Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7CoPr-8-2021.pdf
PDF · 111.49 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/8/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: P. O., B.. XX.XX.XXXX, X. B.X. H.. V. XX, V., zastúpeného: ADVOKA s.r.o., IČO: 44 449 615, so sídlom Komárnická 36, Bratislava proti žalovanému: Robert Bosch Production Slovakia, s.r.o., IČO: 35 779 594, so sídlom Gaštanová alej 7, Bernolákovo, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Horváth s.r.o., IČO. 36 868 400, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.5.2021, č.k. 42CPr/35/2015-476, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti potvrdzuje.
Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 24 204,04 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške a zo sumy špecifikovanej vo výroku rozhodnutia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že rozhodnutím súdu bolo právoplatne určené, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom neplatne, že žalobca oznámil žalovanému písomne dňa 25.2.2015, že v súvislosti s výpoveďou zo dňa 25.9.2014 naďalej trvá na vykonávaní práce a plnení povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 22.8.2005, že u žalobcu pri náhrade mzdy ide o obdobie od 4.5.2015, tzn. odkedy začalo plynúť obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru, (vzhľadom na práceneschopnosť žalobcu po doručení výpovede, v priebehu plynutia výpovednej lehoty ), teda v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t. j. uplynutím posledného dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, t.j. 3.5.2015. Sporným bol rozsah náhrady mzdy (žalovaný žiadal nepriznať náhradu mzdy nad 12 mesiacov) ako aj samotný výpočet pravdepodobného zárobku žalobcu (rozdielny výpočet hodinového pravdepodobného zárobku). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o rozsahu náhrady mzdy prihliadol na okolnosti prípadu, t.j. na spôsob skončenia pracovného pomeru, keď žalovaný použil výpovedný dôvod uvedený v ustanovení § 63 ods.1 písm. b/ ZP, pre použitie ktorého musí zamestnávateľ splniť a preukázať nasledovné predpoklady: 1/ rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, 2/ zamestnancovu nadbytočnosť, 3/ príčinnú súvislosť
medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, 4/ splnenie ponukovej povinnosti a 5/ prerokovanie so zástupcami zamestnancov. V danom prípade vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovanému sa nepodarilo preukázať riadne prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov ( riadne prerokovanie výpovede žalobcu s príslušným odborovým orgánom tak, aby toto prerokovanie naplnilo materiálnu stránku ustanovenia § 74 ods. 1 ZP), teda nesplnil jeden z piatich predpokladov. Vyvodil, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola dôsledkom uvedeného formálneho pochybenia, čo však nič nemení na dôsledkoch, že nebol splnený hmotnoprávny predpoklad tohto výpovedného dôvodu s následkom vo forme neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Zároveň prihliadol na to, že zo žalobcom predložených dôkazov - správ Úradu práce sociálnych vecí a rodiny bolo zistené, že žalobca vyvíjal primeranú aktivitu pri hľadaní si zamestnania vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav, pričom z predložených dôkazov nebolo možné vyvodiť záver, že by žalobca vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval za primerané a spravodlivé pre obe strany sporu obmedziť náhradu mzdy a priznať žalobcovi túto za obdobie 24 mesiacov. Pre výpočet mzdy, ktorú by žalobca zrejme dosiahol v rozhodujúcom období t.j. od 1/2015-3/2015 použil odpracované mesiace 9, 10, 11/2014, nakoľko tieto mesiace z hľadiska obvyklej pracovnej činnosti žalobcu ( počet odpracovaných zmien, čerpanie dovolenky, mzdové podmienky ) považoval za reprezentatívne a ide o mzdu, ktorú by žalobca zrejme v rozhodujúcom období pri bežnom chode vecí dosiahol. Z vykonaného dokazovania zistil, že v období 9,10,11/2014 žalobca podľa výplatných lístkov odpracoval 472,5 hodín, pričom za toto obdobie mu bola zúčtovaná hrubá mzda vo výške 1.004,55 + 998,20 + 1.001,28 eur, od ktorej odrátal náhrady mzdy vo výške 93,99 eur, na základe čoho vypočítal priemerný hodinový zárobok žalobcu, ktorý predstavuje sumu 6,1588 eur. Následne podľa počtu pracovných dní v tom ktorom mesiaci ustálil náhradu mzdy za jednotlivé mesiace (máj 2015 až 5/2017) a vyvodil celkovú sumu náhrady mzdy (24.204,04 eur), s tým, že nárok na zaplatenie úroku z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad považoval za dôvodný. Vo vzťahu k dokazovaniu navrhnutého žalovaným (výsluch žalobcu a konfrontáciu žalobcu a T.. P.) konštatoval, že ho nevykonal ako nadbytočný, nakoľko dôkazy predložené stranami sporu a vykonané v konaní boli dostatočným podkladom pre rozhodnutie vo veci a navrhnuté dôkazy by už nepriniesli relevantné zistenia. Mal za to, že náhrada mzdy za 24 mesiacov je dostatočnou sankciou pre žalovaného ako zamestnávateľa za neplatné skončenie pracovného pomeru a zároveň spravodlivou satisfakciou pre žalobcu, s ktorým žalovaný skončil pracovný pomer neplatne vo veku blízkemu dôchodkovému veku, teda náhrada mzdy v tomto rozsahu splní aj morálnu a sociálnu funkciu. Vo zvyšku (nad 24 mesiacov do 36 mesiacov) žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vyvodil plný úspech žalobcu vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný čo do právneho základu t.j. určenia neplatnosti výpovede, vznikol mu zákonný nárok na náhradu mzdy za 12 mesiacov s tým, že rozhodnutie o výške ďalšieho nároku na náhradu mzdy za obdobie nepresahujúce 12 mesiacov už záviselo od úvahy súdu, ktorý posúdil v tejto časti dôvodnosť ním uplatňovaného nároku na náhradu mzdy v rozsahu 24 mesiacov.
