Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cpr/4/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v právnej veci žalobcu Q. K., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Š. XX, XXX XX K., právne zastúpeného JUDr. Gáborom Szárazom, advokátkou so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, proti žalovanému ROKO, s. r. o., so sídlom Strojnícka 18, 080 01 Prešov, IČO: 36 458 481, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Babin, Petko & partners, s. r. o., so sídlom Hlavná 29, 080 01 Prešov, v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto

rozhodol:

I. Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 2. januára 2014 dané žalovaným žalobcovi je neplatné,

II. Nárok žalobcu na náhradu mzdy vylučuje na samostatné konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o trovách tohto konania.

odôvodnenie:

Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.2.2014 žiadal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené dňa 2.1.2014 je neplatné, zároveň zaviazal žalovaného nahradiť mu mzdu. Žalobu vo veci samej odôvodnil skutočnosťou, že žalovaný mu oznámením zo dňa 2.1.2014 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru z ktorého vyplýva, že z evidencie dochádzky zamestnanca na pracovisku žalovaný zistil, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že dňa 9. Septembra 2013 nastúpil na pracovisko o 7.00 hod. a pracovnú dobu ukončil o 15.00 hod, dňa 10.

- 12. Septembra 2013 nastúpil o 6.30 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod, dňa 16. Septembra 2013 nastúpil o 7.00 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod. a dňa 17. Septembra 2013 nastúpil do práce o 6.30 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod. Týmto konaním závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. V písomnom oznámení zo dňa 8.1.2014 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, že neporušil závažne pracovnú disciplínu, nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.

Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril v písomnom podaní súdu doručenom dňa 7. Mája 2014, kde uviedol, že žalobu žiada v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo zo strany žalovaného skončené so žalobcom platne. Súdu na pojednávaní predložia vysvetlenie, ako aj potrebné listinné dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie vypočutím žalobcu a svedkov, oboznámením listinných dôkazov a to žaloby zo dňa 20.2.2014, Pracovnou zmluvou zo dňa 1. Februára 2011, oznámením zo dňa 8.1.2014, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 2. Januára 2014, vyjadrením žalovaného, ostatným spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

Žalobca pracoval u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 1. Februára 2011 s dňom nástupu do práce 1.2.2011, druh práce skladník, miesto výkonu práce ROKO, s. r. o., so sídlom Strojnícka 18, Prešov. Rozsah pracovného času bol v zmluve určený 40 hodín týždenne, pracovný čas bol dohodnutý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiacov, s výplatným termínom do konca každého mesiaca.

Dňa 2. Januára 2014 bolo žalobcovi ako zamestnancovi doručené zo strany žalovaného okamžité skončenie pracovného pomeru z ktorého vyplýva, že žalobca ako zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že dňa 9. Septembra 2013 na pracovisko nastúpil o 7.00 hod. a pracovnú dobu ukončil o 15.00 hod, dňa 10. - 12. Septembra 2013 nastúpil o 6.30 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod, dňa 16. Septembra 2013 nastúpil o 7.00 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod. a dňa 17. Septembra 2013 nastúpil o 6.30 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Postupom podľa s ním žalovaný ako zamestnávateľ ukončil pracovný pomer.

Z predloženého oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.1.2014 (č. l. 11 súdneho spisu) zároveň vyplýva, že zamestnanec odmietol prevziať dňom 2. Januára 2014 okamžité skončenie pracovného pomeru.

Z oznámenia zo dňa 8.1.2014 pre súd vyplynulo, že žalobca ako zamestnanec oznámil žalovanému, že závažne pracovnú disciplínu neporušil, nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával.

V písomnom podaní, súdu doručenom dňa 8.4.2014 žalobca doplnil svoj žalobný petit v časti náhrady mzdy tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného nahradiť mu mzdu vo výške 1 119,40 eur.

Dňa 23. Septembra 2013 žalovaný ako zamestnávateľ upozornil žalobcu, že v dňoch 9. - 12. Septembra 2013 opakovane nedodržal pracovný čas jeho skoršími odchodmi z pracoviska, čím hrubým spôsobom porušil povinnosti zamestnanca v zmysle pracovnej zmluvy.

Rovnako bolo súdu predložené písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 24. Septembra 2013, z ktorého pre súd vyplynulo, že žalovaný ako zamestnávateľ upozornil žalobcu ako zamestnanca, že v dňoch 16. a 17. Septembra 2013 opakovane nedodržal pracovný čas tým, že odchádzal z pracoviska skôr, čím hrubým spôsobom porušil svoje povinnosti.

Žalobca súdu uviedol, že u žalovaného pracoval na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2011, ktorá bola medzi nimi uzatvorená, druh práce bol skladník, pracovná doba bola 40 hodín týždenne. Dochádzku v práci kontrolovala buď ekonómka, alebo konateľ firmy. Prestávka na obed bola v trvaní pol hodiny, zo strany zamestnávateľa nebola ničím určená, každý si bral obedňajšiu prestávku v čase kedy chcel. Keďže išlo o nepretržitú prevádzku, spolu s ostatnými zamestnancami sa striedali, keďže chodili zákazníci, vždy niekto musel byť na pracovisku. Posledný polrok, keď sa odchádzalo na obed mimo pracoviska, zapisovala sa táto skutočnosť do knihy dochádzok. Po príchode z obeda sa každý zapísal do knihy príchodov. Dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru sa nezakladajú na pravde, nakoľko pracovnú disciplínu neporušil, v tom čase nečerpal obedňajšiu prestávku, a preto z pracoviska odchádzal o pol hodinu skôr. So žalovaným odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, trval na výpovedi. Hneď po tom, čo nastúpil do práce z pracovnej neschopnosti mu žalovaný doručil oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. V máji v roku 2013 bolo v tržbe zistených plus 400 eur. Zamestnávateľ im povedal, že nie je spokojný s ich prácou, preto ich prinútil, aby čerpali dovolenky. Následne čerpali dovolenky, keď nastúpili z dovolenky do práce bolo im povedané, že v inventúre zistili manko 2 000 eur, obalové manko. Následne dával štatutárny zástupca žalovaného podpisovať zamestnancom dohody o skončení pracovného pomeru, plus dohody o splátkach s tým, že každý zamestnanec uznal manko vo výške 2 000 eur. Dohodu o skončení pracovného pomeru, ako aj dohodu o splátkach odmietol podpísať, nakoľko v čase keď sa konala inventúra nebol prítomný ani jeden zo zamestnancov. Do práce nastúpil po pracovnej neschopnosti v septembri pričom hneď mu bolo zo strany zamestnávateľa ponúknuté podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru. Následne dostal dve upozornenia o porušení pracovnej disciplíny s ktorými nesúhlasil. Dňa 2.1.2014 mu zamestnávateľ doručil oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. Následne listom zo dňa 8.1. oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Zamestnávateľ skončil okamžite pracovne pomer iba s ním. V zmluve mal dohodnutý 40 hodinový týždenný pracovný čas.

Otváracia doba skladu bola od 7.00 hod do 16.00 hod. s tým, že sa stávalo, že pracovali aj od 6.00 hod. ráno do 18.00 hod. večer.

