Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_5To-30-2014.pdf
PDF · 115.36 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/30/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.11.2014 v Prešove takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaného X. C. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/76/2009 zo dňa 12.03.2014 v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku
obžalovaného X. C. - nar. XX.XX.XXXX v F., bytom H. A. Q. č. XXX, okr. F.,
u z n á v a v i n n ý m , ž e
- dňa 15.3.2008 v čase okolo 21.15 hod. pred Snack barom Viktória v H. A. Q., okr. F., po predchádzajúcej slovnej výmene názorov a sácaní sa v bare s U. D., pod vplyvom alkoholu s doposiaľ nestotožneným predmetom fyzicky napadol U. D., čím mu spôsobil reznú ranu za ľavou ušnicou zasahujúcou do svaloviny o dĺžke 6 cm a drobnú reznú ranku v spánkovo temennej oblasti vľavo zasahujúcu do podkožia s dobou liečenia o dĺžke 12-14 dní, pričom podľa vyjadrenia znalca došlo k ohrozeniu životne dôležitých orgánov U. D., nar. XX.X.XXXX, bytom F., časť M., Q. č. X,
t e d a
- inému úmyselne ublížil na zdraví
- dopustil sa na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného
tým spáchal
- prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, a za to mu
u k l a d á
podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 42 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 4 s poukazom na § 37 písm. h/ Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu 3 (troch) rokov.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súčasne zrušuje v trestnom rozkaze Okresného súdu prešov sp. zn. 0T/74/2011 zo dňa 28.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.12.2011, výrok o treste, ktorým mu bol uložený za prečin podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 12 mesiacov, a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 3 rokov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovaný je povinný nahradiť poškodenému U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom prešov, časť M., Q. X, škodu vo výške 186,82 eur (5628,20 Sk).
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/76/2009 zo dňa 12.03.2014 bol obžalovaný X. C. uznaný vinným zo spáchania pokusu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 15.3.2008 v čase okolo 21.15 hod. pred Snack barom Viktória v H. A. Q., okr. F., po predchádzajúcej slovnej výmene názorov a sácaní sa v bare s U. D., pod vplyvom alkoholu s doposiaľ nestotožneným predmetom fyzicky napadol U. D., čím mu spôsobil reznú ranu za ľavou ušnicou zasahujúcou do svaloviny o dĺžke 6 cm a drobnú reznú ranku v spánkovo temennej oblasti vľavo zasahujúcu do podkožia s dobou liečenia o dĺžke 12-14 dní, pričom podľa vyjadrenia znalca došlo k ohrozeniu životne dôležitých orgánov U. D., nar. XX.X.XXXX, bytom F., časť M., Q. č. X,
za čo mu bol uložený podľa § 155 ods. 1 s použitím § 38 ods. 2, § 42 ods. 1, 2, § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne za súčasného zrušenia výroku o treste uloženého mu trestným rozkazom Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 0T/74/2011 zo dňa 28.12.2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Pre výkon trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu 3 rokov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenému U. D. škodu vo výške 186,82 eur (5628,20 Sk).
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný S. C. ihneď po vyhlásení rozsudku. V dodatočne predložených dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu vyslovil, že sa necíti byť vinným, skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nespáchal. Nepopiera, že medzi ním a poškodeným došlo k slovnej výmene názorov i k sácaniu sa v bare. Dodnes si nevie vysvetliť, ako došlo k vzniku poranenia poškodeného, teda k vzniku reznej rany za ľavou ušnicou. Sám v ruke nemal ostrý predmet, ktorým by poškodenému toto poranenie mal spôsobiť. Nevie, či k zraneniu nemohlo dôjsť nejakou časťou zipsu, či hranatým gombíkom alebo niečím podobným. Nôž pri sebe nemal žiadny, naozaj je preňho záhadou vznik zranenia u poškodeného. Dôvody napadnutého rozsudku nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Na jednej strane sa vo výroku rozsudku uvádza, že mal poškodenému spôsobiť reznú ranu s doposiaľ nestotožneným predmetom, na druhej strane sa v dôvodoch rozsudku uvádza, že súd uveril znalcovi, že zranenie malo vzniknúť ťahom a tlakom čepele a hrotu bodnorezného nástroja - noža. Chce však zdôrazniť, že aj znalec pri popise mechanizmu vzniku zranenia uviedol, že najjednoduchší spôsob je ten, že útočník ostrým predmetom spôsobil obe poranenia naraz potiahnutím zhora nadol, pričom poranenie bolo pôsobené malou intenzitou. V prípade pôsobenia veľkej intenzity nižšie v oblasti krku by mohlo dôjsť k smrteľnému následku. Natíska sa preto otázka, že ak páchateľ vykonal útok malou intenzitou, či vôbec úmysel smeroval k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, najmä ak išlo o malú intenzitu útoku práve v tej oblasti, v ktorej sa nenachádzajú životne dôležité orgány a kde pre malú intenzitu nemohlo dôjsť k vzniku ťažkej ujmy. Z tohto pohľadu je dôležitá i otázka, prečo vlastne nedošlo k vzniku ťažkej ujmy na zdraví. Odpovedať možno len tým, že páchateľ pôsobil silou malej intenzity na miesto, kde k vzniku ťažkej ujmy nemohlo dôjsť, lebo nechcel ťažkú ujmu spôsobiť. Ak by chcel ťažkú ujmu spôsobiť, jeho útok by smeroval nižšie na krk, kde sa nachádzajú tepny a pôsobil by silou väčšej intenzity. Diskutabilná otázka je i tá skutočnosť, či páchateľ disponoval predmetom, ktorým by mohol poškodenému ťažkú ujmu na zdraví spôsobiť. Ak podľa prvostupňového súdu ide o nestotožnený predmet a podľa vyjadrenia znalca hĺbka rany je 0,3 cm, je ťažko uzavrieť, že týmto predmetom bolo vôbec možné spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5To/16/2013 zo dňa 17.09.2013, ktorým bol zrušený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 26.11.2012 a v ktorom krajský súd vyslovil, že z výsledkov dovtedy vykonaného dokazovania nevyplynul úmysel páchateľa spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Taktiež krajský súd poukázal i na to, že vzhľadom k tomu, že výrok o vine bol zrušený na podklade odvolania podaného obžalovaným v jeho prospech, nemôže dôjsť ani k zmene skutkových okolností v neprospech obžalovaného. K zmene skutkových okolností nedošlo a za takej dôkaznej situácie ani po doplnení dokazovania výsluchom znalca nebol preukázaný úmysel páchateľa spôsobiť inému ťažkú ujmu na zdraví. Stále tvrdí, že on zranenie poškodenému nespôsobil, poškodený detaily útoku popísať nevedel, znalec uviedol, že išlo o slabú intenzitu útoku, a preto neexistuje žiadny dôkaz o tom, aby páchateľ skutku, ktorý je obsiahnutý vo výroku rozsudku, chcel spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Podľa jeho názoru nebolo preukázané ani to, že zranenie spôsobil on poškodenému. Nevie sa vyjadriť, kto poškodenému zranenie mohol spôsobiť. Je pravdou, že poškodený mal v bare konflikt iba s ním, ale odťahovali ich od seba viacerí ľudia a poranenie poškodenému mohlo vzniknúť aj vtedy, ale poškodený si to nemusel všimnúť, pretože bol značne podnapitý a alkohol mohol pôsobiť naňho utlmujúco. Vznik zranenia mohol zistiť až po väčšom krvácaní. Už vôbec nesúhlasí s kvalifikáciou skutku ako s prečinom výtržníctva, pretože skutkové zistenia obsiahnuté v právnej vete nezodpovedajú zákonnému ustanoveniu tohto prečinu. Tvrdenie súdu, že sa konania dopustil z pomsty voči poškodenému, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nevyriešené otázky ohľadom podnikania nemali nič spoločné s ich konfliktom v bare, konflikt bol preto, lebo poškodený bol značne podnapitý a správal sa ako hulvát voči nemu a jeho priateľke. Podľa jeho názoru aj výrok o uložení súhrnného trestu je v rozpore so zákonom. Odsúdenie vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/74/2011 bolo právoplatné dňa 28.12.2011. Skúšobná doba bola stanovená na 12 mesiacov a vzhľadom k tomu, že súd do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby nerozhodol o tom, či podmienečne odsúdený sa osvedčil, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil. Potom podľa § 42 ods. 3 Tr. zákona ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, lebo skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený. S poukazom na vyššie rozvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby prokurátora.
Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania osobou na to oprávnenou krajský súd, nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali dovolanie podľa § 371 ods. 1, a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
V rámci prieskumného konania odvolací súd v prvom rade posudzoval postup konajúceho súdu, pričom zistil, že tento vykonal dôkazy v súlade s pravidlami stanovenými pre vykonávanie dôkazov za súčasného dodržania základného práva na obhajobu obžalovaného, ktorý mal možnosť sa vyjadriť ku skutku, ktorý je mu kladený za vinu, ako aj k dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní, a tiež mohol vypočúvať svedkov, znalca, ako aj navrhovať vykonanie ďalších dôkazov, pričom v rámci záverečnej reči a posledného slova mohol uviesť argumenty ohľadne svojej neviny. Za daného stavu odvolací súd teda
konštatuje, že dôkazy vykonané konajúcim súdom sú procesne použiteľné, a preto mohli tvoriť podklad pre napadnuté rozhodnutie.
Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami napadnutými obžalovaným, keďže tieto majú svoj logický podklad vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Konajúci súd k týmto skutkovým záverom dospel po vyhodnotení dôkaznej situácie v súlade s § 2 ods. 12 Tr. poriadku, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol nielen obsah vykonaných dôkazov, ale aj o ktoré skutočnosti opieral svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov, čo je v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku. So zreteľom na uvedené preto odvolací súd odkazuje na hodnotenie dôkazov konajúcim súdom a z pohľadu uplatňovania odvolacích námietok obžalovaným ho iba v stručnosti vo vzťahu ku skutkovým zisteniam dopĺňa o nižšie uvedené.
V uznesení sp. zn. 5To/16/2013 zo dňa 17.09.2013 sa už odvolací súd zaoberal hodnotením vykonaného dokazovania a na tomto mieste môže iba zopakovať svoje úvahy v tom smere, že v prospech obžalovaného S. C. vypovedali svedkovia E. U., F. U. a Z. L., ktorí tvrdili, že počas návštevy v bare poškodený J. D. bol nervózny a napádal obžalovaného, pričom pred odchodom z baru sa poškodený snažil strčiť do obžalovaného, zvalil stôl, na ktorom sa nachádzali poháre, spadol na zem na črepiny a videli, že mu ide krv. Tento mechanizmus vzniku poranení u poškodeného za ľavou ušnicou je vylúčený znaleckým posúdením objektívne zistených poranení u poškodeného. Znalec z odvetvia súdneho lekárstva MUDr. M. O. poukázal na rozsah a charakter rán, išlo o rezné rany, ako aj na zistenie, že rany boli čisté bez cudzorodého materiálu a ďalšie poranenia v okolí týchto rán sa nenachádzali, čo vylučuje, aby poranenia vznikli samovoľným pádom poškodeného na zem. V prípade vzniku poranení pádom na rozbité sklo, vzhľad rán by bol iný a došlo by k poraneniu ušnice a mäkkých tkanív v okolí popisovaných rán. Ostatne, ak by pohár, resp. stopka z pohára stála na zemi a následne by počas predpokladaného zápasu mal poškodený kontaktovať pohár, resp. stopku pohára, nedošlo by k vzniku tak pravidelnej reznej rany o dĺžke 6 cm.
Vychádzajúc zo záverov znaleckého dokazovania z odvetvia súdneho lekárstva o vylúčení vzniku mechanizmu poranení u poškodeného J. D. pádom na rozbité sklo a s prihliadnutím aj na výpoveď svedkyne A. T., ktorá registrovala, ako hostia vrátane obžalovaného a poškodeného odišli z baru preč, pričom sa vrátil dnu iba poškodený, ktorému z ľavej strany v oblasti krku tiekla krv, tvrdenia obžalovaného a svedkov Z. L., E. U. a F. U., že k zraneniu poškodeného J. D. došlo vo vnútri baru po jeho páde na zem, kde sa nachádzali črepiny skla po rozbití pohárov, je nevierohodné, keďže nimi popísaný mechanizmus vzniku poranení je v rozpore so závermi znaleckého dokazovania, podľa ktorých rezné rany vznikli ostrým úzkym bodnorezným nástrojom pôsobením na uvedenú oblasť za ľavou ušnicou ťahom a tlakom čepele tohto nástroja, najpravdepodobnejšie nožom.
Poškodený tvrdil vo svojich výpovediach, že obžalovaný ho pichol do ľavej strany krku pred barom. Tento skutkový dej nepotvrdzujú svedkovia Z. L., E. U. a F. U., z ktorých výpovedí vyplýva, že po odchode z baru nasadli do áut, pričom poškodený buchol do auta obžalovaného a kopal do auta svedkyne E. U..
Pri udalostiach odohrávajúcich sa pred barom počas odchodu obžalovaného, poškodeného a svedkov Z. L., E. U. a F. U. ďalšie iné osoby účastné neboli, preto tvrdenie poškodeného sa môže javiť ako nehodnoverné. Dôkazná situácia však obsahuje dôkaz, ktorý vyvracia priebeh udalostí opisovaný obžalovaným a menovanými svedkami. Ide o výpoveď svedkyne K. D., ktorá sa v čase odchodu obžalovaného a svedkov Z. L., E. U. a F. U. nachádzala v blízkosti baru a registrovala ich odchod autami spred baru, pričom následne videla na zemi ležať poškodeného J. D. v krvi. Na podklade tejto svedeckej výpovede správne konajúci súd ustálil, že po odchode obžalovaného a svedkov svedčiacich v prospech obžalovaného spred baru, poškodený už neprišiel do styku s inou osobou, ktorá by mu mohla spôsobiť objektívne zistené poranenia, ale tieto osoby odchádzali v čase, keď poškodený už ležal na zemi pred barom. Táto svedkyňa svojou výpoveďou tak vyvrátila tvrdenia E. U., F. U. a Z. L. o tom, že v čase ich odchodu stál pred barom poškodený a pri ňom bola im neznáma osoba.
Je logické, že pokiaľ poškodený neutrpel po páde na zem na sklo v bare poranenia, tak tieto mohli vzniknúť iba v čase odchodu obžalovaného a svedkov z baru preč a to pred barom, kde bol poškodený nájdený svedkyňou K. D.. Výpoveď poškodeného, že ho „pichol“ obžalovaný, za danej dôkaznej situácie je potrebné považovať za hodnovernú, aj keď vzhľadom na požitý alkohol v čase spáchania skutku následne nepresne v detailoch popisoval priebeh udalostí. Záver o fyzickom strete medzi obžalovaným
a poškodeným pri odchode osôb z baru podporuje aj skutočnosť, že počas večera sa obžalovaný s poškodeným dostali viackrát do konfliktu, najprv zavinením obžalovaného, ktorý napadol fyzicky poškodeného po tom, čo sa nevhodne správal k jeho priateľke Z. L., a neskôr zavinením poškodeného, ktorý provokoval obžalovaného a pred odchodom ho fyzicky aj atakoval.
Podporným pre záver, že obžalovaný zaútočil na poškodeného spôsobiac mu objektívne zistené zranenia, sú aj výpovede svedkov N. X. a Ľ. M., ktorým sa poškodený zdôveril o okolnostiach vzniku jeho poranení a za útočníka označil obžalovaného. Samotný fakt, že pri prvotnom ošetrení poškodený uviedol, že bol napadnutý neznámou osobou, nemá rozhodujúci vplyv na ustálenie skutkových zistení s poukázaním na vyššie rozvedené hodnotenie dôkazov.
Následne sa odvolací súd zaoberal právnou kvalifikáciou skutku, ktorú obžalovaný tak isto namietal. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že uplatňované námietky ohľadne právneho posúdenia skutku ako zločinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Tr.. zákona, ale aj ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona majú svoje opodstatnenie.
Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku ako pokusu zločinu ublíženia na zdraví, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že podstata skutku, v ktorom sa vidí trestný čin, spočíva v trestnoprávnom vymedzení konania páchateľa a ním zapríčineného následku významného z hľadiska trestného práva. To znamená, že opis skutku musí v sebe zahŕňať všetky tie rozhodné skutkové okolnosti, ktoré sú právne významné z hľadiska jednotlivých znakov skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu.
V posudzovanom prípade skutkové zistenia neobsahujú okolnosti takého charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť znaky zločinu ublíženia na zdraví s následkom spôsobenia ťažkej ujmy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Tr. zákona. Konanie, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, je síce vymedzené jeho aktívnou činnosťou a to napadnutím poškodeného, avšak z okolností útoku, za ktorých došlo k vzniku poranení u poškodeného s dobou ich liečenia o dĺžke 12-14 dní, nemožno vyvodiť, aby obžalovaný útok viedol voči poškodenému so zámerom spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví. Tieto okolnosti nemožno nahradiť vyjadrením znalca o tom, že došlo k ohrozeniu životne dôležitých orgánov poškodeného, ale musia byť popísané tak, aby z nich bolo nepochybné, že útokom mala byť spôsobená ťažká ujma na zdraví. Preto skutok by mal obsahovať predovšetkým popis použitého predmetu k útoku, intenzity útoku, času jeho trvania, početnosť jednotlivých atakov, na akú oblasť tela bol vedený útok, prípadne opis aktívnej obrany poškodeného.
Objektívna stránka uvedeného zločinu spočíva v takom konaní páchateľa, ktorý úmyselne spôsobí inému ťažkú ujmu na zdraví. Za pokus tohto zločinu možno považovať iba také konanie, ktoré bezprostredne smeruje k úmyselnému spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Na úmysel páchateľa spôsobiť inému ťažkú ujmu na zdraví, možno usudzovať najmä zo spôsobu vykonania útoku.
V prerokúvanom prípade bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že útok bol vedený na ľavú časť hlavy v temennospánkovej oblasti nízkou intenzitou doposiaľ neznámym ostrým úzkym rezným nástrojom, z čoho bez rozumných pochybností nemožno vyvodiť záver o úmysle obžalovaného spôsobiť poškodenému ťažkú ujmu na zdraví. Vykonaným dokazovaním je síce preukázané, že útok bol vedený na oblasť hlavy, avšak znalec MUDr. O. sa jasne vyjadril, že v prípade zasiahnutia tváre poškodeného, by s najväčšou pravdepodobnosťou vznikli iba povrchové rezné rany, a to aj na základe použitej intenzity útoku. Okrem toho je potrebné brať na zreteľ aj tú skutočnosť, že poškodený sa intenzívne útoku nebránil, čo plynie z jeho výpovede, keď vo vzťahu k momentu vzniku poranenia uviedol, že videl v ruke obžalovaného sa niečo zablysnúť a vtedy ho pichol do ľavej strany krku. Práve výpoveď poškodeného potvrdzuje, že v súdenom prípade išlo iba o jeden útok na fyzickú integritu poškodeného, pri ktorom bola použitá malá intenzita útoku, k čomu sa vyjadril znalec, a útočník zasiahol poškodeného do oblasti spánkovotemennej oblasti.
S poukázaním na skutočnosť, že bez pochýb je preukázaný iba jeden útok na oblasť hlavy poškodeného, vedený. malou intenzitou bez aktívnej obrany poškodeného, pričom zraňujúci predmet nie je známy, odvolací súd dospel k záveru, že z týchto okolností útoku možno vyvodiť iba úmysel obžalovaného spôsobiť ujmu na zdraví bez ťažšieho následku. Ani závery znaleckého dokazovania o možnom vzniku poranení svaloviny a teda aj porušenia veľkých tepien a žíl na krku, ktoré by priamo ohrozovali
život poškodeného, nemôžu byť podkladom pre vyvodenie úmyselnej formy zavinenia obžalovaného k spôsobeniu ťažšieho následku na zdraví poškodeného. Znalec totiž iba hypoteticky zodpovedal, že pokiaľ by páchateľ pokračoval vo vytváraní reznej rany smerom nadol, došlo by k ohrozeniu a prerušeniu veľkých tepien a žíl na krku. Takáto situácia ale nenastala a nie je preukázané ani to, že útok smeroval bezprostredne na krk poškodeného a iba od vôle nezávislej od obžalovaného k zraneniu krku nedošlo. Tieto zistenia považuje odvolací súd za významné pre posúdenie konania obžalovaného a na ich podklade uzavrel, že konanie obžalovaného nevykazuje znaky pokusu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Tr. zákona, ale z výsledkov vykonaného dokazovania možno bez pochýb usúdiť iba na úmysel k dokonanému prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona.
Ani právnu kvalifikáciu skutku ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona nepovažuje odvolací súd za zákonu zodpovedajúcu. Skutkové zistenia neobsahujú žiadnu pohnútku obžalovaného napadnúť poškodeného a v tomto smere nebolo vykonané ani dokazovanie. Na túto skutočnosť poukázal odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5To/16/2013 z 17.09.2013, a aj napriek uvedenému konajúci súd opätovne konanie obžalovaného posúdil ako prečin výtržníctva v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate. Toto pochybenie je potrebné konajúcemu súdu vytknúť, keď aj po upozornení zistených nedostatkov vo výroku o vine opätovne nesprávne právne kvalifikoval skutok.
S poukázaním na zistené chyby pri právnom posúdení skutku v napadnutom rozsudku odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. poriadku v celom rozsahu, keďže chyby boli zistené vo výroku o vine, pričom podľa § 321 ods. 3 Tr. poriadku bolo potrebné zrušiť aj na tento výrok nadväzujúce ďalšie výroky o treste a o náhrade škody. Výsledky vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie v odvolacom konaní, preto na podklade ustálených skutkových zistení konajúcim súdom, ktoré upravované neboli z dôvodu, že v odvolacom konaní sa nevykonali žiadne dôkazy, konanie obžalovaného následne právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, ktorý spáchal obžalovaný v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.08.2009.
Následne odvolací súd rozhodoval aj o treste. Prihliadal pritom na osobu obžalovaného, ktorý je z miesta bydliska hodnotený priaznivo, podľa odpisu registra trestov bol doposiaľ trikrát súdne trestaný, pričom dve odsúdenia má zahladené. Ostatný záznam preukazuje odsúdenie obžalovaného rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/112/2013 zo dňa 05.12.2013 za prečin podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona k peňažnému trestu odňatia slobody vo výmere 800,- eur za súčasného ustanovenia náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov a k trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 1 roka a 8 mesiacov. Konajúci súd taktiež zistil ďalšie odsúdenie obžalovaného, ktoré v odpise registra trestov nie je zaznamenané, a to na základe trestného rozkazu Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/74/2011 z 28.12.2011 pre prečin podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka, za súčasného uloženia trestu zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 3 rokov. Trestný rozkaz bol doručený obžalovanému 28.12.2011, v ktorý deň rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
Skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, bol spáchaný obžalovaným dňa 15.03.2008, teda v dobe pred doručením trestného rozkazu v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov sp. zn. 0T/74/2011 z 28.12.2011. Toto zistenie dáva podklad pre použitie ustanovenia o súhrnnom treste podľa § 42 ods. 1 Tr. zákona, keďže prerokúvaný skutok a skutok, za ktorý bol odsúdený obžalovaný vyššie citovaným trestným rozkazom, sú vo viacčinnom súbehu.
Ukladanie súhrnného trestu obžalovaný namietal a to s poukazom na vykonanie podmienečne odloženého trestu odňatia slobody, o osvedčení ktorého sa súdom prvého stupňa nebolo rozhodnuté v zákonnej jednoročnej lehote, preto sa má za to, že sa osvedčil. V dôsledku uvedeného ukladaniu súhrnného trestu bránilo ustanovenie § 42 ods. 3 Tr. zákona.
S touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil, pretože trestným rozkazom Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/74/2011 z 28.12.2011 bol obžalovanému okrem trestu odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 roka, uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorového vozidlá všetkých druhov na dobu 3 rokov, ktorý začal vykonávať právoplatnosťou tohto trestného rozkazu t. j. 28.12.2011. Z uvedeného teda plynie, že obžalovaný aj
v súčasnosti vykonáva uložený trest zákazu činnosti a to do 28.12.2014. Toto zistenie neumožňuje vyvodiť prezentovaný záver obžalovaným, že odsúdenie za prečin podľa § 289 ods. 1 Tr. zákona vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/74/2011 je zahladené.
Podľa § 92 ods. 2 Tr. zákona účinného v čase spáchania skutku, ak ide o tresty uvedené v § 32 písm. b/ až k/, k zahladeniu dochádza ich vykonaním.
Je síce faktom, že súd neurobil rozhodnutie podľa § 50 ods. 4 Tr. zákona bez toho, aby odsúdený mal na tom vinu, preto by sa malo naňho hľadieť v zmysle ods. 7 § 50 Tr. zákona, ako keby nebol odsúdený. Takéto účinky zahladenia odsúdenia platia iba vtedy, pokiaľ bol ukladaný samostatný trest odňatia slobody, výkon ktorého bol podmienečne odložený, alebo ak popri tomto treste bol uložený jeden z druhov trestu podľa § 32 ods. 1 písm. b/ až k/, ak to zákon umožňuje, a tento trest odsúdený vykonal pred uplynutím lehoty určenej na rozhodnutie o osvedčení sa. Ak však je uložený iný druh trestu, ktorého vykonanie je síce spojené s účinkami zahladenia, ale k vykonaniu dôjde až po rozhodnej dobe na vyslovenie, že sa odsúdený osvedčil (§ 50 ods. 5,6 Tr. zákona), v takom prípade k zahladeniu odsúdenia môže dôjsť až po vykonaní tohto trestu. Za odsúdenie sa totiž považuje uloženie všetkých druhov trestov, a preto k jeho zahladeniu môže dôjsť až po vykonaní všetkých trestov, pokiaľ zo zákona nastáva fikcia zahladenia odsúdenia, prípadne v kombinácii s rozhodnutím súdu.
Po posúdení, že u obžalovaného sú splnené podmienky na ukladanie súhrnného trestu, odvolací súd prihliadal na okolnosti prípadu, berúc do úvahy i dobu 6 rokov, ktorá uplynula od spáchania skutku, na možnosti nápravy a pomery obžalovaného, ako aj na existenciu priťažujúcej okolnosti, ktorou je skutočnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov v prerokúvanej veci v zmysle § 37 písm. h/ Tr. zákona. Poľahčujúce okolnosti na strane obžalovaného zistené neboli. Za danej situácie potom odvolací súd ukladal trest za viacčinný súbeh trestných činov podľa ustanovenia z nich najprísnejšie trestného a tým je prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona. Za uvedený prečin zákon umožňuje uložiť sankciu odňatia slobody na šesť mesiacov až dva roky, pričom túto zákonom stanovenú trestnú sadzbu bolo potrebné upraviť podľa sprísňovacej zásady uvedenej v § 38 ods. 4 Tr. zákona, t. j. zvýšiť dolnú hranicu zákonnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 8 Tr. zákona. Pre daný prípad to znamená, že dolná hranica sa zvýšila o 6 mesiacov a trest odňatia slobody odvolací súd mohol ukladať v rozpätí od 12 mesiacov do 24 mesiacov.
S prihliadnutím na všetky vyššie rozvedené rozhodné skutočnosti, ako aj na to, že trest bol ukladaný aj za viacčinný súbeh trestných činov, odvolací súd vyvodil záver, že primeraným a zákonu zodpovedajúcim trestom bude uloženie súhrnného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici zákonnej sadzby v trvaní 14 mesiacov, ktorý by mal zabezpečiť tak nápravu obžalovaného, ako aj súčasne mu zabrániť v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Odvolací súd nezistil, aby na obžalovaného bolo nutné pôsobiť výkonom uloženého trestu pozbavením jeho osobnej slobody, preto mu výkon trestu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložil a určil mu skúšobnú dobu na 3 roky.
Zároveň obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 3 rokov. Keďže odvolací súd ukladal súhrnný trest, v zmysle § 42 ods. 2 Tr. zákona súčasne zrušil výrok o treste v trestnom rozkaze Okresného súdu Prešov sp. zn. 0T/74/2011 zo dňa 28.12.2011.
Nárok na náhradu škody z titulu bolestného si poškodený J. D. uplatnil riadne a včas, čo plynie z jeho výsluchu vykonaného v prípravnom konaní dňa 13.10.2008, kedy žiadal náhradu škody vo výške 5.628,20 Sk podľa podaného znaleckého posudku. Znalec MUDr. P. O. ohodnotil objektívne zistené poranenie na 15 bodov (drobná rezná ranka 5 bodov a rezná rana za ľavou ušnicou 10 bodov), čo činí odškodnenie za bolesť vo výške 5.628,20 Sk, keďže hodnota jedného bodu podľa § 5 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. v tej dobe bola stanovená na 375,22 Sk. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozhodol aj o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku, keďže tento bol vecne správny.
V podstate z týchto dôvodov odvolací súd vyhovel čiastočne odvolaniu obžalovaného, keď zmiernil jeho vinu a trest.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.