Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (15)Rozsudok_12C-45-2014.pdf
PDF · 115.5 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/45/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Debt Finance AG, 6300 Zug, Industriestrasse 13C, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanému: H. N., nar. XX.XX.XXXX, N.Ý. Š., Z. XXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej OZ právna pomoc spotrebiteľom, zast. JUDr. Ladislavom Miklušom, advokátom so sídlom Košice, Budapeštianska 8, o zaplatenie 149,96 Eur s prísl., takto
rozhodol:
žalobu z a m i e t a ,
žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a ,
vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.12 2013 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia 149,96 eur spolu so zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % denne zo sumy 149,16 eur od 21.2.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5 % od 16.11.2012 do 20.2.2013 tak, že úrok z omeškania a zmluvná pokuta spolu prevýšia sumu 665,88 eur, pričom odo dňa nasledujúceho po dosiahnutí tejto sumy len 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 139,16 eur do zaplatenia aj náhrady trov konania.
Dňa 27.9.2012 uzavrel žalobca so spoločnosťou GE Money a.s. Zmluvu o postúpení pohľadávok na základe, ktorej bola žalobcovi postúpená pohľadávka s príslušenstvom a právami s ňou spojenými voči žalovanej zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX na základe, ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 663,88 eur. Ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 149,16 eur a príslušenstvo pohľadávky je ďalej tvorené úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 20.12.2008 do zaplatenia vypočítaný podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom ku prvému dňu omeškania. V ďalšom žalobca poukázal na to, že uzavrel so žalovanou dňa 15.11.2012 dohodu o uznaní dlhu č. XXXXXXXXXX na základe, ktorej žalovaná uznala svoj záväzok voči žalobcovi vo výške 149,96 eur.
Oznámením zo dňa 28.4.2014 oznámil vstup do konania vedľajší účastník, a to občianske združenie OZ je právna pomoc spotrebiteľom, ktorý sa písomne vyjadril k žalobnému návrhu podaním zo dňa 6.6.2014 a poukázal na to, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca má nárok len na vrátenie do posiaľ nesplatenej istiny a takisto zo žaloby nie je
možné zistiť, koľko spotrebiteľka zaplatila od začiatku zmluvného vzťahu k žalobcovi, nakoľko si žalobca započítal zo zaplatených splátok na úroky a poplatky, z tohto dôvodu je pravdepodobné, že s ohľadom na výšku uznávanej pohľadávky spotrebiteľka preplatila žalobcovi viac ako dlžnú istinu, navrhol teda žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka náhradu trov konania.
Predchádzajúci žalobca návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 20.6.2014 navrhol, aby súd pripustil zmenu účastníkov na strane žalobcu a na miesto ktorého by vstúpila spoločnosť Intrum Justitia Debt Finance AG, nakoľko dňa 31.1.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky zo žalobcu na túto spoločnosť o tomto návrhu súd rozhodol uznesením zo dňa 2.7.2014.
Žalovaná sa na výzvu súdu k žalobe nevyjadrila.
Podľa § 115a ods. 2 O. s. p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať v drobných sporoch.
Podľa § 200ea O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000,-
eur, od toho okamihu ide o drobný spor.
Keďže vo veci ide o drobný spor (§ 200ea ods. 1 O. s. p.), súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 115a ods. 2 O. s. p.).
Súd sa vo veci oboznámil listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalobcu a to návrhom, úverovou zmluvou zo dňa 24.3 2006, obchodnými podmienkami pre úver, dohodou o uznaní dlhu č. XXXXXXXXXX, kartou klienta, oznámením o so splatením dlhu, oznámením o postúpení pohľadávky, s vyjadrením vedľajšieho účastníka a ostatným obsahom spisu pričom zistil tento skutkový stav veci:
Žalovaná uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu dňa 24.3.2006 zmluvu o úvere a ďalších úverových produktoch č. XXXXXXXX, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver na kúpu spotrebného tovaru k celkovej cene tovaru 15.000,- Sk, pričom žalovanej bola poskytnutá celková výška úveru 13.500,- Sk, ktorý mala splatiť v desiatich mesačných splátkach vo výške 1.500,- Sk s celkovou cenou úveru 15.000,- Sk s dátumom prvej platby 24.4.2006 vždy k 24. dňu v mesiaci, RPMN za úver bola uvedená 13,48 %.
Žalobcom bola predložená aj dohoda o uznaní dlhu č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.12.2012, v zmysle ktorej žalovaná a spoločnosť Profidebt Slovakia s.r.o. v 3. ods. - postúpená pohľadávka - záväzok označili spoločnosť GE Money a.s., č. zmluvy XXXXXXXXXX, výšku pohľadávky 149,96 eur v časti splátkový kalendár počet 5 mesačných splátok splatnosť 22. deň v mesiaci vo výške 30 eur.
Podľa čl. 1 bodu 1.1. tejto dohody o uznaní dlhu účelom bolo upraviť vzťahy medzi dlžníkom a veriteľom, ktorému bola postúpená pohľadávka voči dlžníkovi, ktorá vznikla z titulu úverovej zmluvy špecifikovaná v časti B a C.
Podľa čl. 2 bodu 2 2. Dohody o uznaní dlhu dlžník vyhlásil, že týmto neodvolateľne uznáva svoj záväzok voči veriteľovi čo do dôvodu a výšky špecifikované v čl. C v celkovej výške podľa čl. 2.1. tejto dohody, toto vyhlásenie dlžník robí s vedomím, že záväzok alebo jeho časť sú v zmysle právnych predpisov premlčané. Dlžník si je vedomý skutočnosti, že ani premlčaním jeho záväzok alebo jeho premlčaná časť nezanikol, trvá naďalej a chce, celý záväzok uhradiť. Dlžník si je vedomý právnych dôsledkov uznania premlčaného záväzku alebo jeho premlčanej časti.
Podľa čl. 3 bodu 3.1 dohody dlžník sa zaviazal uhradiť veriteľovi záväzok v mesačných splátkach, pri výške uvedenej splátky po 30 eur vždy k 20. v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po podpise dohody.
Podľa čl. 4 bod 4.1 v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky záväzku alebo jej časti je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % dlžnej sumy splátky záväzku, ktorou sa uhrádza nesplatená istina úveru.
Podľa čl. 4 bodu 4.2 dohody okrem zmluvnej pokuty je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania určený podľa § 517 ods. 2 občianskeho zákonníka vo výške stanovenej nariadením vlády k 1. dňu omeškania s úhradou peňažného záväzku. Výška úrokov z omeškania bude určená tak, aby spolu so zmluvnou pokutou podľa ods. 4.1 tejto dohody nepresahovala maximálnu výšku podľa ods. 4. 3 tejto dohody.
Iné dôkazy účastníci nepredložili a ani nenavrhli ich vykonanie.
Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 2 písm. Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu vyhlásenia rozsudku Na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania, b) predávajúcim osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet,
Podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného ku dňu vyhlásenia rozsudku orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110).
Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Podľa § 110 Občianskeho zákonníka druhá veta ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikla zmluva o úvere. Poskytovanie úverov je predmetom podnikateľskej činnosti právneho predchodcu žalobcu, pričom zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaná pri uzatváraní zmluvy jednala v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, zamestnania alebo povolania.
Z uvedených dôvodov mal súd za to, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vznikol spotrebiteľsko - právny vzťah, na ktorý je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Na spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu sa nič nezmenilo ani potom, ako došlo k dvojnásobnému postúpeniu pohľadávky voči žalovanej na žalobcu, z čoho je odvodená aktívna legitimácia žalobcu v konaní.
Predmetom uvedenej zmluvy bola povinnosť žalovanej vrátiť 15.000,- Sk prostredníctvom 10 splátok po 1.500,- Sk, t. j. do 24.1.2007.
Ďalej bolo zistené, že žalovaná svoj dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu mala uznať v samostatnej dohode dňa 11.12.2012, teda už v dobe, keď bol tento jej dlh premlčaný. Pretože znenie uznania dlhu síce podpísala žalovaná, ale z jeho znenia je nepochybné, že ho pripravil právny predchodca žalobcu, je nepochybné, že právny predchodca žalobcu vedel, že v čase uznania dlhu, je tento premlčaný.
Uznanie premlčaného dlhu, ako aj právne následky viažuce sa na možnosť počítania desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky.