3. Proti rozhodnutiu v rozsahu výrokov I. a II. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne určil rozhodujúce obdobie podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, keď namiesto I. štvrťroka január - marec 2015 (predchádzajúceho štvrťroku, v ktorom sa skončil pracovný pomer) vychádzal z kalendárnych mesiacov 9,10,11/2014 a na základe takto použitého základu dospel k priemernému hodinovému zárobku žalobcu vo výške 6,1588 eur. Uviedol, že ak by súd vychádzal z rozhodujúceho obdobia I. štvrťroku 2015, bol by dospel k pravdepodobnému hodinovému zárobku vo výške 5,9809 eur. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne priznal aj náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov. Uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na skutočnosti preukazujúce zneužitie práva a konanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalobcu, keď žalobca odmietol na rozdiel od všetkých ostatných zamestnancov, ktorých sa organizačné zmeny týkali, prijať dohodu o skončení pracovného pomeru s odôvodnením predĺženia odpracovaných rokov na účely ich zápočtu do starobného dôchodku a oddialenia jeho evidencie ako uchádzača o zamestnanie, keď žalobca predložil tesne pred uplynutím výpovednej doby potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti, v dôsledku čoho sa jeho pracovný pomer skončil až 3.5.2015, keď žalobca po právoplatnom skončení sporu o neplatnosť výpovede na výzvu žalovaného na opätovné nastúpenie do práce zaslal opätovne potvrdenie o jeho práceneschopnosti, keď žalobca riadne nekomunikoval ohľadom podmienok nástupu do práce. Ďalej poukázal na to, že žalobca na pojednávaní dňa 17.5.2021 nepoprel, že súdu predkladané potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko Hlohovec a jeho samotná evidencia v zozname uchádzačov o zamestnanie boli iba formálne pod vplyvom skutočnosti, že jeho manželka pracuje v rovnakej budove v Hlohovci, kde sídli aj tento úrad.
Zároveň poukázal na v konaní preukázanú nepravdivosť tvrdenia žalobcu, že mu výzva na opätovný nástup do práce zo dňa 11.3.2019 nebola nikdy doručená, hoci v súdnom spise sa nachádza doručenka o jej prevzatí. Uviedol, že nenamieta voči priznaniu náhrady mzdy za prvých 12 mesiacov, ktorá má povahu sankcie voči nemu a satisfakcie voči žalobcovi, avšak vzhľadom na formálnu evidenciu žalobcu ako uchádzača o zamestnanie ako aj zámerné a preukázané predlžovanie súdneho sporu z dôvodu predĺženia odpracovaných rokov na účely ich zápočtu do starobného dôchodku, považuje priznanie akejkoľvek náhrady mzdy presahujúcej týchto 12 mesiacov za v rozpore s ich funkciou, ktorá je sociálna, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v období evidencie nevyvíjal skutočnú aktivitu o nájdenie si práce, resp. aj v prípade, ak mu bola práca úradom práce sprostredkovaná, sa do nej bez udania dôvodu nezapojil a bez primeraného protiplnenia poskytol svoj byt ako sídlo cudzej firmy, čím pri zaobstarávaní peňažných prostriedkov nekonal obvyklým spôsobom. Podľa jeho názoru žalobca nekonal tak, aby na ujmu žalovaného nezneužíval svoje práva a povinnosti v rozpore so zásadou dobrých mravov s poukazom na iba formálny dôvod neplatnosti výpovede, a to z dôvodu, že na jar 2014 došlo k rapídnemu poklesu zákaziek z dôvodu odchodu významného zákazníka žalovaného. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcovi prizná náhradu mzdy len za prvých 12 mesiacov spolu vo výške 11 752,45 eur brutto a vo zvyšku žalobu zamietne.
