Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_22C-300-2012.pdf
PDF · 127.78 KB
Case nature
Area
Subarea
22C/300/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpený zástupcom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Dňa 27.09.2012 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 455 eur, a to z titulu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur. Žalobca si v žalobe zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že majetková škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere, navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu ako oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3210370 uzavretej s dlžníkom T. R.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 10682/2008. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o tejto žiadosti, rozhodol až dňa 08.01.2009, a to rozhodnutím o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. K rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 6 mesiacov). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie príslušného súdneho spisu exekučného súdu. Žalobca vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum jeho doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. V predmetnom prípade podľa jeho názoru neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti žaloby žalobca poukazuje na skutočnosť, že podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi a podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Preto mal exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či išlo rozhodnutie riadneho súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo notársku zápisnicu. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.
Základom žalobou uplatneného nároku je tvrdenie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal dopustiť v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn. 49Er/2389/2008, a to tým, že v rozpore s Exekučným poriadkom nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Tento postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase bez zbytočných prieťahov a bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou vzniku materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Materiálnu škodu žalobca vyčíslil v sume 125 eur, pričom predstavuje náhradu nákladov vynaložených na správu pohľadávky v sume 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu v prípade, ak by exekučný súd postupoval správne. Výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
K vzniku nemajetkovej škody, ktorú vyčíslil v sume 330 eur uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote, nie je dostatočným zadosťučinením. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a takisto došlo k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Nemajetkovú ujmu vníma ako spravodlivú satisfakciu. U členov riadiacich orgánov žalobcu a u jej majiteľov nastali pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Táto situácia ovplyvnila ďalšie postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Omeškanie v rozhodnutí súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstva zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu žalobcu, ale najmä jeho majiteľov. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Dôvody uplatnenia nemajetkovej ujmy zhrnul v závere tak, že táto predstavuje primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcu sa práva na súdnu ochranu. Samotnú výšku nemajetkovej ujmy určil v súlade s doktrínou prijatou Ústavným súdom Slovenskej republiky, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 660 eur.
Žalovanému bola výzva na vyjadrenie doručená dňa 21.12.2012. Dňa 08.08.2013 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 02.08.2013. Žalovaný v ňom uviedol, že žaloba žalobcu je zmätočným podaním, pretože sa v nej vyskytujú viaceré nedostatky. Žalobca neuviedol ani spisovú značku príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako je dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vznik škody a nemajetkovej ujmy. V skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na možnosť súdu odmietnuť takéto podanie podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo žaloby ďalej nie je zrejmý ani titul na náhradu škody. Žalobca jednak namieta nezákonné rozhodnutie, teda zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia súdneho exekútora a jednak namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaní. Čo sa týka namietaných prieťahov v konaní je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca ani v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi súdu, resp. podania ústavnej sťažnosti. Žalovaný má takisto za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, táto právomoc má iba predseda príslušného súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca podal žalobu pred uplynutím šiestich mesiacov odo dňa, kedy bola žalovanému doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, teda odo dňa 23.04.2012. Tým nerešpektoval § 16 ods.1 a § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. V rámci predbežného prerokovania nároku žalobca na základe výzvy žalovaného neposkytol žiadnu súčinnosť, čím zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebné splniť tri podmienky súčasne. Ide o existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi prvou a druhou podmienkou. K existencii prvej podmienky uviedol, že zákonná 15 dňová lehota na poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré začali po 01.06.2011 neplatí ak ide o exekučný titul, ktorým je rozhodnutie rozhodcovských súdov. Preto akúkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15 dňovej lehote v exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pri konaniach začatých pred 01.06.2011 je potrebné si vykladať dovtedy účinné znenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku tak, že toto ustanovenie zahŕňa aj rozhodnutia rozhodcovských súdov. Takýto výklad zodpovedá aj autentickému výkladu, ktorý podala Národná rada Slovenskej republiky. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 16/02, podľa ktorého samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vo vzťahu k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní uviedol, že je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa premietol do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale by mohli viesť k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Poukázal ďalej na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd nepoverí exekútora 15 dňová lehota neplatí, čo zodpovedá tomu, že ide o zložitý proces posudzovania žiadosti. Ďalej uviedol, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu o prekročení rozhodovacej právomoci exekučného súdu, keď vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, pretože v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, a preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný takisto poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, v rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca si vo vzťahu k týmto predpokladom nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania. Žalovaný takisto vzniesol všeobecnú námietku premlčania pri
každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009. Túto námietku premlčania odôvodnil s poukazom na § 19 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.. V časti uplatnenej majetkovej škody žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení, ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Ohľadom uplatnenej nemajetkovej ujmy poukázal žalovaný na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže nemajetkovú ujmu si v konaní uplatňuje právnická osoba. Žalobca žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov. Taktiež nespresnil v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Spôsob jej určenia vo výške 20 % z istiny a príslušenstva je krajne nesprávny. Ako ďalší dôvod na zamietnutie žaloby žalovaný poukázal na negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou ako aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov, ďalej na povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, kedy všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov podmienila potrebu ochrany práv spotrebiteľov. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Záverom žalovaný poukázal na skutočnosť, že pre vznik práva na náhradu škody je nevyhnutná aj bezprostredná a priama príčinná súvislosť medzi príčinou vzniku škody a touto škodou. Pritom je nepostačujúce, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný, nepriamy. Preto nemožno konštatovať, že postupom okresného súdu vznikla škoda. Žalovaný si v tomto vyjadrení uplatnil aj právo na náhradu trov konania.
Na prejednanie žaloby súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 27.08.2013. Vzhľadom k tomu, že žalobca navrhol prerušenie konania, pričom návrh odôvodnil tým, že z dôvodu ochrany základných práv žalobcu na súdnu ochranu, na zákonného sudcu, na nestranný súd a spravodlivý súdny proces, podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, ktorú súdu predložil ako prílohu k tomuto návrhu. Touto sťažnosťou sa domáha, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na zákonného sudcu uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17NcC/283/2012 zo dňa 18.10.2012, ktoré bolo vydané v tomto konaní. O tomto návrhu na prerušenie konania súd rozhodol uznesením č.k. 22C/300/2012 - 48 dňa 28.08.2013. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom a nadobudlo právoplatnosť dňa 28.07.2014. Súd opätovne vo veci nariadil pojednávanie na deň 04.12.2014. Dňa 27.11.2014 bol súdu doručený opätovný návrh žalobcu na zrušenie nariadeného pojednávania, a pričom tento návrh odôvodnil tým, že doposiaľ nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu. Zároveň navrhol, aby súd z rovnakých, teda identických dôvodov, ako uviedol vo vyššie uvedenom prvom návrhu na prerušenie konania, konanie prerušil. V rovnaký deň bol súdu doručený aj v poradí tretí návrh žalobcu na prerušenie konania z iných dôvodov. Súd vzhľadom k týmto skutočnostiam pojednávanie odročil a o týchto návrhoch na prerušenie konania rozhodol uznesením zo dňa 17.12.2014. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté. Súd vytýčil termín pojednávania na deň 10.02.2015. Dňa 06.02.2015 bolo súdu doručené elektronické podanie, obsahom ktorého je opätovný návrh na prerušenie konania, ktorý je obsahovo identický s návrhom na prerušenie konania zo dňa 22.08.2013 a s návrhom na prerušenie konania zo dňa 27.11.2014. O týchto návrhoch na prerušenie konania bolo súdom ako je uvedené vyššie rozhodnuté.
