Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-169-2014.pdf
PDF · 91.26 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/169/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o. so sídlom Lomnického 7/1705, Praha 4, Česká republika, IČO: 247 85 199, zastúpený KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Nám. SNP 17, Banská Bystrica, proti odporcovi: M. Q., narodený XX.X.XXXX, bytom T. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, odporca a vedľajší účastník zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, o zaplatenie 1.473,69 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. októbra 2013, č.k. 15C/106/2013-126, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej p o t v r d z u j e.
II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania m e n í takto:
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia 289,48 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.
Odporcovi náhradu trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a.
III. Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporcu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 79,41 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám jeho právneho zástupcu.
IV. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol v celom rozsahu návrh, ktorým sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal peňažného plnenia titulom dlhu z úveru poskytnutého na kúpu motorového vozidla a titulom nárokov z odstúpenia od úverovej zmluvy. Odporcovi i vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane priznal náhradu trov konania proti navrhovateľovi.
V napadnutom rozhodnutí vychádzal okresný súd zo skutkových zistení, že právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcovi úver na kúpu ojazdeného osobného motorového vozidla, ktorý bol zabezpečený záložným právom k vozidlu. Úver bol odporcom splatený iba čiastočne a z dôvodu omeškania odporcu došlo k realizácii záložného práva a k odstúpeniu od úverovej zmluvy. Návrhom uplatnený peňažný dlh, ktorý navrhovateľ voči odporcovi evidoval po jeho čiastočnom plnení, realizácii predaja zálohu a odstúpení od zmluvy, považoval okresný súd za nedôvodný, pretože právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého odstúpením od zmluvy považoval na námietku odporcu za premlčané v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 Občianskeho zákonníka (OZ). Použitie Občianskeho, a nie Obchodného zákonníka na otázku premlčania a odstúpenia od zmluvy odôvodnil okresný súd tým, že úverová zmluva mala charakter spotrebiteľskej zmluvy (§ 52 a násl. OZ), v dôsledku čoho bolo potrebné považovať dohodu o voľbe Obchodného zákonníka za neplatnú pretože spôsobuje nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (§ 53 OZ). Za významné nepovažoval okresný súd to, že úverová zmluva je absolútnym obchodom, pretože právna úprava spotrebiteľských zmlúv má kogentný charakter a je upravená iba Občianskym a nie Obchodným zákonníkom. Uzavretú úverovú zmluvu posúdil okresný súd súčasne ako spotrebiteľský úver (Zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) a poukázal, že v prípade odstúpenia odkazuje uvedený zákon na použitie § 48 OZ. Podľa Občianskeho zákonníka je preto v danom prípade potrebné posúdiť aj účinky odstúpenia od zmluvy. Charakter spotrebiteľského úveru má v danom prípade podľa okresného súdu za následok i to, že pre chýbajúce náležitosti zmluvy je úver poskytnutý na jej základe bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 Zák. č. 258/2001 Z.z.). Za absentujúcu náležitosť považoval okresný súd konečnú splatnosť úveru (§ 4 ods. 2 písm. g Zák. č. 258/2001 Z.z.) a priemernú hodnotu RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. k) Zák. č. 258/2001 Z.z.
Výrok o náhrade trov konania odôvodnil okresný súd ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane priznal plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov právneho zastúpenia rozhodol okresný súd podľa Vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože okresný súd vec nesprávne právne posúdil a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav. Navrhovateľ žiadal aj náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ nesúhlasil s posúdením odstúpenia a premlčania podľa Občianskeho zákonníka a považoval ho za nesprávne. Poukázal na to, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom a od použitia Obchodného zákonníka sa v tomto prípade nemožno odchýliť ani dohodou. To súčasne nevylučuje, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, s ktorým záverom sa navrhovateľ stotožnil, no nepovažoval za správne, aby v takom prípade bolo vždy použité akékoľvek ustanovenie, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. Otázky premlčania ako aj odstúpenia od zmluvy je podľa navrhovateľa potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, pretože sa jedná o zákonnú úpravu a nie o zmluvné dojednania. Navrhovateľ citoval viaceré rozhodnutia okresných a krajských súdov, v ktorých boli vyslovené závery v prospech použitia Obchodného zákonníka v obdobných prípadoch úverového vzťahu. V otázkach premlčania konštatovali správnosť použitia Obchodného zákonníka aj v spotrebiteľských vzťahoch, či v spotrebiteľských úveroch. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že použitie Občianskeho zákonníka je súdmi všeobecne v úverových vzťahoch nesprávne založené na tom, že veritelia uzatvárajú dohody o voľbe Obchodného zákonníka v úmysle oslabiť ochranu spotrebiteľa. Pritom je však v prípade úveru použitie Obchodného zákonníka založené nie dohodou zmluvných strán ale priamo zákonom. Uvedené použitie nekalej dohody o voľbe Obchodného zákonníka by pripadalo do úvahy pri zmluve o pôžičke, ktorou však zmluva s odporcom nebola a navrhovateľ uvádza viacero skutočností, prečo sa v danom prípade jedná o zmluvu o úvere. Za nesprávny považoval navrhovateľ i záver o tom, že zákon o spotrebiteľských úveroch je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, pretože pri úprave možnosti odstúpenia odkazuje na § 48 OZ, čo pri odstúpení od zmluvy zakladá nutnosť aplikácie Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ tu uviedol, že predmetný odkaz smeruje k najvšeobecnejšej možnosti odstúpenia od zmluvy podľa § 48 OZ, ktorá však zahŕňa aj možnosť odstúpenia od zmluvy podľa § 344 Obchodného zákonníka. V otázke odstúpenia sú tak Občiansky zákonníka ako aj Obchodný zákonník rovnocenné všeobecné predpisy ku špeciálnej úprave odstúpenia podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. K problematike konkurencie občianskoprávnej a obchodnoprávnej úpravy navrhovateľ uzavrel, že v úverová zmluva sa bude Obchodným zákonníkom spravovať vždy, bez ohľadu na to, či medzi účastníkmi dôjde k platnej dohode o použití Obchodného
zákonníka alebo nie. Použitie Obchodného zákonníka nevylučuje ani kogentná úprava spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, v porovnaní s úpravou Občianskeho zákonníka sa jedná o rovnocennú zákonnú úpravu, medzi ktorými neprichádza do úvahy konkurencia z hľadiska výhodnosti pre spotrebiteľa. Otázky premlčania ako i odstúpenia od zmluvy sú pre obe zmluvné strany upravené rovnako tak v Občianskom ako aj v Obchodnom zákonníku.
V ďalšom navrhovateľ nesúhlasil so záverom okresného súdu o absencii konečnej splatnosti úveru a absencii údaja o priemernej RPMN. Jednak uviedol, že Smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES už konečnú splatnosť úveru nevyžaduje, ako aj to, že úverová zmluva oba údaje obsahovala a napokon, že bezúročný a bez poplatku je úver až vtedy, ak neobsahuje žiadnu z náležitostí odkazovaných v § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Inak by totiž zákonodarca formuloval text tak, že za bezúročnú a bez poplatkov ak neobsahuje čo i len niektorú z požadovaných náležitostí. Čo sa týka požadovaných poplatkov, tieto boli podľa navrhovateľa riadne uvedené v zmluve a odporca mal možnosť sa s nimi oboznámiť.
Navrhovateľ napokon nesúhlasil s priznaním náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi, pretože jeho trovy považoval za neúčelné, pokiaľ už bolo právne zastúpenie rovnakého obsahu poskytnutú priamo odporcovi.
Odporca a vedľajší účastník žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s napadnutým rozhodnutím a jeho záver o správnosti použitia Občianskeho zákonníka považoval za správny. Na jeho podporu citoval viaceré rozhodnutia súdov SR. Rovnako za správny považoval výrok o náhrade trov konania, pretože trovy vedľajšieho účastníka sú v spotrebiteľských sporoch účelné.
Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že v napadnutom výroku vo veci samej je potrebné rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Vo výroku o náhrade trov konania neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozhodnutia, preto v tomto výroku rozhodnutie krajský súd zmenil podľa § 220 O.s.p. Krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/ citovaného zákonného ustanovenia.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) .
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný podľa súdnej praxe v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Preskúmaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť citovaného dôvodu na odvolanie.
Navrhovateľ v konaní zotrvával na stanovisku, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto sa naň majú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
V konaní nebolo sporu o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že odporca nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Rovnako je jednoznačne zrejmé, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Jedná sa teda o spotrebiteľskú zmluvu,
ktorá ani postúpením pohľadávky nezmenila uvedený spotrebiteľský charakter. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR vo veci sp.zn. 5M Cdo 20/2009). Podľa judikatúry Súdneho dvora je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti.
Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19. júna 2013, č.k. IÚS 402/2013-10. Jedná sa tak o novšie rozhodnutie, než tie, na ktoré poukazuje navrhovateľ vo svojom odvolaní, a preto pokiaľ súd rieši rovnakú alebo analogickú právnu otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená, je v súlade s princípom právnej istoty v zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto rozhodnutie rešpektovať.
Vzhľadom na uvedené tak bola zásadná otázka napadnutého rozhodnutia o použití Občianskeho zákonníka v úverovom spotrebiteľskom vzťahu vyriešená vo výsledku okresným súdom správne. Preto boli správne aj závery okresného súdu o premlčaní uplatneného práva vychádzajúce z aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a vecne správny na nich založený výrok, ktorým súd návrh v celom rozsahu zamietol. Samotné premlčanie práva bolo dostatočným dôvodom pre zamietavé rozhodnutie okresného súdu, preto sa krajský súd správnosťou ďalších výlučne hmotnoprávnych dôvodov zamietnutia návrhu uvádzaných okresným súdom nezaoberal.
Navrhovateľ však čiastočne dôvodne namietal správnosť výroku o náhrade trov konania, ktoré považoval za neúčelné, pokiaľ sú vynaložené za identickú právnu službu poskytnutú zároveň účastníkovi aj vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane. Tu je potrebné dať navrhovateľovi za pravdu v tom smere, že na strane odporcu a vedľajšieho účastníka sa jednalo o obsahovo i personálne identickú právnu pomoc. Odporcovi sa jej tak dostávalo za situácie, kedy mal identickú právnu pomoc advokáta už zabezpečenú prostredníctvom vedľajšieho účastníka vystupujúceho v konaní na jeho podporu. Postup odporcu, ktorý si volí platenú právnu pomoc v situácii, kedy sa mu identická služba dostáva bezplatne prostredníctvom vedľajšieho účastníka je z pohľadu odporcu ekonomicky iracionálny, a tak sa javí, že v danej situácii nie je účelom právneho zastúpenia odporcu poskytnutie právnej pomoci, pretože tá sa mu už dostala, ale iba násobenie trov právneho zastúpenia za tú istú službu prostredníctvom zvyšovania počtu zastúpených v tom istom konaní. Pretože právne zastúpenie bolo v danom prípade poskytnuté skôr vedľajšiemu účastníkovi a až následne odporcovi, bol to neskôr zastúpený odporca, na koho strane sa jednalo o neúčelne vynaložené trovy konania a nie skôr zastúpený vedľajší účastník. V konaní, kde na strane účastníka vystupuje ako vedľajší účastník združenie na ochranu spotrebiteľa a účastník i združenie využívajú platenú právnu pomoc advokáta s identickým obsahom, sú trovy právneho zastúpenia účelne vynaložené len na strane toho, komu bola právna pomoc v konaní poskytnutá skôr. Skorším poskytnutím právnej pomoci treba rozumieť skoršie udelenie plnomocenstva na zastupovanie v konaní. Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej bola odporcovi priznaná náhrada trov konania zmenil podľa ust. § 220 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal pre ich neúčelnosť (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle uvedeného princípu účelnosti trov len na strane jedného z dvojice účastník a vedľajší účastník na jeho strane, rozhodol krajský súd aj o náhrade trov odvolacieho konania. Tie považoval za účelne vynaložené len na strane vedľajšieho účastníka a odporcovi ich preto nepriznal. O trovách odvolacieho konania vedľajšieho účastníka rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane úspešného odporcu priznal plnú náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Trovy spočívajú v odmene 71,37 Eur za vyjadrenie k odvolaniu
vo veci samej podľa § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. + režijný paušál 8,04 Eur priznaný podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .