Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_8SaZ-10-2022.pdf
PDF · 175.54 KB
No categories available
8SaZ/10/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: B. J. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník F. federatívnej republiky, bez dokladu totožnosti, posledné trvalé miesto pobytu v krajine pôvodu: obec F., mestská časť K. (bez bližšieho určenia ulice alebo čísla domu), štát I., F. federatívna republika, t.č. H. tábor S., J. republika, zast.: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 18.09.2022 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-153-30/2022-Ž zo dňa 05. augusta 2022, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou zo dňa 18.09.2022 sa žalobca s odkazom na ust. § 8 a § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej aj „ZoA“ alebo aj „zákon o azyle“) domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného odôvodnenia v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany, zrušil rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-153-30/2022-Ž zo dňa 05.08.2022, ktorým mu podľa ust. § 13 ods. 1 ZoA neudelil azyl z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre udelenie azylu na území SR, neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa ust. § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, neudelil mu azyl a ani mu neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa ust. § 13 ods. l písm. b/, § 13c ods. l písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
2. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalobca uviedol, že o azyl požiadal z dôvodu obáv z prenasledovania (zabitia, väznenia, mučenia) zo strany nigérijských štátnych orgánov pre asociáciu s hnutím Domorodého obyvateľstva BIAFRA (IPOB), založenú jeho samotnou príslušnosťou Biafrana, príslušníka etnika Igbo, a angažovanosťou jeho rodičov v hnutí IPOB, na ktorú obaja doplatili životom. Poznamenal, že sám sa za aktívneho člena IPOB nepovažuje, ale ešte pred nástupom na univerzitu, dňa 30.06.2016 sa s priateľmi zúčastnil demonštrácie pri príležitosti „Dňa Biafry“ v meste Onistha, ktoré je asi hodinu cesty autom z Nawfia. V rozhodnutí žalovaný vychádza z toho, že nebol členom a nikdy sa v IPOB neangažoval. Aj keď nebol aktívnym členom a v IPOB sa aktívne angažoval len krátko, členstvo je podľa jeho názoru dané jeho pôvodom. Odpovede na otázky jeho členstva i členstva jeho rodičov v IPOB boli v pohovore dňa 06.05.2022 zaznamenané protirečivo a v rozpore so skutkovým stavom a nakoľko ich považoval za kľúčové, spolu s právnym zástupcom navrhli, aby ho žalovaný znovu vypočul a dal mu možnosť rozpory vysvetliť. Žalovaný však tomuto návrhu nevyhovel.
3. Ďalej uviedol, že pri tzv. odstraňovaní rozporu na pohovore dňa 09.05.2022 sa ho žalovaný pýtal na členstvo v politickej strane, nepýtal sa na hnutia, či organizácie s politickými cieľmi. Keď povedal, že on aj rodičia boli členmi IPOB, ale nie žiadnej politickej strany, rozpor nevidel, keďže IPOB nie je politická strana. Počas pohovoru sa ho žalovaný pýtal, či prišiel do kontaktu s niektorým z členov IPOB osobne, na čo odpovedal záporne. Konštatoval, že bol mladý, a preto nebol v kontakte s ľuďmi, ktorí sa vždy skrývajú a utekajú a neprislúchalo mu zúčastňovať sa stretnutí členov IPOB, ktorých sa ale zúčastňovali jeho rodičia. To, že sa nezúčastňoval aktivít IPOB neznamená, že nie je v nebezpečenstve, pretože jeho rodičia patrili k aktívnym členom IPOB, čo vyústilo aj do ich zabitia nigérijskými bezpečnostnými zložkami. Svoju účasť na demonštrácii v roku 2016 nespomenul, ale keď neskôr od právneho zástupcu zistil, že je to podstatná okolnosť, ktorú bolo potrebné na pohovore spomenúť, doplnil ju vo vyjadrení pred vydaním rozhodnutia.
4. Na str. 10 žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009, podľa ktorého: „povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má migračný úrad len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by migračnému úradu vznikla povinnosť domýšľať si právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonať príslušné skutkové zistenia." Jeho požiadavka odstrániť rozpory bola plne v súlade s týmto rozsudkom. Skonštatoval, že okolnosti vraždy jeho rodičov si žalovaný domýšľal v jeho neprospech bez opory v akýchkoľvek jeho zisteniach, či podkladoch v spise. Priznal, že o zavraždení rodičov má len sprostredkované informácie, avšak vie, že o život prišli počas mítingu členov IPOB, ktorý sa konal v dome jedného z členov IPOB.
5. Ako vyplýva aj z COI zhromaždeného žalovaným, počas októbra 2020 zahynulo veľa podporovateľov IPOB, a bezpečnostné zložky stupňovali svoj tlak a násilnosti voči IPOB. Zo správy advokátskej kancelárie Ejiofor and partners, ktorú predložil do konania vyplýva, že v tom čase nigérijské bezpečnostné orgány vykonávali sériu domových prehliadok v domoch príslušníkov IPOB, pričom jeho rodičia boli akurát na stretnutí, na ktorom došlo k ich zastreleniu, medzi väčším počtom členov, ktorí sa tam s nimi nachádzali. Dôkazy o tom, že rodičia zomreli rukou nigérijských štátnych orgánov nemá možnosť predkladať, ale vzhľadom k celkovému kontextu a okolnostiam ich úmrtia, nemá pochybnosti, že za tým stoja federálne úrady. Na pohovore tiež uviedol, že podľa sprostredkovaných informácií od strýka, útočníkmi boli civilisti, zrejme nepriatelia z iného kmeňa. Ako tiež vyplýva z COI, samotný spor o osamostatnenie Biafry je etnický spor, v ktorom príslušníci ich etnika bojujú o nezávislosť od Nigérie a od ostatných kmeňov. Nigérijské štátne orgány zneužívajú na decimovanie Biafranov a ich snahy o osamostatnenie aj kmeňové rozbroje a vpády iných kmeňov na toto územie, osobitne fulanských zabijáckych pastierov, podporujú. V pochybnostiach o smrti rodičov mal podľa neho žalovaný urobiť skutkový záver, že na smrti jeho rodičov mali podiel štátne zložky.
6. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca uviedol, že rozhodnutie sa opiera o nesprávne právne vyhodnotenie zhromaždených informácií o Nigérii, ktoré svedčia v prospech opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania zo strany nigérijských štátnych orgánov. Z viacerých zdrojov jednoznačne vyplýva, že v priebehu rokov dochádzalo zo strany vlády k mimosúdnym popravám a vraždám biafranských agitátorov, členov a prívržencov, svojvoľnému zatýkaniu, zásahom proti zhromaždeniam a pochodom s neprimeraným použitím sily. Vláda vyhlásila IPOB za teroristickú organizáciu a bezpečnostnú hrozbu. Zákaz IPOB znamenal, že všetky aktivity boli vyhlásené za nezákonné, vrátane držania materiálov IPOB, čo môže viesť k zatknutiu a trestnému stíhaniu. Niekoľko členov bolo obvinených z vlastizrady s hrozbou trestu smrti. Od augusta 2020 sa násilnosti medzi IPOB a nigérijskými bezpečnostnými silami stupňovali, boli hlásené prípady zabitia (údajných) členov skupiny a odvetné bezpečnostné incidenty. Podľa správy (str. 65), nigérijské bezpečnostné orgány reagujú na osoby, ktoré vnímajú ako podporovateľov IPOB rovnako, a to svojvoľným zatýkaním, mimosúdnymi popravami, obťažovaním, diskrimináciou. Okrem toho z iných správ o Nigérii, zhromaždených žalovaným vyplýva, že nigérijské štátne orgány zaviedli v tejto časti Nigérie policajný štát. Podľa správy na str. 66 je prenasledovanie tohto profilu vysoko pravdepodobné pre pripísané politické presvedčenie.
7. Žalobca uviedol, že žalovaný nesprávne vyhodnotil odporúčania obsiahnuté v správe agentúry EÚ pre azyl o Nigérii, ako vyčerpávajúci zoznam faktorov pre zvýšené riziko a dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že v jeho prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by zvyšovali riziko v jeho individuálnom prípade natoľko, že by sa dalo hovoriť o opodstatnenosti obáv z prenasledovania z dôvodov pripisovaného
politického názoru v súvislosti s asociáciou s IPOB. Jeho rodinná spriaznenosť s rodičmi, je dostatočným dôvodom na pripísanie mu politických názorov IPOB. Podľa jeho informácií, synovia, osobitne prvorodení synovia osôb, ktoré boli preukázateľne členmi a podporovateľmi IPOB, a pri tejto svojej činnosti prišli o život, by mali byť žalovaným posúdení ako osoby so zvýšenou mierou ohrozenia, pričom odkázal na správu advokáta Ejíofo.
8. V COI zhromaždených v spise MU-ODZS-2022/000281/002 z marca 2022, je k otázke návratu žiadateľov o azyl do Nigérie uvedené, že v prípade deportovaných osôb nemožno vylúčiť problémy s úradmi. Stanovisko advokáta upozorňuje na nekonvenčný modus operandi, prostredníctvom ktorého sa číha na Biafrancov vracajúcich sa z cudzích krajín. V prípade núteného návratu do Nigérie nebude v bezpečí a bez ujmy, pretože zrejme bezprostredne bude nigérijskými bezpečnostnými orgánmi zadržaný, pričom nasledovať budú všetky formy neľudského zaobchádzania, ponižovania a prenasledovania. Tieto skutky sú špecificky namierené voči osobám, ktoré vnímajú ako Biafrancov resp. členov hnutia IBOP a to z dôvodov ich odlišnej rasovej a etnickej príslušnosti, ako aj z dôvodov ich "nepriateľských" politických názorov. Vzhľadom k informáciám o krajine pôvodu, dokumentujúcim zaobchádzanie nigérijských bezpečnostných zložiek s členmi IBOP, nie je rozumné očakávať, že mu takéto prenasledovanie nehrozí.
9. Tvrdenie žalovaného, že v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu a preto nespĺňa podmienky kladené ust. § 8 zákona o azyle, označil za nesprávne právne posúdenie prospektívnej hrozby prenasledovania, ktorému by v prípade návratu do Nigérie pre jeho špecifické okolnosti prvorodeného syna zavraždených členov IPOB čelil. Jeho obavy z prenasledovania nigérijskými bezpečnostnými orgánmi, z pripísaných politických dôvodov sú oprávnené a pre ohrozenie života sa do krajiny pôvodu nemôže vrátiť. Ak by žalovaný aj posúdil jeho profil za „nie dostatočne exponovaný," a teda nedostatočne svedčiaci o príčinnej súvislosti hroziaceho prenasledovania s pripísanými politickými dôvodmi ešte neznamená, že mu v prípade návratu do Nigérie nehrozí reálna hrozba vážneho bezprávia. Žalovanému vytkol, že sa v odôvodnení rozhodnutia pre prípad jeho návratu do Nigérie len povrchne zaoberá hrozbou trestného stíhania, v ktorom by mu mohol byť uložený trest smrti, hrozilo by mu mučenie alebo kruté neľudské zaobchádzanie a niet dôvodu ani na konštatovanie, že by mu tieto formy vážneho bezprávia hrozili, nakoľko opustenie Nigérie nezakladá žiaden trestnoprávny postih. Poukázal na informácie o krajine pôvodu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že mimosúdne popravy, mučenie, kruté neľudské zaobchádzanie alebo potrestanie sú bežnou praktikou proti osobám s pripísaným postavením podporovateľa IPOB, sú široko zaužívanou praktikou, uplatňujúcou sa aj bez toho, aby bol trestne stíhaný. Odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočne podrobné a vôbec sa nezaoberá situáciami mimo trestného konania. Žalovaný mal preto rozhodnúť tak, že spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa ust. § 13a v spojení s ust. § 2 písm. e/ bod. 1, 2 zákona o azyle.
II.
Vyjadrenie žalovaného
10. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 11.10.2022, označil žalovaný napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu v otázke členstva žalobcu ako aj členstva jeho rodičov v IPOB, zotrval na svojom vyjadrení. Rozpor, na ktorý žalobca poukazoval, odstránil jeho vyzvaním na vyjadrenie sa k nemu a jeho objasnenie (bod 38. pohovoru). Na otázku: „V zápisnici z polície je uvedené, že ste bol členom strany IPOB. Viete sa k tomu vyjadriť?“ žalobca odpovedal: „Nie, nebol som členom žiadnej strany, ani rodičia. Len som hovoril, že rodičia bojovali, chceli nezávislosť časti Biafra. IPOB nie je politická strana, ani som nebol jej členom, asi som to zle vysvetlil polícii.“ Potom sa vzhľadom k uvedenému ako rozporuplné a nelogické javí tvrdenie žalobcu v správnej žalobe: „Pri odstraňovaní rozporu na pohovore dňa 09.05.2022 sa ma pýtali na členstvo v politickej strane. Ale IPOB nie je politická strana, takže ja som rozpor nevidel, keď som povedal, že som ja aj rodičia boli členmi IPOB, ale žiadnej politickej strany. Nepýtali sa ma na hnutia, či organizácie s politickými cieľmi. Konštatoval som, že sme sa s políciou zrejme zle porozumeli, ale nemyslel som tým skutočnosť, že som nebol členom IPOB, ale že som im nevysvetľoval podrobnosti.“ 11. Za špekulatívne a účelové označil žalovaný tvrdenie žalobcu opierajúce sa o vyjadrenie advokátskej kancelárie I. C. EJIOFOR & CI, doručené do konania, že „svoju účasť na demonštrácii v roku 2016 nespomenul, ale keď neskôr od právneho zástupcu zistil, že je to podstatná okolnosť, ktorú
bolo potrebné spomenúť na pohovore, doplnil ju vo vyjadrení pred vydaním rozhodnutia.“ Žalovaný poznamenal, že obšírne sa k nemu vyjadril v rozhodnutí a uviedol aj dôvody, pre ktoré naň neprihliadol. Konštatoval, že ho nie je možné považovať za informácie o krajine pôvodu, keďže obsahuje viacero tvrdení, ktoré sú v priamom rozpore s ním získanými informáciami o krajine pôvodu, je veľmi obmedzené, keďže neobsahuje detaily tvrdení, obsahuje aj neaktuálne informácie a taktiež neuvádza žiadne zdroje z ktorých tieto tvrdenia vychádzajú. 12. Za nedôvodnú považuje aj námietku, že si okolnosti vraždy rodičov domýšľal v neprospech žalobcu, pretože vychádzal z jeho výpovede počas pohovoru, že „nevie, čo znamená IPOB, že ide o organizáciu bojujúcu za svoju vlastnú nezávislosť a viac o tej strane nevie, nakoľko v tom čase bol študent a nezaujímal sa o to.“ Žalobca nevedel špecifikovať ani miesto útoku, uviedol len, že to malo byť na mítingu členov organizácie IPOB a tiež, že Nigériu opustil legálne, rok po smrti svojich rodičov, na svoj vlastný cestovný pas s ukrajinskými vízami, ktorý si v krajine pôvodu vybavil sám, bez akýchkoľvek problémov a do odchodu nebol nikým kontaktovaný alebo hľadaný. Nevedel vysvetliť ani prečo nežiadal o medzinárodnú ochranu na Ukrajine, kde strávil niekoľko mesiacov. Žalovaný dodal, že žalobca je s rodinou v kontakte, v Nigérii má ešte dvoch plnoletých bratov, ktorí sú v poriadku a tiež nemajú žiadne problémy, pričom od smrti rodičov už ubehli takmer 2 roky. Tiež konštatoval, že nie všetci podozriví jednotlivci, resp. členovia alebo prívrženci IPOB, by boli vystavení takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania. Na individuálne posúdenie toho, či existuje primeraná miera pravdepodobnosti, že žiadateľ bude čeliť prenasledovaniu, by sa mali zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce riziko, ako napr. úroveň a povaha angažovanosti, viditeľnosť žiadateľa (výrazný profil, predchádzajúce zatknutie, medializácia), účasť na zhromaždeniach alebo manifestáciách a pod.. 13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný uviedol, že správy o krajine pôvodu, ani informácie z EUAA nikde neuvádzajú, že by sa nigérijské bezpečnostné zložky zameriavali konkrétne na prvorodených synov zabitých rodičov. Takéto tvrdenie žalobcu je len jeho vlastná, ničím nepodložená úvaha. Pri posúdení pravdepodobnosti prospektívneho prenasledovania postupoval v súlade s rozhodovacou praxou NS SR, a odvolal sa na rozsudok sp. zn. 1Sža/53/2014. Podotkol, že nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len interpretáciou spochybňujúcou použitie právnej normy, jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu na zistený skutkový stav danej veci. Pri rozhodovaní o merite veci sa nedopustil chybného výberu takej normy hmotného alebo procesného práva, ktorá nemá vo svojej hypotéze predpoklady, vyplývajúce zo zisteného skutkového stavu, a s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžak/10/2017, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže súčasne trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a aj nesprávneho právneho posúdenia veci, a žiadal, aby súd tieto žalobné dôvody považoval za irelevantné. 14. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov žalovaný uviedol, že sa podrobne zaoberal každým, v ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle vymedzeným dôvodom pre poskytnutie doplnkovej ochrany, a následne svoje závery aj odôvodnil. Počas konania nezistil žiadne okolnosti, nasvedčujúce možnej hrozbe trestu smrti. Podľa informácií o krajine pôvodu, opustenie Nigérie nezakladá žiaden trestnoprávny postih a už vôbec nie v podobe trestu smrti, žalobcovi v prípade návratu do Nigérie nehrozí mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, v minulosti nebol väznený, zatknutý, zadržaný ani trestne stíhaný a nemal problémy ani s políciou, úradmi alebo inými štátnymi orgánmi či neštátnymi zložkami. Z Nigérie vycestoval legálne, na svoj cestovný pas s ukrajinskými vízami. Žalovaný vychádzajúc z výpovede žalobcu a posúdením všetkých okolností dospel k záveru o nepravdepodobnosti považovania ho štátnymi orgánmi Nigérie za prívrženca IPOB a v jeho prípade vylúčil, že by mohlo dôjsť k vážnemu bezpráviu v podobe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. K tretiemu dôvodu pre poskytnutie doplnkovej ochrany, t. j. vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalovaný konštatoval, že v súčasnosti v Nigérii takýto konflikt neprebieha a s poukazom na informácie o krajine pôvodu, miera neselektívneho násilia nedosahuje úroveň, ktorá by mohla byť považovaná za vážne bezprávie podľa ust. § 2 písm. f/ bod 3 zákona o azyle. III. Oznámenie žalobcu
15. Dňa 15.11.2022 bolo správnemu súdu doručené oznámenie právneho zástupcu žalobcu: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, o prevzatí právneho zastúpenia, prílohou ktorého bolo Splnomocnenie zo dňa 07.11.2022 a Poverenie zamestnanca na konanie v mene zamestnávateľa.