Vzhľadom k tomu, že žalobca opätovne podal návrh na prerušenie konania (jeden návrh bol podaný už tretí krát a druhý návrh druhý krát, pričom o jednom z nich už bolo raz aj právoplatne rozhodnuté a proti poslednému rozhodnutiu, ktorým o rovnakých návrhoch súd rozhodol podal žalobca aj odvolanie), o ktorom už bolo rozhodnuté, súd na opätovný návrh na prerušenie konania neprihliadal. Vzal tak do úvahy ustanovenie § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v konaní postupuje súd tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Opätovné rozhodovanie o už raz rozhodnutom procesnom návrhu, by spôsobovalo zbytočné prieťahy v konaní, čím by ochrana práv nebola rýchla a účinná, teda týmto postupom súdu by došlo k nerešpektovaniu uvedeného základného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku. Z dôvodov opakovane podávaných rovnakých návrhov na prerušenie konania (o ktorých dokonca prebieha odvolacie konanie, teda rozhodnutie súdu o rovnakom návrhu žalobcu bude preskúmané v odvolacom konaní), by súd nemohol rozhodnúť v merite veci. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka navrhovať z rovnakých dôvodov prerušenie konania, by mohol v praxi znamenať neustály, opakujúci sa a nikdy nekončiaci proces rozhodovania o procesnom návrhu na prerušenie konania. Takýto formálny postup súdu by odporoval materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Striktné trvanie na formálnych stránkach civilného procesu predstavuje tzv. prehnaný formalizmus, ktorý neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy.
Na prejednanie žaloby súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: žiadosťou súdneho exekútora A. L. zo dňa 03.12.2008, návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 17.11.2008 a poverením Okresného súdu Trenčín sp.zn. 49Er/2389/2008 zo dňa 08.01.2009, z pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Trenčín so sp.zn. 49Er/2389/2008.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil tento pre rozhodnutie o návrhu podstatný skutkový stav:
Dňa 10.12.2008 bola Okresnému súdu Trenčín, ako exekučnému súdu, doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 03.12.2008 sp.zn. EX 10682/08, v prospech oprávneného žalobcu, proti povinnému T. R.. O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd v konaní vedenom pod sp.zn. 49Er/2389/2008 tak, že dňa 08.01.2009 vydal poverenie pre uvedeného súdneho exekútora.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods.1, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Súd na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto zisťoval existenciu nesprávneho úradného postupu, t.j. v prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu zbytočných prieťahov v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Na predmetné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinný ku dňu začatia exekučného konania.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Na základe vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že tvrdenie žalobcu o tom, že exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 08.01.2009, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a to po viac ako 6 mesiacoch, nebolo v konaní dokázané. Toto tvrdenie žalobcu nie je celkom preukázané. Vzhľadom k tomu, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 10.12.2008 a k tomu, že poverenie na vykonanie exekúcie exekučný súd vydal dňa 08.01.2009, súd konštatuje, že exekučný súd rozhodol v exekučnom konaní po uplynutí zákonnej lehoty, a to v 10. deň po jej uplynutí. Posledný deň 15-dňovej lehoty pripadol na deň pracovného pokoja (25.12.2008), pričom najbližším nasledujúcim pracovným dňom bol deň 29.12.2008 (pondelok). Nevydal ho teda 6 mesiacov po uplynutí zákonnej lehoty, ako to tvrdil žalobca. Dňa 09.01.2009 bolo toto poverenie expedované na poštovú prepravu súdnemu exekútorovi.
V súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania) upravovalo lehotu 15 dní na udelenie poverenia, táto s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí v prípade exekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade rozsudok všeobecného súdu, ktorý sa týkal povinného spotrebiteľa. Z rozhodovacej činnosti súdu mu je známe, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe a významne ovplyvnila jej vývoj. Súd má za to, že omeškanie exekučného súdu s vydaním poverenia o 10 dní je z pohľadu možného vzniku tvrdených následkov na strane žalobcu zanedbateľné. I keď súd dospel k zisteniu, že poverenie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote, má za to, že omeškanie súdu o 10 dní (a nie 6 mesiacov), nemohlo ani hypoteticky spôsobiť vznik škody u žalobcu, ktorú tvrdí.
