Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_31CoE-32-2021.pdf
PDF · 104.28 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoE/32/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Pavla Lacza, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739, proti povinnému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, E. F., o vymoženie 2.383,38 eura s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rastislavom Horským, so sídlom Jakubovo námestie 15, Bratislava, pod sp. zn. EX 347/07, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9Er/729/2007-35 zo dňa 26. marca 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 9Er/729/2007-105 zo dňa 8. decembra 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie návrh povinného na zastavenie exekúcie v časti príslušenstva zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 46 ods. 4, § 57 ods. 1, 2, 3, 5, § 243b, § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.3.2017 (ďalej tiež „EP“).
2. Vecne dôvodil, že k zastaveniu exekúcie môže súd pristúpiť len z dôvodov uvedených v § 57 Exekučného poriadku, avšak tieto dôvody tu nie sú dané. Rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom bolo v čase začatia exekúcie aj vykonateľné; nebolo pred začatím exekúcie zrušené ani sa nestalo neúčinným; zastavenie exekúcie oprávnený nenavrhol a nemal na to ani dôvod, nakoľko povinný nezaplatil celú pohľadávku a jej príslušenstvo; exekúcia nepostihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii; nebolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu; po vydaní rozhodnutia nezaniklo právo ním priznané; exekúciu nemožno vyhlásiť za neprípustnú; nejde o exekúciu predajom zálohu ani o majetok štátu a povinný tvrdené skutočnosti o zániku pohľadávky pred začatím exekúcie dostatočne nepreukázal. Do úvahy neprichádza ani zastavenie exekúcie z dôvodu, že oprávnený nezaplatil súdny poplatok za vydanie poverenia. Preskúmanie majetkových pomerov povinného je vecou súdneho exekútora, ktorý na základe toho určí, akým spôsobom exekúciu vykoná. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora. Preto nie je daná zákonná možnosť, aby súd zastavil exekúciu ex offo. Exekučné konanie sa začalo podaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora na základe vykonateľného rozsudku (správne platobného rozkazu, pozn. odvolacieho súdu), ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31.3.2007. Súd prvej inštancie konštatoval, že exekučné konanie nie je možné si zamieňať s konaním o opravnom prostriedku v základnom konaní. V exekučnom konaní nie je možné navrhovať a vykonávať dokazovanie, exekučný súd je viazaný vykonateľným exekučným titulom.
Povinný zrejme nevyužil možnosť podať voči platobnému rozkazu odpor a tak sa platobný rozkaz stal vykonateľným. Keďže povinný neplnil dobrovoľne, čo mu ukladal platobný rozkaz, tento sa stal exekučným titulom. Výkon rozhodnutia sa osobitne riadi Exekučným poriadkom. Súd poveril výkonom exekúcie súdneho exekútora a ten sa stal "pánom exekúcie" a len exekútor určí spôsob ako pohľadávku od povinného vymôcť. Súdny exekútor neporušil žiadne zo zákonných ustanovení Exekučného poriadku pri vymáhaní pohľadávky. To, že si povinný neprevzal zásielku od súdneho exekútora, nemožno pričítať za vinu exekútorovi. Každý, o kom register obyvateľov má povinnosť viesť údaje, má povinnosť oznámiť každú zmenu údajov, tak aby boli údaje vedené v registri obyvateľov správne. Ak sa súdny exekútor riadil údajmi o adrese pobytu povinného uvedených v REGOB, je na mieste konštatovať, že konal správne, ak na tam uvedenú adresu pobytu povinnému listinné zásielky posielal. Zásielky sa však vracali neprevzaté v odbernej lehote a tak povinný nemôže apelovať na nečinnosť exekútora, ak sám vlastným správaním zavinil stav, že sa o exekúcii nedozvedel včas. Povinný v konečnom dôsledku nespochybnil skutočnosť, že spolu s odporcom 1/ (uvedeným v platobnom rozkaze) majú záväzok voči oprávnenému splatiť dlžnú sumu aj s príslušenstvom, iba namietal, že v dôsledku plynutia času vznikol značný nepomer medzi vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom, ktoré ju niekoľkonásobne prevyšuje. Tento stav sa snaží povinný vyčítať súdnemu exekútorovi. Povinný má vedomosť o tom, že