Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-227-2014.pdf
PDF · 128.65 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/227/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., IČO: 44 703 015, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, zastúpený: Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti povinným: 1/ J. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX, 2/ A. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F., D. XXX, 3/ D. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX, o vymoženie sumy 5.025,53 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 5. septembra 2012, č. k. 11Er/969/2012-25, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Povinným nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 05. 09. 2012, č. k. 11Er/969/2012-25 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, so sídlom Exekútorského úradu Žilina, Dolný Val 30, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 02. 08. 2012. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2,4, 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uznesenia súdu poukázal na to, že oprávnený návrhom zo dňa 15. 07. 2012 žiadal, aby súd poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, so sídlom Exekútorského úradu v Žiline, vykonaním exekúcie v neprospech povinných a vymožením pohľadávky vo výške 5.025,53 eura s príslušenstvom. Exekučné konanie sa začalo dňa 30. 07. 2012, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa 05. 02. 2012, č. k. II/2011-6279, právoplatný dňa 30. 03. 2012 a vykonateľný dňa 01. 05. 2012. Exekučný súd ex offo skúmal, či žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom a zistil, že uvedené podania nie sú v súlade so zákonom, pretože vychádzajú z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda na plnenie právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Exekučný titul sa skúma z materiálnej a formálnej stránky, pričom z formálnej stránky sa skúma, či exekučný titul má všetky formálne náležitosti, ktoré vyžaduje § 34 zákona č. 244/2002 Z. z. a z materiálnej stránky, či má exekučný titul splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, napr. jeho rozpor s právom, t. j. dovolenosť, rozpor s dobrými mravmi, a pod. Súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený (právny predchodca) s povinnými uzavrel dňa 13. 10. 2004 zmluvu o úvere č. 232740446, ktorá tvorí skutkový a právny základ exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z obsahu zmluvy vyplýva, že ide o spotrebiteľský úver (zmluva o spotrebiteľskom úvere § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch - ZSU), pretože veriteľ - oprávnený je podnikateľom v danom predmete (podľa výpisu z obchodného registra) a považuje sa teda za dodávateľa a dlžníci - povinní
sú jednoznačne spotrebiteľmi, a to v súlade s § 52, odsek 3, 4 OZ a § 3, odsek 1, 2 ZSU), pričom veriteľ dočasne poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky vo forme odloženej platby, úveru, pôžičky alebo v inej právnej forme. Súd prihliadol aj na formu, akou je napísaná zmluva a obchodné podmienky, a to maličkými písmenkami s nahusteným textom, bez odsekov znemožňujú ich riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa, sú vypracované nezrozumiteľne (najmä pre spotrebiteľov, ktorí právnické vzdelanie nemajú), čím porušujú informačné povinnosti zakotvené v zákone o spotrebiteľských úveroch, v zákone ochrane spotrebiteľa a v OZ. Súd preskúmaním všeobecných úverových podmienok oprávneného zistil, že vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v časti 18. označenej ako Rozhodcovská doložka je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. V zmysle predmetného ustanovenia všeobecných zmluvných podmienok v článku 18.1. „Banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli, alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných Bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi: a) pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov, b) pri vydávaní a používaní Platobných kariet, pri poskytovaní a používaní Elektronických služieb, prípadne iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd“. Exekučný súd poznamenal, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnej veci založiť legitimitu pre exekučný titul nedáva zmluvným stranám na výber riešenie sporov cestou príslušného súdu. Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložkou si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu, už tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na vyslovenie záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojedná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, a teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Vzhľadom k uvedenému súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že priamo z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka vyplýva, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak sa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa vyžaduje, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd zároveň svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky oprel aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008) a rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. V tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na jej výklad. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mal súd za preukázané, že boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP a ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK, a preto súd rozhodol tak ako uviedol vo výrokovej časti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby rozhodnutie zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora JUDr. Denisu Uhríkovú (v predmetnom konaní ide o zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Kaducha, pričom túto chybu odvolací súd vyhodnotil ako zrejmú chybu v
