Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/2/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX. augusta XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, 2/ G. C., nar. XX. mája XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, obidvaja zastúpení: BK ADVO PARTNERS, s.r.o., Štúrova 884/24, Šaľa, IČO: 51 074 150, proti žalovaným: 1/ H. I., nar. XX. mája XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, 2/ J. I., nar. XX. októbra XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, obidvaja zastúpení: Advokátska kancelária Valach, Kišac, s.r.o., Gogoľova 18, Bratislava, IČO: 36 663 051, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 3. júna 2021 č. k. -258, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovia 1/, 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobcovia 1/, 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parcela registra C č. 23/10, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 20 m2, ktorá vznikla odčlenením od pôvodnej parcely registra C parc. č. 23/2, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 209 m2, vedená na LV č. XXX, kat. úz. C. D. E., pričom k odčleneniu došlo Geometrickým plánom č. 158/2019, vyhotovený K. C. I. a úradne overený Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor dňa 4.6.2019, pod č. G1-260/2019, ktorý tvorí súčasť rozsudku (I.). Žalobcom 1/, 2/ priznal voči žalovaným 1/, 2/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.). Rozhodnutie odôvodnil ust. ( č. v znení neskorších predpisov), , , O. z. (0/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil naplnením zákonom stanovených predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcov vydržaním. keď nebolo sporné, že predmet vydržania je spôsobilým predmetom vydržania, ako ani to, že žalobcovia spornú časť pozemku užívajú od roku 1988 doposiaľ. Jedinou spornou otázkou bolo, či žalobcovia sú oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti po celú dobu vydržania. Oprávnenosť držby tu bolo potrebné posudzovať z hľadiska existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, o ktorý sa opiera dobrá viera držiteľa, nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou a dobrá viera držiteľa vzhľadom na všetky okolnosti, že mu vec podľa práva patrí, pričom sporným v prejednávanej veci zostalo len posledné hľadisko, (existencia domnelého titulu a nakladanie s nehnuteľnosťou žalobcami počas celej vydržacej doby ako vlastnou sporné neboli). Dobromyseľnosť žalobcov, že sú vlastníkmi spornej časti nehnuteľnosti sa opierala o právny titul kúpnej zmluvy z roku 1988, predmetom ktorej bol súbor nehnuteľností s hranicami pevne vytýčenými v teréne, ktorá skutočnosť bola jednoznačne spôsobilá vyvolať stav vnútorného presvedčenia, že žalobcovia sú vlastníkmi toho, čo je v teréne stanovené pevnými hranicami ako oplotenie a stena rodinného domu žalovaných. Aj v prípade, ak

by o oprávnenosti držby existovali určité pochybnosti, ktoré nie sú takého charakteru, že by ich bolo možné považovať za istotu, je potrebné v otázke oprávnenosti držby vychádzať z toho, že držba oprávnená je. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vnútorného presvedčenia žalobcov, všetky následné informácie, ku ktorým sa žalobcovia dostali, bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na to, či tieto mohli zásadným spôsobom vyvrátiť, či spochybniť silné vnútorné presvedčenie žalobcov. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zásadným spôsobom vyvolať pochybnosti na strane žalobcov, že nie sú vlastníkmi nehnuteľností tak, ako sú tieto vytýčené v teréne, preukázané neboli. Jednotlivé geometrické plány a skutočnosti nebolo možné posudzovať oddelene, teda či niektoré mohli samy o sebe individuálne prerušiť kontinuálny stav vnútorného presvedčenia žalobcov, ale bolo potrebné ich vyhodnocovať ako celok. Vnútorné presvedčenie žalobcov nemohlo byť tak spochybnené len geometrickým plánom z roku 1989, keďže následne v roku 1990 pri stavebnom konaní bolo vypracované ďalšie geodetické zameranie, ktoré ich v presvedčení utvrdzovalo. Ďalšou významnou okolnosťou bol priebeh stavebného konania v roku 1990, v ktorom žalovaní nemali vôbec žiadne námietky. Následne boli v svojom presvedčení žalobcovia utvrdení aj geometrickým plánom z roku 2006, v prípade ktorého nebola preukázaná dispozícia žalobcov aj tej časti geometrického plánu, ktorá bola uložená v katastri nehnuteľností ako strana č. 387/5. Stav dobrej viery žalobcov trval až do roku 2018, keďže žalovaní nepreukázali, že do novembra 2018 sa nejakým spôsobom domáhali formálne či neformálne vydania predmetnej časti nehnuteľnosti užívanej žalobcami. Vnútorné presvedčenie žalobcov o vlastníctve spornej časti nehnuteľností, ktorá bola súčasťou súboru nehnuteľností vytýčených v teréne pevnými hranicami, bolo tak počas vydržacej doby podporené postojom a nerušeným správaním žalovaných, geodetickými zameraniami v danej dobe. Záver jedného geometrického plánu, ktorý bol naviac vypracovaný za iným účelom než bolo posúdenie spornej hranice pozemkov, nebol spôsobilý preukázať opak. Presah strechy rodinného domu č. XXX nad spornú časť parcely užívanú žalobcami nepredstavoval skutočnosť spochybňujúcu dobromyseľnosť žalobcov. Bolo potrebné prihliadať aj na obdobie, v ktorom došlo k výstavbe rodinného domu žalovaných, teda sedemdesiate roky minulého storočia, obdobie socializmu, kedy právne povedomie, stav rešpektovania právnych noriem neboli v uvedenej dobe také, že by takáto skutočnosť mohla spochybniť primárne presvedčenie žalobcov. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel a určil, že sporný pozemok je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, ktorí vlastnícke právo k nej nadobudli uplynutím vydržacej doby, počas ktorej mali novovytvorenú parcelu v oprávnenej držbe od roku 1988, po dobu 10 rokov (vydržacia lehota uplynula najneskôr koncom roka 1998). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením , keď žalobcom 1/, 2/ ako procesne úspešnej strane sporu priznal plnú náhradu trov konania voči žalovaným. O výške náhrady trov konania malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomu rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/, 2/ navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby a priznaním nároku na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnili ustanovením , podľa ktorého súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj ustanovením , keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. predpokladom vydržania je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, jeho vnútorné presvedčenie, prejavujúce sa aj navonok, z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovia potvrdili písomne, že nenadobudli vlastnícke právo v novovzniknutej parcele. Do podania žaloby žalobcovia nerozporovali vlastnícke právo žalovaných, boli si vedomí toho a podľa toho sa aj správali, že novovytvorenú parcelu užívajú neoprávnene. Žalobcovia potvrdili, že sú si vedomí, že sporný pozemok je vo vlastníctve suseda, ale s vybudovaním oplotenia bude zabránené riadne užívanie ich pozemku. Sú ochotní predmetný pozemok odkúpiť za primeranú cenu. Súd prvej inštancie tento žalovanými predložený listinný dôkaz nevykonal. V opačnom prípade v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje zmienka, akým spôsobom sa s týmto dôkazom súd prvej inštancie vyporiadal. Svedok L. M. (právny predchodca žalobcov) vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobcov ako kupujúcich v roku 1988 upozornil na skutočnosť, že stena rodinného domu žalovaných netvorí hranicu medzi susednými pozemkami, keďže vypovedal, že vedľa domu bola 45 cm plocha, ktorá patrila k domu, ktorý stál na mieste súčasného domu žalovaných. Aj žalobcovia vedeli, že tých 45 cm má patriť k domu žalovaných, pretože to bolo, keď sa vydávalo stavebné povolenie. Žalobcovia teda od roku 1988 mali objektívnu vedomosť, že stena rodinného domu žalovaných netvorí hranicu medzi susednými

pozemkami a že neoprávnene užívajú časť pozemku vo vlastníctve žalovaných. Skutočnosť, či je držiteľ dobromyseľný je potrebné vždy hodnotiť objektívne, keď nestačí len jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce je tiež, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať od každého subjektu, mal resp. mohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že žalobcovia oprávnene užívajú novovytvorenú parcelu, ktorej hraničná línia podľa geometrického plánu je lokalizovaná 30 cm od steny rodinného domu, keď právny predchodca žalobcov tvrdil, že je umiestnená 45 cm od tejto steny (žalobcovia tvrdili, že je identická so stenou rodinného domu). Ďalšia odvolacia argumentácia žalovaných sa týkala nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na nevyporiadanie sa s námietkou žalovaných týkajúcou sa geometrického plánu č. 26/2006 z roku 2006, z ktorého vyplynulo, že žalobcovia od nadobudnutia vlastníckeho práva v roku 1988 užívajú pôvodne evidovanú parcelu č. 35 a 36/2 o výmere 570 m2, v súčasnosti evidované ako sporná parcela č. 35/1, parcela č. 35/2, na ktorej majú žalobcovia postavený rodinný dom a parcela č. 35/3, na ktorej majú postavenú žalobcovia garáž. Žalobcovia za účelom jej výstavby nechali vyhotoviť tento geometrický plán, z ktorého vyplýva, že užívajú 570 m2 pozemku, no nepreukázali na základe akého právneho titulu sa parcela č. 35/1 mala zväčšiť o 20 m2 (t. j. o novovzniknutú parcelu). Žalobcovia faktickým konaním odstránením okrasných stromov (tuje) z novovzniknutej parcely potvrdili, že sú si vedomí ich zasadenia na pozemku vo vlastníctve žalovaných. Súd prvej inštancie opomenul aj tú okolnosť, že žalobcovia po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy z roku 1988 si nechali vyhotoviť geometrický plán na zameranie skutočného stavu dňa 19.6.1989 K. B., z ktorého vyplýva, že nové hranice sporných pozemkov boli v teréne vyznačené plotom a železnými tyčami. Najneskôr od tohto geometrického plánu žalobcovia nadobudli vedomosť, že hranica medzi spornou parcelou č. 23/2 vo vlastníctve žalovaných a parcelou č. 35/1 vo vlastníctve žalobcov je lokalizovaná smerom od rodinného domu vo vlastníctve žalovaných. Najneskôr od tohto momentu sú žalobcovia neoprávnenými držiteľmi novovytvorenej parcely. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Žalobcovia neužívali predmetnú parcelu dobromyseľne. Žalovaní v konaní poukazovali, že hranicu medzi parcelami 23/2 a 35/1 v časti, kde sa nachádza rodinný dom žalovaných vždy tvoril špic parcely č. 23/2 vyčnievajúci do parcely č. 35/1, nie rovná stena rodinného domu žalovaných. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že medzi stenou rodinného domu žalovaných a hranicou susednej parcely musí byť odstup, inak by došlo k presahu strechy rodinného domu. Ak by bol rodinný dom postavený na hranici parciel, stavebný úrad by nevydal stavebné alebo iné užívacie oprávnenie.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Právne kroky na ochranu svojho vlastníckeho práva k dotknutej parcele začali vykonávať keď došlo k reálnej zmene nákresu katastrálnej mapy, na základe predloženia nového geometrického plánu č. 39/2018 žalovynými, za účelom vybudovania ich nového oplotenia. Stavený úrad najskôr rozhodnutím zo dňa 14. januára 2019 prerušil konanie žalovaných o povolení drobnej stavby (oplotenia), ktoré bolo napadnuté protestom prokurátora, ktorému stavebný úrad vyhovel, zrušil rozhodnutie o prerušení konania, voči ktorému žalobcovia podali odvolanie. Do uvedenej doby bola sporná časť pozemku zakreslená ako súčasť parcely CKN 35/1, teda od roku 1988, kedy žalobcovia po kúpe začali užívať nehnuteľnosti. Tvrdenie žalovaných o údajnej vedomosti žalobcov o ich vlastníckom práve k dotknutej parcele, výslovne popreli vo vyjadrení zo dňa 29. novembra 2019, ako aj ďalších podaniach. Žalobkyňa pri výsluchu na pojednávaní 6. mája 2021 namietala relatívnu neplatnosť listu označeného ako vyjadrenie k vybudovaniu oplotenia zo dňa 5. januára 2019, ktoré nepodpisovala. Žalobcovia zdôraznili okolnosti za ktorých došlo k vyhotoveniu listu, keď vo veci ohlásenia drobnej stavby oplotenia prebehlo na obecnom úrade 31. decembra 2018 stretnutie medzi žalobkyňou a žalovaným 2, povereným geodetom žalovaných a zamestnankyňou obecného úradu ako vedúcej stavebného úradu, na ktorom žalovaný 2/ s geodetom predložil projekt pre stavebné ohlásenie stavby s novým geometrickým plánom, v ktorom bola už hranica medzi parcelou žalobcov 35/1 a susednou parcelou vo vlastníctve žalovaných 23/2 zakreslená odlišne, ako tomu bolo doposiaľ evidované v katastri nehnuteľností, podľa geometrického plánu 26/2006 z roku 2006. Na týchto podkladoch bola dotknutá časť dvora žalobcov zakreslená už ako súčasť parcely žalovaných 23/2. Výlučne a len pod vplyvom týchto okolností a súčasne na naliehanie žalovaného 2/, geodeta a odporúčanie vedúcej stavebného úradu, dal žalobca 2/ do správneho konania o ohlásení drobnej stavby nesúhlas s vybudovaním oplotenia, kde uviedol, že si je vedomý skutkového stavu, ktorý prezentovali žalovaní s ich geodetom. Ani jeden so žalobcov nedisponoval odborným právnickým vzdelaním, na základe ktorého by vedeli vyhodnotiť právnu stránku veci. Do roku 2018 nemali strany konania spory, až v roku 2018 ukázali žalobkyni tento nový geometrický plán, podľa ktorého