podpisom zmluvy spolu s odporcom 1/, uvedeným v platobnom rozkaze, im vznikol zmluvný vzťah s oprávneným, a že z uvedeného zmluvného vzťahu im vznikla povinnosť vrátiť finančné prostriedky, a že porušením zmluvných podmienok sa vec dostala pred súd a súd vydal meritórne rozhodnutie, ktorým spoločne a nerozdielne zaviazal oboch odporcov zaplatiť istinu aj s príslušenstvom oprávnenému. Keďže nedošlo k dobrovoľnému plneniu zo strany odporcov, oprávnený sa domáha vrátenia finančných prostriedkov cestou exekúcie. Exekučný súd nemá právomoc do sledu týchto udalosti vstúpiť, sleduje iba podmienky výkonu a to na základe vykonateľného exekučného titulu. Exekútor je povinný vykonať exekúciu len na základe zákona a v zmysle ustanovení Exekučného poriadku, pričom podľa ust. § 46 ods. 4 EP v spojení s ust. § 243b EP je exekútor povinný prijaté plnenie započítať v poradí tam uvedenom (uspokojiť v prvom rade trovy exekúcie a hneď ako ďalšiu v poradí pohľadávku na istine) tak, aby sa zamedzilo nárastu príslušenstva. Súd prvej inštancie nenašiel žiadny zákonný dôvod uvedený v ust. § 57 Exekučného poriadku, pre ktorý by exekúciu mohol zastaviť ex offo, ani nemá z obsahu spisu preukázané, že exekúciu je potrebné v časti príslušenstva zastaviť tak ako to tvrdí povinný, preto návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.
3. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie povinný s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že exekučný súd vo vzťahu k podanému návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) a l) EP účinného do 31.3.2017 nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom na základe nedostatočne vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Povinný poukázal na skutočnosť, že z obsahu jeho návrhu na zastavenie exekúcie jednoznačne vyplýva, že tento sa týka zastavenia exekúcie v celom rozsahu, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. a) EP účinného do 31.3.2017, pretože exekučný titul - platobný rozkaz Okresného súdu Dunajská Streda z 21.2.2007 sp. zn. 11Rob/625/2006 mu nikdy nebol doručený zákonným spôsobom, teda rozhodnutie, na základe ktorého je vedená exekúcia, sa doposiaľ nestalo vykonateľným. Zároveň však podaným návrhom navrhol vykonať dokazovanie aj vo veci čiastočného zastavenia exekúcie, t. j. v časti príslušenstva vymáhanej pohľadávky, s poukazom na § 57 ods. 1 písm. l) EP do 31.3.2017, pretože z konania, resp. z dlhodobej nečinnosti povereného súdneho exekútora je zrejmé, že v jeho prípade došlo k umelému navýšeniu príslušenstva vymáhanej pohľadávky, o čom svedčí aj samotná výška tohto príslušenstva, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje výšku vymáhanej pohľadávky. Povinný považuje rozhodnutie exekučného súdu za zmätočné, nepreskúmateľné a arbitrárne. Exekučný súd síce o podanom návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP samostatným výrokom nerozhodol, avšak v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že exekučné konanie nie je možné si zamieňať s konaním o opravnom prostriedku v základnom konaní a v exekučnom konaní nie je možné navrhovať a vykonávať dokazovanie. Uvedený názor sa prieči účelu a obsahu ust. § 9a ods. 2 EP. Žiadne ustanovenie zákona č. 233/1995 Z. z. účinné do 31.3.2017 alebo iného procesného kódexu, ktorý je vo vzťahu k tomuto zákonu špeciálnym predpisom, nezakazuje použitie ustanovení o dokazovaní. Vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) EP povinný navrhol vykonať dokazovanie preskúmaním obsahu spisu sp. zn. 11Rob/625/2006, ktoré však exekučný súd nevykonal, resp. z jeho rozhodnutia nevyplýva, že by ho vykonal, pričom ide o jediný dôkaz, ktorý by mohol vyvrátiť materiálnu vykonateľnosť platobného rozkazu ako exekučného titulu. Zároveň je nepochopiteľné
