Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/50/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, Žilina, IČO: 00 321 796, proti žalovanému: Slovak Telekom, a. s., so sídlom Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35 763 469, právne zastúpenému JUDr. Petrom Škerlíkom, advokátom, so sídlom kancelárie ul. J. Ťatliaka 2051/8, Dolný Kubín, IČO: 50 099 655, o odstránenie stavby a uloženie povinnosti podať návrh na výmaz zákonného vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -368 zo dňa 04.03.2022, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, resp. „okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť odstrániť stavbu - technologické zariadenie a príslušnú infraštruktúru rádioreleového bodu a základňovú stanicu s názvom „ZS a RR bod Žilina ZŠ Budatín“, nachádzajúcu sa v časti nebytového priestoru - kabinet matematiky o výmere 5,2 m2, miestnosť č. 17, na druhom poschodí nehnuteľnosti (stavby) - škola na ulici Slovenských dobrovoľníkov 122/7, Budatín - Žilina, súpisné číslo XXX postavenej na pozemku parcela registra „C“ č. 526 o výmere 2617 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor pre katastrálne územie F., obec A., okres A. (nehnuteľnosť ďalej označená ako „škola“) a v ostatnom priestore nachádzajúcom sa na časti strechy školy o výmere 10 m2, a to do 90 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I. napadnutého rozsudku), žalovanému uložil povinnosť podať na Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor návrh na výmaz zákonného vecného bremena zapísaného Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor v časti „C Ťarchy“ na liste vlastníctva č. XXX vedenom pre katastrálne územie F., obec A., okres A. podľa „Z 6410/2017 - 523/2017“ v prospech žalovaného ako „právo na prevádzkovanie základňovej stanice a RR bodu v Budatíne“, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II. napadnutého rozsudku) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok III. napadnutého rozsudku).

1.1 V odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že v predmetnom prípade nebolo sporným, ani v odvolacom konaní namietaným, že žalovaný je podnikom poskytujúcim elektronické komunikačné služby v zmysle zákona o elektronických komunikáciách, ktorý na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu prevádzkuje technologické zariadenie a príslušnú infraštruktúru rádioreleového bodu

a základňovú stanicu s názvom „ZS a RR bod Žilina ZŠ Budatín“ (ďalej aj „telekomunikačná stavba“). Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že v konaní nebolo sporným, že telekomunikačná stavba je súčasťou vedenia elektronickej telekomunikačnej siete, ako ani skutočnosť, že žalovaný prevádzkuje vedenie telekomunikačnej siete, ktorého súčasťou je telekomunikačná stavba, v nevyhnutnom rozsahu. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na to, že v súlade s inštrukciou Krajského súdu v Žiline v uznesení zo dňa 28.02.2019 vykonal žalobcom navrhované dokazovanie na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok spolu s formálnou podmienkou vzniku tvrdeného vecného bremena a skutkové zistenia právne posúdil. Za týmto účelom pribral do konania odborne spôsobilú osobu Ing. R. C., s miestom výkonu činnosti Úrad verejného zdravotníctva SR, ktorého úlohou bolo vyjadriť sa k odbornej otázke, či telekomunikačná stavba spĺňa v súčasnosti limity expozície obyvateľov elektromagnetickým žiarením v zmysle aktuálnych predpisov a noriem a stanovenia podmienok miesta a času vykonania potrebných meraní. Z protokolu o skúškach na č. l. 312 spisu vyplynulo, že namerané hodnoty expozície sú hlboko pod stanoveným najnižším limitom (E = 28,00 V/m), pričom najvyššia hodnota expozície bola nameraná v rozsahu (E = 2590 mV/m = 2,59 V/m). Súd prvej inštancie súčasne poukázal na stanovisko Výskumného ústavu spojov, n.o. zo dňa 17.12.2021 predloženého žalovaným na č. l. 343 spisu, v ktorom sa uvádza, že z merania vykonaného pracovníkmi Divízie skúšobníctva a metrológie dňa 16.04.2019 v blízkosti telekomunikačnej stavby vyplynulo, že namerané hodnoty intenzity elektrickej zložky elektromagnetického poľa sú oveľa nižšie ako hodnoty intenzity, voči ktorým musia byť odolné elektronické prístroje používané ľuďmi (napr. elektronické zdravotnícke implantáty musia byť odolné voči intenzite elektrickej zložky elektromagnetického poľa s hodnotou viac ako 10 V/m). V uvedenom bolo súčasne konštatované, že existujúca úroveň intenzity elektrickej zložky elektromagnetického poľa neovplyvní činnosť elektronických zariadení používaných obyvateľmi v okolí predmetnej základnej školy, pokiaľ tieto vyhovujú príslušným európskym smerniciam, ktoré sa na nich vzťahujú. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že pri strete verejného záujmu na poskytovaní telekomunikačných služieb (vrátane univerzálnej služby) širokej verejnosti a verejného záujmu na ochrane zdravia neurčeného počtu osôb, ktoré navštevujú základnú školu, ako aj osôb bezprostredne sa pohybujúcich v okolí školy a osôb žijúcich v rodinných domov nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti školy nemožno skonštatovať negatívny dopad telekomunikačnej stavby, resp. negatívny dopad pôsobenia elektromagnetického poľa vytvoreného v dôsledku umiestnenia predmetnej stavby na zdravie uvedených osôb. Súčasne konštatoval, že pokiaľ žalobca zotrvával na svojich tvrdeniach, že telekomunikačná stavba má negatívny dopad na zdravie uvedených osôb, tak tieto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu učinenému vo vyjadrení zo dňa 12.10.2021 (t.j. že vyjadrenie Úradu verejného zdravotníctva neobsahuje informáciu o tom, či uvedené merania boli hodnotené ako hodnoty pre krátkodobú alebo dlhodobú expozíciu, čo má byť podľa jeho vyjadrenia rozhodujúcim faktorom pre určenie vplyvu škodlivosti na zdravie osôb nepretržite sa nachádzajúcich v priestoroch dosahu predmetného elektromagnetického žiarenia) súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie bolo učinené bez odkazu na akékoľvek relevantné odborné stanovisko a súčasne žalobca nežiadal vykonať dokazovanie vo vzťahu ku krátkodobej a dlhodobej expozícii obyvateľstva. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že verejný záujem na poskytovaní verejných elektronických komunikačných služieb podľa jeho definície v ustanovení , ako aj v ustanovení účinného ku dňu vyhlásenia a vyhotovenia rozsudku v súdenom prípade nemá negatívny dopad na zdravie osôb navštevujúcich školu, ako ani osôb bývajúcich a nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti školy, keď škodlivé účinky zariadenia na zdravie týchto osôb neboli v konaní preukázané. Na základe uvedeného dospel k záveru, že podmienka verejného záujmu prevádzkovania verejnej siete bola v predmetnom prípade splnená.

1.2. V intenciách záveru Krajského súdu v Žiline uvedeného v uznesení, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie preskúmal splnenie formálnej podmienky pre vznik vecného bremena, ktorou je upovedomenie vlastníka alebo užívateľa nehnuteľnosti o začatí výkonu práva 15 dní vopred. Dospel k záveru, že uvedená formálna podmienka pre vznik zákonného vecného bremena ako titulu na prevádzkovanie telekomunikačnej splnená nebola, nakoľko nebolo preukázané, že by sa predmetné podanie dostalo do dispozície základnej školy ako správcu predmetnej stavby (školy), na ktorej je umiestená predmetná základňová stanica, prípadne že by upovedomenie o začatí výkonu práva vyplývajúceho z vecného bremena sa dostalo do dispozície žalobcu ako vlastníka predmetnej nehnuteľnosti.

1.3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalovaného prednesenou v jeho záverečnej reči na pojednávaní dňa 08.02.2022, podľa ktorej zákonné vecné bremeno v predmetnom prípade vzniklo ešte v roku 2013, poukazujúc na to, že žalovaný užíval od 01.01.2012 do 31.10.2017 predmetné nehnuteľnosti na základe nájomnej zmluvy, nie na základe zákonného vecného bremena, pričom prevádzka základňovej stanice počas trvania nájomnej zmluvy sa s hypotézou zákonných ustanovení vo verejnom záujme zriaďovať a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné vedenie po predchádzajúcom upovedomení vlastníkov alebo užívateľov dotknutých nehnuteľností celkom vylučuje. Dospel k záveru, že výklad žalovaného favorizujúci vznik vecného bremena už v čase trvania nájomnej zmluvy a napriek preukázateľnej absencii predchádzajúceho upovedomenia o výkone práva v zmysle zákona o elektronických komunikáciách vedie až k potlačeniu pôvodného zmluvného základu vzťahu medzi stranami sporu natoľko, že miera možnosti chovania žalovaného ako oprávneného subjektu je v zjavnom nepomere k v zákone o elektronických komunikáciách stanovenej miere nutnosti chovania žalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti a povinného subjektu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že podmienkou vzniku takého verejnoprávneho oprávnenia je povinnosť žalovaného upovedomiť vopred vlastníka nehnuteľnosti o zriadení alebo prevádzkovaní telekomunikačných zariadení na cudzej nehnuteľnosti, čo v spore nebolo preukázané. V tejto súvislosti poukázal na názor vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Žiline v prejednávanej veci, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.08.2018, sp. zn. , podľa ktorých je upovedomenie vlastníka, resp. užívateľa dotknutej nehnuteľnosti osobitným formálnym predpokladom pre vznik vecného bremena v zmysle zákona o elektronických komunikáciách. Dospel k záveru, že dôvodom, prečo je potrebné rozlišovať titul prevádzkovania základňovej stanice na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu (teda či ide o užívanie na základe dohody strán prejavenej napr. v zmluve o nájme alebo ide o nútené obmedzenie vlastníka z titulu zákonného vecného bremena) je taktiež právna istota povinného, ako aj oprávneného subjektu. V tejto súvislosti ako príklad súd prvej inštancie uviedol ustanovenie účinného do 31.01.2022, podľa ktorého začiatok plynutia lehoty na uplatnenie práva na jednorazovú náhradu zo strany vlastníka alebo užívateľa nehnuteľnosti bol naviazaný na vznik núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno ustáliť, že užívanie nehnuteľnosti bolo nútene obmedzené, pokiaľ bola nehnuteľnosť užívaná na základe nájomnej zmluvy a nie na základe zákonného vecného bremena, ktoré predpokladá možnosť obmedziť vlastníka predmetnej nehnuteľnosti nútene. Súd prvej inštancie ustálil, že vznik vecného bremena časovo nepredchádza povinnosť upovedomiť vlastníka o začatí výkonu, čo vyplýva zo samotného textu zákona, ktorý stanovuje pred začatím výkonu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu upovedomiť vlastníka alebo užívateľa dotknutej nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred a podľa názoru súdu prvej inštancie bolo uvedené upovedomenie jedným z predpokladov pre vznik zákonného vecného bremena.

1.4. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcu podľa ako žalobe na ochranu vlastníctva vyhovel, keď dospel k záveru, že žalovaný ku dňu vyhlásenia rozsudku užíva časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu bez právneho titulu. V zmysle (ďalej aj „“) určil žalovanému dlhšiu lehotu na splnenie tejto povinnosti (lehotu v trvaní 90 dní od právoplatnosti rozsudku), a to z dôvodu potreby zabezpečenia náhradného umiestnenia základňovej stanice tak, aby nebolo ohrozené poskytovanie telekomunikačných služieb verejnosti zo strany žalovaného.

1.5. Súd prvej inštancie súčasne vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť podať na Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor návrh na výmaz ťarchy, a to zákonného vecného bremena, nakoľko dospel k záveru, že predmetné vecné bremeno nevzniklo a z hľadiska právnej istoty a v zákone o katastri nehnuteľnosti ustanoveného predpokladu o hodnovernosti údajov katastrálneho operátu dospel k záveru, že je dôvodné žiadať výmaz z predmetného zápisu z katastra nehnuteľností.

1.6. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov prvoinštančného, ako aj druhoinštančného konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný riadne a včas odvolanie z dôvodov prezumovaných a . Žalovaný mal za to, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď nesprávne vyhodnotil, že žalobca, a ani základná škola ako správca majetku žalobcu, neboli preukázateľne informovaní vopred o začatí výkonu práva podľa ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách. V nadväznosti na uvedený

záver poukázal na to, že súd prvej inštancie tento argument vzhliadol bez toho, aby sa ho po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie bol žalobca v konaní akokoľvek domáhal. Žalovaný je presvedčený, že tak neurobil v priebehu konania ani v záverečnej reči preto, lebo v tej istej zápisnici z pojednávania zo dňa 01.06.2018 na predmetnú námietku právnej zástupkyne žalobcu reagoval právny zástupca žalovaného, keď na otázku súdu, či právna zástupkyňa žalobcu namieta predloženú listinu (nachádzajúcu sa na č.l. 46 spisu) táto uviedla, že nie a z predložených listín je zrejmé, že žalobca aj užívateľ upovedomení boli. Žalovaný považuje za podstatné, že žalobca vedel, že žalovaný užíva priestory po ukončení nájomného vzťahu z titulu zákonného vecného bremena a samotná skutočnosť, či bol upovedomený nejakým „extra“ upovedomením ešte v roku 2012, kedy podľa žalovaného zákonné vecné bremeno k priestorom vzniklo, nie je pre rozhodnutie vo veci podstatné. Ak mal súd prvej inštancie pochybnosť o správnosti údajov v predložených listinách, či samotnej vedomosti žalobcu alebo užívateľa nehnuteľnosti, na ktorej sa nachádzajú priestory, mal povinnosť predvolať a vypočuť osoby, ktoré sa zúčastnili výkonu štátneho stavebného dohľadu na základňovej stanici a sú uvedené na zázname z výkonu, ktorý aj podpísali - za žalobcu p. JUDr. J. S., za užívateľa budovy, v ktorej sa nachádzajú priestory p. Ing. Y. M. - riaditeľka ZŠ, a tiež poslankyňa mestského zastupiteľstva p. Mgr. X. M.. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nestotožnil s tým, že zákonné vecné bremeno k priestorom vzniklo v roku 2013, potom je podľa názoru žalovaného faktom, že o tom, že priestory bude žalovaný užívať z titulu zákonného vecného bremena sa (žalobca) už preukázateľne dozvedel neskôr, čo (ak by aj bol správny názor súdu prvej inštancie na výklad § 66 Zákona o elektronických komunikáciách) považuje žalovaný za podstatné. Preto, aj keby sa žalobca o tejto skutočnosti dozvedel neskôr, a teda keby aj názor súdu, že zákonné vecné bremeno podľa Zákona o elektronických komunikáciách môže vzniknúť len po 15 dňoch od upovedomenia vlastníka, bol správny, aj tak by bolo nesporné, že vzniklo, a najmä že v čase rozhodovania súdu existovalo.

2.1. Žalovaný súčasne mal za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na až 3 Zákona o elektronických komunikáciách (t. j. o elektronických komunikáciách), ako aj na v súčasnosti platného a účinného , podľa ktorého „Oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Na počítanie lehôt na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu, ktoré začali plynúť podľa doterajších predpisov, sa použijú doterajšie predpisy.“ Z uvedeného vyvodil, že v danom prípade je potrebné posudzovať vznik zákonného vecného bremena k priestorom podľa Zákona o elektronických komunikáciách platného a účinného do 31.01.2022. Žalovaný pripustil, že na okamih vzniku zákonných vecných bremien v oblasti elektronických komunikačných sietí podľa zákonov, ktoré upravovali a upravujú ich vznik, a to či už , , , resp. , nepanujú rovnaké názory, avšak faktom je, že splnenie notifikačnej povinnosti nikdy nebolo v právnej úprave koncipované ako podmienka pre vznik zákonného vecného bremena a rovnako nikdy žiaden zákon jej splnenie nijako nesankcionoval. Už vôbec nie tým, že by vecné bremeno v prípade neupovedomenia vlastníka nehnuteľnosti nevzniklo. V tomto zmysle poukázal na to, že zo o elektronických komunikáciách účinného do 31.01.2022 a taktiež z predchádzajúcej úpravy zákonov o elektronických komunikáciách, ako aj súdnej praxe, zákonné vecné bremeno vzniká buď a) keď sa vlastník nehnuteľnosti dozvedel, že podnik skúma možnosti zhotovenia nejakej súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete na jeho nehnuteľnosti, b) 16. deň po „oficiálnom“, formalizovanom, upovedomení vlastníka alebo užívateľa podľa , že bude vykonávať práva podľa uvedeného zákona, c) najneskôr začatím užívania časti nehnuteľnosti na účely prevádzkovania súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete, o čom vlastník alebo užívateľ preukázateľne vedel. V nadväznosti na uvedené upriamil pozornosť na to, že v prejednávanom prípade bola základňová stanica zhotovená so súhlasom žalobcu a najmä užívateľa nehnuteľnosti základnej školy, pričom súčasne bola neprehliadnuteľná na streche budovy, či už v čase jej zhotovovania alebo prevádzkovania a navyše, na priestory bola uzatvorená nájomná zmluva, a teda tieto boli užívané z titulu nájomného vzťahu, čo je nesporné už z podanej žaloby. Podľa názoru žalovaného vecné bremeno vzniklo aj napriek uzatvoreniu nájomnej zmluvy na priestory, v ktorých je prevádzkovaná základňová stanica, čo potvrdzuje aj právna prax, pričom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -471 zo dňa 18.02.2020, ako aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 16.03.2021, ktorý vo vzťahu k o telekomunikáciách vyslovil právny záver, že k vzniku zákonného vecného bremena nie je potrebné splniť notifikačnú povinnosť, najmä ak o zhotovení a prevádzkovaní vlastník, či užívateľ vedel už pred zhotovením súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete. Žalovaný má za to, že povinnosť o začatí výkonu práva

upovedomiť vlastníka alebo užívateľa nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred nie je hmotnoprávnou podmienkou vzniku zákonného vecného bremena, keď osobitne to platí v prípadoch, kedy vlastník nehnuteľnosti a jej užívateľ o príprave zhotovenia súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete vedel. V tejto súvislosti poukázal na to, že zákon o elektronických komunikáciách nevyžaduje ani konkrétnu formu a ani spôsob vykonania upovedomenia, a preto ho možno vykonať ústne, listom, e- mailom, ale aj samotným zhotovením stavby. Na základe uvedeného mal za to, že ak aj v čase, kedy začal užívať predmetné priestory z titulu nájomného vzťahu, nevykonal formalizované upovedomenie žalobcu ani užívateľa nehnuteľnosti podľa § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách, tak v konaní nebolo spochybnené, že žalobcu o tom, že priestory bude užívať z titulu zákonného vecného bremena, upovedomil neskôr. Z uvedeného vyvodil, že žalobca bol upovedomený aj formálne, a teda ak by aj upovedomenie bolo nutnou podmienkou vzniku zákonného vecného bremena, ako sa domnieva súd prvej inštancie, tak by k priestorom nesporne bolo vzniklo zákonné vecné bremeno, ibaže neskôr, ako tvrdí. Pre posúdenie veci považuje žalovaný rozhodné to, že v čase, kedy vo veci rozhodoval súd prvej inštancie, zákonné vecné bremeno k priestorom na prevádzkovanie základňovej stanice existovalo, a preto považuje uloženie povinnosti odstránenia predmetnej základňovej stanice z nehnuteľnosti za rozporné so zákonom.

2.2. Súčasne žalovaný má za to, že súd prvej inštancie posudzoval a aplikoval ust. § 66 Zákona o elektronických komunikáciách formalisticky, účelovo, arbitrárne, pričom poskytol ochranu subjektu, ktorý sa domáha odstránenia základňovej stanice z jediného dôvodu, a to z obavy o zdravie ľudí zdržiavajúcich sa v okolí základňovej stanice, ktorá obava (ako zistil a uviedol súd prvej inštancie aj v rozsudku) vôbec nie je opodstatnená. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v konaní nasledujúcom po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom neskúmal a nevyžiadal si vyjadrenie žalobcu o tom, či bol alebo nebol niekedy upovedomený o tom, že žalovaný bude užívať priestory z titulu zákonného vecného bremena a toto hodnotil len na základe jediného vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu uvedeného ešte v zápisnici zo dňa 01.06.2018, ktorá uviedla „Pokiaľ ide o samotné zákonné vecné bremeno, máme za to a nemáme informáciu o tom, že by žalovaný nejakým spôsobom naplnil ust. § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách, kde je uvedené, že o začatí výkonu práva v zmysle ods. 1 § 66 je povinný upovedomiť podnik vlastníka alebo užívateľa dotknutých nehnuteľností najmenej 15 dní vopred. Čo sa týka zápisu vecného bremena nemám k dispozícii informáciu, že by teda preukázateľne informoval žalovaný žalobcu, prípadne základnú školu, aj keď teda žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, zriaďovateľom školy, o výkone uvedeného práva“. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa nielen nevysporiadal s bezprostrednou reakciou právneho zástupcu žalovaného na predmetný prednes právnej zástupkyne, ktorá vtedy „nemala informáciu“, no nevyžiadal si ani vyjadrenie k listinám a tvrdeniam preukazujúcim, že tak žalobca, ako aj užívateľ nehnuteľnosti, hoc neskôr, ale boli upovedomení podľa § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách aj formálnym spôsobom. Takto podľa názoru žalovaného spolu s použitím nesprávneho výkladu § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách bola žalobcovi fakticky poskytnutá nedôvodne zvýšená ochrana a takýto postup považuje žalovaný za rozporný so zásadou „rovnosti zbraní.“

2.3. Žalovaný súčasne má za to, že súdom uloženú povinnosť odstrániť základňovú stanicu v lehote 90 dní je technicky možné splniť, avšak jej odstránením by nastal protiprávny stav, lebo žalovaný by po jej odstránení nemohol plniť povinnosti stanovené mu právnym poriadkom SR a licenciou.

2.4. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu súhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie, pričom tento považoval za zákonný a správny. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že žalobca ani základná škola ako správca majetku žalobcu neboli preukázateľne informovaní vopred o začatí výkonu práva podľa ust. § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách, pričom toto svoje tvrdenie odôvodnil tým, že súd tento argument vzhliadol iba zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.06.2018 bez toho, aby sa ho po zrušení prvostupňového rozsudku bol žalobca v konaní domáhal, žalobca uviedol, že uvedenú argumentáciu považuje za svojvoľné vykladanie si tak odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, ako aj úkonov žalobcu, ktoré boli v konaní vykonané, a to za účelom potvrdenia argumentácie v odvolaní. Poukázal na to, že žalovaný na pojednávaní dňa 01.06.2018 počas svojho prednesu predložil listinu Záznam z výkonu štátneho

stavebného dohľadu zo dňa 30.11.2017 a rovnako Oznámenie zo dňa 06.11.2017, pričom však na otázku súdu, aby ozrejmil, ktorá časť záznamu je z hľadiska relevancie jeho argumentácie podstatná, odpovedal iba „Ja som uvedený záznam predložil len za tým účelom, že v tomto sa nekonštatuje, že by predmetná základňová stanica bola či už v rozpore so stavebnými predpismi alebo prípadne inými predpismi“. Žalobca má za to, že uvedené listiny žalovaný, ako to vyplýva z predmetnej zápisnice o pojednávaní, nepredložil za účelom akéhokoľvek preukázania oznámenia vzniku zákonného vecného bremena podľa o elektronických komunikáciách. Poukázal na to, že jeho zástupkyňa na uvedenom pojednávaní nenamietala predmetné listiny čo do pravosti a obsahu, nakoľko ich samozrejme zo svojej pozície do tohto smeru ani nemohla skúmať a namietať. Uvedené však nepotvrdzuje skutočnosť, že by týmto vyjadrením potvrdzovala splnenie si oznamovacej povinnosti žalovaného podľa Zákona o elektronických komunikáciách, tak ako sa to snaží, bez akéhokoľvek podporného tvrdenia alebo dôkazu, predostrieť vo svojom odvolaní žalovaný. Žalobca má za to, že práve on prostredníctvom svojej zástupkyne na pojednávaní zo dňa 01.06.2018 jasne ozrejmil súdu, že nemá informáciu o tom, že by žalobca nejakým spôsobom naplnil ust. Zákona o elektronických komunikáciách, a teda že by žalovaný o začatí výkonu predmetného práva upovedomil vlastníka alebo užívateľa dotknutých nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred. Za naplnenie tejto povinnosti žalovaného nie je možné podľa názoru žalobcu považovať ani záznam z výkonu štátneho stavebného dohľadu zo dňa 30.11.2017, nakoľko tento dokument neobsahuje upovedomenie žalobcu, resp. správcu nehnuteľnosti o tom, že žalovaný pristúpi k výkonu práva vo verejnom záujme, ktoré sú podľa Zákona o elektronických komunikáciách (dnes Zákona o elektronických komunikáciách) vecným bremenom, v konkrétnom čase, a to napriek skutočnosti, že nájomná zmluva, na základe ktorej žalovaný umiestnil predmetnú stavbu, bola ukončená dňa 31.10.2017, teda mesiac predtým. Žalovaný opätovne poukázal na to, že rovnako nie je možné za naplnenie predmetnej povinnosti žalovaného ako oprávneného z vecného bremena, považovať ani dokument Oznámenie zo dňa 06.11.2017, ktoré taktiež neobsahuje konkrétne upovedomenie o začatí výkonu práva podľa Zákona o elektronických komunikáciách, pričom riadne doručenie tohto dokumentu správcovi nehnuteľnosti (ZŠ Slovenských dobrovoľníkov, Žilina - Budatín) alebo žalobcovi žalovaný v konaní riadne nepreukázal. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že všetky tieto skutočnosti boli známe už v konaní pred druhostupňovým súdom, na základe čoho odvolací súd vydal uznesenie zo dňa 28.02.2019, sp. zn. , v ktorom sa uvedenými otázkami zaoberal, pričom dospel k záveru, že žalovaný doposiaľ (ku dňu vyhlásenia uvedeného uznesenia) povinnosť upovedomenia preukázateľne nesplnil. V tejto súvislosti poukázal na záver súdu prvej inštancie, ktorý sa po vrátení veci na pokyn odvolacieho súdu zaoberal aj touto otázkou, ktorú správne vyhodnotil na str. 17 napadnutého rozsudku, keď dospel k záveru, že žalobca ako ani základná škola ako správca majetku žalobcu neboli preukázateľne informovaní vopred o začatí výkonu práva podľa ustanovenia Zákona o elektronických komunikáciách. Žalobca sa nestotožnil s názorom žalovaného spočívajúcom v tom, že za podstatné považoval to, že žalobca vedel, že žalovaný užíva priestory po skončení nájmu z titulu zákonného vecného bremena, a to či bol upovedomený nejakým extra upovedomením ešte v roku 2012, nepovažuje pre rozhodnutie vo veci za podstatné. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že v roku 2012 bolo platné a účinné ust. Zákona o elektronických komunikáciách, a teda aj v tom čase bola pre vznik predmetného zákonného vecného bremena vyžadovaná povinnosť podniku o začatí výkonu práva upovedomiť vlastníka alebo užívateľa dotknutej nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred, čo však žalovaný neurobil ani v roku 2012, ani ku dňu vyjadrenia k odvolaniu, a preto mu uvedené právo nikdy nevzniklo. Žalovaný má za to, že ani zápis zákonného vecného bremena do katastra nehnuteľností, ktorý žalovaný učinil v roku 2017 nie je možné považovať za oznámenie v zmysle Zákona o elektronických komunikáciách, a to z dôvodu, že v zmysle Katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, sa zapisujú do katastra záznamom, pričom v zmysle Katastrálneho zákona je k návrhu na záznam potrebné pripojiť verejnú listinu alebo inú listinu, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti a aj z vykonávacej Vyhlášky č. ku Katastrálnemu zákonu vyplýva, že spôsobilým na zápis záznamom pri právach k cudzím veciam je už samotný návrh. Pokiaľ si teda oprávnený z vecného bremena požiada o zápis vecného bremena prináležiaceho osobe, vtedy musí doložiť podľa vykonávacej Vyhlášky č. ku Katastrálnemu zákonu, aj doklad viažuci sa k vzniku tohto práva, pričom tento doklad nie je povinný doložiť pri zápise vecného bremena k veci vzniknutého zo zákona a kataster nie je zo zákona povinný skúmať hmotnoprávne ani formálne otázky vzniku zákonného vecného bremena. Žalobca má za to, že zákonné vecné bremeno nikdy v tomto prípade nevzniklo, nakoľko neboli dodržané zákonom stanovené podmienky, ktoré zákon expressis verbis stanovuje a žalobca ukončením nájomného vzťahu stratil akékoľvek oprávnenie užívať nehnuteľnosť, ktorá bola jej predmetom. Žalobca má za to, že súd

v napádanom rozhodnutí dospel k správnemu skutkovému zisteniu a rozhodnutiu aj preto, že je nutné rozlišovať nútené obmedzenie vlastníckeho práva z titulu zákonného vecného bremena a dobrovoľné obmedzenie na základe dohody upravenej napr. v nájomnej zmluve, a to s poukazom na SR a .

3.1. Žalobca súčasne poukázal na to, že ak má žalovaný za to, že ním uvedené osoby by vedeli v konaní preukázať, resp. potvrdiť ním tvrdené nepodložené skutočnosti, mal možnosť tieto osoby navrhnúť ako dôkazný prostriedok a súd by tieto osoby predvolal ako svedkov, čo však ani po vrátení veci na prvostupňový súd, neurobil. Nie je pravdou, že by súd prvej inštancie poskytol žalobcovi nejakú zvýšenú právnu ochranu, čím by porušil zásadu rovnosti strán alebo by porušil právo žalovaného na spravodlivé súdne konania, nakoľko podľa názoru žalobcu to bol práve žalovaný, ktorý napriek upozorneniu zo strany tak odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu, na pojednávaní po vrátení veci nijakým spôsobom (listina, návrh na výsluch svedkov) nepreukázal splnenie si formálnej povinnosti vzniku predmetného zákonného vecného bremena. Práve svojvoľné vykonanie výsluchu svedkov bez návrhu procesnej strany by bolo v rozpore so zásadou kontradiktórnosti civilného sporového konania.

3.2. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie rozhodol na základe riadne zisteného skutkového stavu a nie na základe domnienok, ako mylne uvádza žalovaný, nakoľko bolo v konaní preukázané, že zákonné vecné bremeno v zmysle Zákona o elektronických komunikáciách nevzniklo, a to z dôvodu nesplnenia si zákonom stanovenej povinnosti zo strany žalovaného ako oprávneného. Pokiaľ žalovaný svoje odvolanie opiera aj o ust. , tvrdiac, že ak žalobca skutkové tvrdenie žalovaného (o tom, že žalovaný ho upovedomil po ukončení nájomného vzťahu k dotknutým priestorom, že tieto bude užívať z titulu zákonného vecného bremena) nepoprel, tak súd mal predmetnú fikciu rešpektovať, má žalobca za to, že sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Uvedenú argumentáciu žalovaného vo vzťahu k aplikácii tak považuje za nesprávnu.

3.3 Pokiaľ žalovaný svoje odvolanie opiera o tvrdenie, že odstránenie základňovej stanice v lehote 90 dní možné je, no spôsobilo by protiprávny stav, lebo by si po odstránení nemohol plniť povinnosti stanovené právnym poriadkom SR a licenciou, tak uvedená argumentácia je pre toto konanie irelevantná, nakoľko právny poriadok SR ani neustanovuje umiestnenie predmetnej základňovej stanice práve do priestorov vo vlastníctve žalobcu a sám žalovaný sa vyjadril, že jej premiestnenie je technicky možné, len je samozrejme podmienené splnením zákonných povinností pre možnosť obmedzenia vlastníckeho práva iných osôb za účelom verejného záujmu. V nadväznosti na uvedené žalobca poukázal na to, že žalovaný užíva časť nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu bez právneho titulu už takmer 4 a pol roka, čo je podľa jeho názoru dostatočne dlhá doba na to, aby žalovaný vykonal všetky potrebné úkony smerujúce k nájdeniu vhodného miesta pre umiestnenie predmetného verejnoprospešného zariadenia aj s ohľadom na oprávnenú obavu verejnosti.

3.4. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu.

4. Žalovaný v odvolacej replike poukázal na to, že žalobca ani vo vyjadrení k odvolaniu nespochybnil, že on ani základná škola ako užívateľ nehnuteľnosti o základňovej stanici prevádzkovanej v daných priestoroch vedeli. Skutočnosť, že vraj neboli informovaní nemá podľa názoru žalovaného žiadny vplyv na vznik a existenciu zákonného vecného bremena k priestorom. Za podstatné považuje žalovaný to, že o užívaní priestorov z titulu zákonného vecného bremena žalobca, ako aj základná škola v čase vydania druhého rozsudku okresného súdu (ktorým súd zaviazal žalovaného odstrániť základňovú stanicu) vedeli, keď nespochybniteľným dôkazom o tom, že žalobca o zákonnom vecnom bremene k dotknutým priestorom vedel, je okrem iného aj samotná žaloba, ku ktorej pripojil ako prílohu aj čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXX, na ktorom je v časti C zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného už riadne zapísané.

4.1. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca vo vyjadrení k odvolaniu neuviedol nič, čo by nasvedčovalo, že rozhodnutia, na ktoré žalovaný poukázal vo svojom odvolaní (ods. 20) a z ktorých vyplýva, že splnenie notifikačnej povinnosti nie je hmotnoprávnou podmienkou pre vznik zákonného vecného podľa Zákona o elektronických komunikáciách, nie sú zákonné. Pokiaľ ide o vznik zákonného

vecného bremena k dotknutým priestorom, podľa žalovaného zákonné vecné bremeno vzniklo ešte pred vznikom vzťahu nájomného, v čase kedy žalovaný zistil, že priestory sú optimálnym miestom pre zhotovenie základňovej stanice ako ďalšej súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete žalovaného, pretože zhotovením základňovej stanice na nich sa dosiahne požadované pokrytie časti Žiliny a jej okolia relevantnými signálmi umožňujúcimi telefonovať a prenášať dáta, čo bol dôvod, že toto oznámil aj užívateľovi a žalobcovi ako vlastníkovi budovy, v ktorej sa priestory nachádzajú, a začal s ním rokovať o nájomnej zmluve. V tejto súvislosti poukázal na to, že vznik zákonného vecného bremena a začatie jeho využívania nemusia byť časovo totožné. To, že žalovaný sa so žalobcom dohodli na úprave užívacieho vzťahu k dotknutým priestorom nájomnou zmluvou, bolo prejavom akceptácie vôle žalobcu žalovaným, pričom právny poriadok tomu nebránil ani vtedy a ani dnes. To, že sa príslušná nehnuteľnosť užíva na účely prevádzkovania súčasti verejnej elektronickej komunikačnej siete z titulu nájomného vzťahu podľa názoru žalovaného neznamená, že k nej neexistuje aj zákonné vecné bremeno, pričom toto existuje, no počas užívania nehnuteľnosti z titulu nájmu spočíva, nevyužíva sa, lebo vlastník sa s oprávneným zo zákonného vecného bremena dohodli inak. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k odvolaniu spochybňuje okrem vzniku zákonného vecného bremena aj vykonanie jeho záznamu na liste vlastníctva, žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 04.06.2019, ktorý podľa názoru žalovaného potvrdzuje správnosť záznamu zákonného vecného bremena k priestorom na liste vlastníctva, ale tiež nasvedčuje správnosti argumentácie žalovaného, týkajúcej sa vzniku zákonného vecného bremena k dotknutým priestorom.

4.2. Žalovaný súčasne poukázal na to, že v čase keď žalobca podával žalobu i odvolanie proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie vo veci, zákonné vecné bremeno k priestorom nespochybňoval, ale odstránenia základňovej stanice z dotknutých priestorov sa domáhal iba na základe tvrdenia, že základňová stanica produkuje elektromagnetické žiarenie, ktoré môže poškodzovať zdravie detí, ktoré chodia do školy, na ktorej je umiestnená základňová stanica, a tiež obyvateľov bývajúcich a zdržiavajúcich sa v blízkom okolí základňovej stanice. Následne boli z tohto dôvodu vykonané príslušné merania a závery posudku jasne preukázali, že žalobca sa mýli. Napriek tomu žalobca dnes, aj napriek tomu, že existenciu zákonného vecného bremena k priestorom predtým nijako nespochybňoval, toto spochybňuje a uvádza ako jediný dôvod, ktorý by mal preukázať správnosť v poradí druhého rozsudku okresného súdu. Vo zvyšnej časti žalovaný zotrval na svojich predchádzajúcich námietkach uvedených v odvolaní.

5. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, ako aj na svojej argumentácii uvedenej v predmetnom vyjadrení, pričom opätovne poukázal na to, že žalovaný nepreukázal splnenie stanovenej formálnej podmienky prostredníctvom akejkoľvek formy riadneho doručenia upovedomenia žalobcu, resp. správcu v Základnej škole Budatín, a to napriek tomu, že bol na to opätovne zo strany odvolacieho, ako aj prvostupňového súdu upozornený. Má za to, že zápis ťarchy na LV č. XXX. v k. ú. F. nie je možné považovať za splnenie predmetnej formálnej podmienky, vzhľadom na evidenčný charakter zápisu. Žalobca zopakoval, že je nutné rozlišovať medzi núteným obmedzením vlastníckeho práva z titulu zákonného vecného bremena a dobrovoľného obmedzenia na základe dohody z titulu nájomnej zmluvy. Preto, ak je možné dosiahnuť účel verejného záujmu inak ako núteným obmedzením vlastníckeho práva, má tento úkon (napr. nájomná zmluva) prednosť pred obmedzením na základe zákona. Má za to, že predmetné zákonné vecné bremeno nemohlo vzniknúť ešte pred uzatvorením nájomnej zmluvy, nakoľko ani v tom čase nebola splnená vyššie uvádzaná formálna podmienka vzniku predmetného zákonného vecného bremena. Zákonné vecné bremeno podľa neho nikdy nevzniklo a nemohlo ani spočívať, ako nesprávne uvádza žalovaný. Pokiaľ sa žalovaný odvolával na rozsudok NS SR sp. zn. , toto odvolanie nie je relevantné, nakoľko toto rozhodnutie hovorí o tom, že zákonné vecné bremená (všeobecne) vznikajú pri splnení povinností uvedených v špeciálnom predpise a nie vykonaním záznamu v katastri nehnuteľností, ktorý má iba evidenčný charakter. Má za to, že samotný zápis zákonného vecného bremena nemohlo a ani nemôže byť považovaný za splnenie formálnej podmienky vzniku predmetného vecné bremena, nakoľko kataster nie je zo zákona povinný skúmať hmotnoprávne ani formálne otázky vzniku zákonného vecného bremena a zápis vykonáva iba na základe návrhu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobcove tvrdenia o neexistencií vzniku zákonného bremena sú účelové, nakoľko predmetné nenamietal v podanej žalobe, tak žalobca má za to, že on sa v žalobe domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva, nakoľko po ukončení nájomnej zmluvy, užíval žalovaný nehnuteľnosť v jeho vlastníctve bez právneho titulu, a teda, ak žalovaný následne tvrdil, že predmetnú nehnuteľnosť užíva z titulu zákonného vecného bremena, musel súd toto tvrdenie overiť, aby dospel k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu, čo aj urobil a zistil, že sa predmetné nepotvrdilo

a žalovaný naozaj užíva nehnuteľnosť žalobcu bez právneho titulu. Žalobcovi preto nie je zrejmé, čo je na uvedenom postupe účelové a hlavne, aký má toto jeho tvrdenie význam pre posúdenie otázky, či má žalovaný právny titul v podobe zákonného vecného bremena k užívaniu nehnuteľnosti žalobcu alebo nemá. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nebolo preukázané zásadné tvrdenie žalobcu o vyvrátení existencie zákonného vecného bremena spočívajúceho v práve na prevádzkovanie základňovej stanice, pretože o užívaní vedel, tak uvedené nie je v súlade so skutočnosťou, nakoľko neexistencia vzniku predmetného zákonného vecného bremena je zrejmá z vykonaného dokazovania, kedy žalovaný splnenie formálnej podmienky jeho vzniku nepreukázal. Žalobca má za to, že podaním žaloby nezneužíva účelovo svoje vlastnícke právo, ktoré je chránené aj SR a domáha sa iba navrátenia zákonného stavu veci, pričom je to práve žalovaný, ktorý si nesplnil svoje zákonné povinnosti a užíva nezákonne nehnuteľnosť žalovaného, napriek tomu, že sám uviedol že je technicky možné základňovú stanicu premiestniť. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

6. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a na základe podaného odvolania žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) podľa postupom v zmysle rozsudok okresného súdu v meritórnom výroku I. ako aj súvisiacom výroku II. o trovách konania zmenil tak, že žalobu voči žalovanému v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovaným napadnutý z dôvodu prezumovaného , t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu prezumovaného , t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný súčasne namietal arbitrárnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu prvej inštancie, ktorý považoval za rozporný s princípom „rovnosti zbraní“, čo odvolací súd z hľadiska obsahu posúdil ako odvolací dôvod prezumovaný .

8. Žalovaný primárne v odvolaní proti napadnutému rozsudku namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že žalobca ani základná škola ako správca majetku žalobcu neboli preukázateľne informovaní vopred o začatí výkonu práva podľa ust. § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bode 37. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobca ani základná škola ako správca majetku žalobcu neboli preukázateľne informovaní vopred o začatí výkonu práva podľa ust. § 66 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách, keď (tak, ako to vyplýva z bodu 22. odôvodnenia /zrušujúceho/ uznesenia odvolacieho súdu č. k. -206 zo dňa 28.02.2019) žalovaný, ktorého v spore zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal, že list datovaný dňom 06.11.2017, ktorým upovedomuje vlastníka dotknutej nehnuteľnosti, t. j. žalobcu o začatí výkonu práva užívať jeho nehnuteľnosti z titulu zákonného vecného bremena, sa skutočne aj dostal (pred výkonom tohto práva) do dispozičnej sféry žalobcu. Taktiež v zhode so skutkovými závermi súdu prvej inštancie mal odvolací súd za ustálené, že dňa 29.10.2012 uzavreli Základná škola Slovenských dobrovoľníkov 122/7, so sídlom Slovenských dobrovoľníkov 122/7, 010 03 Žilina, IČO: 37 812 980 (ďalej aj „základná škola“) na strane prenajímateľa a žalovaný na strane nájomcu nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol prenájom priestorov nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti na ulici Slovenských dobrovoľníkov č. 122/7 v Budatíne - Žilina, a to konkrétne nebytový priestor - kabinet matematiky, miestnosť č. 17, nachádzajúci sa na druhom poschodí nehnuteľnosti o celkovej výmere 5,2 m2; b/ ostatný priestor nachádzajúci sa na streche nehnuteľnosti o celkovej výmere 10 m2, bližšie zakreslený na nákrese, ktorý tvorí prílohu č. 1 nájomnej zmluvy, pričom účelom nájmu podľa tejto zmluvy malo byť umiestnenie a užívanie technologického zariadenia a príslušnej infraštruktúry rádioreleového bodu a základňovej stanice verejnej elektronickej komunikačnej siete s názovom „ZS a RR bod Žilina ZŠ Budatín“. Podľa ustanovenia článku III. ods. 1 predmetnej nájomnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na nájme na dobu určitú, a to od 01.11.2012 do 31.10.2017, keď po skončení nájmu mal žalovaný povinnosť demontovať predmetné zariadenie z predmetného nájmu a odovzdať prenajímateľovi predmet nájmu v stave zodpovedajúcom spôsobu užívania s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie a technické zhodnotenie predmetu nájmu, a to v lehote dvoch mesiacov odo dňa skončenia nájmu (čl. V. ods. 2 písm. d/ nájomnej zmluvy). V zhode so záverom súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný podľa rozhodnutia Telekomunikačného úradu SR, ako príslušného orgánu štátnej správy v oblasti elektronických komunikácií podľa ust. v znení účinnom do

31.12.2013 č. zo dňa 25.07.2012, je podnikom určeným podľa ust. na poskytovanie univerzálnej služby na celom území SR s povinnosťou podľa ust. , .

