Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/376/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: Pohotovosť, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. -58 zo dňa 25. novembra 2013, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.09.2012 domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 385,40 Eur titulom nesprávneho úradného postupu orgánu a štátu (Okresný súd Čadca) v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora EX11472/2010 (povinný: D. E. - dlžník). Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 24.02.2011(on návrh podal 30.07.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 209 dní, on pritom vyvinul enormné úsilie v záujme veci v exekučnom konaní, keď spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania (02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010), podal sťažnosť na prieťahy v konaní (dňa 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011). Navrhovateľ hodnotil postup exekučného súdu ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 23 Exekučného poriadku platného od 01.02.2002 do 31.05.2010. Podľa jeho názoru v súdenej exekučnej veci neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody v celkovej výške 125 Eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. On v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu včas a efektívne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 385,40 Eur, výpočet tohto nároku alikvotným pomerom 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu vyvodil z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR v nálezoch, v prípade priznania finančného zadosťučinenia za konštatované prieťahy všeobecnými súdmi v civilných konaniach.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn. ( sp.zn. súdneho exekútora EX11472/2010) mal preukázané, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný 13.05.2010, právoplatný dňa 07.06.2010. Žiadosť o vydanie poverenia súdny exekútor súdu predložil 30.09.2010, o tejto žiadosti súd rozhodol 27.01.2011 zamietnutím.

Pri právnom posúdení postupu exekučného súdu okresný súd vychádzal z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení do 01.06.2010 a od 01.06.2010. Na základe ustáleného skutkového stavu, keď v dotknutej exekučnej veci exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol a následne exekučné konanie zastavil, okresný súd nevyhodnotil za postup exekučného súdu s prieťahmi, nakoľko podľa názoru okresného súdu zákonná 15-dňová lehota podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku sa vzťahuje iba na prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. Uvedený záver okresný súd opiera aj o gramatický a logický výklad ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Na tomto základe okresný súd prijal záver, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia ani k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Ako nesprávny úradný postup nevyhodnotil ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia, keďže procesný postup exekučného súdu podľa názoru okresného súdu smeroval k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydanie rozhodnutia, preto procesný postup bol efektívny a nešlo o úradný postup nesprávny. Uvedený svoj názor okresný súd vyvodzuje i zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

Na základe uvedených názorov okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nesplnil prvú zákonnú podmienku - existenciu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, nepreukázal totiž existenciu nesprávneho úradného postupu v zmysle , o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia nemôže zakladať nesprávny úradný postup ani z pohľadu podľa , ani vo vzťahu k procesným postupom súdu, ktoré k vydaniu rozhodnutia predchádzali. Vychádzajúc z , , rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho nezákonnosti. Navrhovateľ ani z tohto pohľadu nesplnil zákonné podmienky, nepodal proti uzneseniu exekučného súdu riadny opravný prostriedok, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 26.02.2011. Napokon nepredložil

ani rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie exekučného súdu zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, a ktorým by bol súd viazaný. Preto rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia, je zákonné.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, musia byť splnené kumulatívne. V súdenej veci nebol splnený základný predpoklad - nesprávny úradný postup a neexistovalo ani nezákonné rozhodnutie. Už na týchto konštatovaných záveroch súd mohol návrh navrhovateľa zamietnuť bez skúmania splnenia ďalších zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu. I napriek tomu okresný súd nadrámec zákonnej povinnosti v dôvodoch rozhodnutia na strane 8, 9 sa vyjadruje i k otázke, z akých dôvodov v súdenej veci neboli preukázané ďalšie podmienky zodpovednostného vzťahu.

Keďže v súdenej veci nesprávny úradný postup orgánu štátu v exekučnom konaní zistený nebol, nemohol súd konštatovať ani opodstatnenosť nároku na uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy podľa , , Navyše navrhovateľ pri poskytovaní úverov koná v rozpore s dobrými mravmi z pohľadu , keď opakovane a v rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Následne nebol možný ani záver, že by na strane navrhovateľa nastala morálna ujma, že by postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom s ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Pritom navrhovateľ návratnosť úveru nepreveroval ako to robia bankové subjekty. Povinný v čase uzavretia úverového vzťahu bol už zadlžený u viacerých subjektov, svoje existujúce záväzky nesplácal. Navrhovateľ nezabezpečil návratnosť úveru dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením, záložným právom na nehnuteľnosť a pod. Takýmto postupom samotný navrhovateľ zhoršil majetkovú situáciu povinného, sám znemožnil vymožiteľnosť dlhu. Napokon povinný prestal splácať dlh po uzavretí úverovej zmluvy a nie až po rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok tvrdeného zodpovednostného vzťahu. Neexistoval nesprávny úradný postup exekučného súdu ani nezákonné rozhodnutie, a nevznikli tým ani podmienky pre nárok, či už na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy.

V konaní odporca proti uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania, uvedenou námietkou sa okresný súd aj zaoberal, konštatoval podanie návrhu v zákonnej lehote. O tvrdenej škode sa právny zástupca navrhovateľa dozvedel doručením uznesenia o zamietnutí poverenia dňa 10.02.2011. Prvýkrát právo mohol uplatniť 11.02.2011, trojročná premlčacia lehota by uplynula 11.02.2014. Návrh bol podaný 27.09.2012, stalo sa tak v trojročnej premlčacej lehote.

Okresný súd poznamenáva, že vec prejednal a rozhodol postupom podľa v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Dôvod navrhovateľa na odročenie (zrušenie pojednávania) nepovažoval za dôvod závažný, navrhovateľ dôvod odročenia pojednávania videl v objektívnom porušení zásady nestrannosti súdu a sudcu, avšak uznesenie, ktorým zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola z konania prevzal 05.11.2013, teda už v tomto momente mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu.

Náhradu trov prvostupňového konania posudzoval okresný súd podľa vychádzajúc z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní. Úspešná procesná strana - odporca, by mala právo na náhradu trov konania, tie síce si odporca uplatnil, ale ich nevyčíslil v zákonnej trojdňovej lehote. Z tohto dôvodu odporkyni náhradu trov konania od navrhovateľa okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal nedoručenie vyjadrenia odporcu pred termínom pojednávania, hoci súd takéto vyjadrenie vo svojej dispozícii mal. Odvolateľ tvrdil, že nemal vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany žalovanej, nemal možnosť sa vyjadriť k argumentáciám a k návrhom na dokazovanie. Konajúci súd tak vykonaním pojednávania podľa názoru odvolateľa, ale najmä vykonaním dokazovania, vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania odňal mu možnosť konať pred súdom. Namietal aplikáciu postupu súdu podľa tvrdiac, že on riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Tým splnil svoju povinnosť, riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité

dôvody, predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi, súd preto nemohol postupovať podľa a prejednať vec v jeho neprítomnosti.

Odvolateľ citoval obsahové znenie ustanovenia , , namietajúc vydanie rozhodnutia nestranným sudcom. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach jeho (odvolateľa) a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor je podporovaný i rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Trnave, napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. -24 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda. Obdobne rozhodovali v skutkovo a právne rovnakých veciach Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci nezákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach , , .

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; keď on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Odvolateľ ďalej vytýkal, že okresný súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho konania. On ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa pritom neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.

Odvolateľ v ďalšom namietal aplikáciu právnej úpravy súdom prvého stupňa pri prijatých záveroch tvrdiac, že ustanovenie tejto hmotno-právnej úpravy v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu nebolo právne účinné. Súd pri svojom rozhodovaní bol jednoznačne viazaný ust. v znení účinnom pred prijatím

