súd za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že exekučný súd uznesením zo dňa 20.04.2012, právoplatným dňa 28.09.2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, a to z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu. S prihliadnutím na uvedené v exekučnom konaní, ktoré bolo vedené na podklade nespôsobilého exekučného titulu, nemohlo v dôsledku oneskoreného rozhodnutia exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora dôjsť k vzniku zbytočných prieťahov, ktoré by mali za následok vznik uplatnenej škody, resp. nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľ aj s poukazom na neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora za stavu, kedy exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzýval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a vyúčtovania trov exekúcie, v lehote 43 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora príslušnému súdu, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vedúce k vzniku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 22.10.2012 pod sp. zn. 6NcC/328/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslav Svitana, PhD. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože nezistil dôvody na takýto postup. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zároveň správne rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, keď tento opätovne ako nedôvodný zamietol. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom vysporiadal, pričom v danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo rozhodnuté o nezaujatosti konajúceho sudcu a zároveň opakovane vecne správnym a zákonným spôsobom o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, a to aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku, za dôležitý.
Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi riadne doručené dňa 14.03.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania vytýčený na 05.06.2013, pričom tento termín pojednávania bol následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na 16.04.2014 a predvolanie navrhovateľovi doručil dňa 01.04.2014. Žiadneho z nariadených pojednávaní sa navrhovateľ napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 14.03.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.
Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .