Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/70/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a Mgr. Silvie Tisovej (sudkyňa spravodajkyňa) v právnej veci žalobcu: OLIVA group s.r.o., so sídlom Mostová 6, 811 02 Bratislava, IČO: 46 710 361, právne zastúpeného: Advokátska kancelária RAMPÁŠEK, s.r.o., so sídlom Kalinčiakova 33A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 257 440, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100794778/2020 zo dňa 22.04.2020, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“) dňa 29.05.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Liptovský Mikuláš (ďalej len „správca dane“) Číslo: 102561224/2019 zo dňa 11.11.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“).

Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 57 980 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2017.

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane z dôvodov uvedených v § , , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalobca žalobu odôvodnil tým, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré majú za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej, rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a jeho arbitrárnosť.

3. Žalobca uviedol, že správca dane porušil jeho procesné práva tým, že vynechal krok, pri ktorom správca dane prerokuje svoje závery a oboznámi daňový subjekt s výsledkami na ústnom pojednávaní

pred vydaním protokolu. Správca dane iba, pre žalobcu nelogicky a neočakávane, vydal Protokol a zaslal ho žalobcovi na adresu splnomocneného zástupcu žalobcu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia (strana 37 štvrtý odsek) žalovaný uvádza, že „s výsledkami kontroly a vyrubovacieho konania oboznámil odvolávajúceho sa pri ústnom pojednávaní v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102459211/2019 zo dňa 29.10.2019. Správca dane umožnil odvolávajúcemu sa vyjadriť k zisteniam z kontroly a vyrubovacieho konania po kontrole." Obdobne to konštatoval aj správca dane vo svojom rozhodnutí (strana 46 Rozhodnutia DÚ ZA). Na základe uvedeného mal žalobca za to, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný. Správca dane sa snažil zhojiť uvedené procesné pochybenia tým spôsobom, že preniesol vykonanie podstatnej časti dôkazov do vyrubovacieho konania. Žalobca zdôraznil, že až vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly mal po prvýkrát možnosť riadne sa vyjadriť' ku kontrolným zisteniam a dôkazom, pričom žalobca využil svoje zákonné právo a navrhol správcovi dane doplniť dokazovanie v smere uvedenom vo vyjadrení žalobcu k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole. Žalobca poukázal na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky , podľa ktorého: „Za situácie, keď daňový subjekt žiadnym spôsobom nemá možnosť aktívne spolupôsobiť na tomto procese a skutočnosti získané z MVDI (medzinárodnej výmeny daňových informácii - poznámka správneho súdu) nemajú oporu v iných, zákonne vykonaných dôkazoch, je sporné, či takéto informácie môžu byť zákonným podkladom rozhodnutia správcu dane.“ Žalobca vyslovil názor, že nemal možnosť uplatniť v procese daňovej kontroly svoje základné práva, a mal za to, že ani v procese vyrubovacieho konania už nemá možnosť správca dane zhojiť, resp. konvalidovať tieto procesné pochybenia a ani nedostatočne zistený skutkový stav vo vyrubovacom konaní. Správca dane vo vyrubovacom konaní môže už len uskutočniť ústne pojednávanie na prerokovanie pripomienok a dôkazov, ktoré predloží daňový subjekt, v tomto prípade žalobca, pričom z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je preukázané, že správca dane vykonal vo vyrubovacom konaní aj dôkazy, ktoré nenavrhol žalobca, čím správca dane postupoval v rozpore s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Podľa žalobcu na takéto dôkazy je potrebné nahliadať ako na dôkazy nezákonne získané.

4. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú výrok o náhrade trov konania, ako ani ustanovenie konkrétneho právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Vo výrokoch nie sú uvedené ustanovenia hmotnoprávneho predpisu spojeného so vznikom daňovej povinnosti. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Žalobca ďalej namietal neúčinné doručenie rozhodnutia, ktoré bolo doručené poštovou prepravou (nie elektronicky) a len priamo žalobcovi, hoci bol riadne zastúpený zástupcom s plnomocenstvom; zástupcovi nebolo rozhodnutie doručené vôbec. Žalobca tiež namietal nezákonnosť časti získaných dôkazov, ktoré boli zaistené Kriminálnym úradom Finančnej správy (ďalej aj len „KUFS“) a ktoré neboli vrátené v súlade s o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení platnom v čase zaistenia písomností (24.05.2018) a boli použité správcom dane pri daňovej kontrole. Žalobca bol názoru, že v dôsledku nezákonného zaistenia a zadržiavania písomností žalobcu KUFS, ktoré boli následne nezákonne prebraté a použité správcom dane v Protokole, nadobudli tieto písomné dokumenty ako aj protokol z tejto kontroly povahu nezákonne získaného dôkazu, ktorý podľa ustanovenia S 24 ods. 4 Daňového poriadku nemožno použiť ako dôkaz v daňovom konaní.

5. Žalobca v žalobe uviedol, že z Protokolu a prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že podstata rozporu v uplatnení práva na odpočítanie dane spočíva v tom, že: a) žalobca mal byt' účastný v rámci fakturačného reťazca na daňovom podvode, resp. sa mal zúčastniť zneužívajúceho konania spojeného s uplatnením práva na odpočet, b) tovar uvedený na faktúre nemala dodať žalobcovi osoba uvedená na faktúre. Podľa žalobcu však z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný, na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia, uzavrel, že porušenie zákona o DPH spočíva v nepreukázaní aj samotnej existencie tovaru (filtračných zariadení) na žiadnom stupni fakturačného reťazca. Žalobca mal za to, že v odôvodnení rozhodnutia sa musia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, ďalej podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia musia tvoriť úvahy správcu dane, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie konkrétnych a relevantných ustanovení právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

Žalobca konštatoval, že napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane vychádzajú z nezákonného postupu a sú nepreskúmateľné, pričom v nich prijaté závery sú neudržateľné.

6. Žalobca mal za to, že v nadväznosti na svoje dôkazné bremeno v súlade s a v nadväznosti na o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „ZODPH“/„zákon o DPH“) preukázal prijaté plnenie od dodávateľa TIMOENERGY, ako aj materiálnu existenciu plnenia, a to listinnými dôkazmi (Zmluva o predaji tovaru, platby, príjemky na sklad, atď.) ako aj svedeckými výpoveďami osôb (predovšetkým prepravcu R. L. a skladníka I. I.), ktoré výslovne a nezávisle na sebe potvrdili existenciu tovaru. Rovnako dôležitým dôkazom je úhrada a vysporiadanie faktúr, ktoré si správca dane overil a potvrdil prostredníctvom získaných bankových výpisov a dokumentov týkajúcich sa postúpenia pohľadávok. Správca dane v danom prípade identifikoval bankový účet, na ktorý boli realizované platby od žalobcu, pričom číslo účtu je v zhode s bankovým účtom uvedeným na faktúre. Žalobca poukázal na výpoveď svedka R. L., ktorý výslovne uviedol, že videl tovar aj v nezabalenom stave keď sa to plombovalo, boli to filtre na pitnú vodu, čo zistil z dodacích listov (strana 95 Protokolu, strana 4 zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2018). Na základe predloženej fotografie nakládky tovaru do auta ďalej svedok L. stotožnil prepravovaný tovar, jasne uviedol že spoznáva obal tovaru a tiež plomby. Tieto skutočnosti žalovaný v napadnutom rozhodnutí opomenul. Vizuálne bol tovar skontrolovaný, pričom jeho popis uvádzajú všetci svedkovia zhodne. Žalobca poukázal na to, že kontrola tovaru nie je povinnosťou ani súčasťou prepravy, ktorú vykonával svedok L.. Rovnako to, komu tovar patrí do vlastníctva, nemusí byť prepravcovi známe, nakoľko to nesúvisí s jeho povinnosťami pri preprave tovaru. Odberateľ bol súčinný, kontaktný a jednoznačne dodávky potvrdil. Svedok skladník I. I., nezávisle od ďalších vypočutých svedkov, výslovne potvrdil dodanie, uskladnenie a následnú prepravu tovaru zo skladu v Senci. Svedok výslovne potvrdil, že tovar osobne kontroloval, že išlo o opakované nákupy. Potvrdil, že tovar bol dovezený do skladu v Senci zo spoločnosti TIMOENERGY a následne po vyskladnení si ho prevzal zástupca žalobcu v Senci. Svedok výslovne uviedol, že tovar bol v drevených alebo drevotrieskových debnách, videl ho aj v nezabalenom stave. Otváral debnu za účelom kontroly tovaru, kontroval či súhlasia čiarové kódy, ktoré boli na jednotlivých častiach zariadenia. Svedok výslovne pomenoval, že išlo o filtračné zariadenia na čistenie vody. Tieto skutočnosti žalovaný v napadnutom rozhodnutí opomenul. Svedok presne popísal, akým spôsobom ručne nakladali a vykladali tovar, opísal výzor dební, uviedol, že debny boli zaplombované, on plomby odstránil, skontroloval, či súhlasia čiarové kódy, pri vyskladňovaní spolu s pánom T. za stranu žalobcu, on si ešte prekontroloval či čiarové kódy pasujú, myslí si, že niektoré si aj nafotil následne debnu zaplomboval a čísla plomb uviedli do CMR. Svedok D. jasne viedol, že kupoval technológiu - filtre od žalobcu, pričom popísal, že išlo o filter pre toxické vody a AR215 centrála je označenie modelu, ktoré čistia znečistenú vodu. Svedok ďalej uviedol, že to on sám pripravil zmluvu aj objednávku na tovar a uviedol miesto dodania v Jablonke v Poľsku, čo ako skutočné miesto dodania potvrdil aj svedok prepravca R. L.. Svedok následne potvrdil, že aj on sám prebral tovar od prepravcu a detailne opísal priebeh prebratia vrátane opisu samotného tovaru a miesta, kde sa nachádzajú identifikačné údaje výrobku. Skutočnosť, že svedok D. uviedol, že mal mať s konateľom žalobcu priateľský vzťah, ešte neznamená rozpor o výpovediach, nakoľko to neznamená, že medzi týmito osobami aj skutočne bol priateľský vzťah.

7. Žalobca mal za to, že preukázal materiálnu existenciu tovaru, filtračných zariadení, s ktorými obchodoval ako aj ich získanie od dodávateľa a ich následnú prepravu odberateľovi. Tvrdenie žalovaného o opaku (strana 34 napadnutého rozhodnutia) je preto nesprávne, nakoľko je v rozpore s vykonaním dokazovaním a obsahom administratívneho spisu. Žalobca zdôraznil, že správca dane a neskôr žalovaný v napadnutom rozhodnutí označil konanie daňového subjektu, v súvislosti s uplatneným odpočítaním dane z posudzovaných obchodných transakcií za nezákonnosť, daňový podvod, ako aj podvodné konanie a zároveň za fiktívny obchod, tým že žalovaný spochybnil aj existenciu materiálneho plnenia. Pritom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ale ani rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa správca dane riadil, na ktoré právne úkony alebo iné rozhodujúce skutočnosti vedúce k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia prihliadol alebo neprihliadol, prípadne aký bol skutočný obsah posudzovaných právnych úkonov. Takéto právne zdôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie dane považuje daňový subjekt za zmätočné a nepreskúmateľné, pretože z neho po právnej stránke nie jednoznačne nevyplýva, či sa daňový subjekt podieľal na zneužití práva alebo na podvodnom konaní smerujúcom k daňovému úniku.

Podvodné konanie bolo potrebné zo strany žalovaného jednoznačne preukázať s poukazom na § 49 zákona o DPH a zneužívajúce konanie s poukazom na § 3 ods. 6 daňového poriadku. Rovnako žalovaný nepreukázal, kde a na akom stupni v reťazci spoločností obchodujúcich s fakturovaným tovarom mal vzniknúť únik na dani a v akom podiele. V danom prípade na podporu svojich tvrdení mal podľa názoru žalobcu žalovaný tiež jednoznačne preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že žalobca by mohol byt' zúčastnený na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, alebo k fyzickej dodávke došlo, len nebolo preukázané, že tovar dodala osoba uvedená na faktúre. Žalobca uviedol, že v relevantnom čase, t. j. čase vyjednávania a realizácie obchodov, postupoval s náležitou odbornou starostlivosťou vzhľadom na konkrétne okolnosti obchodného vzťahu s dodávateľom. Nešlo o žiaden podozrivý obchod ani okolnosti tomu nenasvedčovali. Nešlo o ojedinelý obchod žalobcu s dodávateľom ani z pohľadu správcu dane. Dodávateľ vystupoval ako dôveryhodný a profesionálny zmluvný partner, s ktorým žalobca bez problémov spolupracoval a ktorý si plnil svoje záväzky riadne a včas. Dodávateľ v čase realizovania obchodov nefiguroval ani v žiadnom verejnom registri dlžníkov. Žalobca preto nemal dôvod o dodávateľovi, jeho dôveryhodnosti a jeho schopnostiach dodať tovar pochybovať. Žalobca si preveril identitu dodávateľa (napr. v obchodnom registri, kontrola jeho platcovstva DPH). Zachytil vzájomnú komunikáciu písomnou zmluvou s náležitou dokumentáciou ohľadom uskutočňovania obchodnej transakcie (doklady o prevzatí tovaru, kontroly skladových zásob a pod.), nastavil štandardný spôsob úhrady ceny za tovar alebo služby (formou bezhotovostného platobného styku). Žalobca uviedol, že predložil správcovi dane ku každej obchodnej transakcii nasledovné: 1/ faktúra, ktorá obsahovala informácie: kto je predávajúci, druh tovaru s popisom, množstvo, cena tovaru v rozsahu základ dane, DPH a cena celkom, dátum dodania tovaru, dátum splatnosti, IČO, DIČ, IČ DPH dodávateľa aj odberateľa, bankové údaje na ktorý účet má byt' zaplatené, 2/ technické parametre tovaru, 3/ dodacie listy, 4/ skladovú evidenciu, 5/ bankový doklad o zaplatení, ktorý potvrdzuje, že žalobca za dodávateľské faktúry riadne, vrátane DPH, zaplatil, 6/ bankový doklad o zaplatení, ktorý potvrdzuje, že odberateľ žalobcu za faktúry žalobcovi riadne zaplatil. Žalobca mal za nesporné, že v danom čase žalobca ako aj správca dane, notári, banky, Obchodný register, a pod. nemali pochybnosť o tom, že existuje osoba P. J.. Inak povedané, ako mohol mať žalobca pochybnosti o P. J., keď existovali nesporne pravé doklady (najmä osvedčovacie doložky), ktoré identitu a postavenie osoby P. J. preukazovali a o ktorých nemal dôvod žalobca ani správca dane pochybovať. Až do približne konca mesiaca máj 2019 bol žalobca v emailovom kontakte s osobou P. J., prostredníctvom emailovej adresy a@b.c Žalobca k zisteniam žalovaného, že manuál k tovaru sa mal týkať iného tovaru ak bol dodaný, uviedol, že predmetný manuál obdržal od svojho dodávateľa a vzhľadom k tomu, že pre žalobcu bol predmetný tovar iba obchodovateľným tovarom, (nebol zásobou, výrobkom alebo materiálom, ktorý by žalobca spotrebovával v rámci svojej podnikateľskej činnosti v procese výroby), považoval žalobca takýto manuál za postačujúci.

8. Žalobca mal za to, že dodávateľské spoločnosti i odberateľ v čase dodávania tovarov boli činné a funkčné. Prípadnú zodpovednosť žalobcu za výber obchodných partnerov treba hodnotiť podľa okolností, ktoré tu boli v čase realizácie zdaniteľného obchodu. Neskoršiu nekontaktnosť dodávateľských spoločností ako samostatných a od žalobcu nezávislých obchodných spoločností žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto mu nemôže byť kladená z vinu. Nekontaktnosť spoločností v dodávateľskom reťazci fakticky znamená stav, keď správca dane nezistil žiadne skutočnosti podstatné pre správne určenie dane, teda ani v prospech ani neprospech žalobcu. Žalovaný tieto skutočnosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne opomína. Podľa názoru žalobcu správca dane v spochybnil dodávateľa tovaru spoločnosť TIMOENERGY, ale samotný tovar a jeho materiálnu existenciu nespochybnil.

Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 02.08.2017, v ktorom vychádzajúc z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „SD EÚ“) Bonik EOOD (C-285/11), PPUH Stehcemp (C-227/14) konštatoval, že aj v prípade, keď nie je možné určiť subjekt, ktorý daňovému subjektu zdaniteľné plnenie skutočne poskytol, nie je možné daňovému subjektu odoprieť nárok na odpočet DPH, pokiaľ zároveň nie je preukázané, že plnenie bolo súčasťou podvodu na dani, o ktorom osoba uplatňujúca nárok na odpočet dane vedela alebo musela vedieť. Žalobca v ďalšom poukázal na rozsudok SDEÚ vo veci PPUH Stehcemp (C-227/14), a z neho plynúce právne závery.

9. Žalobca mal za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj správca dane vo svojom rozhodnutí, použili nesprávny výklad pojmu dodanie tovaru, nakoľko opomenuli a nezohľadnili pri svojom rozhodovaní, že pri obchodných vzťahoch, na ktoré sa vzťahuje režim v platnom znení, bol žalovaný a správca dane povinný prihliadnuť aj na ustanovenia (najmä , ), a preto zaťažil svoje rozhodnutia vadou nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca namietal, že žalovaný dospel k záveru o neexistencii samotného tovaru (materiálneho plnenia), a to v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi, predovšetkým výpoveďami svedkov skladníka a prepravcu. V dôsledku týchto rozporov, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, následkom čoho nemohol ani vec správne právne posúdiť, nakoľko odignoroval aj relevantnú judikatúru SD EÚ resp. ďalších súdov, ktorú účelovo označil za neaplikovateľnú na prípad žalobcu (strany 34 - 35 napadnutého rozhodnutia). Žalobca poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04). Žalobca vyslovil názor, že ak by aj bolo preukázateľne (čo rozporuje) spochybnená existenciu prevádzaného tovaru, a teda reálnosť na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, má za to, že uniesol dôkazné bremeno v rozsahu nielen preukázania daňových dokladov, ale aj dodržania konkrétnych opatrení a starostlivosti aby zabránil jeho účasti v reťazci podvodného reťazca. Žalobca mal za to, že preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jej hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Odhliadnuc od uvedeného žalobca vyjadril presvedčenie, že dostatočne preukázal prostredníctvom všetkých kontrolovaných dokladov a svedeckých výpovedí reálnosť prijatia dodávky od deklarovaného dodávateľa. Súčasne poukázal na to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach nepreukázali podvodné konanie, resp. že by sa na ňom podieľal alebo o ňom mohol, resp. mal vedieť. Podľa žalobcu konal v dobrej viere, že tovar mu dodal jeho zmluvný partner, TIMOENERGY a tento tovar po jeho osobnom skontrolovaní v sklade za účasti aj ďalších osôb, prepravil odberateľovi. Správne orgány pritom v daňovom konaní nevyprodukovali žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že skutočný dodávateľom nie je TIMOENERGY, resp. že tento tovar neexistoval. Žalobca mal za to, že tvrdenia správnych orgánov o podvodnom reťazci je nedostatočné pre preukázanie existencie zneužívajúceho konania, a nakoniec aj nepreukázané akýmikoľvek výsledkami vyšetrovania zo strany finančnej správy či orgánov činných v trestnom konaní. Podľa žalobcu ak sa argumentuje, že tu k podvodu alebo k zneužitiu práva došlo, ak daňové orgány vo svojich rozhodnutiach vymenujú niektoré skutočnosti (dôkazy) majúce preukazovať existenciu zneužívajúceho konania (čo však ani v tomto prípade riadne neurobili), avšak tieto skutkové zistenia neposúdia v súvislosti s otázkou možnej ne/vedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto konaní, je potrebné bez takéhoto posúdenia závery daňových orgánov považovať za predčasné. Napadnuté rozhodnutie ako aj Rozhodnutie DÚ ZA je preto poznačené vadou nezákonnosti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. 10. Žalobca záverom uviedol, že a) konal v dobrej viere a s náležitou odbornou starostlivosťou a splnil všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočet DPH, čo aj preukázal, b) vnútroštátna právna úprava (zákon o DPH), resp. jej aplikácia žalovaný , bránia žalobcovi, ktorý bol v postavení zdaniteľnej osoby, uplatneniu práva na odpočet DPH, a to postupom, ktorý je v jednoznačnom rozpore z príslušnými ustanoveniami šiestej smernice, c) žalovaný porušil z sadu neutrality a proporcionality, ktoré sú nosnými princípmi pri spoločnom režime DPH, d) právo na odpočet, ktoré je upravené v článkoch 17 a nasledujúcich článkoch šiestej smernice, je základnou zásadou spoločného systému DPH, ktorá v zásade nemôže byť obmedzená, e) cieľom režimu odpočtov je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností, pričom spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje daňovú neutralitu, pokiaľ ide o daňovú záťaž všetkých hospodárskych činností, f) zbavenie žalobcu práva na odpočet, ktorý konal v dobrej viere, je v posudzovanom prípade v rozpore so zásadou neutrality DPH.

11. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly zistil, že žalobca si v zdaňovacom období august 2017 neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty v celkovej výške 57 980 eur z faktúr od dodávateľa TIMOENERGY s.r.o., Viničky 13, 949 11 Nitra, IČO: 48313947, DIČ: 2120137162, IČ DPH: SK2120137162 (ďalej aj len „TIMOENERGY s.r.o.“ alebo „dodávateľ“). Žalobca (kupujúci) uzatvoril s predávajúcim TIMOENERGY s.r.o. Zmluvu o predaji zo dňa 09.01.2017 predmetom ktorej bola technológia filtra (R-system AR 215). Podľa článku III. predmetnej zmluvy

náklady spojené s prepravou a manipuláciou s predmetom zmluvy od miesta nakládky až po jeho vyloženie na mieste definovanom kupujúcim mali byť hradené predávajúcim, t.j. TIMOENERGY s.r.o. Žalobca ako uložiteľ uzatvoril s opatrovateľom TIMOENERGY s.r.o. Zmluvu o uložení veci zo dňa 07.03.2017. Predmetom Zmluvy o uložení veci zo dňa 07.03.2017 bolo bezplatné opatrovanie vecí- filtračných technológií R SYSTEM AR215 uložiteľa, ktoré má opatrovateľ u seba v súvislosti s realizáciou zmluvy zo dňa 09.01.2017 uzavretou medzi ním a uložiteľom. Predmetné veci mali byť uložené na sklade opatrovateľa na adrese Vajanského 3763, 903 01 Senec. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom v rámci dožiadaní zistil, že konateľ spoločnosť MADER s.r.o., ktorý poskytol sprostredkovateľské služby dodávateľovi žalobcu (TIMOENERGY s.r.o.,) je nekontaktná. Ďalej správca dane dožiadaním zistil, že osobu konateľa dodávateľa P. J. nie je možné identifikovať v registroch. Fínska polícia nemohla nájsť predložené číslo pasu. Číslo pasu spĺňalo kritériá starého typu fínskych pasov, ale pas s uvedeným číslom sa nenachádzal v registri. Meno, dátum narodenia ani adresa nesúhlasia s nijakými údajmi. Z uvedeného dôvodu nebolo možné vypočuť svedka P. J. a poskytnúť požadované informácie. Správca dane z dožiadania zistil, že konateľ spoločnosti Roll- on s.r.o., S. N., zomrel v roku 2010. Správca dane vypočul konateľa odberateľa R. D., dňa 07.12.2018 k dodávke tovaru od žalobcu, ktorý uviedol, že všetky doklady k obchodu mu boli odcudzené. Svedok označil svojho odberateľa v Lotyšsku. Správca dane dožiadaním zistil, že spoločnosť AQUABALT, Maskavas iela 254k - 1 - 12, Riga, Lotyšsko, VAT LV40003649029, neuzavrela so spoločnosťou Subnet Sp. z o.o., žiadne zmluvy o dodaní tovaru v období 2017/08 -2017/12, ani v iných mesiacoch, pričom od spoločnosti Subnet Sp. z o.o. Poľsko nebol prijatý žiadny tovar. Spoločnosť AQUABALT dokonca nenakupuje ani nepredáva predmetný tovar (filtračné zariadenia R-SYSTEM AR 215, CENTRALA). Uvedený tovar nebol prijatý ani od iných spoločností. Podľa žalovaného žalobca nijako nepreukázal samotnú existenciu nadobudnutých filtračných zariadení a ani dokazovaním u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. nebolo preukázané reálne dodanie deklarovaných filtračných pre žalobcu v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti, nakoľko nebol preukázaný ani samotný nákup deklarovaných filtračných zariadení od jeho dodávateľa Roll-on, s.r.o. Ani preverovaním u odberateľa Subnet Sp. z.o. a jeho odberateľa nebolo preukázané dodanie deklarovaných filtračných zariadení. Správca dane preveroval predmetné zdaniteľné obchody u žalobcu, ktorý mu predložil predmetné faktúry vrátane príloh. Podľa žalovaného samotná existencia faktúr ešte nie je dôkazom toho, že odvolávajúci sa bol oprávnený uplatniť si odpočítanie DPH z predmetných faktúr, pretože pri uplatnení práva na odpočítanie musí nastať aj vecné naplnenie podstaty veci, t. j. musí dôjsť k dodaniu deklarovaných zdaniteľných obchodov, v danom prípade k dodaniu plnení dodávateľom TIMOENERGY s.r.o. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že mu bol reálne dodaný tovar filtračné zariadenia R-SYSTEM AR12, CENTRÁLA spoločnosťou TIMOENERGY s.r.o., preto pochybnosti správcu dane boli oprávnené a správca dane postupoval správne, keď neuznal odpočítanie dane z predmetných faktúr. Preverovaním dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. cez Daňový úrad Nitra bolo zistené, že tento subjekt je nekontaktný, svoje daňové povinnosti si neplní, konateľ spoločnosti je neexistujúca osoba. Nebol preukázaný ani predaj deklarovaných filtračných zariadení odberateľovi Subnet Sp. z o.o. a ani jeho následný predaj spoločnosti AQUABALT v Lotyšsku. R. D., konateľ spoločnosti Subnet Sp. z.o.o. svoje tvrdenia ktoré uviedol vo výpovedi v zápisnici č. 102522140/2018 zo dňa 07.12.2018 nijako nepreukázal a vo svojej výpovedi uviedol, že mu ukradli doklady vrátane laptopu, na ktorom mal skladovú evidenciu. Správca dane medzinárodným preverovaním zistil, že osobu R. D., ktorá sa preukázala číslom pasu S. a dátumom narodenia XX.X.XXXX adresou B. XX, S., N. nie je možné v Grécku identifikovať. Podľa žalovaného nebol zistený ani pôvod a skutočná existencia tovaru, uvedeného na predložených dokladoch. Žalovaný poukázal na rozpory v tvrdeniach žalobcu vo vyjadrení zo dňa 30.11.2018, že sa nikdy sa s nikým zo spoločnosti Subnet SP z o.o. nevidel osobne a výpoveďou svedka R. D., konateľa spoločnosti Subnet Sp. z o.o., ktorý uviedol, že má veľmi priateľský vzťah s C., konateľom spoločnosti OLIVA group s.r.o.

12. Žalovaný na podklade uvedených zistení uviedol, že dôvodom zamietnutia práva na odpočítanie dane bolo nepreukázanie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o., čo je základná podmienka nároku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, preverovaním u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti z dodania tovaru uvedeného na

faktúrach a ani samotný žalobca nepreukázal reálne nadobudnutie deklarovaného tovaru - filtračných zariadení. Nebolo preukázané ani dodanie deklarovaných filtračných zariadení odberateľovi Subnet SP z o.o. a jeho ďalšiemu odberateľovi. Na základe výsledkov dokazovania nebola preukázaná materiálna existencia fakturovaného tovaru ani u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o ani u odberateľov žalobcu, ktorým mal byť fakturovaný, čiže na žiadnom stupni fakturačného reťazca a nepotvrdilo reálne dodanie a ani preprava deklarovaných filtračných zariadení. Žalovaný uviedol, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie DPH, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má naň právny nárok. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak správca dane spochybní deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť vyvrátil, inak nie je možné priznať nárok. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.

13. V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa oboznámenia s výsledkom daňovej kontroly žalovaný uviedol, že správca dane písomne oboznámil žalobcu so zisteniami z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty vykonávanej za zdaňovacie obdobia júl 2017 a august 2017 oznámením č. 102145686/2018 zo dňa 05.11.2018, ktoré mu bolo doručené dňa 05.11.2018. Žalovaný mal možnosť vyjadriť sa k zisteniam z kontroly v lehote stanovenej v uvedenom oznámení, preto túto námietku považuje žalovaný za neopodstatnenú. K námietke dĺžky trvania kontroly a vyrubovacieho konania odvolací orgán uvádza, že zákonná ročná lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná. Daňová kontrola sa začala dňa 27.11.2017. Z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií bola daňová kontrola prerušená odo dňa 06.07.2018 do dňa 17.09.2018, kedy pominuli dôvody prerušenia kontroly. Podľa daňového poriadku ak je daňové konania prerušené lehoty podľa tohto zákona neplynú. Daňová kontrola bola ukončená dňa 24.01.2019, doručením protokolu č. 100058931/2019 zo dňa 07.01.2019 spolu výzvou číslo 100061887/2019 zo dňa 08.01.2019. K námietke vykonania dokazovania v rámci vyrubovacieho konania žalovaný uviedol, že postup správcu dane bol v súlade s ustanovením daňového poriadku, kedy správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. K námietke doručovania rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 100794778/2020 zo dňa 22.04.2020 žalovaný uvádza, že uvedené rozhodnutie bolo doručované žalobcovi správne. Žalobca plnou mocou zo dňa 15.12.2017 evidovanou pod číslom 6/14787180/2017 splnomocnil spoločnosť BMTC, s.r.o., Jána Milca 788/5, Žilina na zastupovanie pred príslušným správcom dane pri akýchkoľvek a všetkých konaniach a súvisiacich právnych a procesných krokoch. Podľa daňového poriadku správcom dane je daňový úrad, colný úrad a obec. Keďže Finančné riaditeľstvo SR nie je správcom dane, plná moc sa neho nevzťahovala, a preto doručoval predmetné rozhodnutie priamo žalobcovi.

14. Záverom žalovaný uviedol, že sa stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH, keď nepreukázal reálne dodanie tovaru uvedeného na faktúrach dodávateľom TIMOENERGY s.r.o. a preverovaním u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa o DPH, čo je základná podmienka nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a preto správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dôvodu porušenia ustanovenia a Podľa žalovaného správca dane vykonal dokazovanie v súlade so daňovým poriadkom a na výsledky dokazovania správne aplikoval príslušné ustanovenia o DPH.

15. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na žalobe a jej dôvodoch. Zdôraznil svoju námietku o porušení práva žalobcu neprerokovaním záverov daňovej kontroly pred vydaním Protokolu, o nezákonnosti dôkazov zabezpečených prostredníctvom KUFS, ako aj k doručovaniu. Žalobca zotrval na tom, že až žalovaný vyslovil záver o neexistencii tovaru uvedeného na faktúre. 16. Žalobca opätovne poukázal na to, že správne orgány nepreukázali, že žalobca vedel, alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. Žalobca

mal za to, že preukázal existenciu dodávky tovaru uvedeného na faktúre, čo preukazujú svedecké výpovede svedka I. I., svedka R. L., a svedka D. (ako neskôr vyplynulo, osoby vystupujúcej ako pán D.). Žalobca uviedol, že žalovaný neodôvodnene vnáša do výpovedí oboch svedkov pochybnosti, ktoré však nemôžu v žiadnom prípade vyvrátiť skutočnosť, že predmetný tovar - filtračné zariadenia boli doručené do skladu v Senci, kde ich žalobca spolu so skladníkom pánom I. prebral, skontroloval a následne prepravca, v tomto prípade pán R. L., doviezol odberateľovi do Poľska. Žalobca mal za preukázané, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jej hospodárskej činnosti, aby zabránila tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH, predovšetkým si preveril existenciu a spoľahlivosť dodávateľa TIMOENERGY, s.r.o., preveroval jeho dobrú povesť, ako aj osobné kapacity dodávateľa TIMOENERGY, s.r.o. v sklade v Senci, osobne preveroval dodaný tovar a vyskladňoval ho ďalej pre odberateľa tak, ako to už aj uviedol vo vzťahu k jeho postupu v súlade s bežným obchodným stykom, ako je uvedené v tejto replike, a predtým už v samotnej žalobe. Žalobca správcovi dane riadne preukázal, že pred začatím obchodnej transakcie s dodávateľom, si dodávateľa preveril v dostupných verejných registroch, uzatvoril s dodávateľom písomnú obchodnú zmluvu a úhradu kúpnej ceny za tovar nastavil aj vykonával bezhotovostne. Pre žalobcu bol uvedený dodávateľ, spoločnosť TIMOENERGY s.r.o. vychádzajúc z § 69 ods. 14 ZoDPH osobou, ktorú považoval žalobca za dôveryhodnú, pričom dodávateľ, v čase kedy prebiehala obchodná transakcia, nevykazovala znaky nepoctivého obchodníka v nadväznosti na obchodné právo. Z uvedeného dôvodu ani nie sú splnené podmienky na vznik ručenia žalobcu za daň dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. podľa § 69 ods. 14 ZoDPH.

17. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobcu zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení k žalobe, pričom uviedol, že v jeho informačnom systéme sa plnomocenstvo zo dňa 17.12.2019 nenachádza.

18. Krajský súd v Žiline ako správny súd príslušný na konanie a rozhodnutie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými je správny súd viazaný (, ), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ) a po oboznámení sa s administratívnym spisom správnych orgánov a písomnými vyjadreniami účastníkov konania dospel k jednomyseľnému záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a žalobu zamietol ako nedôvodnú s poukazom na nasledovné:

19. Žalobca na pojednávaní zotrval na žalobe v súlade s jej dôvodmi a písomnými podaniami a žiadal napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane v celom rozsahu zrušiť. Žalobca vyjadril právny názor, že primárne dokazovanie malo byť vykonané pred vyhotovením Protokolu, a nie až vo vyrubovacom konaní, v ktorom bolo vykonaná väčšina dokazovania. Poukázal na tiež na nesprávne doručovanie a použitie dôkazov od KUFS bez vzťahu k veci, pričom doklady žalobcovi neboli do súčasnosti vrátené. Ďalej mal za to, že správca dane neprijal záver o neexistencii materiálneho plnenia a tento prijal až žalovaný. Žalobca mal za to, že preukázal materiálnu existenciu plnenia, pričom závery žalovaného sú nedôvodné. Žalobca má za to, že správne orgány nepostupovali správne, keď žalobcovi nepriznali odpočet DPH, ktorý si tento uplatnil oprávnene.

20. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil.

21. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100794778/2020 zo dňa 22.04.2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Žilina Číslo: 102561224/2019 zo dňa 11.11.2019. Prvostupňovým rozhodnutím bol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 57 980 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2017.

22. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobia júl 2017, ktorá bola začatá na základe oznámenia o daňovej kontrole z 03.11.2017, pričom na základe oznámenia o rozšírení daňovej kontroly z 20.03.2018 bola daňová kontrola rozšírená o zdaňovacie obdobie august 2017. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený Protokol Číslo: 100058931/2019 zo dňa 07.01.2019 (ďalej len „Protokol“), ktorý doručil žalovaný žalobcovi dňa 24.01.2019 a vyzval žalobcu na vyjadrenie k nemu. Správny súd

konštatuje, že daňová kontrola bola prerušená od 09.07.2018 do 17.09.2018 a vyrubovacie konanie bolo prerušené od 26.06.2019 do 20.09.2019.

23. Z obsahu oboznámenia s kontrolnými zisteniami a dôkazmi v rámci výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty zo dňa 05.11.2018 mal správny súd preukázané, že správca dane pred vydaním protokolu oboznámil žalobcu so svojimi pochybnosťami spojenými so zdaniteľnými plneniami poskytnutými spoločnosťou TIMOENERGY s.r.o., pričom vyzval žalobcu na vyjadrenie k okolnostiam zdaniteľného obchodu a doplnenie tvrdení a dôkazov.

24. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím nepriznal žalobcovi odpočet DPH v celkovej výške 57 980 Eur od dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. z nasledovných faktúr:

- č. 120170815 Filtračné zariadenie R systém v celkovej hodnote 173 940,00 eur, ZD 144 950 Eur, DPH vo výške 28 990,00 Eur,

- č. 120170817 Filtračné zariadenie R systém v celkovej hodnote 173 940,00 eur, ZD 144 950,00 Eur, DPH vo výške 28 990,00 Eur,

25. Správca dane vzhľadom na všetky skutočnosti dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane spolu v sume 98.566,00 eur z faktúr. V rámci rozhodnutia uviedol, že netvrdí, že žalobca mal vedieť o celom podvodnom reťazci, ktorý je uvedený v protokole a bol doplnený dokazovaním vo vyrubovacom konaní ani o reťazci platieb, avšak v dôsledku konania dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. zapojenie do rizikového reťazca mohol predpokladať. Správca dane dospel k záveru, že dodávky tovaru, filtračných zariadení R-SYSTEMAR-215 sa neuskutočnili tak, ako boli fakturované. Na základe zistení, ktoré boli uvedené v Protokole, a ktoré boli doplnené dokazovaním vo vyrubovacom konaní, vyplynulo, že tovar bol fakturovaný v kruhu, úhrady sa tiež vracali v schéme, ktorú správca dane popísal, nešlo o reálne dodávky za účelom dosahovania zisku i keď formálne bol rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou vyčíslený) a nešlo o dodávky s reálnym ekonomickým prevodom vlastníckeho práva za protihodnotu medzi uvedenými daňovými subjektami. Nebol zistený žiadny reálny dodávateľ - prvý dodávateľ, výrobca, dovozca, distribútor tovaru a zároveň nebol zistený ani žiadny reálny odberateľ fakturovaného tovaru. Preto primárne je potrebné uviesť, že právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH pri uvedenom fakturovanom tovare nevzniklo, nakoľko pri tomto tovare nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákon o DPH. Na základe doplneného dokazovania vo vyrubovacom konaní a vyhodnotenia všetkých dôkazov nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, správca dane dospel k záveru, že nešlo o daňový podvod v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, t.j. nešlo o reálne dodávky tovaru za protihodnotu medzi uvedenými daňovými subjektami, z ktorých by niektorý daňový subjekt v reťazci nepriznal daň, ale ide o nepreukázanie, že reálne dochádzalo ku opakovaným dodávkam filtračných zariadení R-SYSTEM AR -215 tak, ako boli fakturované. Správca dane mal za to, že dodanie tovaru sa nepreukázalo na žiadnom stupni fakturačného reťazca, čo je objektívne preukázaná vykonanými dôkazmi. Správca dane v Protokole použil vetu, že dodanie tovaru sa nepreukázalo na žiadnom stupni fakturačného reťazca. K tvrdeniu, že je to v rozpore s vyjadreniami osôb, ktoré reálne tovar prepravovali, správca dane uvádza, že prepravca sa nenachádzal vo fakturačnom reťazci tovaru MADER s.r.o. - Roll- on, s.r.o. - TIMOENERGY s.r.o. - OLIVA group S.r.o. - Subnet Sp. z.o.o. Zo subjektov v tomto reťazci iba konateľ Subnet Sp. z o.o. ako svedok potvrdil, že tovar od OLIVA group s.r.o. nakupoval, ale tieto svoje tvrdenia on nevedel preukázať, uviedol, že mu ukradli účtovné doklady a ďalšie skutočnosti už z jeho výpovede boli uvedené a vyhodnotené ako nepreukazujúce pravdivosť jeho tvrdení. Správca dane sa napriek tomu rozhodol preveriť aj tvrdenie konateľa Subnet Sp. z o.o. o jeho deklarovanom odberateľovi "AQUABAL TO. Lotyšsko, V AT LV 40003649029“. Z odpovede vyplynulo, že k žiadnej spolupráci, rokovaniam, nadviazaniu vzťahov, korešpondencii nedošlo a so spoločnosťou "SUBNET" Sp. z o.o. neboli uzatvorené žiadne zmluvy o dodaní tovaru. Ani v období 2017/08 -2017/12 ani v iných mesiacoch nebol od spoločnosti "SUBNET" Sp. z o.o. prijatý tovar. Ich spoločnosť dokonca nenakupuje ani nepredáva predmetný tovar (filtračné zariadenia R-SYSTEM AR 215, CENTRALA) (uvedená argumentácia sa nachádza na str.122 bod D.16 prvostupňového rozhodnutia). Správca dane obsiahlo odôvodňoval skutočnosti, ktorého viedli k uvedenému záveru o tom, že nebola preukázaná dodávka tovaru, ktorý bol uvedený na faktúre a podrobne rozoberal zistenú skutkovú situáciu, pričom sa súčasne vyjadroval, ku každej žalobcovej pripomienke vznesenej v rámci daňového konania. Rozhodnutie správcu dane má celkovo 138 strán. Podstatnými pre jeho závery boli zistenia, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení (ods. 11 odôvodnenia tohto rozsudku).

Správca dane ďalej v rámci odôvodnenia uviedol, že deklarovaný odberateľ Subnet Sp. z o.o. síce dodanie tovaru potvrdil, ale nepreukázal. Naopak, ďalším dokazovaním sa preukázalo, že tvrdenia svedka R. D. o ďalšom predaji tovaru spoločnosti "AQUABALT" Lotyšsko sú nepravdivé. Skutočnosť, že odberateľské vzťahy žalobca zaúčtoval, ešte nepreukazuje, že sa dodávky tovaru od daňového subjektu TIMOENERGY s.r.o. uskutočnili. V prípadoch, keď sa tovar fakturuje v reťazci viacerých daňových subjektov, niektoré z nich deklarujú nákup a predaj tovaru a vykazujú nízku daňovú povinnosť. Správca dane však zistil, že tovar nebol do fakturačného reťazca dodaný ani z neho dodaný nejakému konečnému odberateľovi. K povinnosti voči štátnemu rozpočtu správca dane uvádza, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane na vstupe z deklarovaných nákupov tovaru a na výstupe deklaroval predaj oslobodený od dane z pridanej hodnoty, nakoľko deklarovaným odberateľom bol daňový subjekt Subnet Sp. z o.o., Poľsko.

26. Správca dane k tvrdeniu, že daňový subjekt konal v dobrej viere a nemal vedomosť o žiadnych konaniach, ktoré by smerovali k obchádzaniu daňovej povinnosti správca dane uviedol, že žalobca. mal prejaviť požadovanú opatrnosť v obchodných vzťahoch, a to na základe nasledovných skutočností:

- spoločnosť TIMOENERGY s.r.o. doporučila spoločnosti OLIVA group s.r.o. ako odberateľa spoločnosť Subnet Sp. z.o.o.

- spoločnosť TIMOENERGY s.r.o. sa zaručila, že v prípade, ak Subnet Sp. z o.o. nebude uhrádzať faktúry spoločnosti OLIVA group s.r.o., tak TIMOENERGY s.r.o. zabezpečí vyrovnanie pohľadávok,

- deklarovanie, že TIMOENERGY s.r.o. nemôže dodávať pre spoločnosť Subnet Sp. z o.o. z dôvodu výhradného zastúpenia ,

- s konateľom TIMOENERGY s.r.o. jednali telefonicky, nikdy sa podľa ich vyjadrenia nestretli s konateľom spoločnosti Subnet Sp. z o.o.,

- konatelia dodávateľa aj odberateľa boli zahraničné osoby, sídlo spoločnosti TIMOENERGY s.r.o. bolo virtuálne,

- Zmluvy o predaji, hoci sa týkali vysokých objemov finančných prostriedkov, boli žalobcovi zasielané iba e-mailom alebo poštou, scan Zmluvy o uložení veci medzi TIMOENERGY s.r.o. a OLIVA group s.r.o. bol podľa vlastného vyjadrenia žalobcu zaslaný oneskorene a to až 17.10.2017, čo preukazuje aj priložená príloha k vyjadreniu daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole

- išlo o komoditu, s ktorou žalobca bežne neobchoduje

- manuál sa vzťahoval k iným ako k fakturovaným zariadeniam, údaje o zariadeniach uvedeného typu nie sú dostupné na internete, cena zariadení v porovnaní s inými filtračnými zariadeniami na vodu je vysoká

- vklady na účet žalobcu vykonávala v hotovosti za Subnet Sp. z o.o. osoba menom W. W., ktorá nebola a nie je konateľkou Subnet Sp. z o. o. Správca dane k tvrdeniu, že žalobca o celom fakturačnom reťazci nemal ani poňatia uvádza, že žalobca nemusel mať vedomosti o celom fakturačnom reťazci, ale že v dôsledku konania deklarovaného dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. môže byť do nejakého rizikového reťazca zapojený, mohol predpokladať a to už zo skutočnosti, že TIMOENERGY s.r.o. mu ponúkol tovar a zároveň mu uviedol, ktorému odberateľovi ho má žalobca fakturovať, že sa zaručil aj za úhrady, keď faktúry deklarovaný odberateľ Subnet Sp. z.o.o.

27. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný na základe posúdenia predloženého spisovného materiálu a námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že obsah predloženého administratívneho spisu nepreukazuje skutočnosti uvedené daňovým subjektom v odvolaní, preto odvolaniu nevyhovel. Nepriznaniu dane predchádzalo rozsiahle zisťovanie skutkového stavu, ktorým neboli tvrdenia daňového subjektu v odvolaní osvedčené. Mal za to, že rozhodnutie správcu dane bolo odôvodnené s poukázaním na príslušné dôkazy, vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia. Obsahovalo všetky náležitosti podľa § 63 daňového poriadku. Daňovému subjektu neboli upreté jeho práva, mal priestor na predloženie dôkazov, so zisteniami i pochybnosťami správcu dane bol v priebehu daňovej kontroly oboznámený. Tvrdenie daňového subjektu v odvolaní, že preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov, nevyplývalo z predloženého spisového materiálu. Daňový subjekt nesplnil dôkaznú povinnosť a nepreukázal, že pri overovaní svojich obchodných partnerov postupoval v súlade s rozumnou obozretnosťou a v kontexte toho, čo je v danom segmente podnikania obvyklé. Nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie údajov uvedených na dokladoch. Správca dane posudzoval dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. hodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

28. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že filtračné zariadenia nadobudnuté od dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. mali byť podľa Zmluvy o uložení veci zo dňa 07.03.2017 vyložené na sklade na adrese Vajanského 3763 v Senci, kde mali byť bezodplatne opatrované. Svedok S. V., vlastník nehnuteľnosti na adrese Vajanského 3763, Senec pri miestnom zisťovaní uskutočnenom dňa 15.11.2018 predložil Zmluvu o nájme zo dňa 25.10.2016 vrátane jej dodatku č. 1 , ktorú mal uzatvorenú so spoločnosťou TIMOENERGY s.r.o. a uviedol, že za spoločnosť TIMOENERGY s.r.o., vystupoval pán O.. Žalobca mal uvedené filtračné zariadenia ďalej dodať odberateľovi do Poľska, konkrétne spoločnosti Subnet Sp. z o. o., a to v zdaňovacom období august 2018. Podľa odpovede na medzinárodnú výmenu informácií spoločnosť Subnet Sp. z o.o. sídli na virtuálnej adrese, pôsobí ako zmiznutý obchodník a nedeklarovala žiadne nadobudnutia od žalobcu. R. D. konateľ spoločnosti Subnet Sp. z o.o. v svedeckej výpovedi do zápisnice č. 102522140/2018 zo dňa 07.12.2018 uviedol, že spoločnosť Subnet Sp. z o.o. vystupovala ako sprostredkovateľ obchodu a filtračné zariadenia ďalej dodala spoločnosti Aquathin Baltic L.R.C., Maskavas lele 254k-1-12, Riga, Lotyšsko. R. D. nepredložil žiadne dôkazy k preukázaniu nadobudnutia filtračných zariadení od žalobcu ani k ich ďalšiemu predaju pre odberateľa do Lotyšska z dôvodu, že doklady a laptop, kde bola vedená skladová evidencia tovaru, mu ukradli. Medzinárodnou výmenou informácií nebolo potvrdené ani nadobudnutie predmetných filtračných zariadení lotyšským nadobúdateľom, ktorého uviedol R. D. v svedeckej výpovedi. Pod číslom VAT, ktoré uviedol R. D. v svedeckej výpovedi je v skutočnosti registrovaná spoločnosť „AQUABALT“ a tá nepotvrdila žiadne obchodné vzťahy so spoločnosťou Subnet Sp. z o.o., dokonca uvedená spoločnosť ani neobchoduje s uvedenou komoditou. Zo zisťovaní formou medzinárodnej výmeny informácií o občanovi Grécka menom R. D. bolo zistené, že uvedenú osobu nie je možné identifikovať v gréckom registri ani na základe čísla pasu ani podľa dátumu narodenia ani podľa adresy. Podľa žalovaného žalobca nijako nepreukázal samotnú existenciu nadobudnutých filtračných zariadení a ani dokazovaním u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. nebolo preukázané reálne dodanie deklarovaných filtračných pre žalobcu v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti, nakoľko nebol preukázaný ani samotný nákup deklarovaných filtračných zariadení od jeho dodávateľa Roll-on, s.r.o. Ani preverovaním u odberateľa Subnet Sp. z.o. a jeho odberateľa nebolo preukázané dodanie deklarovaných filtračných zariadení.

29. Žalovaný mal ďalej za to, že ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno a toto neunesie. Postavenie a povinnosti konateľa spoločnosti upravujú príslušné ustanovenia . Každý poctivý obchodný styk vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu vykonávanej ekonomickej činnosti, ale aj o subjektoch, s ktorými tak činí. Daňový subjekt teda pri vykonávaní ekonomickej činnosti musí prijať všetky rozumné opatrenia, ktoré od neho možno očakávať, napríklad týkajúce sa dôveryhodnosti obchodného partnera a teda postupovať opatrne. Žalobca mal byť zvlášť opatrný v prípade obchodovania s neznámou spoločnosťou, ktorej jediným konateľom bol občan Fínska, s ktorým komunikoval telefonicky prípadne na základe e mailov. E mailová komunikácia žalobcu s adresátom a@b.c nepreukazovala, s kým žalobca v skutočnosti komunikoval . Neboli v nej žiadne údaje o spoločnosti ani osobe, s ktorou žalobca komunikoval. K podpisu Kúpnej zmluvy so spoločnosťou TIMOENERGY s.r.o. došlo v reštaurácii hotela Carlton, z čoho vyplýva, že žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť tomu aby, získal informácie o materiálno- technických podmienkach spoločnosti, s ktorou uzatváral predmetný obchod.

Žalovanému nie je jasné, od koho získal žalobca manuál s názvom „ Installation and Operation Manual AQ3 Midi Mobilie“, z daného materiálu je však evidentné, že sa nevzťahuje k zariadeniam, ktoré deklaroval ako nadobudnutie od dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. s následným predajom pre odberateľa Subnet Sp. z o.o. v Poľsku.

30. Žalovaný v rozhodnutí poukázal na to, že predložením faktúr vrátane úhrad žalobca nevyčerpal dôkazné bremeno, keďže faktúra predstavuje len formálny doklad o vykonaní predmetného obchodu. Predložené faktúry, vrátane príloh ako aj zmlúv vzhľadom k všetkým zisteniam neboli relevantným dôkazom o tom, že došlo k dodaniu fakturovaných filtračných zariadení dodávateľom TIMOENERGY s.r.o., ktorý bol na nich uvedený. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej

faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr iba predloženie faktúr vrátane príloh a preukázanie úhrad, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený v deklarovanom rozsahu a aj osobou uvedenou na faktúre. Žalobca bol povinný preukázať materiálny predpoklad plnenia, ktorým je samotné zdaniteľné plnenie. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. Keďže nebolo preukázané, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru, ktorý bol deklarovaný na faktúrach a nebolo preukázané dodanie osobou uvedenou na faktúrach, tejto osobe nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a následne nevzniklo právo odpočítať daň v zmysle § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 od. 1 písm. a) zákona o DPH. Podmienky uvedené v ustanoveniach § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť . Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť sám schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený v rozsahu ako bol deklarovaný na faktúre a to osobou uvedenou na faktúre. V predmetnom prípade podľa žalovaného žalobca neuniesol dôkazné bremeno. K rozloženiu dôkazného bremena odvolací žalovaný uviedol, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie DPH, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má naň právny nárok. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak správca dane spochybní deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť vyvrátil, inak nie je možné nárok priznať. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok. To, že žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.

31. Žalovaný uviedol, že nebolo preukázané reálne nadobudnutie filtračného zariadenia daňovým subjektom TIMOENERGY s.r.o. od dodávateľa Roll-on s.r.o.. Dodávateľ Roll-on s.r.o., ktorý fakturoval daňovému subjektu TIMOENERGY s.r.o. filtračné zariadenia R-SYSTEM AR12, CENTRÁLA, so správcom dane nekomunikuje a jeho konateľom je osoba, ktorá zomrela ešte v roku 2010. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. vznikla daňová povinnosť v súlade s § 19 ods. 1 zákona o DPH , nakoľko nebolo preukázané reálne dodanie filtračných zariadení R-SYSTEM AR12, CENTRÁLA dodávateľom TIMOENERGY s.r.o. ani ich nadobudnutie od spoločnosti Roll-on s.r.o. Na základe výsledkov kontroly daňovému subjektu TIMOENERGY s.r.o., nebolo uznané odpočítanie dane z faktúr za nákup filtračných zariadení R-SYSTEM AR12, CENTRÁLA od dodávateľa Roll-on, s.r.o. Nebol preukázaný ani predaj deklarovaných filtračných zariadení odberateľovi Subnet Sp. z o.o. a ani jeho následný predaj spoločnosti AQUABALT v Lotyšsku. R. D., konateľ Subnet Sp. z.o.o. svoje tvrdenia nijako nepreukázal, osobu R. D., s číslom pasu S dátumom narodenia XX.X.XXXX a adresou B. XX, S., N., nie je možné v Grécku identifikovať. Žalovaný vyhodnotil, že ani svedecké výpovede svedkov R. L. a I. I. nemohli zmeniť zistenia správcu dane, nakoľko nepreukazovali samé o sebe existenciu a dodanie tovaru uvedeného na faktúrach. Záverom žalovaný uviedol, že sa stotožnil so závermi správcu dane, podľa ktorých žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH, keď nepreukázal reálne dodanie tovaru uvedeného na faktúrach dodávateľom TIMOENERGY s.r.o. a preverovaním u dodávateľa TIMOENERGY s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, čo je základná podmienka nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a preto správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie dane z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

32. Podľa veta prvá o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

33. Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

34. Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

35. Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

36. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

37. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

38. Podľa § 9 ods. 3 daňového poriadku ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa také plnomocenstvo za všeobecné. Ak to vyplýva z obsahu plnomocenstva, môže za zástupcu, ktorým je daňový poradca alebo advokát konať aj iná osoba; na také konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo. Konanie inej osoby sa považuje za konanie zástupcu. V tej istej veci môže mať daňový subjekt, zákonný zástupca alebo opatrovník len jedného zástupcu. Ak je zástupcom právnická osoba, koná za zástupcu jej štatutárny orgán alebo osoba, ktorú tento orgán poveril. 39. Podľa § 24 daňového poriadku: (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

40. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

41. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

42. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento

účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.

43. Správny súd konštatuje, že v rámci rozhodnutia žalovaného a správcu dane bola dôvodom nepriznania odpočtu DPH z dodávateľských faktúr od spoločnosti TIMOENERGY s.r.o.. skutočnosť, že nebolo preukázané, že dodávateľ skutočne dodala tovar uvedený na faktúre.

44. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu, vyjadrenia žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci veľmi rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov a samotné rozhodnutie správcu dane. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.

45. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že bol dodaný tovar uvedený na faktúrach od spoločnosti TIMOENERGY s.r.o., pričom žalobca si neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.

46. Správny súd uvádza, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

47. Správny súd konštatuje, že potreba skúmania ekonomického dôvodu a reálnosti daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska

je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda dodanie dohodnutého tovaru a vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané v rozsahu uvedenom na faktúre.

48. Správny súd je toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR zo dňa 23.06.2010, sp. zn. v spojení s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. -17).

49. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle a a nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. 50. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a tovar reálne dodaný ( ) konkrétnym subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom TIMOENERGY, s. r. o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto

tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade, ak si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane, majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach. Samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar bol reálne dodaný.

51. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní tovaru uvedenom na faktúrach od dodávateľa TIMOENERGY, s.r.o oprávnené. Keďže žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie obdobie august 2017 od dodávateľa TIMOENERGY, s.r.o uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v a a . V tejto súvislosti správny súd hodnotí námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa TIMOENERGY, s.r.o., čím porušil a a . Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru správneho súdu správne. 52. Správny súd k námietkam žalobcu konštatuje, že tieto nie sú dôvodné.

53. Vo vzťahu k námietke porušenia procesných práv, a to neprerokovaním svojich záverov na ústnom pojednávaní pred vydaním Protokolu, správny súd uvádza, že táto je nedôvodná. Správny súd konštatuje, že správca dane je povinný podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku oznámiť daňovníkovi svoje pochybnosti a umožniť sa mu k nim vyjadriť. Uvedenú povinnosť správca dane splnil oboznámením žalobcu o podstatných okolnostiam výzvou zo dňa 05.11.2018 (viď dokument č. 70 administratívneho spisu), pričom žalobca sa k pochybnostiam následne vyjadril. Správca dane môže ale nemusí vykonať ústne pojednávanie pred vydaním protokolu, uvedený postup je na jeho úvahe.

54. Rovnako tak je nedôvodná námietka, že správca dane by mal vykonať všetko dokazovanie počas výkonu daňovej kontroly. Správny súd má za to, že správca dane môže (resp. musí podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku) pokračovať v dokazovaní vo vyrubovacom konaní, pričom práve dokazovanie vykonané vo vyrubovacom konaní predstavuje postup, ktorým správca dane reagoval na námietky žalobcu a vykonaním ďalšieho dokazovanie sa snažil zistiť čo najúplnejšie skutočný stav veci. K námietke, že informácie z MVI nemôžu byť samostatným dôkazom, správny súd konštatuje, že tieto správca dane vyhodnocoval spolu s ďalšími zistenými skutočnosťami, ktoré vytvorili komplexný celok, pričom poskytnutie informácie od dožiadaných orgánov, že konkrétna osoba od roku 2010 nežije, resp. ďalšie osoby neexistujú, nie je potrebné ďalším spôsobom verifikovať.

55. Taktiež námietka žalobcu, že nemohol uplatniť svoje procesné práva, nie je dôvodná, nakoľko mohol uvedené skutočnosti namietať, resp. navrhnúť doplniť dokazovanie v tejto časti, čo však neurobil. Správny súd konštatuje, že správca dane môže vykonávať dokazovanie aj v rámci vyrubovacieho konania práve za účelom riadneho zistenia stavu veci, pričom nie je viazaný návrhmi žalobcu. Správny súd poznamenáva, že žalobcom citované Rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 21.03.2018

sa vzťahovalo na nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie kontroly, a nie na nemožnosť vykonania dokazovania vo vyrubovacom konaní.

56. Správny súd k námietke žalobcu, že nebolo preukázané, že nebol dodaný tovar podľa faktúr, mimo už uvedeného v predchádzajúcich odsekoch konštatuje, že v zásade nemožno dokázať, že sa niečo nestalo, preto ani správne orgány nemohli žalobcovi preukázať, že nedodal ten konkrétny tovar, preto v zmysle daňových zákonov je dôkazné bremeno na platiteľovi dane ohľadne skutočností uvedených na faktúre pri konkrétnom dodanom tovare. V momente keď správne orgány zistili, že skutočnosti na faktúre nie sú pravdivé, tak dôkazné bremeno sa presunulo na stranu žalobcu a tento bol povinný preukázať, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je uvedené na faktúre. Ak však žalobca nie je schopný uviesť výrobcu tovaru, nie je schopný preukázať, že takýto tovar existoval v danom čase alebo existuje aj v súčasnosti a obchoduje sa bežne, potom sa ocitá v dôkaznej núdzi a nesie riziko neunesenia dôkazného bremena.

57. Správny súd k argumentácii žalobcu, že konal s ohľadom na všetky okolnosti ako zodpovedný obchodník, musí konštatovať, že sa z jeho názorom nestotožňuje. Ak obchoduje podnikateľ s iným podnikateľom (dodávateľom, platiteľom dane) v obchode so státisícovými hodnotami, s produktom, za ktorý by mal prípadne niesť zodpovednosť za jeho vady, prípadne škody ním spôsobené, neobstojí tvrdenie o opatrnosti a vynaložení maximálneho úsilia, keď nevie preukázať, kto tovar vyrobil, resp. stotožniť tento tovar aj v súčasnosti na trhu Európskej únie, nevie predložiť žiaden objektívny dôkaz o existencii tovaru. 58. Súčasne sa možno stotožniť so záverom správnych orgánov, že konanie žalobcu nebolo obozretné, nakoľko obchodoval tovar, ktorým dovtedy nedisponoval, nemal k nemu žiadne reálne doklady (preukazujúce pôvod), certifikáty, vyhlásenia o zhode a pod., ktoré možno považovať za očakávanú sprievodnú dokumentáciu vzhľadom na charakter tovaru. Súčasne tovar mal veľmi vysokú hodnotu a žalobca s ním prakticky nedisponoval, nakoľko tento zostal vo sfére dodávateľa až do momentu jeho odoslania odberateľovi, pričom konatelia všetkých zúčastnených obchodníkov mimo žalobcu neexistujú a konali na základe nepravých dokladov. Taktiež je nutné podotknúť, že prevažná väčšina úhrad od odberateľa žalobcu Subnet Sp. z o.o. sa uskutočnila vkladom v hotovosti cez osoby, ktoré neboli jej štatutármi, pričom tento faktúry neuhrádzal v lehote splatnosti. Ak žalobca pohľadávky v sume 838 880 eur voči odberateľovi Subnet Sp. z o.o. postúpil zmluvou z 30.01.2018 svojmu dodávateľovi TIMOENERGY, s.r.o., ktorý akceptoval aj vzájomné započítanie pohľadávok dohodou z 30.01.2018, nešlo o bežnú obchodnú prax. V kontexte uvedeného takéto konanie žalobcu nemožno posúdiť ako obozretné so všetkými potrebnými náležitosťami. Žalobca nepreukázal primeranú mieru opatrnosti v obchodnom styku.

59. Žalobca namieta, že bol ukrátený na svojom procesných právach pri použití informácii z iných daňových konaní. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca bol priebežne upovedomovaný o úkonoch správcu dane, o priebehu konania aj výsledkoch dokazovania, bol vyzvaný na oboznámenie sa s Protokolom o výsledku kontroly, pričom z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca požiadal o nahliadnutie do spisu a nebolo mu vyhovené. Správny súd preto konštatuje nedôvodnosť tejto námietky. Žalobca mal právo nahliadnuť do spisu a oboznámiť sa so všetkými podkladmi rozhodnutia, ako aj právo vzniesť námietky či vlastné skutkové tvrdenia, resp. navrhnúť dôkazy (doplnenie dokazovania) vo vzťahu ku skutočnostiam rozhodným pre výsledok konania vo veci žalobcu.

60. Podľa názoru správneho súdu za nedôvodnú je potrebné považovať aj námietku žalobcu voči spôsobu doručovania rozhodnutí ako aj iných procesných úkonov v listinnej podobe. Doručovanie písomností zo strany žalovaného a správcu dane k daňovým subjektom je všeobecne upravené v § 30 a nasl. vrátane § 35 daňového poriadku, pričom na elektronické doručovanie sa vzťahuje osobitná úprava v § 32 a § 33 daňového poriadku. Na základe prechodného ustanovenia § 165b ods. 3 daňového poriadku pre správcov dane platila výnimka z elektronického doručovania vlastných písomností, a to do oznámenia Finančného riaditeľstva (FR) SR. Až v roku 2021 FR SR oznámilo, že od 1.1.2022 spúšťa obojsmernú komunikáciu aj pre daňové úrady v oblasti správy daní. Správny súd preto konštatuje, že ak žalovaný ako aj správca dane doručovali písomnosti žalobcovi v listinnej podobe, postupovali v súlade s daňovým poriadkom.

61. Na okraj správny súd dodáva, že zákon o e-Governmente stanovuje len podmienky, kedy je možné považovať elektronické doručovanie za neúčinné (§ 33), avšak doručovanie v listinnej podobe sa za účinné považuje vždy.

62. Správny súd ďalej konštatuje, že plnomocenstvo, na ktoré sa žalobca odvoláva, svedčí záveru správcu dane a žalovaného, že toto trvalo len do času doručenia prvostupňového rozhodnutia. Odhliadnuc od uvedeného má správny súd za to, že žalobca nebol ukrátený na svojich procesných právach doručením napadnutého rozhodnutia priamo žalobcovi, pričom tento podal následne včas žalobu na súd. Podľa názoru súdu plná moc zo dňa 15.12.20217 svedčila na zastupovanie len pred správcom dane, nakoľko to jasne plynie z jej úvodu (viď dokument 140 administratívneho spisu). Prihliadnuť na možnú spornosť plnej moci by bolo dôvodné len v prípade, ak by žalobca nestihol včas podať žalobu, čo však nebol tento prípad.

