Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/63/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/X, W. - O. Q., zastúpenej Mgr. Elenou Kavackou, advokátkou so sídlom Palisády 36, Bratislava, proti žalovaným: 1/ D. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, 2/ U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, obaja zastúpení VAVRO LEGAL, s. r. o., so sídlom Vysoká 14, Bratislava, IČO 54 571 821, 3/ Union poisťovňa, a.s. so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO 31 322 051, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -60 zo dňa 14. apríla 2022 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovaným n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13 000,00 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku tak, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní plniť spoločne a nerozdielne, pričom plnením jedného zo žalovaných 1/ - 3/ zaniká povinnosť ostatných žalovaných v rozsahu poskytnutého plnenia. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku III. priznal žalobkyni voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že trestným rozkazom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -506 zo dňa 21.7.2020 v spojení s opravným uznesením č. k. -507 zo dňa 23.7.2020, právoplatným a vykonateľným dňa 19.8.2020, bol žalovaný 1/ uznaný vinným, že dňa 15.10.2018 riadil osobné motorové vozidlo, pričom v dôsledku vedenia vozidla v čase, keď jeho schopnosť viesť vozidlo bola znížená únavou, počas jazdy zaspal a narazil prednou časťou vozidla do zadnej časti bicykla cyklistky P. U., ktorá na následky utrpených zranení dňa 1.11.2018 zomrela. Zo znaleckého posudku znalcov MUDr. Františka Štullera, PhD. a MUDr. Martina Janíka, PhD. č. 130/2018 zo dňa 7.12.2018, ktorý je súčasťou trestného spisu, vyplýva, že jej smrť bola v priamej príčinnej a časovej súvislosti s poraneniami, ktoré utrpela pri dopravnej nehode dňa 15.10.2018. Zo znaleckého posudku Doc. MUDr. Vladimíra Donátha, PhD. č. 06/2019 zo dňa 17.12.2019, ktorý je súčasťou trestného spisu, súd zistil, že u žalovaného 1/ v posudzovanom prípade došlo k mikrospánku.

1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení , , , , , , , , . , . , o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Bolo nesporné, že matka žalobkyne P. U. v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný 1/, utrpela zranenia, na následky ktorých dňa 1.11.2018 zomrela, za čo bol žalovaný 1/ trestným rozkazom uznaný

vinným. Tým je daná zodpovednosť žalovaného 1/ za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti žalobkyne v zmysle a nasl. . Žalovaný 2/ ako prevádzkovateľ vozidla, ktorým bola nehoda spôsobená, zodpovedá podľa , , pričom táto zodpovednosť spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti, takže na jej vznik sa nevyžaduje zavinené konanie. Vychádzajúc z , náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode, má byť krytá z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda žalovaný 3/ je tiež pasívne vecne legitimovaný. 1.3 Závažnosť vzniknutej ujmy žalobkyne mal súd prvej inštancie preukázanú predovšetkým s prihliadnutím na ich príbuzenský vzťah, pričom u nich bola nespochybniteľne prítomná najintenzívnejšia interpersonálna väzba na emocionálnom základe. Bola preukázaná citová ujma žalobkyne, pre ktorú bola smrť matky spôsobená dopravnou nehodou traumatizujúcim zážitkom, ktorý sa prejavil v jej psychike vo forme smútku zo straty blízkej osoby, ktorý u nej neustále pretrváva a prežívanie takejto situácie na ňu nepriaznivo vplýva. Žalobkyňa s nebohou tvorili plne fungujúcu širšiu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Žalobkyňa so svojou matkou trávili spoločné dovolenky, sviatky. Žalobkyňa má tri deti, o ktoré sa neb. P. U. starala napr. počas prázdnin. Odo dňa jej smrti stratila žalobkyňa možnosť viesť s ňou súkromný život, tešiť sa z jej blízkosti a túto stratu doposiaľ prekonáva iba s ťažkosťami. Ich vzájomné puto bolo o to intenzívnejšie, keďže sa rozpadlo manželstvo žalobkyne a zostala na výchovu troch detí prakticky sama a matka jej bola silnou oporou. Pokiaľ žalovaní namietali, že žalobkyňa nebola s matkou v každodennom osobnom kontakte, súd prvej inštancie uviedol, že túto skutočnosť nemožno vyhodnotiť tak, že strata, ktorá postihla žalobkyňu, je menej závažná, či menej bolestná. Z výsluchu žalobkyne bolo zrejmé, že táto sa doposiaľ so stratou matky nevyrovnala a aj s odstupom času, sa jej o týchto skutočnostiach veľmi ťažko rozpráva. Na druhej strane súd vzal do úvahy, že žalovaný 1/ sa osobne ospravedlnil žalobkyni, situácia ho mrzí.

1.4 S odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. 288/2018 (správne - pozn. odvol. súdu) z 5.12.2017 súd prvej inštancie konštatoval, že preskúmal rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch (úmrtie matky pri dopravnej nehode), pričom uviedol napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. (10 000 eur), rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. (dcéram priznaných po 12 000 eur), rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. (10 000 eur). Pokiaľ žalovaná 3/ poukazovala na rozhodnutia súdov, kde boli priznávané náhrady v rozsahu 7 500 - 8 000 eur, súd uviedol, že išlo o staršie rozhodnutia z rokov 2015/2016, ktoré z dôvodu plynutia času sú nepoužiteľné pre toto konanie. Pokiaľ žalovaný 1/ poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. , ktorým bolo dcéram priznané finančné zadosťučinenie 3 000 - 5 000 eur, tam súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyne neboli odkázané na matku, pričom prihliadol na vek matky a dcér. V tomto prípade súd zohľadnil okrem iného aj intenzívny vzťah matky a dcéry. 2.1 Proti uvedenému rozsudku podali včas spoločné odvolanie žalovaní 1/, 2/ (z jeho obsahu je zrejmé, že smeruje proti výrokom I. a III.) a navrhli, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, aby bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur. Odvolanie zdôvodnili tým, že sa nestotožňujú so záverom súdu prvej inštancie o prítomnosti najintenzívnejšej interpersonálnej väzby na výsostne emocionálnom základe medzi žalobkyňou a jej nebohou matkou. Z vykonaného dokazovania vyplýva, a aj samotný súd v napadnutom rozsudku uvádza, že žalobkyňa s nebohou matkou tvorili širšiu rodinu, teda nie rodinu s najužšími intenzívnymi vzťahmi. Podľa žalovaných 1/ a 2/, aby došlo k tak závažnému zásahu do života pozostalého, ktorý by odôvodňoval finančné zadosťučinenie v súdom priznanej sume, je nevyhnutná existencia veľmi úzkej citovej väzby, pričom táto sa dá predpokladať len medzi manželmi alebo rodičmi a deťmi žijúcimi v spoločnej domácnosti. V konaní nebolo preukázané naplnenie takýchto predpokladov. Žalobkyňa dlhodobo (od študentských čias) žije mimo domácnosť nebohej, neudržiavala s ňou bezprostredný každodenný vzťah, zároveň je sebestačná a bez odkázanosti na svoju matku. Ako aj samotná žalobkyňa na pojednávaní uviedla, jej matka žila pre prácu, do ktorej chodila, čo rovnako svedčí o nie úplne najintenzívnejšom vzťahu. Žalobkyňa aj jej matka udržiavali fungujúci vzťah, ktorý však zodpovedal skutočnosti, že dlhodobo obývali odlišné a značne vzdialené domácnosti. Do pozornosti dali rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 10.3.2020 sp. zn. , potvrdený odvolacím aj dovolacím súdom, kedy súd priznal dospelým deťom žijúcim v spoločnej domácnosti so zosnulou matkou 12 000,- eur a deťom mimo spoločnej domácnosti 10 000,- eur.

2.2 Rozporuplne sa podľa odvolateľov javí záver súdu, keď uviedol, že nimi predložené prípady nemožno s prejednávanou právnou vecou porovnávať mechanicky, ale treba vychádzať z okolností každého jedného konkrétneho prípadu. Na inom mieste v napadnutom rozsudku však pri uvádzaní vlastných príkladov je spoločným prvkom dopravná nehoda, pri ktorej zomrel rodič (bez ďalšieho rozboru okolností a odôvodnenia), teda tam súd postupoval čisto mechanicky, a naviac vo všetkých uvádzaných prípadoch boli priznané nižšie sumy náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. okrem toho vychádza zo závažnejších okolností (žalobkyňa v dôsledku smrti matky trpela závažnými psychickými problémami, vodič spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu). Ako príklad, ktorý je veľmi podobný tomuto prípadu, uviedli odvolatelia rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 30.6.2020 sp. zn. , v ktorom súd priznal titulom nemajetkovej ujmy jednej dcére nebohej matky sumu 3000,- eur a druhej dcére sumu 5 000,- eur. Nestotožňujú sa ani s názorom súdu, že výška náhrady nemôže absolútne súvisieť s vekom nebohého a nemôže byť odstupňovaná s premisou, že čím nižší vek obete, tým vyššia miera ujmy a väčšie prežívanie smútku. Naopak, súdy sa vo viacerých rozhodnutiach priamo zaoberajú otázkou veku nebohého a pozostalých a s tým súvisiacou otázkou ekonomickej závislosti, ako okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je podľa žalovaných 1/ a 2/ zrejmé, že súd sa kritériom veku nebohej a ani otázkou hmotnej závislosti žalobkyne od nebohej nezaoberal.

2.3 Žalovaní 1/ a 2/ ďalej poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2019 sp. zn. , podľa ktorého určitým vodítkom pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa stáva verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Kontrovej proti Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25 000,- eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému činu) do osobnostných práv pani Kontrovej, bolo usmrtenie oboch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok). Krajský súd v Žiline si vo veci zvolil dotknuté rozhodnutie za svoje východisko s tým, že použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12 500,- eur, pričom za primeranú satisfakciu považoval sumu 12 500,- eur pri manželovi a 7 000,- eur pri každom dieťati nebohej. Napokon dali odvolatelia do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 27.2.2018 sp. zn. , ktorý priznal náhradu nemajetkovej ujmy v čiastke 6 000 eur. Záverom odvolatelia zopakovali, že súd sa podľa nich nedostatočne vysporiadal s hodnotením intenzity vzťahov žalobkyne s nebohou, dostatočne nereflektoval túto skutočnosť v rozhodnutí vo veci samej. Mal prihliadnuť aj na skutočnosť, že žalobkyňa nebola odkázaná a hmotne závislá na nebohej, a na skutočnosť, že už bola v dôchodkovom veku. Súd prvej inštancie nedostatočne prihliadol na princíp primeranosti a rovnosti. Žalovaní 1/ a 2/ majú za to, že súdom priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná a nedostatočne zdôvodnená.

3.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. podal včas odvolanie aj žalovaný 3/ a rovnako navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie tak, že žalobkyni prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 000,- eur. Uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu o priznanej výške nemajetkovej ujmy, považuje toto rozhodnutie za nesprávne a jeho odôvodnenie za nedostatočné a arbitrárne. Výška nemajetkovej ujmy by mala vychádzať z detailného dokazovania vzťahov medzi príbuznými a zomrelými, pričom by sa mala skúmať najmä intenzita ich vzťahu, vek zomrelých a pozostalých, existenčná závislosť na zomrelých, okolnosti, za akých došlo k vzniku ujmy a pod. Podľa názoru žalovaného 3/ je priznaná suma vzhľadom na okolnosti daného prípadu a rozhodnutia súdov SR v obdobných veciach neadekvátna. Jedno z rozhodnutí, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. ) sa žalovanému 3/ nepodarilo vyhľadať a pokiaľ ide o druhé rozhodnutie (), toto podľa názoru žalovaného 3/ vychádza z omnoho závažnejších okolností (žalobkyňa trpela následkom smrti svojej matky závažnými psychickými problémami, vodič spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu, a pod.), preto ho s daným sporom nemožno porovnávať. Napriek tomu, že ide o závažnejší prípad, súd v predmetnom spore priznal žalobkyni vyššiu sumu, ako bola priznaná v uvádzaných rozhodnutiach, a to bez bližšieho odôvodnenia. Žalovaný 3/ už vo vyjadrení k žalobe uviedol rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. (teda nie z rokov 2015/2016), ktoré súd odignoroval. V uvedenom rozhodnutí súd priznal žalobkyniam sumu 3 000 eur a 5 000 eur.

