Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23CoE/33/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 3068/08, o vymoženie 661,22 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica, č. k. -38 zo dňa 7. októbra 2011, a o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa sa z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho ani odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 3068/08 vyhlásil za neprípustnú, exekučné konanie zastavil a zároveň rozhodol o povinnosti oprávnenej zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 39,50 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil použitím , Exekučného poriadku, , , a a a (ďalej len „“), čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Prvostupňový súd poukázal, že v predmetnom konaní bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora dňa 30.05.2008 na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 09913/07 zo 4.01.2008. Predmetný rozhodcovský rozsudok exekučný súd podrobil skúmaniu, či je exekučný titul v súlade so zákonom a zistil, že tomu tak nie je. Zmluva o úvere č. 3440812 uzatvorená medzi účastníkmi exekučného konania dňa 19.07.2007 a jej súčasť, a to všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v bode 17, na základe ktorej bol exekučný titul vydaný, obsahuje neprijateľnú podmienku rozhodcovskú doložku, z ktorej vyslovene vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie búdu riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi (dlžníkovi) zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (veriteľa). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. , ktorá je podľa ust. neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný

a ako exekučný titul je neúčinný, čím je daný rozpor exekučného titulu so zákonom v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe uvedeného prvostupňový súd podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, zároveň rozhodol o trovách exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená. K odôvodneniu súdu o rozhodcovskej doložke v bode 17 všeobecných podmienok uviedla, že to, že zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Z uvedeného teda vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich správ obrátiť na všeobecný súd prostredníctvom žaloby v súlade s ustanoveniami (ďalej len „“). Z textu rozhodcovskej doložky vyplynulo, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Navyše existenciu uvedenej rozhodcovskej doložky a jej súladnosť s právnym poriadkom Slovenskej republiky skúmal pri skúmaní svoje vecnej príslušnosti sám rozhodcovský súd pri začatí rozhodcovského konania. Súd posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú podľa a nasl. , ale oprávnená uviedla, že v čase uzavretia zmluvy o úvere sa za spotrebiteľské zmluvy v zmysle považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ...“ z uvedeného vyplýva, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v . Pri posudzovaní nároku zo zmluvy o úvere mal podľa názoru oprávnenej súd vychádzať z právnej úpravy a zákona o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia danej zmluvy. Má za to, že predmetná exekúcia prebieha v súlade s platnými právnymi predpismi, nestotožňuje sa preto s priznanými trovami exekúcie súdneho exekútora a navrhovala uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť.

V priebehu odvolacieho konania podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na prerušenie konania podľa a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? V uvedenom podaní oprávnená doplnila odvolacie dôvody, pričom navrhla, aby súd vychádzal z návrhu oprávnenej a dôsledne uplatňoval právo Európskej únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Poukázala na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať (ods. 20 rozsudku Súdneho dvora EÚ, C-91/92, Faccini Dori, z 14.07.1994). Odvolateľ ďalej poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice rady 93/13/EHS) a jej interpretácie Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Odvolací súd uznesením č. k. -60 z 12.09.2012 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. z 30.10.2014 cit. uznesenie odvolacieho súdu na základe dovolania oprávnenej zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že jedinou vadou konania na odvolacom súde, pre ktorú dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu bola skutočnosť, že odvolací súd nerozhodol o návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( a Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie ( a ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. bolo vymoženie pohľadávky oprávnenej spolu s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 09913/07 zo dňa 04.01.2008. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekučné konanie zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil a správne rozhodol, s jeho závermi sa stotožňuje a s použitím sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. K odvolacím argumentom oprávnenej sa však žiada uviesť ešte nasledovné:

Podľa znenia v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, zmluva o úvere, ktorá je upravená v , pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa už nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle z. č. v znení platnom od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. a nasl. nie je možné vyvodiť, že 5. hlava sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v , odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa a nasl. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ustanovení

Keďže oprávnená pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle z. č. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle v uvedenom

znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle z. č. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť veriteľ ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle a , keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v , nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod ( ). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z. č. o spotrebiteľských úveroch, ako a nasl. , má prednosť pred všeobecnou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

Podľa o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“) ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa . Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa súd nezbavuje povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Pokiaľ ide o vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, jeho argumentáciou čo sa týka aplikácie smernice 93/13/EHS v čl. 6, v čl. 3 ods. 1, 3 a správny poukaz implementácie smernice do slovenského právneho poriadku. V tej súvislosti bolo správne poukázané na ust. , kedy však zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu sa odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, nesmú obsahovať v zmysle ust. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.03.2010 je výslovne uvedená neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, a preto je správne vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, a tak ako je dojednaná v bode 17 Všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, v zmysle ust. je neplatná. Zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, uvedená v štandardne formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich jej súčasť, nebola individuálne dojednaná. Hoci je v zmysle rozhodcovskej doložky daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto je takáto doložka neprijateľnou podmienkou, a to

od 01.01.2008 v zmysle ust. v aktuálnom znení a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu vo vtedy účinnom znení a v zmysle ust. , resp. 5 je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom a splnená podmienka Exekučného poriadku na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia , resp. podľa Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

K návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd uvádza:

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v

rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a pod. ). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnená. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou a nachádza svoje vyjadrenie v znení . Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v . Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi

spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa zamietol.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle potvrdil.

Podľa v spojení s a bol v odvolacom konaní vedenom na základe rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní úspešný povinný, preto mu vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho i odvolacieho konania. Túto si neuplatnil a ani mu žiadne trovy v dovolacom ani v odvolacom konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu náhrada trov dovolacieho ani odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.