Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-35-2022.pdf
PDF · 195.21 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/35/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič, v právnej veci žalobcu v 1. rade: X.. N. A., R.. XX.XX.XXXX, D. J. XXXX/X, XXX XX I., v 2. rade: X.. A. A., R.. XX.XX.XXXX, D. J. XXXX/X, XXX XX I., obaja zast. Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Národný holdingový fond s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 31 384 943, zast. KUTAN & PARTNERS s. r. o., Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO: 36 861 308, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/194/2012-602 zo dňa 1. decembra 2020 v spojení s opravným uznesením č.k. 26Cb/194/2012-683 zo dňa 13.12.2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/194/2012-602 zo dňa 1. decembra 2020 spolu s opravným uznesením č.k. 26Cb/194/2012-683 zo dňa 13.12.2021 p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má proti žalobcovi v 1. a 2. rade nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 1. decembra 2020 súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) prvým výrokom zamietol žalobu žalobcov v 1. a 2. rade. Druhým výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalobcom. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 137, § 470 ods. 1 a 2, § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 37 ods. 1, § 39, § 145 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“).
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia sa žalobou domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že právny úkon žalobcu v 1. rade označený ako uznanie dlhu žalovaného v sume 216.300,- EUR, uzatvorený bez súhlasu manželky žalobcu v 1. rade - žalobcu v 2. rade a úkon o žalobcu v 1. rade, že súhlasí s vykonateľnosťou Notárskej zápisnice č. N202/2010, NZ19381/2010, NCRlsl9687/2010 zo dňa 31.05.2010 a s exekúciou na podklade Notárskej zápisnice č. N202/2010, NZ19381/2010, NCRlsl9687/2010 zo dňa 31.05.2010, ktorá má byť exekučným titulom na celý hnuteľný a nehnuteľný majetok žalobcu v 1. rade aj v prípade, ak niektorá zo zmluvných strán odstúpi od Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010, sú neplatné. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že spoločnosť Reilon, s.r.o. požiadala žalovaného o poskytnutie financovania podnikateľského zámeru, ktorého predmetom malo byť poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia. Na základe tejto žiadosti zaslal žalovaný spoločnosti Reilon s.r.o. indikatívnu
ponuku, v ktorej uviedol, že je pripravený poskytnúť tejto spoločnosti financovanie, pričom výška schváleného projektu bola v sume 330.000,- EUR. Financovanie malo prebehnúť formou vkladu do základného imania v sume 2.000,- EUR, vkladu do kapitálových fondov vo výške 163.000,- EUR a úveru v sume 165.000,- EUR. Žalobcovia 1/ a 2/ sa v konaní v zmysle zmeny žalobného petitu podaním zo dňa 29.11.2013 domáhali, aby súd určil, že právny úkon žalobcu 1/ označený ako zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 25.05.2010 uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, na základe ktorej žalobca 1/ previedol na žalovaného obchodný podiel 40 % v spoločnosti Reilon, s.r.o., je neplatný, ďalej aby určil, že právny úkon žalobcu 1/ označený ako zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010 uzatvorená medzi žalobcom 1/ a žalovaným, na základe ktorej žalovaný má previesť na žalobcu 1/ obchodný podiel 40 % v spoločnosti Reilon, s.r.o., je neplatný a taktiež, aby súd určil, že právny úkon žalobcu 1/ obsiahnutý v Notárskej zápisnici č. N202/2010, NZ19381/2010, NCRls 19687/2010 zo dňa 31.05.2010, označený ako: dohoda o vzniku povinnosti žalobcu 1/ zaplatiť žalovanému písomne dohodnutú kúpnu cenu 216.300 EUR, v celosti, riadne a včas podľa zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010 uznanie dlhu žalobcu 1/ voči žalovanému čo do dôvodu a výšky, vyhlásenie žalobcu 1/, že splní dlh voči žalovanému riadne a včas, podľa zmluvy o úvere, VS: 0120100031 zo dňa 27.05.2010, uznanie dlhu žalobcu 1/ voči žalovanému čo do výšky, základu a dôvodu podľa tejto notárskej zápisnice a zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010, vyhlásenie žalobcu 1/, že súhlasí s vykonateľnosťou Notárskej zápisnice č. N202/2010, NZ 19381/2010, NCRis 19687/2010 zo dňa 31.05.2010, ktorá má byť exekučným titulom na celý hnuteľný a nehnuteľný majetok žalobcu 1/ aj v prípade, ak niektorá zo zmluvných strán odstúpi od zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010, je neplatný. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 26Cb/194/2012-164 zo dňa 9.12.2013 zmenu petitu návrhu pripustil. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 26Cb/194/2012-458 zo dňa 22.01.2018 žalobu žalobcov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania žalovanému. Dôvodom zamietnutia žaloby bola neexistencia naliehavého právneho dôvodu žalobcov na nimi požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov. Súd konštatoval, že nemohlo byť legitímnym očakávaním žalobcov, že podaním žaloby o určenie neplatnosti nimi napadnutých právnych úkonov by došlo k odstráneniu ich právnej neistoty ohľadom skutočnosti, či je žalovaný vlastníkom exekučne vymožiteľnej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade. Poukázal na to, že obe zmluvy o prevode obchodného podielu nie sú exekučným titulom, na základe ktorého by sa žalovaný v exekučnom konaní domáhal uspokojenia svojej pohľadávky voči žalovanému v 1. rade a ani v prípade, ak by súd určil ich neplatnosť, nedošlo by bez ďalšieho k zániku vykonateľnosti notárskej zápisnice. Konštatoval, že otázka platnosti týchto právnych úkonov môže tvoriť prejudiciálnu otázku pri posudzovaní nárokov žalovaného a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice, sama osebe je však pre právne postavenie žalobcov bez významu. Poukázal na to, že exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti notárskej zápisnice posudzuje to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady jej vykonateľnosti, vrátane súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. V tejto súvislosti zdôraznil, že je povinnosťou exekučného súdu v rámci exekučného konania posúdiť platnosť takéhoto úkonu dlžníka, a to aj vo vzťahu ku skutočnosti, či súhlas dlžníka s vykonateľnosťou notárskej zápisnice netrpí vadami, ktoré by spôsobovali jeho neplatnosť. Mal za to, že v prípade, ak sa povinný domnieva, že exekúcia vedená voči nemu, na základe takejto notárskej zápisnice je neprípustná práve preto, že nenadobudla, resp. už stratila formálnu alebo materiálnu vykonateľnosť, žalobca v 1. rade mal tieto skutočnosti uplatniť v námietkach povinného proti exekúcii, ako aj podať prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie, pričom exekučný súd musí zobrať do úvahy prípadnú námietku povinného v exekučnom konaní týkajúcu sa platnosti procesného prejavu obsiahnutého v notárskej zápisnici spočívajúcu v tom, že tento úkon je neplatný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že požiadavku existencie naliehavého právneho záujmu mohla žaloba žalobcov spĺňať iba vtedy, ak by jej predmetom bolo určenie neexistencie práva žalovaného ako oprávneného zachyteného v notárskej zápisnici (nie určenie neplatnosti právnych úkonov) a žaloba by bola podaná ešte predtým, ako žalovaný ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie. Podľa súdu, ak už exekučné konanie začalo, určovacia žaloba stráca svoj preventívny charakter, keďže námietky týkajúce sa neplatnosti notárskej zápisnice, resp. úkonov jej predchádzajúcich môže žalobca v 1. rade uplatniť v rámci svojej obrany v exekučnom konaní. Dodal, že účelom určovacej žaloby v žiadnom prípade nie je zabezpečiť odklad exekúcie pre povinného alebo prenášať právomoc exekučného súdu skúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu na súd všeobecný. Ďalej uviedol, že výnimku by bolo možné pripustiť vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade v prípade, ak by sa domáhal neexistencie pohľadávok (nie neplatnosti právnych úkonov) žalovaného uplatnených voči žalobcovi v 1. rade z dôvodu ich relatívnej neplatnosti v zmysle § 40a a 145 ods. 1 OZ, nakoľko relatívnej neplatnosti notárskej zápisnice sa žalobca