písaní), alebo aby zrušil rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. V prípade potvrdenia napadnutého uznesenia žiada odvolací súd, aby v rozhodnutí pripustil dovolacie otázky. Uviedol, že v konaní došlo k vadám, pretože postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, a takto vydané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na rovnocennosť rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu a judikatúru Najvyššieho súdu SR upravujúcu túto problematiku (rozhodnutie zo dňa 09. 02. 2012 č. 3 Cdo 122/2011, zo dňa 18. 01. 2012 č. 6 Cdo 143/2011 a zo dňa 13. 10. 2011 č. 3 Cdo 146/2011). Súd prvého stupňa napadol charakter rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách a dospel k záveru, že dojednanie je absolútne neplatné. Uviedol, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky a nemal právomoc vo veci rozhodnúť. Zároveň poukázal na nesprávny preklad čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS spolu s prílohou Smernice bod 1 písm. q/, ktorý upravuje predmetnú problematiku a odvolaciemu súdu dal do pozornosti český, anglický, nemecký a francúzsky preklad. Z prekladov jednotlivých krajín možno vyvodiť záver, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie je regulované ZoRK, v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo SR a ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa, rozhodne nie je arbitrážou o ktorej hovorí Smernica. Uviedol, že konaním pred rozhodcovským súdom sa spotrebiteľ nedostal do nevýhodnejšieho postavenia ako v konaní pred všeobecným súdom. Rozhodcovské konanie rešpektuje v plnej miere rovnosť účastníkov a Štatút a Rokovací poriadok Rozhodcovského súdu obsahujú viaceré zvýhodnenia pre spotrebiteľa. Okrem iného poukázal na povinnosť banky ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu v zmysle zákona o bankách. Na základe vyššie uvedeného sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku už len preto, že takéto dojednanie rozhodcovskej doložky znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Citoval z publikácie JUDr. Jaroslava Krajča, Spotrebiteľská zmluva v aplikačnej praxi SR a EÚ, Eurounion 2011, ktorá uvádza, že pod výlučným riešením v rozhodcovskom konaní nie je možné rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v zákone č. 244/2002 Z. z. Svoje tvrdenia odôvodnil aj s poukazom na judikatúru ESD, a to Eco Swiss C-126/97 bod 47 a 48, Kapferer C-234/04 bod 20, Fallimento Olimiclub C-2/08 bod 22, Asturcom C-40/80 body 36 až 37 a Pohotovosť C-76/10. Z citácií rozsudkov ESD vyplýva, že tento súd teoreticky pripúšťa aj preskúmanie právoplatného rozhodcovského rozsudku v štádiu exekučného konania týkajúceho sa spotrebiteľského vzťahu z úradnej moci, avšak len ak bol rozsudok vydaný bez účasti spotrebiteľa a z dôvodu zabezpečenia rovnocennosti. Právny poriadok SR neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu je inak vecne správny. Zákon o rozhodcovskom konaní za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi prostredníctvom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak vnútroštátne súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Všeobecné súdy nie sú koncepčne postavené nad rozhodcovský súd a nie je možné súhlasiť s tým, že rozhodcovský súd je súkromný subjekt a nemôže mať postavenie podobné štátnemu orgánu, a preto majú nevyhnutne exekučné súdy právomoc vecne preskúmať právoplatné a vykonateľné rozhodcovské rozsudky. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Exekučný súd v tejto fáze exekučného konania skúma podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd je oprávnený skúmať len vlastnosti predložených dokumentov a nie právny základ pre ich vydanie. Ďalej namietal tvrdenie, že takto vydaný rozhodcovský rozsudok zaväzuje na právom nedovolené plnenie alebo plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK viazaný na plnenie, a nie iba na to, že samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Poznamenal, že pri uzatváraní rozhodcovskej doložky bola dodržaná písomná forma, pretože bola uzatvorená odkazom hlavnej zmluvy na Všeobecné obchodné podmienky. Na preukázanie svojich tvrdení uviedol gramatický výklad § 4 ZoRK, s ktorým sa stotožnil v plnom rozsahu a mal za to, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na všeobecné obchodné podmienky, je platne dojednaná rozhodcovská doložka a je dodržaná jej písomná forma. V praxi je v súlade s uvedeným ustanovením
