Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-77-2013.pdf
PDF · 108.32 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/77/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Nemocnica České Budějovice, a.s., so sídlom ul. B. Němcové 585/54, České Budějovice, Česká republika, IČO: 26068877, zast. Mgr. Dr. Petrom Skalkom, advokátom, Olomoucká 2613/4, Prostějov, proti odporkyni: MUDr. Y. P., nar. XX. T. XXXX, bytom B. V. XX, O., zast. JUDr. Jozefom Zámožíkom, PhD., advokátom, Hlavná 31, Trnava, o zaplatenie 347.315,20 Kč a príslušenstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/26/2009-291 zo dňa 24. septembra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti vo veci samej, trovách konania účastníkov a štátu r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa I/ uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 347.315,20 Kč s 9%-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 347.315,20 Kč od 7.6.2006 do zaplatenia, trovy konania 1.767,76 eur a k rukám zástupcu navrhovateľa trovy právneho zastúpenia 89.202,00 Kč, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; II/ vo zvyšnej časti úrokov z omeškania súd návrh zamietol; III/ odporkyni ulož povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa trovy štátu 250,18 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a IV/ zrušil platobný rozkaz vydaný súdom prvého stupňa 6.10.2008 č.k. 16Ro/28/2008-55 v spojení s uznesením zo dňa 26.11.2008 č.k. 16Ro/28/2008-56. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 143 ods.1,3 a 7 písm. d/ a § 242 ods.1 ZP; vecne potom tým, že dohoda o zvýšení kvalifikácie, uzavretá medzi účastníkmi je platná, keď bola uzavretá v súlade s ust. § 143 ods. 3 zák.č. 65/1965 Sb.. Dôkazné bremeno vo veci samej spočívalo na odporkyni, ktorá mala preukázať, že jej kvalifikácia plastického chirurga nebola využitá, ktorá ho však v tomto smere neuniesla. Z predloženého rozpisu operácií vyplývalo, že odporkyňa vykonávala operácie a výnimočne asistenciu, a to rekonštrukčné operácie, kozmetické operácie v počte najmenej 50, v odbore plastická chirurgia a vykonala i náročnejšie operácie. Navrhovateľ umožnil odporkyni prípravu na atestačné konanie, vrátane stáží na odborných pracoviskách vyššieho typu, keď bez absolvovaní týchto stáží by odporkyňa atestáciu 2. stupňa nezískala. Svedok MUDr. T. objasnil spôsob, akým prebieha atestácia pre získanie atestácie 2. typu, keď takýto lekár musí byť atestovaný v odbore chirurgia, zaradený na oddelenie plastickej chirurgia a pod vedením odborných lekárov sa pripravovať k tomu, aby mohol byť zaradený do atestačného konania, teda už v tomto období sa podieľa na operáciách z plastickej chirurgie a v rámci atestačného konania musí vykonať na odborných pracoviskách vyššieho typu úkony, pričom doba výkonu týchto prác je 12 až 15 mesiacov. To, že takto bolo postupované aj v prípade odporkyne, nespochybnila a nevyvrátila ani ona sama. Získanie atestácie nepochybne odporkyni napomohlo v odbornom raste a ďalšom uplatnení. MUDr. T. potvrdil, že získaním atestácie sa v postavení lekára veľa nemení, zostávala zaradený na svojom pracovisku a vykonáva operácie, ktoré má pracovisko dlhodobo plánované. V rámci týchto operačných výkonov za rok po získaní atestácie 2. stupňa odporkyňa vykonala viac ako 50 obtiažnejších plastických operácií. Odporkyňa nepreukázala relevantným spôsobom, že k týmto operáciám nepotrebovala atestáciu 2. stupňa a z výpovede svedka taktiež vyplynulo, že atestácia odporkyne na pracovisku bola využívaná, resp. do tej
