Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Scud/1/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Margdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcov 1/ B. E. - F., so sídlom N. XXX/ X, M., 2/ G. D. B.U., bytom N. N., B. republika 3/ V. J. B., bytom B. M. XXXX/, D., B. republika, 4/ W. L. bytom M. XX, Y., B. republika, 5/ V. N., bytom M. XX/XX, D., B. republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom Masaryková 2, Prešov proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie so sídlom Bratislava, 29. augusta č. 8 a 10 o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.decembra 2013, č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.decembra 2013, č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.decembra 2013 a č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25.novembra 2013 na základe žaloby takto

rozhodol:

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcom v 2.,4. a 5. rade konanie z a s t a v u j e.

Vo vzťahu k žalobe žalobcu v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej číslo XXXXX-X / XXXX - BA zo dňa 18. decembra 2013 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka B. č. XXXXX - XX/XXXX - B. zo dňa 14. augusta 2013 podľa , a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobcovi v 3. rade nahradiť trovy konania vo výške 426,12 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu v 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

Vo vzťahu k žalobcom v 1., 2.,4 a 5 rade náhradu trov konania účastníkom n e- p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18. 12. 2013 žalovaná podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. Z.z. o sociálnom poistení ( ďalej len „ zákon o sociálnom poistení“ ) vo veci odvolania žalobcu v 1. a 2.. rade proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka B. ( ďalej len „prvostupňový správny orgán“ ) č.XXXXX - XX/XXXX -B. zo dňa 14.8.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia rozhodla tak, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol tak, že žalobcovi v 2.rade ako zamestnancovi zamestnávateľa - žalobcu v 1.rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 1.12.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v 1.rade v zákonom stanovenej lehote odvolanie , v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia. Poukázal na neúplné zistenie skutočného stavu veci a nesprávne právne posúdenie zo strany prvostupňového správneho orgánu. Odvolával sa na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. 4. 2004, ako aj na definíciu zamestnanca podľa zákona číslo a zákona o sociálnom poistení. Namietal porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči týmto zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Iní zamestnanci, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu, ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, kde Sociálna poisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej.. Zamestnanec vykonáva prácu na pozícii reklamný a marketingový poradca, jeho náplňou je distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. Počas kontroly bola prvostupňovému správnemu orgánu predložená pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky. Tieto podklady, hoci boli riadne predložené, neboli podkladom rozhodnutia: Prvostupňový správny orgán vychádzal len z irelevantných skutočností. Uviedol, že všetky povinnosti zamestnávateľa si riadne plní. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že na základe zákona nepatrí do kompetencie prvostupňového správneho orgánu vykonať kontrolu výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. V tejto vlasti je kompetentný Inšpektorát práce, ktorý kontrolu aj vykonal a nezistil žiadne pochybenia alebo nedostatky. Na základe týchto skutočností prvostupňový správny orgán vo veci konal v rozpore s nariadením a sú zákonom.

Ďalej uviedla, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie aj žalobca v 2. rade, ktorý sa v zmysle § 173 ods. 1 zákona o sociálnom poistení tiež považuje za účastníka konania. V podanom odvolaní namietal tie isté skutočnosti ako žalobca v 1 rade a žiadal, aby žalovaná rozhodnutie ako odvolací orgán zrušila.

Žalovaná konštatovala, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou.

Citovala ustanovenia § 4 ods.1, § 7 ods. 1 písm. c) bod prvý, § 3 ods.1 písm. a) , § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods.1 písm. a) , § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a dôvodila, že žalobca v 1.rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. T.-Z/XXXX/XXXXX - XXXXX zo dňa 21. 1. 2011. V živnostenskom registri Okresného úradu M. je zapísaný pod číslom XXX- XXXXX . Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania žalobcu v 1.rade XXX XX M., H. XXX/X ( do 18. 11. 2013 XXX XX M., N. XXX/X, do 3. 9. 2013 XX XX B. . XX. I. XXX ). V registri zamestnávateľov je vedený od 1. 2. 2011. Žalobca v 2.rade - zamestnanec je vedený v registri poistencov Slovenskej poisťovne od 1. 2. 2011.

Ďalej dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1. 5. 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. 6. 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady ( EHS) č. 574/1972 zo dňa 21. 3. 1972. Od 1. 5. 2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia. Nariadenie ( ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29. 4. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. 9. 2009 ( ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES ) č. 987/2009 zo dňa 16. 9. 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie číslo 883/2004 ( ďalej len „vykonávacie nariadenia“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Citovala článok 11 (3) (a) základného nariadenia , podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje,

ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činností dvoch alebo viacerých členských štátov. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6.2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska ak podstatnú časť svojej činnosti vykonávala v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3 ) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského žalobu, v, ktorom vykonáva činnosti ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade so článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Argumentovala, že na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 zo dňa 18. 3. 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylov v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu ( v danom prípade miesta výkonu práce ).

Poukázala na skutočnosť že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, v ktorej sa uvádza, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení bola inštitúciách sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu , v danom prípade Sociálna poisťovňa .

Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú Sociálna poisťovňa nevykonáva podľa zákona o sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na uplatňovanie uplatniteľnej legislatívy. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činností zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 1. 2. 2011 do 11. 3. 2013 vykonala dňa 7. 3. 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka B. a dňa 11. 3. 2013 Sociálna poisťovňa, pobočka M., z dôvodov, že miesto podnikania žalobcu v 1. rade sa od 4. 9. 2013 nachádza vo M.. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činností a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii ,Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom alebo občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy, ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje mnoho

usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C - 73/06 termíny na základe, ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov medzi, ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správny a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené je zrejmé že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritériá spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitostí, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Uviedla, že v rámci vykonávanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka B. zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti B., XX. I. XXX neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová stránka patriaca súkromnej osobe na, ktorej je uvedené meno B. E.- F.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len stránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu M., N. X. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka M. poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese M. , N. X, je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy , v priestoroch hotela L., H. ulica, M.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi žalobca v 1,rade z adresy svojho trvalého bydliska v Poľskej republike . Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancov žalobcu v 1.rade nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojím zamestnancom telefonicky podľa potreby pričom výkonu práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky.

Argumentovala, že z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné kritériá pre registrovaného sídla spoločnosti alebo miesta podnikania. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočnosti rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy t.j. Sociálna poisťovňa.

Ďalej uviedla, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na žalobcu v 2.rade sa od 1.12.2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste, v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán , v ktorého registru je žalobca v 2.rade vedený, rozhodol tak, že žalobcovi v 2. Rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.12.2012 podľa slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má deklaratórne účinky, nemôže však deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Žalovaná na základe uvedených skutočností ako odvolací orgán dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu v 1.rade povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na zemí Slovenskej republiky v období od 1.12.2012 nevzniklo podľa slovenskej legislatívy. Ďalej uviedla, že v súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2.rade bude považovať za osobu, ktorá vykonáva všetky svojej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získala celý svoj príjem v členskom štáte ktorého legislatíva bola určená v súlade so základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením t.j. v Poľskej republike. Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnakou vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasledujúcich ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadov je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. . Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetkých dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie alebo či treba obstarať ešte iné poklady pre rozhodnutie. Z uvedených dôvodov žalovaná rozhodla tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1.rade domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za nezákonné. Dôvodil to, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku a aby obsah rozhodnutí bolo v súlade so zákonmi, a medzinárodným právom, rovnako, aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patrila tam aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity proporcionality ( hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami) a právnej istoty zahrňujúci aj ochranu práv nadobudnutých, v dobrej viere a zákaz retroaktivity , princíp konania a v primeranej lehote ( povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov ), spoluúčasti a transparentnosti. Tieto princípy neboli v tomto prípade zo strany žalovanej dodržané.