Namietal zároveň záver okresného súdu vyslovený vo vzťahu k procesnému postupu exekučného súdu v súvislosti s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z dikcie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá alebo nevydá. Súd musí rozhodnúť proces v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí, alebo neudelí. Odvolateľ v tejto súvislosti uvádza i modelové procesné situácie aké môžu v praxi vyvstať v rozhodovacom procese v súvislosti s aplikáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Napokon sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. On pri vymenovaní podstaty v označení nesprávneho úradného postupu exekučného súdu poukazoval na kumulované právne skutočnosti, ktoré predstavujú

jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov. Okresný súd si z uvedených právnych skutočností svojvoľne vybral len jedinú (zbytočné prieťahy), rozhodoval len o nej a ostatné namietané skutočnosti ignoroval. Jeho postup v tomto smere bol neprípustný. Napokon zamietajúci záver súdu prvého stupňa vychádza aj z výkladu ust. Ide o výklad podľa odvolateľa neprípustný. Keďže prvostupňový súd nesplnenie hmotno-právnych predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody konštatuje podľa len na základe toho, že nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní.

Ako esenciálny dôkaz navrhol vykonať oboznámenie sa s exekučným spisom exekučného súdu, v ktorom došlo k vzniku škody, oboznámiť sa s urgenciami, ktoré vykonal v záujme dosiahnutia rozhodnutia exekučného súdu. On vykonal aktivitu, ktorá by nebola nastala, ak by súd rozhodoval v zákonnej lehote, pričom je nepochybné, že jeho aktivita vyžadovala nenulové náklady. Na vyčíslenie nákladov dokonca nechal vypracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou (v dobe podania odvolania v štádiu spracovania) bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní. Ak súd rozhodoval o návrhu bez oboznámenia sa s týmto dôkazom je dôvodné očakávanie, že budú naplnené dôvody na obnovu konania.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal účastník ( prvá veta ) v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení , viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa v spojení s a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa , pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za dôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Dôkazy vyhodnotil súd v celom rozsahu v súlade s ustanovením i nasl. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám ustanovenia V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové a právne významné otázky, na základe ktorých súdenú vec uzavrel.

Je jednoznačné, že zákonná sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, uznesením nadriadeného súdu - Krajského súdu v Žiline č.k. z prejednania a rozhodovania veci vylúčená nebola, označené uznesenie právny zástupca navrhovateľa prevzal 05.11.2013. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa (Mgr. Andrea Kubjatková, ktorá vec prejednala a meritórne aj rozhodla) mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Podľa názoru krajského súdu otázka zákonného sudcu ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa (ale i ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu) bola vyriešená rozhodnutím nadriadeného súdu. Z pohľadu konštatovanej procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené procesné podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal podľa

Odvolateľ vytýka, že okresný súd mu nedoručil písomné vyjadrenie odporcu, ktoré odporca k návrhu v písomnej podobe predložil. Písomné vyjadrenie k návrhu odporca súdu doručil 22.11.2013, teda 3 dni pred konaním pojednávania. Zo spisu vyplynulo, že uvedené písomné vyjadrenie navrhovateľovi súd nedoručoval, avšak na meritórnom pojednávaní obsah písomného vyjadrenia odporcu oboznamoval. Krajský súd v nadväznosti na túto odvolaciu argumentáciu navrhovateľa zvýrazňuje, že navrhovateľovi argumentácie odporcu v písomných vyjadreniach sú známe v tisíckach ďalších občiansko-právnych konaní, ktoré v obdobných veciach u všeobecných súdov v rámci celej Slovenskej republiky založil. Ak by navrhovateľ mal skutočný záujem zaujať stanovisko k písomnému vyjadreniu odporcu, ktorý bol oboznamovaný na pojednávaní, nič mu nebránilo zúčastniť sa meritórneho prejednania veci, priamo na pojednávaní argumentovať, navrhnúť dôkazy a vyjadriť sa k obrane odporcu, bolo na navrhovateľovi, či

tento procesný postup využije alebo nie. Tým, že sa navrhovateľ meritórneho pojednávania nezúčastnil, obral sa sám o možnosť argumentovať vo vzťahu k písomnému vyjadreniu odporcu.

Súd prvého stupňa vychádzal v dôkaznom konaní z návrhu na vykonanie dokazovania, ktorý navrhovateľ uplatnil v návrhu na začatie konania. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/ neexistencie základu právneho nároku okresný súd zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu (spis navrhovateľ k návrhu na začatie konania označil podľa značky spisu vedenej u súdneho exekútora), okresný súd exekučný spis pre účely súdneho konania lustroval, z obsahu pripojeného exekučného spisu vychádzal. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania odpovede na otázky, z akej skutkovej situácie v súdenej veci vychádzal, ktoré konkrétne ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na daný prípad aplikoval. Právny záver okresného súdu vychádzajúci z aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku (konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v znení účinnom do 01.06.2010 a od 01.06.2010 má svoj zákonný rámec. Vychádzajúc z logického a gramatického výkladu označeného uznesenia, povinnosť exekučného súdu vydať poverenie v lehote 15 dní sa vzťahuje iba v prípade tzv. pozitívneho vymedzenia, teda keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa k tzv. negatívnemu vymedzeniu - k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. V konkrétnej exekučnej veci takéto rozhodnutie exekučného súdu bolo výsledkom tzv. ex offo prieskumu, čo je prípustné i v štádiu exekučného konania, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom riešiaci spotrebiteľsko-právny vzťah. Napokon všetky procesné postupy exekučného súdu viedli k finálnemu záveru - k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia. Napokon z exekučného spisu vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu bola doručená 30.09.2010, žiadosť súd zamietol 27.01.2011 (uznesenie súdu nadobudlo právoplatnosť 26.02.2011). Rozhodcovský rozsudok - exekučný titul riešil pohľadávku navrhovateľa plynúcu zo zmenky v spotrebiteľskej veci, exekučný súd v rámci ex offo prieskumu konštatoval neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky, neexistenciu právomoci rozhodcovského súdu vydať rozhodnutie. Ako je zrejmé, od doručenia žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi dňa 30.09.2010 do dňa vydania uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora dňom 27.01.2011 neuplynula doba 209 dní, navrhovateľom tvrdené omeškanie v návrhu na začatie konania sa preukázalo ako skutkové tvrdenie nepravdivé. Je v celom rozsahu podľa názoru krajského súdu opodstatnený záver súdu prvého stupňa o neexistencii nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. v účinnom znení do 31.12.2012 si vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok (musí existovať nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom). Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom požadovaná podmienka, už nie je naplnený zodpovednostný vzťah štátu. V súdenej veci je jednoznačné, že nebol splnený primárny, základný predpoklad zodpovednostného vzťahu. Správne konštatovaná neexistencia nesprávneho úradného postupu potom zakladá nadbytočnosť skúmania ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu, či už vznik škody, jej výšku, príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Z tohto pohľadu za neúčelné treba vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu navrhovateľa namietajúcu nevykonanie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý hodlá súdu predložiť, a ktorý by preukázal výšku škody. Ide o dôkaz úplne nadbytočný pri konštatovaní záveru neexistencie nesprávneho úradného postupu.

Odvolacia argumentácia navrhovateľa vytýkajúca súdu prvého stupňa nesprávne hmotno-právne posúdenie neexistencie nesprávneho úradného postupu podľa právnej úpravy účinnej od 01.01.2013 nemá svoje opodstatnenie, keďže dôvodom zamietnutia návrhu pre preukázanú neexistenciu nesprávneho úradného postupu nebola skutočnosť nepodania sťažnosti na prieťahy v konaní navrhovateľom, ale boli iné otázky zásadného právneho významu, ktoré okresný súd vyargumentoval v dôvodoch svojho rozhodnutia, a ktoré i odvolací súd si osvojuje a uvádza v predchádzajúcich odsekoch svojho písomného odôvodnenia. Hmotno-právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, na základe čoho súd návrh navrhovateľa zamietol zohľadňuje právnu úpravu v účinnom znení do 31.12.2012.

Ďalšia odvolacia argumentácia vznesená navrhovateľom v odvolaní nemala pre právne posúdenie veci podstatný význam. V súvisiacom výroku o trovách prvostupňového konania rozhodovanie okresného súdu má oporu v

Podľa v spojení s účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal a odporca - úspešný účastník si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je.