zaužívaný spôsob inkorporácie VOP do hlavnej zmluvy. Podotkol, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách, bola banka v čase uzavretia úverovej zmluvy povinná ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Priamo zákon počíta so zriadením Rozhodcovského súdu, pričom hlavný dôvod bol, aby súd prejednával a rozhodoval spory, ktoré vzniknú zo špecifických typov zmlúv uzatvorených medzi bankou a jej klientmi. Obsadenie rozhodcovského súdu tvoria rozhodcovia so špecifickým zameraním na bankové a iné zmluvy uzatváranými bankami a jej klientmi, čím sa zaručuje pri ich posúdení vysoká miera odbornosti. V závere odvolania uviedol, že si neuplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Pre prípad, že by krajský súd rozhodnutie Okresného súdu Nové Zámky potvrdil, žiada, aby v rozhodnutí pripustil nasledovné dovolacie otázky, pretože má za to, že sa jedná o vec zásadného právneho významu. Dovolacie otázky formuloval nasledovne: 1. „Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do 31. 12. 2007 na základe ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, keď toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01. 01. 2008 a v zmysle ustanovenia § 879j OZ sa na právne vzťahy, ich vznik a nároky vzťahuje doterajšia právna úprava?“
2. „Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ OZ rozumieť stav, ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku procesnými prostriedkami uvedenými v ZoRK?“
3. „Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve odkazom na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?“
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Exekučné konanie sa začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 30. 07. 2012 pred súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Kaduchom, so sídlom Exekútorského úradu Žilina v neprospech povinných o vymoženie pohľadávky vo výške 5.025,53 eura s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok č. k. II/2011-6279 zo dňa 05. 02. 2012, ktorý vydal rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, právoplatný dňa 30. 03. 2012 a vykonateľný dňa 01. 05. 2012. Exekučným titulom bola povinným uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému spolu sumu 5.025,53 eura, pozostávajúcu z istiny úveru vo výške 3 521,78 eura, riadnych úrokov vo výške 517,21 eura a úrokov z omeškania vo výške 986,54 eura vypočítaných do 26. 10. 2010. Ďalej sú povinní zaplatiť úroky z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 3.521,78 eura od 27. 10. 2010 do zaplatenia prvej mesačnej splátky istiny úveru, a potom vždy odo dňa nasledujúceho po zaplatení splátky istiny úveru zo sumy 3.521,78 eura zníženej o zaplatenú splátku istiny úveru do dňa najbližšieho dňu splatnosti splátky, až do zaplatenia istiny úveru, t. j. pokiaľ nebude v splátkach vyrovnaná celá istiny úveru. Povinní sú zároveň povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 452,02 eura vrátane DPH a náklady rozhodcovského konania vo výške 201,12 eura vrátane DPH. Rozhodcovský súd povolil dlžnú sumu povinným splatiť v mesačných splátkach po 120,- eur splatných vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom nadobudne právoplatnosť tento rozhodcovský rozsudok, až do zaplatenia. Splátka sa použije na uspokojenie dlhu v prvom poradí na úhradu trov právneho zastúpenia, v druhom poradí na úhradu priznanej istiny úveru, úrokov a úrokov z omeškania vypočítaných do 26. 10. 2010 a následne na úhradu úrokov z omeškania vypočítaných od 27. 10. 2010. Nezaplatenie splátky riadne alebo omeškanie so zaplatením čo i len jednej splátky má za následok okamžitú splatnosť celého dlhu. Plnením jedného z povinných zaniká povinnosť ostatných povinných v rozsahu poskytnutého plnenia.
V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.
V zmysle ustanovenia § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formy rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente popísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VOP bolo potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VOP za rozhodcovskú doložku k zmluve. Odvolací súd má za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené, avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 19. 03. 2013).
Krajský súd v Nitre uvádza, že doložka, ktorá má zakladať právomoc rozhodcovského súdu má byť pre účastníka právneho vzťahu zrejmá a v čase jej uzavretia preukazne jeho vôľou uzavretá, pričom o to viac sa takáto charakteristika týka účastníka právneho vzťahu, ktorý je spotrebiteľom. Totiž, náležitým vyjadrením vôle takéhoto účastníka, ktorý si je výslovne uzavretím rozhodcovskej doložky vedomý, je
väčšmi splnená podmienka individuálne dojednanej spotrebiteľskej podmienky v zmluve, ktorá sa tak stáva základom založenia právomoci rozhodcovského orgánu.
Pre podčiarknutie a doplnenie komplexnosti neprijateľnosti spotrebiteľskej podmienky v spotrebiteľskej zmluve odvolací súd problematiku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, z ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský orgán, ktorého činnosťou rozhodnutie, predložené do tohto exekučného konania, má byť považované za exekučný titul, v nasledujúcich odsekoch vysvetľuje nasledovne.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnými správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, ktorý požíva zvýšenú právnu ochranu v zmysle osobitných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovský súd od počiatku nepristupoval pri svojom rozhodovaní vo veci ako ku konaniu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preskúmal exekučný titul z hľadiska všeobecného občianskeho práva alebo z hľadísk ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.
Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/ EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/225/2011 zo dňa 11. 12. 2012).
