Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoE/241/2014

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Q., s.r.o., Q. XX, M., E.: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 42, proti povinnej: O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom v X., S. H. XX, o vymoženie 804,28 eura s prísl. a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 16.4.2014, č.k. -35 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu.

V rozsiahlom odôvodnení súd prvého stupňa v podstate uviedol, že považoval zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinnou za spotrebiteľskú zmluvu a na uvedený právny vzťah použil spotrebiteľské právne normy, t.j. o spotrebiteľských úveroch, a smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou tejto zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa nachádzala rozhodcovská doložka, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Rozhodcovskú doložku považoval súd za neplatnú v zmysle . Keďže neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt, na základe vyššie uvedených skutočností súd exekúciu zastavil. Zároveň uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, nebol dostatočne zistený skutkový stav (nebolo vykonané dokazovanie) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Oprávnený podal odvolanie podľa v spojení s teda pre odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania - osobitne oprávnenému- viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky.

Uviedol, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18.4.2011, sp. zn. a na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Konštatoval, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Zhodnotil, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom (ak tak navrhne dodávateľ) v rozhodcovskom konaní je podľa a neprijateľnou podmienkou. Pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov.

V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. , z ktorého vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného. Súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci, ako exekučnému súdu neprináleží. Prekročil tak mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality.

Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Žiadal, aby súd postupom podľa (ďalej len „“) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá .

Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní, len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu.

K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie z dôvodu jeho postavenia, ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.

Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie.

Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Zdôraznil, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav (nevykonal náležité dokazovanie), čím bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom (konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci). V poslednom bode namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Exekučný súd je totiž v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi (ktorá je podľa názoru oprávneného platná). Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere, ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa a nasl. , pričom v zmysle na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia . Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v , a zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať

náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo zmluvy nesplnil.

V návrhu na prerušenie konania postupom podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ oprávnený poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ako aj jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní.

Poukázal aj na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice rady 93/13/EHS. Zdôraznil, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernice rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinná a súdny exekútor zostali v odvolacom konaní nečinní.

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s (ďalej len „“) rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa , , ako aj konanie mu predchádzajúce, bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( ). Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút (prieskumnú právomoc exekučného súdu). Uvedené ustanovenie umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Oprávnený spochybnil, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Vychádzal z toho, že bola uzavretá podľa (jedná sa o tzv. absolútny obchod).

K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Znamená to, že primárne sa použije lex specialis (v danom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch), a iba ak ten určitú otázku neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe úprava uvedená v (nielen ako doplnková právna úprava), ako úprava korigujúca prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného. V praxi to znamená, že sa môže uplatniť len tam, kde jeho aplikovanie neobmedzuje a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

V konaní oprávnený netvrdil, že v danej veci povinný zmluvu uzatváral ako podnikateľ, prípadne že mu bol úver poskytnutý na výkon jeho zamestnania alebo povolania. Ak súd prvého stupňa zmluvu o úvere posúdil podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa , jedná sa o posúdenie v súlade a v medziach zákona.

Nedôvodná je aj námietka oprávneného, že zmluvu o úvere nemožno posúdiť podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jej predmetom nie je tovar alebo služba: Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ oprávneným citované ustanovenie § 4 ods. 2 uvádza, že zmluva obsahuje napr. opis tovaru alebo služby, cenu tovaru, atď., tak tovarom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch sú aj peňažné prostriedky a oprávnený nespochybnil, že povinnému peňažné prostriedky poskytol. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 2 písm. b/ zákona, v ktorom sa výslovne uvádza, že spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, z čoho taktiež vyplýva, že predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj poskytnutie peňažných prostriedkov.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. ). Zároveň má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky. Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný (po stránke formálnej a materiálnej), či oprávnený a povinná sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je

prekludované. Ide o podmienky exekučného konania, ktoré exekučný súd skúma počas celého konania, nakoľko prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania (z úradnej moci).

Nič na tom nemení ani skutočnosť, že povinná z rozhodcovského rozsudku bola v rozhodcovskom konaní pasívna a nepodala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2012, sp. zn. , princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Znamená to, že aj keď účastník rozhodcovského konania (spotrebiteľ) nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

K namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, sa vychádza predovšetkým z tvrdení oprávneného a povinnej, z predložených listín a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu (vrátane do neho založených listín). Vzhľadom na to oboznamovanie sa s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre zastavenie exekúcie sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinnej.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd namietaný postup súdu prvého stupňa, pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky, za súladný so zákonom aj s .

Za neodôvodnenú považuje aj žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade veta práva a druhá Exekučného poriadku s .

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd tiež poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá nie je v súlade s právnym názorom oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (napr. podľa rozsudku Súdneho dvora Pannon C- 243/08 vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. ako nekalú. Tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02.).

Z tohto dôvodu nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva, čo je základnou podmienkou prípustnosti prerušenia konania (išlo by o tzv. umelo vyvolaný spor - viď rozhodnutie vo veci 104/75 - Foglia v. Novello - 1980 ECR 745).

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom C- 40/08) sa odvolací súd ďalej zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 13.3.2008.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená.

v ustanovení za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. V zmysle je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti ( ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

V tejto súvislosti nie je podstatný ani doslovný preklad neprijateľnej podmienky uvedenej v písm. q) bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS, ale skutočnosť, že rozhodcovská doložka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše, citovaná smernica v čl. 8 umožnila členským štátom prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Teda ak je aj neprijateľná podmienka obsiahnutá v upravená prísnejšie, ako v samotnej smernici, za účelom dosiahnutia maximálnej ochrany spotrebiteľa, takéto znenie nie je v rozpore s účelom a obsahom tejto smernice (čo je rozhodujúce).

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky totiž reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom

- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v a , preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa .

Rozhodcovská zmluva (ktorá má formu rozhodcovskej doložky) je neplatná aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy podľa o rozhodcovskom konaní, lebo nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní (o úprave formy rozhodcovskej zmluvy) v je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp. zn. ).

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom (ide o nulitný právny akt). Neboli teda splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

K námietke odvolateľa týkajúcej sa opätovného preskúmania podmienok exekučného konania odvolací súd uvádza, že prihliadať na splnenie podmienok konania je úlohou súdu v každom štádiu konania

(z úradnej moci). V prípade, ak súd prvého stupňa v priebehu exekúcie zistil, že vymáhaný nárok je v rozpore so zákonom (ako je uvedené vyššie), v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, bol oprávnený exekúciu zastaviť aj bez návrhu. Vada rozhodcovského rozsudku spočívajúca v jeho nespôsobilosti byť exekučným titulom je tak závažným nedostatkom konania, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú musí byť exekúcia zastavená.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol a napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie, o ktorom súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonnou úpravou, ako vecne správne podľa potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.