Namietal, že vydaním rozhodnutia žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Nevysporiadala sa s jeho argumentáciou v podanom odvolaní a nad rámec dôvodov podaného odvolania a zisteného skutkového stavu zamietla jeho odvolanie z dôvodov a skutočností, ktoré mu boli po prvýkrát oznámené až žalovanou v napadnutom rozhodnutí . Tým bolo jemu a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát, na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovanej, lebo uviedla rozhodovacie dôvody a skutočnosti, ktoré v konaní nezisťovala, prípadne zistené v rozpore sú zákonom alebo ak nie je zrejme, či boli dôkazy vykonané ( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Poukázal na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločnosti, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25. 7. 2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS ) o tom, že jeho zamestnanci a zamestnanci ďalších

vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania z jeho strany a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že jeho zamestnanci u a ďalších označených zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby vzala do úvahy zistený skutkový stav a jeho argumentáciu a argumentáciu ďalších zamestnávateľov.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení, pretože nebolo vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky zamestnanca v roku 2011. Aj keby došlo k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12. 3. 2013) , ktorú u neho vykonala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej zložky, aj v tomto prípade, by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia považuje za arbitrárny a neudržateľný. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná rozhodnúť najneskôr do 60 dní od začatia konania. Uvedenú lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60 dní, čo sa však nestalo.

Namietal, že vydaním rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a napadnutého rozhodnutia žalovanej došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Uviedol, že zamestnával okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov vo vzťahu, ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodovala o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom,. najmä občanom Poľskej republiky napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho práva bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým jeho zamestnancom . O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné svedčí aj to, že príslušným poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS), vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanec žalobcu podlieha legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto ponímaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ale svojimi rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského úpravu sociálneho zabezpečenia o uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvolávala práve na žiadosť poľského úradu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Považoval za nepreskúmateľné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z toho dôvodu, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne, na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Je toho názoru, že kontrola vykonaná zo strany prvostupňového správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, pretože do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamou na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa kontrolu , pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenie alebo nedostatky. Správny orgán bolo týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie . Žalobca v 1.rade v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky . Poukázal aj na skutočnosť že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov a skutočného miesta podnikania v Slovenskej republike.

Ďalej uviedol , že žalovaná sa odvoláva v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky uplatniteľnej legislatívy na praktickú príručku - Právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej žalobca cituje: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného

procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu“. „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania“. „Termínu registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblastí, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy“. „Odporúča sa však aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritériá na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania: -miesto , kde má podnik registrované sídlo a správu, -dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, -počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, -miesto, keď je uzatvorená väčšina zmluvu s klientmi, -sídlo, ktoré určuje politiku spoločností a prevádzkové záležitosti, -miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, -miesto určené podľa nariadení Európskej únie ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká, -miesto náboru zamestnancov .

S poukázaním na vyššie uvedenú citáciu praktickej príručky dôvodil, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa jeho miesto podnikania nachádza na území Slovenskej republiky, pretože sa na tomto území nachádza jeho registrované miestom podnikania. Žiadal napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

V konaní bolo zistené, že na tunajšom súde sú vedené aj ďalšie konania vo veci žalobcu v 1.rade proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie po spisovou značkou , , , ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a vo veci skutkovo súvisia. Z dôvodov hospodárnosti konania preto súd na pojednávaní dňa 17. 12. 2014 spojil tieto veci na spoločné konanie podľa s tým, že veci budú vedené bol spoločnou spisovou značkou .

Ďalším rozhodnutím č. XXXXX -X/XXXX-BA zo dňa 18. 12. 2013 žalovaná zamietla odvolanie žalobcu v 1. a 3. rade a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho právnu č. XXXXX -XX/XXXX-B. zo dňa 14.8. 2013 ktorým podľa § 178 odsek 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodol, že žalobcovi v 3.rade ako zamestnancovi žalobcu v 1.rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 1.4.2011 do 30.4.2011 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutím č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18. 12. 2013 zamietla žalovaná odvolanie žalobcu v 1. a 4. rade a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 14.8. 2013, ktorým podľa § 178 ods.1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodol, že žalobcovi v 4.rade ako zamestnancovi žalobcu v 1.rade nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. 5. 2012 do 31.12.2012 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 25.11.2013 žalovaná odvolanie žalobcu v 1. a 5.rade a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.XXXXX-XX/XXXX-B. zo dňa 12.8. 2013 ktorým podľa § 178 ods.1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodol že žalobcovi v 5.rade ako zamestnancovi žalobcu v1.rade nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 1.11. 2011 podľa slovenskej legislatívy.

Rozhodnutia žalovaná odôvodnila totožnými skutkovými a právnymi skutočnosťami ako vo vyššie citovanom rozhodnutí č.XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 18.12.2013.

Právny zástupca žalobcu podal dňa 3. 11. 2014 návrh na vstup žalobcu v 2.rade ,žalobcu v 3.rade , žalobcu v 4.rade a žalobcu v 5.rade do konania na strane žalobcu podľa § 92 ods. 1 O.s.p a zároveň predložil súdu plnomocenstvá týchto účastníkov konania na zastupovanie pred súdom .

Súd uznesením zo dňa 26.11.2014 pripustil vstup týchto účastníkov do konania na strane žalobcu podľa v spojení s .

Žalovaná sa k žalobám vyjadrila písomnými podaniami zo dňa 28. 2. 2014 a 4.3.2014, v ktorých poukázala na tie isté dôvody ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Podľa , a v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa a . podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa a konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa .účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Z citovaného ustanovenia nesporne vyplýva že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená že tá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je žalobcom musí byť súčasne aktívne legitimovaným hmotnoprávne a teda musí ísť o skutočné ukrátenie jeho subjektívnych práv. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, súd žalobu zamietne.

Žalobca v 1.rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach nedodržali zákonný postup, sú nezákonné a arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých nerozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívny práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli dodržané procesné lehoty , tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na zákonnosť napadnutých nerozhodnutí. Podľa pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1.rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení

subjektívnych práv žalobcu v 1.rade je pre rozhodnutie vo veci irelevantné . Je nesporné, že žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. Zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 145 ods. 1 a upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu .

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa odseku 4 tohto ustanovenia poistné, ktorej Sociálna poisťovňa povinná vrátiť sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi.

S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení je súd toho názoru, že rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohol byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1.rade.

Zo žalobných námietok žalobcu v 1.rade je zrejme, že žalobca namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia Rady (EHS), z citovaných ustanovení nepochybne vyplýva žalobcovi v 1.rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

Žalobca v 1.rade spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho zamestnancami. Túto námietku považuje súd za neopodstatnenú.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravený v tretej časti zákona o sociálnom poistení v ustanoveniach § 172 až 255 citovaného zákona .

Podľa § 172 ods.2 zákona o sociálnom poistení v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods.3 konanie vo veciach podľa odseku 1je

a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len "dávkové konanie"),

b) iné konanie (ďalej len "nedávkové konanie").

Podľa § 172 ods.5 zákona o sociálnom poistení predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods.1 zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí

a) rozhodovať v prvom stupni 1. o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

Podľa § 195 ods.1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. (2) Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods.1 zákona o sociálnom poistení dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. (2) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. (3) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ustanoviť znalca podľa osobitného predpisu, 96a) ak je na odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok. (7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch . V rámci dokazovania vo veciach sociálneho poistenia je v ustanovení § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zálohovú vylúčené, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelovú zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla.

Žalobca v 1. rade namietal v žalobe aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania . Túto námietku súd považuje za nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je nesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a odvolacie konanie tvoria jeden celok . Podľa § 218 ods.1 zákona o sociálnom poistení odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. Žalovaná pri vydávaní napadnutých rozhodnutí postupovala v súlade s citovaným ustanovením § 218 ods.1 a rozhodnutia iba podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnila.

Podľa § 209 ods.1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami § 209 zákona o sociálnom poistení. Zároveň v odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa dospel súd k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade subjektívne práva neboli porušené a preto žalobu žalobcu v 1.rade ako nedôvodnú zamietol.

Podľa žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť .

Vo vzťahu k žalobcov 2,3,4 a 5 rade súd skúmal či vzhľadom na postup súdu v konaní bola žaloba podaná včas alebo po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty. Žalobcovia v 2,3,4 a 5 rade sa stali účastníkmi súdneho konania až na základe právoplatných uznesení súdu zo dňa 26.11.2014 , ktorými pripustil ich vstup do toho konania podľa na strane žalobcu. Uznesenie súdu o pripustení vstupu do konania nadobudlo právoplatnosť 18.12. 2014.

Lehota na podanie žaloby začína plynúť od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovanej žalobca v 2.rade prevzal rozhodnutie žalovanej dňa 7.1.2014. Lehota na podanie žaloby uplynula dňa 7.3.2014.

