Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/512/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Olgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu N. Y., bytom S. nad D., C. hájom XXXX/ XX, zastúpeného JUDr. U. T., advokátkou so sídlom v S. nad D., X. II XX, proti žalovanému C. D., bytom S. nad D., C. R. XXXX/XX, zastúpeného Mgr. N. N., advokátom so sídlom v V., I. námestie XX/ X, o zaplatenie 1.991,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. februára 2014, č.k. -102 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku II. vzájomný návrh žalovaného zamietol. Vo výroku III. vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca pri dopravnej nehode dňa 21.08.2007 poškodil motorové vozidlo, ev. č. IL XXX Z. vlastníčky Z. D., matky žalovaného. Rovnako nebolo sporné ani to, že vo veci náhrady škody, ktorá vznikla na tomto poškodenom vozidle, komunikoval žalobca so žalovaným, čo vychádzalo z toho, že žalovaný toto auto užíval. Sporným však zostalo, či vôbec a akým spôsobom sa účastníci konania dohodli vo veci náhrady škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca mu ponúkal 100.000,-Sk (3.319,39 eur) až 200.000,- Sk (6.638,78 eur), že zaplatí všetky náklady, vrátane jeho nákladov, okrem nákladov spadajúcich pod plnenie poisťovne, neskôr sa mal so žalobcom dohodnúť tak, že bez akéhokoľvek preukazovania nárokov mu zaplatí žalobca 60.000,-Sk (1.991,64 eur). Pri výsluchu na pojednávaní pred súdom tvrdil, že chcel od žalobcu 80.000,-Sk (2.655,51 eur), s tým, že od tejto sumy sa odpočíta plnenie poisťovne. Keď zistil výšku poistného plnenia, požadoval od žalobcu 60.000,-Sk (1.991,64 eur), o ktorej sume tvrdil, že mu ju žalobca nikdy nezaplatil. Nepriamy svedok rozhovoru medzi účastníkmi Vladimír Vlčko počul, že po plnení poisťovne zaplatí žalobca žalovanému sumu do sumy 80.000,-Sk (2.655,51 eur ). Žalovaný odôvodňoval sumu 80.000,-Sk tým, že za túto cenu mal pred nehodou kupca na poškodené vozidlo. Žalobca naproti tomu tvrdil, že sa so žalovaným dohodol tak, že dobrovoľne zaplatí škodu po tom, čo žalovaný zistí cenu opravy auta s podmienkou, že sa vec nebude poisťovni hlásiť. Tvrdil, že 60.000,-Sk (1.991,64 eur) prostredníctvom svojho syna žalovanému zaplatil, nebol by tak urobil, ak by vedel, že vec bude ohlásená poisťovni. Poprel, že by sľúbil na začiatku žalovanému peňažnú náhradu 100.000,-Sk (3.319,39 eur) až 200.000,-Sk (6.638,78 eur), poprel uzatvorenie dohody o urovnaní. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca mal vedomosť o tom, kto je vlastníkom poškodeného vozidla, nakoľko 24.09.2007 sám vypísal a podpísal pre poisťovňu oznámenie o poistnej udalosti. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že medzi ním a žalobcom skutočne došlo k dohode o urovnaní, ktorá by sa týkala usporiadania tak náhrady škody na motorovom vozidle, ako usporiadania jeho osobných nárokov na náhradu škody, ktoré mu v súvislosti s nemožnosťou používať motorové vozidlo vznikli. Je

nepochybné, že účastníci medzi sebou komunikovali a že predmetom ich komunikácie bola náhrada škody. Nebolo preukázané bez pochybností, čo malo zosobňovať zaplatenie 60.000,-Sk (1.991,64 eur) žalobcom žalovanému, nakoľko podľa vyjadrení žalobcu touto platbou bola kompenzovaná náhrada škody na motorovom vozidle a podľa vyjadrení žalovaného v tejto sume mali byť zarátané aj jeho osobné nároky, a to tie náklady, ktoré pod plnenie poisťovne nespadajú, v čom si do určitej miery žalovaný odporoval, keď tvrdil, že sumu 60.000,-Sk (1.991,64 eur) odvodil od sumy 80.000,-Sk (2.655,51 eur), ktorá mala byť kúpnou cenou za poškodené vozidlo po odrátaní plnenia poisťovne. Hoci dohoda o narovnaní nemusí