v 1. rade v exekučnom konaní nemôže dovolávať, keďže je subjektom, ktorý ju sám spôsobil a žalobca v 2. rade sám nie je účastníkom exekučného konania. Súd konštatoval, že žaloba nemôže odstrániť stav právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ale naopak, pozitíve rozhodnutie súdu by viedlo k vzniku ďalších sporov, ktorých by sa žalovaný domáhal vrátenia plnení poskytnutých napadnutých právnych úkonov, pričom žaloba nemôže slúžiť ani potrebám praktického života a jej účelom bolo oddialiť exekúciu ich majetku. Nakoľko dôvodom zamietnutia žaloby bola neexistencia naliehavého právneho záujmu žalobcov na nimi požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov, súd považoval za nadbytočné vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré malo preukazovať samotnú neplatnosť týchto úkonov. Okrem toho konštatoval, že zo skutkových tvrdení existencia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok nevyplýva, ako ani omyl žalobcu v 1. rade pri uzatváraní zmluvy, pričom vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by napadnuté právne úkony boli v rozpore s dobrými mravmi, zákonom, morálkou, resp. pravidlami slušnosti, ani že by v danom prípade boli prekročené medze zmluvnej voľnosti, žiadna zo strán nebola do takéhoto právneho úkonu nútená. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcov o neplatnosti napadnutých právnych úkonov z dôvodu absencie súhlasu druhého manžela s ich uskutočnením a poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Obdo 30/2009 zo dňa 26.11.2009. Podľa názoru súdu pre disponovanie s obchodným podielom a platný prevod obchodného podielu nie je potrebný súhlas manžela podľa § 145 ods. 1 Obchodného zákonníka, obchodný podiel nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, aj keď môže byť nadobudnutý za trvania manželstva a vklad spoločníka môže byť zaplatený z peňazí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože podľa ustanovení Obchodného zákonníka obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka, a disponovanie s obchodným podielom spoločníka nie je obmedzené na súhlas manžela. Absencia súhlasu žalobcu v 2. rade tak podľa súdu nemohla spôsobiť ani neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom tento súhlas nebol potrebný ani pre platnosť uznania záväzku, ktorý žalobcovi z tohto právneho úkonu vyplýval, ani pre súhlas s vykonateľnosťou zahrnutý v spísanej notárskej zápisnici.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Svoje podanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací uznesením č.k. 4Cob/192/2018-510 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd uviedol, že žaloba o určenie neplatnosti právnych úkonov bola podaná na súd dňa 09.08.2012 za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý umožňoval domáhať sa aj určenia, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, vzhľadom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 a 2 CSP, bolo potrebné na prejednávanú vec aplikovať ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p. o určovacej žalobe. Súd prvej inštancie potom správne skúmal, či na strane žalobcu je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko existencia naliehavého právneho záujmu je podmienkou úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti právnych úkonov v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. Nakoľko dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bola práve absencia naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení v čase vyhlásenia rozsudku, v dôsledku čoho súd vec náležitým spôsobom meritórne neskúmal, odvolací súd v odvolacom konaní primárne skúmal, či súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu na žalobcami požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov. Pri posudzovaní existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe žalobcov súd vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v uznesení č.k. 4Cob/192/2018-510. Súd skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu zvlášť voči každému zo žalobcov, ako aj zvlášť voči každej časti určovacej žaloby, keďže žalobcovia sa domáhali určenia neplatnosti viacerých právnych úkonov. Vo vzťahu k právnym úkonom Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 25.05.2010 a Zmluvy o prevode zo dňa 27.05.2010 súd uviedol, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti týchto právnych úkonov. Žalobcovia v konaní netvrdili skutočnosti opodstatňujúce existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti týchto právnych úkonov, pričom ani v prípade, ak by súd určil ich neplatnosť, nedošlo by bez ďalšieho k zániku vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice. Pozitívnym určovacím výrokom súdu by sa nepredišlo ďalším sporom ani by sa neodstránila spornosť, preto nie je zrejmé, v čom by bol takýto rozsudok pre žalobcov užitočný. Tento právny názor súd vyslovil už v rozsudku č.k. 26Cb/194/2012-458, pričom odvolací súd sa s ním v plnej miere stotožnil.
K odlišnému právnemu názoru dospel odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu neplatnosti právnych úkonov obsiahnutých v notárskej zápisnici, kde dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na takomto určení je daný. Odvolací súd v tejto súvislosti uložil súdu prvej inštancie skúmať okrem iného aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v 1. a 2. rade, ako aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v 1. rade poukazoval aj žalovaný. Podľa žalovaného žalobca v 1. rade nie je oprávnený domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, keďže túto sám spôsobil. Ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka skutočne vylučuje aktívnu legitimáciu takého účastníka právneho úkonu, ktorý neplatnosť tohto úkonu spôsobil. Nakoľko to bol žalobca v 1. rade, ktorý mal napadnuté právne úkony uzatvoriť bez súhlasu svojej manželky, žalobca v 1. rade je aj tou osobou, ktorá túto neplatnosť svojím vlastným konaním spôsobila (v prípade, ak by bol odôvodnený záver o relatívnej neplatnosti napadnutých úkonov). Tu je však potrebné pripomenúť, že absencia súhlasu žalobcu v 2. rade s napadnutými právnymi úkonmi bola iba jedným z dôvodov ich neplatnosti, keďže žalobcovia tieto úkony považovali za neplatné aj z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi alebo z dôvodu, že odporujú zákonu. V prípade, ak by sa žalobcom podarilo dokázať existenciu takýchto skutočností, právne úkony obsiahnuté v notárskej zápisnici by museli byť považované za absolútne neplatné, a v takomto prípade by aktívna legitimácia svedčila aj žalobcovi v 1. rade. Odvolací súd zdôraznil, že skutočnosť, že žalobca v 1. rade bol tou osobou, ktorá spôsobila neplatnosť napadnutých právnych úkonov by bola dôvodom na zamietnutie žaloby iba vtedy, ak by na strane žalobcu už žiadna iná osoba nevystupovala. Pokiaľ tomu tak nie je a na strane žalobcu sa konania zúčastňuje aj žalobca v 2. rade, nemôže súd rozhodnúť o tom, že by žalobu voči žalobcovi v 1. rade zamietol a voči žalobcovi v 2. rade prípadne určil, že napadnuté právne úkony (ktorých je žalobca v 1. rade účastníkom) sú platné. Na základe uvedeného je tak nevyhnutné konštatovať, že všetky sporové strany sú nositeľmi vecnej legitimácie v tomto konaní, pričom žalobca v 1. rade je aj nositeľom aktívnej vecnej legitimácie pre podanie určovacej žaloby. Ako už bolo uvedené, žalobcovia ako hlavný dôvod neplatnosti napadnutých právnych úkonov obsiahnutých v notárskej zápisnici uvádzali ich rozpor s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka, ktorý má v súlade s § 40a spôsobovať relatívnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Ako uviedol aj odvolací súd v uznesení sp. zn. 4Cob/192/2018, pre zodpovedanie otázky, či je na uznanie dlhu žalobcom v 1. rade možné aplikovať ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 OZ je potrebné ustáliť, či obchodný podiel tvoril súčasť bezpodielového spoluvlastníctva manželov a či bol pri uznaní dlhu potrebný súhlas manželky (žalobcu v 2. rade). Platné uzatvorenie zmluvy o prevode obchodného podielu, na základe ktorej mal žalobca v 1. rade nadobudnúť od žalovaného obchodný podiel v spoločnosti Reillon, s.r.o. však nie je predpokladom platnosti samotného uznania dlhu žalobcom v 1. rade v notárskej zápisnici. Súd prvej inštancie uviedol, že prípadná neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorou sa žalobca v 1. rade zaviazal previesť obchodný podiel v spoločnosti Reillon, s.r.o. na žalovaného by teda nespôsobovala neplatnosť samotného uznania dlhu. Prípadná neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu by mohla byť právne významná iba vo vzťahu k posúdeniu otázky materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice N 202/2010, NZ19381/2010, NCRIs 19687/2010. Pokiaľ v čase uznania dlhu vo forme notárskej zápisnice dlh skutočnosti neexistoval, znamenalo by to, že notárska zápisnica nenadobudla (a ani nenadobudne) materiálnu vykonateľnosť. Notárska zápisnica by teda bola platná, aj keď by sa na jej podklade žalovaný nemohol domáhať zaplatenia uznaného dlhu. Prípadné exekučné konania už začaté na podklade materiálne nevykonateľnej notárskej zápisnice by bolo potrebné zastaviť. Podstatnou skutočnosťou však je, že predmetom tohto konania nie je posudzovanie materiálnej vykonateľnosti samotnej zápisnice. Žalobcovia sa svojou žalobou nedomáhali určenia, že dlh uznaný žalobcom v 1. rade v notárskej zápisnici neexistuje, ale priamo určenia neplatnosti samotného uznania dlhu. Z uvedeného je teda zrejmé, že vo vzťahu k určeniu neplatnosti uznania dlhu žalobcom v 1. rade v notárskej zápisnici N 202/2010, NZ19381/2010, NCRIs 19687/2010 je irelevantné, či dlh v čase uznania existoval, a teda je bezpredmetné posudzovať aj skutočnosť, či je zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou mal žalovaný previesť na žalobcu obchodný podiel v spoločnosti Reillon, s.r.o. platná alebo nie. Súd mal na základe vykonaného dokazovania za to, že žalobcovia nepreukázali existenciu ani jednej z uvedených podmienok. Z obsahu zmluvy o prevode obchodného podielu, ako aj zo obsahu uznania dlhu nevyplýva, že by išlo o úkony týkajúce sa spoločnej veci v zmysle ustanovenia § 145 OZ a nevyplýva z nich ani to, že by boli vykonané bez súhlasu žalobcu v 2. rade. Z vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že by žalobca v 1. rade uzatvoril ním napadnuté právne úkony bez súhlasu žalobcu v 2. rade. Práve naopak, z výsluchu samotného žalobcu v 2.
rade jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1. rade má vo všetkom jeho súhlas. Žalobca v 2. rade teda konkludentne súhlasí so všetkými aktivitami žalobcu v 1. rade, teda aj s aktivitami súvisiacimi s jeho podnikaním alebo s nakladaním s obchodnými podielmi spoločností, na ktorých podnikaní sa ako spoločník zúčastňuje. Pokiaľ sa teda žalobca v 2. rade o konkrétne aktivity a konkrétne zmluvy žalobcu v 1. rade nezaujímal, z dôvodu, že žalobcovi v 1. rade dôveroval, nemožno konštatovať, že žalobca v 1. rade by tieto aktivity vykonával bez jeho súhlasu. Rovnako tak nemožno konštatovať ani to, že by právne úkony uzatvorené medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným boli vykonané bez súhlasu žalobcu v 2. rade. Odhliadnuc od skutočnosti, že platnosť, resp. neplatnosť zmlúv o prevode obchodného podielu nemá vo vzťahu k posúdeniu otázky platnosti uznania dlhu žalobcom v 1. rade žiaden význam, súd konštatoval, že zo zisteného skutkového stavu záver o neplatnosti týchto zmlúv ani nevyplýva. Ako súd už v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by bola zmluva o prevode obchodného podielu uzatvorená medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným, ktorej predmetom bol prevod obchodného podielu v spoločnosti Reillon, s.r.o. zo žalovaného na žalobcu v 1. rade, bola neplatná. K otázke, či obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 30/2009. Súd ustálil, že v tomto prípade manžel nepotrebuje, aj keď nejde o bežnú vec, súhlas druhého manžela na uzavretie takejto zmluvy, keďže je z nej oprávnený a zaviazaný len on sám (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26. marca 2001, sp. zn. 33 Cdo 1079/1999). Aj keby kúpa určitej veci nebola posúdená ako bežná vec v zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 OZ, kúpnu zmluvu, ktorou má byť vec ešte len získaná do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemožno považovať za právny úkon týkajúci sa spoločnej veci. Ak túto zmluvu uzavrel len jeden z manželov, je z nej zaviazaný alebo oprávnený len on sám. Dovolanie sa neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 40a, § 145 ods. 1 OZ neprichádza do úvahy. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 29. apríla 1997, sp. zn. 2 Cdon 177/1997) K otázke posúdenia platnosti samotného uznania dlhu žalobcom v 1. rade súd uviedol, že ani toto uznanie dlhu súd nepovažuje za neplatné. Ako už bolo uvedené, zo zmluvy o prevode obchodného podielu bol zaviazaný iba žalobca v 1. rade, keďže táto zmluva sa priamo netýka spoločnej veci, ktorá by tvorila predmet bezpodielového spoluvlastníctva medzi žalobcami v 1. a 2. rade. Pri právnom posúdení záväzku zo zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej jedným z manželov, t.j. žalobcom v 1. rade, treba vychádzať zo skutočnosti, že podľa § 145 ods. 2 OZ sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí oprávnení alebo povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Z uvedenej úpravy je zrejmé, že záväzky jedného alebo oboch manželov za trvania manželstva neboli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a pasívna solidarita manželov je stanovená iba pre právne úkony týkajúce sa vecí v ich bezpodielovom spoluvlastníctve. Preto ak zmluvu o prevode obchodného podielu za trvania manželstva uzavrel iba jeden z manželov, je z tejto zmluvy zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju uzavrel a k jej platnosti nebol potrebný súhlas druhého manžela v zmysle § 145 ods. 2 OZ, pretože zmluvou o prevode obchodného podielu mal žalobca v 1. rade obchodný podiel iba nadobudnúť. Tu je potrebné podotknúť, že ak nie je súhlas druhého z manželov nutný k platnosti zmluvy, z ktorej záväzok na peňažné plnenie vzniká, nemožno uvažovať o jeho nevyhnutnosti ani v prípade úkonov, ktorými dlžník už vzniknutý záväzok uznal (napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 30. augusta 2005, sp. zn. 29 Odo 162/2005). Súd vyslovil právny názor, že podľa všeobecnej rozhodovacej praxe, ako aj podľa právnej teórie sa pod právnymi úkonmi týkajúcimi spoločných vecí rozumejú len tzv. priame (bezprostredné) právne úkony týkajúce sa spoločných vecí (priame nakladanie so spoločnými vecami). Vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak dispozíciu so spoločnými vecami, ako aj ich správu. Individuálne záväzky (rozumej záväzky založené prejavom vôle len jedného z manželov) sa nepovažujú za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani o správu spoločných vecí, a preto sa nevyžaduje súhlas druhého z manželov (aj keby išlo o nie bežnú vec), pričom ak pri týchto úkonoch vzniknú dlžoby len jedného z manželov, ostávajú dlžobou len tohto manžela (súdne vymáhanie sa od druhého manžela nepripúšťa). Na tom nič nemení ani skutočnosť, že podľa § 147 OZ, je pri prípadnom vymáhaní možné uspokojiť pohľadávku veriteľa aj z vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov pri právnych úkonoch, ktoré so spoločnými vecami priamo nesúvisia. Ustanovenie § 145 sa teda vzťahuje len na priame úkony týkajúce sa spoločnej veci, t.j. nakladanie a hospodárenie so spoločnými vecami (všetko ostatné čo niektorého z manželov zaväzuje, úprave § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodlieha), pričom ochrana pred sekundárnymi dopadmi (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa druhému manželovi nepriznáva (s výnimkou možnosti preventívnej ochrany podľa § 143a Občianskeho zákonníka). Súhlas žalobcu v 2. rade tak vôbec nebol potrebný nielen pre uzatvorenie zmluvy o prevode obchodného podielu žalobcom v 1. rade, ktorou mal od žalovaného nadobudnúť jeho obchodný podiel v spoločnosti
Reillon, s.r.o., ale tento nebol potrebný ani na uznanie dlhu, a to ani vtedy, ak bol tento dlh uznaný vo forme notárskej zápisnice spolu s doložkou vykonateľnosti. Ďalším dôvodom neplatnosti napadnutých právnych úkonov bol podľa žalobcov ich rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný síce namietal, že rozpor s dobrými mravmi nemôže spôsobovať neplatnosť obchodných právnych úkonov, avšak pojem dobré mravy v obchodnom práve nie je možné zamieňať so všeobecnou úpravou upravenou v Občianskom zákonníku. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by napadnuté právne úkony boli rozpore so zákonom, s morálkou, resp. s pravidlami slušnosti, nebolo zistené, že by v danom prípade boli prekročené medze zmluvnej voľnosti. Žiadna zo strán nebola do takéhoto právneho úkonu nútená. Nepodarilo sa preukázať, že by predmetná kúpna zmluva bola v rozpore s dobrými mravmi, prípadne, že nebola uzatvorená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi nie je v žiadnom prípade možné považovať konanie žalovaného ako investora, ktorým sa snaží zabezpečiť svoju investíciu a jej navrátenie. Súd sa nemohol stotožniť s tvrdeniami žalujúcej strany, podľa ktorej je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalovaný žiada od žalobcu v 1. rade za spätný prevod obchodného podielu omnoho vyššiu sumu, ako za ňu sám uhradil. Žalobcovia v tomto smere absolútne opomenuli skutočnosť, že práve prostredníctvom spätného prevodu obchodného podielu malo dôjsť k „odchodu“ žalovaného zo spoločnosti Reilon, s.r.o. a k návratu ním vložených peňažných prostriedkov do tejto spoločnosti. Cena za spätný prevod obchodného podielu v sebe odrážala práve výšku vynaložených investícií, pričom napadnuté úkony v žiadnom prípade nie je možné považovať za úkony, ktorými by zmluvné strany prekročili dovolenú zmluvnú voľnosť a vybočili z medzí dobrých mravov. Žalobcovia v priebehu konania ďalej argumentovali skutočnosťou, že v čase uzatvorenia zmluvy o spätnom prevode obchodného podielu nebol žalovaný spoločníkom obchodnej spoločnosti Reilon, s.r.o,. v dôsledku čoho nebol oprávnený na uzatvorenie zmluvy o prevode obchodného podielu, k uzatvoreniu tejto zmluvy nebol daný predchádzajúci súhlas valného zhromaždenia spoločnosti Reilon, s.r.o. a k jej uzatvoreniu nebol daný súhlas žalobcu v 2. rade. Uvedené skutočnosti mali byť podľa žalobcov právne významné pre posúdenie platnosti uznania samotného záväzku, nakoľko podľa ich názoru neexistencia uznávaného záväzku spôsobuje neplatnosť samotného uznania. S touto argumentáciou sa súd nestotožňuje, nakoľko uznanie neexistujúceho dlhu nespôsobuje neplatnosť samotného uznania dlhu, pričom tento svoj záver v tomto rozhodnutí už podrobne zdôvodnil. Napriek tomu súd považuje za potrebné uviesť, že ani na základe argumentov uvedených v podaní zo dňa 24.11.2020 nemožno dospieť ani len k záveru o neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorou malo dôjsť k spätnému prevodu obchodného podielu zo žalovaného na žalobcu v 1. rade. Záver o neplatnosti zmluvy o (spätnom) prevode obchodného podielu žalobcovia odvodzovali z poradia, v ktorom mali byť podľa nich zmluvy uzatvorené. Podľa skutkových tvrdení žalobcov bola zmluva o prevode obchodného podielu v spoločnosti Reilon medzi žalovaným ako prevodcom a žalobcom v 1. rade ako nadobúdateľom uzatvorená v poradí ako prvá, až následne malo dôjsť k uzatvoreniu spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti Reilon, s.r.o. a až nakoniec bola uzatvorená zmluva o prevode obchodného podielu medzi žalobcom v 1. rade ako prevodcom a žalovaným ako nadobúdateľom. Žalovaný tak v čase uzatvorenia zmluvy o spätnom prevode podľa žalobcov nebol spoločníkom spoločnosti Reilon, s.r.o., v čase uzatvorenia tejto zmluvy bol navyše prevod obchodného podielu možný iba po predchádzajúcom súhlase valného zhromaždenia. Tu považoval súd za potrebné uviesť, že všetky uvedené zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň. Záver o konkrétnom poradí, v ktorom boli tieto úkony uzatvorené si žalobcovia odvodili v podstate iba z poradových čísel, ktoré pridelil centrálny register osvedčených podpisov podpisom účastníkov na jednotlivých úkonoch. Poznamenal, že ani zo zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a ani zo žiadneho iného právneho predpisu nevyplýva, že by zápisy v centrálnom registri osvedčených podpisov mali konštitutívne právotvorné účinky. V posudzovanom prípade boli podpisy overované na notárskom úrade notára JUDr. Petra Kriška. Samotný proces overovania upravuje Notársky poriadok v § 58. Z tohto ustanovenia vyplýva, že osvedčovacia doložka má iba povahu záznamu o tom, že notár, resp. ním poverený zamestnanec pravosť podpisov osvedčili. O poradí, v ktorom boli právne úkony uzatvorené nerozhoduje poradie, v ktorom notár alebo ním poverený zamestnanec osvedčenie podpisov zaregistruje v Centrálnom registri osvedčených podpisov alebo číslo pridelené tomuto podpisu samotným registrom. Z výšky samotných poradových čísel tak v žiadnom prípade nemožno odvodzovať také skutočnosti, aké z nich odvodzuje žalujúca strana. V neposlednom rade je z vykonaného dokazovanie zrejmé, že jednotlivé zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným tvoria jeden celok, to znamená, ži ide o tzv. viazané zmluvy, ktorých vznik a platnosť je potrebné posudzovať spoločne bez ohľadu na to, v akom poradí boli podpísané.
V kontexte uvedeného tak súd dospel k záveru, že žaloba žalobcov je nedôvodná, nemá oporu v zákone a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 396 ods. 3 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalovaný v konaní plný úspech, súd priznal žalobcovi právo náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v 1. a 2. rade z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.
Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie prezentovaným v bode 62. a 63. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia. Zastávajú názor, že akcesorita zabezpečovacích prostriedkov, teda ich naviazanosť na hlavný zabezpečovaný záväzok, je všeobecnou vlastnosťou zabezpečovacích prostriedkov. Majú za to, že neobstojí argumentácia súdu, ktorá vychádzala z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 09.12.2004, sp. zn. 32odo 453/2004, že priznanie akcesority uznaniu záväzku (dlhu), by znamenalo, že dôkazné bremeno ohľadne neexistencie dlhu by nikdy neuniesol dlžník. Zhrnuli, že platne možno uznať len záväzok, ktorý existuje v čase uznania, a jeho neexistencia v čase uznania má za následok neplatnosť samotného uznania, nie len vyvrátenie prezumpcie existencie záväzku.
K bodom 64. až 67. uviedli, že žalobca v 2. rade nedal žalobcovi v 1. rade súhlas na uzatvorenie zmluvy o spätnom prevode obchodného podielu v spoločnosti Reilon, s.r.o.. Zastávajú názor, že zmluva o spätnom prevode obchodného podielu je neplatná i pre absenciu súhlasu žalobcu v 2. rade, pretože nakladanie so spoločnými peňažnými prostriedkami v rozsahu 216.300 EUR nie je bežnou vecou. Neplatnosť zmluvy o spätnom prevode obchodného podielu spôsobuje i neplatnosť zabezpečenia záväzku z neplatnej zmluvy uznaním záväzku zo dňa 31.05.2010.
Vyslovili presvedčenie, že obchodný podiel patrí do bezpodielového vlastníctva manželov a napadnuté právne úkony - uzatvorenie zmlúv o prevode obchodných podielov, uznanie dlhu v notárskej zápisnici spolu so súhlasom povinného s exekúciou na veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j. vo sfére manželských vecí, nemožno akceptovať tvrdenie súdu, že ide o úkony patriace do výlučnej sféry každého z manželov, a to aj za stavu, keď by na zaplatenie o dispozíciu spoločnými finančnými prostriedkami, patriacimi do BSM, za ktoré má byť nadobudnutá majetková hodnota (obchodný podiel), ktorý je súčasťou BSM, je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Opätovne poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR, č.k. ÚS26/2010-9 zo dňa 27.01.2010.
K bodom 68. až 76. uviedli, že s tvrdeniami súdu nesúhlasia z dôvodu, že obchodný podiel je súčasťou BSM a dispozícia s ním nepatrí medzi bežné veci, týkajúce sa spoločných vecí, na ktoré je jednoznačne potrebný súhlas oboch manželov. Poukázal na skutočnosť, že odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie za účelom zistenia, či obchodný podiel za daných podmienok patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale žiadne dokazovanie v tomto smere neprebiehalo. Mali za to, že súd nesprávne právne ustálil, že obchodný podiel nepatrí do BSM a taktiež nesprávne ustálil, že na uzatvorenie zmluvy o nadobudnutí obchodného podielu nie je potrebný súhlas oboch manželov, keď sa majú na úhradu kúpnej ceny použiť finančné prostriedky, patriace výlučne do sféry BSM.
Uviedli, že skutkové tvrdenia, spočívajúce v postupnosti uzatvárania procesu uzatvárania zmlúv, ak ako ju žalobcovi podpísali v podaní zo dňa 24.11.2020, nebola medzi stranami spornou a súd mal z tohto skutkového stavu vychádzať, a to podľa ust. § 151 a § 186 ods. 2 CSP. Uviedli, že poradie uzatvárania zmlúv vyplýva i z poradových čísel pridelených podpisom v rámci procesu overovania. Skutkový záver súdu o tom, že žalobcovia nepreukázali nimi tvrdené poradie uzatvárania zmlúv považujú za nesprávny, a to tak vzhľadom na nespornosť tvrdení žalobcov, ako i nesprávne právne posúdenie súdom ohľadom procesu overovania.
Boli toho názoru, že súd nesprávne právne vyhodnotil proces úradného overenia podpisov notárom, ktorý upravuje Notársky poriadok v ust. § 58. Vytvorenie overovacej doložky, v rámci ktorej dochádza i k evidencii do Centrálneho registra osvedčených podpisov, keď číslo pridelené registrom je súčasťou overovacej doložky, ako i pripojenie overovacej doložky k istine, na ktorej sa overovaný podpis nachádza, je nedielnou súčasťou procesu overenia a bez vytvorenia a pripojenia overovacej doložky nemožno
považovať za podpis úradne overený. Nesprávny záver súdu, že notár, resp. pracovník notára najprv pravosť podpisu overí, až následne, mimo procesu overenia, vykoná registráciu v Centrálnom registri osvedčených podpisov, vytvorí overovaciu doložku, ktorú spraví súčasťou listiny, na ktorej sa overený podpis nachádza. Tvrdia, že súd opomenul bližšie odôvodniť, ako dospel k právnemu záveru, že ide o viazané zmluvy, pričom ani neuviedol zákonné ustanovenia, ktoré by mali túto problematiku regulovať, a ani to, z akého právneho predpisu vyplýva, že pri takýchto zmluvách je potrebné ich vznik a platnosť posudzovať spoločne, bez ohľadu na to, v akom poradí boli podpísané.
V posudzovanej veci považovali za nevyhnuté, aby bola ako prvá uzatvorená zmluva o prevode obchodného podielu vo výške 40 % zo žalobcu v 1. rade na žalovaného, a aby táto zmluva nadobudla právne účinky, pretože až potom, ako sa stal žalovaný spoločníkom, mohol meniť spoločenskú zmluvu dohodou so žalobcom v 1. rade a previesť obchodný podiel späť na žalobcu v 1. rade.
Namietali, že súd sa v rozhodnutí nezaoberal neplatnosťou právneho úkonu pre uvedenie žalobcu v 1. rade do omylu podľa § 49a OZ, keď je isté, že žalovaný už v čase podpisu zmlúv vedel, že ich nevie splniť, a nemá dostatok finančných prostriedkov, aby ich mohol poskytnúť. Je zrejmé, že čiastkové plnenie zmlúv, nemôže konvalidovať skutočnosť, že žalovaný pred podpisom zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 25.05.2010 a zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010, ako aj následnej zmluvnej dokumentácie uviedol žalobcu v 1. rade do omylu, že zmluvy splní ako celok, hoci vedel, že to nie je v jeho reálnych možnostiach.
Záverom navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a návrhu žalobcov vyhovel, resp. aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zaviazal žalovaného na úhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že upriamuje pozornosť na definíciu omylu, ktorou je nezhoda vôle s prejavom. Mal za to, že uvedená definícia omylu tak, aby vyvolala neplatnosť samotného právneho úkonu, splnená nebola. Žalobca v 1. rade ako aj žalovaný mali jasnú vôľu, aký právny úkon idú uzatvoriť, jasnú predstavu o jeho obsahu a taktiež o následkoch, ktoré z právneho úkonu budú pre obe strany vyplývať. Žalovaný si v danom čase nebol vedomý, že by nemohol plniť uzatvorené zmluvy v celom rozsahu. Uvedené preukázal výpoveďou žalobcu v 1. rade, ktorý v konaní potvrdil, že mu bolo zo strany žalovaného povedané, že vo fonde rizikového kapitálu, kam spadal jeho projekt, nebolo dostatok finančných prostriedkov, ale tieto budú prevedené z iných fondov. Z uvedeného jasne vyplýva, že žalovaný mal vôľu plniť zamýšľané zmluvy v plnom rozsahu. Žalovaný na druhej strane uviedol, že aj keď nedošlo k plneniu zmlúv v plnom rozsahu (bez ohľadu na dôvod), táto skutočnosť sama osebe nezakladá ihneď neplatnosť samotného právneho úkonu (zmluvy), ale teoreticky vznik zodpovednostných následkov pre žalovaného z titulu porušenia zmluvy (vznik nároku žalobcu v 1. rade na náhradu škody). V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo/1454/2000. Podľa žalovaného nie sú dané dôvody na určenie neplatnosti právneho úkonu (zmlúv o prevode obchodného podielu), nakoľko neboli splnené podmienky a predpoklady omylu vyžadované zákonom a celkovo omyl na strane žalobcu v 1. rade nebol zo strany žalovaného vyvolaný. Podotkol, že sám žalobca v 1. rade uviedol, že mal pozitívnu skúsenosť so žalovaným z predchádzajúcej spolupráce. Žalovaný tak nevidel žiaden dôvod, ktorý by ho viedol k úmyselnému sabotovaniu platnosti uzavretých zmlúv, keď sám na základe nich plnil (žalovaný poskytol finančnú injekciu žalobcovi v 1. rade vkladom do kapitálových fondov a poskytnutím úveru). Pre vylúčenie pochybností žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru v tomto prípade by nedošlo ani k vzniku zodpovednostných následkov za nedodržanie zmluvy (vznik zodpovednosti za škodu), nakoľko neplnenie zmluvy v plnom rozsahu bolo spôsobené žalobcom v 1. rade, ktorý bol v omeškaní so splátkami žalovaným poskytnutého úveru, čo sám uviedol v konaní. Uviedol, že v otázke posúdenia akcesority zabezpečovacích prostriedkov sa stotožňuje s názorom súdu vyjadreným v rozsudku. Je tohto názoru, že aj keby, hypoteticky, boli zmluvy o prevode obchodného podielu neplatné, nemalo by to vplyv na samotné uznanie dlhu. Uznaním dlhu sa podľa žalovaného zakladá vyvrátiteľná domnienka platnosti a záväznosti uznávaného právneho úkonu a v prípade, ak následne strana žiada o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu, znáša ťarchu dôkazného bremena preukázať, že takýto právny úkon neexistuje, resp. je neplatný. Uvedené podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29Odo/1457/2005. Mal za to, že žalobcovia v tomto smere neuniesli
dôkazné bremeno a nepreukázali dôvody, ktoré by v konečnom dôsledku mali spôsobovať neplatnosť uznávaných právnych úkonov. Čo sa týka samotnej akcesority zabezpečovacích prostriedkov prezentovanej žalobcami v odvolaní, súhlasí s názorom konajúceho súdu, že je možné platne uznať i neexistujúci záväzok. Svoje tvrdenie opätovne podporil judikatúrou Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Odo/480/2006. To znamená, že opäť dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto tvrdí, že uznal neexistujúci záväzok, aby jednoznačne preukázal, že záväzok v čase jeho uznania neexistoval. Z toho vyplýva, že opäť je žalobca v 1. rade ten, kto je povinný uvedené dôvody preukázať, avšak nie iba tvrdeniami, ale reálnymi dôkazmi. Ak teda žalobca v 1. rade neuniesol dôkazné bremeno, súd má povinnosť považovať Zmluvy o prevode obchodného podielu za platné. K uvedenému priložil rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Odo/1160/2003. V podanom odvolaní žalobcovia opätovne odôvodňujú neplatnosť napadnutých právnych úkonov z dôvodu absencie súhlasu manžela (žalobcu v 2. rade) s týmito úkonmi. Uviedol, že zotrváva na svojom názore prezentovanom v tomto vyjadrení, s ktorým sa stotožnil aj konajúci súd, ktorý v odôvodnení rozsudku ustálil, že obchodný podiel nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na základe čoho k otázke posúdenia platnosti samotného uznania dlhu žalobcom v 1. rade súd uviedol, že ani toto uznanie dlhu súd nepovažuje za neplatné. Poukázal na rozsudok, bod 68.. Žalovaný sa stotožňuje s názorom súdu ohľadom neexistencie potreby súhlasu žalobcu v 2. rade, a teda že uznanie dlhu zo strany žalobcu v 1. rade ako aj jeho pristúpenie k záväzku, nie sú právne úkony týkajúce sa priamo bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a teda súhlas žalobcu v 2. rade ako manželky žalobcu v 1. rade nebol na platné uzavretie týchto právnych úkonov potrebný. Upozornil, že v judikátoch NS SR sp. zn. 2Cdo/168/2005 a NSČR sp. zn. 22Cdo/700/2004, obe rozhodnutia operujú nie s obchodným podielom ako takým, ale s hodnotou obchodného podielu. Mal za to, že samotný obchodný podiel nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nakoľko podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka je spoločníkom spoločnosti výhradne ten z manželov, ktorý uzavrel spoločenskú zmluvu, on je majiteľom obchodného podielu a nositeľom práv a povinností spoločníka. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Obdo/30/2009. Zastával názor, že výslovný súhlas žalobcu v 2. rade nebol na platné uzatvorenie zmlúv potrebný vzhľadom na skutočnosť, že tento (súhlas) už bol daný vopred, pri začatí samotnej podnikateľskej činnosti žalobcu v 1. rade. Ohľadom konkrétneho času podpisu jednotlivých dokumentov uviedol, že išlo o štandardný postup, ktorý je/bol aplikovaný aj v ostatných obdobných investíciách žalovaného. Tak, ako uviedol na pojednávaní dňa 01.12.2020, z obsahu jednotlivých zmlúv vyplýva, že išlo svojou povahou o tzv. závislé zmluvy (v zmysle ustanovenia § 750 ObZ), a teda išlo o balík (komplex) zmlúv na seba nadväzujúcich. Má za to, že deň je základnou jednotkou počítania času v hmotnom práve. Je preto irelevantné argumentovať minútou podpisu jednotlivých zmlúv, resp. poradia, keď tieto boli podpisované v jeden deň. Striktné posudzovanie platnosti podľa minúty, resp. sekundy ich podpisu by v tomto prípade priamo odporovalo ich účelu a samotnému úmyslu zmluvných strán. Naopak, takéto prísne posudzovanie platnosti právnych úkonov by do zmluvných vzťahov prinášalo iba neistotu zmluvných strán. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/194/2012 - 194 potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí uviedli, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že si žalovaný v danom čase nebol vedomý, že by nemohol plniť uzatvorené zmluvy v celom rozsahu. Za rozhodujúcu skutočnosť na uzatvorenie zmlúv zo strany žalobcu v 1. rade bola indikatívna ponuka žalovaného zo dňa 24.05.2010. Žiadna z písomných a ústnych informácií, ktoré žalovaný poskytol žalobcovi v 1. rade pred podpisom zmluvy a súvisiace dokumenty, ktorými na seba prevzal neprimerané riziko, a ktoré by nepodpísal, ak by ho žalovaný svojimi informáciami, že zmluvy splní ako celok, neuviedol do omylu, hoci vedel, že to nie je v jeho reálnych možnostiach. Uviedli, že ide o podstatný omyl vyvolaný žalovaným, ktorý je v príčinnej súvislosti s vedomým konaním žalovaného, a žalobca v 1. rade postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, majú za to, že sú splnené všetky zákonné podmienky definície omylu podľa § 49a OZ, ktoré majú za následok neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 25.05.2010 a zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 27.05.2010, ako aj následnej zmluvnej dokumentácie. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že uznaním dlhu sa zakladá vyvrátiteľná domnienka platnosti a záväznosti uznávaného právneho úkonu a v prípade, ak následne strana žiada o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu, znáša ťarchu dôkazného bremena, že takýto právny úkon neexistuje, resp. je neplatný.
Zastávajú právny názor, že platne možno uznať len záväzok, ktorý existuje v čase uznania, a jeho neexistencia v čase uznania má za následok neplatnosť samotného uznesenia. Ani vo vzťahu k uznaniu dlhu v notárskej zápisnici N202/2010, NZ19381/2010, NCRIs 19687/2010 nie je irelevantné, či dlh v čase uznania existoval alebo nie, keďže vzhľadom na akcesoritu zabezpečovacieho prostriedku k hlavnému zabezpečenému záväzku je existencia hlavného právneho úkonu zákonným predpokladom existencie akcesorického záväzku, a ani vyvrátiteľná právna domnienka existencie uznaného dlhu neprelamuje akcesorickú povahu uznania záväzku podľa § 323 ObZ. K vyjadreniu žalovaného, že obchodný podiel nepatrí do BSM manželov uviedli, že neplatnosť zmluvy o spätnom prevode obchodného podielu spôsobuje zároveň i neplatnosť uznania dlhu, obsiahnutého v notárskej zápisnici zo dňa 31.05.2010. Ďalej neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, potrebné pre rozhodnutie vo veci.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
- ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcov a vyjadrením žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal s argumentmi žalobcov a žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy, a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie veci.
8. Odvolací súd mal zo spisu preukázané, že žalobcovia sa v zmenenom petite domáhali určenia neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 25.05.2010, na základe ktorej žalobca v 1. rade previedol na žalovaného obchodný podiel 40 % v spoločnosti Reilon, s.r.o., neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 25.05.2010, na základe ktorej má odporca previesť na žalobcu v 1. rade obchodný podiel 40 % v spoločnosti Reilon, s.r.o. ako aj neplatnosti Notárskej zápisnice č. N202/2010, NZ19381/2010, NCRls 19687/2010 zo dňa 31.05.2010, ktorá obsahuje uznanie dlhu žalobcu v 1. rade voči žalovanému čo do dôvodu a výšky a tiež vyhlásenie žalobcu v 1. rade o tom, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice č. N202/2010, NZ 19381/2010, NCRis 19687/2010 zo dňa 31.05.2010, ktorá má byť exekučným titulom na celý hnuteľný a nehnuteľný majetok žalobcu v 1. rade. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 26Cb/194/2012-164 zo dňa 9.12.2013 zmenu petitu návrhu pripustil.
9. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol z dôvodu, že žaloba žalobcov je nedôvodná a nemá oporu v zákone. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia, ktorí uviedli, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil, ako aj z dôvodu existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a z dôvodu, že došlo k naplneniu viacerých atribútov spôsobujúcich neplatnosť napadnutých právnych úkonov, ktoré podrobne uviedli v podanom odvolaní.
10. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
11. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
12. Podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
13. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
14. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
15. Podľa § 145 ods. 1 OZ, bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
16. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie osvedčený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobného nároku žalobcov, a keďže v celom rozsahu zdieľa aj jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov. V danom prípade preto nie je potrebné, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd opakoval tie isté skutkové a právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Zároveň odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcov nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie odkloniť.
17. Žalobcovia sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k platnosti uzatvorenia zmluvy o prevode obchodného podielu. Sú toho názoru, že akcesorita zabezpečovacích prostriedkov, teda ich naviazanosť na hlavný zabezpečovací záväzok je všeobecnou vlastnosťou zabezpečovacích prostriedkov, ktorá vyplýva zo samotnej podstaty zabezpečenia.
Odvolací súd sa v posudzovanej právnej veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že platné uzatvorenie zmluvy o prevode obchodného podielu, na základe ktorého mal žalobca v 1. rade nadobudnúť od žalovaného obchodný podiel v spoločnosti Reillon, s.r.o., nie je predpokladom platnosti samotného uznania dlhu žalobcu v 1. rade v notárskej zápisnici. Podľa účinnej a platnej právnej úpravy rozoznávame všeobecnú a osobitnú formu zabezpečenia záväzkov. Samotné sankcie a konkrétna možnosť domáhať sa súdnej ochrany svojich práv, čo ex lege slúži ako možnosť ochrany v prípade nesplnenia záväzkov, treba chápať v rovine všeobecnej. Normy záväzkového práva, ktoré umožňujú všeobecné zabezpečenie záväzkov sú posilnené osobitnými formami zabezpečenia záväzkov. Takýto zabezpečovací vzťah má povahu vedľajšieho (akcesorického) záväzku. Akcesorita sa prejavuje predovšetkým v tom, že takýto záväzok nemôže vzniknúť a existovať bez hlavného zaisťovacieho záväzku. Ide o zabezpečovacie právne inštitúty, ktoré sú upravené komplexne alebo doplnkovo, najmä v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku. Obidva tieto súkromnoprávne kódexy majú rovnakú právnu silu, ale ich stupeň všeobecnosti je odlišný. Kým Občiansky zákonník (lex generalis) tvorí základ súkromného práva, tak Obchodný zákonník (lex specialis) upravuje iba špecifické vzťahy späté s obchodovaním a podnikateľským prostredím.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd zastáva právny názor, že neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu v 1. rade na prevedenie podielu v spoločnosti Reillon, s.r.o., na žalovaného, by nespôsobila neplatnosť samotného uznania dlhu. Preukázaná neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu by mohla spôsobiť právne účinky jedine pri posúdení materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice N 202/2010, NZ19381/2010, NCRIs
19687/2010. V dôsledku uvedeného by notárska zápisnica nadobudla platnosť, no žalobcovia by sa na jej podklade nemohli domáhať zaplatenia uznaného dlhu.
Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovia sa žalobou nedomáhali určenia, že dlh uznaný žalobcom v 1. rade v notárskej zápisnici neexistuje, ale domáhali sa priamo určenia neplatnosti uznania dlhu. Je preto irelevantné, či dlh v čase uznania existoval, a je bezpredmetné posudzovať aj skutočnosť, či je zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou mal žalovaný previesť na žalobcu obchodný podiel v spoločnosti Reillon, s.r.o., platná, alebo nie.
18. Žalobcovia ďalej namietali, že žalobca v 2. rade nedal žalobcovi v 1. rade žiaden súhlas na uzatvorenie zmluvy o spätnom prevode obchodného podielu v spoločnosti Reillon, s.r.o.. Sú toho názoru, že v tomto prípade nejde o nakladanie s obchodným podielom, ale o nakladanie s finančnými prostriedkami, čo spadá pod ust. § 145 ods. 1 OZ.
Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že ust. § 145 OZ upravuje právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Podľa tohto ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a neplatný, avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú voči tretím osobám oprávnení a povinní obaja manželia solidárne.
Pojem „bežná vec“ nie je v OZ definovaný a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu „ostatná vec“. Preto pri ich posudzovaní treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu ňou a pod..
Za bežné možno považovať také veci, ktoré sú pri hospodárení s určitou vecou bežné a obvyklé, ktoré sa pravidelne opakujú a ktoré sa nevymykajú z rámca obvyklého hospodárenia s vecou. Bežné veci môže vybavovať každý z manželov, takže na platnosť právneho úkonu, ktorý v tejto súvislosti manžel urobil, sa nevyžaduje súhlas druhého manžela.
Ak ide o vybavovanie iných než bežných vecí, na platnosť právneho úkonu, pokiaľ v ňom nevystupujú obaja manželia ako jeho účastníci alebo pokiaľ jeden z nich nekoná na základe plnomocenstva ako zástupca aj za druhého manžela, sa vyžaduje súhlas oboch manželov. Tento súhlas možno dať v akejkoľvek forme. To znamená, že ho možno dať nielen ústne alebo písomne, ale aj mlčky - konkludentne (per facta concludentia), ak zo správania druhého manžela možno usúdiť, že súhlasil s tým, aby bola záležitosť takto vybavená (§ 35 ods. 1). Súhlas možno dať nielen vopred, ale aj dodatočne.
Právny úkon, ktorý bol urobený len jedným z manželov bez súhlasu druhého a ktorý nie je vybavovaním bežnej veci, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je ním dotknutý, sa jeho neplatnosti nedovolá. Nejde teda o absolútnu neplatnosť, ale o relatívnu neplatnosť právneho úkonu (§ 40a).
Právo uplatniť neplatnosť takýchto právnych úkonov má predovšetkým manžel, ktorého súhlas bol opomenutý, a ďalej adresát právneho úkonu. Neplatnosti sa však nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil (pozri vysvetlivky k § 40a). Toto právo je majetkovým právom, na ktoré sa vzťahuje trojročná premlčacia doba (§ 101), a formou dovolania sa alebo uplatnenia nároku zabraňujúceho premlčaniu je aj súdna žaloba.
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci (bez ohľadu na to, či sa vybavovala bežná alebo „ostatná“, teda nie bežná vec) sú obidvaja manželia voči tretím osobám oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne, t.j. solidárne. Môže ísť o aktívnu alebo pasívnu solidaritu vyplývajúcu zo zákona. Napríklad peňažný dlh vyplývajúci zo spoločnej veci je každý z manželov povinný zaplatiť v celej výške a veriteľ je oprávnený celý dlh vymáhať od ktoréhokoľvek z manželov oddelene alebo spoločne. Ak jeho pohľadávku uspokojí jeden z manželov, došlo, pokiaľ ide o druhého manžela, k zániku pohľadávky splnením.
Pod pojmom „právny úkon týkajúci sa spoločných vecí“ treba rozumieť každý úkon, ktorý sa týka obsahu vlastníckeho práva ku konkrétnej veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva. Len z takéhoto
úkonu sú obaja manželia zaviazaní spoločne a nerozdielne. Solidarita manželov vyplývajúca v týchto prípadoch z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci je založená právnym predpisom.
Mimo sféry bezpodielového spoluvlastníctva konajú manželia samostatne, ak na platnosť ich úkonov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Preto ak chce za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva urobiť právny úkon (napr. zmluvu o pôžičke alebo kúpnu zmluvu) len jeden z manželov, je z neho zaviazaný alebo oprávnený len on sám. Rovnaká situácia nastáva aj v prípade právneho úkonu, ktorým sa má vec len získať.
V posudzovanom prípade odvolací súd, zdôrazňujúc správnosť názoru súdu prvej inštancie, konštatuje, že z vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že by žalobca v 1. rade uzatvoril ním napadnuté právne úkony bez súhlasu žalobcu v 2. rade. Z výsluchu žalobcu v 2. rade vyplynulo, že žalobca v 1. rade má vo všetkom jeho súhlas. Inak povedané, žalobca v 2. rade konkludentne súhlasí so všetkými aktivitami žalobcu v 1. rade, aj s aktivitami súvisiacimi s jeho podnikaním, ako aj s nakladaním s obchodnými podielmi v spoločnosti, na ktorých sa podnikateľsky zúčastňuje.
19. K zdôrazneniu správnosti posúdenia súdom prvej inštancie, ktorý sa správne vysporiadal s otázkou, či obchodný podiel patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, odvolací súd uvádza, že osobitným typom spoluvlastníctva je bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, tradične známe pod skratkou BSM, ktorého vznik je spojený s uzavretím manželstva. V zásade platí, že do BSM patrí všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a zároveň to počas existencie manželstva niektorý z manželov nadobudol. OZ stanovuje výnimky, ktoré nemožno zahrnúť do BSM. Jedná sa o veci získané na základe dedenia alebo z titulu darovania, tiež veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jednému z manželov, ako aj veci vydané v zmysle predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydané veci vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.
Aj napriek skutočnosti, že sa inštitút bezpodielového spoluvlastníctva na prvý pohľad javí ako jednoduchý, prináša množstvo aplikačných problémov. Tieto aplikačné problémy sú následne riešené v praxi najmä prostredníctvom rozhodovaní príslušných súdov. Jednou z diskutovaných otázok bola aj otázka obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej je spoločníkom len jeden z manželov. Dlhšie obdobie panovali v odbornej verejnosti nezhody, či a akým spôsobom je obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným súčasťou BSM a akým spôsobom môže druhý z manželov, ktorý nie je spoločníkom, ovplyvniť nakladanie s týmto podielom. Nezhody v týchto otázkach existovali aj medzi jednotlivými senátmi Najvyššieho súdu SR, čo napokon v uznesení III. ÚS 399/2015 z 18. augusta 2015 konštatoval aj Ústavný súd SR.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. marca 2006, sp. zn. 2 Cdo 168/2005, ktorý judikoval, že „ak manželia alebo jeden z nich za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nadobudne obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, takto získaný majetok (hodnota obchodného podielu) sa zo zákona stane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré možno vyporiadať v rámci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 149 ods. 3 OZ“. Toto rozhodnutie bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2007 (R 27/2007). Obdobný právny názor konštatoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku pod sp. zn. 5 Obdo 11/2007 z 25. júna 2008. Od tohto právneho názoru sa neskôr odklonil iný senát Najvyššieho súdu SR v rozsudku z 26. novembra 2009 v konaní vedenom pod spisovou značkou 6 Obdo 30/2009. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu z dôvodu absencie súhlasu manželky. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí uviedol: „Obchodný podiel potom nie je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stane napr: podiel na zisku, ak zanikne účasť manžela - spoločníka v spoločnosti za trvania manželov, tak je to vyporiadací podiel a pri prevode obchodného podielu je to vyplatená cena obchodného podielu.“. Najvyšší súd SR v spomínanom rozhodnutí argumentoval tým, že obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka, a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom alebo spoločenskou zmluvou, pričom všetky práva spoločníka sú upravené v Obchodnom zákonníku ako lex specialis. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v tomto rozhodnutí nikto iný ako spoločník, teda ani manžel spoločníka, nemôže zasahovať do práva spoločníka previesť svoj podiel na inú osobu za podmienok uvedených v ustanovení § 115 OZ a spoločenskej zmluve spoločnosti.
Na uvedenú nejednotnosť rozhodovacej praxe zareagoval Najvyšší súd SR až v roku 2020, kde v rozsudku vydanom 28. januára v konaní vedenom pod spisovou značkou 8Cdo/196/2018 uviedol, že Najvyšší súd SR sa neskorším rozhodnutím vydaným v konaní pod spisovou značkou 6 Obdo 30/2009 odklonil od doterajšej súdnej praxe, čo ani náležitým spôsobom nevysvetlil. Následne sa v rozsudku priklonil k predchádzajúcemu rozsudku Najvyššieho súdu SR z roku 2006 „podľa ktorého, ak manželia alebo jeden z manželov za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do BSM nadobudne obchodný podiel v s. r. o. patrí takýto majetok (hodnota obchodného podielu) do BSM.“. Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že predmetom BSM môže byť všetko, čo môže byt predmetom vlastníctva, a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Ak by sme vychádzali len z doslovného a striktne gramatického výkladu ustanovenia § 143 OZ a mali za to, že predmetom BSM môžu byť iba veci, tak obchodný podiel by do masy BSM nepatril, keďže nie je vecou. V duchu takéhoto striktného výkladu by však potom do masy BSM nepatrili napríklad ani finančné prostriedky na účte v banke, keďže ide o pohľadávku veriteľa (manžela) voči banke.