8.1. Žalovaný sa v spore bránil tým, že jeho užívací titul k predmetným priestorom je (po vyššie uvedeného ukončení nájomného vzťahu) založený na zákonnom vecnom bremene prezumovanom o elektronických komunikáciách. Odvolací súd na tomto mieste dáva do pozornosti sporových strán podstatu zákonných (legálnych) vecných bremien, ktorá spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti na , ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“. Obsahom zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a pod. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu vzniku. Napriek skutočnosti, že nový zákon zruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 17.10.2018 sp. zn. , ale napr. aj o elektronických komunikáciách). Zákonné vecné bremená rovnako ako vecné bremená v zmysle obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo strpieť (pati), niečoho sa zdržať (omittere) alebo niečo konať (facere). Takzvané zákonné vecné bremená majú na rozdiel od (súkromnoprávnych) vecných bremien špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi (v danom prípade o elektronických komunikáciách, prípadne aktuálne o elektronických komunikáciách). Zákonné vecné bremená sú teda inštitútom sui generis a patria do okruhu verejného práva. V svojej podstate sa jedná o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, resp. o obmedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú teda špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Napriek tom, že majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú i významný prvok súkromnoprávny. Ako už bolo uvedené, občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného ako vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Takzvané zákonné vecné bremená tento charakter majú, pričom zákony, podľa ktorých vznikajú, ich týmto pojmom označujú. Ich režim však nie je celkom totožný s režimom súkromnoprávnych vecných bremien, nakoľko sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti k prevádzkovaniu, ktorých vznikli. Nejedná sa však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách, preto pokiaľ špeciálne predpisy nemajú osobitnú úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou.

8.2. Tak, ako už uviedol odvolací súd vo svojom prvom (zrušujúcom) uznesení č. k. -206, v prípade vecného bremena podľa sa jedná o tzv. zákonné vecné bremeno, ktoré je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. Podmienkou vzniku vecného bremena je existencia verejného záujmu, keď vecné bremeno je limitované nevyhnutným rozsahom obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľnosti. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k , podľa ktorej vzhľadom na skutočnosť, že zriaďovanie, prevádzkovanie a poskytovanie verejných elektronických komunikácií je verejným záujmom, majú podniky poskytujúce verejnú sieť pri vykonávaní týchto činností a striktnom dodržaní príslušných ustanovení (čl. 20 ods. 4 - obmedzenie vlastníckeho práva) a ( až 151p - vecné bremeno) oprávnenia a povinnosti k cudzím nehnuteľnostiam... V nadväznosti na uvedené odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že žalovaný v konaní preukázal verejný záujem na poskytovaní verejných elektronických komunikačných služieb podľa jeho definície v ust. , keď žalovaný ako podnik poskytujúci telekomunikačné služby je oprávnený z uvedeného zákonného vecného bremena. Z rozhodnutia vydaného Telekomunikačným úradom SR (od 01.01.2015 Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb) č. zo dňa 25.07.2012 uvedená skutočnosť jednoznačne vyplýva. Odvolací súd poukazuje na to, že v ust. je verejný záujem vymedzený aj tým, že prostredníctvom siete je poskytovaná univerzálna služba. Telekomunikačný úrad SR podľa v spojení s

uložil žalovanému povinnosť poskytovať univerzálnu službu na celom území Slovenskej republiky, ktorá umožňuje aj občanom so zdravotným postihnutím, aby im bol poskytnutý rovnocenný prístup k verejným telefónnym službám a rovnocenná dostupnosť služieb podľa , a , aké majú ostatní koncoví užívatelia, vrátane možnosti výberu podnikov, vrátane povinnosti podľa prenajať alebo predať, ak o to požiada užívateľ zo zdravotným postihnutím, jedno špeciálne vybavené telekomunikačné koncové zariadenie primerané jeho zdravotnému postihnutiu za cenu štandardného telekomunikačného koncového zriadenia. Prostredníctvom budovania svojich sietí a poskytovania služieb v súlade s uvedenými povinnosťami žalovaný ako nositeľ tejto povinnosti, plní funkciu vo verejnom záujme. Z potvrdenia o splnení oznamovacej povinnosti žalovaného ako podniku vydaného Telekomunikačným úradom SR č. 2206/2013 zo dňa 17.07.2013 vyplýva, že podnik, ktorý poskytuje verejnú sieť, je vo verejnom záujme a v nevyhnutnom rozsahu oprávnený užívať cudzie nehnuteľnosti za dodržania podmienok podľa zákona o elektronických komunikáciách.

8.3. Vo vzťahu k námietke žalobcu o škodlivosti predmetného technologického zariadenia žalovaného na zdravie ľudí sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že verejný záujem na poskytovaní verejných elektronických komunikačných služieb nie je v rozpore s právom na zdravie, nakoľko nemá negatívny dopad na zdravie osôb navštevujúcich predmetnú základnú školu, ako ani osôb bývajúcich a nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti školy, keď škodlivé účinky zariadenia na zdravie týchto ľudí neboli v konaní preukázané, a práve naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že normy žiarenia zodpovedajú limitom stanoveným všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 12.10.2021 spochybňoval vyjadrenie Úradu verejného zdravotníctva tým, že predmetné vyjadrenie neobsahuje informáciu o tom, či uvedené merania boli hodnotené ako hodnoty pre krátkodobú alebo dlhodobú expozíciu, čo má byť podľa jeho vyjadrenia rozhodujúcim faktorom pre určenie vplyvu škodlivosti na zdravie osôb nepretržite sa nachádzajúcich v priestoroch dosahu predmetného elektromagnetického žiarenia, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená námietka žalobcu zostala iba v rovine tvrdení, ktoré nevyplývajú zo žiadneho relevantného odborného stanoviska, keď žalobca (ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať nadradenosť verejného záujmu pri práve na zdravie nad verejným záujmom prezumovaným na úseku elektronických komunikácií) v konaní nežiadal vykonať dokazovanie vo vzťahu ku krátkodobej a dlhodobej expozície obyvateľstva.

8.4. Popri vyššie uvedenom odvolací upriamuje pozornosť na to, že v konaní okrem nesplnenia informačnej povinnosti podľa neboli namietané žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali existenciu zákonného vecného bremena, a z vykonaného dokazovania taktiež takéto skutočnosti nevyplynuli.

9. Vo vzťahu k otázke, či informačná povinnosť upravená v o elektronických komunikáciách je predpokladom vzniku zákonného vecného bremena podľa uvedeného zákona, odvolací súd, na rozdiel od právneho názoru prezentovaného vo svojom (prvom) zrušujúcom uznesení, dospel k záveru, že splnenie tejto povinnosti nie je podmienkou vzniku vecného bremena. Vo vzťahu k uvedenému je potrebné uviesť, že pre odvolací súd podľa nevyplýva jeho viazanosť vlastným právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom (zrušujúcom) rozhodnutí. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže v odôvodnených prípadoch zmeniť. Odvolací súd potom pri zmenenom obsadení senátu, reflektujúc na vývoj záverov právnej vedy, ako aj rozhodnutí všeobecných súdov, pri absencii jednoznačného ustálenia odpovede na otázku okamihu vzniku zákonného vecného bremena telekomunikačných podnikov, zdôrazňujúc gramatický výklad zákonných ustanovení upravujúcich vznik týchto vecných bremien, ako aj vykonaním porovnania záverov rozhodovacej činnosti súdov Českej republiky (porovnaj bod 9.3.1 odôvodnenia tohto rozsudku), dospel k zmene záveru o povahe 15-dňovej lehoty prezumovanej o elektronických komunikáciách.