dotknutá časť dvora žalobcov patrí žalovaným. Do tohto momentu nemali žalobcovia vedomosť, že by žalovaným dotknutá parcela mala patriť. Žalovaná pri výsluchu 6. mája 2021 potvrdila, že hranice v prírode nikdy nemenili a postoj žalobcov pri snahe žalovaných o stavbu oplotenia bol taký, že dotknutú časť dvora žalobcov považovali za svoje vlastníctvo. Listinný dôkaz, na ktorú poukazovali žalovaní, nemá v konaní právnu relevanciu, keďže bol vytrhnutý z kontextu a je neplatný. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , , rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Všetci svedkovia, vrátane strán konania, zhodne potvrdili, že v prírode vytýčené hranice pozemkov sa nikdy nemenili, ako i to, že hranice tvorili v prírode vždy plechový plot a stena rodinného domu žalovaných. Takto sa vyjadril aj svedok L. M.. Tak ako to žalobcovia žalujú prisúdením dotknutej časti dvora podľa geometrického plánu č. 158/2019, ktorý tvorí prílohu rozsudku, uvedené reálne sedí s popisom svedka L. M., keďže sa od steny rodinného domu žalovaných ponecháva určitá časť pozemku v rozsahu, v akom ju žalobcovia v skutočnosti neužívali, t. j. približne v rozsahu, v akom presahuje strecha rodinného domu žalovaných bez odkvapu. Žalobcovia poukázali na geometrické plány z roku 1990 a z roku 2006, z ktorých vyplývalo, že hranice tvorí stena rodinného domu. Listiny boli overené a žalobcovia nemali dôvod pochybovať o ich správnosti, ani o správnosti skutočnej výmery nimi užívaných pozemkov. Okrem geometrického plánu z roku 1989, ktorý zobrazoval parcelu 35/1 a 23/2 odlišne od zákresu, ako boli tieto parcely v katastri nehnuteľností pôvodne zakreslené v roku 1988, kedy nadobudli žalobcovia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, následne aj v roku 1990. Až do približne prvej polovice roku 2019, žalovaní žiadnym spôsobom nerozporovali oprávnenú držbu a dobrú vieru žalobcov, že im dotknutá parcela patrí. Geometrický plán z roku 1989 bol odlišný od zákresu hraníc pozemkov podľa mapy tvoriaceho projektovú dokumentáciu k stavebnému povoleniu z roku 1990, ktorý zákres odzrkadľoval 1:1 aj geometrický plán z roku 2006, ktorý sa na podklade geometrického plánu žalovaných ukázal ako nepresne zameraný. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval v zmysle § 130 ods. 1 O. z. predpoklad oprávnenej držby. Uvedený záver preukazujú aj vykonané listinné dôkazy (kópia zákresu geometrickej mapy, geometrické plány, zákresy z projektovej dokumentácie z roku 1990, fotodokumentácia, ohliadka dvora žalobcov). Žalobcovia v priebehu desiatky rokov na svojich nehnuteľnostiach, kam patrí aj dotknutá parcela, vykonávali viaceré stavebné konania, avšak žalovaní nikdy nevzniesli žiadne námietky, ani k stavebným konania, ani k vlastníckemu právu, či držbe dotknutej parcely. Nevzniesli tak námietky ani voči stavbe garáže, ku ktorej je možné sa dostať výlučne cez žalobou požadovanú časť dvora žalobcov.

Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrvali na svojej odvolacej argumentácii. Žalobcovia do podania žaloby nerozporovali vlastnícke právo žalovaných k spornej časti parcely. Boli si vedomí, že ju užívajú neoprávnene. Písomné vyhlásenie žalobcov zo dňa 5. januára 2019 má kľúčový význam pre správne posúdenie veci a vyvodenie záveru. Tento prejav vôle je vyvrcholením sledu udalostí, ktoré vyvracajú dobrú vieru žalobcov. Žalobcovia po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy z roku 1988 si nechali vytvoriť geometrický plán, na zameranie skutočného stavu v roku 1989, z ktorého vyplynulo, že hranica medzi parc. č. 23/2 vo vlastníctve žalovaných a parc. č. 35/1 vo vlastníctve žalobcov je lokalizovaná smerom od rodinného domu vo vlastníctve žalovaných. Hraničnú líniu medzi týmito pozemkami nikdy netvorila stena rodinného domu žalovaných. Z geometrického plánu z roku 2006 tiež vyplynula vedomosť žalobcov ohľadom priebehu hraničnej línie pozemkov, t. j. že rodinný dom žalovaných bol nesprávne zakreslený v katastrálnej mape a je lokalizovaný smerom od hranice pozemku parc. č. 35/1. V roku 1988 boli žalobcovia oboznámení predávajúcim L. M., že stena rodinného domu žalovaných netvorí hranicu pozemkov v teréne. Žalobcovia si nechali vyhotoviť geometrický plán na zakreslenie spornej novovytvorenej parcely, ktorej hranicu lokalizovali 30 cm smerom od rodinného domu žalobcov. Z uvedeného vyplýva, že sami žalobcovia v rozpore so svojim tvrdením zmenili hranicu pozemkov vytýčenú v prírode, a to z údajnej steny rodinného domu na hranicu lokalizovanú 30 cm od tejto steny. Žalobcovia to odôvodnili tým, že zákres približne zodpovedá tomu, čo uviedol svedok L. M., kde od steny rodinného domu je ponechaná určitá časť na presah strechy domu žalovaných. Ten je však na úrovni 60 cm bez odkvapu. Žalovaní tak konali z dôvodu, aby ani o jeden centimeter nemuseli ubrať zo svojho pozemku, na ktorom majú vyhotovenú zámkovú dlažbu. Žalobcami predložený geometrický plán je v rozpore s tým, čo sami tvrdia, vyvracia ich dobrú vieru pri užívaní dotknutej časti pozemku.

Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných označili požadovaný nárok žalobou za riadne preukázaný a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správny. Žalobcovia všetky tvrdenia žalovaných v konaní viacnásobne výslovne popreli a náležite zdôvodnili svoj právny názor na predmetnú vec.

Odvolací súd podľa po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( ), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne rozhodol. Vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaných, odvolací súd uvádza nasledovné:

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol listinu písomné vyjadrenie žalobcov zo dňa 5. januára 2019 (ods. 17) a strany konania vo svojich podaniach sa k uvedenému listinnému dôkazu aj vyjadrili. Žalobcovia zdôraznili skutočnosť, že vyjadrenie bolo podpísané len žalobcom 2, a to v súvislosti s konaním o vybudovanie oplotenia žalovanými pred stavebným úradom, v ktorom predložili geometrický plán z roku 2018, v ktorom sporná parcela bola graficky znázornená už ako súčasť pozemku žalovaných parc. č. C KN 23/2, pričom do uvedenej doby bola táto sporná časť dvora žalobcov, od nadobudnutia nehnuteľností žalobcami v roku 1988, nerušene nimi užívaná v rámci hraníc pevne vytýčených v teréne.

Odhliadnuc od vyššie opísaných okolností podpisu listiny, odvolací súd konštatuje, že vychádzajúc z dátumu podpisu uvedeného listinného dôkazu (5.1.2019), nebol spôsobilý ovplyvniť právne následky vydržania v zmysle § 134 ods. 1 O. z., ktoré nastali uplynutím desaťročnej vydržacej doby, majúcej za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (zo zákona), plynúcej od kúpy nehnuteľností žalobcami v roku 1988. Preto aj v prípade nevykonania tohto listinného dôkazu nešlo o tzv. opomenutý dôkaz, keďže nebol spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia do uplynutia vydržacej doby. Žiada sa uviesť, že v konaní ani nebolo sporné tvrdenie žalovaných o podpise tejto listiny žalobcom 2, ako ani jej obsah.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nie je v rozpore s namietanou elementárnou logikou veci, ako ani so záverom súdu prvej inštancie o dobrej viere žalobcov, preukázanej ďalšími vykonanými dôkazmi, uvedenými súdom prvej inštancie v odsekoch 37 až 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, opierajúcej sa o právny titul kúpnej zmluvy z roku 1988, predmetom ktorej bol súbor nehnuteľností s hranicami pevne vytýčenými v teréne. Následne o geometrický plán z roku 1990, vyhotovený v súvislosti s výstavbou rodinného domu žalobcov, potvrdený ONV Galanta, odbor výstavby a územného plánovania, podľa ktorého hranica medzi pôvodnou parcelou č. 35, ktorej súčasťou bola parcela 35/1 a parcelou č. 23/2 tvorila stena rodinného domu. Podľa geometrického plánu z roku 2006 na zameranie rodinného domu a garáže žalobcov, parc. č. 35/2 a 35/3, hranicou medzi pozemkami 35/1 a 23/2 bola aj stena rodinného domu žalovaných.

Ďalšou dôležitou okolnosťou, ktorá preukazovala vnútorné presvedčenie žalobcov, že sporný pozemok im patrí, bolo dlhodobé správanie sa žalovaných od roku 1988 (nadobudnutie súboru nehnuteľností žalobcami), ktorí v tom čase už boli vlastníkmi susedných nehnuteľností, avšak žiadnym spôsobom až do roku 2018 (ani neformálne) sa nedomáhali vydania spornej nehnuteľnosti, neučinili prejav vôle k uplatneniu svojho vlastníckeho práva, neprezentovali svoje vlastníctvo k predmetnej parcele, nevzniesli žiadne námietky v priebehu stavebného konania v roku 1990 (následne ani v roku 2006)

a teda nerušili žalobcov počas celej vydržacej doby, ktorí nakladali s predmetnou parcelou ako vlastnou (hoci tak mohli učiniť).

