Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-32-2022.pdf
PDF · 134.3 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/32/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: MAFRA Slovakia, a.s., so sídlom Kalinčiakova 33, Bratislava, IČO: 51 904 446, zastúpeného splnomocnencom: advokátska kancelária agner & partners s. r. o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: ptpspolocnost.eu, s. r. o., so sídlom 930 31 Bodíky 100, IČO: 47 542 705, o zaplatenie 1.683,01- eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 17Cb/52/2019-277 zo dňa 8. septembra 2021, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.683,01 eura spolu s úrokom vo výške 9% ročne zo sumy 1.683,01 eur od 18.12.2018 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom II. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 269 ods. 1 a 2, § 365, § 369, § 566 ods. 1, § 571 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) a ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú ustanovenia § 369 ods. 2 a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka.
Vecne súd argumentoval tým, že medzi stranami nebolo sporné, že po rokovaniach v mesiacoch október-november 2018 platne uzavreli podľa § 269 ods. 2 OBZ zmluvu o poskytovaní služieb č. 0214/18 vrátane jej príloh 1 - špecifikácia ponúkaných služieb objednávateľa a 2 - cenová doložka. Predmetom tejto zmluvy bol podľa bodu 2.1 zmluvy: A/ záväzok žalobcu ako poskytovateľa poskytovať počas zmluvného obdobia objednávateľovi služby pozostávajúce z marketingového oslovovania a kontaktovania zákazníkov prostredníctvom call centra postupom a spôsobmi, ktoré sú uvedené v prílohe 1 zmluvy, za účelom oboznámenia zákazníkov s ponukou produktov a služieb poskytovaných objednávateľom, ktoré sú špecifikované v prílohe 1 zmluvy, a dohodnutia ďalších krokov a spolupráce medzi zákazníkmi a objednávateľom; a podľa bodu 3.1 zmluvy: B/ záväzok žalovaného ako objednávateľa zaplatiť poskytovateľovi cenu za poskytovanie služieb vo výške 1,39 eura bez DPH
za 1 zrealizovaný telefonický rozhovor, t.j. spolu 1.390,- eur bez DPH (1.668,- eur s DPH) za 1.000 zrealizovaných hovorov, čo predstavuje celkovú cenu za poskytnutie služieb v rozsahu uvedenom v prílohe č. 2 zmluvy. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalobca poskytol žalovanému plnenie v podobe 1009 zrealizovaných hovorov (finálny report na č.l. 53-54 spisu ako aj prednes žalovaného na pojednávaní 4.3.2020), avšak žalovaný namietal, že týmto plnením nebol zo strany žalobcu dostatočne naplnený predmet zmluvy a najmä nebol dosiahnutý jej účel, ktorý podľa prejavov žalovaného mal nevyhnutne spočívať v získavaní takých kontaktov, ktoré prejavia potenciálny záujem o činnosť a produkty žalovaného a s ktorými bude prostredníctvom žalobcu dohodnuté osobné stretnutie. Táto námietka žalovaného sa však po vykonaní dokazovania ukázala ako nedôvodná, keďže ide o tvrdenia, ktoré sú v rozpore so samotným textom zmluvy (body zmluvy upravujúce záväzky zmluvných strán), ktorú žalovaný na základe svojho slobodného rozhodnutia na znak súhlasu s jej obsahom podpísal, a ktoré boli zároveň účinne vyvrátené okrem iného práve výpoveďou svedka A. B. C., ktorý podľa vyjadrenia žalovaného mal konkrétnu predstavu o jeho požiadavkách a teda vedel ich porovnať s výslednou podobou dohody medzi stranami (na vytvorení ktorej osobne participoval). Súd posúdil výpoveď tohto svedka ako hodnovernú, keďže hoci bol/je zamestnancom žalobcu, jeho výpoveď je v plnom súlade s výsledkami celého dokazovania vrátane všetkých vo veci vykonaných dôkazov. Súd nepovažoval za potrebné vypočuť v konaní popri A. B. C. aj vtedajšieho vedúceho call centra C. C., keďže podľa predložených listín tento zamestnanec zásadne neovplyvňoval vymedzenie podmienok plnenia zmluvy.