miery, aký mala odporkyňa záujem operácie vykonávať. Stotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že nevyužívaním kvalifikácie by mohlo byť prípadné preloženie na iné pracovisko, resp. zabránenie možnosti vykonávať zákroky. Skutočnosť, že odporkyňa na vlastnú žiadosť rozviazala pracovný pomer dohodou pre finančné dôvody, nepreukazuje nevyužívanie kvalifikácie, naopak, len nasvedčuje tvrdeniu navrhovateľa, že odporkyňa využila možnosť zvýšenia kvalifikácie na jeho pracovisku a na jeho náklady, ktorých nevyčíslenie pri rozviazaní pracovného pomeru nespôsobuje zánik nároku na ich náhradu. Z výpovede svedka T. tiež vyplynulo, že i po atestácii robí lekár bežné zákroky a pokiaľ ide o finančné ohodnotenie, na pracovisku boli traja lekári - svedok ako vedúci lekár a ďalší lekár služobne starší. V dohode účastníkov nebola uvedená podmienka zvýšenia mzdy odporkyne po skončení atestácie, a teda túto otázku z hľadiska využívania kvalifikácie odporkyne súd nepovažoval za rozhodujúcu. Svedok potvrdil, že po atestácii začala odporkyňa robiť estetické výkony samostatne, jednalo sa o najnáročnejšie operácie, za ktoré si pacient platil. Zložením atestácie sa nemení zaradenie lekára na oddelení, ani sa nemení štruktúra pacientov a ani operácií zásadným spôsobom, pretože k tomu dochádza až v priebehu ďalších mesiacov až rokov. Certifikát pre estetické operácie získava lekár až tri roky po zložení atestácií z plastickej chirurgie. Z toho vyplýva, že samotná atestácia nemá zásadne vplyv na bezodkladné zvýšenie mzdy či iné zaradenie /naviac krátko po jej skončení, keď k rozviazaniu pracovného pomeru došlo do jedného roka/. Postup pri získavaní atestácie odporkyňa poznala /a teda i samotné vzdelávanie/ pri získaní atestácie I. stupňa v. r. 1997, preto jej obrana, že jej vzdelávanie neprebiehalo len na IPVZ Praha sa javilo účelové. Súd prvého stupňa nepovažoval za účelné a hospodárne pribrať do konania znalca za účelom posúdenia náročnosti operácií, pretože s prihliadnutím na vykonané dôkazy toto nepovažoval za potrebné, keď nebolo sporné, že odporkyňa vykonávala operácie v odbore plastická chirurgia a samotná náročnosť nepochybne závisí aj od rozsahu záujmu o tieto operácie, pričom i po atestácií vykonáva lekár i bežné, nielen náročné zákroky. Navrhovateľ si uplatnil náklady v celkovej výške 263.523 Kč z čistej mzdy vyplatenej odporkyni; 152.956 Kč z cestovných náhrad vyplatených odporkyni a 17.675 Kč z nákladov predstavujúcich účastnícky poplatok za stáž odporkyne na inštitúte, ktorý zaplatil na základe faktúry č. FVfne 105/1422/1. Odporkyňa sa v zmysle dohody účastníkov zaviazala zotrvať v pracovnom pomere u navrhovateľa po dobu 5 rokov, v opačnom prípade uhradiť navrhovateľovi vynaložené náklady, pričom povinnosť nahradiť náklady sa odporkyni v prípade čiastočného naplnenia jej záväzku zotrvať po dohodnutú dobu u zamestnávateľa, teda navrhovateľa, pomerne zníži. Odporkyňa ukončila atestáciu 2.6.2005, do rozviazania pracovného pomeru 31.5.2006 odpracovala u navrhovateľa 1 rok, preto povinnosť odporkyne na úhradu nákladov sa v rozsahu 1/5- iny znížila a navrhovateľ má nárok na vrátenie 4/5-ín z vynaložených nákladov z celkovej sumy 434.144 Kč. Cestovné náhrady navrhovateľ preukázal cestovnými príkazmi, v zmysle ktorých sa odporkyňa zúčastňovala odbornej stáže - od 2.2.2004 do 30.4.2004 - cestovná náhrada vo výške 39.818 Kč, od 30.6.2004 do 31.7.2004 - cestovná náhrada 12.728 Kč, od 1.8.2004 - 31.8.2004 - cestovná náhrada 13.110 Kč /vyplatená záloha 20.000 Kč, preplatok 6.890 Kč/, od 1.9. 2004 do 30.9.2004 - náhrada 12.402 Kč, od 1.10.2004 do 31.10.2004 - náhrada 13.653 Kč, vyplatená záloha 20.000 Kč, preplatok 6.347 Kč, od 1.11. do 30.11.2004 - náhrada 13.301 Kč, od 1.12. do 31.12.2004 - náhrada 13.506 Kč, od 1.2. do 28.2.2005 - náhrada 14.337 Kč /záloha 20000, preplatok 5663 Kč/, od 8.2. do 9.2. 2005 - náhrada 1354 Kč, od 1. 3. do 31.3. 2005 - náhrada 11.071 Kč, od 1.4. do 30.4.2005