Podľa súd hodnotí dôkazy podľa svoje úvahy, každý dôkaz jednotlivo, ale všetky dôkazy aj v ich vzájomnej súvislosti (starostlivo prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo), čo znamená, že musí zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonaním selekcie medzi nimi s vylúčením tých, ktoré pre rozhodnutie nie sú právne významné, to zahŕňa aj rozhodnutie o tom, či určitú skutočnosť treba ďalej v konaní dokazovať alebo nie.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie v ich vzájomnej súvislosti, so záverom o unesení dôkazného bremena žalobcov ako nadobúdateľov, že nekonali bezprávne ak spornú parcelu považovali za vlastnú, ktorú skutočnosť prejavovali aj navonok, bez toho aby boli niekým rušení.

Argumentácia žalovaných v odvolaní o nesprávnych skutkových zisteniach súdom prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, ohľadne oprávnenosti držby spornej parcely žalobcami, vyplývajúca z výpovedí svedka L. M., nebola dôvodná. Svedok vo svojej výpovedi jednoznačne potvrdil, že hranica medzi pozemkami bola rovnaká ako v súčasnosti, teda kopírovala stenu rodinného domu žalovaných, pričom medzi susedmi nikdy neboli spory (jeho stará matka bývajúca v minulosti v rodinnom dome na pozemku žalobcu mala k stene susedného domu pristavenú drevenú šopu). Pôvodný rodinný dom stojaci na pozemku žalovaných pred rokom 1972 kopíroval novopostavený dom žalovaných, avšak bol dlhší, pričom na konci mal nasledovať odskok asi 45 cm a malo dôjsť k napojeniu na pôvodný dom. Z výpovede svedka tak nevyplývalo, že od steny rodinného domu žalovaných viedla hraničná línia smerom do dvora žalobcov (ako to znázorňuje geometrický plán z roku 2019 tvoriaci súčasť napadnutého rozsudku), pričom aj podľa geometrického plánu z roku 1989 viedla hraničná línia odlišne až za rodinným domom na pozemku žalovaných. Výpoveď uvedeného svedka nie je rozporná ani vo vzťahu k vymedzenej ploche šírke 45 cm (ktorá mala patriť k domu žalovaných), vzhľadom na zachovaný odstup hranice spornej parcely od rodinného domu žalovaných podľa geometrického plánu tvoriaceho súčasť napadnutého rozsudku.

Neopodstatnená bola aj odvolacia námietka vo vzťahu k nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v súvislosti s tvrdením žalovaných ohľadom geometrického plánu č. z roku 2006. Súd prvej inštancie v odseku 23 napadnutého rozsudku vyhodnotil geometrický plán z roku 2006 ako listinný dôkaz preukazujúci, že hranice medzi parcelami č. 35/1 a 23/2 sú vedené súbežne s existujúcim plechovým oplotením a stenou rodinného domu súpisné č. 332 (vo vlastníctve žalovaných). Súčasne konštatoval (odsek 24), že uvedený geometrický plán (ako ani predchádzajúce geometrické plány) neboli vyhotovené na účelom riešenia otázky spornosti hraníc medzi nehnuteľnosťami vo vlastníctve sporových strán (geometrický plán z roku 2006 slúžil na zameranie rodinného domu a garáže, parcely č. 35/2 a 35/3.

Listinu č. 837/5, ktorá mala byť súčasťou geometrického plánu z roku 2006 súd prvej inštancie vyhodnotil spôsobom (odsek 25), že táto strana geometrického plánu tvorila iba súčasť spisu vedeného v katastri nehnuteľností, no o jej existencii až do jej predloženia v spore nemali vedomosť (opak nebol preukázaný). K uvedenému je potrebné uviesť, že grafické znázornenie pozemkov na geometrickom pláne z roku 2006, nebolo spôsobilé narušiť vnútorné presvedčenie žalobcov, že pozemok parc. č. 35/1 zahŕňa aj časť pozemku vo vlastníctve žalovaných.

Listinné dôkazy geometrické plány, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, nebolo pritom možné hodnotiť izolovane od celkových výsledkov vykonaného dokazovania (zohľadňujúc aj výpovede ďalších svedkov N. B. a G. C.).

Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia prípadu a je potrebné brať do úvahy všetky konkrétne okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). V prospech dobrej viery držiteľa pozemku svedčí, že nadobudnutý a držaný pozemok tvorí ohradený, ucelený, funkčný celok, ak pozemok bol preplotený k pozemku držiteľa, pričom prístup na neho je možný len z nehnuteľnosti držiteľa. Významná je zásadne aj skutočnosť, že formálne evidovaný vlastník pozemku po celú dobu držby nedal najavo nesúhlas a nebránil svoje vlastnícke právo, čo nasvedčuje záveru, že ani on nepredpokladal, že sused drží časť jeho pozemku (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

Vychádza sa pritom z prezumpcie dobrej viery držiteľa a pripúšťa sa oprávnená držba i v prípade, že držiteľ sa chopí i časti susedného pozemku, ktorý v skutočnosti nekúpil, pričom oprávnenú držbu nemožno podľa okolností vylúčiť ani v prípadoch, že výmera držaného susedného pozemku dosahuje až 50% výmery skutočne kúpeného pozemku, prípadne viac. V bežnom živote dochádza k nesúladu hraníc pozemkov vymedzených hranicou užívania, ktoré sa nezhodujú s hranicami parciel, v dôsledku toho, že držiteľ ktorý kúpil pozemok sa omylom chopí na základe kúpnej zmluvy aj časti susedného pozemku, ktorý v skutočnosti nekúpil v domnení, že ide o časť jeho pozemku. V takom prípade ide o domnelý, tzv. putatívny titul, o ktorý sa držba opiera.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobcovia odstránením okrasných stromov (tuje) zo spornej parcely preukázali svoju vedomosť o vlastníckom práve žalovaných. Výsluchom svedka G. C., ako aj žalovanej 1/, bolo preukázané, že žalovaní namietali vlhnutie steny polievaním trávnika, na miesto bola preto daná dlažba a kamienky.

Žalobcovia nadobudli kúpou nehnuteľnosti tvoriace ucelený funkčný celok v roku 1988, pričom hranica v teréne bola tvorená oplotením a stenou rodinného domu žalovaných, čomu Geometrický plán z roku 1990 vyhotovený v súvislosti s výstavbou rodinného domu žalobcov. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že samotný geometrický plán z roku 1989 nebol spôsobilý vyvolať dôvodnú pochybnosť u žalobcov, že im sporný pozemok patrí, keďže žalovaní v roku 1990 v stavebnom konaní udelili súhlas a nebránili svoje vlastnícke právo, ktorý stav trval až do roku 2018, kedy si dali vyhotoviť geometrický plán podľa ktorého časť dvoru žalobcov patrí k parcele vo vlastníctve žalovaných.

Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj argument žalovaných o presahu strechy rodinného domu súpisné číslo XXX nad parcelu užívanú žalobcami, prihliadajúc na obdobie v ktorom došlo k výstavbe rodinného domu žalovaných (ods. 40). Žalobcovia kúpou súboru nehnuteľností prijali fakticky stav vytvorený už právnymi predchodcami žalobcov a žalovanými, ktorí svoje vlastnícke právo k spornému pozemku nevykonávali (pozemok ani neobhospodarovali).

Nedôvodná bola aj odvolacia námietka žalovaných poukazujúca na nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, vyvodil správne právne závery, ktoré aj vysvetlil. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

Odvolací súd podľa napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešných žalobcov, ktorým podľa ustanovenia vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, že žalobcovia 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100 % (podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí).

Z dôvodu, že žalobcovia 1/, 2/ boli úspešní aj v odvolacom konaní, podľa v spojení s , vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobcovia 1/, 2/ majú voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.