mať písomnú formu, a v tomto prípade ani nemala, bolo by možné dovodiť obsah dohody zo zhodných tvrdení účastníkov ohľadne pôvodného, či novovzniknutého záväzku, toto sa však v tomto prípade nestalo. Uzavretie dohody o narovnaní medzi účastníkmi teda preukázané nebolo, keby sa tak ale stalo, mohli si účastníci dohodou o urovnaní vysporiadať len spornosť alebo pochybnosť svojich vzájomných práv a povinností, teda maximálne mohlo ísť o nároky žalovaného voči žalobcovi, spočívajúce v tom, že v dôsledku nehody nemohol používať poškodené vozidlo. Účastníci žiadnou dohodou ale nemohli vysporiadať nárok na náhradu škody v dôsledku poškodenia motorového vozidla, keďže tento nárok je nárokom vlastníčky poškodeného vozidla, teda Z. D.. Žalovaný pritom nikdy netvrdil, že by so žalobcom konal ako splnomocnený zástupca svojej matky, konal s ním vo svojom mene, a ako vyplýva z vyššie uvedeného, sám zrejme nemal vyjasnené, aké nároky voči žalobcovi uplatňuje. Ak teda zaplatil žalobca žalovanému 60.000,-Sk (1.991,64 eur) z toho dôvodu, že spôsobil škodu na motorovom vozidle v tejto výške, platil bez právneho dôvodu, a preto mu vznikol podľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v tejto výške. Ďalšou spornou skutočnosťou bolo, či skutočne uvedenú finančnú čiastku žalobca žalovanému zaplatil, nakoľko jeho tvrdenie o zaplatení popieral žalovaný. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobca žalovanú čiastku zaplatil, jej zaplatenie potvrdil svedok I. Y., tvrdiac, že osobne v mene svojho otca túto hotovosť žalovanému odovzdal. Ďalší svedok I. I. potvrdil, že videl ako peniaze, bez presného určenia ich výšky, odovzdal I. Y. žalovanému na stretnutí v V.. O vyplatení týchto peňazí svedčí aj potvrdenie zo dňa 15.10.2007. Z jeho obsahu, podľa názoru súdu bez pochybností vyplýva, že žalovanému bolo vyplatených 60.000,- Sk (1.991,64 eur) za škodu spôsobenú žalobcom v hotovosti. Žalovaný nepoprel, že toto potvrdenie podpísal. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného, že toto potvrdenie neznamená potvrdenie o prijatí peňazí, ale že ide o doklad, svedčiaci o dohode o náhrade škody. Svedok I. H. dosvedčil iba toľko, že so žalovaným išiel na stretnutie v V., videl jeho stretnutie s nejakou, pre neho neznámou osobou, nevidel, že by žalovaný od niekoho prevzal peniaze. Na druhej strane je otázne, akú pozornosť stretnutiu žalovaného s pre neho cudzou osobou venoval, keďže sedel v aute a či vôbec videl stretnutie žalovaného so synom žalobcu. Na základe vyššie uvedeného teda súd považoval nárok žalobcu za podaný dôvodne, preto mu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu žalovanú sumu. Súd mal povinnosť v tomto konaní sa zaoberať aj vzájomným návrhom žalovaného na zaplatenie 60.000,- Sk (1.991,64 eur), ktorý nárok žalovaný opieral o dohodu o urovnaní. Keďže v konaní preukázané nebolo, či skutočne k dohode o urovnaní medzi účastníkmi došlo a čo bolo jej obsahom, súd vzájomný návrh žalovaného zamietol. Právne svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ust. -3, Obč. zák. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zmeniť tak, že žalobu žalobcu odvolací súd zamietne a jeho vzájomnému návrhu vyhovie. Uplatnil si náhradu trov konania spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia, ktorú si vyčísli v zákonnej lehote. Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Za nesprávny považoval záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého došlo k odovzdaniu sumy 60.000,- Sk žalovanému. Podľa názoru žalovaného súd prvého stupňa sa nezaoberal možnou zaujatosťou svedkov, ktorí túto skutočnosť potvrdzovali a ani rozpormi v ich výpovediach. Ďalej namietal, že nesprávne vyhodnotil aj obsah listiny, ktorú žalobca prezentoval ako potvrdenie o prevzatí žalovanej sumy žalovaným. Zo samotného textu uvedenej listiny vyplýva, že ide o vyhlásenie osoby, ktorá peniaze odovzdala, a teda I. a nie o potvrdenie, že žalovaný uvedenú sumu aj prevzal, keďže by žalovaný musel byť podpísaný za slovom „prevzal“. Z tvrdení žalobcu, žalovaného, ako aj výpovedí svedkov I. Y. a D. D. vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným skutočne došlo k uzavretiu ústnej dohody, ktorej obsahom bol záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému 60.000,- Sk. Výška sumy bola určená na základe dohody, pričom žalobca si bol vedomý, že dohodnutá suma nemusí korešpondovať so skutočnou výškou škody na vozidle. Žalovaný poukázal na to, že účastníci dohody si boli vedomí vlastníckych vzťahov, aj všetkých ostatných podstatných skutočností a dohodu uzatvorili v dobrej viere. Dohoda bola uzatvorená dobromyseľne v zmysle , bol na jej základe pôvodný deliktuálny záväzok žalobcu nahradený zmluvným záväzkom. Žalovaný poukázal aj na právne úvahy, týkajúce sa omylu v súvislosti s aplikáciou ustanovenia a na to, že pri uzatváraní dohody sa úplne dobromyseľne domnieval, že

mu vznikla škoda, spočívajúca v strate času potrebného na vybavovanie vecí súvisiacich s nehodou, v sťažení možnosti získať nové zamestnanie, škoda súvisiaca s nutnosťou zaplatiť požičovné za náhradné auto a s tým, že nemohol používať poškodený automobil. To, že účastníci si dohodli náhradu odpočítaním poistného plnenia od hodnoty vozidla, jednoznačne a celkom zrejme svedčí o tom, že zo strany žalovaného išlo iba o pomocný spôsob výpočtu, nakoľko jeho skutočné nároky je náročné kvantifikovať. Žalobca a žalovaný si boli vedomí, že poškodené vozidlo nie je majetkom žalovaného, resp. že aj žalovanému vznikla škoda. Výšku tejto škody si upravili na sumu 60.000,- Sk platnou dohodou o urovnaní. Z uvedených dôvodov podľa názoru žalovaného súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že samotný obsah dohody a ani jej skutočný obsah neboli v konaní preukázané. Preto podľa názoru žalovaného súd prvého stupňa dohodu medzi účastníkmi nesprávne právne posúdil a nesprávne kvalifikoval nárok žalobcu. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s námietkami odvolacieho súdu vyslovenými v jeho zrušujúcom rozhodnutí č.k. -88 a nezodpovedal na otázku, čo bolo predmetom dohody medzi účastníkmi konania, ktoré tvrdenia účastníkov sú pravdivé a ktoré nie. V tejto súvislosti sa nevysporiadal s rozporom v konaní žalobcu, ktorý na jednej strane tvrdí, že sa domnieval, že vozidlo patrí žalovanému a že dohoda bola taká, že nahradí škodu len pod podmienkou, že nehoda nebude hlásená poisťovni a na druhej strane bolo listinnými dôkazmi preukázané, že sám žalobca nehodu poisťovni predtým, než medzi ním a žalovaným došlo k nehode nahlásil a už pri jej nahlasovaní vedel, že vlastníkom vozidla bola matka žalobcu a nie žalovaný. Rozsudok je teda nepreskúmateľný. Tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňuje vznik svojho nároku a nedôvodnosť („údajného“) odovzdania peňazí žalovanému sú podľa jeho názoru celkom zrejme účelové a je zrejmé, že skutočný obsah dohody účastníkov bol iný, než to tvrdí žalobca. Žalobca teda nepreukázal, že na strane žalovaného vniklo bezdôvodné obohatenie a dokonca ani to, že obsah ich dohody bol taký, ako tvrdí žalobca a teda neuniesol dôkazné bremeno. Naproti tomu tvrdenia žalovaného sú od samého začiatku konzistentné a neboli spochybnené žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami, okrem výpovedí svedkov, ktorí sú podľa jeho názoru, vzhľadom na svoj pomer k veci, celkom zrejme zaujatí.

Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky žalovaného sú totožné s námietkami uplatnenými žalovaným pred súdom prvého stupňa a tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolací námietkam žalovaného dodáva:

Žalovaný ako odvolací dôvod namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Uplatnením odvolacieho dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v podstate odvolateľ spochybňuje činnosť súdu označenú ako hodnotenie dôkazov. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyšli najavo z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam -

Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza všeobecne akceptovateľné tvrdenia týkajúce sa dôkazného bremena. Pokiaľ sa týka námietky odvolateľa, že medzi ním a žalobcom došlo k dohode o urovnaní v zmysle § 585 Obč. zák., ktorá sa týkala usporiadania tak náhrady škody na motorovom vozidle, ako aj usporiadania jeho osobných nárokov na náhradu škody, ktoré mu v súvislosti s nemožnosťou používať predmetné motorové vozidlo vznikli, túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. V súlade s názorom súdu prvého stupňa mal odvolací súd za preukázané, že účastníci medzi sebou komunikovali a že predmetom ich komunikácie bola náhrada škody. Nebolo však bez pochybností preukázané, čo malo predstavovať zaplatenie sumy 60.000,-Sk (1.991,64 eur) žalobcom žalovanému, nakoľko podľa vyjadrení žalobcu, touto platbou bola kompenzovaná náhrada škody na motorovom vozidle a podľa vyjadrení žalovaného v tejto sume mali byť zarátané aj jeho osobné nároky, a to tie náklady, ktoré pod plnenie poisťovne nespadajú. Je treba prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa, že v tomto smere si žalovaný odporoval, keď tvrdil, že sumu 60.000,-Sk (1.991,64 eur) odvodil od sumy 80.000,-Sk (2.655,51 eur), ktorá mala byť kúpnou cenou za poškodené vozidlo po odrátaní plnenia poisťovne. Aj odvolací súd tak zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že uzavretie dohody o urovnaní medzi účastníkmi preukázané nebolo. Z ust. a vyplýva, že účastníci záväzkovo-právneho vzťahu si môžu dohodou o urovnaní vyriešiť spornosť a pochybnosť, vzťahujúcu sa na ich záväzok tým, že vzájomné práva a povinnosti upravia a nahradia novými záväzkami. Tým ich doterajší záväzok zaniká a je nahradený nový záväzkom. Dohoda o urovnaní však predpokladá, tak ako správne na to poukázal súd prvého stupňa, existenciu záväzkovo-právneho vzťahu medzi tými subjektami, ktoré majú svoje vzájomné (už predtým existujúce) práva a povinnosti upraviť novým spôsobom. Účastníci konania v danej veci si však nemohli vysporiadať nárok na náhradu škody v dôsledku poškodenia motorového vozidla, keďže tento nárok je nárokom vlastníčky poškodeného vozidla, teda Z. D.. Medzi účastníkmi konania navzájom neexistoval žiadny záväzkovo-právny vzťah, z ktorého práva alebo záväzky by boli medzi nimi sporné alebo pochybné, preto neexistoval dôvod na ich vzájomné urovnanie. Žalovaný ďalej v odvolaní spochybňuje postup súdu prvého stupňa pri vyhodnotení svedeckých výpovedí svedkov I. Y. a I. I., považuje tieto výpovede za nedôveryhodné s poukazom na možnú zaujatosť svedkov. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci hodnotil dôkazy v súlade s ust. a odvolacie námietky odporcu považoval za neopodstatnené. Hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho vieryhodnosti je v súlade so zásadou priamosti občianskeho súdneho konania vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie a k spôsobu tohto hodnotenia by mohol odvolací súd prihliadnu? len v prípade, že by súd hodnotil vieryhodnosť výpovedí na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností k vieryhodnosti výpovedí nevzťahujú. Vieryhodnosť? výpovede svedka možno hodnotiť i s prihliadnutím k spôsobu, akým svedok súdu oznamuje zisťované skutočnosti a k jeho chovaniu pri výpovedi. V danej veci súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov považoval svedecké výpovede svedkov Mareka Y. a I. I. za vieryhodné. Konštatoval, že svedok I. Y. uviedol, že osobne v mene svojho otca predmetnú hotovosť žalovanému odovzdal a ďalší svedok I. I. potvrdil, že videl ako peniaze bez presného určenia ich výšky odovzdal I. Y. žalovanému. Skutočnosť, že suma 60.000,-Sk bola vyplatená žalovanému potvrdzuje aj písomné potvrdenie zo dňa 15.10.2007, z ktorého jednoznačne vyplýva, že suma 60.000,-Sk, ktorú žalovaný požadoval, mu bola vyplatená v hotovosti. Na túto okolnosť, podľa názoru odvolacieho súdu nemá vplyv tá skutočnosť, že žalovaný uvedenú listinu nepodpísal pod slovom „prevzal“, keď zo samotného jej obsahu vyplýva, že suma 60.000,-Sk, ktorú žalovaný požadoval, mu bola vyplatená v hotovosti. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa , preto súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania v zmysle .

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é