3.2 Podľa žalovaného 3/ súd prvej inštancie prihliadol len na intenzitu vzťahu matky a dcéry a okrajovo na skutočnosť, že žalovaný 1/ vyjadril žalobkyni niekoľkokrát ľútosť nad spôsobenou ujmou. Súd však pri rozhodovaní nevzal do úvahy ďalšie podstatné okolnosti, akými sú: nedbanlivostné konanie žalovaného

1/, ktorý dopravnú nehodu zapríčinil z dôvodu mikrospánku, teda nešlo o závažnú okolnosť, akou je napr. vedenie vozidla pod vplyvom alkoholu; neexistencia finančnej alebo inej majetkovej závislosti medzi žalobkyňou a jej matkou; nepreukázanie žiadnych vážnejších následkov, akými sú napr. zdravotné či psychické problémy. Podľa názoru žalovaného 3/ je priznaná suma privysoká a nezodpovedá závažnosti vzniknutej ujmy žalobkyne. Napokon žalovaný 3/ poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre z 28.7.2020 sp. zn. , kde súd dcéram priznal každej sumu 8 500 eur.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ uviedla, že odvolatelia prezentujú skutkové okolnosti inak, ako boli v priebehu konania zistené. Napríklad nie je pravdou, že žalobkyňa od študentských čias žije mimo domácnosť nebohej. V konaní bolo zistené, že keď žalobkyňa počas štúdia na vysokej škole otehotnela, aj s otcom dieťaťa žili v dvojizbovom byte s matkou žalobkyne v F. W.. V tom čase sa zintenzívnil jej vzťah s matkou, ktorá jej pomáhala so starostlivosťou o syna. Po tom, čo sa žalobkyňa s rodinou presťahovala do W., syn trávil celé prázdniny u babky v F. W.. Žalobkyňa navštevovala mamu v F. Bystrici každé dva týždne, mama vo svojom byte pre nich vyhradila jednu izbu. Mama teda bola v podstate súčasťou ich rodiny. Keď žalovaní 1/ a 2/ uvádzajú, že žalobkyňa má svoju rodinu, otca, brata, s ktorými môže naďalej zdieľať spoločné chvíle a napĺňať rodinný život, ide o ich subjektívny názor, ktorý neriešili v prvostupňovom konaní a nebol predmetom dokazovania, teda ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní. Tvrdenie žalobkyne, že jej matka žila pre prácu, žalovaní 1/, 2/ vytrhli z kontextu. Ak matka žalobkyne ako dôchodkyňa ešte pracovala a pobyt medzi ľuďmi ju napĺňal, neznamená to, že práca znižovala intenzitu vzájomnej citovej blízkosti medzi nimi. Matka žalobkyne v práci často hovorila, že sa teší na ich návštevu. Aj v jej práci vedeli, aký blízky citový vzťah mala so žalobkyňou. Preukazuje to e-mailová komunikácia, ktorú žalobkyňa predložila na pojednávaní. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy správne zohľadnil obdobné rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 17.04.2019 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 4.12.2019. Pokiaľ žalovaní argumentovali tým, že uvedené rozhodnutie vychádzalo zo závažnejších okolností, keď žalobkyňa mala trpieť následkom smrti svojej matky závažnými psychickými problémami a vodič spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu, zrejme si nevšimli, že v označenom konaní nemal súd k dispozícii odborné stanovisko, či psychické problémy dcéry súvisia alebo nesúvisia so smrťou jej matky, že psychické problémy súviseli s dlhoročnými problémami v jej manželstve, že psychické problémy nemala druhá z dcér, ktorej bola priznaná rovnaká výška nemajetkovej ujmy 12 000 eur. Pritom druhá z pozostalých dcér mala dve plnoleté samostatné dcéry a žila vo vlastnej domácnosti. V odkazovanej veci matka žalobkýň ako obeť dopravnej nehody bola dobrovoľnou spolujazdkyňou vodiča, ktorý viedol osobné motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Bolo jej slobodným (aj keď nesprávnym) rozhodnutím byť spolujazdkyňou vodiča pod vplyvom alkoholu. Matka žalobkyne na výber nemala. Okrem toho v odkazovanej veci žalovaný vodič hneď uznal svoju vinu, kým tu žalovaný 1/ svoje zavinenie počas trestného konania neuznal, popieral mikrospánok a zabezpečil si posudok vyslovujúci uňho v čase nehody epileptický záchvat, čo bolo vyvrátené znaleckým posudkom. Označené odvolacie rozhodnutie zároveň uvádza rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov, z ktorej je zrejmé, že priznávajú náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 4 500 - 33 500 eur. Ak žalovaní opierajú svoj názor výlučne o ekonomickú stránku, konkrétne o hmotnú závislosť žalobkyne od matky, tento pohľad degraduje hodnotu vzájomných väzieb blízkych osôb len na vzťah finančnej závislosti pozostalého na zomrelom. Existenčná závislosť pozostalého na zomrelom je osobitne kompenzovaná štátnymi peňažnými dávkami, ktoré riešia finančnú situáciu pozostalých. Náhrada nemajetkovej ujmy túto funkciu nemá. Vzájomné vzťahy blízkych osôb dosahujú aj inú úroveň, ktorá nesúvisí s finančnou stránkou. Je to vzájomná emocionálna prepojenosť a napĺňanie.

5. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 3/ žalobkyňa zopakovala výhrady k porovnávaniu tejto veci s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. . Prípadné psychické problémy po strate blízkeho človeka sú prejavom výlučne individuálnych schopností pozostalého spracovať tragickú udalosť. Žalobkyňa ako matka sama sa starajúca o tri deti, sa nemohla zastaviť a riešiť svoju vnútornú bolesť. Musela aj pri tak traumatizujúcej udalosti pokračovať v starostlivosti o deti, o domácnosť, chodiť do práce a pod. Rozhodnutia označované žalovaným 3/ sú podľa žalobkyne výrazne pod hodnotou prisudzovanou súdmi. Ako poukázala v priebehu konania, Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy 23 000 eur, priznanú každej zo žalobkýň 1/, 2/, 3/, keď dopravnou nehodou došlo k smrteľnému zraneniu manžela a otca žalobkýň. Spánok žalovaného 1/ za volantom je následkom toho, že žalovaný 1/ subjektívne nebol v stave náležite sa venovať vedeniu motorového vozidla a toto svoje zlyhanie počas trestného konania ešte aj popieral. Žalovaný 3/ uvádzal podľa žalobkyne nepravdivé tvrdenia o niekoľkokrát vyslovenej

ľútosti žalovaného 1/. Hoci od dopravnej nehody uplynuli viac ako tri roky, žalovaný 1/ sa žalobkyni nikdy pred pojednávaním 24.3.2022 osobne neospravedlnil. Ak by sa žalobkyňa nedomáhala náhrady nemajetkovej ujmy, neospravedlnil by sa jej nikdy. V danom kontexte ospravedlnenie vyznieva účelovo. Napokon žalobkyňa uviedla, že finančná závisť pozostalých je kompenzovaná štátnymi peňažnými dávkami, nie náhradou nemajetkovej ujmy. Pojem „blízka osoba“ nemožno stotožňovať s pojmom „rodinný príslušník“, pretože aj medzi rodinnými príslušníkmi nemusí existovať vzťah blízkosti a potrebná intenzívna citová väzba.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a (ďalej len „“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnuté výroky I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správne podľa . Výrok II. nebol napadnutý odvolaním, preto ho odvolací súd nepreskúmaval. Vo vzťahu k výrokom I. a II. sa odvolací súd stotožnil aj s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje ( ) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, ako aj k odvolacím námietkam žalovaných uvádza:

7. Všetci žalovaní v odvolaniach namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ). Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa , na základe ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by nevzal do úvahy rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nemôže odvolací súd polemizovať so skutkovými závermi súdu prvej inštancie.

