Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7CoCsp-4-2022.pdf
PDF · 112.11 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoCsp/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného: JUDr. Pavol Pospecha, advokát so sídlom Lichnerova 23, Senec, IČO: 51 474 786, proti žalovanej: E. T., W.. XX.XX.XXXX, M. F. I. W. L., o zaplatenie 542,34 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 08.10.2021, č.k. 11Csp/42/2019-100, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.08.2018 do zaplatenia, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), určil, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 11.1. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou dňa 15.02.2016 v znení: „V prípade omeškania Dlžníka s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti je Dlžník povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace stali podľa čl. 10 ods. 10.1. písm. a) tejto Zmluvy okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka podľa tejto Zmluvy, je Dlžník povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.).“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil aplikáciou zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.), vznik záväzkov (§ 489 a nasl.), zmluvnú pokutu (§ 544 a nasl.), splnenie dlhu (§ 559), omeškanie dlžníka (§ 517 a nasl., vrátane nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného v čase omeškania (ďalej len „Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.“)), príslušnými ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a vecne tým, že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 15.02.2016 uzatvorením Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“) v písomnej forme k vzniku obchodného záväzku - zmluvy o úvere podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) ako absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, zároveň spotrebiteľskej zmluvy (žalobca vystupoval pri uzatváraní a plnení zmluvy podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako dodávateľ
a žalovaná podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka ako spotrebiteľ) podľa príslušných ust. Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť ustanovenia Obchodného zákonníka (napr. vznik a zánik záväzkov, omeškanie dlžníka a pod.) a zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase jej uzatvorenia. Skonštatoval, že zmluva musí mať písomnú formu (§ 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch) a musí obsahovať, okrem všeobecných náležitosti (t.j. v tomto prípade všeobecných náležitostí zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka) aj osobitné náležitosti vymedzené v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, o.i. správne určenú RPMN, pričom pred jej uzatvorením je veriteľ povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať veriteľom poskytovaný spotrebiteľský úver s tým, že berie hlavne do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje, jeho výšku, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (§ 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch). Nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere, absencia niektorých osobitných náležitostí (konkrétne náležitosti uvedené pod písm. a) až k), r) a y) v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch), uvedenie nesprávnej RPMN v neprospech spotrebiteľa alebo hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch spočívajúcej v posudzovaní schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch, má podľa ust. § 11 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch za následok stav, podľa ktorého sa veriteľom poskytnutý úver musí považovať za bezúročný a bezpoplatkový, z čoho následne vyplýva, že veriteľ sa môže v súdnom konaní úspešne domáhať len vrátenia istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by žalobca posudzoval schopnosť žalovanej splácať úver, keďže v zmluve absentovali akékoľvek na to relevantné údaje, na základe čoho mal za to, že žalobca hrubo porušil svoje povinnosti podľa ust. 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto považoval poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový podľa ust. § 11 ods. 2 druhej vety zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný poskytol žalovanej úver v sume 1.000 eur, žalovaná z titulu poskytnutého úveru zaplatila žalobcovi celkovo sumu 921,78 eur, preto bola žaloba žalobcu v časti uplatnenej istiny dôvodná len v časti o zaplatenie sumy 78,22 eur (t.j. rozdiel medzi istinou úveru a sumou, ktorú žalovaná žalobcovi splatila). Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zmluvnú pokutu (čl. 11.1 zmluvy) súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR (napr. rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 8C/23/2016, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/51/2020), podľa ktorého treba takto znejúce ustanovenie zmluvy zakladajúce žalobcovi ako veriteľovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, čoho následkom je neplatnosť takéhoto zmluvného dojednania. Dovodil, že zmluvná podmienka, ktorú tamojší súd vyhlásil za neprijateľnú a neplatnú bola obsahovo a významovo totožná ako v tunajšom prípade (čl. 11.1 zmluvy, ktorého presné znenie súd prvej inštancie uviedol vo výroku II.), obsahovo a významovo ide teda o totožné zmluvné dojednania o povinnosti dlžníka zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % denne v prípade jeho omeškania s platením akejkoľvek splátky, a to aj v prípade okamžitého zosplatnenia zvyšku poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie po vyvodení záveru, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzatvorená tzv. formulárová zmluva bez možnosti žalovanej ovplyvniť jej obsah, kedy sa s poukazom na ust. § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka predpokladá, že podmienky neboli individuálne dojednané, pokiaľ veriteľ nepreukáže opak, čo v spore žalobca (najmä v časti čl. 11.1 zmluvy) nepreukázal a ani netvrdil, mal za to, že čl. 11.1 zmluvy nebolo možné považovať za individuálne dojednaný a žalobca žalovanej nanútil povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu (žalovaná nemala možnosť zmluvu uzatvoriť aj bez uvedeného dojednania o zmluvnej pokute a nemohla v procese uzatvárania zmluvy namietať výšku dojednanej zmluvnej pokuty), čo považujú všeobecné súdy za dôvod neprijateľnosti takéhoto zmluvného dojednania. Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 22Co/51/2020 konštatoval, že z dôvodu nemožnosti spotrebiteľa ovplyvniť obsah takéhoto dojednania o zmluvnej pokute, prípadne takéto dojednanie úplne vylúčiť, bolo potrebné takéto zmluvné dojednanie považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku a tým pádom aj za neplatné zmluvné dojednanie podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, zároveň zdôraznil, že takúto zmluvnú pokutu bol spotrebiteľ povinný platiť dvakrát, a to pri omeškaní mesačnej splátky a v prípade omeškania s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace a že obdobné znenie zmluvnej pokuty už bolo mnohými inými súdmi vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku (napr. rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 7Csp/26/2017, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4Co/359/2017). Keďže takmer totožné zmluvné dojednanie ako obsahovala zmluva v čl. 11.1 bolo vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku (neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), bol žalobca ako veriteľ podľa ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky, prípadne podmienky s rovnakým významom vo vzťahu ku všetkým spotrebiteľom, teda aj voči žalovanej v tomto súdnom spore. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie
považoval nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty za nedôvodný a čl. 11.1 zmluvy podľa ust. § 298 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vyhlásil za neprijateľnú zmluvnú podmienku s následkami podľa ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 54,87 eur, súd prvej inštancie poukázal na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý predstavuje hmotnoprávny predpoklad žalobcom uplatneného nároku. V danom prípade sa uplatnený nárok týkal úkonu právnej služby zo dňa 08.08.2018, ktorým právny zástupca žalobcu v predsúdnom konaní mal vyzvať žalovanú na úhradu dlžnej sumy vrátane nákladov spojených s takouto výzvou v sume 54,87 eur, vo vzťahu ku ktorému nároku zdôraznil, že vzhľadom na súdom prvej inštancie priznaný nárok žalobcovi mala byť žalovaná vyzvaná na úhradu sumy predstavujúcej rozdiel medzi istinou úveru a zaplatených splátok (128,22 eur), výpočtový základ tohto úkonu právnej služby tak mal byť nižší (nemal byť počítaný zo sumy 592,34 eur), naviac žalobca nepreukázal, že uvedená výzva bola žalovanej vôbec doručovaná, nepredložil plnú moc danú právnemu zástupcovi na realizáciu takéhoto úkonu a ani dôkaz o tom, že vzniknuté náklady súvisiace s právnym zastúpením žalobcovi a v akej výške vôbec vznikli. Žalobca tak podľa súdu prvej inštancie nepreukázal účelnosť ani existenciu nákladov spojených s uplatnením predmetnej pohľadávky, preto aj v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú. Vzhľadom na prijaté závery (bezúročnosť a bezpoplatkovosť žalobcom poskytnutého úveru, neprijateľnosť zmluvného dojednania o zmluvnej pokute a nepreukázanie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky), súd prvej inštancie žalobe vyhovel len v časti o zaplatenie sumy 78,22 eur (rozdiel medzi poskytnutou a splatenou istinou úveru), na zaplatenie ktorej sumy zaviazal žalovanú spolu s úrokom z omeškania (§ 559, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vo výške podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (5% ročne) odo dňa 06.08.2018 (deň nasledujúci po zosplatnení úveru) až do zaplatenia, pričom vo zvyšnej časti uplatneného nároku na úroky z omeškania žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej ako úspešnej strane sporu (jej pomer úspechu predstavoval 71,16 %) nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže jej žiadne trovy konania nevznikli.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., III. a závislému výroku IV. o trovách konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K záverom súdu prvej inštancie o neskúmaní schopnosti žalovanej splácať úver uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nepodložených záverov, keď zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť žalobcovi automaticky predložiť doklady preukazujúce postup podľa ust. § 7 ods. 1 a 3 a nasl. zákona o spotrebiteľských úveroch a pokiaľ mal súd prvej inštancie akúkoľvek pochybnosť, mohol žalobcu v súlade s princípom objektívnosti a nestrannosti súdneho rozhodovania vyzvať na predloženie relevantných podkladov o tom, či bola táto povinnosť splnená. Žalobca uviedol, že v prípade zmluvy bola žiadosť o poskytnutie úveru predložená v 02/2016, jej súčasťou bola analýza bonity žalovanej a správnosť a pravdivosť údajov získavaných od žalovanej bola potvrdená jej podpisom. Získané údaje boli v rámci zákonných možností overené využitím údajov z databázy NRKI (nebankový register klientskych informácií), na stránke MV SR overenie dokladu totožnosti, na stránkach www.orsr.sk, www.zrsr.sk, www.finstat.sk, www.dlznik.sk, www.ru.justice.sk a v prípade negatívneho záznamu vo vyššie uvedených prípadoch by bola príslušná informácia vytlačená a založená do zložky žiadateľa a žiadosť by bola zamietnutá. Údaje o zamestnávateľovi - dm drogerie markt, s.r.o., výške deklarovaného príjmu a rodinných prídavkov boli preverené prostredníctvom výplatných pások a výpisu z účtu, výdavky boli oznámené žalovanou v sume 607 eur, výška príjmov a výdavkov bola vyhodnotená so zameraním najmä na výšku tzv. voľných zdrojov zostávajúcich žalovanej po úhrade všetkých už jestvujúcich výdavkov. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že voľné zdroje žalovanej predstavujú sumu 457 eur. Žalobca uviedol, že v čase schvaľovania žiadosti o úver pri skúmaní bonity, koná s cieľom zabezpečiť návratnosť peňažných prostriedkov, ktoré by mal žiadateľovi poskytnúť (ochrana vlastných hospodárskych záujmov). Ak žalovaná v konaní uviedla, že jej schopnosť splácať úver skúmaná nebola, potom neuviedla pravdivé tvrdenia. Žalobca namietal aj to, že zákon neobmedzuje sankcie voči spotrebiteľovi za omeškanie len na zákonný úrok z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z.), pretože inak by ust. § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a súvisiace vykonávacie ustanovenia Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (§ 3a ods. 1 až 3) nemali žiadny význam a dovodil, že uplatnený nárok na zmluvnú sankciu a úrok z omeškania môže podľa výslovnej úpravy dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania, čo v čase uzavretia zmluvy bolo 5,05% ročne, zákonodarca tak právne aproboval a predpokladal situáciu, že sankcie za
omeškanie (t.j. úrok z omeškania, pokuty, penále a podobne) môžu dosiahnuť trojnásobok úrokovej sadzby úroku z omeškania, t.j. v tomto prípade 15% a zmluvná pokuta je 0,04% denne (14,6 % ročne). Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napádanej časti tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu pôvodného návrhu a žalovanú zaviaže na povinnosť náhrady trov konania žalobcu.
4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti nároku uplatneného žalobou, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).
6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.
7. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
8. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní.
9. Odvolací súd na okraj poznamenáva, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním (žalovanej) napadnutý nebol, preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
10. Odvolací súd sa najskôr venoval odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie procesne pochybil tým, že vyvodil porušenie povinnosti žalobcu konať s odbornou starostlivosťou v súlade s ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, následkom čoho skonštatoval, že úver poskytnutý žalovanej podľa zmluvy je bezúročný a bezpoplatkový, pričom mohol vyzvať žalobcu na predloženie dokladov preukazujúcich jeho postup podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
11. Jednou zo základných procesných povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“
tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 11.06.2019 sp. zn. I. ÚS 246/2019, v ktorom ÚS SR spresnil význam kontradiktórnosti sporového konania, keď konštatoval, že „sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže“. Tento záver je odrazom čl. 8 základných princípov CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. ÚS SR vo vyššie citovanom rozhodnutí potvrdil aj to, že: „pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.“
12. Odvolací súd poukazuje na to, že súd má povinnosť preskúmať existenciu porušenia povinnosti dodávateľa skúmať úverovú bonitu spotrebiteľa z úradnej povinnosti (ex offo), ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 05.03.2020, sp. zn. C-679/18, v ktorom SD EÚ uviedol, že „články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku.“
13. V svetle týchto záverov ÚS SR a SD EÚ musí byť vyhodnotená aj odvolacia námietka žalobcu ako nedôvodná. V prejednávanej veci bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať (teda uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno) ohľadom preukázania splnenia povinnosti, že konal v súlade s ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, teda posúdil bonitu žalovanej v súlade s právnymi predpismi. Vychádzajúc z uvedeného, v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP je súd oprávnený vyzvať procesnú stranu, aby uviedla ďalšie skutkové tvrdenia, v tomto prípade je však súd oprávnený a nie povinný vyzývať žalobcu na uvedenie skutkových tvrdení. Bolo povinnosťou žalobcu, aby uviedol také skutkové tvrdenia, z ktorých môže súd dospieť k záveru, že mu vyplýva určitý právny nárok. Rozsah skutkových tvrdení a rozsah navrhovaného dokazovania je pritom v dispozičnej autonómii žalobcu.
14. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie na prejednanie veci nariadil pojednávanie (napriek tomu, že boli splnené podmienky na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 297 písm. b) CSP), na ktorom vykonal úkony podľa ust. § 181 ods. 2 CSP a vytvoril tak dostatočný priestor pre žalobcu, aby v prípade, že by sa pojednávania zúčastnil, sa po oboznámení s predbežným právnym posúdením súdu prvej inštancie mohol k veci vyjadriť a uplatniť prípadné prostriedky procesného útoku (aj tie, za účelom preukázania splnenia povinnosti skúmať bonitu klienta). Účasť na pojednávaní nie je pre strany sporu povinná a majú právo zhodnotiť, či sa pojednávania zúčastnia. Ak sa strany nezúčastnia, súd prvej inštancie môže rozhodnúť aj v ich neprítomnosti, pričom znášajú riziko, že nebudú môcť reagovať na prípadné predbežné právne posúdenie súdu, ktoré tento vykoná na pojednávaní. Žalobca zastúpený advokátom sa dobrovoľne rozhodol nevyužiť svoje právo zúčastniť sa pojednávania a zo žiadneho z ustanovení CSP nevyplýva, že by súd v prípade, ak sa žalobca pojednávania nezúčastní (ako to bolo aj v prejednávanej veci) bol povinný doručovať mu svoje predbežné právne posúdenie písomne. Zároveň sa potom strany nemôžu domáhať toho, že ak súd prezentuje iné predbežné právne posúdenie než očakávali, že jeho rozhodnutie je prekvapivé, prípadne sa dožadovať iného procesného postupu súdu, vrátane postupu podľa ust. § 150 ods. 2 CSP. Konajúci súd tak nebol povinný suplovať procesnú nedbalosť alebo pasivitu žalobcu; takýto postup by bol porušením princípu rovnosti zbraní, vyjadreným v čl. 6 ods. 1 CSP. Uvedené platí o to viac, ak ide o spotrebiteľský spor, v ktorom je povinnosťou konajúceho súdu poskytnúť zvýšenú ochranu spotrebiteľovi (v tomto prípade žalovanej) ako slabšej sporovej strane. Naopak, žalobca ako silnejšia sporová strana bol zastúpený advokátom, ktorý bol povinný konať s náležitou starostlivosťou prislúchajúcou jeho profesijnej odbornosti (porovnaj čl. 11 ods. 3 CSP).
15. V kontexte vyššie uvedeného správnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnsoti a bezpoplatkovosti úveru nie je spôsobilá vyvrátiť ani v odvolaní uvedená argumentácia žalobcu o rozsahu skúmania bonity žalovanej (spolu s predloženými listinnými dôkazmi), nakoľko tieto žalobcom uplatnené prostriedky procesného útoku neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, preto ide o tzv.
neprípustné novoty v odvolacom konaní. S poukazom na znenie ust. § 366 CSP odvolací nemôže prihliadať na prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom z obsahu odvolania nevyplýva, že by išlo o niektorý z prípadov uvedených v písm. a), b), c) alebo d) uvedeného ust. § 366 CSP. Na základe uvedeného nemožno odvolacej argumentácii žalobcu ohľadne splnenia povinnosti skúmať bonitu žalovanej podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch priznať úspech.
16. Ostatná odvolacia argumentácia žalobcu smerovala k tomu, že ním požadovaná zmluvná pokuta vo výške 0,04% denne (14,6 % ročne) je primeranou a zákonnou sankciou za omeškanie žalovanej (nepresahuje 3-násobok úrokov z omeškania, t.j. 15% ročne). Žalobca však nezohľadnil skutočnosť, že rozsudkom Krajského súd Prešov zo dňa 23.03.2021, sp. zn. 22Co/51/2020 (na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku) bola v súlade s ust. § 298 CSP určená neprijateľnosť (neplatnosť) zmluvnej podmienky čl. 13.1 zmluvy o úvere používanej žalobcom ako veriteľom, v znení: „Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v bode 8.1. Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 20.6.2014 a Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.10.2014 v znení: „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť Veriteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.). Ak sa z dôvodu omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou mesačnej splátky o viac ako tri mesiace stali podľa článku 13 ods. 13.1. písm. a) tejto Zmluvy o RÚ okamžite splatnými všetky záväzky Dlžníka (Spoludlžníka 1,Spoludlžníka 2) podľa tejto zmluvy a/alebo Dohody o poskytovaní služieb, je Dlžník (Spoludlžník 1, Spoludlžník 2) povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,04 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 14,6 % p.a.)“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je neplatná“, ktorej znenie je teda v zásade totožné (vo zvýraznenom rozsahu) s dojednaním čl. 11.1 zmluvy uzavretej žalobcom so žalovanou.
17. Aplikáciou ust. § 53a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak súd právoplatne rozhodne o určitej zmluvnej podmienke uvedenej či už priamo v spotrebiteľskej zmluve, alebo v prílohe k zmluve, že je neplatná (čo je daný prípad), nesmie ju žalobca ako dodávateľ viac používať ani vo vzťahu k iným spotrebiteľom. Nevzťahuje sa to len na podmienky s rovnakým (doslovným) znením, aké bolo predmetom súdneho rozhodnutia, ale na všetky podmienky, ktorých význam (dôsledok) je taký istý, ako tej zmluvnej podmienky, o ktorej súd rozhodol, že je neplatná.
18. Z uvedeného potom vyplýva, bez podrobného zaoberania sa relevantnosťou argumentácie žalobcu zdôvodňujúcou podľa názoru žalobcu primeranosť výšky zmluvnej pokuty a sankcie za omeškanie, prihliadajúc na absolútnu neplatnosť totožného (obdobného) dojednania právoplatne vysloveného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, nie je možné nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty (nad rámec zákonných úrokov z omeškania) žalobcovi priznať, a preto bolo zamietnutie žaloby v tejto časti žalobcom uplatneného nároku súdom prvej inštancie správne (a to aj bez potreby opakovaného vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky).
19. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. (ako aj v závislom výroku IV. o trovách konania) ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak zohľadňujúc skutočnosť, že jej žiadne trovy nevznikli, odvolací súd rozhodol o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).