Súd v konaní vypočul svedka H. X., ktorý súdu uviedol, že u žalovaného pracoval od 1.4.2011 do 26. Septembra 2013 v pozícii skladník. Do práce nastupovali o 7.00 hod. ráno do 16.00 hod., keď bola stanovená prevádzka, pričom v pracovnej zmluve mali stanovený 40 hodinový pracovný čas. Pokiaľ ide o obedňajšie prestávky, s kolegami sa striedali, buď išli na obed, alebo si prihriali obed v kuchynke. Obedňajšia prestávka u nich trvala 10 minút. Pracovný pomer so žalovaným ukončil dohodou k 25. Septembru 2013. Po vykonaní inventúry mali čerpať dovolenky. V rámci tejto inventúry bolo zistené manko v sume 13 500 eur, pričom naňho pripadla suma 2 000 eur. Zároveň zo strany žalovaného im boli predložené dohody o uznaní tohto dlhu. Inventúra dopadla dobre, boli len nejaké chyby v zámene tovaru, avšak samotná tovarová inventúra dopadla kladne. Pokiaľ ide o manko, to uznať odmietol. Následne mu zo strany žalovaného bolo povedané, že dostane výpoveď, pričom poukazovali na nedodržiavanie pracovného času. Inventúra prebiehala začiatkom mája, po jej skončení čerpali dovolenku. Následne išiel na pracovnú neschopnosť a po návrate z maródky na nich tlačili, aby podpísali dohody, manko neuznal. Po návrate z pracovnej neschopnosti začiatkom augusta v roku 2013 ich vedúci upozorňoval, že nedodržiavajú pracovný čas, že si ju skracujú o dobu, ktorú majú čerpať prestávku na obed. Nástupy do práce mali o 7.00 hod. do 16.00 hod. Prestávku na obed fixne stanovenú nemali. Keď odchádzali na obed, upovedomovali o tejto skutočnosti svojho vedúceho. Po príchode do práce a odkódovaní skladu sa zapisovali do knihy príchodov, uviedli tam čas príchodu, odchodu a svoj podpis. Dochádzku kontroloval pán S. H.. Ku koncu pracovného pomeru, keďže nevyužíval obedňajšiu prestávku odchádzal z práce o pol hodiny skôr. V čase, keď pracoval v pozícii skladníka odchádzal z práce o 16.00 hod. Neskôr, keď bol preradený a vykonával pomocné práce, z práce odchádzal skôr o pol hodinu, keďže nečerpal obedňajšiu prestávku. Zároveň si značil čas odchodu o 15.00 hod. Po jeho návrate z pracovnej neschopnosti, v septembri 2013 dodržiaval 8 hodinový pracovný čas po odpočítaný obedňajšej prestávky, na ktorej nebol. Zamestnávateľ ho písomne upozornil na porušenie pracovnej disciplíny. Bolo to v septembri v roku 2013. Vtedy ich zamestnávateľ a vedúci upozorňovali, že si skracujú pracovný čas o pol hodinu skôr, keďže nečerpajú obedňajšiu prestávku. Niekedy za nimi došiel aj pán S. H.. Dostávali ústne upozornenia od vedúceho a zároveň zo strany pána S. H. dostali písomné upozornenie o porušení pracovnej disciplíny.

Svedok M. Q. súdu uviedol, že k žalovanému nastúpil dňom 1.10.2012 do pracovnej pozície zástupcu vedúceho skladu. V apríli 2013 sa robila inventúra, po jej skončení podpísali inventúrny stav, pričom v inventúre nebolo zistené žiadne manko. Následne on, pán X., U., N. a žalobca dostali od zamestnávateľa inštrukciu, že si majú podpísať dovolenku. Následne nastúpili na dovolenky. Po návrate z dovolenky im bol daný na podpis papier, že spôsobili manko na obalovom konte vo výške 13 500 eur. V tom čase 1. Decembra 2012 pôsobil v pozícii vedúceho skladu, preto naňho vychádzalo manko v sume 3 500 eur, zvyšný rozdiel sa mal odpočítať na ostatných piatich zamestnancoch. Poukazovali na skutočnosť, že pred čerpaním dovolenky žiadne manko nebolo zistené. Do práce nastúpil 1. Septembra 2013, no dostal zákaz vstupu do skladu. Začali mu prideľovať pomocné práce, ktoré mal vykonávať a boli to čistiace práce v okolí skladu. Do práce prichádzali pred 7. hodinou ráno, zapisovali sa do knihy príchodov, následne každý išiel na pracovisku vykonávať svoju prácu. V sklade bola od 7.00 do 16.00 hod. nepretržitá prevádzka. Keď bolo trošku voľnejšie, vždy v sklade ostali niektorí zamestnanci, aby mohli obslúžiť zákazníkov s tým, že ostatní mohli čerpať obedňajšiu prestávku. Do knihy príchodov a odchodov sa zapisovala obedňajšia prestávka len v tom prípade, ak zamestnanec išiel čerpať obedňajšiu prestávku mimo areálu, vtedy sa zapísal do knihy odchodov a následne sa zapísal keď prišiel. Zároveň uviedol, že dostal písomné upozornenie v septembri v roku 2013 od pána S. H., že z práce odchádza o pol hodinu skôr. Rovnaké upozornenie dostal žalobca, pán X. a pán N.. Pracovný pomer so žalovaným ukončili dohodou. Vzhľadom na to, že dostal dve písomné upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny a myslel si, že príde aj tretie, so zamestnávateľom ukončil pracovný pomer dohodou. Knihu evidencii dochádzok kontrolovali ekonómky, alebo konateľ spoločnosti. V čase, keď vykonával funkciu vedúceho skladu nestávalo sa, aby zamestnanci odchádzali z pracoviska o pol hodinu skôr z dôvodu, že nečerpajú obedňajšiu prestávku.