8. Odvolatelia sa v prvom rade nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie o intenzívnej emocionálnej väzbe medzi žalobkyňou a jej nebohou matkou. K tomu odvolací súd uvádza, že aj keď súd prvej inštancie uvádzal „najintenzívnejšiu interpersonálnu väzbu“, z kontextu odôvodnenia je zrejmé, že mal na mysli takú väzbu, aká môže byť medzi príbuznými, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti. To, že žalobkyňa nežila s matkou v spoločnej domácnosti, nebolo sporné a vyplýva to zo súdom zisteného skutkového stavu, keď súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa so svojou matkou trávili spoločné dovolenky, sviatky, nebohá matka sa počas prázdnin starala o tri deti žalobkyne. Matka bola pre žalobkyňu, ktorej sa rozpadlo manželstvo a zostala na výchovu detí sama, silnou oporou. Tieto skutkové zistenia žalovaní nespochybnili. Aj keď sa dá súhlasiť so žalovanými, že superlatív „najintenzívnejšia (väzba)“ možno nebol úplne presný (keďže pripúšťa aj taký výklad, že intenzívnejšia už ani nemohla byť), nič to nemení na zistení veľmi silnej väzby medzi žalobkyňou a jej matkou.

9. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, súd prvej inštancie na vec aplikoval správne ustanovenia hmotnoprávnych predpisov (, , , , , , , , . , . , ), ktoré aj správne interpretoval.

10. Ak žalovaní namietali neprimeranosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, čo opierali najmä o to, že žalobkyňa s matkou nežila v spoločnej domácnosti a nebola od nej hmotne závislá, odvolací súd konštatuje, že tieto okolnosti súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzal do úvahy. Vzal do úvahy aj ospravedlnenie žalovaného 1/, hoci žalobkyňa mohla toto ospravedlnenie, za okolností uvádzaných vo vyjadrení k odvolaniu, vnímať ako účelové. V prípade osôb žijúcich v spoločnej domácnosti, medzi ktorými je vzťah vzájomnej závislosti (najmä vo vzťahu medzi rodičmi a maloletými deťmi) priznávajú súdy podstatne vyššiu sumu (okolo 30 000 eur, ale výnimočne aj viac). K hmotnej závislosti od nebohej matky však žalobkyňa správne uviedla, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy

nie je kompenzácia finančnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe. Finančná závislosť môže, ale nemusí byť vždy znakom citovej zviazanosti so zomrelou osobou.

11. Ako správne uviedli žalovaní 1/ a 2/, určitým vodítkom pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť judikatúra ESĽP. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Českej republiky v rámci spoločne vypracovanej hierarchie hodnôt pre priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy, inšpirovanej práve judikatúrou ESĽP, považujú za primerané zadosťučinenie za zásah do rodinného života sumu od 5 000 eur do 30 000 eur v závislosti od konkrétnych okolností. Náhrada priznaná súdom prvej inštancie v preskúmavanej veci nevybočuje z tohto základného intervalu, pričom je bližšie k jeho spodnej než k hornej hranici.

12. Vo vzťahu k porovnaniu priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy s obdobnými prípadmi posudzovanými v iných konaniach slovenských súdov odvolací súd uvádza, že takéto porovnanie je vždy veľmi problematické, keďže každý prípad je osobitý, skutkové okolnosti nie sú nikdy úplne totožné. Napriek tomu je možné aspoň v základných rysoch nájsť určité paralely, ale súčasne je potrebné správne identifikovať odlišnosti porovnávaných prípadov (na ktoré správne poukázala žalobkyňa vo vyjadreniach k odvolaniam). Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. pritom vyplýva, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať predovšetkým svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť (a je zrejmé, že aj rozhodovaciu činnosť nadriadených vyšších súdov a medzinárodných súdov).

