Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1CoKR-6-2013.pdf
PDF · 107.29 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoKR/6/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: JUDr. C. F., so sídlom D., XXX XX, T. XX, správca úpadcu BOHEMA s.r.o., v konkurze, so sídlom Justičná 13, 080 01 Prešov, IČO: 31 704 794, zastúpený advokátkou JUDr. Ivetou Tarabčákovou, so sídlom Prešov, 080 01, Hlavná 13, proti žalovanému: DBF, s.r.o., so sídlom Košice, 040 01, Kpt. Nálepku 1/U, IČO: 36 209 023, právne zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária VASIĽ ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom Košice, 040 01, Nerudova 14, IČO: 42 240 482, o určenie neúčinnosti právneho úkonu a o povinnosti zaplatiť 13.540,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 2Cbi/18/2012
- 70 zo dňa 9. 5. 2013, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Z a v ä z u j e žalovaného zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Tarabčákovej náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 67,89 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom určil, že právny úkon, ktorým úpadca dňa 26. 9. 2011 vyplatil podľa výdavkového dokladu č. V V-0056 žalovanému sumu 13.540, -eur je voči veriteľom v konkurze právne neúčinný. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do všeobecnej podstaty sumu 13.540,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že dňa 7. 12. 2007 previedol žalovaný na účet úpadcu sumu 3.500.000,- eur bez konkrétnej špecifikácie vykonanej úhrady. Dňa 18. 8. 2011 bolo začaté konkurzné konania, pričom súd následne doručoval návrh úpadcovi za účelom preukázania platobnej schopnosti. Navyše uznesenie o vyhlásení konkurzu sa doručuje zverejnením v Obchodnom vestníku. Podľa súvahy úpadcu ku dňu 15. 11. 2011 bol úpadcu v predlžení. Stav jeho imania a majetku bol ďaleko mínusový v porovnaní s výškou jeho záväzkov (zrejme pohľadávok). Majetok úpadcu - nehnuteľnosť je založený v prospech veriteľa VOLKSBANK, a.s. na zabezpečenie záväzku spoločnosti ELVER, s.r.o., ktorá je jediným spoločníkom úpadcu. Nie je možné speňažením tohto majetku uspokojiť záväzky vo vzťahu ku všetkým veriteľom. Do konkurzu si prihlásili pohľadávky veritelia v celkovej výške 864.778,82 eur, z čoho boli zistené vo výške 276.255,64 eur. Pohľadávky proti podstate vzniknuté po vyhlásení konkurzu boli ku dňu 9. 1. 2013 vo výške 37.203,62 eur. Z účtovnej knihy úpadcu za mesiace august a september 2011 vyplýva, že v pokladnici úpadcu bolo v mesiaci september 2011 zaúčtované vyplatenie sumy 13.540,- eur z titulu vrátenia pôžičky žalovanému. Predmetný úkon bol vykonaný medzi spriaznenými osobami podľa § 9 ods. 1 písm. e) ZKR, keďže D. D. je štatutárnym orgánom úpadcu a spoločníkom štatutárnym orgánom žalovaného. Žalobca si podanou žalobou uplatnil vydanie rozhodnutia o určení neúčinnosti predmetného právneho úkonu dlžníka voči veriteľovi (vyplatenia sumy 13.540,- eur ako čiastočnej splátky pôžičky z roku 2007). Žaloba bola uplatnená v zmysle § 57 ods. 2 ZKR v zákonom stanovenej lehote. Jedná sa o žalobu na odporovateľnosť ukracujúceho právneho úkonu podľa § 60 ZKR, pričom právny úkon bol urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, a preto úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak. O tom, že úpadca bol ku dňu 15. 11. 2011 v predlžení svedčí stav jeho speňažiteľného imania a majetku v porovnaní s výškou jeho záväzkov. Majetok úpadcu - hnuteľné veci, ak aj nehnuteľnosť, je založená v prospech veriteľa VOLKSBANK, a.s. na zabezpečenie záväzku spoločnosti ELVER, s.r.o., ktorá je jediným spoločníkom úpadcu, a teda nebolo možné speňažovaním tohto majetku uspokojiť záväzky vo vzťahu k všetkým veriteľom. Úpadca okrem hotovosti 13.540,- eur nedisponoval hotovostnými prostriedkami v pokladni a na bankovom účte. Preto je potrebné prijať záver, že dlžník bol ku dňu 26. 9. 2011 platobne neschopný. K právnemu úkonu, ktorý je predmetom odporovania došlo v čase platobnej neschopnosti dlžníka. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že by malo ísť o pôžičku, aj keď v účtovníctve úpadcu je zahrnutá suma 13.540,- eur ako čiastočná splátka pôžičky z roku 2007, okrem tvrdenia štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý len informoval svedka G. D. o tejto skutočnosti, zo žiadnym predložených dokladov to nevyplýva. Potvrdzuje aj postup žalovaného, ktorý prihlásil do konkurzu pohľadávku z titulu pôžičky vo výške 116.178,71 eur, t.j. 3.500.000,- Sk, čo len preukazuje nevrátenie žiadnej jej časti, a teda skutočnosť, že odporovaný právny úkon sa neviaže na túto údajnú pôžičku v sume 3.500.000,- Sk. Predmetný právny úkon nemožno považovať za bežný právny úkon, pretože tým je iba taký úkon, ktorý je nevyhnutne potrebný na zabezpečenie riadneho výkonu tých činností, ktoré sú predmetom podnikania úpadcu. Úhrada časti pôžičky spriaznenej osobe takýmto úkonom nie je. Tvrdenú nevyhnutú potrebu úhrady pôžičky v súvislosti s narušením činnosti úpadcu v prípade, že by túto sumu nebol uhradil a účelové viazanie, ani použitie týchto prostriedkov na nákup technologického zariadenia, žalovaný nepreukázal. Postupom úpadcu po začatí konkurzného konania teda došlo k zmenšeniu jeho majetku, v dôsledku čoho už nie je možné predmetnú sumu použiť na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Po vyhodnotení dôkazov dospel súd k záveru, že nárok žalobcu na určenie neúčinnosti právneho úkonu z dôvodu, že je ukracujúcim právnym úkonom, je v celom rozsahu dôvodný.
Posledným výrokom rozsudku bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania právneho zástupcu žalobcu vo výške 427,03 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Tento výrok súdu zdôvodnil odkazom na § 142 ods. 1 O.s.p., keď priznal žalobcovi ako úspešnému účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vymenované v odôvodnení rozhodnutia po pripočítaní paušálnej náhrady nákladov.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové rozhodnutie, alternatívne navrhol rozsudok zmeniť a žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov konania. Ako dôvod uviedol, že suma 13.540,- eur bola úpadcom poskytnutá žalovanému z titulu čiastočnej úhrady pôžičky z roku 2007. Táto skutočnosť bola preukázaná jednak výpisom z účtu žalovaného zo dňa 30. 12. 2007, z ktorého je evidentné, že z finančných prostriedkov žalovaného bola suma vo výške 3.500.000,- Sk poukázaná na účet úpadcu. Výpis z účtu preukazuje tak výšku poskytnutej sumy, ako aj číslo účtu, v prospech ktorého bola suma poukazovaná. Zmluva o pôžičke nemusí byť uzatvorená v písomnej forme. Výpis z účtu je hodnovernejším dôkazom ako samotná zmluva o pôžičke. Jediná skutočnosť, ktorá mohla byť sporná, bola otázka, z akého titulu bola uvedená suma úpadcovi poskytnutá. V tejto súvislosti sa vykonal výsluch konateľa žalovaného, ako aj G. D., ktorí zhodne potvrdili, že išlo o pôžičku. K záveru súdu, že toto vyplatenie bolo vykonané za účelom ukrátenia veriteľov úpadcu svedčia svedecké výpovede. Je prirodzené, že ak došlo k požičaniu peňažných prostriedkov úpadcovi, tento je ich povinný vrátiť. Z pohľadu konateľa úpadcu bolo síce zaznamenaný u úpadcu pokles zákaziek, ktorý bol vyvolaný finančnou krízou v zahraničí, avšak v rozhodnom čase prebiehali jednania s inými odberateľmi, ktoré mali zabezpečiť prílev nových prostriedkov pre úpadcu. Úpadca dokonca vybavoval konkrétne objednávky a časť záväzkov už bola splnená. Konateľ úpadcu nemal žiadne podozrenia o tom, že by spoločnosť BOHEMA s.r.o. mohla „spadnúť“ do konkurzu. Finančná situácia úpadcu bola taká, že sa nachádzal v prechodnom období medzi ukončením jednej várky objednávok a pred začatím ďalšej. Je prirodzené, že stagnovala. Úpadca disponoval prístrojovým vybavením, ako aj nehnuteľnosťami, ktoré by v prípade konkurzu v plnom výške kryli jeho záväzky voči veriteľom. Žalobca nepreukázal, akú výšku majetku mal úpadca ku dňu vykonania napadnutého úkonu, a preto nepreukázal, že žalovaný prijatím uvedenej sumy ukrátil veriteľov úpadcu. Úhradu 13.540,- eur nie je možné považovať za úkon ukracujúci, ak bol navyše vykonaný bez vedomosti o možnom budúcom začatí konkurzu, ktoré bolo začaté až dňa 15. 11. 2011, zatiaľ čo k úhrade došlo dňa 26. 9. 2011. Ďalej išlo o prinavrátenie malej časti sumy poskytnutej žalovaným úpadcovi, pričom v čase jej vykonania prijímal úpadca nové objednávky, ktoré znamenali prílev finančných prostriedkov do spoločnosti. Tento úkon je možné jednoznačne považovať za bežný úkon, nakoľko išlo o klasickú úhradu záväzkov voči veriteľovi, a to iba o čiastočnú úhradu v nepatrnej výške z celkového záväzku. Žalobca nedisponuje riadnym účtovníctvom úpadcu, z ktorého by vedel vyvodiť a preukázať skutočné uhradenie vyššie uvádzanej sumy. Jeho tvrdenie vychádza len z príjmového dokladu, ktorý navyše nie je riadne podpísaný prijímateľom. Žalobca teda právny nárok opiera o taký listinný dôkaz, ktorý nemôže obstáť, nakoľko nespĺňa základné náležitosti účtovného dokladu. Preto navrhoval predloženie právne relevantných účtovných dokladov svedčiacich o vyplatení uvedenej sumy a dokladov preukazujúcich reálne prevzatie tejto sumy. Tieto doklady žalobca nepredložil.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Ak by sa úhrada 13.540,- eur týkala pôžičky, nič to nemení na skutočnosti, že bola táto úhrada vykonaná v čase po začatí konkurzného konania a že nešlo o bežný právny úkon. V tom čase vlastné imanie úpadcu bolo mínusové a existovali viaceré skôr splatné pohľadávky, ktoré nemohli byť uspokojené zo sumy 13.540,- eur, keďže táto bola vyplatená žalovanému bez ohľadu na skôr splatné pohľadávky. Výška majetku úpadcu bola preukázaná súvahou k 15. 11. 2011. Úhrada sumy 13.540,- eur bola potvrdená konateľom žalovaného. Túto skutočnosť nespochybnil ani pred začatím súdneho konania, ani vo vyjadrení k žalobe a ani na pojednávaní dňa 7. 2. 2013, ale až v podaní zo dňa 26. 2. 2013. Preto v súlade s § 118 (zrejme a) písm. e) O.s.p. nemožno na túto skutočnosť prihliadať. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,89 eur.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín vereného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 216 ods.1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie jeho správnosti k tam uvedeným dôvodom dodáva (§ 219 ods. 2 O.s.p.):
Z hľadiska rozsahu odvolacích dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní je nutné konštatovať, že z dôvodu chýbajúceho poučenia účastníkov konania nie je možné vo veci aplikovať ust. § 118a O.s.p. upravujúce koncentráciu konania v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou. Účastníci konania však boli poučení v súlade s § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr nie je možné prihliadať. V súlade s týmto poučením je preto možné prihliadať len na tie dôvody obrany žalovaného, ktoré boli ním tvrdené alebo uvedené najneskôr do 18. 4. 2013, keď prvostupňový súd vyhlásil dokazovanie za skončené, pričom boli následne uvedené aj v podanom odvolaní.
Z tohto dôvodu nie je možné považovať za právne relevantný odvolací dôvod tvrdenie žalovaného o neúplnosti príjmového dokladu.
V preskúmavanej veci je predmetom konania tzv. odporovacia žaloba podaná podľa § 60 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZRK), ktorá bola spojená so žalobou o vydanie plnenia z odporovateľného právneho úkonu (§ 63 ods. 2 ZKR). Takýto postup prichádza do úvahy len vtedy, keď nie je sporný rozsah majetku, ktorý sa má vydať do konkurznej podstaty, čo je v preskúmavanej veci splnené.
Odporovať možno každému právnemu úkonu, ktorým dlžník ukrátil svojich veriteľov, ak bol urobený s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. Ak ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak (§ 60 ods. 1, 2 ZKR).
Úpadca vyplatil dňa 26. 9. 2011 sumu 13.540,- eur v prospech spoločnosti DBF, s.r.o. Košice, ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol D. D.. Tá istá fyzická osoba bola aj konateľom úpadcu ku dňu 26. 9. 2011. Jedná sa teda o spriaznenú osobu v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) ZKR. Tým je založená vyvrátiteľná právna domnienka, že právny úkon z 26. 9. 2011 urobil úpadca prostredníctvom svojho konateľa v úmysle ukrátiť svojich veriteľov.
V tejto súvislosti je treba upozorniť, že konkurzné konanie proti terajšiemu úpadcovi sa začalo na návrh veriteľa G. H. uznesením konkurzného súdu sp. zn. 2K/37/2011 zo dňa 11. 8. 2011, ktoré bolo jednak zverejnené vyhlásením dňa 18. 8. 2011 v Obchodnom vestníku a jednak bolo doručené samotnému dlžníkovi. Neobstojí teda tvrdenie konateľa úpadcu, že o začatí konkurzného konania nevedel.
Toto uznesenie obsahovalo aj poučenie o tom, že je povinný obmedziť výkon svojej činnosti len na bežné právne úkony. Za také sa považujú len také právne úkony, ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie riadneho výkonu tých činností, ktoré sú predmetom podnikania alebo inej činnosti vykonávanej podnikateľom (§ 10 ods. 1 ZKR). Za bežný právny úkon na účely tohto zákona sa nepovažuje urobenie právneho úkonu ukracujúceho záujmy veriteľov na uspokojenie ich pohľadávok alebo urobenie právneho úkonu zvýhodňujúceho (§ 10 ods. 3 písm. f), g) ZKR). Zvýhodňujúcim právnym úkonom sa rozumie právny úkon, ktorým dlžník úplne alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, čím neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojím veriteľom. Zvýhodňujúcemu právnemu úkonu možno odporovať, ak spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Ak ide o zvýhodňujúci právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úpadok dlžníka v časti urobenia zvýhodňujúceho právneho úkonu sa predpokladá, ak sa nepreukáže opak (§ 59 ZKR).
Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie (§ 11 ods. 3 ZKR).
Základnou podmienkou pre vyhlásenie konkurzu je existencia úpadku dlžníka (§ 23 ods.1 ZKR). Dlžník je najlepšie informovaný o tom, či mu úpadok hrozí alebo či už je v úpadku.
Podľa prehľadu spracovanému žalobcom už k podaniu žaloby bolo do konkurzu prihlásených celkom 47 veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v rozsahu 864.778,82 eur. Z týchto boli správcom uznané a považujú sa za zistené pohľadávky v celkovej sume 276.255,64 eur.
Podľa súvahy vypracovanej ku dňu 15. 11. 2011 vykazoval úpadca spolu majetok v hodnote 469.023,- eur. V tej istej súvahe boli vykázané záväzky v sume 382.446,- eur. Na účtoch v bankách mal vykázaný debet 25.256,- eur. Pokiaľ za takéhoto hospodárskeho stavu úpadca dňa 26. 9. 2011 previedol celú hotovosť v sume 13.540,- eur nachádzajúcu sa v pokladni spoločnosti na žalovaného, nepochybne tým ukrátil svojich veriteľov v zmysle § 60 ods. 1 ZKR. Keďže konateľ úpadcu sa považuje za osobu spriaznenú s dlžníkom (úpadcom), úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov sa predpokladá priamo zo zákona. Konateľ úpadcu nepreukázal opak tohto zákonného predpokladu. Naopak, je možné konštatovať, že k tomuto právnemu úkonu došlo bezprostredne po tom, ako bolo doručené úpadcovi a uverejnené v Obchodnom vestníku uznesenie o začatí konkurzného konania. Za týchto okolností nie je možné považovať za bežný právny úkon platbu dlžníka adresovanú jednému z viacerých veriteľov, keď naviac tento záväzok podľa samotného konateľa úpadcu nemal byť ešte splatným. Tento právny úkon bol urobený na jednej strane s úmyslom ukrátiť ostatných veriteľov a na druhej strane s úmyslom zvýhodniť jedného z veriteľov na úkor ostatných. Išlo o typický ukracujúci právny úkon urobený vo forme bezodplatného prevodu, ktorý bol urobený s vedomím, že v takomto rozsahu dôjde k ukráteniu pohľadávok veriteľov.
Dlžník môže urobiť akýkoľvek právny úkon, ktorý nebude možné napadnúť odporovacou žalobou, pokiaľ sa to nedotkne uspokojenia pohľadávok veriteľov, pretože disponuje iným majetkom, ktorý postačuje na plne uspokojenie pohľadávok všetkých jeho veriteľov. Ak však podstatnú časť majetku dlžníka tvorí nehnuteľný majetok, ktorého dispozícia je obmedzená záložným právom jedného z veriteľov, nie je možné počítať s výťažkom z predaja takejto nehnuteľnosti na uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov.
Podľa súvahy vykonanej ku dňu 15. 11. 2011 z celkovej hodnoty majetku úpadcu 469.023,- eur tvoril tzv. neobežný dlhodobý hmotný majetok 379.882,- eur. Z prehľadu prihlásených pohľadávok je možné konštatovať, že VOLKSBANK Slovensko a.s. si prihlásila pohľadávku v sume 373.080,97 eur zo zmluvy o úvere.
Podľa názoru odvolacieho súdu je právny úkon zo dňa 26. 9. 2011 súčasne aj úkonom zvýhodňujúcim v zmysle § 59 ods. 1, 2 ZKR. Je možné mať za preukázané, že žalovaný previedol dňa 31. 12. 2007 na účet terajšieho úpadcu čiastku 3.500.000,- Sk. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané tvrdenie konateľa úpadcu a súčasne konateľa spoločnosti DBF s.r.o. a to, že išlo o poskytnutie pôžičky. Aj keď je nepravdepodobné, že by takýto obnos poskytol žalovaný terajšiemu úpadcovi bez uzavretia písomnej zmluvy, boli by úvahy o tom, aká iná zmluva v skutočnosti bola medzi žalovaným a terajším úpadcom uzavretá za existujúceho skutkového stavu len špekuláciou. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, predovšetkým z obsahu prihlášky pohľadávky žalovaného, ktorý si v pohľadávke uplatnil zaplatenie celej sumy 116.178,71 eur (3.500.000,- Sk), nie je možné plnenie terajšieho úpadcu uskutočnené dňa 26. 9. 2011 v prospech žalovaného považovať za splátky pôžičky.
Aj v prípade, že by žalovaný s terajším úpadcom skutočne uzavreli zmluvu o pôžičke, sú v preskúmavanej veci splnené podmienky pre podanie žaloby na odporovanie zvýhodňujúcemu právnemu úkonu v zmysle § 59 ods. 1, 2, 3 ZKR. Hoci bolo spoločnému konateľovi oboch týchto spoločností známe, že sa začalo konkurzné konanie voči terajšiemu úpadcovi, vyplatením čiastky 13.540,- eur zvýhodnil žalovaného ako veriteľa voči ostatným veriteľom. Pretože sa jedná o zvýhodňujúci právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, predpokladá sa priamo zo zákona, že právny úkon dlžníka bol urobený už v čase úpadku dlžníka. Týmto úkonom zároveň došlo k ukráteniu pohľadávok ostatných veriteľov, ktorí si po vyhlásení konkurzu podali účinne prihlášku. Jednalo sa totiž o peňažnú pohľadávku žalovaného ako veriteľa, ktorá by sa mala stať splatnou až vyhlásením konkurzu (§ 46 ods. 1 ZKR). Podľa konateľa žalovaného a konateľa úpadcu nebola dohodnutá splatnosť vrátenia požičanej sumy, preto malo byť vrátenie viazané na výzvu veriteľa dlžníkovi. Podľa konateľa o vrátenie bolo požiadané v čase, keď zistili, že terajší úpadca už „nie je schopný naštartovať ďalší rozvoj a že by ďalšie investície boli zbytočné“. Nepochybne však k tomu došlo až následne po doručení uznesenia konkurzného súdu o začatí konkurzného konania.
Dlžník sa dostáva do úpadku až zverejnením uznesením o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku (§ 23 ods. 1 ZKR).
