Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-39-2015.pdf
PDF · 114.73 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/39/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Potockého a sudkýň JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/252/2012-89 zo dňa 03. novembra 2014, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/252/2012-89 zo dňa 03.11.2014 návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd zamietol (výrok I.). V celom rozsahu zamietol aj návrh navrhovateľa (výrok II.) a odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385 eur, ktoré vznikli ako následok nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, Okresného súdu Žilina, tým, že nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), súd dospel k záveru, že dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. nie je daný, nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/99/2013-20 zo dňa 07.03.2013, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Z rovnakého dôvodu nebol podľa záveru okresného súdu daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V ďalšom okresný súd uviedol, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18Er/21/2009 doručil prostredníctvom exekútora dňa 09.01.2009 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave zo dňa 08.09.2008 sp. zn. SR 08242/08, právoplatný dňa 13.10.2008 a vykonateľný
dňa 16.10.2008. Dňa 16.06.2009 súd vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod č. 5511053031. Súd aplikujúc ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010, dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie na ním tvrdenom skutkovom základe. Okresný súd mal za nepochybné, že exekučný súd v konaní 18Er/21/2009 bol povinný udeliť poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, teda od 09.01.2009, napriek tomu vydal poverenie dňa 16.06.2009. Poukázal však na to, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011). Oprávnenosť takého postupu exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Súd zdôraznil, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/) je každá zložka súdneho procesu povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok (exekučný titul). Vzhľadom na to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia nemal súd pre svoje rozhodnutie k dispozícii všetky potrebné podklady a vzhľadom na závažnosť a obtiažnosť veci, pri kladení dôrazu na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, nie je vždy možné dodržanie zákonom stanovenej 15- dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, nie je jej prípadné nedodržanie tak závažné ako by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa. Súd zároveň poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah (sp. zn. I. ÚS 86/2006, IV. ÚS 440/2012). Pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj skutočnosť, že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní, na ktorú skutočnosť s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 prihliadal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na okolnosti posudzovaného prípadu, súd dospel k záveru, že dĺžka konania od podania žiadosti na vydanie poverenia do vydania poverenia v trvaní cca 5 mesiacov (navrhovateľ nesprávne uvádzal viac ako 7 mesiacov) nemôže byť považovaná za neprimeranú. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, navrhovateľom predložený znalecký posudok vychádza z tzv. zvýšených nákladov, pričom majetková ujma je vypočítaná všeobecne, bez toho, aby sa pri uvedenom výpočte vychádzalo zo špecifík každej jednotlivej veci. Predložený posudok môže slúžiť možno pre štatistické ukazovatele, ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom - ktorom konaní. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Navrhovateľ si vyúčtoval náklady z titulu správy pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ako aj za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a udržiavanie a správu informačného systému, ktoré vyčíslil paušalizovanou sumou, bez riadneho preukázania výšky týchto nákladov priamo v konaní, keď túto paušálne určenú sumu si uplatňuje aj v iných konaniach. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec nárok navrhovateľa možno považovať len za náklady podnikateľa vo veci správy a vymáhania pohľadávok vôbec, t. j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. Navrhovateľom tvrdená škoda
nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, s tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Navrhovateľ podľa okresného súdu v konaní nepreukázal ani naplnenie podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ tvrdil, že nesprávnym úradným postupom - neskorým ukončením procedúry - exekučný súd vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa rizikám s poukazom na to, že došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolventnosti povinného, navrhovateľ tvrdené skutočnosti žiadnym dôkazom nepreukázal. Súd nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do udelenia poverenia, a teda že chcel zvrátiť stav, v ktorom pociťoval podľa jeho tvrdenia neistotu a frustráciu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný a tento zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil a tieto mu nevyplývajú ani zo spisu.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v čase podania odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p. Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Ak súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. V závere odvolania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je porušenie práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. za použitia § 156 ods. 3 O. s. p.), podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného
vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z uvedeného odvolacie námietky navrhovateľa nepovažuje odvolací súd za dôvodné.