Svedok P. M. uviedol, že u žalovaného pracoval od 20. Marca 2013 vo funkcii vedúceho skladu. Po príchode do zamestnania sa každý zamestnanec zapisoval do knihy príchodov a odchodov od 7.00 hod. a odchádzalo sa o 16.00 hod. Otváracia doba skladu bola určená na vývesnej tabuli. Každý kto prišiel do zamestnania a do skladu vošiel do kancelárie, zapísal sa do knihy príchodov a keď odchádzal, zapísal

čas odchodu, svoje meno a podpis. Kontrolu tejto dochádzky vykonával ten kto robil výplatnú listinu, evidenčno-personálny úsek. On to v kompetencii nemal.

Žalobca súdu predložil podnet zo dňa 25. Septembra 2013, ktorý adresoval Inšpektorátu práce Prešov za účelom oznámenia, či zamestnávateľ hrubým spôsobom neporušuje svoje povinnosti voči zamestnancom.

Inšpektorát práce Prešov listom zo dňa 26.7.2013 oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že začína prešetrenie uvedeného podnetu. 23. Októbra 2013 Inšpektorát práce Prešov oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že prešetrenie inšpekcie bolo prerušené z dôvodu prerokovania protokolu so žalovaným.

Rozhodnutím Inšpektorátu práce Prešov č. K. XXX/XXXX - V. zo dňa 30. Januára 2014, Inšpektorát práce Prešov zastavil konanie z dôvodu, že odpadol dôvod začatého na podnet správneho orgánu.

Dňa 3.6.2013 udelil štatutárny zástupca žalovaného Ing. S. H. Mgr. S. H. generálnu plnú moc na všetky právny úkony týkajúce sa spoločnosti ROKO, s. r. o.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:

Podľa písm. ) , pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.

Podľa , , zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa , Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia a .

Podľa , zamestnávateľ nemôže okamžite skončiť pracovný pomer s tehotnou zamestnankyňou, so zamestnankyňou na materskej dovolenke alebo so zamestnankyňou a zamestnancom na rodičovskej dovolenke, s osamelou zamestnankyňou alebo s osamelým zamestnancom, ak sa stará o dieťa mladšie ako tri roky, alebo so zamestnancom, ktorý sa osobne stará o blízku osobu, ktorá je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Môže však s nimi s výnimkou zamestnankyne na materskej dovolenke a zamestnanca na rodičovskej dovolenke () z dôvodov uvedených v odseku 1 skončiť pracovný pomer výpoveďou.

Podľa , okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa , neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa , ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa , ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa , v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa , , , zamestnanec je povinný najmä a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času, c) dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený,

Okamžité skončenie pracovného pomeru je mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru v prípade, že nie je možné použiť iný, menej razantný spôsob skončenia pracovného pomeru. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je, že zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu. nevymedzuje, čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré treba vždy skúmať individuálne v závislosti od všetkých okolností konkrétneho prípadu. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti.

Súdna prax považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny tieto prípady:

- dlhotrvajúcu neospravedlnenú absenciu,

- výkon práce pre seba, prípadne iné osoby v pracovnom čase,

- ublíženie na zdraví,

- urážky,

- nerešpektovanie príkazov nadriadených,

- odmietnutie podrobenia sa skúške alkoholom, resp. vyšetrenia alkoholu a iných omamných látok v pracovnom čase,

- zistenie alkoholu po skúške alkoholového testu alebo vyšetrenie alkoholu a iných omamných látok u zamestnancov v pracovnom čase,

- nástup na pracovisko pod vplyvom alkoholu,

- prijímanie darov alebo iných výhod v súvislosti s výkonom zamestnania,

- zavinené porušovanie bezpečnostných predpisov a pod.

- zamestnanec rozkráda alebo úmyselne poškodzuje majetok zamestnávateľa,

- také konanie zamestnanca, ktorý úmyselne použil v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa poznatky a informácie získané pri práci pre zamestnávateľa.

