Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/140/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobkyne: S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. K. č. XX, XXX XX L., štátna občianka SR, zastúpenej JUDr. Petrom Tonhauserom, advokátom, so sídlom L. D. XX, XXX XX J. J., proti žalovanej: C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. K. č. XX, XXX XX L., štátna občianka SR, zastúpenej spoločnosťou: BUKNA, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1683, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 865 044, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. -232 zo dňa 23. decembra 2013 takto,

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. -232 zo dňa 23. decembra 2013 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobkyne zamietol (veta I/ výroku), súčasne uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť štátu trovy konania vo výške 12,05 Eur, a to na účet Okresného súdu Námestovo v ňom presne špecifikovaný do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (veta II/ výroku rozsudku). Zároveň rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (veta III/ výroku rozsudku). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa žalobou doručenou okresnému súdu 11.02.2010 žiadala, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 20.04.2009, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra Tvrdošín pod V 440/2009 (PVZ - 20/09), predmetom ktorej sú nehnuteľnosti vedené Správou katastra Tvrdošín ako parcela registra „E" číslo 1253/1 záhrada o výmere 265 m2 na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. X. K., je absolútne neplatná. Ďalej žiadala určiť, že vlastníkom nehnuteľnosti vedenej Správou katastra Tvrdošín, ako parcela registra „E" číslo 1235/1 záhrada o výmere 265 m2 na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. X. K., z ktorej boli GP č. 130/2009, vypracovaným Ing. Andrejom Mažárim, geodetom, J. Y. XXX/X., P., vytvorené parcely č. 86/3 záhrada o výmere 150 m2, č. 86/6 zastavané plochy o výmere 47 m2, č. 155/4 ostatná plocha o výmere 66 m2, č. 318/3 vodná plocha o výmere 2 m2, je žalobkyňa. Podanú žalobu odôvodnila tým, že titulom dedenia nadobudla nehnuteľnosť - parc. č. 52 záhrada v pľacoch o výmere 768 siah ( 2762 m2 ) v PK prot. č. 310/a pre k.ú. X. K.. Titul dedenia je evidovaný pod položkou výkazu zmien č. 7/83 ako listina D - 312/73 zo dňa 22. 3. 1983. Mapovaním pozemkov v roku 1873 bola parc. č. 52 rozdelená na parcely č. 1251, č. 1252 a č. 1253. Vlastníctvo v prospech právnych predchodcov žalobkyne k predmetným parcelám zostalo nezmenené, o čom svedčia výseky z máp so zakreslením pozemnoknižného stavu na parcelu č. 52 a reambulačnného stavu z roku 1873 . Evidenčným mapovaním po roku 1964 (po založení katastra nehnuteľností ) boli z pozemnoknižnej parcely č. 52 vytvorené parcely

č. 86 a č. 87. O tejto skutočnosti svedčí výpis z pozemkovej knihy na prot. č. 310/a a LV č. XXX vydaný obcou Nižná dňa 14. 12. 1992 pre k.ú. X. K.. Právny predchodca žalobkyne (E. T. - manžel žalobkyne) na parcele č. 86 pre k.ú. X. K. v roku 1972 začal s výstavbou garáže, ktorú v roku 1973 dokončil, pričom pozemok pod garážou považoval za svoje výlučné vlastníctvo. V roku 2002 sa v katastrálnom území X. K. zostavil register obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), ktorý pri samotnej obnove vychádzal zo stavu vytvoreného reambulánciou v roku 1873. Register bol prijatý rozhodnutím zo dňa 12. 2. 2002, ktoré Správa katastra Tvrdošín eviduje pod PVZ Z-143/2002. Pozemky vedené ako parcely č. 1251, č. 1252 a č. 1253 uvedený register pretransformoval na parcely registra " E" č. 1251/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 400 m2, č. 1252/1 záhrady o výmere 1442 m2, č. 1253/1 záhrady o výmere 265 m2. Parcely č. 1251/1 a č. 1252/1 register začlenil do LV č. XXX pre k.ú. X. K., ako vlastníka týchto parciel zapísal žalobkyňu. Parcelu č. 1253/1 register začlenil do LV č. XXX pre k.ú. X. K., ako vlastníka predmetnej parcely zapísal osoby odlišné od žalobkyne a žalovanej. Žalovaná listom zo dňa 14. 10. 2009 vyzvala žalobkyňu na vypratanie pozemku KN-E parcely č. 1253/1 záhrady o výmere 265 m2, a to v rozsahu odstránenia stavby garáže s príslušenstvom.. Žalovaná vo výzve uviedla, že vlastníctvo k uvedenému pozemku nadobudla darovacou zmluvou od Q. K., S. D., I. K., C. D. a R. K., ktorej vklad bol povolený Správou katastra Tvrdošín dňa 20. 4. 2009. Žalobkyňa však zistila, že zápis na LV č. XXX prvé k.ú._ X. K. na uvedené osoby bol bez právneho dôvodu a register chybne zapísal uvedené osoby ako vlastníkov, pričom správne mala byť ako vlastníčka zapísaná žalobkyňa. Zrejmú chybu potvrdzuje aj geometrický plán č. 130/2009 pre k.ú. X. K., ktorý vypracoval Ing. Andrej Mažári na parcely registra "E" č. 1251/1, č. 1252/1 a č. 1253/1. Spornú parcelu č. 1253/1 v uvedenom geometrickom pláne rozčlenil na parcely č. 86/3 - záhrada o výmere 150 m2, č. 86/6 - zastavané plochy o výmere 47 m2, č. 155/4 - ostatná plocha o výmere 66 m2, č. 318/3 - vodná plocha o výmere 2 m2. Žalovaná vlastnícke právo že spornej nehnuteľnosti nadobudla od nevlastníkov a ide teda o absolútne neplatný právny úkon.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanej žalobe žiadala žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť a to z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala, že pozemok žalovanej KN-E parc. č. 1253/1 záhrady o výmere 265 m2, zapísaný na LV č. XXX pre k.ú. X. K., je identický s pozemkom PK parc. č. 52 záhrada o výmere 768 siah, zapísaný v PK prot. č. 310/a pre k.ú. X. K..

V priebehu konania žalobkyňa podaním doručeným súdu 17.1.2012 zobrala späť návrh v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a žiadala v tejto časti konanie zastaviť. Okresný súd uznesením č.k. -142 zo dňa 23.01.2013 konanie v časti o neplatnosť darovacej zmluvy zastavil v súlade s ust. ,

Právny zástupca žalobkyne následne uviedol, že sporné pozemky boli vytvorené s pôvodnej PK parc. č. 52 zapísanej v PK protokole 310/a k.ú. X. K. a nehnuteľnosti zapísané v tomto protokole, teda aj parcelu č. 52, nadobudla žalobkyňa titulom dedenia a to v celosti. Na jej meno tieto nehnuteľnosti boli zapísané aj na pôvodnom LV č. XXX k.ú. X. K., ktorý bol zrušený po zápise pozemkových úprav - ROEP pod položkou výkazu 40/02. Žalobkyňa tieto nehnuteľnosti užívala ako vlastníčka a má záujem usporiadať si vlastníctvo k týmto pozemkom. Právny zástupca žalovanej žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Právni predchodcovia žalovanej, od ktorých žalovaná pozemky získala titulom daru, nadobudli vlastnícke právo k pozemku titulom vydržaním. Ide o pozemok zapísaný v PK prot. 337 k. ú. X. K. ako PK parc. č. 51 a z tejto PK parcely bola vytvorené E-KN parc. č. 1253/1, vlastníčkou ktorej titulom daru je žalovaná.

Prvostupňový súd poukázal na ust. a konštatoval, že spočiatku skúmal otázku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej žalobe ( ) z pohľadu, keď žalobkyňa odôvodňovala podanú žalobu tým, že sporné parcely - C-KN parc. č. 86/3, č. 86/6, č. 155/4, č. 318/3 boli vytvorené z PK parc. č. 52 zapísanej v PK prot. č. 310/a pre k.ú. X. K.. Potom, čo znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že C-KN parc. č. 86/3, č. 86/6, č. 155/4, č. 318/3 boli vytvorené z E-KN parc. č. 1253/1 zapísanej na LV č. XXX pre k.ú.. X. K. a tej zodpovedala pôvodná PK parc. č. 51 z PK prot. č. 337 k.ú. X. K., dospel k záveru, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na takomto určení.

Následne súd tento naliehavý právny záujem skúmal s ohľadom na tvrdenie žalobkyne, že sporné pozemky nadobudla vydržaním a dospel k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na podanej žalobe, ktorá jej má umožniť vysporiadať vlastnícke vzťahy k sporným pozemkom, nakoľko v súčasnosti

sú tieto sporné pozemky zapísané na LV č. XXX pre k.ú. X. K. v celosti na žalovanú, čo predstavuje rozpor s tvrdeným stavom zo strany žalobkyne. Okresný súd sa teda zaoberal posudzovaním hodnovernosti tvrdenia žalobkyne, že predmetné pozemky nerušene užívala od roku 1940 titulom daru od svojho otca. Toto tvrdenie žalobkyne súd vyhodnotil ako účelové, a to s poukazom na ust. , a , , tzv. Stredného , ktorý nadobudol účinnosť 01.01.1951 a desaťročná vydržacia lehota by uplynula najneskôr 01.01.1961. Žalobkyňa nadobudla pozemky zapísané v PK prot. č. 310/a , parc. č. 52 k.ú. X. K. až dedičským rozhodnutím č.k. D 312/73 zo dňa 08.06.1973 (čl. 44-45 spisu) po poručiteľovi R. X., zomrelom XX.XX.XXXX. Žalobkyňa a jej manžel realizovali výstavbu garáže sčasti na svojom pozemku (PK parc. č. 52) a sčasti na sporných pozemkoch až v roku 1973, a to až potom, čo v tejto časti obce bola už vybudovaná miestna komunikácia. Okresný súd preto ustálil, že do tej doby sporné pozemky užívali rodičia žalovanej. Do úvahy teda prichádzalo posudzovanie podmienok vydržania od roku 1972 resp. 1973, kedy žalovaná aj s manželom realizovali výstavbu garáže na sporných pozemkoch a zo strany rodičov žalovanej neboli robené opatrenia a žiadne kroky na zabránenie stavby garáže.

Účinky vydržania, za splnenia jeho zákonných podmienok, nastávajú priamo zo zákona, teda bez toho, aby sa o tom muselo rozhodnúť. Z toho potom vyplýva, že vydržacia doba sa mohla skončiť pred účinnosťou súčasnej právnej úpravy. Z toho dôvodu je potrebné zisťovať, kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a vydržacia doba, aký zákonný predpis bol platný a účinný v čase začatia a skončenia vydržacej doby, aká je intertemporálna úprava v platnom a účinnom zákone obsahujúcom takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Rozhodnutie súdu, v prípade kladného posúdenia podmienok vydržania, má len deklaratórny účinok. Následne prvostupňový súd poukázal na ust. , a , a , (ďalej aj „") účinného od 01.01.1992, ako aj ust. , , účinného do 31.12.1991 a tiež ust. účinného od 01.04.1983 a konštatoval, že žalobkyňa sa ujala užívania sporných pozemkov v roku 1972 (začiatok výstavby garáže), resp. v roku 1973, kedy bola jej výstavba ukončená, keď na nich spoločne s manželom postavili garáž a oplotili ich. Zdôraznil, že žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva získaného na základe iných skutočností ustanovených zákonom, konkrétne vydržaním. Z máp založených v spise je nesporné, že garáž žalobkyne sčasti stojí na jej pozemku (pôvodná PK parc. č. 52) a sčasti na pôvodnom pozemku PK parc. č. 51. Žalobkyňa však v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala titul, na základe ktorého mala nadobudnúť ona, resp. jej právni predchodcovia právo užívať pôvodnú PK parc. č. 51 zapísanú v PK prot. č. 337 k.ú. X. K.. Ak by však súd odvodzoval dobromyseľnosť držby žalobkyne od toho, že rodičia žalovanej nerobili žiadne kroky proti tomu, že žalobkyňa aj s manželom realizovali výstavbu garáže aj na pozemku, ktorí dostali rodičia žalovanej v súvislosti s výstavbou rodinného domu a hospodárskych budov, a teda súhlasili s jej výstavbou, tak potom je tu skutočnosť, ktorá mohla založiť dobromyseľnú oprávnenú držbu. Vydržacia lehota potom pre žalobkyňu začala plynúť v roku 1972, kedy sa začalo s výstavbou garáže. Dňom 01.04.1964 nadobudol účinnosť 0/1964 Zb., ktorý neupravoval vydržanie až do 01.04.1983, kedy bol novelizovaný Po uvedenej novelizácii , ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (výstavba garáže, zriadenie záhradky), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v ( ). Za použitia ust. novelizovaného (účinného od 01.04.1983), do času uvedeného v ustanovení v znení sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe ( ) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( ) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa. Ak teda žalobkyňa vstúpila do oprávnenej držby v roku 1972, tak v súlade s ust. vydržala sporný pozemok pre štát a vzniklo jej zároveň právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní sporného pozemku za podmienok vymedzených v . Takýto stav trval až do 01.01.1992, kedy nadobudol účinnosť , ktorým sa novelizoval . Uvedená novela v uzákonila stav, že ak predo dňom účinnosti tohto zákona ( účinný od 01.01.1992) vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona, právo zanikne. V zmysle

uvedeného žalobkyňa mala právo na uzavretie kúpnej zmluvy k sporným pozemkom a to do 02.01.1993. Nakoľko toto právo v zákonnej lehote neuplatnila, jej právo zaniklo zo zákona. Po uplynutí uvedenej lehoty, v ktorej nedošlo k uplatneniu práva na kúpu žalobkyňa nebola vlastníčkou sporných pozemkov (nepreukázala nadobudnutie iným zákonným spôsobom). Zápisom na LV č. XXX pre k.ú. X. K. je však preukázané, že E. pozemku E-KN parc. č. 1253/1 je žalovaná, z ktorej boli GP č. 130/2009 zo dňa 16.12.2009 (čl. 79-83 spisu) vytvorené C-KN parc. č. 86/3, č. 86/6, č. 155/4, č. 318/3 (pôvodne PK parc. č. 51 z PK prot. č. 337 k.ú. X. K.. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd potom návrh žalobkyne ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách štátu súd rozhodol podľa , podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. V danom prípade žalobca bol v konaní neúspešný a preto mu súd uložil povinnosť zaplatiť štátu trovy konania vo výške 12,05 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Trovy štátu predstavujú cestovné náklady osobným motorovým vozidlom v súvislosti s vykonaním ohliadky na mieste samom v obci Zemianska Dedina dňa 30.05.2013. Rozhodnutie o trovách konania súd I. stupňa ponechal na samostatné uznesenie do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, nakoľko v tomto konaní ide o väčší počet účastníkov na strane žalovaných, u ktorých záujmy v tomto konaní nie sú jednotné a nie všetci sú zastúpení advokátom ( O.s.p a ).

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti jeho výrokom I/ a II./, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že odvolací súd jej žalobe vyhovie a zároveň uloží žalovanej nahradiť žalobkyni trovy konania; alternatívne navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konania. Uviedla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. PK parcela č. 52 je zapísaná v PK protokole č. 310/a pre k. ú. X. K., pri ktorej je uvedené označenie EN č. 86, č.87 bola pôvodne zapísaná ako vlastníctvo na P. X. N. (otec žalobkyne), ktorý predmetnú PK parcelu č. 52 nadobudol titulom zo dňa 16.02.1911 v celosti. PK parcela č. 51 bola podľa pozemkového katastra očíslovaná ako parc. č. 1254 na meno K. S. O. v podiele 1 a K. P. O. v podiele 1. Podľa mapy pozemkového katastra sú zrejmé hranice polohového určenia parcely č. 1254, ktorá v časti zodpovedala polohovému určeniu PK parc. č. 51. V takomto stave boli predmetné parcely č. 1251, č. 1252 a č. 1253 užívané R. X. N. a parcela č. 1254 S. K. O. v podiele 1 a P. K. O. v podiele 1, za ktoré platili dane a odvádzali kontingenty pre štát. S polohového určenia a zobrazením na mape pozemkového katastra vyplýva, ako boli tieto parcely užívané otcom žalobkyne - R. X. N. v dôsledku čoho je zrejmé, že žalobkyňa až do roku 2009 nemala pochybnosti o tom, že jej tieto sporné nehnuteľnosti patria titulom daru od jej otca v roku 1940 po smrti matky žalobkyne za to, že prebrala starostlivosť o domácnosť a súrodencov. Túto skutočnosť akceptovali všetci súrodenci žalobkyne aj v dedičskom konaní po ich otcovi R. X. N. s tým, že uzavreli dedičskú dohodu ohľadom PK parc. č. 52 v prospech žalobkyne. To preukázala aj svedecká výpoveď I. X. na pojednávaní dňa 06.11.2013, ktorý uviedol, že jeho otec bol brat žalobkyne a potvrdil, že T. mali pozemok oplotený a to ten, na ktorom je postavená garáž; najskôr to bol drevený plot na koloch a neskôr pletivo. Na spornom pozemku mali T. uložený stavebný materiál na dom a za humnom rodičia žalovanej - J. nemali nič. Rovnaké skutočnosti podľa odvolateľky potvrdila aj svedkyňa S.A., ktorá uviedla, že v minulosti bol predmet sporu oplotený takým plot so žrďami, ktoré boli upevnené na koloch, tento sa neohradil a volali ho „Kapčinova lúka". Táto okolnosť vyplýva aj z výpovede svedka I. X.. Podľa názoru žalobkyne, práve oplotenie predmetu sporu je v danom prípade dôležité pre posúdenie oprávnenosti jej držby, keďže žalobkyňa predmet sporu nadobudla darom za života jej otca, ktorý predmet sporu užíval a tým, že bol predmet sporu oplotený drevenými žrďami, bol spolu PK parc. č. 52 užívaný ako jeden celok v dôsledku čoho žalobkyňa až do roku 2009 nemala žiadne pochybnosti o tom, že jej to v celosti patrí. Poukázala na dedičské rozhodnutie po jej otcovi v ktorom sa aj jej súrodenci vzdali svojich nárokov na PK parc. č. 52, keďže akceptovali dar ich otca žalobkyni. Žalobkyňa bola presvedčená, že PK parcela č. 52 polohovo zahŕňa aj parc. č. 1253, t. j. predmet sporu, v takom rozsahu ako predmet sporu ona a jej otec užívali. Týmto žalobkyňa súdu preukázala dostatočným spôsobom titul nadobudnutia predmetu sporu. Javí sa ako veľmi pravdepodobné, že takto určené hranice rešpektovali aj právni predchodcovia žalovanej, čo vyplýva aj zo samotného umiestnenia rodinného domu a hospodárskych budov právnymi predchodcami žalovanej, ktoré zobrazuje aj GP č. 130/2009 vypracovaný Ing. Andrejom Mažárim. Z toho vyplýva záver, že matke žalovanej bol prenechaný pozemok na stavbu rodinného domu a hospodárskych budov, ktorý polohovo zodpovedá parc. č. 1254 a žalovaná v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že jej matke bola darovaná PK parcela č. 51 v celosti, vrátane predmetu

sporu. Dôveryhodnosť žalovanej vyvracajú aj jej samotné tvrdenia a výpovede svedkov, ktorých navrhla vypočuť v konaní s poukazom na notársku zápisnicu č. N 437/93, NZ 268/95 spísanú notárom JUDr. Milanom Kleňom, pred ktorým C. D., rod. K., MVDr. Q. K. a I. K. vyhlásili, že sú oprávnenými držiteľmi nehnuteľnosti o. i. aj PK parc. č. 51 - záhrady o výmere 633 m2, pod B, 4,7 v podiele 2/3 zapísanej v PK protokole č. 337 pre k. ú. X. K. z dôvodu, že uvedené pozemky držia od roku 1983, t. j. od smrti ich otca, kedy vstúpili do držby pozemkov/pozemku. Tieto osoby tvrdili, že ich otec uvedené pozemky nadobudol v roku 1956, na základe daru od svojho otca, a v časti od pôvodného PK vlastníka, ktorý zvyšnú časť nadobudol v roku 1925, na základe daru od svojho brata I. K., ktorý bol jeho spoluvlastníkom. Paradoxne matka žalovanej S. J. potvrdila svojou svedeckou výpoveďou držbu nehnuteľnosti spoločne s ostatnými do uvedenej notárskej zápisnice, vrátane pozemku na ktorom sa nachádzal jej rodinný dom spolu s hospodárskymi budovami. Odvolateľka vyhodnotila svedeckú výpoveď I. K. ako plnú rozporov a zavádzajúcich tvrdení, najmä s ohľadom na jeho vyjadrenia v tomto konaní a tiež v notárskej zápisnici ohľadne užívania PK parc. č. 51, čo matka žalovanej S. J. svojím svedectvom v notárskej zápisnici potvrdila užívanie ohľadne PK parc. č. 51 práve I. K. - svedkovi žalovanej. Výpoveď svedka I. K. sa tak javí ako nehodnoverná, celkom zjavne ovplyvnená stanoviskom žalovanej. Svedecká výpoveď brata žalovanej R. J. stráca na hodnovernosti, keď v čase, keď sa ním tvrdené skutočnosti stali, mal len 5 až 6 rokov. Rovnako svedok E. J. vo svojej výpovedí tvrdil skutočnosti, ktoré sa mali udiať v roku 1953, hoci sa narodil XX.XX.XXXX.. Netreba opomenúť ani správanie sa otca žalovanej počas jeho života k užívaniu spornej nehnuteľnosti žalobkyňou, resp. jej právnym predchodcom. Taktiež žalovaná, ktorá sa narodila v roku XXXX sa vyjadrovala ku skutočnostiam, ktoré sa udiali, keď bola ešte maloletá. Hoci žalovaná tvrdila, že celú PK parcelu č. 51 dostala darom ústne, v dedičskom konaní to však ostalo na R. K. (matkinom bratovi), ktorý zomrel v roku XXXX a dedičstvo prešlo na jeho deti, ktorí sú bratrancami žalovanej. Pozemok po rodičoch dávala do poriadku teraz žalovaná. Dom zdedila po otcovej smrti v roku XXXX a o pozemok pod ním nebol vysporiadaný, ten vysporadúvala spolu so sporným pozemkom, čo predstavovalo PK parcelu č. 51. Žalovaná si nehnuteľnosti vysporiadala až v roku 2009 titulom darovacej zmluvy, ktorej predmetom prevodu bola E-KN parc. č. 1253/1 - záhrady o výmere 265 m2 a č. 1254 - orná pôda o výmere 673 m2. Odvolateľka vytýkala prvostupňovému súdu spôsob vyhodnotenia dôkazov a dôveryhodnosť/nedôveryhodnosť jednotlivých svedeckých výpovedí tak, ako ich ustálil vo svojom rozhodnutí, ktoré viedli k jeho nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobkyňa tiež poukázala na genézu ohľadne spornej nehnuteľnosti, a to počnúc jej evidenciou v PK protokolom č. 52 pre k. ú. X. K., končiac zápisom parc. č. 86 a č. 87 na LV č. XXX pre k. ú. X. K. v prospech žalobkyne, tak ako to vyplýva z obsahu spisového materiálu. Až do roku 2009 bola žalobkyňa preto presvedčená, že predmet sporu je tvorený práve z PK parcely č. 52, pričom opakovane zdôrazňovala na pletivový plot, ktorý je stále na predmete sporu zachovaný, hoci ho už žalovaná (v snahe ho odstrániť ) čiastočne zrolovala. Na predmete sporu sa nachádza aj stavebný materiál, ktorý patri žalobkyni. Navyše, ani pri stavbe garáže neboli zo strany kohokoľvek vznesené námietky alebo iné konanie voči žalobkyni, z ktorého by bol zrejmý nesúhlas, práve naopak, svedkovia v konaní zhodne potvrdili, že medzi rodičmi žalovanej a žalobkyňou neboli žiadne spory ohľadom výstavby garáže na predmete sporu. V tomto kontexte tvrdenie žalovanej ohľadom návštevy manžela žalobkyne v roku 1972 sa javí ako málo pravdepodobné a účelové, keď podľa jej výpovede si mal prísť vyžiadať predmet sporu na výstavbu garáže, a to vo väzbe na vek žalovanej - 11 rokov v tom čase. Navyše, v miestnych pomeroch v roku 1972 nebolo bežné, aby si ľudia len tak bez akéhokoľvek dokladu prenechávali pozemky. V neposlednom rade žalobkyňa platila daň z nehnuteľnosti aj z parc. č. 82 o čom svedčí potvrdenie obce Nižná, ako správcu dane zo dňa 12.12.2011 a žalovaná sama vo svojej výpovedi uviedla, že túto daň neplatí. Žalobkyňa pri bežnej opatrnosti s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti bola tak zo subjektívneho hľadiska ako aj z objektívneho hľadiska presvedčená o tom, že je výlučnou vlastníčkou predmetu sporu a splnila zákonné podmienky pre vznik vlastníckeho práva vydržaním. Odvolateľka tiež namietala, že svedeckú výpoveď na mieste ohliadky súd vo svojom rozsudku nevyhodnotil, ani sa s ňou nevysporiadal. Pritom práve I. X., nar. XX.XX.XXXX. potvrdil, že hospodárske budovy (maštaľ) bola postavená ku hranici parc. č. 1254 a teda neboli postavené na parc. č. 1253, t. j. predmete sporu. Potvrdil taktiež oplotenie spornej nehnuteľnosti žalobkyňou. Samotná žalovaná a jej rodičia rešpektovali už užívanie predmetu sporu žalobkyňou. Skutočnosť, že žalovaná neužívala sporné pozemky potvrdila aj svedecká výpoveď S. E.. Odvolateľka zotrvala na svojom tvrdení že PK parc. č. 52 spolu s predmetom sporu, ktorý bol užívaný ako jeden celok nadobudla darom od jej otca R. X. N. v roku 1949, ktorá skutočnosť bola následne deklarovaná po jeho smrti v dedičskom rozhodnutí. Žalobkyňa vstúpila do oprávnenej držby s ohľadom na predmet sporu od roku 1940 a bola v dobrej viere, že jej predmet sporu patrí až do roku 2009, čím podľa jej názoru preukázala titul nadobudnutia predmetom sporu. Odvolateľka tiež vytýkala okresnému súdu, že odôvodnenie svojho rozsudku postavil aj na výpovediach súrodencov

žalovanej - R. J., E. J. a E. K., keďže užívanie predmetu sporu rodičmi žalovanej vyvracajú svedkovia navrhnutí žalobkyňou. Posúdenie nedôveryhodnosti/dôveryhodnosti jednotlivých svedkov v konaní zo strany prvostupňového súdu považuje odvolateľka za nedostatočné. Práve svedecké výpovede svedkov navrhnutých žalobkyňou mali preukázať oprávnenosť jej držby. Výpovede svedka I. X. a S. E. však okresný súd nevyhodnotil v kontexte s ostatnými dôkazmi, pričom tieto mali podstatný vplyv na skutkový a právny stav veci, čo sa týka užívania predmetu sporu žalobkyňou. Tým došlo podľa žalobkyne k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces a s poukazom na uvedené skutočnosti je rozsudok okresného súdu nedostatočne odôvodnený. Pre absenciu náležitostí uvedených v ust. Rovnako prvostupňový súd nepostupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s ust.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznila, že argumentácia žalobkyne uvedená v jej opravnom prostriedku je nedôveryhodná a nepreukázateľná, pričom táto bola v priebehu konania účelovo menená, aby zodpovedala aktuálnemu stavu dokazovania. Žalovaná uviedla, že pôvodne mal byť sporný pozemok totožný s PK pozemkom č. 52, ktorý patril rodine žalobcu, a ktorý mal žalobca zdediť po otcovej smrti v roku XXXX. Keď sa v konaní preukázalo, že sporný pozemok leží na pozemkoch patriacich rodine žalovanej, t. j. že nemôže ísť o pozemok, ktorý mala žalobkyňa zdediť), žalobkyňa začala tvrdiť, že sporný pozemok nadobudla darom od otca ešte v roku 1940. Vo svojom odvolaní nakoniec žalobkyňa uviedla, že sporný pozemok nadobudla oboma spôsobmi - najprv darom a potom ešte aj dedením po otcovi. To dokazuje, že žalobkyňa je si vedomá slabín svojej argumentácie. Jedine to totiž vysvetľuje jej neustále zahmlievanie a množstvo neopodstatnených a nedokázateľných tvrdení vo vzťahu k vierohodnosti/nevierohodnosti jednotlivých výpovedí. Nedostatok dôkazov napokon žalobkyňu viedol k tomu, že namiesto preukazovania svojho vlastníckeho práva sa sústredila na spochybnenie nadobudnutia sporného pozemku rodičmi žalovanej v čase výstavby Oravskej priehrady. To ale nepostačuje. Aj keby sa žalobkyni akokoľvek podarilo spochybniť vlastnícke právo rodičov žalovanej, to ešte neznamená, že vlastníčkou spornej nehnuteľnosti je automaticky ona. Práve naopak - ak sa žalobkyňa považuje za vlastníka, musí navyše preukázať aj svoje vlastnícke právo. V tomto smere však žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v konaní. Okrem toho, aj keby žalobkyňa preukázala, že sa v roku 1940 stala vlastníkom sporných pozemkov, nič jej to nie je platné. Vlastnícke právo žalovanej sa totiž odvodzuje od vydržania jej právnych predchodcov postupom podľa K tomuto vydržaniu však došlo až v roku 2005, a to na základe notárskej zápisnice notára JUDr. Milana Kleňa, č. N 437/93, NZ 268/95 z roku 2005. To znamená, že ak by sa aj žalobkyňa v roku 1940 stala vlastníčkou pozemku, v roku 2005 ho práve kvôli spomínanej notárskej zápisnici stratila. Žalovaná sa domnieva, že predtým ako začala žalobkyňa rôznymi spôsobmi dokazovať svoje nadobudnutie sporného pozemku v roku 1940 až 1961, mala najskôr úspešne napadnúť vydržanie právnych predchodcov žalovanej osvedčené v spomínanej notárskej zápisnici z roku 1995, čo však neučinila.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( za použitia ust. ) ako vecne správny podľa potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a žalobu žalobkyne o určenie vlastníckeho práva aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným v ust. , odvolací súd podľa konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalobkyne uvedené v jej opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú: a) existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecnou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec

patrí; b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba pri hnuteľných veciach, desaťročná doba pri nehnuteľných veciach); c) spôsobilosť predmetu vydržania. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, to je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama o sebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotené objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa.

S poukazom na ust. a , ktoré tvorili základ potvrdzujúceho rozhodnutia v danej odvolacej veci, odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na uvedené zákonné ustanovenia dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ako je to vyjadrené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa nesplnila podmienky pre vydržanie spornej nehnuteľnosti, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Dobrá viera (bona fides) predstavuje psychickú kategóriu. Ide o vnútorné presvedčenie subjektu, že nekoná protiprávne, keď si prisvojuje vec alebo právo. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Keďže ide o osobné presvedčenie držiteľa, nestačí na preukázanie jeho dobrej viery len jeho tvrdenie, že mu vec alebo právo patrí. Dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec alebo právo patrí a že s ním nakladal ako s vlastným, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, t.j. „s prihliadnutím na všetky okolnosti". Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu, po celú dobu držby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Tak ako správne konštatoval prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, žalobkyňa pôvodne odôvodňovala podanú žalobu nesprávnou identifikáciou parciel, keď sporné pozemky mali byť vytvorené z pôvodnej PK parc. č. 52 zapísanej v PK protokole č. 310/a pre k. ú. X. K., pričom žalobkyňa nadobudla pozemky zapísané v PK protokole č. 310/a, parc. č. 52 až dedičským rozhodnutím po poručiteľovi R.A., zomrelom XX.XX.XXXX, sp.zn. D 312/73 zo dňa 08.06.1973. Znalec Ing. A. Mažári vo svojom znaleckom posudku č. 09/2012 zo dňa 25.01.2013 jednoznačne konštatoval, že pôvodná PK parcela č. 51 zodpovedá E-KN parc. č. 1253/1 a C-KN parc. č. 86/3, č. 86/6, č. 155/4, č. 318/3 (čím došlo k vyvráteniu tvrdenia žalobkyne, že sporné parcely zdedila v dedičskom rozhodnutí po svojom otcovi) a tieto boli zapísané v PK vložke č. 52 a zároveň konštatoval, že parc. č. 51 susedí s parcelou miestneho potoka a miestnej komunikácie a aj spracovateľ správne vyhodnotil zrovnávacie zostavenie parciel.. Tvrdenie, že otec daroval žalobkyni po smrti jej matky v roku 1940 sporné nehnuteľnosti žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala. Práve naopak, túto okolnosť (darovanie otcom) vyvracia najmä fakt, že sporné nehnuteľnosti následne žalobkyňa zdedila v dedičskom konaní po svojom otcovi R. X. až rozhodnutím sp. zn. D 312/73 zo dňa 08.06.1973. Okresný súd preto správne dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala titul, na základe ktorého mala nadobudnúť ona, resp. jej právni predchodcovia právo užívať pôvodnú PK parcelu č. 52 zapísanú v PK protokole č. 310/a nachádzajúcu sa v k. ú. X. K.. Hoci v konaní bolo preukázané faktické ovládanie veci, a to aj výkon práva a vôľa nakladať s vecou ako so svojou, nebol preukázaný poctivý titul, od ktorého sa odvíja dobromyseľnosť držby žalobkyne, resp. jej právnych predchodcov. Samotná okupácia spornej nehnuteľnosti a jej oplotenie žalobkyňou, ani prípadné platenie daní za spornú nehnuteľnosť nie je okolnosťou, ktorá by nasvedčovala jej dobromyseľnosti, v prípade ak u nej absentuje titul, na základe ktorého by spornú nehnuteľnosť mohla vydržať.

Úvaha okresného súdu v súdenej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané, a ani v rozpore s formálnou logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva neunesenie dôkazného bremena žalobkyne v tomto súdnom konaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že do obsahu práva na spravodlivý proces ( SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ). Z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 03.07.2003 tiež vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 SR je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Námietka odvolateľky, že tomu tak nebolo preto nie je dôvodná. Okresný súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania zistil správny skutkový stav a následne vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. a aj správne vo veci rozhodol.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil.

Vo vzťahu k II/ vete výroku rozsudku, ktorým okresný súd rozhodol o náhrade trov štátu, odvolateľ neuviedol, žiadne odvolacie námietky, hoci aj v tejto časti napadol, rozsudok okresného súdu odvolaním, a preto v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi ( ) krajský súd rozsudok okresného súdu v predmetnej časti ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania (jeho vetu III/), ktorý plne zodpovedá ním uvedeným zákonným ustanoveniam

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s , keďže s poukazom na ust. a si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.