V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti sudcu odvolací súd poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu v danej veci výslovne uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č.l. 14 spisu). Z obsahu spisu však zároveň vyplýva, že o skutočnostiach oznámených navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pre ktoré mali byť sudcovia Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení, rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/99/2013-20 zo dňa 07.03.2013, ktorým z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčil sudkyňu Okresného súdu Žilina Mgr. Máriu Kašíkovú, ostatných sudcov okresného súdu (vrátane zákonnej sudkyne v danej veci) z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 10.04.2013. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie, dovolacie konanie však bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/74/2014 zo dňa 12.06.2014 zastavené. Rozhodnutie dovolacieho súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 01.08.2014. Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý mal, podľa tvrdenia navrhovateľa, svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založiť zodpovednosť odporcu za škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Ďalšiu námietku navrhovateľa, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 03.11.2014. Právny zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 10.09.2014, napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, rovnako ani navrhovateľ. I keď navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu dňa 30.10.2014 požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane, brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 03.11.2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto
možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli pritom vykonané len dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to listiny tvoriace obsah exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/21/2009 a znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity č. 1/2014.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu, z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 27.11.2013, teda v dostatočnom predstihu pred pojednávaním.
Jednou z odvolacích námietok navrhovateľa bola skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej zároveň rozhodol o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, a proti ktorému odvolanie i podáva. Odvolanie čo do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania však navrhovateľ bližšie neodôvodnil.
Pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu o návrhu na prerušenie konania, skutkové a právne závery okresného súdu nie sú vo vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) a odôvodnenie rozsudku aj v tejto časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Pokiaľ navrhovateľ namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni, najmä keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už bola právoplatne vyriešená (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/99/2013-20 zo dňa 07.03.2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/74/2014 zo dňa 12.06.2014). Prerušenie konania prichádza do úvahy v prípade, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Navrhovateľ navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť), ako aj § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet), s poukazom na podanú ústavnú sťažnosť, ktorej predmetom je rozhodovanie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhovateľ v návrhu na prerušenie konania, ani v odvolaní, neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu (ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom. Podanie ústavnej sťažnosti (ktorej podanie však navrhovateľ nepreukázal, či už odtlačkom prijímacej pečiatky Ústavného súdu SR na sťažnosti, podacím lístkom preukazujúcim podanie sťažnosti na poštovú prepravu alebo potvrdením Ústavného súdu o vedení príslušného konania), navyše podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe nezakladá zákonný dôvod na prerušenie konania. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní postupom a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (ktoré nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť, kedy ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. § 135 ods. 1 O. s. p.) alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, zároveň okresný súd vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti a rýchlosti konania, keď práve na jej (údajnom) nedodržaní v inom konaní je založený aj meritórny nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní. Z uvedeného je zrejmé, že súdy o otázke nestrannosti a nezaujatosti sudcu vo veci právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne o otázku, ktorú
sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. oprávnené posudzovať. Okresnému súdu teda nič nebránilo pokračovať v konaní.
Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol skutkové závery a svoje právne úvahy vo vzťahu k prejednávanej veci, keď zároveň podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., najmä vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu a vznikom navrhovateľom tvrdenej škody. Námietka navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná (a teda došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pozn. odvolacieho súdu), dospel však k záveru, že samotná táto skutočnosť neznamená, že by išlo o zbytočné prieťahy v konaní, ktorých konštatovania sa navrhovateľ domáhal. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou, ktorých splnenie nemal preukázané. Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, a to aj oboznámením znaleckého posudku predloženého navrhovateľom a s uvedeným dôkazom sa v odôvodnení napadnutého rozsudku i náležite vysporiadal a svoje závery i dostatočne zdôvodnil. Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme, keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dostatočné argumenty nielen vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody ale aj nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním žiadneho z účastníkov, ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.