9.1. Žalovaný prvotne užíval predmetné priestory na základe nájomnej zmluvy zo dňa 29.10.2011, a teda obsah užívacieho vzťahu k dotknutým priestorom bol upravený zmluvou na súkromnoprávnom základe, ktorého obsah bol kreovaný práve vôľou zmluvných strán, t.j. Základnou školou Slovenských dobrovoľníkov č. 122/7 ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Uvedené nevylučuje časovo paralelnú (obsahovo odlišnú, ale vzájomne sa dopĺňajúcu) koexistenciu, resp. časovo následnú existenciu týchto užívacích titulov, nakoľko rozsah užívania priestorov na základe nájomnej zmluvy sa spravidla nekryje s rozsahom užívania, na ktorý je žalovaný oprávnený titulom zákonného vecného

bremena. Ako bolo už uvedené, v prípade zmluvného základu na užívanie predmetných priestorov je obsah práv a povinností kreovaný zmluvnou vôľou účastníkov tohto (súkromnoprávneho vzťahu), zatiaľ čo v prípade zákonného vecného bremena je vlastník nehnuteľností obmedzený iba v nevyhnutnom rozsahu. Práva žalovaného na základe nájomnej zmluvy umožňujú žalovanému širší rozsah možnosti užívania predmetných nehnuteľností, než je rozsah užívania, ktorý by žalovanému patril, ak by mohol tieto nehnuteľnosti užívať výlučne na základe zákonného vecného bremena, kde obsah užívacieho vzťahu je zákonom limitovaný. Odvolací súd potom dospel k záveru, že samotná existencia zmluvného nájmu nebráni tomu, aby v rovnakom čase mal oprávnený subjekt popri oprávnení užívať nehnuteľnosť titulom nájomného vzťahu aj oprávnenie zo zákonného vecného bremena (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 04.05.1019, príp. rozsudok KS v Žiline sp. zn. zo dňa 26.04.2018). Z uvedeného možno vyvodiť, že samotná skutočnosť, či oprávnený subjekt (z rôznych dôvodov) uprednostní iný užívací titul ako zákonné vecné bremeno, teda nemá pre existenciu podmienok pre vznik vecného bremena právne relevantný význam.

9.2. výslovne neupravuje, kedy (ktorým okamihom) zákonné vecné bremeno vzniká, stanovuje však podmienky potrebné pre jeho vznik. Rozhodným pre vznik zákonného vecného bremena podľa SR v spojení s je potom podľa názoru odvolacieho súdu splnenie podmienok, ktoré osobitný právny predpis (v rozhodnom čase ) na vznik vecného bremena vyžaduje, ako aj vôľa oprávneného subjektu (podniku) zriadiť toto (konkrétne) vecné bremeno. Odvolací súd má za to, že žalovaný už samotným negatívnym postojom k uvedenej žalobe, kde jeho obrana spočíva práve na tom, že k dotknutým priestorom má zákonné vecné bremeno, dostatočne prejavil vôľu zriadiť vecné bremeno a tento prejav vôle je podľa názoru odvolacieho súdu pre vznik zákonného vecného bremena rozhodujúci, keď zákonnom prezumované predpoklady jeho vzniku neboli v konaní dôvodne spochybnené (bližšie viď bod. 8., 8.1., 8.2., 8.3. odôvodnenia tohto rozsudku). Iba na doplnenie odvolací súd zdôrazňuje, že súd bol v konaní oprávnený preskúmavať dôvodnosť žaloby z hľadiska posúdenia existencie užívacieho titulu žalovaného k dotknutým priestorom.

9.3. Nepreukázanie splnenia tzv. notifikačnej povinnosti prezumovanej ust. odvolací súd pri modifikovanom právnom názore potom nepovažoval za rozhodné. Samotné splnenie povinnosti podniku upovedomiť vlastníka alebo užívateľa dotknutej nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred, nemožno považovať za zákonný predpoklad vzniku zákonného vecného bremena. Z tohto ustanovenia nevyplýva, že by dodržanie uvedenej lehoty bolo podmienkou pre vznik zákonného vecného bremena. Podľa názoru odvolacieho súdu sa potom jedná o notifikačnú povinnosť, ktorá (vzhľadom na to, že na vznik vecného bremena sa nevyžaduje súhlas povinnej osoby) má slúžiť k informovaniu tejto osoby o úmysle podniku zriadiť vecné bremeno (t.j. v nevyhnutnom rozsahu zasiahnuť do obsahu vlastníckeho práva povinnej osoby), aby sa na tento zásah mohla pripraviť, pričom s plynutím uvedenej lehoty uvedené ustanovenie nespája žiadne oprávnenie povinnej osoby zabrániť tomuto zásahu (navyše v danom prípade už tento zásah /síce na základe obligačného titulu - nájomnej zmluvy/ trval a došlo „len“ k zmene právneho titulu zásahu). Uvedené možno nepriamo vyvodiť aj z ust. o elektronických komunikáciách, ktorý vo vzťahu k nároku na jednorazovú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva titulom zákonného vecného bremena (popri jednoročnej subjektívnej lehote na uplatnenie nároku na jednorazovú náhradu zo strany oprávneného, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti, že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti) pozná aj objektívnu lehotu, t.j. lehotu troch rokov plynúcu odo dňa, kedy k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti došlo. Z predmetného ustanovenia možno potom vyvodiť, že uvedené zákonné vecné bremeno môže vzniknúť aj v prípade, ak sa povinný z vecného bremena o vzniku vecného bremena dozvedel iným spôsobom ako kvalifikovaným oznámením a dokonca aj v prípade, ak sa o tejto skutočnosti nedozvedel. Odvolací súd potom dospel k záveru, že k vzniku vecného bremena došlo najneskôr prejavením vôle žalovaného zriadiť uvedené vecné bremeno po ukončení nájomného vzťahu so žalobcom, keď navyše uvedené sa dostalo aj do sféry dispozície žalobcu najneskôr dňa 13.02.2018, kedy mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe s prílohami. Uvedené , nakoľko za účinnosti tohto o elektronických komunikáciách, keď odvolací súd poukazuje na ust. veta prvá tohto zákona, podľa ktorého oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, zostávajú nedotknuté.

9.3.1. Napriek tomu, že rozhodnutia najvyšších súdnych autorít Českej republiky nie sú pre odvolací súd záväzné, odvolací súd (uvedomujúc si totožné spoločenské východiská a historickú identickosť právneho poriadku a z nej vyplývajúce aplikačné závery) považuje za potrebné sa vyjadriť k záverom Najvyššieho súdu Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 29.03.2016 týkajúcim sa aplikácie o telekomunikáciách (ktoré v identickom znení platilo pred zánikom ČSFR). Najvyšší súd Českej republiky v predmetnom rozhodnutí vyslovil záver, že vznik oprávnenia (pozn. odvolacieho súdu: vo význame zodpovedajúcom vecnému bremenu) pred začatím výkonu oprávnenia je podmienený upovedomením vlastníkov alebo užívateľov dotknutých nehnuteľností. Uvedený záver však (vzhľadom na odlišnosť právnej úpravy a ) nemožno v prejednávanom spore prijať. Úprava kládla osobitný dôraz na vedomosť „povinného“ o začatí výkonu oprávnení organizácie spojov ako oprávneného, pričom v prípade, ak po tomto upovedomení „povinného“ vykonaného „oprávneným“ vznikol spor ohľadne rozsahu oprávnenia, bola organizácia spojov povinná predložiť spor na rozhodnutie stavebnému úradu. Právna úprava vzniku vecných bremien podľa však uvedený postup (možnú ingerenciu stavebného úradu v prípade nezhody oprávneného a povinného ohľadne obsahu vecného bremena) nepozná. Iba na uzavretie polemiky súdnych autorít Českej republiky odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. zo dňa 16.04.2021, ktorý uvedenú notifikačnú povinnosť podľa nepovažuje za podmienku vzniku oprávnenia organizácie spojov podľa

10. Na základe uvedeného súd žalobu zamietol, nakoľko žalovaný v spore preukázal platný užívací titul k uvedeným priestorom, a to existenciu zákonného vecného bremena.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči žalovanému v celom rozsahu zamietol.

12. Odvolací súd sa ďalšími odvolacími námietkami žalovaného nezaoberal, nakoľko ich preskúmanie by bolo nadbytočné a neprinieslo by iné rozhodnutie vo veci.

13. Vo výroku o trovách konania odvolací súd podľa , v spojení s rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalovaný bol v spore v celom rozsahu úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie ( ).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )