Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoE-248-2014.pdf
PDF · 92.76 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/248/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zast. ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Vajanského nábrežie 5, Bratislava, IČO: 36 715 638, proti povinnej: O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. 5, G. G., t.č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníčkou D. K., zamestnankyňou Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad Rimavská Sobota, Kálmana Mikszatha 268, o vymoženie 2.460,84 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 6Er/544/2011-10 zo dňa 26.08.2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej v texte len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) napadnutým uznesením podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodol tak po zistení, že oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882, zo dňa 02.02.2011, sp. zn. BB0210117 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), nie je spôsobilým exekučným titulom a bol vydaný v rozpore so zákonom. Právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 19.03.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou Poštová banka, a.s. a povinnou. Súčasťou zmluvy o úvere boli obchodné podmienky pre úver [verzia 1/2007], v zmysle ktorý sa zmluvné strany v článku 11 bod 11.2 dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov. Exekučný súd posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú ešte podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za preukázané, že uzatvorená rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto skutočnosť je podľa jeho názoru potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Povinný ako spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy SR) a naplnenia cieľa Európskej
únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, exekučný súd nevidel iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Uzavrel, že nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozhodnutie exekučného súdu tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 69,64 Eur. V odvolaní konštatoval, že napadnutým uznesením exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, keď dospel k záveru, že ust. čl. 9.2 obchodných podmienok pre úver, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej zmluvy, obsahuje neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Poukázal na obsah dôvodovej správy NR SR k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, v zmysle cit. právnej úpravy sa takéto ustanovenie považuje za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Dojednaná rozhodcovská doložka sa podľa odvolateľa neprieči dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si svoje práva voči dlžníkovi uplatnil na rozhodcovskom súde v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky. Ďalej poukázal na ustanovenie § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 30.11.2009, v zmysle ktorého „ Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona“. V nadväznosti na vyššie citované ustanovenia zákona o bankách mal odvolateľ za to, že ako oprávnený si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou plnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 93b ods. 1 zákona o bankách. Podľa jeho názoru predmetné ustanovenia v tomto smere predstavujú špeciálny predpis upravujúci prípustnosť rozhodcovskej zmluvy a podmienky jej uzavretia v spotrebiteľských vzťahoch, kde dodávateľom je banka. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej v texte ako „ZRK“) vyplýva, že exekučný súd je oprávnený skúmať výlučne súlad plnenia, na ktoré povinného zaviazal rozhodcovský súd, so zákonom, resp. dobrými mravmi, pričom nedovolenosť plnenia (resp. jeho rozpor s dobrými mravmi), by sa mala skúmať z hľadiska predmetu záväzku, a nie z hľadiska platnosti alebo neprijateľnosti jednotlivých ustanovení Zmluvy o úvere a VOP. Vo zvyšku, vrátane posúdenia obsahu Zmluvy o úvere a VOP, predstavuje právoplatný rozhodcovský rozsudok pre exekučný súd prekážku res iudicata, tzn. rozhodcovský rozsudok je nezmeniteľný a záväzný. Mal za preukázané, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Okresný súd preto podľa jeho názoru nie je v exekučnom konaní oprávnený skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd ako súd odvolací po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní domáha vykonania exekúcie na vymoženie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom. Právny vzťah medzi účastníkmi konania bol založený úverovou zmluvou, ktorej súčasťou sú OP. Podľa bodu 11.2 OP sa zmluvné strany dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto rozhodnutie bude pre nich záväzné a konečné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.
Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinná je zmluvou spotrebiteľskou. Posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je vzťahom spotrebiteľským, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom úveru právny predchodca oprávneného (banka), ktorý ho poskytol v rámci svojho podnikania a druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba - nepodnikateľ. Takýto vzťah medzi účastníkmi, keď na jednej strane vystupuje podnikateľ ako dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej vystupuje fyzická osoba ako odberateľ, je v zmysle § 2 písm. a/ a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nepochybne spotrebiteľským úverom. Zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne uvádza, na ktoré zmluvy (pokiaľ spĺňajú uvedené podmienky) sa nevzťahuje. To znamená, že vyníma zo svojej pôsobnosti určité úverové zmluvy, ktoré presne špecifikuje v § 1 ods. 2 a 3. Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinnou nie je ani jednou zo zmlúv uvedených v § 1 ods. 2 a 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch, to znamená, že je zmluvou, na ktorú sa citovaný Zákon o spotrebiteľských úveroch vzťahuje v plnom rozsahu. Úverové zmluvy sa v zmysle § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka riadia Obchodným zákonníkom. Obchodný zákonník neobsahuje žiadnu úpravu spotrebiteľských vzťahov, a preto sa na spotrebiteľské vzťahy v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka vzťahujú predpisy občianskeho práva, t.j. Občiansky zákonník ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský. Navyše, podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V § 6 ods. 3 tohto predpisu bolo zakázané vo vzťahu k spotrebiteľovi konanie v rozpore s dobrými mravmi. Predmetná zmluva obsahuje dojednanie - rozhodcovskú doložku v znení, ktoré je v rozpore s uvedeným zákonom. Z dôvodov, tak ako je uvedené vyššie, ide o dojednanie, pri ktorom sa využíva výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušuje sa zmluvná voľnosť strán. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny.
Oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a skúmať zákonnosť procesného postupu rozhodcovského súdu. Odvolací súd k tomuto dôvodu odvolania uvádza, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené všetky predpoklady pre vedenie exekúcie. Z ustanovenia Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2) vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie vrátane toho, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom. Najvyšší súd SR už v Uznesení zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd teda postupoval správne, keď po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku (ako exekučného titulu) zisťoval, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve, teda či bol rozhodcovský súd oprávnený konať vo veci sporu účastníkov zmluvy o úvere. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol, že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného
než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory však neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.
Súd nespochybňuje, že predmetom rozhodcovského konania môžu byť aj spory vzniknuté zo spotrebiteľských právnych vzťahov. Podmienkou rozhodovania takéhoto sporu rozhodcovským súdom je však to, aby sa na tom obe zmluvné strany slobodne dohodli. Táto podmienka na strane spotrebiteľa podľa názoru odvolacieho súdu splnená nebola a rozhodcovská doložka v predmetnej veci spĺňa všetky podmienky z pohľadu ust. § 53 Občianskeho zákonníka na to, aby bola súdom hodnotená ako neprijateľná podmienka, ktorá je v zmysle zákona neplatná. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Súčasne táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných podmienok vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola zapracovaná do obchodných podmienok zmluvy o úvere. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než podriadiť sa aj obchodným podmienkam zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že veriteľ (dodávateľ) už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov na rozhodcovskom súde a je pravidlom, že sporové konanie vyvoláva dodávateľ. Z účelom zabezpečenia systému účinnej ochrany spotrebiteľa je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, ak si riešenie sporov rozhodcovským súdom osobitne nevyjednal.
Pokiaľ odvolateľ namietol, že právny predchodca oprávneného bol bankou, pričom zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v ust. § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, odvolací súd poukazuje na to, že neboli splnené podmienky na to, aby sa odvolateľ mohol dôvodne na cit. ustanovenie zákona o bankách odvolávať. Zo znenia § 93b ods. 1 cit. zákona vyplýva, že banka má ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný
zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.
Tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý posúdil ako nulitný (ničotný) akt, sa nijako nedotkol vzájomných nárokov zo zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným, len zastáva názor, že na základe tohto rozhodnutia sa oprávnený nemôže úspešne domáhať plnenia voči povinnému. V danom prípade nie je možné viesť exekúciu na základe predloženého rozhodcovského rozsudku, nakoľko nebola daná právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul.
Oprávnený si v odvolacom konaní uplatnil náhradu trov konania pozostávajúcu z trov jeho právneho zastúpenia. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 142 ods. 1 O.s.p., oprávnený v konaní nebol úspešný a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.