Súd prihliadol na fakt, že dohoda bola vopred pripravená právnym predchodcom žalobcu na jednotnom pretlačenom formulári, pričom je zrejmé, že sa dopĺňali rukou len ustanovenia týkajúce sa splátkového kalendára. V samotnej dohode o uznaní dlhu sa zmienka o premlčaní nenachádza. O premlčaní dlhu sa zmieňujú len zmluvné ustanovenia k tejto dohode, ktoré síce žalovaná tiež podpísala, ale časť o premlčaní nie je nijako zvlášť zvýraznená, naopak, splýva so zvyšným textom v rozsahu 2 strán formátu A4, pričom vzhľadom na rozsah textu, jeho označenie ako „Zmluvné ustanovenia“, je reálne predpokladať, že žalovaná pri podpísaní uznania záväzku už nevenovala pozornosť aj týmto zmluvným dojednaniam a časť o uznaní dlhu prehliadla. Súd predpokladá, že práve uznanie záväzku, o premlčaní ktorého žalovaná nevedela, bolo hlavným cieľom podpísania tejto dohody, pretože následne by sa posilnila vymáhateľnosť pohľadávky pre žalobcu, ktorý by nemusel riskovať prehru v spore, ak by žalovaná vzniesla námietku premlčania.
Z dohody nevyplýva, že by žalovanej boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená premlčanie dlhu. Žalovaná podpísala, že má vedomosť o premlčaní dlhu i o následkoch uznania premlčaného dlhu, ale žiadne následky uznania premlčaného dlhu v zmluvných ustanoveniach nie sú, okrem vyhlásenia, že premlčaním nezaniká pohľadávka žalobcu (čo je inak pravda), ale následky premlčania, teda, že nie je možné priznať súdnym rozhodnutím premlčaný dlh, ak je vznesená námietka premlčania, čo je poučenie priaznivé pre žalovanú, tam uvedené nie sú.
Žalobca ničím nepreukázal, že takéto informácie žalovanej poskytol aspoň ústne, resp. že si bola žalovaná vedomá následkov uznania premlčaného dlhu. Predpoklad, že spotrebitelia nemajú vedomosť o premlčaní ich dlhov nakoniec potvrdil i zákonodarca, ktorý novelizoval ZoOS, do ktorého začlenil i novelizované ustanovenie § 5b, podľa ktorého súd prihliada na premlčanie v spotrebiteľských veciach i bez potreby osobitnej námietky. Uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaná vedomosť nemala, nemohlo vyvolať právne dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej premlčacej doby.
Na zdôraznenie súd dodáva, že predkladanie formulárov s ustanovením o možnosti splácať dlh v splátkach spotrebiteľovi, ktorý si je vedomý porušenia splátkového kalendára, je len snahou veriteľa dosiahnuť predĺženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému spotrebiteľovi, čo súd vyhodnocuje ako nezodpovedné, nečestné konanie a odporuje zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS. Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, a preto vždy uznanie dlhu spolu so splátkovým kalendárom spravidla vždy podpíšu . Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (,,ZOS“) a navrhovateľ nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania. Nielenže je tu dôvod na odmietnutie ochrany navrhovateľovi postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, ale aj na záver o neplatnosti právneho úkonu, ako judikoval Krajský súd v Prešove vo veci vedenej pod sp.zn. 11Co 37/2012.
Na porovnanie súd poukazuje na judikatúru českého ústavného súdu, konkr. bod 27 nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany jevýrazem principu právní jistoty, který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápanéhoprávního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právního státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a protiprincipu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachovánomaximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ČR ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“
Žalovaná ako taká nemala záujem na uznaní premlčaného dlhu, spoliehala sa na to, že právny predchodca žalobcu pri predložení dohody o uznaní dlhu bude postupovať s odbornou starostlivosťou, čo sa v praxi malo prejaviť tak, že by žalobca žalovanej vysvetlil (preukázateľne), aké následky má uznanie premlčaného dlhu vzhľadom k oslabeniu vymáhateľnosti dlhu.
Žalovaná ako priemerný spotrebiteľ nemala znalosť o tom, že uznaním premlčaného dlhu začína plynúť 10-ročná premlčacia doba. V tejto súvislosti súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6MCdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
Na zvýraznenie správnosti záveru o neplatnosti uznania premlčaného záväzku súd poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co/37/2012, 20Co/86/2012, 3Co/53/2012,
4Co/19/2012, 19Co/87/2012, 5Co/58/2012, 12Co/47/2012, 16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012 a Krajského súdu v Košiciach vo veci 4Cob/75/2012, 5Co/194/2012.
