Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-2-2023.pdf
PDF · 137.7 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobkyne Y. X., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti W. republika, trvalý pobyt W. republika, doklad totožnosti CD č. I toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci zaistenia č. PPZ-HCP- BA5-2953-027/2022-AV zo dňa 21.12.2022 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava zo dňa 21.12.2022, č.: PPZ-HCP-BA5-2953-027/2022-AV o zaistení žalobkyne Y. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť W. republika, trvalý pobyt W. republika, doklad totožnosti: CD č. I toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14.
II. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladné prepustenie zo zaistenia žalobkyne Y. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť W. republika, trvalý pobyt W. republika, doklad totožnosti: CD č. I toho času umiestnenej v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14.
III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa podala prostredníctvom právneho zástupcu správnu žalobu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 21.12.2022, č. PPZ-HCP-BA5-2953-027/2022-AV doručenú prostredníctvom žalovaného Krajskému súdu v Košiciach dňa 20.01.2023, v ktorej žiadala, aby správny súd zrušil vyššie označené rozhodnutie žalovaného o jej zaistení a nariadil jej bezodkladné prepustenie so zaistenia. Zároveň žiadala priznať plnú náhradu trov konania.
2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 21.12.2022, č. PPZ-HCP-BA5-2953-027/2022-AV zaistil žalobkyňu ako účastníčku konania dňom 21.12.2022 v čase o 11:45 hod. podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) ako žiadateľku o udelenie azylu a podľa § 88a ods. 2 označeného zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.03.2023. Účastníčku konania umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov).
3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že dňa 01.12.2022 v čase o 16:35 hod. hliadka Oddelenia železničnej polície Bratislava kontrolovala vlak Rex 2525 smerujúci do Viedne. Pri kontrole hliadka spozorovala väčšiu skupinu osôb, ktorú vyzvala v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993
Z. z. o policajnom zbore na preukázanie totožnosti. Tieto osoby predložili hliadke cestovné doklady Tureckej republiky a identifikačné karty, avšak bez víz. Po poučení boli osoby predvedené na Oddelenie železničnej polície Bratislava, a keďže vzniklo podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky nachádzajú neoprávnene, bol vyrozumený žalovaný, ktorý je príslušný vo veci konať. Žalovaný začal dňa 01.12.2022 proti žalovanej konanie vo veci jej administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobkyňa nedisponovala oprávnením zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru. Dňa 02.12.2022 bolo vydané správnym orgánom rozhodnutie o administratívnom vyhostení účastníka konania pod č. PPZ-HCP-BA5-2953-010/2022-AV (podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov), v ktorom nebola určená lehota na vycestovanie účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Účastník konania sa v zápisnici o podaní vyjadrenia vzdal práva podať odvolanie, čo malo za následok, že predmetné rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť dňom 02.12.2022.
4. Uvedeného dňa bola zároveň s účastníčkou konania spísaná zápisnica o jej vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku, v ktorej uviedla, že z rodného mesta sa v skupine asi 25 osôb presunula do Istanbulu, kde im bola zabezpečená cesta kamiónom. Kamión prechádzal cez Srbsko, a Maďarsko a zastavil na Slovensku, kde ich vodič vysadil pri Bratislave. Odtiaľ sa pomocou GPS signálu a internetu dostali na vlakovú stanicu v Bratislave, zakúpili si lístky do Viedne a nastúpili do vlaku, v ktorom boli zadržaní políciou. Účastníčka konania ďalej uviedla, že v domovskej krajine jej nehrozí smrť a z Turecka vycestovala z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiadala. Následne bola správnym orgánom zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia (rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-2953-013/2022-AV) a bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (v ďalšom texte aj: „ÚPZC Sečovce“), kde následne dňa 15.12.2022 požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
5. Správny orgán vyhodnotil žiadosť účastníčky konania o udelenie azylu ako žiadosť výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, pričom poukazoval na jej výpoveď v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-2953-012/2022-AV z 02.12.2022, v ktorej na otázku, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, výslovne odpovedala, že nie, a taktiež sa vyjadrila, že z Turecka odišla kvôli ekonomickej situácii. Správny orgán tak mal za to, že existuje dôvodné podozrenie, že účastníčka konania podala žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jej administratívne vyhostenie, keď o azyl požiadala až po jej zaistení v ÚPZC Sečovce. Práve z uvedených dôvodov žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zaistil žalobkyňu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov a lehotu zaistenia stanovil do 21.03.2023, počas ktorej bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať jej žiadosť o udelenie azylu.
