Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-176-2014.pdf
PDF · 95.92 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/176/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa J., s.r.o., so sídlom L., J. XX, A.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou O. J., s.r.o. so sídlom L., D. 4, proti odporcovi R. republika
- H. spravodlivosti SR, so sídlom L., B. námestie XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 28. októbra 2013, č.k. 7C/352/2012-38, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 4.491,94 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 898,39 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. K. F. bola Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom doručená dňa 02.08.2011. Uznesením zo dňa 10.08.2011, č.k. 4Er/637/2011-11, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2011, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Ďalším uznesením zo dňa 24.01.2012, č.k. 4Er/637/2011-15, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.02.2012, exekučný súd exekučné konanie zastavil. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 541/2003 Z. z.“), ďalej ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010, ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a ust. § 151 ods. 3 O.s.p. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona považoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný. Poukázal na to, že novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z., teda s účinnosťou od 01.06.2010, vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, pričom v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011, exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Vychádzajúc z toho, že uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, konštatoval, že sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Ďalej zdôraznil, že novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnené aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, pričom táto novela procesného charakteru neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia a preto sa podľa jeho názoru vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa nepovažoval jeho návrh za dôvodný. V tejto súvislosti dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho
úradného postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011. Z uvedeného vyplynulo, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na to, že navrhovateľ sa svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Uviedol, že oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z hore citovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Exekučný súd je pritom povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Za nesprávny označil názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku, keď právna teória definuje tzv. ničotný akt i v tých prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ďalej poukázal na to, že aj Najvyšší súd SR pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 zo dňa 29.03.2011, pričom na podporu tejto argumentácie zároveň spomenul uznesenie IV. ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011. V zmysle uvedeného považoval tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v uplatnenom nároku za neopodstatnené a konštatoval, že navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Zastával názor, že pokiaľ navrhovateľ predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na začatie konania, v zmysle ktorých bol súd bezdôvodne nečinný, považoval za nepravdivé poukazujúc na to, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 7 dní od doručenia tejto žiadosti. V tejto súvislosti upozornil, že súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považoval v trvaní 7 dní za primeranú so záverom, že exekučný súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, mal za to, že navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom, pričom exekučné konanie bolo zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Dospel tak k záveru, že majetková škoda vyčíslená navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní, v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, preto návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodol dôvodiac, že v dôsledku väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní bude o trovách konania rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O.s.p. S poukazom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia uvádza nasledovné:
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého stupňa na deň 28.10.2013, predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 01.10.2013, svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil.
Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.
Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, skutočnosť, že toto nebolo navrhovateľovi pred uskutočnením pojednávania doručené, treba pripísať krátkosti času, nakoľko toto bolo doručené na súd prvého stupňa dňa 25.10.2013 a termín pojednávania bol vytýčený na 28.10.2013. Tým, že súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie, však vytvoril pre navrhovateľa možnosť oboznámiť sa s obsahom predmetného vyjadrenia. Okrem uvedeného treba zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci v konečnom dôsledku založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu, pričom podstata argumentácie protistrany musí byť navrhovateľovi známa už z veľkého množstva iných súdnych konaní, v ktorých voči odporcovi uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na základe obdobných skutkových okolností a v ktorých mu vyjadrenie odporcu k návrhu bolo doručené.
Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny exekútor podal na exekučný súd dňa 02.08.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom exekučný súd uznesením zo dňa 10.08.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.09.2011, žiadosť o udelenie poverenia zamietol a ďalším uznesením zo dňa 24.01.2012, právoplatným dňa 17.02.2012, rozhodol o zastavení exekučného konania. Nie je teda pravdou, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 7 dní od doručenia tejto žiadosti. Súd za predpokladu, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného titulu zo zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom teda neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje aj odvolací súd za primeranú. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.
V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote neobstojí a preto bol v konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.
Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, pričom zároveň dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní dovoláva ústavnej sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. nerozhodoval, keďže rozhodnúť o nej je povinnosťou súdu prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.