Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/130/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta právnej veci žalobcov: 1. X. X., nar. XX. X. XXXX, bytom P., Z. XXXX/XX, štátny občan SR, 2. D. X., rod. V., nar. XX. X. XXXX, bytom P., Z. XXXX/XX, štátna občianka SR, obaja právne zastúpení advokátom Mgr. Marošom Ježíkom, so sídlom Poprad, Mnoheľová 17, proti žalovanému: U. P., rod. P., bytom V., XXX XX, X. XX, štátny občan SR, právne zastúpenému advokátom JUDr. Jozefom Furčákom, so sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 44, o určení vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcom proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. - 96 zo dňa 28. 8. 2013, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu o určenie, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníci pozemku parc. C č. 149/6 o výmere 25 m2 - zastavaná plocha, nachádzajúceho sa v k.ú. V. podľa vytvoreného geometrického plánu č. 45498083-42/2012 zo dňa 13. 9. 2012, vyhotoveného spoločnosťou GeoGro, s.r.o. zamieta.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci pozemkov parc. reg. C č. 146/1, 146/3, 147 a rodinného domu

súp. č. XX v k.ú. V.. Žalovaný je výlučným vlastníkom pozemkov registra C parc. č. 148, 149/1, 149/4 - hospodárska budova, na parc. č. 149/5 - dreváreň. Dňa 30. 1. 1996 uzatvorili žalobcovia kúpnu zmluvu, ktorou F. X., nar. X. X. XXXX previedol vlastnícke právo na žalobcov v 1. a 2. rade. Zo znaleckého posudku č. 13/2011 C.. G. Tichého súd zistil, že spornú hranicu medzi pozemkami parc. č. 149/1, 146/1 tvorí spojnica odkvapu od rodinného domu, ktorý je 0,40 m, po odkvap stodoly, ktorý je 0,35 m od rodinného domu žalovaného a túto hranicu netvorí múr rodinného domu žalovaného. Geometrický plán z 21. 12. 2006 Z. T. bol vypracovaný kvôli rozdeleniu pozemkov parc. č. 146 na pozemky 146/1 a 146/3. Geometrickým plánom z 20. 4. 2012 vypracovaným X. G. došlo k zmene výkazu výmer pozemkov parc. č. 148 z výmery 209 m2 na 199 m2 a 149/1 z výmery 443 m2 na 453 m2. Geometrickým plánom z 13. 9. 2012 vypracovaným GeoGro s.r.o. došlo k rozdeleniu pozemku 149/1 o výmere 453 m2 na pozemky 149/1 o výmere 428 m2 a 149/6 o výmere 25 m2. Ohliadkou na mieste samom bolo zistené, že zvod strechy rodinného domu žalovaného je vedený dole. Terén pozdĺž rodinného domu žalovaného smerom k rodinnému domu žalobcov v šírke cca 50 cm je sadnutý. Pri ohliadke susediacich rodinných domov bolo zistené, že rodinné domy súp. č. XX, XX, XX, XX majú vybudované odvodňovacie kanály pozdĺž zadnej steny rodinných domov. Z výpovede svedkov L. E., R. V. a X. G. mal súd za

preukázané, že na spornom pozemku od výstavby rodinného domu súp. č. XX sa nachádza kamenný odvodňovací kanál, ktorý udržiaval žalovaný. Aj ohliadka vykonaná na mieste samom utvrdila súd v presvedčení, že súčasťou rodinného domu žalovaného bol odvodňovací kanál. Vzhľadom na logiku potreby odvodnenia stavby i vzhľadom na zistenú existenciu odvodňovacích kanálov pozdĺž zadných stien rodinných domov susediacich bezprostredne i ďalej s rodinnými domami žalovaného a žalobcov, súd neuveril tvrdeniam žalobcom a svedeckým výpovediam F. X. a F. X., ktoré vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah so žalobcami hodnotil ako účelové v snahe pomôcť žalobcom. Naopak, výpovede svedkov L. E., R. V. a X. G. považoval za vierohodné, keď títo svedkovia nemajú žiaden záujem na výsledku sporu. Títo potvrdili existenciu odvodňovacieho kanála pozdĺž rodinného domu žalovaného. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobcovia, resp. právni predchodcovia, užívali sporný pozemok, keď pre existenciu odvodňovacieho kanála ho užíval žalovaný do času odstránenia kanála v roku 2007. Okolnosti zistené v konaní vylučujú dobromyseľnosť žalobcov, že by im sporný pozemok patril. Pre existenciu dobrej viery držiteľom nestačí iba tvrdenie, že im pozemok patrí, ale je potrebné, aby tvrdenie bolo podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno vyvodiť, že je dôvodné. V danej veci žalobcovi neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním.

Posledným výrokom rozsudku súd rozhodol, že sa žalovanému náhrada trov konania nepriznáva.

Tento výrok súd odôvodnil tým, že právny zástupca žalovaného v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Ako dôvod uviedli, že vzhľadom na umiestnenie

sporného pozemku, s poukazom na spôsob, ako boli samotným žalovaným vystavené oplotenia jeho pozemkov - v jednej línii so stavbou, a to aj v prednej časti domu, vzhľadom k tomu, že žalobcovia, ako aj právni predchodcovia užívali celý dvor vždy v celosti a dôvodne mali za to, že im patrí v celosti až k múrom susednej stavby rodinného domu žalovaného a jeho plotom, boli žalobcovia jednoznačne dobromyseľní v užívaní spornej časti pozemku. Žalovaný až v priebehu roku 2007 sa začal dožadovať iného určenia priebehu dovtedy rešpektovaných hraníc pozemku, čo je však už po uplynutí zákonom stanovenej doby. Výstavbu prístavieb k rodinnému domu súp. č. XX, hospodárskej budovy, ako aj plota, realizoval výlučne žalovaný, resp. jeho právni predchodcovia. Žalobcovia, ako aj ich právni predchodcovia mali vždy za to, že je to na hranici pozemkov. Aj podľa geometrického plánu č. 92/06 z 21. 12. 2006 viedla hranica medzi pozemkami parc. č. 146/1 a 149/1 tak, ako je popísané vyššie, čo utvrdilo žalobcov, že parc. č. 146/1 siaha až k stavbám. Tak isto z geometrického plánu z 11. 4. 1994, ktorý si dal vyhotoviť žalovaný, tvoria hranicu medzi pozemkami múr rodinného domu žalovaného. V tomto pláne, ktorý vyhotovil svedok X. G., nie je zakreslený žiaden odvodňovací kanál. Z výpovedí žalobcov, ako aj svedkov F. X. a F. X. bolo preukázané, že právny predchodca žalobcov, ako aj žalobcovia, užívali predmetný pozemok ako svoj dvor v celosti až k múrom susednej stavby, ktorá patrí žalovanému. Konštatovanie súdu, že výpovede týchto svedkov sú účelové z dôvodu príbuzenského vzťahu, neobstojí a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Svedok F. X. uviedol, že bol prítomný pri rekonštrukcii rodinného domu žalovaného, kedy jeho otec požiadal žalovaného, aby dĺžku novej strechy upravil tak, aby to bolo presne ako na starom dome. F. E. však uvedenú situáciu opísal inak, keď uviedol, že starý otec žalobcu mal uviesť, že krokvy sú dlhé a že jeho (žalovaného) sú len 40 cm od rodinného domu, čo však svedok F. X. poprel. Svedok E. si po viac ako 20 rokoch presne pamätal na jednu vetu, ktorá mala odznieť od starého otca žalobcu, čo skôr objektívne vyvoláva pochybnosti o dôveryhodnosti jeho výpovede. Svedok ďalej uvádza, že krokvy sa odrezávali na dĺžku 40 cm a potom na dĺžku 50 cm a že by orezávané krokvy mali padať na odvodňovací kanál, čo je nelogické, nakoľko by tento musel mať šírku viac ako len 30 či 40 cm. Svedok G. vôbec netvrdil, že pri rodinnom dome žalovaného sa mal nachádzať odvodňovací kanál. Vytyčovanie hranice pozemku sa vykonalo bez prítomnosti žalovaných (zrejme žalobcov) a malo sa tak stať po tom, čo žalobcovia mali odstrániť údajný kanál. Potom ale tvrdenie svedka nemôže byť pravdivé, keďže tam už vôbec nemali byť kamene tvoriace rigol. Výpoveď svedka R. V. považujú žalobcovia za ovplyvnenú tým, že v čase, keď svedok vykonával funkciu zástupcu starostu obce, pracovala na obecnom úrade dcéra žalovaného. Ohľadne existencie odvodňovacieho kanála nie je zrejmé, kedy a kto kanál vybudoval, aký kanál mal byť postavený a prečo by mal pozemok

pod týmto kanálom patriť žalovanému. Žalovaný tvrdil, že kanál mal byť vybudovaný už v roku 1931. Je potom nezvyčajné, prečo na starom dome žalovaného, teda aj do jeho rekonštrukcie, bol zvod na dome zo strany k dvoru žalobcov urobený iba v prednej časti domu. To potvrdzuje záver, že žiaden kanál na spornej časti pozemku nebol. Žalovaný svoje tvrdenie, že sa mal o údajný kanál starať, nepreukázal. Ak mal vykonať nejakú činnosť, musel by vždy požiadať o vstup na pozemok žalobcov, čo sa nikdy nestalo. Zo zápisnice z ohliadky nie je vôbec zrejmé, čo vlastne súd ohliadkou zistil. Závery, o ktoré súd oprel svoje rozhodnutie vôbec vychádzajú zo zápisnice o ohliadke. Tak nevyplýva, že pri ohliadke susediacich rodinných domov s rodinnými domami účastníkov bolo zistené, že rodinné domy

súp. č. XX, XX, XX, XX majú vybudované odvodňovacie kanály pozdĺž zadnej steny rodinných domov. Ani pri rodinnom dome žalobcov nie je vybudovaný žiaden odvodňovací kanál a takáto situácia je aj pri ďalších stavbách v okolí rodinného domu žalobcov. Okrem toho, aj

keď je niekde vybudovaný odvodňovací kanál, nič to nevypovedá o tom, komu takýto pozemok patrí, nakoľko takýto kanál môže slúžiť na odvod vody nielen zo stavby, ale aj z príslušného pozemku.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutú vec bez toho, aby na odvolacom pojednávaní zopakoval či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, pretože takéto zopakovanie či doplnenie dokazovania považuje za nepotrebné a nebolo ani účastníkmi navrhnuté (, , a ). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (, ).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré výslovne vyplývajú z podaného odvolania. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ). Takéto vady konania v preskúmavanej veci zistené neboli. Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené. Prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého vyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dokazovania a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nenariadil odvolacie pojednávanie za účelom zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, je odvolací súd viazaný skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti uvedeného rozhodnutia považuje za potrebné doplniť toto odôvodnenie o ďalšie dôvody:

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva ku konkrétnej časti pozemku označenému ako parc. registra C č. 149/6, pričom ako nadobúdací titul tvrdia dobromyseľnú držbu ich právnych predchodcov, ako aj samotných žalobcov. Žalobcovia teda už pri podávaní žaloby vedeli o tom, že právnu hranicu medzi pozemkami žalobcov a žalovaných netvoril múr stavby rodinného domu žalovaného. Takýto priebeh hranice je jednoznačne zistiteľný aj z geometrického plánu vyhotoveného dňa 21. 12. 2006 L. E., z prílohy č. 1 znaleckého posudku č. 13/2011 vypracovaného Ing. G. Z., z geometrického plánu vyhotoveného dňa 20. 4. 2012 L., z geometrického plánu zo dňa 13. 9. 2012 vyhotoveného Z. T.. Za tohto stavu mohli žalobcovia nadobudnúť vlastnícke právo k spornej časti parc. KNC 149/6 len vydržaním na základe dobromyseľnej držby a teda za splnenia podmienok uvedených do 31. 12. 1950 v úprave obyčajového uhorského práva, v období do 30. 4. 1964 v ust. , a a v období po 31. 12. 1991 podľa ust. , , v spojení s a

Podľa Uhorského obyčajového práva nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti do zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju pokojne v držbe. Musel pritom užívať nehnuteľnosť vo svojom mene a nie v mene iného, ani nie ako nájomník, ani ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti

nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, teda kto už na začiatku svojej držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne, že sa jej zmocnil bez právneho dôvodu alebo vedel, že patrí inému, no nevrátil ju. Pri skutočnej držbe sa predpokladalo, že je po práve a poctivá. Opak sa musel preukázať.

Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov. Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená.

Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa z roku 1950 bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby.

Žalobcovia tvrdia vydržanie vlastníckeho práva na základe ich vlastnej držby, ktorá sa mala začať realizovať v roku 1996. Naviac tvrdili, že takto užívali nehnuteľnosť aj ich právni predchodcovia, avšak nekonkretizovali, že by niektorý z právnych predchodcov nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním už v minulosti.

Podľa teraz platného ustanovenia stáva sa vlastníkom oprávnený držiteľ nehnuteľnosti, ktorý ju mal nepretržite v držbe po dobu 10 rokov. Spôsobilým predmetom vydržania vlastníckeho práva je aj pozemok, ktorý je časťou parcely (R-40/2000). Podmienkou vydržania je držba, pričom sa musí jednať o držbu oprávnenú. Naviac musí ísť o držbu nepretržitú, ktorú nesmie držiteľ stratiť.

Zmena v osobe vlastníka držanej veci nemá na beh vydržacej doby vplyv. Ak však dôjde k zmene držiteľa, je treba posúdiť, či aj nový držiteľ je držiteľom oprávneným. Vydržanie v takom prípade začína bežať znova za splnenia zákonných predpokladov, pričom nový držiteľ si môže započítať aj čas, po ktorý mal vec v oprávnenej držbe jeho právny predchodca. Pokiaľ jeho bezprostredný predchodca nebol držiteľom oprávneným, dobu oprávnenej držby si nemôže započítať.

Za držiteľa sa považuje len ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba ( ).

Pre vznik držby je nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov: vôle s vecou nakladať ako s vlastnou, teda držobná vôľa (animus possidendi) a faktické ovládanie veci (corpus possessionis). Faktický vec ovláda ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Držiteľom je aj ten, kto vykonáva držbu

prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora). Držbu veci nevylučuje ani užívanie veci inou osobou než držiteľom na základe vecného alebo záväzkového práva (poprípade aj bez právneho dôvodu), pokiaľ sa táto osoba sama nechopí držby, a to ani v prípade, že vlastník má k veci len holé vlastníctvo. Detentor v takom prípade odvodzuje svoje právo od vlastníka,

pričom faktické ovládanie veci detentorom sa považuje za ovládanie vlastníkom, ktorý je držiteľom veci (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

Podobne Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. uviedol: „Ak nebol v dohode medzi vlastníkom a tým, komu bolo umožnené užívať cudziu vec, určený ani čas ani účel užívania, nevzniká skutočná zmluva, ale len nezáväzná výprosa a vlastník môže kedykoľvek žiadať vrátenie požičanej veci. Vec prenechanú užívateľovi z dôvodu výprosy nemôže užívateľ vydržať“.

Oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí a že je dobromyseľný so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Pri naplnení dobromyseľnosti nestačí negatívne presvedčenie držiteľa, že neporušuje právo, ale je potrebné pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí. Preto tvrdenie, že držiteľ je v dobrej viere, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného užívateľa nehnuteľnosti. Je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemá resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí.

Preskúmavanú vec je možné považovať za bežnú spor medzi vlastníkmi susediacich pozemkov. V tejto súvislosti zaujal Najvyšší súd SR stanovisko v rozsudku sp. zn. . Podľa tohto rozhodnutia: „Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom aj tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti držiteľa je v takom prípade aj pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku“. Ako príklad sa uvádza pozemok nepravidelného tvaru v neprehľadnom teréne alebo uvedenie držiteľa do omylu súdnym znalcom“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Pokiaľ sa kupujúci chopil aj držby pozemku, ktorého výmera bola vyššia než plocha pozemku, ktorú kúpil, mohol síce byť subjektívne v dobrej viere, že je vlastníkom aj tohto pozemku, táto dobrá viera tu však nebola „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

O oprávnenej držbe časti susedného pozemku nie je možné hovoriť v prípade, keď sa jedná o časť pozemku, ktorá slúži obvykle ku konkrétnemu účelu súvisiaceho so stavbou postavenou na takomto susednom pozemku - tzv. odkvapu budovy. Vyplýva to mimo iného aj z listiny označenej ako znalecký posudok č. 13/2011 Ing. G. Z., podľa ktorého odkvap budovy je súčasťou stavby a tým pádom nemôže odkvap zasahovať do cudzieho pozemku. Tieto odkvapy boli v minulosti cca 0,50 m. Takýto odkvap sa uznával aj v prípade,

že odkvapy na mape vyznačené neboli, ale pri miestnom šetrení pred mapovaním za účasti vlastníkov pozemkov boli zistené, že existujú. Podľa tejto listiny si žalovaný dal vyhotoviť geometrický plán č. 92/2006, ktorým mu bola hranica podľa uhorských máp oddelená v takej vzdialenosti od domu, aký má odkvap. Po zameraní meračských prvkov pre porovnanie skutočného stavu so stavom nachádzajúcim sa v podkladových mapách, najmä mapy

bývalého pozemkového katastra z roku 1869 reambulovanej v roku 1936, bolo potvrdené, že šírka domu odsunutá z mapy je širšia o 0,50 m oproti šírke domu zameranej, a to z dôvodu, že pri tvorbe uhorských máp sa odkvap nedal viditeľne skartirovať do mapy, ale bol pripočítaný k šírke domu.