IV.
Konanie na krajskom súde
16. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), preskúmal vec postupom podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP a vo veci nariadil ústne pojednávanie na deň 19.12.2022 o 10.00 hod. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a vypočutí účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). Návrhu na ustanovenie súdneho tlmočníka v preskúmavanej veci nevyhovel, nakoľko kvalifikovane právne zastúpeného žalobcu na pojednávanie súdu predvolal len na základe jeho žiadosti. Jeho výsluch za prítomnosti ustanoveného tlmočníka pred správnym orgánom, zabezpečujúcim vykonávanie meritórneho prieskumu veci a zadovažovanie podkladov k skutkovým zisteniam, považoval za dostatočný z hľadiska skutkového aj právneho posúdenia veci. Vzhľadom k právomoci súdu v správnom súdnictve, založenej na preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a opatrení orgánov verejnej správy, prítomnosť súdneho tlmočníka nepovažoval z hľadiska tejto činnosti za dôvodnú, nakoľko vypočuť žalobcu na pojednávaní, nepovažoval za potrebné a žalobca sa pojednávania súdu naviac ani nezúčastnil. 17. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 18. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 19. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 20. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák. č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. V. Napadnuté rozhodnutie
21. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. d/, e/, f/, § 8, § 10, § 13 ods. 1, § 13a, § 13b, § 13c ods. 1 § 19a a § 20 ods. 4 a 5 zákona o azyle a § 32 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku, s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany, súd zistil, že žalovaný mu neudelil azyl, neposkytol mu doplnkovú ochranu, neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že žalobca dňa 20.04.2022 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine a pre obavy o svoj život, nakoľko je členom strany „Indigenous People of Biafra“ (ďalej len „IPOB“), v ktorej boli aj jeho rodičia, ktorí preto prišli o život. V pohovore dňa 06.05.2022 uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické aktivity a nebol ani trestne stíhaný. Nemal žiadne problémy s políciou, armádou, inými štátnymi, či neštátnymi subjektami, ani s inými fyzickými osobami. Uviedol, že v ranom detstve sa s rodičmi odsťahovali z rodného mesta Kaduna v štáte Kaduna do obce Nawfía v štáte Anambra, kde do svojich 18 rokov navštevoval základnú a strednú školu. Následne sa po roku prihlásil na štúdium informatiky na vysokej škole Nnamdi Azikiwe University v meste Awka, v štáte Anambra. Neukončil však
ani prvý ročník a rozhodol sa odísť študovať informatiku na Ukrajinu, kde žili jeho známi. V Nigérii nikdy nepracoval, finančne ho podporoval strýko, ktorý po smrti rodičov považoval za nebezpečné, aby zostal v Nigérii. Na Ukrajinu pricestoval v novembri 2021 letecky z hlavného mesta Abuja a začal navštevovať online jazykový kurz, ktorý mal trvať 6 mesiacov. Počas pobytu na Ukrajine, býval až do ruskej invázie vo februári 2022 v Kyjeve. Z obavy o svoju bezpečnosť sa Ukrajinu rozhodol opustiť a cez hraničný priechod Čierna nad Tisou vstúpil v apríli 2022 na územie SR, kde po niekoľkých dňoch požiadal o medzinárodnú ochranu. Nakoľko jeho rodičia boli členmi strany IPOB, ktorá sa snaží dosiahnuť nezávislosť územia Biafra, v minulosti sa im slovne vyhrážali a v októbri 2020 prišli počas prestrelky na zhromaždení členov IPOB spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi o život, je presvedčený, že je ohrozený aj jeho život, a preto by chcel zostať na území SR a pracovať tu. Do Nigérie sa vrátiť nechce. Iné dôvody žiadosti neuviedol.