63. Ďalej sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcou sa nezákonnosti získaných dôkazov pôvodne zadržaných KUFS, nakoľko podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku išlo o daňové doklady žalobcu, ktoré mohli byť použité. Skutočnosť, že iný orgán nevrátil v zákonom stanovenej lehote žalobcovi doklady a tým prípadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť, nie je dôvodom na posúdenie takýchto dôkazov ako nezákonných, na ktoré nemožno v preskúmavanom daňovom konaní prihliadnuť.

64. Námietka nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neaplikácie a je nedôvodná, nakoľko žalovaný dospel k záveru, podľa ktorého žalobca nadobudol nejaký tovar, avšak v konaní bolo spochybnené, či ide o tovar uvedený na faktúre, a preto bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať, že mu bol dodaný a on ďalej predal konkrétny druh tovaru uvedeného na faktúre. Uvedené v konaní preukázané nebolo, nakoľko žalobca do súčasnosti nevie preukázať o aký tovar išlo, nakoľko nepozná ani jeho výrobcu a nie je schopný predložiť akýkoľvek dôkaz, ktorý by umožnil tovar uvedený na faktúre stotožniť s iným rovnakým tovarom obchodovaným v rozhodnom čase.

65. Žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správcu dane spočívajúcu v absencii výroku o náhrade nákladov správy daní a neuvedenia ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo vo výroku rozhodnutia. Je potrebné uviesť, že rozhodnutie správcu dane (§ 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku) musí obsahovať výrok o náhrade nákladov správy daní, len ak sú splnené zákonné podmienky, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 12 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. V prejednávanej veci nebola žalobcom tvrdená niektorá zo skutkových okolností predpokladaných zákonodarcom v citovanom ustanovení § 12 ods. 2, 4 daňového poriadku, napríklad potreba rozhodnúť o nároku na svedočné resp. potreba rozhodnúť o náhrade hotových výdavkov spojených s predložením listín resp. iných vecí správcovi dane atď. Napokon ani nebolo preukázané, že by takéto nároky boli v konaní vznesené v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Nebolo ani tvrdené a ani z obsahu administratívneho spisu nie je zrejmé, že by správca dane uhradil náklady podľa § 12 ods. 2 daňového poriadku, ktoré by mali vzniknúť v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, ktoré by mohli odôvodniť uloženie povinnosti daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdí, že výrok rozhodnutia správcu dane neobsahuje označenie právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, správny súd aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Ustanovenie § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku predpisuje povinnosť správcu dane uviesť vo výroku rozhodnutia ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa „rozhodovalo“. Z citovaného ustanovenia § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku je zrejmé, že právny predpis upravujúci rámec rozhodovania správcu dane bol správcom dane vo výroku prvostupňového rozhodnutia označený, a to ustanovenie § 68 ods. 5. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá správcovi dane oprávnenie v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubiť daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Podstata výroku rozhodnutia správcu dane spočívala práve vo vyrubení rozdielu dane daňovému subjektu. Preto odkaz správcu dane na uvedené zákonné ustanovenie bol na mieste a bol postačujúci. Pokiaľ ide o ďalšie ustanovenie hmotnoprávneho charakteru napr. ustanovenie , , atď., porušenia ktorých sa žalobca dopustil, tieto sa vo výroku neuvádzajú a je potrebné ich uviesť v odôvodnení rozhodnutia. V prejednávanej veci nejde ani o rozhodnutie vo veciach správneho trestania, v ktorých výrok rozhodnutia správneho orgánu v súlade so zásadami ukladania trestov musí obsahovať odkaz na zákonné ustanovenie definujúce povinnosti účastníka konania, ktoré boli porušené a viedli k uloženiu sankcie.

66. Námietka nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly je rovnako nedôvodná, nakoľko tak ako žalobca sám uviedol, reálne daňová kontrola po odpočítaní jej prerušení trvala 351 dní, a preto bola vykonaná v zákonnej lehote jedného roka. Právny názor žalobcu, že sa predlžovala z dôvodu vykonania dokazovania vo vyrubovacom konaní, nie je na mieste. Prípadné nedodržanie lehoty na vydanie rozhodovania vo vyrubovacom konaní nespôsobuje nezákonnosť vydaného rozhodnutia, nakoľko zákon nespája s oneskorene vydaným rozhodnutím vo vyrubovacom konaní sankciu neplatnosti.

67. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že preukázal reálne dodanie tovaru s poukazom na svedecké výpovede a nesprávne závery správnych orgánov, správny súd konštatuje, že v správnom konaní teda muselo byť preukázané nielen to, že došlo k materiálnemu plneniu, ale i tá skutočnosť, že materiálne plnenie uvedené na faktúre je to plnenie, ktoré bolo dodané. Za takto zadefinovaného skutkového stavu potom vyplýva, že tento skutkový stav nemôže byť preukázaný osamotene len listinnými dôkazmi, a to faktúrami, dodacími listami, atď., ktoré sú len formálnou podmienkou pre uznanie odpočtu dane. Reálne plnenie dodávateľom uvedeným na faktúrach musí byť preukázané aj ďalšími dôkazmi, ktoré vo svojom súhrne bez akýchkoľvek pochybností preukazujú dodanie reálneho plnenia dodávateľom. Tieto dôkazy sú v každom jednotlivom prípade rôzne.

68. V prejednávanej veci vo vzťahu k preverovaným faktúram bez ďalšieho nie je takýmto dôkazom kúpna zmluva medzi žalobcom ako kupujúcim a jeho dodávateľmi ako predávajúcimi, pretože tieto nepreukazujú dodanie konkrétneho tovaru tak, ako je uvedený na sporných faktúrach. Zmluvy sú len dôkazom o existencii zmluvného záväzku, právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, nie však dôkazom o tom, že zmluvné strany reálne aj plnili povinnosti, ku ktorým sa k označenej zmluve zaviazali. V tomto prípade bolo však zo strany správnych orgánov preukázané, že za dodávateľa konali neexistujúce osoby, ako aj za jeho subdodávateľa, resp. odberateľa.

69. Nepreukázala sa existencia druhu tovaru uvedeného na faktúrach, nakoľko nie je známy jeho výrobca ani iný dodávateľ a tovar nemožno na trhu EÚ stotožniť s iným tovarom. Súčasne bolo preukázané, že tovar nebol dodaný konečnému odberateľovi. Správny súd má tiež za to, že nemožno prihliadnuť ako na pravdivé výpovede svedkov, výpovede osôb, ktoré konali pod nepravými dokladmi, a ktoré v skutočnosti neexistujú. Jediným reálnym svedectvom dodávky je výpoveď R. L. a I. I., ktoré však nie sú spôsobilé preukázať, že išlo o tovar uvedený na faktúrach, hoc videli nejaké zariadenie, ktoré vyzeralo ako filter, zvlášť ak jeden zo svedkov uviedol, že zistenie o tom, že ide o filtre, nadobudol z dodacieho listu. Takéto svedectvá nie sú preukazné pre prijatie záveru o dodávke tovaru, tak ako to tvrdil žalobca a ako bolo už uvedené vyššie, dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý mal povinnosť preukázať, že dodávka bola reálna.

70. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam žalobcu uvedeným v početných bodoch správnej žaloby o porušení jeho práv vyplývajúcich z daňového poriadku, zo , prípadne z , je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu.

Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený, a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Nie je povinnosťou správcu dane uviesť daňovému subjektu, aký dôkaz má predložiť na preukázanie svojich tvrdení.

71. K námietke o presúvaní dôkazného bremena správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom

prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Aj túto žalobcovu námietka uvedenú v správnej žalobe hodnotí preto správny súd ako nedôvodnú.

72. Správny súd považuje na tomto mieste za vhodné uviesť, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční (vo vzťahu k dodávateľovi TIMOENERGY, s.r.o.,) nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

73. Podľa správneho súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.

74. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie záveru o nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom TIMOENERGY, s.r.o., Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia , potom vec správne posúdili. Správny súd súčasne konštatuje, že nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správca dane neodôvodnil svoje rozhodnutie záverom o nepreukázaní dodania tovaru uvedeného na faktúre, nakoľko tak ako už bolo uvedené, správca dane výslovne uviedol, že nepriznáva odpočet DPH z dôvodu, že nebola preukázaná dodávka tovaru uvedeného na faktúre, s čím sa žalovaný vo svojom rozhodnutí stotožnil. Rovnako tak námietka nepreukázania daňového podvodu je nedôvodná, nakoľko správca dane a žalovaný neposúdili v záveroch svojich rozhodnutí konanie ako podvodné, ale zamerali sa na skutočnosť, že nebola preukázaná dodávka konkrétneho tovaru uvedeného na faktúre.

75. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti predmetných obchodov, o identite tovaru uvedeného na faktúre od dodávateľa TIMOENERGY, s.r.o., boli správne. Správca dane sa správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach a jeho subdodávateľov uvedených v kontrolných výkazoch. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových

dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, podľa ktorých sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali. Postup správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp. ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení, vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým stavom a za právne korektné. Úvahy správcu dane a žalovaného odôvodňujúce rozhodnutie (tieto spochybnenia) nevykazujú prvky arbitrárnosti, ale naopak účinne viedli k opätovnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu, pričom v konečnom dôsledku možno dôkazné bremeno žalobcu považovať za neunesené.

76. Správny súd je toho názoru, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo.

77. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, podľa ktorého námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol podľa , podľa ktorého ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

78. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol správny súd podľa a contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému ( a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie.

79. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 30 dní mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.