4. Proti rozhodnutiu v rozsahu výrokov I. a II. podal odvolanie aj žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že nenamieta spôsob určenia priemerného hodinového zárobku v rozsahu v akom ho určil a ustálil súd prvej inštancie, t.j. 6,1588 eur. Nesúhlasil s obmedzením náhrady mzdy z 36 na 24 mesiacov s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo/157/2010, pričom podľa jeho názoru v danom prípade nenastal žiadny výnimočný skutkový alebo právny dôvod na zníženie náhrady mzdy, nakoľko žalobca bol viac ako 36 mesiacov evidovaný na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, aktívne si hľadal zamestnanie a bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe odporúčania do zamestnania, ktorú ponuku práce neodmietol. Za danej situácie nemožno podľa jeho názoru uplatnenie nároku na náhradu mzdy za 36 mesiacov považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na konanie žalovaného, ktorý predlžoval súdne konanie podávaním nedôvodných odvolaní a dovolaní a ktorý neurobil nič, aby právne prípustným spôsobom eliminoval rozsah náhrady mzdy. Mal za to, že na danú vec nemožno aplikovať závery nálezu Ústavného súdu SR sp.zm. I. ÚS 331/2019, keďže ten sa týka veci s odlišnými skutkovými okolnosťami. Tvrdil, že neexistovali objektívne skutočnosti, ktoré by bránili žalovanému umožniť žalobcovi pokračovať v práci počas obdobia neplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. od 4.5.2015 do 16.1.2019 (kedy nadobudol právoplatnosť medzitýmny rozsudok), keďže po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať vo výkone práce v zmysle pracovnej zmluvy, to znamená, že so žalobcom nebol po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku skončený pracovný pomer zo strany žalovaného pre nadbytočnosť, preto ani v období od 4.5.2017 do 3.5.2018 neboli prejavené žiadne objektívne príčiny, za ktoré by súd nemal náhradu mzdy priznať (žalobca u žalovaného pracoval podľa pracovnej zmluvy až do 31.10.2020, kedy skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť z dôvodu odchodu do starobného dôchodku. Podľa jeho názoru organizačná zmena v septembri 2014 nijak neznemožňovala prideľovať prácu žalobcovi v roku 2017, 2018, 2019 ani v roku 2020 (keď žalobca nebol prepustený pre nadbytočnosť ani po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku) a organizačná zmena zo septembra 2014 nesúvisela so stavom zamestnanosti u žalovaného v rokoch 2016 až 2019 s tým, že stav zamestnanosti u žalovaného mal rastúcu tendenciu. Zároveň poukázal na to, že súd prvej inštancie počas súdneho konania v časti o neplatnosť výpovede nerozhodol o skončení pracovného pomeru medzi žalovaným a žalobcom z dôvodu, že by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Uviedol, že žalobca mal postavenie tzv. znevýhodneného uchádzača o zamestnanie, keďže bol vo veku bezprostredne blízkom dôchodkovému veku, dôsledkom čoho bol značný problém nájsť si prácu. Poukázal aj na sociálnu funkciu náhrady mzdy, pričom nepriznaná náhrada ovplyvňuje jeho nárok na starobný dôchodok (výšku), s tým, že podľa jeho prepočtov ide o sumu 44 eur mesačne. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že prizná žalobcovi náhradu mzdy vo výške 36 259,34 eur brutto spolu s úrokom z omeškania.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11.8.2021, v ktorom uviedol, že má za to, že žalobca nijako nespochybnil skutkové tvrdenia žalovaného, že existujú dôvodné pochybnosti o korektnosti, správnosti a úplnosti predložených potvrdení ÚPSVaR Piešťany, pracovisko Hlohovec,
dôsledkom čoho sa stali nespornými. Ďalej konštatoval, že priebeh evidencie žalobcu v registri uchádzačov o zamestnanie potvrdzuje žalovaným úspešne spochybnenú korektnosť snahy žalobcu nájsť si skutočnú prácu v rozhodnom období, keďže prvá pracovná ponuka prišla počas 1,5 roka práve v čase jeho 1 týždňovej práceneschopnosti a druhú pracovnú ponuku z neznámych dôvodov po cca 2,5 roku evidencie neprijal s tým, že ďalej mu už počas celých troch rokov, za ktoré si uplatňuje nárok na náhradu mzdy, žiadna iná ponuka neprišla a ani sám si ju nenašiel a až po uplynutí skúmaného trojročného obdobia boli odrazu žalobcovi v priebehu 1 týždňa zo strany úradu sprostredkované hneď tri pracovné ponuky, z ktorých prijal až tú poslednú. Uviedol, že pre dané obdobie bola typická výrazná ekonomická expanzia na trhu práce. Poukázal na to, že žalobca poskytol bez primeraného protiplnenia svoj byt ako sídlo cudzej firmy, čím pri zaobstaraní peňažných prostriedkov nekonal obvyklým spôsobom. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne prihliadol na skutočnosť, že dôvod neplatnej výpovede bol iba formálny, pričom rovnaká výpoveď bola daná aj ďalším 11 zamestnancom z dôvodu, že na jar 2014 došlo k rapídnemu poklesu zákaziek z dôvodu odchodu významného zákazníka žalovaného. Podľa jeho názoru žalobca nekonal tak, aby na ujmu žalovaného nezneužíval svoje práva a povinnosti v rozpore so zásadou dobrých mravov.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.).
