Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_5Co-323-2012.pdf
PDF · 102.8 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/323/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: Obec Veselé, so sídlom Veselé 346, zast. JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom so sídlom Nám. M. Benku č. 12, Bratislava, proti odporcom: 1./ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, 2./ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o zaplatenie 36.831,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19. apríla 2012, č. k. 26C/5/2011-119, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa titulom náhrady škody voči odporcom domáhal spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 36.831,44 Eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcom náhradu trov konania nepriznal.
Podaný návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že odporca v 2. rade konal v rozpore so zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a tiež v rozpore s ust. § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom do 30. 11. 2009, keď svojimi rozhodnutiami vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň len pomerne, v polovici, vo výške 9.207,86 Eur. Konaním odporcu 2/ bolo navrhovateľovi ako správcovi dane odňaté právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v plnej výške tak, ako to ustanovuje zák. č. 582/2004 Z.z., čím navrhovateľovi spôsobil škodu predstavujúcu príjmy z daní, o zaplatenie ktorých bol v zmeňujúcej výške ukrátený. Právny základ svojho nároku navrhovateľ odvodzoval od ust. § 420 Obč. zák. s tým, že odporcovia nemôžu preukázať, že neporušili právnu povinnosť, že v daňovom konaní postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, že chránili záujem obce a že dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní, čím navrhovateľovi spôsobili škodu vo výške 36.831,44 Eur. Príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním porušujúcim právnu povinnosť odvodzoval navrhovateľ od toho, že odporca 2/ nepostupoval v súlade s vtedy platným ust. § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. v znení účinnom do 30. 11. 2009 a platobné výmery navrhovateľa nesprávne nepotvrdil. Neskôr svoju právnu argumentáciu navrhovateľ rozšíril aj o aplikáciu ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. dôvodiac tým, že obec nebola účastníkom daňového konania.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ je ako správca dane v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. h) zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia, v ktorom sa nachádza zastavané územie obce alebo jeho časť. Navrhovateľ svojimi rozhodnutiami vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a.s. a SE a.s. daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške (každému po 18.415,75 Eur). Predmetné rozhodnutia boli odporcom 2/ zrušené a vec bola navrhovateľovi vrátená na ďalšie konanie. Navrhovateľ opätovne rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Odporca 2/ na základe opravných prostriedkov podaných prevádzkovateľmi jadrových zariadení rozhodnutia navrhovateľa zmenil tak, že daňovníkov zaviazal na zaplatenie dane pomerne. Pri rozhodovaní o daňovej povinnosti pritom postupoval v zmysle stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 17. 03. 2008, ktorým bolo odporcovi 2/ odporučené pri posudzovaní vyrúbenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v Jaslovských Bohuniciach zohľadniť ust. tretej vety § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. Odporca 2/ v zmysle uvedeného odporúčania postupoval pri vyrúbení dane v súlade s ust. § 73 veta tretia zák. č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého daň za jadrové zariadenie vyrubí správca dane do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok. Daň za jadrové zariadenie sa vypočíta ako súčin základu dane podľa § 69 a sadzby dane podľa § 70. Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrové zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov.
Za nespornú prvostupňový súd označil skutočnosť, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom 2/, ktorými vyrubil daňovým subjektom daň za prevádzkovanie jadrových zariadení pomerne, neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť v správnom konaní.
Aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. a), d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ďalej § 420 Obč. zákonníka a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, prvostupňový súd dospel k záveru o nedôvodnosti navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody.