Najvyšší súd SR teda v zjednocujúcom rozhodnutí z roku 2020 jednoznačne uviedol, že obchodný podiel (jeho majetková hodnota) patrí do BSM, ak bol nadobudnutý aspoň z časti z prostriedkov patriacich do BSM za trvania manželstva. Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie odôvodnil napríklad aj tým, že Obchodný zákonník nevylučuje obchodný podiel z masy BSM a keďže otázku obchodného podielu a BSM neupravuje, tak sa subsidiárne použije Občiansky zákonník.
Na otázku, či na nakladanie s obchodným podielom je alebo nie je potrebný súhlas druhého manžela v zmysle ustanovenia § 145 ods. 1 OZ odpovedal Najvyšší súd SR už v rozhodnutí z 25. júna 2008, sp. zn. 5 Obdo 11/2007, v ktorom konštatoval: „podľa ustálenej judikatúry hodnota obchodného podielu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto pri predaji, ktorý sa vymyká z kategórie bežných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov.“. Tento právny názor bol neskôr potvrdený už spomínaným zjednocujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v roku 2020. V súvislosti s udeleným súhlasom manžela, ktorý nie je spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, je potrebné povedať, že tento súhlas nemusí byť písomný a nemusí byť ani súčasťou zmluvy o prevode. Nakoľko však v prípade, ak dotknutý manžel napadne prevod obchodného podielu z dôvodu relatívnej neplatnosti (úkon sa bude považovať za platný, kým sa neplatnosti dotknutý manžel nedovolá), bude musieť prevádzajúci manžel súhlas druhého manžela preukázať.
Na záver odvolací súd považuje za potrebné dodať, že aj názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozhodnutí pod sp. zn. 6 Obdo 30/2009 je napriek neskoršej judikatúre naďalej z časti aplikovateľný.
20. Žalovaní uviedli, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie za účelom zistenia, či obchodný podiel za daných podmienok patrí do bezpodielového vlastníctva manželov, no žiadne dokazovanie v tomto smere neprebehlo. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného konštatuje, že skutočnosť, keby aj obchodný podiel bol súčasťou BSM je irelevantná, pretože v konaní bol preukázaný konkludentný súhlas žalovaného v 2. rade (manžela) na všetky podnikateľské aktivity žalovaného v 1. rade. V dôsledku uvedeného by posúdenie, či obchodný podiel patrí do BSM nebol spôsobilý zmeniť výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie.
21. Žalobcovia v neposlednom rade namietali rozpor s dobrými mravmi. Zastávajú právny názor, že dobré mravy boli porušené viacnásobne, a súd tieto porušenia konvalidoval ich akceptáciou.
Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod.. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.
Občiansky zákonník ani iný predpis nedefinuje pojem dobré mravy. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne motivované vyhlásenie zmluvných strán nie je
smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi alebo nie. (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008)
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah (bez ohľadu na zmluvnú voľnosť tento obsah stanoviť, na to, kto rozpor s dobrými mravmi zavinil, a na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere) ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti.
Odvolací súd, v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že právne úkony boli vykonané v rozpore s morálkou, rozpore so zákonom, resp. pravidlami slušnosti a nebolo zistené, že by v danom prípade boli prekročené medze zmluvnej voľnosti.
22. Odvolací súd pripomína, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Procesná pasivita strany má za následok, že neunesie dôkazné bremeno.
23. Podporne odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, II. ÚS 38/2015, podľa ktorého: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak účastník neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, ako aj zo skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení účastníkov.“
24. Žalobcovia sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou malo dôjsť k spätnému prevodu obchodného podielu zo žalovaného na žalobcu v 1. rade, nie je neplatná, pretože z poradia uzatváraných zmlúv nie je možné odvodzovať ich neplatnosť. Odvolací súd zastáva právny názor, že zmluvy boli uzatvorené v tej istý deň, a preto nie je možné záver o konkrétnom poradí, v ktorom boli tieto úkony uzatvorené, odvodiť iba z poradových čísel, ktoré pridelil centrálny register osvedčených podpisov podpisom účastníkov na jednotlivých úkonoch. Odvolací súd má za to, že v prípade, ak sú žalobcovia toho názoru, že zápisy v centrálnom registri osvedčených podpisov mali konštitutívne účinky, bolo dôkazné bremeno na ich strane. Odvolací súd preto konštatuje, že žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení.
25. S poukazom na vyššie uvedené sa odvolaciemu súdu javí ako irelevantné zaoberať sa odvolacou námietkou, či súd opomenul bližšie odôvodniť, ako dospel k právnemu záveru, že ide o viazané zmluvy, neuviedol zákonné ustanovenie, ktoré by malo túto problematiku regulovať. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 750 ObZ a dopĺňa, že ak vyplýva zo zmluvy alebo z okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá a ktoré sú pri uzavretí zmluvy známe obom stranám, že plnenie z tejto zmluvy (hlavnej zmluvy) závisí od plnenia inej zmluvy (vedľajšej zmluvy), predpokladá sa, že plnenie z vedľajšej zmluvy tvorí odkladaciu podmienku účinnosti hlavnej zmluvy. Ak sa má alebo ak sa z hlavnej zmluvy plní vopred, má nesplnenie vedľajšej zmluvy povahu rozväzovacej podmienky.
26. K odvolacej námietke spočívajúcej v tvrdení, že súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal neplatnosťou právneho úkonu pre uvedenie žalobcu v 1. rade do omylu podľa ust. § 49a OZ, keď je isté, že žalovaný už v čase podpisu zmlúv vedel, že ich nevie splniť a nemá dostatok finančných prostriedkov, aby ich mohol poskytnúť, odvolací súd uvádza, že konanie v omyle nie je v právnom styku výnimočným javom. Pomerne často sa stáva, že konajúci subjekt nemá správnu predstavu o všetkých skutočnostiach, ktoré sa týkajú jeho právneho konania. Táto skutočnosť však nemôže byť vždy sama osebe dôvodom
pre spochybnenie platnosti jeho právneho konania. Inak by došlo k narušeniu právnej istoty účastníkov súkromno-právnych vzťahov. Z toho dôvodu môže omyl spôsobovať neplatnosť právneho úkonu iba výnimočne, a to za splnenia zákonom požadovaných podmienok.
27. Ako bolo načrtnuté vyššie, nie každý omyl konajúceho subjektu bude mať právny význam. Z hľadiska právnych následkov bude významný iba taký omyl, ktorý sa týka podstatnej (rozhodujúcej) skutočnosti (tzv. podstatný omyl). Omyl je podstatný, ak sa týka ktorejkoľvek skutočnosti rozhodujúcej pre vykonanie právneho úkonu. O takúto situáciu ide vtedy, ak by znalosť skutočného stavu veci viedla konajúceho k tomu, že by právny úkon neurobil vôbec alebo by ho urobil za podstatne iných podmienok. Pri posudzovaní podstatnosti omylu je podľa právnej doktríny a judikatúry rozhodujúce subjektívne hľadisko, teda či sa omyl javí ako podstatný mýliacemu sa. Skutočnosť, ktorá je pre konajúceho podstatná (a z ktorej vyplýva podstatný omyl), však musí byť ozrejmená aj druhej strane. Podstatnosť omylu sa bude posudzovať vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. Omyl však bude podstatný spravidla vtedy, ak sa bude týkať a) právneho dôvodu, b) predmetu právneho úkonu, c) osoby alebo aj d) iných okolností, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu nedošlo. Nie je vylúčené, aby aj samotní účastníci v právnom úkone označili nejakú skutočnosť za rozhodujúcu.
28. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že žalobcovia nepreukázali, že žalovaný v čase podpisu zmlúv vedel, že ich nevie splniť a nemá dostatok finančných prostriedkov, aby ich mohol poskytnúť.
29. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky, pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
30. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd hodnotí ako správny postup súdu prvej inštancie pri zamietnutí žaloby žalovaných a rovnako tak nevzhliadol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), či h) CSP, za dôvodný.
31. S poukazom na uvedené, odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 26Cb/194/2012-194 zo dňa 1. decembra 2020, potvrdil ako vecne správny.
32. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobcovi v 1. a 2. rade.
33. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).