Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_36Er-8-2011.pdf
PDF · 85.33 KB
No categories available
36Er/8/2011
Uznesenie
Okresný súd Trnava v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, V. Clementisa 24/A, 917 22 Trnava, IČO: 30807484, proti povinnému: I. W., W..Y..R.. (A. R. B. G. R. Y. W. P. XX.XX.XXXX), H.: XXXXXXXX, O. XXXX/XX, XXX XX I., vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Blanka Ružeková, Fajnorova č. 1547/13, 905 01 Senica, o vymoženie 2 262,20 EUR a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd vyhlasuje exekúciu za n e p r í p u s t n ú .
II. Súd exekúciu z a s t a v u j e.
III. Oprávnenému sa povinnosť na náhradu trov exekúcie n e u k l a d á.
odôvodnenie:
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 113053 zo dňa 11.05.2011 bol súdny exekútor JUDr. Blanka Ružeková v zmysle § 45 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len “Exekučný poriadok“) poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. k. 700-0410199811-GC04/11 zo dňa 10.02.2011.
Dňa 29.10.2014 súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu návrh na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) a h) Exekučného poriadku, nakoľko povinný bol vymazaný z Obchodného registra a zanikol.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len “Občiansky súdny poriadok“), na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa vždy uznesením. Súd podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku prihliada kedykoľvek za konania, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať. Ak súd zistí, že nedostatok, ktorý bráni konaniu vo veci, je neodstrániteľný, v zmysle § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastaví. Podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Súd šetrením zistil, že povinný - obchodná spoločnosť Technológie Slovensko, s.r.o. bol ex offo vymazaný z Obchodného registra SR dňa 08.10.2014. Zánik povinného ako právnickej osoby bez právneho nástupcu považuje súd za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý bráni výkonu exekúcie. Na základe uvedeného súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Súdny exekútor si, zároveň s návrhom na zastavenie exekučného konania, vyčíslil trovy exekúcie vo výške 51,35 EUR, ktoré požadoval nahradiť oprávneným.
Podľa § 196 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 197 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 199 Exekučného poriadku výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku rieši otázku náhrady trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie zavinením oprávneného. Pod zavinením oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného je potrebné zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou sa rozumie opatrnosť spočívajúca v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil uloženú povinnosť. Oprávnený dňa 02.05.2011 doručil súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, čím sa v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo exekučné konanie, pričom v tom čase bol povinný riadne zapísaný v obchodnom registri. V predmetnej veci došlo počas exekučného konania k výmazu povinného z Obchodného registra SR až dňa 08.10.2014, v dôsledku čoho bolo potrebné exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a exekučné konanie zastaviť. Oprávnený ani pri náležitej pozornosti nemohol pri podaní návrhu predvídať skutočnosť, že povinný bude z Obchodného registra SR vymazaný a tým zanikne jeho právna subjektivita, jeho spôsobilosť mať práva a povinnosti a teda aj spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania. Zánik povinného ako právnickej osoby bez právneho nástupcu považuje súd za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý bráni výkonu exekúcie. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.
Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Nakoľko na majetok povinného nebol vyhlásený konkurz, nie je možné pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie aplikovať ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku.
Na zánik právnickej osoby možno analogicky aplikovať odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča k uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 28.02.2012 sp. zn. 6 M Cdo 9/2011 o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 13. mája 2010 sp. zn. 5 CoE 184/2010 o zastavení exekúcie z dôvodu smrti povinného: „Smrť povinného znamená stratu jeho spôsobilosti byť účastníkom exekučného konania. Vzniká tým prekážka tohto konania, ktorá vyžaduje posúdiť, či povinnosť z exekučného titulu prešla na právnych nástupcov (dedičov) povinného (§ 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku a podporne aj § 107 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Ak vymáhaná povinnosť na dedičov neprešla z dôvodu zastavenia dedičského konania, pretože povinný nezanechal majetok, musí byť exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, že tu je iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Ako príklad zastavenia exekúcie v zmysle tohto ustanovenia uvádza právna teória okrem iného aj nedostatok niektorej z procesných podmienok, ktorý nemožno odstrániť (porovnaj Jaroslav Krajčo, Komentár Exekučný poriadok, Eurounion, spol. s r.o., 2009 jún, str. 207). Ak by u povinného išlo o záväzok osobnej povahy, resp. taký ktorý zo zákona smrťou zaniká, bol by daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku. Neprichádza však do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Uvedené ustanovenie umožňuje zastaviť exekúciu z dôvodov procesnej ekonómie, t. j. ak po vykonaní úkonov súdneho exekútora smerujúcich k zisteniu majetku povinného nie je zistený žiadny majetok povinného alebo je jeho hodnota nepostačujúca na krytie trov exekúcie, a realizácia exekúcie by viedla len k zvýšeniu týchto trov, ktoré by nemohli byť z výťažku uspokojené. Posudzovanie majetku povinného z tohto hľadiska prichádza do úvahy len ak povinný právne existuje. Pokiaľ však už povinný právne zanikol, nemožno uvažovať o jeho majetnosti či nemajetnosti (nemožno hovoriť o nedostatku majetku resp. o nepatrnom majetku nikoho). Vylučuje to povaha smrti ako právnej skutočnosti. Zároveň povinný z procesného hľadiska prestáva byť účastníkom exekučného konania a z hľadiska hmotného práva prestáva byť aj dlžníkom (podľa zásady „mors omnia iura solvit“ - „smrť oslobodzuje od všetkých záväzkov“). Pokiaľ ide o otázku, či v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu, že došlo k zániku povinného ako právneho subjektu a vymáhaná povinnosť neprešla na jeho právneho nástupcu (nástupcov), možno oprávnenému uložiť povinnosť zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie, zastávam názor, že rozhodujúcim kritériom pre takéto rozhodnutie je v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku existencia zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie. Dôvodom pre uloženie povinnosti oprávnenému zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nemôže byť samotná skutočnosť, že povinný ako právny subjekt zanikol. Len v situácii, keď k tejto objektívnej skutkovej okolnosti zastavenia exekúcie pristúpia aj konkretizované okolnosti subjektívnej povahy (procesné zavinenie oprávneného), môže byť oprávnenému uložená náhrada trov exekúcie. Jeho procesné zavinenie však nemožno bez ďalšieho založiť iba na dispozičnom úkone - návrhu na nariadenie exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na nariadenie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať. Rovnako aj v prípade zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, možno oprávnenému uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie len ak je dané jeho procesné zavinenie na zastavení exekúcie. Aj keď znenie § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku môže viesť k záveru, že v takomto prípade musí oprávnený uhradiť trovy exekúcie, hoci zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol ho predvídať, treba namiesto gramatického výkladu uprednostniť výklad systematický a toto ustanovenie interpretovať v nadväznosti na jeho odsek 1 tak, že aj v prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku povinného je povinnosť oprávneného hradiť trovy exekúcie závislá od jeho zavinenia na zastavení exekúcie. Takýto výklad rešpektuje hodnotu spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách exekúcie a je preto ústavne konformný. Vzhľadom na obsahovú podobnosť § 203 ods. 1 a ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku s § 89 veta prvá a druhá zákona č. 120/2001 Sb. o soudních exekutorech a exekuční činnosti (exekuční řád) a o změně dalších zákonů platného v Českej republike („Dojde-li k zastavení exekuce, hradí náklady exekuce a náklady účastníků ten, který zastavení zavinil. V případě zastavení exekuce pro nemajetnost povinného hradí paušálně určené či účelně vynaložené výdaje exekutorovi oprávněný.“) možno z hľadiska komparatívneho výkladu poukázať na rovnaké právne závery, ku ktorým dospela judikatúra Ústavného súdu Českej republiky (porovnaj napr. II. ÚS 1812/09, II. ÚS 594/10, PL. ÚS 16/08, II. ÚS 594/10 - dostupné na www.concourt.cz ). Podľa záverov tejto judikatúry samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, nie je protiústavný. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri vykonávaní exekúcie. Hľadiská rozhodovania o náhrade trov exekučného konania pri jeho zastavení, vrátane rozhodovania o náhrade trov exekúcie, len zo samotného špecifického postavenia súdneho exekútora neplynú. Východiskom je určenie a hodnotenie dôvodov, pre ktoré k zastaveniu exekúcie došlo, pričom medzi hľadiská skúmania nepatrí majetnosť, resp. nemajetnosť povinného. Výnimkou je situácia, kedy oprávnený nedbal na požiadavke náležitej opatrnosti a uvážlivosti a návrh na nariadenie exekúcie podal, aj keď mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať. Pokiaľ mu možno pričítať takúto účasť na zastavení exekúcie, nič nebráni, aby bola oprávnenému uložená povinnosť nielen na náhradu trov povinného, ale aj na náhradu trov exekúcie v prospech súdneho exekútora. Rozhodujúcim kritériom je teda skutočná existencia zavinenia na zastavení exekúcie na strane oprávneného, a nie nutnosť zaistiť súdnemu exekútorovi odmenu za jeho činnosť.“
Ustanovenie § 203 Exekučného priadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať. Vyplýva to z toho, že toto ustanovenie vyplýva z voľnej úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu oprávneného a využíva rozsah na voľnú úvahu, a nie je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 Exekučného poriadku, aj keď všeobecné súdy (aj najvyšší súd) nemajú k veci jednotný výklad. (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 30/08-11 zo dňa 23. januára 2008).
Ustanovenie § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku ustanovuje taxatívne prípady, kedy je možné uložiť povinnosť náhrady trov exekúcie oprávnenému. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný platiť trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že súdny exekútor nemôže zniesť trovy exekúcie sám. Nebolo by spravodlivé oprávnenému, ktorý sa dožaduje vymoženia svojho priznaného práva núteným výkonom, uložiť povinnosť zaplatiť ešte aj trovy bezúspešnej exekúcie len preto, lebo niet iného subjektu, ktorý by súdnemu exekútorovi trovy nahradil. (Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn. 16CoE/70/09-26).
Vzhľadom na to, že sa nenaplnil ani jeden predpoklad podľa § 203 Exekučného poriadku, súd neuložil oprávnenému povinnosť náhrady trov exekúcie súdneho exekútora.
V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia je na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).