Vydržať vlastníctvo časti parcely je možné vtedy, pokiaľ táto časť parcely, ktorej sa vydržanie týka, naplňuje pojmové znaky pozemku v právnom slova zmysle. Aj podľa teraz platnej právnej úpravy časť parcely, ktorá sa ocitne v dobromyseľnej oprávnenej držbe inej osoby než vlastníka tejto parcely, sa stáva pozemkom, ktorý je vecou v právnom slova zmysle ( ).

„Zákonnú podmienku držania (celej) veci nesplňuje držanie púheho pruhu pozemkovej parcely suseda, ktorý nebol samostatne geodeticky oddelený, a na ktorý bolo držiteľom mylne pozerané ako na súkromný chodník“ (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 30. 3. 1993 sp. zn. ).

Novela účinného od 1. 1. 1992 umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. 1. 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku spĺňal k 1. 1. 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej

po dobu 10 rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožnené nadobudnutie vlastníctva k držiteľovi, ktorý vec dlhodobe ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.

„O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúc z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držitelia ujali držby nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. 3. 2011 sp. zn. ).

So zreteľom na všetky okolnosti veci žalobcovia mali vedieť o skutočnom priebehu hranice medzi susediacimi pozemkami, v dôsledku nemohli byť dobromyseľní pri užívaní tej časti pozemkov patriacich žalovanému, resp. jeho právnym predchodcom, ktorý sa nachádzal pred múrmi stavby vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia túto časť pozemkov žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov užívali, išlo

u nich len o detenciu, to znamená o ovládanie (užívanie) cudzej veci bez úmyslu nakladať s ňou ako s vlastnou.

V neprospech podanej žaloby svedčí aj to, že žalobcovia pri nadobudnutí vlastníckeho práva kúpnou zmluvou zo dňa 30. 1. 1996 nadobudli pozemky a stavby o konkrétnej výmere, konkrétne parcelu č. 146/1 o výmere 1.160 m2. Napriek tomu sa podanou žalobou domáhajú rozšírenia výmery parcely č. 146/1 o ďalších 25 m2. Pritom, ako vyplynulo z výpovede vypočutého svedka R. V., pôsobiaceho v roku 2006 - 2010 ako zástupca starostu obce, bol sa osobne presvedčiť na upozornenie žalovaného o tom, že okapový kamenný chodník nachádzajúci sa pri dome žalovaného začal niekto v tom čase rozoberať. Dokazovanie týkajúce sa existencie tohto okapového chodníka bolo opodstatnené do tej miery, že preukázaním jeho existencie v období pred vstupom žalobcov do vlastníckych práv bola preukázaná vedomosť právnych predchodcov žalobcov o priebehu hranice medzi ich pozemkami a pozemkami žalovaného. Ešte aj dňa 23. 8. 2007 žalobcovia písomne pripustili, že okapový chodník by pri budovách mohol byť, považovali len jeho šírku 40 cm za príliš veľkú. Vyplýva to z ich pripomienok k vytýčeniu hraníc medzi pozemkami účastníkovi, ktoré sa malo uskutočniť dňa 28. 6. 2007.

Možno teda konštatovať, že napriek tomu, že žalobcovia a ich právni predchodcovia prakticky dlhodobo nerušene užívali aj tú časť pozemku vo vlastníctve žalovaného, ktorá je označená v geometrickom pláne zo dňa 13. 9. 2012 ako parc. č. 149/6, užívali ho len ako detentori, t. j. s vedomím, že ide o pozemok vo vlastníctve žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov. V dôsledku toho rozhodol prvostupňový súd správne, keď zamietol žalobu žalobcov na určenie ich vlastníckeho práva k tejto parcele. Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s , potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania, o ktorom sa žalobcovia v odvolaní nezmieňujú a ktorý žalovaný v odvolaní nenapadol.

Úspech v odvolacom konaní mal žalovaný. Preto mu v súlade s a vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalovaný však takýto návrh nepodal. Preto náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná žiadnemu z účastníkov. Žalovaný dňa 12.12.2014, teda 2 dní po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu, zaslal odvolaciemu súdu poštou vyčíslenie trov, avšak toto sa týkalo právnych služieb poskytnutých žalovanému v priebehu prvostupňového konania. Náhradu týchto trov si mohol žalovaný uplatniť len v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a len v lehote stanovenej v .

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 ( o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.