13. Nie je cieľom rozhodnutia odvolacieho súdu porovnávať posudzovanú vec so všetkými do úvahy pripadajúcimi rozhodnutiami súdov v iných veciach. Napriek tomu je potrebné zareagovať aspoň na niektoré žalovanými uvádzané porovnania. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 27.2.2018 sp. zn. , tam bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške, ktorú požadovala žalobkyňa (6 000 eur), pričom nad požadovanú sumu (ultra petitum) súdy nemohli ísť. Pokiaľ v odkazovanom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že žalobkyňou požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v čiastke 6 000 eur považuje za primeranú závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo, neznamená to, že by za primeranú nepovažoval aj vyššiu sumu. Žalobkyňa tiež vo vyjadreniach k odvolaniam správne reagovala na argumentáciu žalovaných rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. (suma 12 000 eur tam bola priznaná aj dcére, ktorá po smrti matky nemala psychické problémy, matka žalobkýň bola spolujazdkyňou vodiča, ktorý viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu, tam žalovaný hneď uznal svoju vinu).

14. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. je potrebné uviesť, že ESĽP v rozsudku Kontrová proti Slovenskej republike rozhodoval o úplne inej skutkovej situácii - žalovaný štát nebol priamym páchateľom trestného činu. Do práv sťažovateľky štát zasiahol tým, že nekonanie štátnych orgánov viedlo k nezabráneniu trestnému činu. Túto tzv. sekundárnu zodpovednosť štátu však nemožno jednoducho porovnávať so zodpovednosťou priameho páchateľa trestného činu. Ak už sekundárnu zodpovednosť štátu „hodnotil“ ESĽP priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v sume 25 000 eur, vo vzťahu k primárnemu zodpovednostnému subjektu (páchateľovi trestného činu) by bola primeraná rádovo (niekoľkonásobne) vyššia náhrada.

15. Vyjadrenie žalobkyne, že jej matka žila pre prácu, do ktorej chodila, rozhodne nemožno interpretovať ako potvrdenie „nie úplne najintenzívnejšieho vzťahu“ so žalobkyňou. To by mohlo viesť k absurdnému záveru, že každý, kto má rád svoju prácu, zanedbáva rodinu. Práve naopak. To, že matka žalobkyne stále chodila do práce svedčí o tom, že bola napriek svojmu dôchodkovému veku v dobrej fyzickej i psychickej kondícii. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že vek zomrelého skutočne je potrebné zohľadniť (je zrejmé, že intenzita zásahu do práva na rodinný život je iná v prípade usmrtenia mladého človeka, ktorý mohol mať celý život pred sebou a v prípade usmrtenia starého človeka) a z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie výslovne nevyplýva, že by súd na túto skutočnosť prihliadal. Nejde však o taký nedostatok, ktorý by mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže vek matky žalobkyne v čase dopravnej nehody (67 rokov) nebol ešte veľmi vysoký a ako bolo uvedené vyššie, to, že stále chodila do práce, svedčí o tom, že bola v dobrej fyzickej a psychickej kondícii.

16. Pokiaľ žalovaní v odvolaniach uvádzali aj arbitrárnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil. Súd sa nemusí v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať so všetkými tvrdeniami strán, ale je potrebné, aby sa vysporiadal s tými, ktoré sú podstatné (rozhodujúce). To súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku urobil. Tiež v

ňom zrozumiteľne vysvetlil, aké dôkazy vykonal, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (bod 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku), k akým skutkovým záverom dospel a ako vec právne posúdil. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ poukazovali na údajné rozpory pri porovnávaní preskúmavanej veci s podobnými právnymi vecami rozhodovanými v iných konaniach, prípadne inými súdmi (čo malo mať za následok zmätočnosť ako inú vadu napadnutého rozsudku), odvolací súd v argumentácii súdu prvej inštancie rozpory nevidel a k porovnávaniu s inými rozhodnutiami sa vyjadril vyššie.

17. Všetci traja žalovaní napadli odvolaním aj výrok o trovách konania, avšak bez uvedenia osobitných dôvodov, pre ktoré by (v prípade potvrdenia rozhodnutia vo veci samej) bolo potrebné považovať výrok o trovách za nesprávny. Vzhľadom k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o trovách.

18. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd považoval napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie (výroky I., III.) za vecne správne, nezistil v konaní súdu prvej inštancie vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani nesprávne skutkové zistenia a ani nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami , a . V odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešná, preto má proti neúspešným žalovaným (odvolateľom) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie, rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).