Súd prvej inštancie uzavrel, že predmetná nepomenovaná zmluva má obsahovo a významovo najbližšie k zmluvnej úprave mandátnej zmluvy podľa § 566 OBZ, keď žalobca prostredníctvom svojich operátorov konal vo vzťahu k tretím osobám pri obstarávaní predmetnej záležitosti v mene a na účet žalovaného (obsah zmluvy v spojení s predloženými call scriptami na č.l. 204 a nasl. spisu). Zariadenie záležitosti tu spočívalo vo vykonávaní vyššie uvedenej inej činnosti v zmysle základného zákonného ustanovenia daného typu zmluvy (§ 566 OBZ). V zmluve boli jasne a zrozumiteľne upravené podmienky vzniku nároku žalobcu na odmenu, pričom táto bola závislá (jedine) od počtu telefonických hovorov zrealizovaných v zmysle zmluvy (bod 3.1 zmluvy) a predchádzajúcej cenovej ponuky z 17.10.2018 (č.l. 55-57 spisu), ktorých celkový počet 1009 podľa finálneho reportu na č.l. 53-54 a jednotková cena 1,39 eur bez DPH za 1 zrealizovaný telefonický rozhovor, neboli medzi stranami sporné a ani zo strany žalovaného neboli nijakým spôsobom spochybňované. Uvedený počet vykonaných hovorov (po zaokrúhlení nadol na 1000) teda v zmysle predmetného zmluvného dojednania a cenových podmienok projektu podľa cenovej ponuky z 17.10.2018 znamenal vznik odmeny v celkovej výške 1.390,- eur bez DPH, a teda 1.668,- eur s DPH, ktorú sumu žalobca od žalovaného v tomto konaní požaduje. Vykonané dokazovanie pritom nepotvrdilo opodstatnenosť žalovaným v pokročilom štádiu konania vznesených námietok, podľa ktorých by neboli telefonické rozhovory zo strany operátorov žalobcu vedené a uskutočňované v zmysle stranami vzájomne dohodnutej a odsúhlasenej inštruktáže (tzv. call scripty - manuály k postupu v prvom kole a v druhom kole telefonátov na č.l. 204-207 spisu v spojení s komunikáciou na č.l. 41-48 spisu), naopak dôkazy predložené v konaní, a to napr. reakcia žalovaného zo dňa 17.11.2018 na vypočutý rozhovor operátorky z č.l. 45 spisu (zadná strana) - pozitívna spätná väzba klienta, ako aj záznam z hovoru operátorky priamo vypočutý na pojednávaní 8.9.2021 dostatočne preukázali vyvíjanie úsilia operátorky zachovať líniu komunikácie v medziach uvedenej inštruktáže (uvedených call scriptov), s osobitným dôrazom na dohodnutú postupnosť komunikácie (vopred určený obsah a rozsah komunikácie v prvom kole a následne v druhom kole), od ktorej operátor(ka) žalobcu v čase realizácie hovorov nemal(a) žiaden dôvod odchýliť sa (ani žalovaný počas priebehu konania netvrdil a ani nepreukazoval napr. zmenu pokynov v uvedenom smere). Žiadne nedostatky kvality plnenia žalobcu neboli v tomto smere zistené, pričom uskutočnenie aj druhého kola telefonátov podľa uvedenej inštruktáže bolo žalobcom dostatočne preukázané výpismi podrobností z finálneho reportu na č.l. 208-222, zo záznamu zo spätnej väzby klienta - žalovaného na č.l. 41 zadná strana, ako aj z výpovede svedka A. B. C., z ktorých vyplýva nepochybná postupnosť vykonávania úkonov zo strany žalobcu podľa prílohy 1 zmluvy (profilingový hovor, e-mail marketing, follow up). O podstatnom obsahu opakovaných telefonátov pritom prehľadným spôsobom vypovedajú informácie získané operátorom pri overovaní záujmu potenciálnych zákazníkov o služby žalovaného a o osobné stretnutie s ním už po obdržaní e-mailovej ponuky.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že pokiaľ sa činnosťou žalobcu napokon nedostavil taký výsledok, aký od nej žalovaný očakával, napr. nebol spokojný s počtom prípadov, v ktorých bolo dohodnuté konkrétne
stretnutie, resp. v ktorých boli získané informácie k potenciálnemu budúcemu stretnutiu, toto nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k vzniku nároku žalobcu na odmenu za vykonanie dohodnutej činnosti, ktorá síce bola vyvíjaná s konečným cieľom zaobstarať pre žalovaného príležitosť na osobné stretnutie s tretími osobami, avšak žiadnym spôsobom nebola odmena na tento výsledok, ako ani na dosiahnuté štádium (stupeň) komunikácie v jednotlivých prípadoch viazaná (primerane podľa ust. § 571 ods. 2 OBZ). Rovnaké hľadisko sa uplatňuje aj na hodnotenie relevancie informácií, ktoré mal žalovaný podľa jeho vyjadrenia dostať od niektorého subjektu, s ktorým malo byť dohodnuté stretnutie, k čomu napokon nedošlo, keď aj tu bolo jedinou rozhodujúcou skutočnosťou to, že telefonické rozhovory zo strany operátorov žalobcu boli vedené a uskutočňované vždy v zmysle stranami vzájomne dohodnutej a odsúhlasenej inštruktáže - call scriptov (počas celého konania, a to ani po vykonaní vyššie uvedených dôkazov žalovaného, nevyšiel najavo opak), bez ohľadu na ďalší vývoj predmetných vzťahov s tretími osobami - potenciálnymi zákazníkmi (primerane podľa ust. § 573 OBZ) už za priamej účasti žalovaného po ukončení marketingovej kampane. S odkazom na text článku 5 zmluvy o poskytovaní služieb č. 0214/18, kde si zmluvné strany jasne dohodli podmienky, za ktorých je žalovaný oprávnený a zároveň aj povinný reklamovať prípadné nedostatky pri službách žalobcu, súd už nepovažoval za účelné a hospodárne doplniť dokazovanie v otázke riadneho plnenia záväzku žalobcu aj ďalšími dôkazmi (napr. dôkazmi navrhnutými žalovaným až tesne pred ukončením dokazovania v termíne pojednávania 8.9.2021), pretože z vykonaného dokazovania bolo zrejmé a nebolo ani medzi stranami sporné, že žiadna reklamácia tu nebola zo strany žalovaného uplatnená v zmluvne dohodnutej lehote najneskôr do 7 dní od poskytovania služieb, t.j. od 29.11.2018 (v tejto lehote musela byť písomná reklamácia objednávateľa poskytovateľovi doručená). E-mailová reklamácia žalovaného zo dňa 28.1.2019 bola zjavne oneskorená, a preto žalobca dôvodne nepovažoval túto reklamáciu za reklamáciu podľa dohodnutých podmienok zmluvných strán, ktorá ako jediná by mohla v prípade uznania jej oprávnenosti ovplyvniť výšku dohodnutej odplaty žalobcu.
Pretože neboli uplatnené žiadne množstevné nedostatky plnenia žalobcu a počet vykonaných hovorov v dohodnutom rozsahu (1000 hovorov) bol medzi stranami nesporný, pričom zároveň neboli pri vykonanom dokazovaní zistené ani žiadne kvalitatívne nedostatky plnenia žalobcu a takéto nedostatky by mohli (v prípade uznania ich opodstatnenosti) ovplyvniť výšku dohodnutej odplaty žalobcu len pri dodržaní postupu a lehoty reklamácie podľa článku 5 zmluvy, čo nebolo v tomto prípade splnené, súd dospel k záveru o oprávnenosti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie ceny za poskytovanie služieb v jej celom rozsahu dohodnutom v bode 3.1 zmluvy. Z uvedených dôvodov pritom v žiadnom prípade nebolo možné vybavením/ ukončením tejto oneskorenej reklamácie žalovaného podmieniť zaplatenie vystavenej faktúry, ktorá nijakým spôsobom nezávisela od vyriešenia (a ani od spôsobu vyriešenia) uvedenej reklamácie. Počas samotného priebehu kampane žalovaný nevyjadril nespokojnosť s jej priebehom, nepožiadal o zmenu marketingovej taktiky počas kampane a ani nemal proti poskytovaným službám a zasielaným reportom žiadne námietky. Zo spisu (zo zápisu zo stretnutia medzi žalobcom a žalovaným z 4.2.2019) pritom vyplýva, že žalobca bol v rámci pro-klientskeho prístupu ochotný zrealizovať doplnkovú bonusovú kampaň pre žalovaného v rozsahu približne ďalších 200 realizovaných telefonátov, avšak až po úhrade vystavenej faktúry č. 21180363, so splatnosťou 17.12.2018, k čomu i napriek upomienkam žalobcu z 3.1.2019 a 10.1.2019 nedošlo. Súd preto žalobe vyhovel v plnom rozsahu a priznal žalobcovi aj úroky z omeškania z priznanej istiny vo výške 9 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 21180363 (17.12.2018), keďže žalovaný sa nepochybne dostal do omeškania s plnením tohto svojho peňažného záväzku, ako aj sumu 40,- eur titulom zákonom upravovanej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v obchodnoprávnom vzťahu podľa § 369c ods. 1 OBZ.