Vzhľadom k tomu, že uznanie dlhu nebolo v súlade so zákonom, nemohla začať plynúť nová premlčacia doba a dlh žalovanej bol k začatiu konania premlčaný tak podľa obchodného, ako i podľa občianskeho práva. Od 1.5.2014 je v slovenskom právnom poriadku účinné ust. § 5b ZoOS, v zmysle ktorého súdy musia prihliadať na premlčanie nároku, ktorý vznikol dodávateľovi zo spotrebiteľskej zmluvy, i bez toho, aby odporca - spotrebiteľ vzniesol námietku premlčania. Uvedené ustanovenie považoval súd za procesnú normu, nakoľko prikazuje súdu, ako má postupovať v „spotrebiteľských“ sporoch. Subjekty práva sú povinné správať sa tak, ako im ukladá zákon, a to odo dňa nadobudnutia účinnosti právnej normy, ibaže by zákon v prechodných ustanoveniach hovoril niečo iné. V tomto prípade žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by stanovovali, že sa toto ustanovenie nemá použiť na už začaté konania, nie sú, teda súd postupoval a rozhodol podľa zákona platného a účinného v čase vydania rozsudku.
Súd taktiež prihliadol na pravdepodobný cieľ uvedenej novely (nakoľko dôvodová správa neuvádza, čo viedlo zákonodarcu, aby uzákonil toto ustanovenie), teda ochranu spotrebiteľov, ktorí nevedia, že právo voči nim uplatnené, bolo premlčané. Bolo by nelogické, aby sa spotrebiteľom poskytla právna ochrana spočívajúca v prihliadnutí na premlčanie ex offo podľa toho, kedy bolo právo uplatnené, teda, že v ktorého súdy musia prihliadať na premlčanie nároku, ktorý vznikol dodávateľovi zo spotrebiteľskej zmluvy, i bez toho, aby odporca - spotrebiteľ vzniesol námietku premlčania.
Vzhľadom k vyššie uvedenému bolo potrebné ex offo prihliadnuť k premlčaniu uplatneného nároku voči spotrebiteľovi a keďže dospel k záveru, že uplatnené právo žalobcu je, vzhľadom na podanie návrhu na súd , premlčané, preto súd žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., žalovanej, ako účastníčke, ktorá mala vo veci úspech, vzniklo právo na náhradu trov konania. Súd je však náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani jej žiadne trovy konania nevznikli.
Čo sa týka trov konania vedľajšieho účastníka pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, kde si právny zástupca vedľajšieho účastníka uplatnil a vyúčtoval náhradu trov za 2 úkony právnej služby a to prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a za písomné podanie na súd vo veci samej. Súdu nie je zrejmé ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje, (len na základe skutočnosti, že žalovanou je spotrebiteľka), pritom pri oznámení o vstupe do konania ani neskôr v priebehu konania vedľajší účastník nepredložil súhlas spotrebiteľa s jeho vstupom do konania, prípadne, že by so spotrebiteľom a samotným vedľajším účastníkom vykonal akýkoľvek úkon súvisiaci s prípravou a prevzatím zastupovania a teda bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci.
Vzhľadom na uvedené je potom potrebné sa prikloniť k pohľadu trov účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva.
Ďalej súd zastáva názor, že vedľajší účastník, ktorý je založený na ochranu práv podľa osobitného predpisu by mal byť schopný poskytnúť žalovanému ako spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci vedenej na súde odbornú pomoc sám. Tento názor má oporu v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 78/03 <aspi://module='JUD'&link='JUD116110CZ'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, v zmysle ktorého nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.47'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.47'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy SR, ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, súd neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, ak ich nepovažuje za účelne vynaložené, a to práve preto, že
vedľajší účastník bol na ochranu spotrebiteľa zriadený a teda má byť schopný v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať.
V ďalšom súd poukazuje aj na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 MCdo 5/2013.
Preto súd prihliadol na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania.
Zároveň je súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako žalobcovia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka.
Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Vyvoláva to skôr dôvodné podozrenie, že skutočným cieľom združenia nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale zárobková činnosť právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. A v tomto, by ani neobstál argument, že Združenie na ochranu spotrebiteľa potrebuje finančné prostriedky na ďalšiu svoju existenciu. Z týchto dôvodov súd náhradu trov konania v tomto konkrétnom konaní vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.