- náhrada 6487 Kč, od 1.6. do 2.6.2005 - náhrada 1189 Kč. Pri vyčíslení náhrady mzdy vychádzal prvostupňový súd zo mzdových dokladov predložených navrhovateľom, ktorý vyplatil odporkyni čistú mzdu v období stáže - 19.991 Kč za 2/04, 24.220 Kč za 3/04, 22.335 Kč za 4/04, 16.546 Kč za 7/04, 24.700 Kč za mesiac 8/04, 23.484 Kč za 9/04, 22.443 Kč za 10/04, 23.484 Kč za 11/04, 24.526 Kč za 12/04, 22.642 Kč za 2/05, 18.551 za 3/05, 17.631 Kč za 4/05, 2.336 Kč za 5/05, 734 Kč za 6/05, spolu 263.513 Kč, pričom neakceptoval obranu odporkyne, že v tomto čase vykonávala operácie, a teda patrí jej mzda. Jedná sa o náhrady v období stáže, a teda činnosť smerujúcu k vykonaniu atestačného konania a v súvislosti s ním. Účastnícky poplatok uhradil navrhovateľ na základe faktúry č. FVfne 105/01422/1 zo dňa 2.6.2005 vo výške 17.675 Kč, o čom predložil doklad. Jednalo sa o stáž odporkyne na KPECH FN u sv. Anny v Brně v termíne od 1.7.2004 - 22.12.2004 a 1.2.2005 - 29.4.2005 /keď podľa potvrdenia FN odporkyňa sa nezúčastnila na vlastnú žiadosť stále nepretržite po celý čas/. IPVZ Praha zastrešovala vzdelávanie v rámci atestačného konania /o tomto postupe musela mať odporkyňa vedomosť z 1. atestácie a tento postup bol potvrdený svedkami/, teda jedná sa o náklady, ktoré sa zaviazala odporkyňa v prípade nesplnenia si svojej povinnosti vrátiť. Jednalo sa o stáž v rámci zvyšovania kvalifikácie, teda nemožno sa stotožniť s argumentáciou, že odporkyňa riadne pracovala. Jednalo sa o náklady, ktoré bezprostredne súviseli so zvýšením kvalifikácie odporkyne. Spolu náklady vynaložené navrhovateľom na zvýšenie kvalifikácie odporkyne predstavovali čistku 434.144 Kč. V zmysle dohody účastníkov /keď odporkyňa zotrvala po ukončení atestácie v trvaní 1 roka namiesto
dohodnutých 5 rokov v pracovnom pomere u navrhovateľa/, znižuje sa jej záväzok o 1/5-inu, t.j. o 86.828 Kč, k úhrade potom zostávajú 4/5-iny vynaložených nákladov vo výške 347.315,20 Kč. V období stáže odporkyňa nebola na pracovisku, nevykonávala v prospech zamestnávateľa žiadnu prácu, avšak čerpala za toto obdobie mzdu a rovnako si uplatňovala nárok na úhradu cestovných nákladov, diét, ktoré jej boli uhradené a takisto bol uhradený poplatok za stáž, teda navrhovateľ hradil poplatky za účasť odporkyne na stáži. Neobstojí tvrdenie odporkyne, že bola vysielaná na pracovné cesty k výkonu kvalifikovanej a špecializovanej lekárskej práce a nie stáží. Vykonanie stáže bolo pre atestáciu II. stupňa nevyhnutné, a teda jej obrana je účelová. Dôkazom toho je aj faktúra uhradená v prospech FN u sv. Anny v Brne, kde je fakturovanou práve konkrétne stáž odporkyne /nie pracovná cesta/. V cestovných príkazoch si odporkyňa nárokovala cestovné, stravné, ubytovanie za jednotlivé obdobia stáže, pričom účel cesty je odborná stáž, povinná odborná stáž, povinný seminár. Nejednalo sa teda o vyslanie na pracovnú cestu za účelom, napr. vykonania operácie v inom zariadení. V dohode účastníkov sa odporkyňa dobrovoľne zaviazala, že v prípade nesplnenia záväzkov uhradí náklady, resp. ich alikvotnú čiastku, navrhovateľovi, pričom v čl. 3 dohody o