Uviedol, že ust. § 420 Obč. zák., podľa ktorého si navrhovateľ uplatnil svoj nárok, upravuje generálnu zodpovednosť, t. j. pokiaľ na konkrétny vzťah subjektu zodpovedajúceho za škodu alebo vzhľadom na porušenie určitých povinností v dôsledku ktorých došlo k spôsobeniu škody netreba aplikovať osobitný predpis upravujúci zodpovednosť za škodu, ako napr. zák. č. 311/2001, zák. č. 513/1991 Zb., zák. č. 514/2003 Z.z. a pod. Ak v osobitných predpisoch nie sú ustanovené osobitné podmienky zodpovednosti za škodu, nastupuje všeobecný právny predpis. V danom prípade sa však podľa názoru súdu prvého stupňa, navrhovateľ nemôže dovolávať v súvislosti s pochybením štátneho orgánu pri výkone jeho právomoci ako orgánu verejnej moci náhrady škody podľa § 420 Obč. zák., keďže v týchto prípadoch je zodpovednosť štátu daná osobitnou zákonnou úpravou, a to zák. č. 514/2003 Z.z. Súčasne konštatoval, že zodpovednosť štátu podľa lex generalis prichádza do úvahy jedine v prípadoch iného porušenia právnej povinnosti štátnym orgánom, mimo jeho pôsobnosti výkonu verejnej moci. Z uvedeného dôvodu preto súd návrh voči odporcovi 2/, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ako nedôvodný zamietol. Napriek tomuto esenciálnemu dôvodu pre zamietnutie návrhu voči odporcovi 2/ prvostupňový súd z opatrnosti uviedol, že základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Obč. zák. je porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Už pri skúmaní prvého predpokladu, t. j. porušenia právnej povinnosti by mal súd posudzovať správnosť aplikácie § 73 zák. č. 582/2004 Z.z., ako i zákonnosť postupu právneho predchodcu odporcu 2/ v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., čo však podľa názoru súdu všeobecnému súdu neprináleží. Tento totiž nie je oprávnený skúmať právne závery daňového orgánu, správnosť aplikácie zákonných ustanovení a ani správnosť ich rozhodnutí, keďže táto právomoc je daná správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutí po podaní riadneho opravného prostriedku. Je nepochybné, že právny predchodca odporcu 2/ (Daňové riaditeľstvo SR) konal a rozhodol podľa zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, nakoľko neboli v správnom konaní pre nezákonnosť zrušené.
Vo vzťahu k odporcovi v 1. rade prvostupňový súd konštatoval, že ani tu nie je daná generálna zodpovednosť podľa § 420 Obč. zák., lebo jedine porušenie § 415 O.z. zakladá všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Obč. zák., ktorá je ale vylúčená vo vzťahu k štátu, a to pre už spomínanú osobitnú právnu úpravu zák. č. 514/2003 Z.z.
V ďalšom prvostupňový súd skúmal nárok na náhradu škody i v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. V otázke pasívnej vecnej legitimácie poukázal na ust. § 4 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do ich pôsobnosti. Pasívne vecne legitimovaným je preto podľa zák. č. 514/2003 Z.z. štát zastúpený príslušným ministerstvom, resp. ústredným orgánom štátnej správy, ktorým je v danom prípade odporca 1/. Návrh voči pasívne vecne nelegitimovanému odporcovi 2/, uplatnený podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. z toho dôvodu zamietol.
K nesprávnemu úradnému postupu, za ktorý by mohol zodpovedať odporca 1/, uviedol, že tento by mohol vzniknúť len v súvislosti s inou ako rozhodovacou činnosťou. Pri nesprávnom úradnom postupe by súd mal skúmať nesprávnosť aplikácie právneho predpisu platného v čase vydania rozhodnutí právnym predchodcom odporcu 2/ (§ 73 zák. č. 582/2004 Z.z.), avšak na takéto posúdenie nemá všeobecný súd dostatok právomoci, keďže nemôže posudzovať vecnú správnosť rozhodnutí daňového orgánu. V opačnom prípade by došlo k neprípustnému zásahu zo strany všeobecného súdu do správneho konania. Všeobecnému súdu v občianskom súdnom konaní neprináleží prehodnocovať právne závery daňového orgánu a posudzovať správnosť jeho rozhodnutí, či aplikácie § 73 zák. č. 582/2004 Z.z., ani zákonnosť jeho postupu podľa § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. Takúto právomoc má len inštančne nadriadený správny orgán a v rámci preskúmania súd
jedine podľa piatej časti O.s.p.
K čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, na ktorý poukazoval navrhovateľ, prvostupňový súd uviedol, že právo priznané týmto článkom musí mať oporu v osobitných zákonoch, v danom prípade v zákone č. 514/2003 Z.z., čo splnené nebolo.
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní vyjadrenej v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili z dôvodu, že im trovy v konaní nevznikli.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým pre nesprávne právne posúdenie veci žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súdu prvého stupňa vyčítal porušenie práva garantovaného čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, keď jeho návrh zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Podľa neho ak Ústava SR priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom každému, znamená to, že súdy pri výklade a uplatňovaní zákonov musia takéto vymedzenie subjektov ústavnoprávnej ochrany rešpektovať. Výkladom zákonov nie je podľa navrhovateľa možné zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 Ústavy SR iba na účastníkov správneho konania. Zdôraznil, že účinná ochrana poškodených osôb a účinná zodpovednosť štátu nie je zaručená, ak si tento, môže svojvoľne určovať, kto je a kto nie je účastníkom konania, a tým aj to, kto má a kto nemá nárok na náhradu trov konania.
Okrem namietaného porušenia ústavného práva navrhovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, navrhovateľ v odvolaní argumentoval aj tým, že prvostupňový súd mal na daný skutkový stav aplikovať ust. § 420 Obč. zák., prípadne, ak by dospel k záveru, že ústavne súladný výklad zákona nie je možný, bol povinný konanie prerušiť a podať Ústavnému súdu SR návrh na preskúmanie súladnosti predmetných zákonných ustanovení s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., čo vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Argumentáciu navrhovateľa v odvolaní označil za neopodstatnenú, pričom poukázal na rozhodnutie Rc 35/77 a rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/2004. Vyjadril tiež názor, že navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko, ak by si uplatnil svoj nárok titulom nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a to jednak navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania a rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Navrhovateľ sa nároku na náhradu škody domáha ako orgán verejnej moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán prvého stupňa v rámci správneho konania. Paradoxne z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 08. 2005, sp. zn. 3Sž-o-KS 25/2005, potvrdzujúceho uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/110/2003-29, na ktoré poukazoval sám navrhovateľ vyplýva, že je neprípustné, aby si správny orgán (orgán verejnej moci) nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu.
Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu rovnako žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že z ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., v ktorom je upravená zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci je zrejmé, že toto ustanovene rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však podaným návrhom domáha náhrady škody ktorá mu bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo SR (teraz Finančné riaditeľstvo SR) ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom, čím mu ako správcovi dane odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške. Z uvedeného tak jasne vyplýva, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody spôsobenej rozhodovacou činnosťou Finančného riaditeľstva. Zároveň navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo strany Finančného riaditeľstva SR, ktoré by bolo možné posúdiť ako jeho nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa preto podľa jeho názoru vec správne právne posúdil, keď uzavrel, že v danej veci sa jedná o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a nie nesprávnym úradným postupom. Rovnako vzhľadom na osobitnú úpravu zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje tak zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným rozhodnutím, vec nebolo možné posudzovať podľa všeobecného ust. § 420 Obč. zák. Prvostupňový súd správne vyhodnotil aj nesplnenie podmienok pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko napádané rozhodnutia správneho orgánu nikdy neboli zrušené pre nezákonnosť a navrhovateľ ani nebol účastníkom predmetného správneho konania. Za správne považoval aj vyhodnotenie námietky nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní.
Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo navrhovateľom podané dôvodne.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa z dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) vyvodil správny záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu 2/ v konaní a o nesplnení podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu 1/ v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“).
Z dôvodu osobitnej právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci obsiahnutej v zák. č. 514/2003 Z.z. (lex specialis) správne prvostupňový súd vylúčil možnosť aplikácie ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. (lex generalis) na posudzovaný prípad. Uvedené platí v prípadoch škody spôsobenej pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (viď § 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). V predmetom prípade bolo nesporné, že k spôsobeniu škody malo dôjsť v dôsledku rozhodovacej činnosti, resp. úradného postupu štátneho orgánu pri výkone verejnej moci, konkrétne pri rozhodovaní druhostupňového daňového orgánu o právach a povinnostiach daňového subjektu (prevádzkovateľa jadrového zariadenia). Na prípadný zodpovednostný vzťah štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom daňového orgánu v správnom konaní preto nie je možné aplikovať ustanovenia Obč. zák. o zodpovednosti za škodu, ako sa nesprávne domnieva navrhovateľ, ale osobitnú právnu úpravu
zák. č. 514/2003 Z.z. Úplne nadbytočne sa potom prvostupňový súd z opatrnosti zaoberal splnením predpokladov pre založenie zodpovednosti odporcov podľa § 420 O.z., ktorého aplikácia je z uvedených dôvodov vylúčená.
Zákon č. 514/2003 Z.z. zakotvuje tri obligatórne podmienky pre založenie zodpovednostného vzťahu štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, a ku ktorým patrí: existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, vznik škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného a napokon príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je pritom vždy štát v konaní zastúpený príslušným orgánom podľa § 4 uvedeného zákona, ktorým je v prípade škody spôsobenej v oblasti správy daní Ministerstvo financií SR (ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní podľa § 7 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Dôvodom pre zamietnutie návrhu uplatneného voči odporcovi 2/ bol preto, ako správne uzavrel prvostupňový súd, nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní.
K navrhovateľom bližšie nešpecifikovanému nesprávnemu úradnému postupu daňových orgánov prvostupňový súd taktiež správne uviedol, že tento môžu zakladať len pochybenia v inej ako rozhodovacej činnosti.
Ustanovenie § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. upravujúce nesprávny úradný postup len príkladmo uvádza, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ustálená súdna prax nesprávny úradný postup vymedzila ako konanie štátneho orgánu, pri ktorom tento porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla sa jedná o postup, resp. úkony orgánu verejnej moci, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisia. Vady a nesprávnosti, ktoré vzniknú pri zisťovaní podmienok a predpokladov pre vydanie rozhodnutia, zhromažďovaní dôkazov, hodnotení a právnej kvalifikácii zistených skutočností, t. j. pri výkone činností priamo smerujúcich k vydaniu rozhodnutia, v obsahu ktorého sa potom prejavia, nemôžu založiť zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup, ale len za nezákonné rozhodnutie podľa § 5 až 8 zák. č. 514/2003 Z.z. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani výklad zákona a právne posúdenie odlišné od predstáv a očakávaní toho, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Pokiaľ preto navrhovateľ nárok na náhradu škody odvodzoval od iného určenia výšky daňovej povinnosti druhostupňovým správnym orgánom v odvolacom konaní (v rozhodnom čase Daňové riaditeľstvo SR), namietal tým vecnú nesprávnosť rozhodnutia správneho orgánu, ktorú ako uviedol prvostupňový súd, nie je možné prehodnocovať v rámci konania o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (či už z dôvodu nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia). Preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutí vydaných v správnom konaní patrí do právomoci inštančne nadriadených druhostupňových správnych orgánov rozhodujúcich o opravnom prostriedku a v rámci súdneho prieskumu do správneho súdnictva upraveného v 5. časti Občianskeho súdneho poriadku. Všeobecný súd v rámci občianskeho súdneho konania nie je oprávnený posudzovať zákonnosť právoplatných rozhodnutí správnych orgánov (v tomto smere je podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. viazaný zrušujúcim alebo zmeňujúcim rozhodnutím príslušného orgánu) a ani pochybenia v jeho postupe, ktoré nachádzajú odraz v merite jeho rozhodnutia.
Nakoľko navrhovateľom neboli tvrdené a ani preukázané žiadne iné skutočnosti, ktoré by mohli odôvodňovať nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., prvostupňový súd jeho návrhu nemohol vyhovieť. Skúmanie ďalších zákonných predpokladov pre založenie zodpovednostného vzťahu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom) nebolo potrebné nakoľko sa jedná o kumulatívne podmienky, a teda nesplnenie jednej vznik vylučuje úspešnosť podaného návrhu.
K odvolacej námietke porušenia ústavného práva garantovaného čl. 46 os. 3 Ústavy SR odvolací súd uvádza, toto právo nezahŕňa rozhodnutie súdu o náhrade škody spôsobenej štátnym orgánom
či orgánom verejnej správy v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka konania. Uvedený článok Ústavy SR tiež nemožno interpretovať oddelene od zvyšnej časti ústavného kontextu. Navrhovateľ vo svojej právnej argumentácii opomenul čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorých domáhať sa práv priznaných ústavou vo vymedzených článkoch (okrem iných aj v čl. 46 ods. 3) možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, a ktoré upravujú podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany. Samotná Ústava SR tak v dotknutých článkoch priamo odkazuje na použitie zákonov, ktoré bližšie upravujú podmienky a predpoklady, ktorých nesplnenie môže mať okrem iného za následok aj to, že vylúči určitú skupinu osôb z možnosti uplatňovania konkrétneho práva. V zmysle uvedeného aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 467/08 konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha podľa čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady pre jeho uplatnenie. Navrhovateľ tak podaním žaloby realizoval právo priznané čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a prvostupňový súd v rámci jej prejednania správne skúmal dodržanie zákonných podmienok pre uplatnenie práva na náhradu škody s tým, že jeho výklad nebol arbitrárny a v rozpore s čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR. V konaní preto nebol daný ani dôvod na jeho prerušenie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podanie návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska, čo závisí výlučne od právneho záveru konajúceho súdu, a nie od pochybností účastníka konania o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu. V zmysle už uvedeného preto neobstojí ani argumentácia navrhovateľa týkajúca sa dvojjediného postavenia obce ako právnickej osoby a orgánu verejnej moci.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.