Za zvýhodňujúci právny úkon na účely Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa považuje tiež právny úkon, ktorým dlžník inak neodôvodnene znevýhodnil seba na úkor svojich veriteľov (§ 59 ods. 2 posledná veta ZKR). Podľa názoru odvolacieho súdu je takýmto iným znevýhodňujúcim úkonom dlžníka aj právny úkon urobený dlžníkom v čase po začatí konkurzného konania, t.j. po doručení uznesenia o začatí konkurzu do zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Ak dlžník v tomto období urobí právny úkon, ktorým zvýhodní jedného z veriteľov na úkor ostatných veriteľov, je možné takýto právny úkon účinne napadnúť žalobou v zmysle § 59 ZKR.
Ako vyplýva z prehľadu prihlášok pohľadávok, sú medzi nimi pohľadávky, ktoré nadobudli splatnosť už v roku 2008, pričom pohľadávka žalovaného, po zohľadnení jeho obrany, by nadobudla splatnosť až v období po začatí konkurzného konania, t.j. po dni 18. 8. 2011. Preto nepochybne právnym úkonom zo dňa 26. 9. 2011 došlo k zvýhodneniu žalovaného ako veriteľa z bližšie nezisteného právneho úkonu oproti celému radu ďalších veriteľov, ktorých pohľadávky nadobudli splatnosť dávno pred splatnosťou pohľadávky žalovaného.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení, že právny úkon, ktorým úpadca dňa 26. 9. 2011 vyplatil žalovanému sumu 13.540,- eur, je voči veriteľom v konkurze právne neúčinný.
Tak ako bolo konštatované, je možné v konkurznom konaní uplatniť súčasne s odporovacou žalobou aj žalobu na plnenie do konkurznej podstaty. V zmysle § 63 ods. 2 ZKR, ak ide o neúčinný právny úkon, ktorým dlžník splnil svoj peňažný záväzok, veriteľ je povinný vrátiť plnenie dlžníka do dotknutej podstaty. Ak veriteľ plnenie vráti, pohľadávka zaniknutá splnením sa obnoví v pôvodnom rozsahu.
Keďže v preskúmavanej veci bolo vyhovené žalobe o neúčinnosti právneho úkonu, sú splnené podmienky aj pre vyhovenie žalobe na uloženie povinnosti žalovanému vrátiť plnenie v rozsahu 13.540,- eur do dotknutej podstaty úpadcu.
Odvolací súd je viazaný dôvodmi podaného odvolania aj pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania. V preskúmavanej veci žalovaný v podanom odvolaní napadol síce aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania ako výrok závislý, avšak osobitne nespochybnil správnosť prisúdenej náhrady trov. Pozornosť venoval len vyčísleniu vlastnej náhrady trov. V dôsledku toho odvolací súd musel bez ďalšieho potvrdiť aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania.
Úspech v odvolacom konaní mal žalobca. Preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalobca si uplatnil len náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby, a to za napísanie vyjadrenia o dňa 10. 10. 2013 k odvolaniu žalovaného.
Predmetom konania v preskúmavanej veci bola jednak žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu a jednak žaloba na plnenie do konkurznej podstaty, pričom v oboch prípadoch išlo o žaloby podávané podľa osobitného zákona, konkrétne Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Tarifnú hodnotu konania vo veci určenia neúčinnosti právneho úkonu nie je možné oceniť a táto sa určuje podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Aj žaloba na uloženie povinnosti vrátiť plnenie dlžníka do dotknutej konkurznej podstaty je incidenčnou žalobou a z hľadiska určenia výšky trov konania sporom s neoceniteľnou hodnotou veci. Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby sa rovná 1/13 výpočtového základu. Táto odmena sa v roku 2013 priznávala vo výške 66,32 eur za úkon. V dôsledku spojenia dvoch vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty ktorejkoľvek z týchto vecí zvyšuje o 1/3 základnej sadzby tarifnej odmeny druhej zo spojených vecí (§ 13 ods. 3 vyhlášky). V tejto súvislosti dochádza k nárastu základnej sadzby tarifnej odmeny zo sumy 66,32 eur po navýšení o sumu 22,10 eur na celkovú sumu 88,42 eur. Žalobca si vo vyjadrení k odvolaniu uplatnil náhradu trov odvolacieho konania len vo výške 60,08 eur + režijný paušál 7,81 eur. Týmto jeho vyčíslením je odvolací súd viazaný do tej miery, že nemôže prisúdiť náhradu vyššiu, než si uplatnil. Z tohto dôvodu bola žalobcovi priznaná náhrada trov pozostávajúca z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 67,89 eur.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomu rozsudku nie je odvolanie prípustné.