V exekučnom konaní je možno nútene vykonať vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Taktiež možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, napr. na podklade rozsudkov rozhodcovských súdov. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 EP nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov Európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých
rozhodnutí - exekučných titulov, ktorá je úzko prepojená so samotnou právomocou vydať exekučný titul. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd, ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na neprijateľnosť ktorých (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje. Zákonnou úpravou umožňujúcou prehĺbenie uvedenej ochrany je aj činnosť súdu výkonu rozhodnutia alebo exekučného súdu pri nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vydaného orgánmi a postupom podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V procesnom postupe exekučného súdu podľa § 44 ods. 2 EP, ustanovenie § 45 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje a zároveň súd v exekučnom konaní zaväzuje (ex offo), aby v prípade, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, aby toto konanie zastavil. Exekučný súd pritom nemôže byť obmedzený pri posudzovaní uvedených nedostatkov izolovane iba čo do objektívne nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom, výroku rozhodnutia samotného, ale pre naplnenie cieľov aproximačných právnych nástrojov Európskej únie (Smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993) a postupom v súlade so zákonom sa vyžaduje, aby toto posudzovanie prekročilo rámec skúmania len formálnej stránky právoplatnosti a vykonateľnosti predmetného rozhodcovského rozsudku. Vo všetkých prípadoch je spotrebiteľ zaviazaný na povinnosť zaplatiť peňažnú sumu, pričom zo samotného výroku rozhodnutia (rozhodcovského rozsudku) nemožno bez ďalšieho vyčítať „vnútornú stránku“ nemožného, právom nedovoleného plnenia, poprípade plnenia, ktoré odporuje dobrým mravom. Navonok (preskúmavaním len výroku) totiž nemožno ustáliť tento súlad ani v prípade, ak by bola rozhodnutím priznaná nezvykle vysoká (nízka) suma - istina, alebo nezvykle vysoký (nízky) úrok z omeškania (poprípade zmluvná pokuta), pretože len preskúmaním vnútornej, obsahovej stránky plnenia možno záver o nemožnom, právom nedovolenom, alebo dobrým mravom odporujúcom plnení vyvodiť. S plnením, ktoré možno označiť za exekučne nevykonateľné, sa totiž súd vo svojej praxi nestretol a takto ponímaný účel noriem umožňujúci iba takéto preskúmanie rozhodcovského rozsudku by sa míňal práve eurokonformnému výkladu a cieľu, ktorý si kladie európska legislatíva. Z preskúmavanej pôsobnosti exekučného súdu v tomto prípade nemôže byť vylúčená vecná správnosť rozhodcovského rozsudku (vo veciach na ktoré musí príslušný orgán reagovať z úradnej povinnosti, pričom do skúmania vecnej správnosti patrí aj posudzovanie existencie právomoci orgánu konať a rozhodnúť), pretože len tak môže byť naplnený účel, cieľ ochrany spotrebiteľa pred nekalými praktikami dodávateľov - podnikateľov v situácii, kedy bola deklarovaná povinnosť spotrebiteľa v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ktorému je možné zjavne vyčítať nedôslednosť pri zákonnej ochrane spotrebiteľa.
Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (aj na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Exekučného poriadku), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu). Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod. Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc od čl. 18 nazvaného „Rozhodcovská doložka“ body 18.1
- 18.7 všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú vopred predtlačenú podobu pred podpísaním zmluvy. Odvolací súd k veci ďalej uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Na základe rozhodcovskej doložky konštatoval, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú v budúcnosti budú riešené dohodou strán, resp. mediáciou. Ak by k dohode medzi účastníkmi konania neprišlo, všetky spory budú rozhodované v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie) alebo v prípade podania žaloby pred príslušným súdom SR. Takto dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru k formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemala povinná ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Odvolací súd má za to, že nemožno založiť právomoc rozhodcovského súdu na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné, a teda súd prvého stupňa pri zamietnutí poverenia na výkon exekúcie súdneho exekútora postupoval správne.
Podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Oprávnený v odvolaní poukázal na ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, že banka mala povinnosť ponúknuť povinnému (spotrebiteľovi) uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd však s touto námietkou nesúhlasí z dôvodu, že podľa § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (stav účinný ku dňu 30. 11. 2009) mali povinní právo neprijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a teda nie je z obsahu spisu preukázaná skutočnosť, že by banka poučila povinných (spotrebiteľa) o tom, že mali možnosť neprijať návrh rozhodcovskej zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne (zmluvne) dojednaná, ale bola (vsunutá) ako súčasť všeobecných obchodných podmienok banky. Zároveň v zmysle citovaného ustanovenia zákona banka nemala ani povinnosť povinného individuálne poučiť o jeho právach a povinnostiach vyplývajúcich z rozhodcovskej doložky. Sú preto namieste obavy, že povinní si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázali náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemali iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, pôjde o väčšmi prijateľnú podmienku v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Napokon možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Odvolací súd záverom k veci uvádza, že žiadosť oprávneného o pripustenie dovolacích otázok nie je opodstatnená, pretože súd v tomto konaní nevzhliadol žiaden dôvod na predloženie uvedených otázok v zmysle § 237 OSP Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolaciemu. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že dovolacie otázky dotýkajúce sa problematiky neprijateľnosti rozhodcovských doložiek v spotrebiteľskej zmluve sú v dôsledku súčasne platnej judikatúry dostatočne riešené a nejde o rozhodnutie zásadného právneho významu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešným povinným v tomto konaní nepriznal, pretože im žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.