zvýšení kvalifikácie sú jednoznačne uvedené: a/ náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku za poskytnutie pracovného voľna, b/ cestovné náhrady a c/ účastnícky poplatok. Navrhovateľ preukázal výšku jednotlivých nárokov, ktoré neboli žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené. Povinnosť odporkyne vrátiť uvedené náklady vyplýva z ust. § 143 ods. 3 Zák. práce. V zmysle § 517 ods. 2 O.s.p. súd prvého stupňa priznal úspešnému navrhovateľovi úroky z omeškania odo dňa omeškania do zaplatenia pohľadávky, keď dlžník je v omeškaní s platením peňažného dlhu. Výšku úrokov určil v zmysle Nar. vl. č. 87/95. Z. z. od počiatku omeškania do zaplatenia
- vo zvyšnej časti, kde navrhovateľ uplatňoval rôznu výšku úrokov z omeškania s prihliadnutím na ich zmenu za jednotlivé obdobia, súd zamietol, a to vzhľadom na skutočnosť, že momentom omeškania je daná výška úrokov a táto sa do zaplatenia nemení bez ohľadu na dobu zaplatenia pohľadávky /§ 3, v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu/. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania za súdny poplatok za návrh a odvolanie, ako aj trovy právneho zastúpenia. Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. neúspešnú odporkyňu zaviazal na náhradu trov štátu titulom svedočného a v zmysle § 173 ods. 2 O.s.p. rozhodol o zrušení platobného rozkazu vydaného vo veci.
Proti tomuto rozsudku podala včas a to s výnimkou výroku o zamietnutí časti žaloby a zrušení platobného rozkazu odvolanie len odporkyňa a navrhla ho v napadnutej časti zmeniť v zmysle § 220 O.s.p. tak, že návrh navrhovateľa zamietne resp. v zmysle § 221 O.s.p. zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vec mu vráti na ďalšie konanie. Rozsudok v napadnutej časti napádala z dôvodov postihnutia konania vadami uvedenými v § 221 ods.1 O.s.p; inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; neúplným zistením skutkového stavu, pretože súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; existenciou ďalších skutočností a iných dôkazov, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 O.s.p.) a vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení aj nesprávnym právnym posúdením veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.). Odvolateľka uviedla, že jej nevznikla povinnosť k úhrade nákladov z dôvodu, že navrhovateľ ako zamestnávateľ nevyužíval v posledných dvanástich mesiacoch po dobu najmenej šesť mesiacov kvalifikáciu, ktorú si zvýšila. V zmysle § 143 ods. 7 písm. d) Zákonníka práce je jedným z dôvodov vylučujúcich vznik nároku zamestnávateľa na náhradu nákladov skutočnosť: „Jestliže zaměstnavatel nevyužíval v posledních dvanácti měsících po dobu nejméně šest měsíců kvalifikace, kterou si zaměstnanec zvýšil“. Z výpovede svedka MUDr. P. T., ktorý na pojednávaní 13. júna 2013 uviedol, že od atestácie do ukončenia pracovného pomeru urobila odporkyňa 50 až 60 zložitejších operácií s tým, že najdôležitejšiu operáciu urobila pred atestáciou, je zrejmé, že na jej neskoršiu činnosť spočívajúcu vo výkone zložitých operácií nemala vplyv skutočnosť, či mala alebo nemala atestáciu v odbore plastická chirurgia. Žiaden z chirurgických výkonov, ktorý uskutočnila po získaní atestácie nevyžadoval atestáciu v odbore plastická chirurgia. Súd prvého stupňa však uvedené v závere dokazovania vôbec nevzal do úvahy a vôbec sa k tomu nevyjadril, ale sa iba obmedzil na konštatovanie, že nevyužívaním kvalifikácie by mohlo byť iba prípadné preloženie na iné pracovisko a zabránenie možnosti vykonávať zákroky. Predmetný záver nie je správny a žiadnymi dôkazmi nepodložený, keďže vykonávala prácu na rovnakom oddelení pred atestáciou i po nej, pričom bolo treba odlíšiť, na ktorú prácu bola potrebná atestácia v odbore plastická chirurgia a na ktorú nie. Ak zo záverov dokazovania vyplynulo, že na žiaden zo zákrokov po získaní kvalifikácie nebola potrebná získaná atestácia v odbore plastická chirurgia, ale tieto mohla vykonávať i so skôr získanou atestáciou, tzn. že zamestnávateľ nevyužíval jej kvalifikáciu a preto nemal nárok na náhradu nákladov. Navrhovateľ sa domáha zaplatenia náhrady nákladov na základe dohody o zvýšení kvalifikácie uzatvorenej 30. januára
2004 v Českých Budějoviciach. V zmysle predmetnej dohody má byť toto vzdelávanie ,, při studiu: Spec. prupr. v oboru oboru plastická chirurgie“, obor: lékařka“, na škole: IPVZ Praha. Podľa dohody druhy nákladov, ktoré by mal zamestnanec údajne hradiť sú: a) náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku za poskytnuté dni pracovného voľna, b) cestovné náhrady a c) účastnícky poplatok. Počas obdobia rokov 2004 až 2005 bola viackrát na základe cestovných príkazov vyslaná na pracovnú cestu do nemocníc - KPECH FN u sv. Anny v Brne a KPCH FNKV v Prahe a nie do inštitútu postgraduálneho vzdelávania v Prahe „IPVZ Praha“, ktoré malo byť vzdelávacím zariadením, na ktoré sa vzťahuje dohoda o zvýšení kvalifikácie. V nemocniciach v Brne uskutočňovala výkon práce lekárky s plnou pracovnoprávnou, občianskoprávnou i trestnoprávnou zodpovednosťou za vykonanú prácu, čo potvrdil aj svedok MUDr. T., ktorý uviedol, že na pracoviskách v Brne alebo v Prahe pred atestáciou lekár pracuje individuálne a pokiaľ je aktívny, robí aj zložitejšie operácie a to aj samostatne, vykonáva tam prácu lekára. V konaní tak nebolo sporné, že v nemocniciach v Brne a v Prahe vykonávala prácu lekárky individuálne a samostatne, pri výkone práce mala vedúceho zamestnanca - primára a jej zamestnávateľ ju tam poslal vykonávať prácu. Navrhovateľ jej pri vyslaní na uvedené pracoviská dal cestovný príkaz, ktorý nemohla nerešpektovať bez porušenia pracovnej disciplíny. Keďže počas pôsobenia v nemocniciach v Brne a v Prahe vykonávala prácu lekárky za výkon tejto práce jej patrila mzda, resp. odmena, preto je irelevantný argument, ktorý uvádzal súd prvého stupňa, že vykonanie takejto praxe lekárky je potrebné pre ďalšie vzdelávanie alebo nie. Vyplatená mzda tak nepredstavovala náklady navrhovateľa, ktoré vynaložil na zvýšenie kvalifikácie odporkyne. Podľa súdu prvého stupňa dôkazom toho, že išlo o vykonanie stáže a nie o pracovné cesty za účelom napríklad vykonania operácie v inom zariadení je “Faktúra uhradená v prospech FN u sv. Anny v Brne, kde je fakturovanou práve konkrétna stáž odporkyne“. O predmetnej faktúre sa dozvedela až z podanej žaloby. Výkon práce lekárky bez nároku na mzdu by bol absurdný a v rozpore s Ústavou SR a ak právne predpisy ČR umožňujú takýto výkon práce bez poskytnutia mzdy, potom v konaní uplatňuje výhradu verejného poriadku podľa ustanovenia § 36 Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom podľa ktorého „Právny predpis cudzieho štátu nemožno použiť pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečila takým zásadám spoločenského štátneho zriadenia SR a právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať“. V zmysle článku 36 písm. a) Ústavy SR je každému garantované právo na odmenu za vykonanú práci, preto slovenské súdy nemôžu priznať zamestnávateľovi právo na vrátenie mzdy (náhradu mzdy), pokiaľ zamestnanec vykonával prácu