ako exekučný súd dospel k záveru, že povinný zrejme nevyužil možnosť podať proti platobnému rozkazu odpor, a tak sa platobný rozkaz stal vykonateľným, keď povinného tvrdenia svedčia o opaku (nedoručenie platobného rozkazu do vlastných rúk). Povinný naďalej zastáva názor, že exekučný titul mu nebol doručený zákonným spôsobom, čím mu bola možnosť podania odporu odopretá. Vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie v časti príslušenstva pohľadávky podľa § 57 ods. 1 písm. l) EP účinného do 31.3.2017, povinný uviedol, že exekučný súd v tomto smere taktiež nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pretože exekučný spis súdneho exekútora nepreskúmal, v dôsledku čoho sa s podanými námietkami týkajúcimi sa nečinnosti súdneho exekútora, resp. jeho neodbornej činnosti náležite nevysporiadal. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení ako možný dôvod dlhodobej nečinnosti alebo neodbornej činnosti označil nesprávne zadané priezvisko povinného, t. j. namiesto správneho tvaru B., opakovane zadával nesprávny tvar v podobe „B.“, v dôsledku čoho Sociálna poisťovňa nedokázala vylustrovať zamestnávateľa povinného. V tomto smere povinný uviedol, že v čase začatia exekučného konania, ako aj niekoľko rokov po jeho začatí, bol riadne zamestnaný. Z tvrdenia súdneho exekútora je však možné vyvodiť záver, že nekonal s náležitou odbornou starostlivosťou, pretože v rámci lustrácie opakovane zadával nesprávne priezvisko, v dôsledku čoho došlo k porušeniu princípu primeranosti v exekučnom konaní, o čom svedčí predovšetkým nárast sumy úrokov z omeškania, pričom také zlyhanie zo strany súdneho exekútora ako verejného činiteľa je možné považovať za dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. l) EP, ktorý dôvod integruje všetky podstatné prípady presadenia hodnôt dobrých mravov a spravodlivosti. Vychádzajúc z dôvodovej správy, tento dôvod zastavenia exekúcie je koncipovaný bez bližšej špecifikácie zložiek exekučného titulu, ktoré môžu zakladať rozpor s verejným poriadkom a v tomto prípade stačí, ak samotný výkon takýto rozpor zakladá, resp. rozpor výkonom hrozí.
4. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu povinného uviedol, že povinný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymožiteľnosti. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol ho potvrdiť.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom (§ 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 58 ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Odvolací súd musí hneď na úvod dať za pravdu povinnému v tom, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia nevysporiadal s rozhodujúcou skutočnosťou – námietkou povinného, že exekučný titul – platobný rozkaz Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 11Rob/625/2006 z 21.2.2007 mu nebol nikdy doručený, a tak sa platobný rozkaz dosiaľ nestal vykonateľným.
7. Povinný napadnutému uzneseniu v podstate vytýka, že je v tomto rozsahu zmätočné a nedostatočne odôvodnené. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.
8. Základné náležitosti písomného vyhotovenia uznesenia upravuje Civilný sporový poriadok v ust. § 236, ktoré okrem iného vyžaduje, aby ho súd stručne odôvodnil. Stručné odôvodnenie ale neznamená, že súd môže konať svojvoľne. Súd by mal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení predovšetkým koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Myšlienkový postup súdu musí byť v odôvodnení každého rozhodnutia dostatočne vysvetlený nielen odkazom na zistené skutočnosti, ale tiež na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu sú dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
9. Napadnuté uznesenie však požiadavkám ust. § 236 CSP nevyhovuje. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení vôbec nevysvetlil, ako v tejto súvislosti vyhodnotil námietku povinného, že platobný rozkaz mu nebol nikdy doručený, a tak sa doposiaľ nestal vykonateľným. Odvolací súd pritom podotýka, že v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. Súd prvej inštancie túto námietku vôbec neposudzoval. V odôvodnení napadnutého uznesenia síce uviedol, že „skúmal, či sú skutočne dané dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku a pritom zistil, že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, bolo v čase začatia exekúcie aj vykonateľné“, avšak v tomto smere svoje rozhodnutie nijako konkrétne neodôvodnil, neuviedol žiadne svoje myšlienkové a hodnotiace úvahy, len konštatoval, že „exekučné konanie nie je možné si zamieňať s konaním o opravnom prostriedku v základnom konaní“ a „v exekučnom konaní nie je možné navrhovať a vykonávať dokazovanie, exekučný súd je viazaný vykonateľným exekučným titulom“.
10. S tvrdením, že exekučné konanie nie je možné si zamieňať s konaním o opravnom prostriedku v základnom konaní a že exekučný súd je viazaný vykonateľným exekučným titulom, možno v zásade súhlasiť, avšak je nesporné, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania aj ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie (z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2010). Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. Súdna exekúcia môže byť nariadená a vedená len na základe exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti, ktorá preukazuje, že sú splnené formálne podmienky vykonateľnosti predpísané procesným právom (§ 161, § 162, § 171, 174 a pod. OSP účinnom v čase vydania exekučného titulu); materiálna stránka vykonateľnosti je naplnená zase tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok (z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 306/07-18).
11. Z ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku vyplýva, že vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie. Len takéto rozhodnutie pripúšťa vykonávanie exekúcie. Vykonateľnosť rozhodnutia exekučný súd skúma už pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale i na námietku povinného v námietkovom konaní, v odôvodnených prípadoch aj neskôr, a to i z úradnej povinnosti (§ 57 ods. 1 písm. a) EP v znení účinnom do 31.3.2017). Exekučný súd je teda oprávnený preskúmavať formálnu stránku exekučného titulu. To platí tým viac v štádiu exekučného konania, v ktorom je namietaná spôsobilosť rozhodnutia byť exekučným titulom. Pri skúmaní, či bol platobný rozkaz, na základe ktorého sa má vykonať exekúcia, riadne doručený, vychádza zo skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, ako aj zo skutočností o okolnostiach zistených pomocou šetrenia, ktoré vykonal. Nejde pri tom o posudzovanie obsahovej správnosti rozhodnutia, ale o skúmanie jeho formálnej vykonateľnosti (z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.3.2012).
12. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie bol oprávnený sám preskúmať, či rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, je skutočne vykonateľné. Neskúma pritom obsahovú správnosť rozhodnutia, ale iba naplnenie jeho formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti.
13. Odvolací súd teda uzatvára, že odôvodnenie neumožňuje preskúmať napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa posúdenia námietky povinného ohľadom doručenia a vykonateľnosti exekučného titulu.
14. Podobne to je aj v prípade námietky povinného vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie v časti príslušenstva pohľadávky podľa § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku. Povinný v odvolaní namietal, že exekučný súd v tomto smere taktiež nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pretože exekučný spis súdneho exekútora nepreskúmal, v dôsledku čoho sa s podanými námietkami týkajúcimi sa nečinnosti súdneho exekútora, resp. jeho neodbornej činnosti náležite nevysporiadal. Aj túto námietku považuje odvolací súd za dôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, či sa prvoinštančný súd oboznámil s obsahom exekučného spisu sp. zn. EX 347/07, resp. že by ho mal k dispozícii (napriek tomu, že na jeho zaslanie súdneho exekútora vyzýval), a teda či mal možnosť dôkladne vyhodnotiť aké úkony súdny exekútor vykonal, resp. či sa len stotožnil s dôvodmi uvedenými vo vyjadrení súdneho exekútora k návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Aj tu odvolací súd pripomína, že pokiaľ ide o odôvodnenie uznesenia, musia z neho vyplývať aj osobitosti odôvodnenia v intenciách aplikovaného právneho posúdenia, t. j. v danom prípade najmä ustanovenia § 57 ods. 1 písm. l) Exekučného poriadku, teda aj vysporiadanie sa so všetkými predpokladmi pre zastavenie exekúcie, ktoré je podmienené tým, že výkon exekučného titulu (v časti príslušenstva) je v rozpore s verejným poriadkom.
15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
16. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
17. Nedostatočné odôvodnenie uznesenia a nevykonanie navrhnutého dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností je vzhľadom na opísanú mieru zlyhania prvoinštančného súdu takou vadou konania, ktorú nie je dobre možné napraviť až v odvolacom konaní. V dôsledku toho odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
18. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude opätovne rozhodnúť o celom návrhu povinného na zastavenie exekúcie (nie len v časti príslušenstva), vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania (povinného), náležite vyhodnotiť všetky predpoklady pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. 57 ods. 1 písm. a) a l) Exekučného poriadku, resp. pre zamietnutie návrhu povinného, pričom svoje závery potom v novom uznesení musí náležite odôvodniť v súlade s § 236 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé, t. j. vysporiada sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, pričom svoj myšlienkový postup v odôvodnení dostatočne vysvetlí, čiže logicky kompaktným spôsobom vysvetlí, aké skutočnosti mal za osvedčené a ako ich právne posúdil.
19. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).