22. Žalovaný skonštatoval, že podľa ust. § 8 zákona o azyle sa azyl udelí žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania, ako skutočnosti, uvedenej § 2 písm. d/ zákona o azyle. Tiež skonštatoval, že na priznanie azylu danej osobe (ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany), musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V prípade žalobcu nebolo objektívne preukázané konanie, ktoré by predstavovalo prenasledovanie, tak ako ho predpokladá zákon o azyle. 23. Žalovaný skonštatoval, že žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil bezpečnostnou a politickou situáciou v krajine v súvislosti so stranou IPOB, ktorá mala mať spojenie so smrťou jeho rodičov. Osobne však neprišiel s predstaviteľmi IPOB ani štátnymi zložkami do styku. Z jeho výpovede je tiež zjavné, že v strane IPOB sa nijako neangažoval, nebol a nie je jej členom a žiadnych členov okrem svojich rodičov ani nepozná, nevyvíja žiadnu politickú aktivitu a o strane IPOB má len tie najzákladnejšie informácie. Sám v súvislosti so smrťou rodičov uviedol, že v čase tragédie bol v škole a o udalostiach sa dozvedel od strýka, ktorý však tiež nebol očitým svedkom, nešlo o útok štátnych zložiek, ale útočníkmi boli zrejme príslušníci iného kmeňa. Krajinu žalobca neopustil bezprostredne po udelení víz na Ukrajinu, ale až dva mesiace potom, pričom dôvodom bolo vybavovanie záležitostí súvisiacich s ukončením štúdia na univerzite a príprava na vycestovanie. Tiež nevedel zdôvodniť, prečo nežiadal o medzinárodnú ochranu na Ukrajine, kde strávil niekoľko mesiacov. V súčasnosti je so svojou rodinou v kontakte a vie, že nemajú žiadne problémy, sú v poriadku, pričom od smrti rodičov ubehli už takmer dva roky. 24. Za účelom objektívneho posúdenia výpovede žalobcu o situácii v Nigérii si žalovaný do konania zaobstaral aktuálne informácie predovšetkým z databázy migračného úradu ku krajine pôvodu Nigéria Č. p.: MU-ODZS- 2022/000281-004 z 05.05.2022 a MU-ODZS-2022/000281-008 z 13.06.2022, ako aj z ďalších verejne dostupné zdrojov, so zameraním sa na bezpečnostnú a politickú situáciu v štáte Anambra, v súvislosti s pôsobením strany IPOB. Nakoľko sa žalobca v strane IPOB neangažuje, nie je jej členom, okrem svojich rodičov žiadnych iných členov nepozná, nevyvíja žiadnu politickú aktivitu, v minulosti nemal žiadne problémy s políciou alebo armádou a nejde o verejne známu osobu, nejde v jeho prípade o výrazný profil. Nemožno teda konštatovať, že by bol vystavený miere rizika vyžadovanej na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania z dôvodov (pripisovaného) politického názoru, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. lSža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. 25. Vychádzajúc z použitých zdrojov skonštatoval, že si je vedomý, že členovia či aktívni prívrženci IPOB môžu byť vládou vnímaní ako bezpečnostná hrozba a tak čeliť konaniu, ktoré môže dosahovať aj tak závažnú povahu, ktorá by predstavovala prenasledovanie. Nič však nenasvedčuje tomu, že by to bol prípad žalobca, ktorý v tejto súvislosti žiadnemu prenasledovaniu v krajine pôvodu nečelil. Na základe komplexného posúdenia jeho žiadosti dospel žalovaný k záveru, že žalobca krajinu pôvodu síce opustil po smrti rodičov z obavy o svoj život a bezpečnosť v súvislosti s ich príslušnosťou k strane IPOB, avšak bez prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v ust. § 8 zákona o azyle. Neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny (§ 10 ZoA), a to z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. 26. Žalovaný posúdil aj to, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany (§ 13a ZoA) a konštatoval, že v Nigérii síce trest smrti nebol zrušený, ale nič nenasvedčuje tomu, že by mu v prípade návratu do krajiny mohol takýto trest hroziť. Z jeho vyjadrení vyplýva, že v Nigérii nespáchal žiaden trestný čin, nebol z ničoho obvinený, nie je trestne stíhaný, nie je hľadanou osobou a samotné opustenie krajiny nezakladá žiaden trestnoprávny postih a už vôbec nie v podobe trestu smrti. Tiež dospel k záveru,
že nie je dôvod objektívne sa domnievať, že by sa žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu stal objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. 27. Pri posudzovaní tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, žalovaný poukázal na rozsudok SDEÚ C-465/07 zo dňa 17.02.2009, ako aj na rozsudok SDEÚ C-901/19 zo dňa 10.06.2021. Skonštatoval, že zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácie v štáte Anambra, kde dochádza k páchaniu násilia zo strany vládnych síl, ako aj ku konfrontáciám medzi komunitami, ktorých obeťami sú aj civilisti, si je vedomý. V tomto prípade však nejde o občiansku vojnu, či o intenzívny vnútroštátny ozbrojený konflikt s početnými obeťami z radov civilistov. Nigeria Watch, databáza monitorujúca ozbrojené incidenty a obete incidentov v Nigérii, v Jedenástej správe o násilí v Nigérii (2021) uvádza, že v roku 2021 prevažná väčšina incidentov s obeťami viac ako 40%, bola kriminálneho charakteru. Správa porovnala aj počet úmrtí na 100 000 obyvateľov v roku 2021 v jednotlivých štátoch Nigérie, vrátane štátu Anambra, z ktorého vyplýva, že počet úmrtí tu dosahuje približne 6 obetí na 100 000 obyvateľov, čo je 4-5 násobne nižší počet ako v najzasiahnutejších štátoch Borno a Zamfara. Mieru neselektívneho násilia charakterizujúcu ozbrojený konflikt v štáte Anambra, žalovaný nevyhodnotil ako dosahujúcu takú úroveň, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že žalobca ako civilná osoba vyhostená do štátu Anambra, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelil reálnemu riziku vážneho bezprávia ako ho predpokladá ust. § 2 písm. f/ ZoA, 28. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca by v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle ust. § 2 písm. f/ ZoA, preto mu doplnkovú ochranu neposkytol. Nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, neposkytol žalobcovi ani doplnkovú ochranu v zmysle ust. § 13b ZoA, t. j. za účelom zlúčenia rodiny. 