Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-441-2014.pdf
PDF · 111.69 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/441/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému A. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. P. D. XXXX/X, XXX XX H., štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky oprávneného 299,37 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 6137/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 23Er/658/2009-30 zo dňa 26. apríla 2012, takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 23Er/658/2009-30 zo dňa 26. apríla 2012 z r u š u j e a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 23Er/658/2009-30 zo dňa 26. apríla 2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Na odôvodnenie uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 02707/09 zo dňa 01. 06. 2009. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku okresný súd zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 04. 09. 2008. Rozhodcovský súd v odôvodnení uviedol, že účastníci si v bode 17 zmluvy dohodli rozhodcovskú doložku.
Po preskúmaní obsahu rozhodcovského spisu, zmluvy o úvere okresný súd zistil, že vzhľadom na povahu poskytnutého úveru na základe zmluvy o úvere, postavenie zmluvných strán a okolností, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, medzi účastníkmi bola uzavretá spotrebiteľská zmluva. Preto na právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi, okresný súd považoval za potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/EHS“), smernicu Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov (ďalej len „smernica 87/102/ EHS“), ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, a zákon o spotrebiteľských úveroch.
Okresný súd zistil, že v posudzovanej veci podkladom pre vykonanie exekúcie je exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku
zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. Konštatoval, že zmluvné dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa uvedených ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.
Okresný súd ďalej zistil, že rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je podľa názoru okresného súdu nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov, pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle ust. § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Okresný súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Z uvedených dôvodov okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nakoľko výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Pripomenul, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Okresný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu - rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky, ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
V prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1 vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Oprávnený ďalej uviedol, že okresný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku. Okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. Okresný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu. Okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave (smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Namietal, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Z ustanovení § 57 ods. 2 , § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a z ust. § 45 ZoRK vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu. ZoRK v ust. § 40 umožňuje možnosti nápravy rozhodcovského rozsudku.
K tvrdeniu okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že okresný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná. Poukázal na znenie ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na to, že od 01. 01. 2008 podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľnú podmienku je považované ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná tak možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Keďže možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú.
Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v ktorej nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Jeho klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Poukázal na podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov a vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.
Ďalej oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Podľa jeho názoru dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy.
K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu oprávnený uviedol, že podľa ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. V bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť mu za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd už raz posudzoval a o nej rozhodol. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podaním doručeným okresnému súdu dňa 10. 08. 2012 oprávnený podal návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V podaní uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku vo veci Marschall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Na rozdiel od okresného súdu, ktorý tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, bol toho názoru, že toto tvrdenie je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Poukázal na slovenské znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúcim neprijateľné podmienky a porovnal ho s rôznymi jazykovými verziami, z ktorých vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Namietal, že okresný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedeným v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Podľa názoru oprávneného je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS a najmä s ustanovenia čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Uznesenie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa odvolaniu nemienila vyhovieť a vec podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p. predložila na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 22. 07. 2009 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd dňa 28. 08. 2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 02707/09 zo dňa 01. 06. 2009. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 299,37 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 04. 09. 2008.
Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhoch oprávneného na prerušenie konania.
Oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2, vety prvej a druhej Exekučného poriadku s článkom 1 odsekom 1, vetou prvou Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodol o predložení preudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bode 9. uviedol, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.
V bode 10. vyššie uvedeného rozsudku Súdny dvor uviedol, že v druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
Súdny dvor v uznesení zo dňa 16. novembra 2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o., proti Y. I., C-76/10 v bode 60. s 79. uviedol, že súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie.
Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.
Odvolací súd k ďalšiemu návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. uvádza, že oprávnený sa týmto návrhom domáhal prerušenia konania, pretože žiadal, aby súd predložil ním navrhnuté predbežné otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, na odvolacom súde, t.j. súde, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. V takomto prípade, ak súd dospeje k záveru, že vyriešenie takejto otázky je relevantné pre rozhodnutie v danom prípade a je spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie, podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je povinnosťou súdu obrátiť sa na Súdny dvor. Na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie nie je potrebný návrh, to znamená, súd v danej veci postupuje ex offo. Odvolací súd vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu považoval položené otázky oprávneným za neopodstatnené a irelevantné, pretože súd v predmetnom konaní neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené v smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani písm. g) ods. 1 prílohy k tejto smernici, výklad ktorého ustanovenia oprávnený žiadal v prvej otázke. Súd v danom prípade predovšetkým aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľov. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie upravuje výnimky z povinnosti predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa práva Európskej únie, ak je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ide o prípady, ak existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie je súdu úplne zjavná.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení O.s.p. a Exekučného poriadku, preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd ďalej prejednal odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Podľa čl. 48 ods. 2, prvej vety Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Obsahom čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva nie sú navzájom nevyhnutne previazané - právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva. Ustanovenie § 122 ods. 1 O.s.p. v tomto zmysle ustanovuje, že dokazovanie sa vykonáva aj vtedy, keď sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, čím je zároveň vyjadrené, že aj vtedy, ak sú splnené podmienky na rozhodnutie bez pojednávania, súd zisťuje skutkový stav dokazovaním, a nie iným procesným úkonom. Preto treba i čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že okresný súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského rozsudku, ale sám vykonal dokazovanie vyžiadaním si rozhodcovského spisu sp. zn. SR 02707/09, vrátane zmluvy o úvere zo dňa 04. 09. 2008 priamo od Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave. Okresný súd túto zmluvu o úvere preskúmal a na jej základe dospel k opačnému záveru o platnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Týmto postupom okresný súd v podstate znemožnil oprávnenému uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru odvolacieho súdu povinnosťou okresného súdu dať oprávnenému priestor, aby sa zoznámil s dôkazmi, ktoré vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadriť sa k nim, ako aj aby prípadne navrhol iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné, alebo ústne vypočutie oprávneného k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde k naplneniu práva oprávneného na prerokovanie veci „v jeho prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré mu zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd svojim postupom v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znemožnil realizáciu práva oprávneného na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom pri rozhodovaní o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ods. 2 Exekučného poriadku, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd v predmetnej veci vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013.
S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1, písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd umožní oprávnenému, aby sa vyjadril k ním vykonanému dokazovaniu a opätovne posúdi, či v predmetnej veci existuje dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, t.j. či exekučný titul nie je vydaný v rozpore so zákonom a neobsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva týkajúceho sa ochrany spotrebiteľov. V ďalšom konaní okresný súd je povinný rozhodnúť aj o oznámení (návrhu) Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, Petzwalova 12, Nitra o vstupe vedľajšieho účastníka do konania zo dňa 14. 08. 2011.
Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.