6. V ďalšej časti preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobkyne je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru č. 209/1992 Z. z. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte aj: „Dohovor“) a konštatoval, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania jej súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Zdôraznil, že so žalobkyňou je v ÚPZC Sečovce zaistený aj jej maloletý syn F. P. P., nar. XX.XX.XXXX. Pri rozhodovaní pritom prihliadal aj na najlepší záujem detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, a to, aby deti neboli oddelené od svojich rodičov. V ÚPZC Sečovce sú vytvorené podmienky pre zaistených maloletých, pretože: „ÚPZC Sečovce je zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom pobyte cudzincov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Policajný útvar rešpektuje záujem dieťaťa a právo na rodinný život, preto sa dieťa neoddeľuje od svojich rodičov, ak je v ich sprievode a z toho titulu je možné dieťa umiestniť v ÚPZC Sečovce, ak je naplnený účel zaistenia jeho rodiča podľa zákona o pobyte cudzincov. V ÚPZC Sečovce sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, ktoré spĺňajú všetky hygienické normy a sú vybavené tak, aby sa zabránilo ohrozeniu života alebo poškodeniu zdravia a aby umiestnenie nemalo negatívny vplyv na duševné zdravie detí. Maloletým osobám je zabezpečená každodenná osobná hygiena, strava 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant). Pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatričkou, ktorej ambulancia sídli v Sečovciach a túto zdravotnú starostlivosť vykonáva v ambulancii ÚPZC Sečovce, prípadne po dohode vo svojej ambulancii, kam sú deti v sprievode rodiča prevezené. V prípade jazykovej bariéry, je k lekárskym
vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. Počas dňa je deťom v súlade s časovým rozvrhom dňa zabezpečený pobyt na čerstvom vzduchu, pričom tento sa zabezpečuje formou vychádzky na detskom ihrisku, kde majú možnosť venovať sa záujmovým aktivitám vrátane herných a rekreačných aktivít, ktoré sú primerané ich veku. V prípade nepriaznivého počasia je k dispozícii telocvičňa. Vo vnútornej časti ubytovacích priestorov sú pre deti zriadené herne, v ktorých majú k dispozícii rôzne herné a rekreačné aktivity, ktoré sú primerané ich veku. Herňa je vybavená zodpovedajúcim nábytkom a celkovo upravená s cieľom skvalitnenia vykonávania kultúrnych aktivít a trávenia voľného času maloletých osôb. Spoločenské miestnosti sú vybavené DVD prehrávačmi a televíznymi prijímačmi s príjmom satelitných TV staníc. (Pre deti sú k dispozícii rôzne výkresy, zošity, omaľovánky, ceruzky, farby, štetce, farebné kriedy, modelovacie hmoty, puzzle, detské knihy, hračky a pod.) V ÚPZC Sečovce je pre maloleté osoby k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení, pričom spolupracuje s mimovládnou organizáciou Slovenská humanitná rada, primárne najmä pri zabezpečovaní sociálneho a psychologického poradenstva a starostlivosti, s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny a sekundárne pri vzdelávaní a jazykovej príprave, ktorú zabezpečuje učiteľ slovenského jazyka maloletých štátnych príslušníkov tretích krajín zamestnanec uvedenej organizácie. Tieto aktivity sú realizované v rámci projektu projekt KOMPAS 111, SK 2019 AMIF SC3.3/1.“
7. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zhrnul, že účastníčka konania, t.j. žalobkyňa a jej maloleté dieťa, ktorého je zákonnou zástupkyňou, majú platné cestovné doklady a pri vypočutí na správnom orgáne odmietli požiadať o azyl na území Slovenskej republiky. Cestovali tak s vedomím neoprávneného pobytu a na základe faktického konania žalobkyne, ako aj obsahu jej výpovede, že v prípade prepustenia by išla s rodinou do Francúzska, správny orgán mal za to, že jej žiadosť o udelenie azylu má za cieľ zmariť administratívne vyhostenie, a táto žiadosť bola podaná iba účelovo.
8. V správnej žalobe žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu zdôraznila, že samostatným rozhodnutím bol zaistený aj jej maloletý syn F. P. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorý sa rovnako so žalobou proti zaisteniu obrátil na súd. Zaistenie žalobkyne a zaistenie maloletého syna nemožno posudzovať bez vzájomných súvislosti, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru navrhla, aby správne súdy posudzovali ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach. S rozhodnutím o jej zaistení nesúhlasila, a to z dôvodov nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci, a zároveň namietala, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie.
9. Argumentovala predovšetkým tým, že z obsahu ust. § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl je jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie; že žiadosť o azyl bola výlučne účelová a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobkyne z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Vytýkala žalovanému, že tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl preskúmavané rozhodnutie nespĺňa a jej držanie v zaistení (a zároveň aj maloletého syna) na podklade takéhoto rozhodnutia je nezákonné. Zdôraznila, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky požiadala po prvýkrát a z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Splnomocnenému zástupcovi pri osobnom stretnutí uviedla, že je tureckej národnosti, je rozvedená a so sebou má maloletého syna. Do domovskej krajiny sa za žiadnych okolností nemôže vrátiť, pretože tam mala veľké rodinné problémy. V krajine pôvodu bola fyzicky napadnutá. Zástupca žalobkyne vyslovil názor, že v takejto situácii nemožno vopred a jednoznačne vylúčiť priznanie medzinárodnej ochrany žalobkyni, a ani nemožno jednoznačne vyhodnotiť jej žiadosť o azyl ako výlučne účelovú iba preto, že vyhlásenie o azyle bolo prijaté až v zariadení pre cudzincov. Uvedené tak spôsobuje prekážku aplikácie § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na prejednávanú vec, pretože žiadosť žalobkyne o azyl nie je výlučne účelová, a teda neboli splnené zákonné podmienky pre držanie žalobkyne v zaistení po podaní jej žiadosti o azyl. V tej súvislosti poukázal aj na právne názory vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, a z rozhodnutia Súdneho dvoru Európskej únie vo veci Mehmet Arslan proti polícii Českej republiky, C-534/11 zo dňa 30.05.2013, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenú v rozsudkoch sp. zn. 10Sž/35/2014 zo dňa
02.10.2014, sp. zn. 10Sža/38/2014 zo dňa 05.11.2014. Podľa žalobkyne žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti jej žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania, minimálne konfrontovaním tvrdení žalobkyne (dôvodov jej žiadosti o azyl) s všeobecne dostupnými informáciami o krajine jej pôvodu, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný ponechať v zaistení cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu. Nesprávny a predčasný záver o účelovosti žiadosti o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z toho, že žalobkyňa nepožiadala o azyl hneď pri jej zadržaní. Žalobkyňa však požiadala o azyl akonáhle to bolo možné po vykonaní karantény a zabezpečení tlmočníka vzhľadom na veľký počet cudzincov zaistených v období, kedy došlo aj k jej zadržaniu. Svojou žiadosťou o azyl realizovala právo na azyl. Zároveň namietala, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Ak sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec (2003)5 z 16.04.2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade, čo sa však u žalobkyne nestalo.
10. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa namietala, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný neodôvodnil ani náležite a na individuálnom princípe dĺžku stanovenej doby zaistenia. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky je takéto pochybenie podľa žalobkyne podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. V tej súvislosti poukázala na právne názory vyplývajúce napr. z rozsudkov Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012 a sp. zn. 1Sp/36/2014, ako aj rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/4/2012 a rozsudku Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011.
11. V závere správnej žaloby žalobkyňa opakovane zdôraznila, že sa v zaistení nachádza s maloletým synom, ktorý je zraniteľnou osobou, a ktorého možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. S poukazom na čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, nepovažovala ich preto za zákonné, a odvolala sa aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s posudzovaním otázky súladu umiestnenia maloletých sťažovateľov do detenčného zariadenia pre cudzincov (napr. vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, Popov proti Francúzsku, a iné).
12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe zopakoval postupnosť jednotlivých udalostí vedúcich k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, ako aj chronológiu postupu žalobkyne pri jej príchode na územie Slovenskej republiky. Je nesporné, že táto na území Slovenskej republiky sa zdržiavala bez platného povolenia, pričom zápisnične uviedla, že v domovskej krajine jej nehrozí smrť a z Turecka vycestovala z ekonomických dôvodov. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiadala. Z územia Slovenskej republiky bola vyhostená právoplatným rozhodnutím správneho orgánu a následne došlo aj k jej zaisteniu na účel výkonu administratívneho vyhostenia a jej umiestneniu (spolu s dieťaťom) do ÚPZC v Sečovciach, kde až dňa 15.12.2022 podala vyhlásenie o žiadosti o azyl. Žalovaný v písomnom vyjadrení konštatoval, že: „V prípade zaistenia žalobcu zo strany žalovaného bolo naplnené, v rámci správnej úvahy, dôvodné podozrenie, že žalobca podal svoju žiadosť o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, čo aj dostatočne vyargumentoval v napadnutom rozhodnutí. Žalobca mal možnosť požiadať o azyl pred žalovaným ihneď po jeho predvedení. Uvedené nezrealizoval a neurobil tak ani pri výsluchu, v počiatočnom štádiu konania, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ani vo výsluchu pred zaistením, kde mu bola uvedená otázka položená. Žalovaný tak, ako uviedol vyššie, preskúmaval po podaní správnej žaloby skutočnosti, ktoré tvoria podklad k tomuto vyjadreniu a prostredníctvom dostupných systémov Polície v IS Migra zistil, že so žalobcom bol dňa 08.12.2022 zo strany pracovníkov ÚPZC Sečovce vykonaný pohovor, ktorý je vykonávaný za účelom zisťovania, alebo potvrdzovania totožnosti potrebnej na zrealizovanie návratu žalobcu do domovskej krajiny. Ani v tento deň neprejavil žalobca svoju vôľu podať žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dňa 13.12.2021 navštívila žalobcu p. Y. z Centra právnej pomoci a žalobca až po jej návšteve, dňa 15.12.2022 podal vyhlásenie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dňa 15.12.2022 bol žalovaný oboznámený o uvedenej skutočnosti, čo je evidované v spise pod č.p.: PPZ-HCP-BA5-2953-023/2022-AVzo strany ÚPZC Sečovce. Žalovaný preskúmal okolnosti a účel zaistenia žalobcu a dňa 16.12.2022 oboznámil ÚPZC Sečovce o realizácii zaistenia žalobcu v
zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ako žiadateľa o udelenie azylu, ktoré zrealizuje dňa 21.12.2022, čo v uvedenej lehote aj vykonal. Následne dňa 23.12.2022 bola zaevidovaná žalobcova žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a dňa 09.01.2023 bola právna pomoc žalobcovi priznaná. Dňa 10.01.2023 bola spísaná predmetná správna žaloba a zaslaná žalovanému v rovnaký deň. Na základe zistených podkladov a skutočností máme za to, že vo veci zaistenia žalobcu bolo dôvodné podozrenie žalovaného o tom, že žalobca podal svoju žiadosť o azyl výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, správne, a jeho rozhodnutie ešte viac potvrdzujú zistené fakty.“
13. K námietke zástupkyne žalobkyne, že vopred nemožno u žalobkyne vylúčiť priznanie medzinárodnej ochrany, žalovaný uviedol, že rozhodovanie vo veci azylu je plne v gescii Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a žalovaný výsledok jeho rozhodovacieho procesu bude plne rešpektovať. Zároveň poukázal na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, t.j. konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. K námietke ohľadom zaistenia žalobkyne, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca, žalovaný uviedol, že nemá potrebu vo všeobecnosti žiadateľov o azyl zaisťovať. Každé konanie je individuálne a je možné, že ak by žalobkyňa požiadala po zadržaní o poskytnutie akejkoľvek formy medzinárodnej ochrany, postupoval by tak, že spolu s dieťaťom by boli umiestnení v Záchytnom tábore v Humennom. Žalovaný však rozhodol o zaistení žalobkyne po individuálnom posúdení jej veci a vychádzal zo skutočností, ktoré sú podrobne opísané v preskúmavanom rozhodnutí. Neuznal opodstatnenosť ani námietky týkajúcej sa neodôvodnenia doby zaistenia vzhľadom na individuálny princíp a zdôraznil, že počas doby zaistenia bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť účastníčky konania o udelenie azylu. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa otázky prípustnosti zaistenia z pohľadu dodržiavania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a vnímania kontextu so zaistením žalobkyne a jej maloletého syna uviedol, že s uvedenou situáciou, ako aj s kontextom zaistenia sa zaoberal tým spôsobom, že rodinu nerozdelil, ale zaistil celú rodinu spolu do ÚPZC Sečovce, ktoré je na takéto prípady zriadené a dostatočne vybavené. Pri svojom rozhodovaní žalovaný prihliadal na najlepší záujem maloletého dieťaťa a opakovane poukázal na vytvorenie podmienok pre zaistených maloletých v ÚPZPC Sečovce. V závere písomného vyjadrenia žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
14. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní o správnej žalobe vo veci zaistenia (§ 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku - SSP) preskúmal rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobkyne zo dňa 21.12.2022, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby, preto rozsudkom zrušil rozhodnutie, ktorým bola žalobkyňa ako žiadateľka o azyl zaistená a zároveň nariadil jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia.
15. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil Krajský súd v Košiciach pojednávanie, ktoré sa v súlade s ust. § 114 SSP uskutočnilo v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov dňa 30.01.2023. Žalobkyňa, ako aj jej právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Žalovaný neúčasť ich právneho zástupcu na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu pracovnej vyťaženosti a veľkej vzdialenosti vo vyjadrení k správnej žalobe. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.01.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá SSP, preto súd vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.
16. Podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
17. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa ust. § 88a ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal
žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
19. Podľa ust. § 88a ods. 2, veta prvá zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
20. Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
22. Podľa ust. § 90 ods. 1, písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
24. Podľa bodu 8 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), uznáva sa, že pre členské štáty je vracanie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín legitímne pod podmienkou, že existujú spravodlivé a efektívne azylové systémy, v ktorých sa plne rešpektuje zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia („non-refoulement“).
25. Podľa bodu 9 Návratovej smernice, v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl.
26. Podľa článku 5, písm. a/ Návratovej smernice, pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
27. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice, v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
28. Podľa ust. § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
29. Podľa ust. § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
30. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
31. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
32. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
34. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
35. Podľa ust. § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
36. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
37. Podľa ust. § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
38. Podľa ust. § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.
39. Predmetom správneho súdneho prieskumu na základe správnej žaloby bolo posúdenie toho, či rozhodnutie žalovaného, ktorým bola zaistená žalobkyňa ako žiadateľka o udelenie azylu, je postihnuté takou vadou, ktorá robí preskúmavané rozhodnutie nezákonným a či táto vada je takého charakteru, že robí neprípustným aj ďalšie zotrvanie žalobkyne v zaistení. Súdny prieskum rozhodnutia žalovaného v danej veci je špecifický tým, že ho nemožno vykonať oddelene od prihliadnutia na okolností zaistenia maloletého syna žalobkyne F. P. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zaistený spolu so žalobkyňou, ako aj rozhodovanie správneho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1Sa/2/20123, v ktorej predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o zaistení maloletého syna žalobkyne.
40. Správny súd poukazuje na to, že z ust. § 88 ods. 1, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobkyne je existencia rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení, resp. o uloženom treste vyhostenia. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že podkladom pre prvotné zaistenie žalobkyne rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-2953-013/2022- AV zo dňa 02.12.2022 (z dôvodu uvedeného v § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia) bolo vykonateľné rozhodnutie o jej administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA5-2953-010/2020-AV z toho istého dňa. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa požiadala v priebehu plynutia lehoty zaistenia (určenej maximálne do 02.01.2023) o azyl (dňa 15.12.2022), a keďže žalovaný poňal dôvodné podozrenie, že žiadosť o azyl bola podaná výlučne z dôvodu oddialiť alebo
zmariť administratívne vyhostenie žalobkyne (a zároveň aj jej maloletého syna), žalovaný rozhodol o zaistení žalobkyne už ako žiadateľky o udelenie azylu z dôvodu podľa ust. § 88a ods. 1, písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.
41. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z toho potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
42. Správny súd opakovane pripomína, že zaistenie žalobkyne nemožno posudzovať a vyhodnocovať izolovane, ale je nevyhnutné ho vnímať vo vzájomnej súvislosti so zaistením jej maloletého syna, s ktorým tvorí rodinu a súd musí za takejto situácie prihliadať na najlepší záujem maloletého dieťaťa, ktorému sa podradzuje aj rozhodovanie o statuse jeho najbližšej osoby, t.j. jeho matky. Aj kasačný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach poukazoval (v prípade zaistenia maloletých detí) na potrebu posudzovať najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.
43. Správny súd zároveň poukazuje na judikatúru kasačného súdu, v zmysle ktorej žalovaný v súlade so záväzkami obsiahnutými v čl. 3 ods. 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa, pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov musí zohľadniť, že tak, ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného bolo preukázané, že v prípade maloletého syna žalobkyne ide o zaistenie do 21.03.2023 (rovnako ako u žalobkyne), pričom na základe predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení žalobkyne a zaistení maloletého (na účel administratívneho vyhostenia) toto trvá už od 02.12.2022. Správny súd v tej súvislosti nepovažuje za relevantnú obhajobu žalovaného vo veci dĺžky lehoty zaistenia žalobkyne, kedy žalovaný uviedol, že počas tejto doby „bude Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky posudzovať žiadosť účastníka konania o udelenie azylu“. V zmysle ustanovenia § 20 ods. 1, veta prvá pred bodkočiarkou zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, Ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do šiestich mesiacov od začatia konania. Správny súd žalovanému pripomína, že aj v prípade neúspechu žalobkyne s jej žiadosťou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, táto by mohla rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorým jej nebol udelený azyl, napadnúť na súde správnou žalobou. V prípade, ak by žalobkyňa spolu so správnou žalobou podala súčasne aj návrh na priznanie odkladného účinku tejto žalobe a tomuto bolo vyhovené, bola by aj naďalej oprávnená (a to spolu s maloletým synom) sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Celkový čas zaistenia žiadateľky o udelenie azylu je však limitovaný dobou šiestich mesiacov (ust. § 88a ods. 2, veta druhá zákona o pobyte cudzincov). S prihliadnutím na ust. § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov bolo na mieste očakávať od orgánu verejnej správy, vzhľadom na obmedzenie osobnej slobody žalobkyne a jej maloletého syna vysporiadanie sa s požiadavkou zákonodarcu, že zaistenie maloletých detí, ako zraniteľných osôb, musí byť obmedzené na čo najkratší čas. Podľa názoru je pre danú vec podstatné aj to, že žalobkyňu, ktorá cestuje ako slobodná matka (resp. rozvedená) s maloletým synom, možno považovať v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov za zraniteľnú osobu, požívajúcu zvýšenú ochranu. V daných súvislostiach správny súd zároveň zdôrazňuje, že z hypotézy právnej normy zakotvenej v § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že oprávnenie policajta zaistiť žiadateľa o udelenie azylu prichádza do úvahy až po tom, keď účel zaistenia nemožno dosiahnuť využitím iných, menej závažných prostriedkov nahrádzajúcich zaistenie. Inak povedané, k zaisteniu žiadateľa o azyl je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné efektívne, avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Týmito sú v zmysle cit. ust. 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, hlásenie pobytu, prípadne zloženie peňažnej záruky. Tieto alternatívy môže pritom policajný útvar uložiť vo vzťahu ku každému účelu zaistenia podľa ust. § 88 a 88a zákona o pobyte cudzincov. Aj keď zákonná formulácia hovorí o možnosti uloženia alternatívnych opatrení, eurokonformný výklad jednoznačne vedie k tomu, že ide o povinnosť policajného útvaru pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia vždy sa v prvom rade zaoberať uložením spomínaných miernejších donucovacích opatrení. Z obsahu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by sa žalovaný (skôr než pristúpil k zaisteniu žalobkyne ako žiadateľky o azyl), skúmaním možnosti uložiť niektorú z alternatív nahrádzajúcich jeho zaistenie, zaoberal. Aj keď obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je aj citácia už spomenutého § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, použitie argumentácie citovaním právnych dokumentov, bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Zo správnou žalobou
napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne zrozumiteľné ani to, akým spôsobom skutočnosť, že žalovaný podozrieva žalobkyňu z účelovo podanej žiadosti o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje administratívne vyhostenie, formovala záver žalovaného o neprepustení žalobkyne a jej neumiestnení (spolu s maloletým dieťaťom) do záchytného tábora v Humennom.
44. S poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu sa správny súd nemôže stotožniť s názorom žalovaného prezentovaného v preskúmavanom rozhodnutí, že v prípade zaistenia žalobkyne, ako aj jej maloletého syna žalovaný prihliadal na ich najlepší záujem v súlade s článkom 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
45. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani správnemu súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci správneho súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
46. Keďže sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.12.2022, PPZ-HCP-BA5-2953-027/2022-AV o zaistení žalobkyne nedostatočne odôvodnené a z toho titulu aj nepreskúmateľné, podľa ust. § 230 ods. 1, písm. a/ Správneho súdneho poriadku toto rozhodnutie zrušil a vzhľadom na charakter zistených nedostatkov preskúmavaného rozhodnutia zároveň nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia.
47. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich náhradu priznal žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).