Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Asan-6-2021.pdf
PDF · 120.79 KB
Case nature
Area
Subarea
1Asan/6/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a JUDr. Mariána Fečíka, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Biely Dom s. r. o., so sídlom Medená 18, 811 02 Bratislava, IČO: 36 858 498, zastúpený advokátom: JUDr. Marek Horník, so sídlom Jesenského 2, 811 02 Bratislava, reg. č. SAK: 5898, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe vo veciach správneho trestania na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1488736/2017 zo dňa 06.12.2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/7/2018
- 36 zo dňa 26.11.2020, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.
II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Bratislava (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutím č. 9102304/5/4857947/2013 zo dňa 29.10.2013 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 42,20 EUR z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného dodatočného daňového priznania dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008, a to podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“ alebo „DP“) vo výške podľa § 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ďalej aj „zákon o správe daní“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 Daňového poriadku.
2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie doručené správcovi dane dňa 28.11.2013 (ďalej aj „odvolanie“). V odvolaní žalobca namietal, že správca dane rozhodnutie vydal po neúmerne dlhom čase od zistenia rozhodujúcej skutočnosti a takéto rozhodnutie nie je v súlade s právom na ústavou garantované predvídateľné a primerane rýchle rozhodovanie orgánov verejnej moci.
3. Správca dane vyzval žalobcu na doplnenie odvolania, a to uvedenie rozporu s právnymi predpismi alebo skutkovým stavom, ktorý by preukazoval nesprávnosť či nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, a predloženie dôkazov. Na výzvu správcu dane žalobca odpovedal listom zo dňa 30.01.2014, v ktorom ju označil za nedôvodnú a nezákonnú, a opäť uviedol iba nesúlad napadnutého rozhodnutia s Ústavou SR. Následne správca dane rozhodnutím č. 9102304/5/975909/2014 zo dňa 14.03.2014 (ďalej aj „oznámenie správcu dane“) s odkazom na § 13 ods. 9 Daňového poriadku žalobcovi
oznámil, že nakoľko žalobca svoje odvolanie nedoplnil o požadované údaje, považuje odvolanie za nepodané.
4. Žalobca napadol oznámenie správcu dane správnou žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 1S/88/2014-27 zo dňa 05.02.2015 tak, že žalobu zamietol. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžf/35/2015 zo dňa 28.09.2017 tak, že oznámenie správcu dane, ktorým nepovažuje odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane za podané, zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR v danom prípade odvolanie žalobcu spĺňalo všetky zákonom predpísané formálne náležitosti, pričom prvostupňový orgán nie je oprávnený skúmať skutkové dôvody odvolania, a preto bol povinný odvolanie postúpiť odvolaciemu orgánu.
5. Listom zo dňa 27.11.2017 upovedomil správca dane žalobcu, že odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu postúpil odvolaciemu orgánu. Žalovaný rozhodnutím č. 1488736/2017 zo dňa 06.12.2017 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) doručeným žalobcovi dňa 18.12.2017 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
6. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca podal za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 dodatočné daňové priznanie DPH dňa 03.02.2010, ktorým si znížil uplatnený nadmerný odpočet uvedený v riadnom daňovom priznaní DPH podanom dňa 26.01.2009 o sumu 84.917,- Sk, čo predstavuje 2.818,72 eur. K námietke žalobcu uviedol, že správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie v súlade s § 155 ods. 11 Daňového poriadku, t. j. do piatich rokov od konca roka, v ktorom sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu, t. j. do 31.12.2015. Vyrubenie pokuty tak považoval za predvídateľné, nakoľko bolo vydané v rámci lehoty ustanovenej zákonom.
II.
Konanie pred krajským súdom
7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu doručenú na Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“). Napadnuté rozhodnutie žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade s Daňovým poriadkom, pretože došlo k uloženiu pokuty po uplynutí prekluzívnej lehoty.