7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.).
8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 18.7.2016, č.k. 42CPr/35/2015-133 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2018, č.k. 7CoPr/4/2017-215 súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobcovi listom žalovaného dňa 25.9.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá. Súd prvej inštancie následne rozsudkom zo dňa 17.5.2021, č.k. 42CPr/35/2015-476 rozhodol o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.
10. Pokiaľ ide o rozsah podaných odvolaní, odvolací súd z ich obsahu dospel k záveru, že žalobca podal odvolanie do zamietajúceho výroku rozsudku (v podanom odvolaní namieta nepriznanie náhrady mzdy v rozsahu nad 24 mesiacov) a žalovaný podal odvolanie do časti prisudzujúceho výroku (v odvolaní namieta priznanie náhrady v rozsahu nad 12 mesiacov). Z uvedeného dôvodu bol predmetom odvolacieho prieskumu zamietajúci výrok II., časť prisudzujúceho výroku I. vo výške priznanej náhrady mzdy nad 12 mesiacov (t.j. nad sumu 12 148,21 eur) s príslušným úrokom z omeškania ako aj závislý výrok o trovách konania.
11. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
12. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
13. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
14. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
15. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
16. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
17. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu posudzoval výšku jeho pravdepodobného zárobku, keďže žalobca v rozhodujúcom období (kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok) neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín. Odvolací súd upriamuje pozornosť na znenie § 134 ods. 3 druhá veta Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že pravdepodobný zárobok sa zisťuje dvomi spôsobmi; v prvom prípade zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol v rozhodujúcom období, t.j. predpokladom je, že v rozhodujúcom období zamestnanec musel pracovať (i keď menej ako 21 dní alebo 168 hodín); v druhom prípade zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol, t.j. ak zamestnanec v rozhodujúcom období vôbec nepracoval, čo je aj prípad žalobcu. Súd prvej inštancie zvolil pre výpočet priemernej mzdy obdobie mesiacov 9, 10, 11/2014, teda obdobie bezprostredne predchádzajúce rozhodujúcemu obdobiu a vyhodnotil uvedené mesiace z pohľadu odpracovaných zmien, čerpania dovolenky a mzdových podmienok žalobcu, pričom dospel k záveru, že uvedené obdobie je možné považovať za reprezentatívne z pohľadu výšky mzdy, ktorú by žalobca pri bežnom chode vecí mohol dosiahnuť. Odvolací súd takémuto posúdeniu pravdepodobného zárobku nemá čo vytknúť a považuje ho za logický a odôvodnený. Argumentácii žalovaného, ktorá spočívala v tom, že súd mal za rozhodujúce obdobie považovať mesiace 1, 2 a 3/2015, počas ktorých však žalobca neodpracoval žiaden pracovný čas, vzhľadom k vyššie uvedenému nemožno priznať úspech (rozhodujúce obdobie možno aplikovať iba v prípade, ak v ňom zamestnanec dosiahol mzdu, čo nie je daný prípad).
18. V súvislosti s rozsahom priznanej náhrady mzdy súd prvej inštancie vzal do úvahy na jednej strane dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom, na strane druhej okolnosti, pre ktoré si žalobca nenašiel zamestnanie po neplatnom skončení pracovného pomeru. Žalovaný svoju žiadosť o zníženie povinnosti nahradiť žalobcovi mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov (resp. náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznať) odôvodňoval okrem iného tým, že žalobcovi neumožnil pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní z objektívnych príčin súvisiacich so stratou významného zákazníka, ktorá skutočnosť bola aj dôvodom výpovede (daná žalobcovi a
ďalším 11-tim zamestnancom) a znemožnila mu uspokojovať mzdové nároky žalobcu, pričom zároveň poukázal na súdom deklarovaný dôvod neplatnosti výpovede, ktorým bol iba formálny nedostatok (nepreukázanie prerokovania výpovede s odborovou organizáciou). Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je primerané a spravodlivé obmedziť náhradu mzdy, teda priznať žalobcovi náhradu mzdy za 24 mesiacov. Je potrebné vziať do úvahy dôvod skončenia pracovného pomeru žalobcu, ktorým bola nadbytočnosť zamestnanca v dôsledku organizačnej zmeny spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečenia efektívnosti práce u zamestnávateľa, pričom žalovaný v spore preukázal, že u neho došlo k strate významného zákazníka, v dôsledku ktorej skutočnosti bol zamestnávateľ nútený znížiť plánovaný objem výroby (s uvedenou informáciou boli oboznámení zamestnanci). Z predložených listinných dôkazov je pritom zrejmé, že výpoveď z rovnakého dôvodu bola daná celkovo 12-tim zamestnancom a že išlo o druhú organizačnú zmenu spočívajúcu v znížení stavu (ďalších 12-tich) zamestnancov v roku 2014. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu), a v ktorom prvoinštančný súd uviedol, že neboli pochybnosti o prijatí uvedenej organizačnej zmeny a o jej existencii v čase výpovede, možno konštatovať, že zamestnávateľ pri uplatnení výpovede danej žalobcovi splnil a preukázal predpoklady pre uplatnenie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, nadbytočnosť zamestnanca, príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami a splnenie ponukovej povinnosti, pričom jediným dôvodom neplatnosti výpovede bolo zo strany žalovaného nepreukázanie prerokovania výpovede danej žalobcovi so zástupcami zamestnancov. Podľa názoru odvolacieho súdu za danej situácie by nebolo spravodlivé od žalovaného ako zamestnávateľa žiadať, aby umožnil žalobcovi vykonávať prácu v čase po (neplatnom) skončení pracovného pomeru, keď tu existovali objektívne príčiny, pre ktoré nemohol uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Argumentáciu žalobcu, že skutočnosť, že žalovaný napokon umožnil žalobcovi vykonávať prácu v roku 2019 a neskončil s ním pracovný pomer pre nadbytočnosť, znamená, že ani v období od 4.5.2015 do 3.5.2018 tu neboli žiadne dôvody objektívnej nemožnosti prideľovať prácu žalobcovi, nemožno považovať za dôvodnú. Organizačnú zmenu (v poradí druhú) totiž vykonal žalovaný za účelom zvýšenia efektívnosti práce, ktorá sa mala dosiahnuť práve znížením počtu zamestnancov. Nevybočuje preto z rámca elementárnej logiky predpoklad, že v období bezprostredne po uplynutí výpovednej doby (od 4.5.2015 do 3.5.2018) existovali na strane zamestnávateľa objektívne dôvody, pre ktoré nemohol žalobcovi umožňovať výkon práce a uspokojovať jeho mzdové nároky. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní v pracovnoprávnych sporoch je potrebné napriek nutnosti hľadieť na zamestnanca ako slabšiu sporovú stranu, nájsť rozumné usporiadanie vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom tak, aby nedochádzalo k nedôvodnému znevýhodňovaniu nielen zamestnanca ale aj zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ legitímnym spôsobom uplatnil riešenie svojej ekonomickej situácie formou organizačných opatrení, ktoré sa v kontexte uplynulého času javia ako efektívne, keďže obchodná spoločnosť naďalej fungovala a v roku 2019 mohla žalobcu zapojiť do výrobného procesu. Je na mieste zopakovať, že jediným dôvodom neplatnosti výpovede bolo neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, keď sa žalovanému napriek produkovaniu dôkazov v konaní nepodarilo preukázať, že výpoveď žalobcu bola prerokovaná odborovou organizáciou. Zároveň nemožno konštatovať, že postup žalovaného ako zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru a neskôr vykazoval prejavy svojvôle, šikanózneho výkonu práva alebo zlého úmyslu.
19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
20. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p., a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodu neúspechu oboch sporových strán v odvolacom konaní.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).