Žalobca v 3.rade rozhodnutie žalovanej osobne neprevzal, čo vyplýva z doručenky pripojenej k rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá dňa 30.1.2014 inou osobou ako adresátom.

Podľa § 212 ods.1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia, ak tento zákon neustanovuje inak. Deň doručenia rozhodnutia je deň jeho oznámenia. Podľa odseku 3 rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia

a) o nepriznaní dávky, odňatí dávky, znížení dávky alebo o zastavení výplaty dávky,

b) o uložení povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy na dávke,

c) o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) o uložení pokuty a penále,

d) o prerušení konania,

e) o zastavení konania.

Z citovaného ustanovenia § 212 je teda nesporné, že doručenie rozhodnutie, ktoré je určené do vlastných rúk, a ktoré je prevzaté inou osobou ako adresátom je právne neúčinné.

Žalobca v 4.rade si rozhodnutie žalovanej prevzal osobne čo vyplýva z doručenky priloženej k rozhodnutiu. Zásielka bola prevzatá dňa 7. 1. 2014. Lehota na podanie žaloby uplynula dňa 7.3.2014.

Žalobca v 5.rade prevzal rozhodnutie žalovanej dňa 10. 12. 2013 osobne . Lehota na podanie žaloby žalobcovi 5. rade uplynula dňa 10.2. 2014.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom, ale žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo, ak žalobca nie je zastúpený podľa a alebo, ak žaloba bola vzatá späť ( ).

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd vo vzťahu k žalobcom v 2.,4. a 5. rade konanie zastavil podľa z dôvodu, že žaloby boli podané oneskorene.

V prípade žalobcu v 3.rade, ako bolo uvedené vyššie rozhodnutie žalovanej adresované žalobcovi v 3.rade bolo prevzaté inou osobou akou adresátom. Súd považoval za neúčelné a nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť toto rozhodnutie doručovať žalobcovi v 3.rade ktorý sa síce nie zákonom stanoveným spôsobom o obsahu rozhodnutia dozvedel a vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalobu žalobcu v 3. rade za podanú včas.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona o sociálnom po zistení, ktoré v odôvodnení rozhodnutí citujú správne orgány jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, ktorí vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátov. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovou činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť

ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia .

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ( ZUS Varšava ) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania v prípade pochybností z dôvodu, že v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátov a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mímov hraníc Poľskej republiky ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činností, ktoré vykonávajú v Poľskej republike. Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcovi v 3.rade nevzniklo dňom 1.11.2011 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou B. v dňoch 7. 3. 2013 a 11. 3. 2013 a Sociálnou poisťovňou, pobočkou M. mala zistené, že žalobca v 1.rade ako zamestnávateľ žalobcu v 4.radenemá v mieste sídla XX. I. XXX, B. zriadenú žiadnu kanceláriu resp. prevádzku používa len predmetnú poštovú schránku patriacu súkromnej osobe, občanovi Slovenskej republiky a že využíva na spracovanie personálnej účtovnej a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky služby externej firmy so sídlom vo M. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 3.rade reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu pretože z obsahu spisu a ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 3.rade reálne činnosť zamestnanca nevykonával.

Správne orgány sa dôsledne nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1.rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou atď.. v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá.

Základné nariadenie článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom od 28. 6. 2012 upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo, ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli L., M. nebolo ďalej preukázané, kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a pod. Taktiež nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcu v 3.rade ako zamestnanca.

Z doteraz vykonaného dokazovania , ktoré je podľa názoru súdu nedostatočné preto, aby bol vyslovený objektívny záver, že žalobca v 3.rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ak teda prvostupňový správny orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak, ako ho prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 o ods. 4 zákona o sociálnom poistení, ktoré ukladala povinnosti správnemu orgánu v odôvodnení rozhodnutia uviesť , ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe, ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto podľa , navrhnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1.rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, že žalobca v 3.rade reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonával.

O trovách konania súd rozhodol podľa a žalobcovi v 3.rade ako úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené právnym zástupcom žalobcu písomným zo dňa 17.12.2014 podľa a vyhlášky č. za 3 úkony právnej služby - príprava a prevzatie, spísanie a podanie žaloby a účasť na pojednávaní, jeden úkon po 134 Eur a 3x režijný paušál po 8,04 Eur ,celkom v sume 426,12 Eur.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.