8. Krajský súd rozsudkom č. k. 6S/7/2018 - 36 zo dňa 26.11.2020 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
9. V dôvodoch svojho rozhodnutia krajský súd v prvom rade upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalobca podal dodatočné daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 dňa 03.02.2010, t. j. po započítaní a vrátení nadmerného odpočtu deklarovaného v riadnom daňovom priznaní, ktoré daňový subjekt podal dňa 26.01.2009. Preto, pokiaľ správca dane uznal žalobcu vinným zo spáchania správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. i) Daňového poriadku, možno konštatovať, že uvedenú kvalifikáciu správneho deliktu spĺňalo dodatočné daňové priznanie žalobcu podané správcovi dane dňa 03.02.2010.
10. Námietku žalobcu, že žalovaný nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom, pretože podľa § 155 ods. 12 písm. a) Daňového poriadku pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a) až d), i) a j) DP, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
11. Z ustanovenia § 155 ods. 12 písm. a) Daňového poriadku možno podľa krajského súdu nepochybne vyvodiť, že žalobca sa dopustil správneho deliktu podaním dodatočného daňového priznania DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 dňa 03.02.2010 a nie podaním riadneho daňového priznania (ako nesprávne uvádza žalobca). V zmysle počítania lehoty podľa § 155 ods. 12 Daňového poriadku plynie lehota od konca roka, kedy sa žalobca dopustil správneho deliktu, t. j. od 31.12.2010. Z uvedeného potom vyplýva, že koniec lehoty, dokedy možno pokutu uložiť, je do 31.12.2015. Následne krajský súd konštatoval, že keďže pokuta bola uložená rozhodnutím správcu dane dňa 29.10.2013, bola uložená včas, v súlade so zákonom.
12. Námietku žalobcu, podľa ktorej, keďže k právoplatnému uloženiu pokuty došlo až dňa 18.12.2017, t. j. rozhodnutím žalovaného, k právoplatnému uloženiu pokuty došlo až po uplynutí piatich rokov, krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru krajského súdu, z logickej analýzy danej skutkovej situácie nepochybne vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou, kedy bola pokuta uložená, je vydanie rozhodnutia správcom dane. Z takéhoto úkonu je nepochybné, že správca dane sa správnym deliktom na základe podaného dodatočného daňového priznania zaoberal, toto vyhodnotil a o uložení pokuty vydal rozhodnutie. Preto pre okamih uloženia pokuty je irelevantné nasledujúce ďalšie konanie. Krajský súd pripomenul, že sám žalobca v podanom odvolaní zo dňa 26.11.2013 doručenom správcovi dane konštatoval, že k uplynutiu lehoty na vyrubenie pokuty nedošlo.
13. Krajský súd prisvedčil žalovanému aj pri analýze päťročnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty s dôrazom na napadnuté rozhodnutie žalovaného (nakoľko prvostupňové rozhodnutie je nepochybne vydané včas). Pri počítaní prekluzívnej päťročnej lehoty podľa § 155 ods. 12 Daňového poriadku v danej veci treba vychádzať z premisy, že začiatok lehoty je od 31.12.2010 a končí dňa 31.12.2015. Avšak podľa § 246d zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účinného v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, v nadväznosti na § 71 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) lehoty počas súdneho konania neplynú. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že vo veci odvolania žalobcu proti oznámeniu správcu dane prebiehalo súdne konanie, počas ktorého prekluzívna lehota neplynie, t. j. od 06.05.2014 (podaná žaloba na Krajský súd v Bratislave) do 07.11.2017 (doručený rozsudok Najvyššieho súdu SR žalovanému) v rozsahu 3 roky a 185 dní. Z uvedeného možno uzavrieť, že päťročná prekluzívna lehota od 31.12.2010 do 05.05.2014 (3 roky 4 mesiace 5 dní) plynula, od 06.05.2014 do 07.11.2017 (3 roky 5 mesiacov 32 dní) neplynula, od 08.11.2017 do 06.12.2017 (29 dní) plynula. Keďže päťročná prekluzívna lehota plynula spolu 3 roky 4 mesiace 34 dní, nedošlo k prekročeniu zákonnej lehoty stanovenej Daňovým poriadkom na uloženie pokuty. Z tohto dôvodu krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné tvrdenie žalobcu, že k uloženiu pokuty došlo až právoplatným rozhodnutím žalovaného dňa 06.12.2017 po uplynutí doby stanovenej Daňovým poriadkom.
14. Nakoľko krajský súd nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
III.
Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného
15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť. Žiadal, aby Najvyšší súd SR ako kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať mu náhradu trov konania.
16. Kasačnú sťažnosť sťažovateľ odôvodnil tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP).
17. Sťažovateľ považoval právne posúdenie krajského súdu za nesprávne v dvoch otázkach: (i) kedy bola pokuta uložená v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku a (ii) či došlo k prerušeniu plynutia prekluzívnej doby uvedenej v § 155 ods. 12 DP, resp., či päťročná prekluzívna doba už uplynula. 18. Vo vzťahu k prvej otázke sťažovateľ namietal bod 42 napadnutého rozsudku, v ktorom krajský súd uviedol, že „z logickej analýzy danej skutkovej situácie nepochybne vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou, kedy bola pokuta uložená je vydanie rozhodnutia správcom dane.“ ako aj „preto pre okamih uloženia pokuty je irelevantné nasledujúce ďalšie konanie.“
19. Sťažovateľ namietal, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, v čom mala spočívať „logická analýza“ krajského súdu, ktorá ho viedla k záveru, že okamih uloženia pokuty je dátum vydania rozhodnutia správcu dane. Tento záver sťažovateľ označil za nesprávny, pričom poukázal na § 63 ods. 1, ods. 9 a ods. 10 ako aj § 72 ods. 7 Daňového poriadku. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti, ergo uložiť pokutu, je možné len na základe riadne doručeného rozhodnutia účastníkovi konania, a nie vydaním rozhodnutia, ako nesprávne uvádza krajský súd. Podľa sťažovateľa krajský súd
zároveň opomenul vysporiadať sa s ustanoveniami § 63 ods. 9 a 10 v spojení s § 72 ods. 7 Daňového poriadku.
20. Sťažovateľ akcentoval, že až právoplatnosť rozhodnutia je vlastnosť individuálneho správneho aktu, ktorá spôsobuje zmenu, vznik, alebo zánik práv a povinností. Krajský súd mal opomenúť aj ustanovenie § 73 ods. 1 DP (autoremedúra), kedy sám správca dane bol spôsobilý na základe podaného odvolania mu vyhovieť. Aj z tohto ustanovenia rovnako vyplýva, že vznik povinnosti - a teda uloženie pokuty nastáva až právoplatnosťou rozhodnutia o uložení pokuty, keďže do jej nadobudnutia vie sám prvostupňový správny orgán svoje vlastné rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.
21. V zmysle vyššie uvedeného je podľa sťažovateľa nesporné, že k riadnemu uloženiu pokuty mohlo dôjsť až v momente, kedy sa rozhodnutie o jej uložení stalo právoplatným. Prvostupňové rozhodnutie sa stalo právoplatným najskôr dňa 18.12.2017, kedy bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie žalovaného o potvrdení rozhodnutia správcu dane.
22. Vo vzťahu k druhej otázke sťažovateľ namietal, že krajský súd nesprávne posúdil aj to, či došlo k prerušeniu plynutia prekluzívnej doby uvedenej v § 155 ods. 12 Daňového poriadku. Sťažovateľ argumentoval tým, že Daňový poriadok v § 27 a nasl. upravuje lehoty pre účastníka konania a ich počítanie, ktoré však podľa neho nemožno použiť na § 155 ods. 12 Daňového poriadku. Poukázal na to, že slovenský právny poriadok pozná aj pojem „doba“, s ktorým slovenská právna doktrína spája iné právne účinky ako s pojmom „lehota“. Pojem doba je v právnej teórii najčastejšie definovaný ako fixný časový úsek určený prvým dňom a končiaci sa uplynutím posledného dňa takto určenej doby. Tak ustanovenie § 246d OSP ako aj § 71 ods. 1 SSP, ktoré upravujú spočívanie plynutia lehôt pre zánik zodpovednosti za správne delikty, používajú termíny „lehoty“. Prekluzívna doba podľa § 155 ods. 12 Daňového poriadku tak nie je lehotou, ktorá by sa mohla v zmysle § 246d OSP, resp. § 71 ods. 1 SSP prerušiť.
23. Sťažovateľ ďalej podotkol, že subjektom (nositeľom) práv v zmysle verejného práva sú výlučne len fyzické alebo právnické osoby, nie jednotlivé správne orgány; tým normy verejného práva ukladajú výlučne povinnosti a nepripisujú im žiadne práva. K takémuto záveru dospeli aj žalovaný a krajský súd, keď správne uviedli, že správca dane nemá právo pokutu neuložiť. Zo znenia vyššie uvedených citovaných ustanovení tak jednoznačne vyplýva, že sa prerušujú len lehoty, nie doby, navyše len také lehoty, s ktorými je spojený zánik práva, ktorý sa ale môže týkať výlučne len práv fyzických a právnických osôb, nie povinností správnych orgánov. Sťažovateľ tiež namietal rozpočítanie päťročnej prekluzívnej doby na roky, mesiace a dni krajským súdom, keďže prekluzívna doba je určená v celých kalendárnych rokoch.
24. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi krajského súdu a pridržal sa svojho vyjadrenia k žalobe. Tvrdenia sťažovateľa považoval za nedôvodné až zavádzajúce. Sťažnostný bod, že „krajský súd sa opomenul vysporiadať s ustanovením § 63 ods. v spojení s § 72 ods. 7 daňového poriadku“ považoval za nedostatočne vymedzený, pričom poukázal aj na § 62 ods. 1 v nadväznosti na § 183 SSP, podľa ktorého žalobca môže rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. Podľa žalovaného je zrejmé, že odvolací orgán napadnuté rozhodnutie vydal v zákonom stanovenej lehote a predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.2017, čiže v lehote stanovenej zákonom, a preto tvrdenie sťažovateľa, že právoplatnému „uloženiu“ pokuty došlo až po uplynutí zákonnej doby stanovenej Daňovým poriadkom, je irelevantné. V nadväznosti na uvedené žiadal kasačnú sťažnosť zamietnuť a náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznať.
IV.
Právny názor kasačného súdu
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd SR“) začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu SR na Najvyšší správny súd SR odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho
súdu SR (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu SR a bola jej pridelená sp. zn. 1Asan/6/2021. Od 01.08.2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 1S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.
26. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná.
27. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty z rozdielu nadmerného odpočtu. Sťažovateľ primárne namietal, že pokuta bola uložená po uplynutí päťročnej lehoty ustanovenej v § 155 ods. 11 (v čase vydania rozhodnutia žalovaného ods. 12) Daňového poriadku.
28. Podstata sťažnostných bodov spočívala v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom v dvoch právnych otázkach: (i) kedy došlo k uloženiu pokuty v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku a (ii) či došlo k prerušeniu (správne má byť spočívaniu) plynutia lehoty na uloženie pokuty uvedenej v § 155 ods. 11 (12) Daňového poriadku.
Ad. 1) Okamih uloženia pokuty
29. Sťažovateľ v rámci tohto sťažnostného bodu namietal právny názor krajského súdu, podľa ktorého „z logickej analýzy danej skutkovej situácie nepochybne vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou, kedy bola pokuta uložená, je vydanie rozhodnutia správcom dane.“ Sťažovateľ tvrdil, že k riadnemu uloženiu pokuty mohlo dôjsť až v momente, kedy sa rozhodnutie o jej uložení stalo právoplatným. V uvedenom prípade teda k uloženiu pokuty právoplatne došlo nie skôr ako dňa 18.12.2017, kedy rozhodnutie žalovaného potvrdzujúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane bolo doručené sťažovateľovi. Sťažovateľ sa oprel o logický výklad ustanovení § 63 ods. 1, ods. 9 a ods. 10 ako aj § 72 ods. 7 a § 73 ods. 1 Daňového poriadku. Kasačný súd považuje túto sťažnostnú námietku za dôvodnú.
30. Na účely posúdenia, či k uloženiu pokuty došlo v rámci päťročnej lehoty ustanovenej v § 155 ods. 12 Daňového poriadku, je potrebné si v prvom rade ustáliť okamih samotného uloženia pokuty správcom dane. Ustanovenie § 155 ods. 12 Daňového poriadku bližšie nešpecifikuje, ktorú právnu skutočnosť je potrebné za „uloženie pokuty“ považovať. Do úvahy následne prichádza viacero možností výkladu, kedy za tento okamih možno považovať dátum vydania rozhodnutia správcu dane (ako uvádza krajský súd), dátum doručenia rozhodnutia správcu dane či dátum jeho právoplatnosti. Pri absencii jednoznačného jazykového znenia je podľa kasačného súdu potrebné prihliadať na systematický ako aj účelový výklad a brať na zreteľ popri § 155 Daňového poriadku aj ďalšie jeho ustanovenia, základné teoretické právne princípy a judikatúru.
31. Podľa § 155 ods. 12 Daňového poriadku platného a účinného v rozhodnom čase (v čase vydania napadnutého rozhodnutia): „Pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom a) sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a) až d), i) a j), b) nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. e) až h).“
32. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku: „Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.“
33. Podľa § 63 ods. 9 Daňového poriadku: „Doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať odvolanie, je právoplatné.“
34. Podľa § 63 ods. 10 Daňového poriadku: „Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať odvolanie alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok a ak zároveň uplynula lehota plnenia.“
35. Podľa § 72 ods. 7 Daňového poriadku: „Včas podané odvolanie má odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak.“
36. Podľa § 73 ods. 1 Daňového poriadku: „Prvostupňový orgán môže rozhodnúť o odvolaní, ak mu v plnom rozsahu vyhovie.“
37. Kasačný súd sa stotožňuje so sťažovateľom v tom, že k uloženiu pokuty na účely posúdenia plynutia päťročnej lehoty, v rámci ktorej možno pokutu uložiť podľa § 155 ods. 12 Daňového poriadku, v danom prípade došlo až právoplatnosťou rozhodnutia správcu dane, ktorým bola pokuta uložená. Kasačný súd sa teda prikláňa k výkladu, že za uloženie pokuty je potrebné považovať nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty. Uvedený záver opiera o vyššie citované ustanovenia Daňového poriadku, najmä § 63 ods. 1, podľa ktorého ukladať povinnosti (vrátane povinnosti zaplatiť pokutu) možno ukladať len rozhodnutím, ktoré je riadne doručené, ale aj všeobecných právnych princípov, podľa ktorých až s právoplatnosťou rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu je spojený vznik právnych účinkov spočívajúcich vo vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností. Okamih vydania rozhodnutia sa spája v zásade len s tým, že správny orgán je ním viazaný.
38. Pre porovnanie, k uvedenému záveru dospel aj Nejvyšší správní soud České republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 A 99/2001: „Slovní spojení užité zákonodárcem, totiž ,... pokutu lze uložit ...', je nutno chápat tak, že uložením pokuty je nutno rozumět pravomocné rozhodnutí. Pokud by pro uložení pokuty postačovalo pouhé vydání rozhodnutí orgánu prvého stupně, nebylo by možno zabránit prodlužování řízení na úkor účastníka; důkaz o tom, že rozhodnutí bylo včas vydáno (ale nebylo například řadu měsíců omylem doručeno), je ve vztahu ke správním orgánům vždy myslitelný. Účastník by se tak ani nemusel dozvědět, že mu pokuta byla ,uložena', tak jako se v projednávané věci nedozvěděl, že datum vydání rozhodnutí bylo opraveno. S ohledem na konstitutivní charakter rozhodnutí o uložení sankce za správní delikt soud nepovažuje ani možnost, spočívající v doručení rozhodnutí orgánu prvého stupně, za správnou. Teprve materiální právní mocí je dotčena právní sféra delikventova, neboť tímto okamžikem vznikne povinnost rozhodnutí se podrobit.“ (k tomu pozri nález Ústavního soudu ČR II. ÚS 192/05). S uvedeným právnym záverom i dôvodmi sa kasačný súd stotožňuje.
39. V nadväznosti na vyššie uvedené považuje kasačný súd v predmetnom prípade za rozhodujúcu skutočnosť pre ustálenie okamihu uloženia pokuty správcom dane až nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty, ktoré v uvedenom prípade nastalo dňa 18.12.2017, t. j. dňom, kedy bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie žalovaného, ktorým došlo k potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia.
40. Podľa sťažovateľa sa krajský súd zároveň opomenul vysporiadať s ustanoveniami § 63 ods. 9 a 10 v spojení s § 72 ods. 7 Daňového poriadku. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že uplatnený sťažnostný dôvod spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom a nie v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktoré sa vzájomne vylučujú, pričom nevysporiadanie sa s uvedenými ustanoveniami zo strany krajského súdu nepreskúmateľnosť nespôsobuje, lebo právny názor krajského súdu bol jasne vyjadrený.
41. Žalovaný v súvislosti s nevysporiadnaím sa s uvedenými ustanoveniami Daňového poriadku krajským súdom poukázal aj na koncentráciu konania a na to, že v podanej žalobe sťažovateľ tieto skutočnosti neuviedol. Kasačný súd však uvádza, že správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi, ak ide o „skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie“ (§ 195 písm. b) SSP), o čo v danom prípade išlo.
42. Kasačný súd následne pristúpil k skúmaniu druhého sťažnostného bodu, pretože aj keď považuje sťažovateľovu argumentáciu ohľadom okamihu uloženia pokuty za dôvodnú, kedy za okamih uloženia
pokuty je v jeho prípade potrebné považovať až deň 18.12.2017, stále nemuselo dôjsť k uplynutiu päťročnej lehoty na uloženie pokuty titulom jej spočívania počas správneho súdneho konania (viď ďalšie body odôvodnenia).
Ad. 2) Spočívanie plynutia lehoty na uloženie pokuty
43. V rámci tohto sťažnostného bodu sťažovateľ argumentoval tým, že ust. § 155 ods. 12 Daňového poriadku v skutočnosti nestanovuje prekluzívnu lehotu, ale prekluzívnu dobu, ktorú nemožno prerušiť. Nakoľko ustanovenia § 246d OSP a § 71 ods. 1 SSP obsahujú pojem lehoty, nemohli sa v prejednávanom prípade na prerušenie premlčacej doby aplikovať. Kasačný súd po preskúmaní tohto sťažnostného bodu konštatuje, že je nedôvodný.
44. V prvom rade poukazuje na to, že vo vzťahu k § 246d OSP (v súčasnosti § 71 ods. 1 SSP) je potrebné používať pojem spočívania lehoty, resp. neplynutia lehoty, na rozdiel od pojmu prerušenia lehoty. Podstata spočívania lehoty na rozdiel od prerušenia lehoty je v tom, že dochádza iba k pozastaveniu plynutia lehoty. Znamená to, že lehota po dobu trvania súdneho konania neplynie a po odpadnutí prekážky jej plynutie pokračuje, teda neplynie od začiatku ako v prípade prerušenia lehoty.
45. Sťažovateľ dostatočne neobjasnil, z čoho vyvodzuje, že § 155 ods. 12 Daňového poriadku stanovuje prekluzívnu dobu a nie prekluzívnu lehotu, ktorú by nebolo možné prerušiť, resp. ktorá by nemohla spočívať. Poukaz na rozdielnosť úpravy § 155 ods. 12 s úpravou § 27 a nasl. Daňového poriadku považuje kasačný súd za úplne nedostatočný na vylúčenie aplikácie § 246d OSP a § 71 ods. 1 SSP. Naopak, nižšie poukazuje na dôvody, pre ktoré sa ustanovenia § 246d OSP a § 71 ods. 1 SSP v danom prípade majú aplikovať.
46. Je pravdou, že jazykové znenie § 155 ods. 12 Daňového poriadku explicitne nepoužíva ani pojem lehota ani pojem doba, kedy uvádza len to, že „Pokutu nemožno uložiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom a) sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a) až d), i) a j), b) nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správcu dane, ak sa daňový subjekt dopustil správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. e) až h).“ 47. V dôvodovej správe k Daňovému poriadku však zákonodarca už používa pojem lehota: „V odseku 11 sa navrhuje päťročná lehota na uloženie pokuty za zistené za správne delikty podľa § 154. Začiatok tejto päťročnej lehoty je určený pre jednotlivé skupiny správnych deliktov rôzne v závislosti od ich charakteru. Po uplynutí päťročnej lehoty pokutu nemožno uložiť.“
48. Obdobne pojem lehota používa v súvislosti s § 155 ods. 12 (11) Daňového poriadku aj právna veda (Borodovčák, M., Bubeníková, I., Klasová, V., Krchlíková, K., Mrvová, M., Rybánsky, Ľ.: Zákon o správe daní (Daňový poriadok) - komentár, systém ASPI, Iura Edition, komentár k § 155).
49. Podľa § 246d OSP: „Ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov.“
50. Obdobne i § 71 ods. 1 SSP: „Ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.“
51. Účelom ustanovenia § 246d OSP (v súčasnosti § 71 ods. 1 SSP) je zabezpečiť, aby v prípade zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorého predmetom je správny delikt, a následného vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie nebránila orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť prekážka zániku zodpovednosti z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty. Preto zákon ustanovuje, že lehoty na zánik zodpovednosti upravené osobitnými predpismi počas konania neplynú. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2017, komentár k § 71 SSP). O takýto prípad išlo podľa kasačného súdu aj v prejednávanej veci.
52. S prihliadnutím na dôvodovú správu k Daňovému poriadku, názor právnej vedy ale aj výklad § 155 ods. 12 Daňového poriadku v spojitosti s § 246d OSP a § 71 ods. 1 SSP a vyššie uvedený účel týchto ustanovení tak kasačný súd nevidí dôvod na to, aby sa odchýlil od logických záverov a argumentov tak žalovaného ako aj krajského súdu v tom, že plynutie lehoty na uloženie pokuty správcom dane spočívalo počas správneho súdneho konania titulom aplikácie § 246d OSP.
53. Spočívanie plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 246d OSP znamená, že lehoty sa prerušujú s účinkami, ktoré trvajú počas celého konania, od jeho začatia (§ 82 ods. 1 v spojení s § 246c prvá veta OSP) až do právoplatného skončenia. Po právoplatnom skončení veci tieto lehoty plynú ďalej, ak je to ešte možné, a to so započítaním doby, ktorá uplynula do začatia konania v správnom súdnictve (Baricová, J.: Občiansky súdny poriadok II. diel, 2. vydanie, 2012, komentár k § 246d OSP).
54. Kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené a v záujme prehľadnosti sumarizuje priebeh plynutia lehoty na uloženie pokuty v prejednávanej veci nasledovne:
- 31.12.2010 - začiatok plynutia lehoty (stotožňujúc sa so žalovaným a krajským súdom v tom, že k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu došlo podaním dodatočného daňového priznania DPH dňa 03.02.2010, pričom lehota plynie od konca roka, kedy sa žalobca dopustil správneho deliktu, t. j. od 31.12.2010)
- od 31.12.2010 do 05.05.2014 - plynutie lehoty (3 roky, 4 mesiace a 5 dní)
- od 06.05.2014 (doručenie žaloby na krajský súd) do 07.11.2017 (doručenie rozsudku Najvyššieho súdu SR žalovanému) - neplynutie lehoty z dôvodu aplikácie § 246d OSP
- od 08.11.2017 do 18.12.2017 (doručenie napadnutého rozhodnutia sťažovateľovi; krajský súd bral do úvahy dátum vydania napadnutého rozhodnutia 06.12.2017, toto je však bez vplyvu na dodržanie lehoty)
- plynutie lehoty (41 dní).
55. Z uvedeného vyplýva, že lehota na uloženie pokuty plynula dokopy 3 roky, 4 mesiace a 5 dní plus 41 dní, a teda v čase nadobudnutia právoplatnosti prvostupňového rozhodnutia správcu dane päťročná lehota na uloženie pokuty v zmysle § 155 ods. 12 Daňového poriadku ešte neuplynula. 56. Sťažnostnú námietku, že sa prerušujú len také lehoty, s ktorými je spojený zánik práva, ktorý sa ale môže týkať výlučne len práv fyzických a právnických osôb, nie povinností správnych orgánov, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Ustanovenie § 246d OSP prvá veta (v súčasnosti § 71 ods. 1 SSP prvá veta) jednoznačne upravuje neplynutie lehoty ustanovenej osobitným predpisom pre zánik zodpovednosti na správny delikt, pričom berúc do úvahy účel tohto ustanovenia je za takúto lehotu potrebné považovať aj lehotu ustanovenú § 155 ods. 12 Daňového poriadku, po uplynutí ktorej nemožno pokutu za správny delikt uložiť.
57. Vzhľadom na uvedené kasačný súd konštatuje, že k spočívaniu päťročnej lehoty na uloženie pokuty ustanovenej v § 155 ods. 12 Daňového poriadku došlo v súlade s § 246d OSP. Preto za skutkového stavu, kedy k začatiu plynutia lehoty došlo dňa 31.12.2010, k právoplatnému uloženiu pokuty došlo dňa 18.12.2017, avšak k spočívaniu lehoty došlo od 06.05.2014 do 07.11.2017, bola päťročná lehota na právoplatné uloženie pokuty sťažovateľovi zo strany správcu dane dodržaná.
58. Nakoľko kasačný súd zistil, že rozhodnutia finančných orgánov boli vydané v súlade so zákonom a krajský súd dospel k vecne správnemu záveru o zachovaní lehoty na uloženie pokuty i správnemu výroku o zamietnutí žaloby, kasačný súd pristúpil ku zamietnutí kasačnej sťažnosti ako nedôvodnej. Aj napriek tomu, že prvú kasačnú námietku ohľadne okamihu uloženia pokuty vyhodnotil odlišne od krajského súdu, nevidel dôvod na to, aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu hospodárnosti ale najmä z dôvodu, že krajský súd sa správne vysporiadal aj s plynutím lehoty vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného (bod 13 odôvodnenia tohto rozsudku), pričom práve toto bolo pre posúdenie veci podstatné. Posudzovaním plynutia lehoty vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu sa napokon krajský súd zaoberal aj z dôvodu, že oneskorené vydanie prvostupňového rozhodnutia bolo namietané sťažovateľom aj v podanom odvolaní a bolo predmetom posúdenia rozhodnutia žalovaného (viď bod 2 odôvodnenia tohto rozsudku).
59. Na základe vyššie uvedeného kasačný súd postupom podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.
60. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech sťažovateľa v kasačnom konaní mu nepriznal nárok na náhradu trov vynaložených v tomto konaní; zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP.
61. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.