Súd prvej inštancie uviedol, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania predostreté najmä na nariadenom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania, už nepripustil, pretože buď na ich vykonaní strany sporu netrvali alebo ich vykonanie už nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre svoje rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili predlžovanie konania a spôsobili by len oddialenie meritórneho rozhodnutia.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie. V odvolacej lehote ako odvolací dôvod uviedol, že súd nevykonal potrebné dokazovanie v plnom rozsahu a neakceptoval predvolanie svedkov, ktorých žalovaný žiadal vypočuť a i na základe tohto rozhodol o spore žalobcu a žalovaného, pričom žalovaný namietal priamo na pojednávaní, že dokazovanie nepovažuje za skončené a žiada o vypočutie svedkov. Na základe toho mal žalovaný za to, že súd pôsobil jednostranne zaujato a preto sa voči rozsudku odvoláva.
Uznesením č. k. 17Cb/52/2019-289 zo dňa 10.2.2022 súd prvej inštancie vyzval žalovaného na odstránenie vád odvolania (§ 373 ods. 1 CSP), nakoľko z odvolania nebolo zrejmé, v akom rozsahu žalovaný rozhodnutie napáda a aký je jeho odvolací návrh.
Podaním zo dňa 21.2.2022 žalovaný doplnil svoje odvolanie v zmysle poučenia súdu prvej inštancie v tom smere, že sa odvoláva voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Okrem vyššie uvedeného žalovaný, avšak až po uplynutí odvolacej lehoty, doplnil svoje odvolacie dôvody, keď uviedol, že poukazuje zvukový záznam z pojednávania, podľa ktorého na otázku súdu, či má žalovaný vo veci ešte niečo na doplnenie dokazovania, žalovaný uviedol, že áno, že chce doplniť dokazovanie, na čo sudca bez umožnenia dokazovania vyhlásil dokazovanie za skončené, čím boli porušené všetky práva žalovaného na dokázanie jeho tvrdení. Na základe nahrávok k veci predmetnej dlžoby je jasne vyvrátené, že k dodaniu služby došlo v takom rozsahu, ako si žalovaný objednal. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že predmetné telefonáty, za ktoré by mal žalovaný zaplatiť viedol tak, ako bola uzavretá dohoda, lebo telefonáty že vraj už nearchivuje. Obhajuje sa jedinou svedeckou výpoveďou svedka, ktorý je stále zamestnancom spoločnosti, a teda jeho výpoveď žalovaný považuje za účelovú, z dôvodu obavy o pracovné miesto určite nebude vypovedať voči svojmu zamestnávateľovi. Zamestnanci, ktorí nie sú v pracovnom pomere a ich výpoveď by nebola takto ovplyvnená a žalovaný žiadal o ich vypočutie, odmietli vypovedať bez udania dôvodu a súd nepožadoval ich výpoveď. V doplnení dokazovania chcel žalovaný predvolať údajných respondentov, ktorí boli oslovení a súhlasili so stretnutím so žalovaným, (akože výsledok marketingových hovorov), ale po ich kontaktovaní bolo zrejmé, že tieto štatistiky boli len vymyslené a dotyčné spoločnosti so stretnutím nikdy nesúhlasili, čo žalovaný na súde dokázal. Preto podal žalovaný odvolanie, keďže týmto boli dotknuté jeho práva a bol úmyselne poškodený sudcom, ktorý viedol pojednávanie.
Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a náležite odôvodnený, pričom sa súd jednoznačne vysporiadal so všetkými relevantnými aspektmi predmetného sporu. Odvolanie žalovaného je neopodstatnené, skutkovo neodôvodnené a z právneho hľadiska neudržateľné. Argumentácia žalovaného v takom stave ako ju uvádza, nezodpovedá skutočnosti a pre skutočné pochopenie priebehu jednotlivých pojednávaní je vhodné nazrieť do zápisníc z jednotlivých pojednávaní, resp. vypočuť si zvukové záznamy z pojednávaní. Žalovaný dôvodí, že súdom neboli pripustené ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania v konaní. V tejto súvislosti sa žalobca v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou uvedenou v rozsudku. Žalobca má za to, že ním žalovaný nárok bol jednoznačne preukázaný. Pokusy žalovaného navrhovať ako dôkazy svedecké výpovede širokého okruhu osôb, ktoré by pre predmetné konanie nemohli priniesť skutočnosti spôsobilé mať vplyv na výsledok konania, mohol považovať len a jedine za nehospodárne, neúčelné a neprimerané. Tu žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003. Skutkový stav prípadu bol v rámci konania náležite preukázaný a predvolávanie ďalších svedkov by bolo jedine nehospodárnym predlžovaním súdneho konania. V žiadnom prípade neboli porušené žiadne práva na preukázanie tvrdení strán sporu tak, ako sa to žalovaný snaží navodiť. V priebehu celého konania mali strany sporu možnosť navrhovať a navrhovali dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ako však vyplýva z príslušných ustanovení CSP, z praxe súdov a súvisiacej ustálenej rozhodovacej praxe, nie je povinnosťou súdu vykonávať do radu všetky navrhované dôkazy. Pripúšťajúc takúto možnosť, by
bolo v podstate možné každé konanie neúmerne predĺžiť. V takom prípade by však boli narušené základné princípy civilného sporového konania ukotvené v CSP (čl. 2 ods. 2, čl. 15 a čl. 17 Základných princípov CSP). Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na účelovosť výpovede vypočutého svedka, pretože je zamestnancom žalobcu, tak žalobca poukazuje na zrejmý a zjavne účelový rozpor, resp. zmenu v argumentácii žalovaného. Výpoveď svedka A. B. C. – vedúceho call centra, totiž navrhol sám žalovaný, a to osobne na pojednávaní dňa 4.3.2020. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o svedka, ktorého navrhol sám žalovaný, možno len ťažko rozumieť argumentácii uvedenej v odvolaní žalovaného. Žalobca nevie, odkiaľ má žalovaný informáciu, že ním navrhovaní svedkovia odmietli svedeckú výpoveď. Toto tvrdenie sa nemá ako zakladať na pravde, nakoľko dotyčné osoby neboli v pozícii svedka ani nijakou inou formou predvolávané na súdne pojednávanie a súdneho konania sa žiadnou formou nezúčastnili. Jednoznačne nie je povinnosťou súdu vykonávať všetky navrhnuté dôkazy a zároveň má postupovať bez zbytočných prieťahov, hospodárne a nemá nad primeranú mieru zaťažovať strany sporu a iné osoby. Akékoľvek ďalšie výsluchy žalovaným uvedených osôb by neboli spôsobilé zmeniť priebeh súdneho konania, resp. mať vplyv na jeho výsledok. V zmysle vypracovania základnej cenovej ponuky zo 17.10.2018, mailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným a zmluvy v spojitosti s prílohou č. 2 bola odmena dohodnutá 1,39 eur bez DPH za 1 zrealizovaný telefonický hovor (v cene je e- mailingová kampaň); objednaný balík – 1.000 zrealizovaných hovorov bez DPH. Vypracovanie cenovej ponuky, ako aj uvedená mailová komunikácia špecifikovali realizovaný telefonický hovor ako každý aktívny hovor nad 20 sekúnd či už pozitívnym alebo negatívnym výsledkom, na čom sa zmluvné strany nesporne dohodli. V rámci marketingovej kampane bolo od 15.11.2018 do 29.11.2018 zrealizovaných 1009 telefonických hovorov zodpovedajúcich definícii v prílohe č. 2 zmluvy, za čo bola vystavená faktúra so sadzbou 1,39 eur bez DPH za každý zrealizovaný hovor. Vystavenie faktúry žalovanému tak v zmysle zmluvy predstavuje bez pochýb odplatu za zrealizovanie kampane a žiadnym spôsobom nie je možné úhradu faktúry č. 21180363 viazať na záujem oslovených spoločností o službu ponúkanú žalovaným. Žalobca