a je jedno či táto je označovaná ako stáž alebo nie. Ak by výkon práce lekárky považoval súd za študijné voľne treba uviesť, že jej potom v nemocniciach v Brne a v Prahe neposkytovalo vzdelávacie zariadenie IPVZ v Prahe, ale uvedené subjekty. Nemocnice v Brne a v Prahe sú samostatné akreditované pracoviská a ako vyplýva z vykonaného dokazovania nemajú žiaden právny vzťah so vzdelávacím zariadením IPVZ v Prahe. Z dohody o zvýšení kvalifikácie vyplýva, že táto dohoda sa týka vzdelávania na škole IPVZ v Prahe a nie v nemocniciach v Brne alebo v Prahe, ktoré sú samostatné vzdelávacie zariadenia, preto by mal mať navrhovateľ nárok iba na nároky v súvislosti so vzdelávacím zariadením IPVZ v Prahe a s tým spojené cestovné náhrady a účastnícky poplatok zaplatený tomuto zariadeniu, t.j. najmä povinné semináre na tomto zariadení, vykonanie atestácie týmto zariadením a študijné voľno počas toho, keď nevykonávala činnosť lekárky, ktoré predchádzalo atestáciám. Odvolateľka taktiež uviedla, že ju navrhovateľ nikdy nevyzval na zaplatenie žalovanej sumy a o tom, že si uplatňuje žalovaný nárok sa dozvedela až z podaného návrhu, preto návrh bol podaný predčasne a neoprávnene, keďže v čase jeho podania prípadný nárok navrhovateľa nebol ešte splatný. V zmysle ustanovenia § 253 ods. 2 Zákonníka práce platí, že „Není li doba uspokojení nároku ustanovená právním předpisem nebo určená v rozhodnutí nebo dohodnutá, musí byť nárok uspokojen do dnu ode dne, kdy o uspokojení oprávněný účastník požádal“. Konanie pred súdom prvého stupňa vykazovala aj procesnoprávne vady, keď súd prvého stupňa, keď súd prvého stupňa v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné čo vyplýva aj zo zápisníc súdu z pojednávaní, v ktorých nie je o týchto procesných úkonoch uvedené nič. Z uvedeného dôvodu sa tak odporkyňa z písomného vyhotovenia rozsudku dozvedela, že súd považoval v konaní za preukázané: a) že navrhovateľ využíval kvalifikáciu odporkyne v odbore plastická chirurgia, b) že nebolo sporné, že odporkyňa vykonávala operácie v odbore plastická chirurgia a c) že predmetom kvalifikačnej dohody bola aj mzda odporkyne za výkon lekárskej činnosti na pracoviskách KPECH FN u sv. Anny v Brne a KPCH FNKV v Prahe a FN Bulovka, d) že IPVZ Praha zastrešovala vzdelávanie v rámci atestačného konania a e) že pohľadávka navrhovateľa je splatná 6.júna.2006. Taktiež súd prvého stupňa aplikoval v konaní české právne normy, ktoré neboli vôbec preukázané, keď v zmysle ustanovenia § 121 O.s.p. v konaní netreba dokazovať právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov SR a záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku ES a Úradnom vestníku EÚ, avšak v predmetnom konaní boli použité právne normy platné v Českej republike, ktoré neboli zverejnené ani v Zbierke zákonov SR a ani
v Úradnom vestníku ES a v Úradnom vestníku EÚ. Navrhovateľ však v konaní žiadnu z aplikovaných právnych noriem nepreukázal. V konaní neboli vykonané ani navrhované dôkazy, keď už na pojednávaní dňa 30. apríla 2013 bolo odvolateľkou navrhnuté, aby bol do konania pribratý znalec príslušného odboru, ktorý by posúdil, či sa pri operáciách využívala získaná kvalifikácie odporkyne alebo nie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, keď vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zrušiť vrátane súvisiacich a taktiež odvolaním napadnutých výrokov o trovách konania účastníkov a štátu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p. je povinnosťou súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní.