29. Splnomocnená právna zástupkyňa doručila pred vydaním rozhodnutia fotokópie dokladu s národným identifikačným číslom, rodného listu, pozvánky na štúdium na Ukrajine, čestné vyhlásenie pána M. Z., fotokópiu dočasného povolenia na pobyt na Ukrajine pána M. Oyeniran, fotky Mariupoľskej štátnej univerzity, stanovisko advokátskej kancelárie I. C. EJIOFOR & CO., získané z Nigérie prostredníctvom strýka žalobcu, Výpis z úradného vestníka Nigérie z 20.09.2017 a článok z portálu AF24News zo dňa 24.06.2022, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Žalovaný v rozhodnutí skonštatoval, že správu advokátskej kancelárie I. C. EJIOFOR & CO. (ktorá právne zastupuje členov IPOB v Nigérii, v ktorej sa hodnotí situácia členov a aktivistov IPOB) nepovažuje za relevantnú a ani za správu s informáciami o krajine pôvodu, nie je nestranná a nezaujatá, nakoľko samotná kancelária je priamo zaangažovaná v súdnych sporoch. Správa obsahuje viacero tvrdení, ktoré sú v priamom rozpore so získanými informáciami ku krajine pôvodu, ako aj s vyhlásením samotného žalobcu, neuvádza takmer žiadne zdroje pre svoje tvrdenia a nie je konkrétna v podstatných detailoch nových tvrdení, obsahuje neaktuálne informácie, konkrétne v časti 2.03. cituje zákon na prevenciu terorizmu z roku 2011, pričom jeho znenie, vrátane citovanej časti, bolo v roku 2022 novelizované. Dňa 22.07.2022 právna zástupkyňa doručila stanovisko, v ktorom uviedla, že žalobca žiada o azyl pre obavy z prenasledovania (zabitia, uväznenia, mučenia) zo strany nigérijských štátnych orgánov pre jeho spojenie s IPOB. Uviedla, že v otázke členstva žalobcu i jeho rodičov v IPOB, sú jeho odpovede na viacerých miestach zaznamenané rozporuplne, priam protirečivo. Žalobca je Biafran a člen IPOB, v provincii a štáte Anambra, ku ktorému sa pripojil ešte keď mal 18 rokov a zúčastnil sa na jednom občianskom proteste predtým, ako bol prijatý na vysokú školu. Jeho snaha o ďalšie štúdium ovplyvnila jeho účasť na aktivitách IPOB, ale prostredníctvom rodičov sa ďalej podieľal na jeho aktivitách. 30. K tvrdeniam právnej zástupkyne žalovaný uviedol, že rozpor ohľadom členstva v IPOB bol odstránený a vysvetlený v následnom vyjadrení, v ktorom uviedol: „nebol som členom žiadnej strany“, „len som hovoril, že rodičia bojovali, chceli nezávislosť časti Biafra“ a „nebol som jej členom, asi som to zle vysvetlil polícii“. Tvrdenie, že sa „prostredníctvom rodičov ďalej podieľal na aktivitách IPOB“, označil voľnú úvahu právnej zástupkyne a advokátskej kancelárie I. C. EJIOFOR & CO., nakoľko žalobca uviedol, že o problematike osamostatnenia Biafry sa s rodičmi len „rozprával“ a žiadnu „aktivitu IPOB, na ktorej by sa podieľal prostredníctvom svojich rodičov“ však neuviedol. O voľnú úvahu id aj pri tvrdení, že „jeho snaha o dosiahnutie vyššieho vzdelania ovplyvnila jeho ďalšiu účasť na aktivitách hnutia Domorodého ľudu Biafry.“ Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009 a skonštatoval, že skutočnosti uvedené v stanovisku právnej zástupkyne vzal na vedomie a pri rozhodovaní sa nimi zaoberal. Dospel však k záveru, že nezakladajú dôvody na iné posúdenie žiadosti žalobcu. VI.
Právne posúdenie správneho súdu
31. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 32. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v ust. § 8 zákona o azyle, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy SR). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 33. V správnej žalobe žiadal žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, so vznesením námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho a nedostatočného odôvodnenia v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany. 34. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 35. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 36. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 37. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 38. Ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle, definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobcu aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle ust. § 8 zákona o azyle je možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľka o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami, než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry NS SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 39. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobcu ani jeden z týchto predpokladov nebol ani potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6 SžoKS 102/06: „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 40. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR, sp. zn. 8Sža 41/09). 41. Žalobca požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR počas vstupného pohovoru dňa 20.04.2022, z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine a taktiež z obavy o svoj život v prípade návratu do Nigérie, kedy by mu hrozila smrť, pre jeho členstvo v politickej organizácii IPOB, ktorej členmi boli aj jeho rodičia a boli preto usmrtení. Uviedol, že v krajine pôvodu nebol trestaný ani prenasledovaný pre jeho náboženstvo. Počas doplňujúceho pohovoru dňa 06.05.2022 uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia ani inej organizácie, nevyvíjal žiadne politické aktivity, nebol trestne stíhaný, nikdy nemal žiadne problémy s políciou, armádou, inými štátnymi či neštátnymi subjektami, ani s inými fyzickými osobami. Na opakované dopyty žalovaného na jeho členstvo v strane IPOB uviedol, že IPOB nie je politická strana, nebol jej členom a asi to polícii zle vysvetlil. Doplnil, že nevie čo skratka IPOB znamená, že o organizáciu sa nezaujímal a v strane zaangažovaný nijako nebol. K svojmu sociálnemu profilu uviedol, že v rannom detstve sa s rodičmi odsťahovali z rodného mesta Kaduna v štáte Kaduna do obce Nawfía v štáte Anambra, kde do svojich 18 rokov navštevoval základnú a strednú školu. Po roku sa prihlásil na štúdium informatiky na vysokej škole Nnamdi Azikiwe University v meste Awka, v štáte Anambra. Keďže jeho strýko považoval za nebezpečné, aby po smrti rodičov zostal v Nigérii, neukončil ani prvý ročník a rozhodol sa odísť študovať informatiku na Ukrajinu, kde žili jeho známi. V Nigérii nikdy nepracoval, strýko ho podporoval aj finančne. Na Ukrajinu pricestoval letecky v novembri 2021 z hlavného mesta Abuja a začal navštevovať online jazykový kurz, ktorý mal trvať 6 mesiacov. Počas pobytu na Ukrajine býval až do ruskej invázie vo februári 2022 v Kyjeve. Z obavy o svoju bezpečnosť sa v apríli 2022 rozhodol odcestovať a cez hraničný priechod Čierna nad Tisou vstúpil na územie SR, kde následne po niekoľkých dňoch požiadal o medzinárodnú ochranu. 42. Správny súd akcentuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej
ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, upravené zákonom o azyle. Aj NS SR v rozsudku sp.zn. 10Sža 6/2015 zo dňa 25.03.2015 konštatuje: „Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané.“ V obdobnom rozsudku sp. zn. lSža/26/2014 zo dňa 23.09.2014 NS SR skonštatoval, že: „azyl je výnimočný inštitút, konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených, pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. (...) Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“ 43. Azyl je teda špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, t.j. opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Žalobca za rozhodujúci dôvod opustenia Nigérie označil strýkov strach z hroziaceho mu nebezpečenstva po smrti jeho rodičov. Ukrajinu opustil z obavy o svoju bezpečnosť v apríli 2022, po jej okupácii ruskými vojskami vo februári 2022. Podľa žalovaného však takáto situácia sama o sebe nenapĺňa kritéria prenasledovania v zmysle ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle a nezakladá žiaden relevantný dôvod na udelenie azylu a na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území SR v zmysle ust. § 8 a § 10 zákona o azyle. 44. Za účelom posúdenia žiadosti žalobcu, využil žalovaný informácie z databázy migračného úradu č. p.: MU-ODZS- 2022/000281-004 z 05.05.2022 a MU-ODZS-2022/000281-008 z 13.06.2022, ako aj z iných verejne dostupných zdrojov. Tieto potvrdzujú výpoveď žalobcu, že členovia či aktívni prívrženci IPOB môžu byť vládou vnímaní ako bezpečnostná hrozba a čeliť preto konaniu, ktoré môže dosahovať aj tak závažnú povahu, ktorá by predstavovala prenasledovanie. Tieto informácie mohli na jednej strane vzbudzovať jeho obavy o svoju bezpečnosť, avšak nutne nemusia zakladať relevantný dôvod na udelenie azylu. Pri preukázaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania je v konaní potrebné skúmať mieru takéhoto strachu v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením žalobcu alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to uvedené v ust. § 8 zákona o azyle. V jeho prípade však nič nenasvedčuje tomu, že by osobne čelil prenasledovaniu v krajine pôvodu. Základ jeho argumentácie spočíval v členstve jeho a jeho rodičov, ktorí boli v Nigérii zavraždení z dôvodu ich príslušnosti k hnutiu Domorodého obyvateľstva BIAFRA (IPOB). Žalobca však svoje členstvo k hnutiu IPOB nijakým spôsobom nepreukázal, počas administratívneho konania menil výpoveď, nespomenul svoju účasť na demonštrácii v roku 2016, spomenul ju až neskôr, na podnet svojho právneho zástupcu, čo správny súd považuje len za fabuláciu jeho právneho zástupcu. Žalobca sám, počas doplňujúceho pohovoru uviedol, že nevie čo znamená skratka IPOB, o organizáciu sa nezaujímal, v strane nijako zaangažovaný nebol, nebol členom IPOB, asi to zle vysvetlil polícii. Sám teda poprel svoje členstvo v strane IPOB, čo indikuje, že žalobcu jednoznačne nemožno považovať za člena strany IPOB, resp., že by ho nigérijské štátne orgány mohli považovať za prívrženca IPOB, a teda nepatrí do sociálnej skupiny, pod ktorú sa ho jeho právny zástupca snažil subsumovať. U administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa náležite vysporiadal s otázkou členstva žalobcu v strane IPOB. 45. Podľa článku 10 Smernice 2011/95/EÚ bod 1 písm. d/ (ďalej aj „kvalifikačná smernica“) „Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky: d/ skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä v prípade, že:
- príslušníci tejto skupiny majú prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo vedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla, a
- táto skupina má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti. V závislosti od okolností v krajine pôvodu môže určitá sociálna skupina zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia sa nemôže chápať ako orientácia zahŕňajúca činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov. Aspektom týkajúcim sa rodu vrátane rodovej identity sa venuje náležitá pozornosť na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny;” 46. K otázke sociálnej skupiny, pod ktorú sa právny zástupca žalobcu snaží jeho osobu z pohľadu prenasledovania subsumovať, považuje súd za potrebné poukázať aj na definíciu sociálnej skupiny v
rozsudku sp. zn. 4 Sžok KS 60/2006 zo dňa 27.02.2007: „Skupina ľudí tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak jej príslušníci zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.“ 47. Podľa rozsudku NSS ČR zo dňa 14.01.2004, č. j. 2 Azs 69/2003-48: „Sociálna skupina v zmysle ustanovenia § 12 písm. b/ zákona č. 325/1999 Zb. o azyle, je spoločenský útvar, ktorý je určiteľný natoľko presne, aby bol vôbec spôsobilý na prenasledovanie. Príslušnosť k sociálnej skupine je totiž nutné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže ČR poskytnúť ochranu aj z iných dôvodov, motivujúcich k prenasledovaniu, než z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti či politického presvedčenia. Takýmito dôvodmi sú typicky príslušnosť k sexuálnym menšinám, skupinám spojeným presvedčením nenáboženskej a nepolitickej povahy a iným skupinám, majúcim znak spôsobilý na prenasledovanie, ktorý nemusel byť zákonodarcovi v čase prijímania zákona o azyle vôbec známy. Za sociálnu skupinu preto nemôže byť považovaná skupina ľudí, ktorí nemajú v danom štáte vplyv, a to najmä preto, že sa nejedná o objektívne overiteľnú skutočnosť, ale o pocit, ktorým v určitej fáze svojho života môže trpieť takmer akýkoľvek človek v akejkoľvek reálne existujúcej spoločnosti.“ 48. Sociálna skupina v zmysle § 8 ZoA je teda skupinou osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine. Vzhľadom k uvedeným charakteristikám, neboli v prípade žalobcu naplnené pojmové znaky definície sociálnej skupiny, tak ako je vymedzená v ustanovení § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle. 49. Z uvedeného rezultuje, že pred opustením krajiny pôvodu žalobca nečelil žiadnemu konaniu, spôsobujúcemu vážne porušovanie jeho základných ľudských práv alebo súbehu takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody sa domnievať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa ust. § 2 písm. d/ ZoA v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov, pre jeho pôsobenie mimo krajiny pôvodu. 50. K obave z prenasledovania z dôvodov pripisovaného politického názoru v súvislosti s asociáciou s IPOB, správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 3/2010 zo dňa 02.10.2010, podľa ktorého: „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych organov.“ 51. V obdobnom rozsudku sp. zn. 1 Sžak/12/2019 zo dňa 22.10.2019, NS SR skonštatoval: „aj v prípade, že by sťažovateľ odlišné politické názory mal, tieto v žiadnom prípade neprezentoval. Na druhej strane, ani v zmysle ust. § 19a ods. 6 zák. č. 480/2002 Z.z. „pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. Podstatný význam pri posudzovaní nároku na udelenie štatútu utečenca zohrávajú individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Samotná domnienka, že osoba s prisudzovaným politickým názorom môže potrebovať medzinárodnú ochranu je preto nedostatočná pre udelenie azylu. V danom prípade nič nenasvedčovalo tomu, že by sťažovateľ v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s vnímaným (prisudzovaným) politickým názorom, nakoľko počas pobytu v Afganistane ho nekonfrontoval nijaký subjekt, či už fyzická osoba alebo predstavitelia Talibanu a nečelil v krajine nijakým reálnym problémom (...). Neexistuje indícia, ktorá by čo i len naznačovala, že mu bolo spoločnosťou, respektíve časťou spoločnosti prisudzované nejaké politické presvedčenie, či názor.“ 52. Uvedené možno vztiahnuť aj na žalobcu, ktorý nikdy nečelil prenasledovaniu spojenému s prisudzovanými politickými názormi, za takéto názory nebol konfrontovaný štátnou mocou či neštátnymi subjektami. Súd konštatuje, že žalobcom prezentované dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za relevantné na posúdenie ani v zmysle ust. § 8 zákona o azyle, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovania ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení.
Nijako totiž nekorešpondujú s jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, či politickým názorom a pod. 53. K tvrdeniu, že rodičia žalobcu boli zavraždení nigérijskými štátnymi orgánmi z dôvodu ich príslušnosti k strane IPOB, správny súd zdôrazňuje, že žalobca počas doplňujúceho pohovoru uviedol, že strieľať mali civilisti, nie uniformovaní ľudia a útočníkmi boli zrejme príslušníci iného kmeňa. Tvrdenie, že rodičia boli zavraždení nigérijskými štátnymi orgánmi uviedol až po vstupe právneho zástupcu do konania. Počas pohovoru tiež uviedol, že v čase tragédie bol v škole a o udalostiach sa dozvedel sprostredkovane, od strýka, ktorý však tiež nebol očitým svedkom tohto incidentu. Poznamenal, že nigérijské štátne orgány zatýkajú všetky osoby, ktoré majú akékoľvek vystopovateľné spojenie s IPOB, no osobitne prvorodených synov tých, ktorí boli zabití počas ich krvavého útoku na nevinných Biafranov. Ako prvorodený syn členov strany IPOB, tak patrí k osobám so zvýšeným rizikom ohrozenia. K tomuto tvrdeniu správny súd uvádza, že žalobca opustil Nigériu až rok po smrti rodičov a do jeho odchodu na Ukrajinu nebol nikým kontaktovaný, hľadaný, ani prenasledovaný, v krajine žil pokojným životom. Ním tvrdené obavy prvorodeného syna členov strany IPOB, v prípade návratu do krajiny pôvodu, považuje správny súd za vykonštruované. 54. Ako dôvod opustenia krajiny nie bezprostredne po udelení víz na Ukrajinu, ale až o dva mesiace, žalobca uviedol vybavovanie si záležitostí súvisiacich s ukončením štúdia na univerzite v krajine pôvodu a prípravu na vycestovanie. Nakoľko Nigériu opustil rok po smrti rodičov a dva mesiace po udelení víz, má správny súd za to, že v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu (a to ani ako prvorodený syn členov strany IPOB), kvôli ktorému by musel Nigériu urgentne opustiť. 55. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 56. Podľa § 13c zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 57. Žalovaný pri svojom rozhodovaní nezanedbal ani otázku poskytnutia doplnkovej ochrany. Jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. 58. Žalobca k časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany len stručne skonštatoval, že z informácií o krajine pôvodu jednoznačne vyplýva, že mimosúdne popravy, mučenie, kruté neľudské zaobchádzanie alebo potrestanie sú bežnou praktikou proti osobám s pripísaným postavením podporovateľa IPOB. Takéto praktiky sú široko zaužívané a uplatňujú sa aj mimo trestného konania, t.j. bez toho, aby bol účastník konania trestne stíhaný. 59. Žalobcovi nehrozí ani uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 60. V napadnutom rozhodnutí a ani v priebehu konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemožno nájsť úkony ani správne úvahy, z ktorých by nebolo zrejmé, že sa žalovaný zaoberal možnými dôvodmi prenasledovania, resp. dôvodnou obavou z prenasledovania v krajine pôvodu žalobcu. O správnosti postupu správneho orgánu a zákonnosti rozhodnutia má odôvodnenie rozhodnutia presvedčiť predovšetkým účastníkov konania a tým naplniť jedno zo základných pravidiel konania. Správny orgán v odôvodnení rozhodnutia reagoval na skutkové okolnosti, ktoré správne právne posúdil, správne vyložil aj obsah právnej normy a úvahy, ktorými sa v napadnutom rozhodnutí riadil, formuloval jasne a zrozumiteľne. I so zreteľom na uvedené, správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu zo vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 61. Na záver správny súd uvádza, že žalobca prišiel na Ukrajinu v novembri 2021 s vízami v tom čase platnými na jeden mesiac. Na Slovensko prišiel v apríli 2022. To znamená, že na území Ukrajiny sa zdržiaval cca 5 mesiacov bez akéhokoľvek legálneho pobytu a bez podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu. O azyl požiadal až na Slovensku, keď musel Ukrajinu opustiť z dôvodu invázie ruských vojsk. Aj toto nasvedčuje skutočnosti, že žalobca v krajine pôvodu nečelil prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, nakoľko na Ukrajine o medzinárodnú ochranu nepožiadal.
62. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť v preskúmavanej veci, mu náhradu trov konania nepriznal. 63. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 SSP).