za záujem či nezáujem oslovených subjektov ani akúkoľvek formu reakcie či pasivity oslovených subjektov v rámci telefonickej marketingovej kampane nemôže niesť a nenesie zodpovednosť, pričom v tomto smere bol jednoznačne a nesporne dohodnutý aj spôsob odplaty za vykonanie kampane. Zvukový záznam z telemarketingovej kampane, ktorého reprodukciu na pojednávaní navrhol žalovaný, žiadnym spôsobom nepreukazuje a nepodporuje ním prezentované tvrdenia. Táto časť odvolania žalovaného je zmätočná a nie je možné ho žiadnym spôsobom subsumovať pod akýkoľvek odvolací dôvod uvedený v § 365 CSP. Žalovanému boli poskytované informácie na báze pravidelných reportov, ktoré ho oboznamovali s aktuálnym priebehom kampane. Počas samotného priebehu kampane však žalovaný nevyjadril nepokojnosť s jej priebehom ani nepožiadal o zmenu marketingovej taktiky počas kampane. Na základe všetkých svojich písomných podaní v spore a prednesov na pojednávaní žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie po jeho doplnení na výzvu súdu má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania uplatnenými v odvolacej lehote (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na včas uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o zaplatenie uplatnenej peňažnej pohľadávky zo zmluvy o poskytovaní služieb vyhovel dôvodiac, že žalobcovi nepochybne vznikol nárok na jej zaplatenie, keď žalobca poskytol žalovanému plnenie v rozsahu a v kvalite dohodnutých v uzavretej zmluve, ktorá bola svojím predmetom a obsahom najbližšia mandátnej zmluve (§ 566 OBZ), teda v danom prípade podstatné bolo obstaranie dohodnutej činnosti, avšak odmena nebola viazaná na dosiahnutie očakávaného výsledku – dohodnutia konkrétneho stretnutia s potencionálnym záujemcom, ani na prípadný ďalší vývoj vzťahu medzi žalovaným a prípadnými záujemcami.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie pohľadávky zo zmluvy o poskytovaní služieb, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
Jediným, v odvolacej lehote uplatneným odvolacím dôvodom žalovaného bolo, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, nakoľko nevypočul všetkých svedkov navrhovaných žalovaným. Podstatnou náležitosťou odvolania je uvedenie odvolacích dôvodov, pre ktoré považuje strana rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne (§ 363 CSP). Povinnosť uviesť v odvolaní dôvody, z akých odvolateľ považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne, je povinnosťou tvrdenia odvolateľa v odvolacom konaní. Dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania, je odvolací súd viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), čo znamená, že prítomnosť iných odvolacích dôvodov, než ktoré odvolateľ uviedol, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude na ne prihliadať (s výnimkou vád procesných podmienok § 380 ods. 2 CSP, pozn.). Uvedené je dané systémom neúplnej apelácie v odvolacom konaní. Ak odvolanie neobsahuje predpísané náležitosti, súd síce vyzve odvolateľa na ich doplnenie, avšak v prípade absencie odvolacích dôvodov, odvolateľa na ich doplnenie podľa výslovného zákonného príkazu (§ 373 CSP) nevyzýva. Dôvody odvolania tak odvolateľ môže skutočne doplniť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie teda musí byť niektorou (prípadne viacerými) z vád napadnutého rozhodnutia alebo konania ktoré mu predchádzalo v odvolacej lehote odôvodené (§ 365 CSP). Nestačí však len formálne citovať v zákone uvedený odvolací dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.
Zákonná koncentrácia konania sa tak uplatňuje aj v odvolacom konaní, v ktorom lehota na podanie odvolania neohraničuje len samotné podanie odvolania, ale aj vymedzenie programu odvolacieho konania (určenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda) a argumentáciu tvrdenej vadnosti rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Po uplynutí odvolacej lehoty tak nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy. Preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu sa tak obmedzuje maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (§ 365 ods. 3 CSP).
V odvolacej lehote žalovaný svoj odvolací dôvod vymedzil veľmi všeobecne tak, že súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, pretože nevypočul žalovaným navrhovaných svedkov. Žalovaný však v odvolaní konkrétne neidentifikuje ktorých svedkov žiadal vypočuť a za akým účelom, teda aké pre vec podstatné skutočnosti sa mali dosiaľ nevypočutými svedkami objasniť a ako boli tieto skutočnosti významné pre unesenie dôkazného bremena v spore žalovaným, teda aký vplyv by malo ich vypočutie na
zistený skutkový stav a rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalovaný si teda v podanom odvolaní nesplnil svoju povinnosť tvrdenia, pretože len všeobecne uvedený odvolací dôvod dostatočne neidentifikoval, čo má za následok, že odvolací súd nemôže sám, z úradnej povinnosti dopĺňať za žalovaného dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie, nakoľko by to bolo v rozpore s princípom rovnosti sporových strán (čl. 6 CSP).
Preto k všeobecne uplatnenému odvolaciemu dôvodu o nedostatočnom rozsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pre nevypočutie všetkých žalovaným navrhovaných svedkov odvolací súd všeobecne uvádza, že iba súd rozhoduje, ktoré zo stranami navrhnutých dôkazov vykoná, pričom súd musí v konaní v rámci hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. Zaujíma sa len o tie dôkazy, ktoré sú pre posúdene veci dôležité.
Pokiaľ strana v odvolaní namieta vady v skutkových zisteniach súdu spočívajúcich v nevykonaní navrhnutých dôkazov, tak k tomu je nevyhnutné uviesť, že vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto spôsobom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.
V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, prečo žalovaným navrhované dokazovanie výsluchom ďalších svedkov nevykonal. Z rozhodnutia súdu vyplýva, že tieto dôkazy nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre svoje rozhodnutie vo veci a mal za to, že by v konečnom dôsledku spôsobovali len predlžovanie konania a oddialenie meritórneho rozhodnutia. Konkrétne súd uviedol, že popri v konaní vypočutom svedkovi A. B. C. (zamestnancovi žalovaného, v tom čase na pozícii obchodníka, aktuálne vedúceho call centra, pozn.) nepovažoval za potrebné vypočuť aj vtedajšieho vedúceho call centra C. C., keďže podľa predložených listín tento zamestnanec zásadne neovplyvňoval vymedzenie podmienok plnenia zmluvy. Rovnako nepovažoval súd prvej inštancie za účelné a hospodárne doplniť dokazovanie v otázke riadneho splnenia záväzku žalobcu dôkazmi navrhnutými žalovaným až tesne pred ukončením dokazovania v termíne pojednávania 8.9.2021, pretože bolo nesporné, že žiadna reklamácia zo strany žalovaného nebola v zmluvne dohodnutej lehote 7-dní uplatnená, teda žalovaným neboli uplatnené žiadne množstevné nedostatky a dokazovaním neboli zistené ani kvalitatívne nedostatky poskytnutého plnenia.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že na pojednávaní žalovaný navrhoval výsluch p. C., ktorý mal na starosti jednotlivých pracovníkov call centra a príslušnej operátorky, ktorá bola prítomná na predzmluvnom stretnutí. Odvolací súd však rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že v predmetnej veci bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu. Pre posúdenie obsahu záväzku sporových strán je rozhodujúce znenie písomne uzatvorenej zmluvy a jej príloh. Nie je preto ani podstatný názor pracovníčky prítomnej na predzmluvnom stretnutí, ale rozhodujúce je konečné ustanovenie, ktoré strany zakotvili v zmluve a jej prílohách. Tiež nie je zrejmé, v čom by mohol nárok žalobcu ovplyvniť výsluch p. C.. Z predložených listinných dôkazov, výpovede svedka C. ako aj oboznámením nahrávky telemarketingového hovoru na pojednávaní, bol nárok žalobcu dostatočne preukázaný, najmä že pracovníci call centra postupovali v zmysle zmluvy a predložených call skriptov.
V predmetnej veci je podstatné, že uzavretá zmluva o poskytovaní služieb má svojím predmetom a obsahom najbližšie k mandátnej zmluve podľa § 566 OBZ. Mandátna zmluva je základným typom obstarávateľskej zmluvy v Obchodnom zákonníku, ktorej podstatnými náležitosťami sú vymedzenie zmluvných strán – mandanta a mandatára, vymedzenie obchodnej záležitosti, ktorá sa má obstarať a dohoda o odplatnosti zmluvy. Obstarávaná obchodná záležitosť musí súvisieť s podnikateľskou činnosťou mandanta. Mandatár pre mandanta zariaďuje obchodnú záležitosť v mene mandanta a na
jeho účet a vždy za odplatu. Obstarávaná obchodná záležitosť spočíva vo vykonaní určitých právnych úkonov alebo v uskutočnení inej činnosti.
Podstata mandátnej zmluvy spočíva v tom, že ide o „zmluvu o vynaložení úsilia“ a nie o „zmluvu o výsledku.“ Z pohľadu plnenia záväzkov je potom rozhodujúce, aby mandatár pri obstarávaní záležitosti postupoval predovšetkým s potrebnou odbornou starostlivosťou, rešpektoval mandantom udelené pokyny a konal v záujme mandanta. Mandatár nezodpovedá mandantovi za to, že ním očakávaný výsledok sa nepodarilo dosiahnuť (in Oľga Ovečková a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2017, s. 960).
Z ust. § 571 ods. 2 OBZ vyslovene vyplýva, že ak zo zmluvy nevyplýva nič iné, vznikne mandatárovi nárok na odplatu, keď riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok, alebo nie. Charakteristika mandátnej zmluvy ako „zmluvy o vynaložení úsilia“ teda predurčuje aj vznik nároku mandatára na odplatu, ktorý podľa zákona vznikne vykonaním činnosti, na ktorú bol mandatár povinný, a to bez ohľadu na fakt, či sa mandantom očakávaný výsledok dostavil, alebo nie. Nárok na odplatu potom vzniká bez ohľadu na dosiahnutý výsledok momentom vykonania činnosti mandanta.
Uvedené zodpovedá aj danému prípadu, kde sa žalobca zaviazal vykonať pre žalovaného služby telemarketingu, za účelom dosiahnutia stretnutí potencionálnych klientov so žalovaným. Stretnutie žalovaného s potencionálnymi žalobcom oslovenými klientami bolo síce účelom činnosti vykonávanej žalobcom pre žalovaného, avšak nárok na odplatu žalobcovi vznikol už vykonaním samotnej činnosti – telefonických hovorov za účelom predstavenia služieb ponúkaných žalovaním a zistenia záujmu oslovených spoločností o spoluprácu, prípadne i dohodnutie stretnutia. Zodpovedá tomu skutočnosť, že cena za činnosti žalobcu bola v zmluve v prílohe č. 2 dohodnutá podľa počtu uskutočnených telefonických hovorov a nie od počtu dohodnutých stretnutí. Hoci sa žalovaný v spore bránil tým, že predmetom zmluvy malo byť dodanie osobných stretnutí, pričom žalobca poskytol len upozornenie na činnosť žalovaného, táto obrana neobstojí, nakoľko ako uviedol súd prvej inštancie, toto tvrdenie žalovaného nesúhlasí s obsahom zmluvy bod 2. a jej prílohy č. 1. To že zvolený druh marketingovej kampane -telemarketing a jej obsah, nepriniesli žalovanému očakávaný výsledok – získania nových klientov, je jeho podnikateľským rizikom. Podporne tu možno poukázať aj na ust. § 573 OBZ podľa ktorého mandatár nezodpovedá za porušenie záväzku osoby, s ktorou uzavrel zmluvu pri zariaďovaní záležitosti mandanta, ibaže sa v zmluve zaručil za splnenie záväzkov prevzatých inými osobami v súvislosti so zariaďovaním záležitostí. Preto ani nie je podstatné, či spoločnosti, ktoré žalobca oznámil žalovanému, že prejavili záujem o stretnutie s ním, sa napokon so žalovaným aj fakticky stretli alebo nie.
Napokon odvolací súd k poznámke žalovaného v odvolaní, že nevykonaním všetkého žalovaným navrhovaného dokazovania pôsobil sudca súdu prvej inštancie jednostranne zaujato, uvádza (ako už bolo spomenuté vyššie), že sudca nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania, ale o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná rozhoduje tak, aby boli tieto účelné pre rozhodnutie vo veci samej. V zmysle ust. § 49 ods. 3 CSP potom dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti. Na takúto námietku zaujatosti súd ani neprihliada (§ 53 ods. 3 CSP).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní v odvolacej lehote uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
- 2 -
6119344060
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).