Zaradenie ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. do zákona malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhovaných dôkazov (ne) treba vykonať. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosť rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu. Preto bolo potrebné, aby súd na pojednávaní zhrnul, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré z týchto tvrdení zostali sporné, prípadne, ktoré navrhnuté dôkazy nevykoná.
Zo spisu vyplýva, že v danej veci súd prvého stupňa nedodržal zákonom stanovený postup v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. a v nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (II ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/18/2010).
Z obsahu zápisníc o pojednávaní na súde prvého stupňa nevyplýva, že by v konaní boli i účastníci oboznámení so spornými a nespornými skutkovými okolnosťami na viac, ak v predchádzajúcom rozsudku súdu prvého stupňa bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Tu bolo potrebné predvídateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa docieliť tým, že prvostupňový súd mal účastníkov oboznámiť so svojím odlišným názorom a tým dať možnosť sa k tomuto odlišnému názoru vyjadriť.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že sporové konanie je vedené zásadou aktívnej účasti účastníkov konania, (účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná - § 120 ods. 1, veta prvá a druhá O.s.p.). Výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1, veta tretia O.s.p.).
Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní súdu prvého stupňa došlo k odňatiu prístupu odporkyne k súdu a tým i k vade podľa § 221 písm. f/ O.s.p..
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania a tiež pri rozhodovaní.
Súd prvého stupňa vyhovel návrhu z dôvodu, že odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že by jej kvalifikáciu získanú 2. atestáciou navrhovateľ nevyužíval. Odporkyňou označený dôkaz znaleckým posudkom bol vyhodnotený ako ,,nadbytočný“, pričom je treba uviesť, že nadbytočným je taký dôkaz prostredníctvom ktorého majú byť objasňované skutočnosti, ktoré počas konania už boli spoľahlivo preukázané inak (inými dôkazmi) alebo ktoré sú podložené zhodnými tvrdeniami účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.). Pokiaľ súd prvého stupňa odmietol vykonať účastníkom označený dôkaz preto, že je ,,nadbytočný“, je tým samo o sebe vylúčené, aby rozhodol vo veci samej v neprospech tohto účastníka z dôvodu neunesenia dôkazného bremena.
V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana (K.c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim.
Na základe uvedených právnych záverov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil, pretože postupom súdu prvého stupňa bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Po vrátení veci súd prvého stupňa vo veci bude konať na základe podaného návrhu, konanie povedie spôsobom zodpovedajúcim dôslednej aplikácii ust. § 118 O.s.p., vedený naznačenými úvahami a závermi odvolacieho súdu, podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až po splnení uvedeného opätovne rozhodnúť o veci i o trovách konania (prvostupňového aj odvolacieho). Odvolací súd považoval za potrebné sa vyjadriť aj k odvolacej námietke odporkyne spočívajúcej v tom, že prvostupňový súd aplikoval v konaní české právne normy, ktoré neboli vôbec preukázané, keď v zmysle ustanovenia § 121 O.s.p. v konaní netreba dokazovať právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov SR a záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku ES a Úradnom vestníku EÚ, avšak v predmetnom konaní boli použité právne normy platné v Českej republike, ktoré neboli zverejnené ani v Zbierke zákonov SR a ani v Úradnom vestníku ES a v Úradnom vestníku EÚ je treba uviesť, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že (s ohľadom na zásadu iura novit curia- súd pozná právo), že predmetom dokazovania nemôžu byť právne predpisy a to aj napriek tomu, že táto zásada sa uvádza vo vzťahu k predpisom uverejneným alebo oznámeným v Zbierke zákonov SR a záväzným aktom, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku ES a Úradnom vestníku EÚ, ale je možné vo všeobecnosti ju aplikovať aj na cudzozemské právo, pretože predmetom dokazovania sú len skutočnosti tvrdené účastníkmi, resp. ktoré vyjdú v konaní inak najavo. Súd môže získať znalosti o cudzom práve tak vlastným štúdiom alebo vyjadrením Ministerstva spravodlivosti SR.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.