Vznik majetkovej škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v sume 125 eur, nebol v konaní preukázaný. Samotný žalobca konštatuje, že výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Z tohto tvrdenia je zrejmé, že samotný žalobca nevie aká skutočná škoda mu vznikla, iba ju subjektívne paušálne vyčíslil. Náklady vynaložené na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70 eur, neboli v konaní preukázané. Súdu nie je zrejmé aké
konkrétne náklady boli takto vynaložené. Takisto podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v 10. deň po zákonnej lehote a týmito nákladmi žalobcu. Táto príčinná súvislosť je však takisto nevyhnutným predpokladom pre zodpovednosť žalovaného za škodu. Náklady na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur tiež neboli v konaní preukázané. Súdu takisto nie je zrejmé aké konkrétne náklady a za akým účelom boli takto vynaložené. Takisto podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi vydaním poverenia na vykonanie exekúcie 10 dní po zákonnej lehote a týmito nákladmi žalobcu. Náklady na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15 eur neboli v konaní preukázané. Z obsahu vyššie uvedeného exekučného spisu žiadne urgencie ani doručené písomné podania žalobcu nevyplývajú. Súd považuje za potrebné uviesť, že urgovanie súdu za účelom vydania poverenia, ak tak urobil v 10. deň po uplynutí lehoty, sa nejaví žiadnym spôsobom rozumné. Nebol teda takmer žiadny časový priestor na urgovanie rozhodnutia. S ohľadom na dĺžku trvania doručovania súdnych zásielok je možné usudzovať, že žalobca nemohol ani nadobudnúť subjektívne presvedčenie o tom, že súd je v omeškaní s vydaním poverenia. Takisto podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi vydaním poverenia na vykonanie exekúcie 10 dní po zákonnej lehote a týmito nákladmi žalobcu. Nakoľko samotná exekúcia v danej veci skončila úplným vymožením pohľadávky oprávneného, nie je zrejmé, akú škodu tak majetkovú, ako aj nemajetkovú žalobca v predmetnom konaní požaduje, keďže jeho majetok sa nemohol znížiť, nakoľko pohľadávka voči povinnému bola v plnom rozsahu exekučným konaním vymožená.
Ak žalobca poukazuje na vznik nemajetkovej ujmy odôvodňujúc ju tým, že boli ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že došlo k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného, súd uvádza, že na základe týchto dôvodov, nie je možné konštatovať vznik nemajetkovej ujmy. Na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy je možné zaviazať subjekt zodpovedný za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, teda žalovaného podľa § 17 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to v prípade ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a ak ju nie je možné uspokojiť inak. Podľa tohto ustanovenia sa pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Vzhľadom k okolnostiam daného prípadu je možné prihliadať najmä na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Po prihliadnutí na túto okolnosť a okolnosť, že žalobcovi nevznikla nesprávnym úradným postupom žiadna skutočná škoda, súd konštatuje, že nie je potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, pričom postačujúce je konštatovanie porušenia práva.
Súd k dôvodom žaloby ďalej uvádza, že všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v dôsledku napríklad nesprávneho úradného postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda žalobca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva na súdnu ochranu a porušenie princípov právneho štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi týmito porušeniami a vznikom škody, uložil žalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná. Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Vzhľadom k tomu, že súd nezistil v danom prípade vznik škody ani nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, čo je rozhodujúcim dôvodom pre to, aby súd žalobu zamietol, je nadbytočné sa zaoberať prípadným premlčaním uplatneného práva žalobcu. Aj napriek tomu, bez vplyvu na samotné rozhodnutie o žalobe, súd v krátkosti uvádza v tejto súvislosti nasledovné. Nakoľko žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie bola súdnym exekútorom exekučnému súdu doručená dňa 10.12.2008, v zmysle citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal súd do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora vykonaním exekúcie, teda do 29.12.2008 (pondelok). To sa nestalo a súd vydal poverenie dňa 08.01.2009. Žalobcovi teda tvrdená (nepreukázaná) škoda mala, resp. mohla vzniknúť už dňa 30.12.2008. Keďže žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku najskôr dňa 23.04.2012, doručením žiadosti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, nárok si žalobca uplatnil až po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Táto mu uplynula dňom 30.12.2011 (pracovný deň). Ak by teda existovalo právo žalobcu, ktorého sa v tomto konaní domáha, toto je nevymáhateľné, pretože by bolo premlčané.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O trovách konania súd rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania, pretože žalovaný bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov konania si uplatnil vo svojom vyjadrení zo dňa 02.08.2013. Rozsudok súdu bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 10.02.2015. V lehote troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku si žalovaný trovy konania nevyčíslil. Vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania nepriznal, neviazaný v zmysle § 151 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozsudku, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že : a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.