Zamestnávateľ sa môže rozhodnúť, či na základe týchto dôvodov so zamestnancom okamžite skončí, lebo už nie je možná prítomnosť tohto zamestnanca na pracovisku ani počas výpovednej doby, alebo či mu dá výpoveď. Pri rozhodovaní zamestnávateľ prihliada na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k plneniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa a na to, či svojim konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu, a pod.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že pracovný pomer medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 1. Februára 2011.

Zároveň mal súd za preukázané, že písomným oznámením zo dňa 2.1.2014 žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi ako zamestnancovi okamžité skončenie pracovného pomeru, v ktorom ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že v dňoch od 9.9.2013 nastúpil žalobca na pracovisko o 7.00 hod. pričom pracovnú dobu ukončil o 15.00 hod, dňa 10. - 12. Septembra 2013 nastúpil o 6.30 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod a dňa 16. Septembra 2013 nastúpil o 7.00

hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod., 17. Septembra 2013 nastúpil o 6.30 hod. a pracovnú dobu ukončil o 14.30 hod. Okamžité skončenie pracovného pomeru odmietol žalobca prevziať dňa 2.1.2014.

Dňa 8.1.2014 oznámil žalobca žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, pričom zároveň uviedol, že dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru sa nezakladajú na pravde.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť písomné a musí byť doručené. V tomto prípade splnenie týchto podmienok mal súd v celom rozsahu za preukázané.

Z písomného oznámenia zo dňa 2.1.2014 vyplýva, že oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo zo strany žalovaného ako zamestnávateľa urobené písomne, pričom bolo doručované aj žalobcovi ako zamestnancovi, ktorý ho odmietol prevziať dňom 2.1.2014. Zároveň súd posudzoval obsahovú stránku tohto oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru a to uvedenie dôvodu. Súd je toho názoru, že v tomto okamžitom skončení pracovného pomeru bol zo strany žalovaného ako zamestnávateľa presne špecifikovaný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ten bol aj skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Súd považuje za potrebné uviesť, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j., ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatniť, aby ho nebolo možné zameniť s iným. Obsahová náležitosť oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru presne obsahuje dôvod, pre ktorý sa zamestnávateľ v tomto konaní žalovaný rozhodol so zamestnancom skončiť pracovný pomer, pričom z neho vyplýva, že v dňoch od 9. do 17. Septembra žalobca ako zamestnanec závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu tým, že v presne stanovených dňoch odchádzal z pracoviska o pol hodinu skôr.

Súd však musí prihliadať aj na lehoty stanovené pre zamestnávateľa na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré sú prekluzívne a hmotnoprávne.

Podľa , môže zamestnávateľ ukončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol, pričom o začiatku a plynutí lehoty platia ustanovenia a .

Súd uvádza, že lehota dvoch mesiacov je lehotou subjektívnou, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode zakladajúcom možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel a lehota jedného roka je objektívnou lehotou plynúcou od vzniku dôvodu. Uvedené lehoty sú lehotami hmotnoprávnymi a prekluzívnymi, pričom ich márnym uplynutím právo na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zaniká. Zamestnávateľ teda môže objektívnu jednoročnú lehotu uplatniť len vtedy, pokiaľ sa o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nedozvedel v rámci subjektívnej dvojmesačnej lehoty.

Súd poukazuje na judikát č. R 91/1967, podľa ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, ak sa stalo po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa, keď zamestnávateľ zistil dôvod na okamžité skončenie. Táto lehota je prekluzívnou lehotou, ak zamestnávateľ neuplatní okamžité skončenie pracovného pomeru v tejto lehote, je toto neplatné.

Súd vychádzal z listinných dôkazov, ktoré mu boli predložené, pričom súd uvádza, že už v dňoch 23. a 24. Septembra 2013 (č. l. 49 a 50 súdneho spisu), žalovaný ako zamestnávateľ doručoval žalobcovi písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť ukončenia pracovného pomeru. V písomných upozorneniach o porušení pracovnej disciplíny je presne špecifikované, že v dňoch 9. až 12. Septembra 2013 a 16. až 17. Septembra 2013 žalobca ako zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že odchádzal z pracoviska skôr, čím hrubým spôsobom porušil povinnosti zamestnanca.

Podľa názoru súdu, zamestnávateľ v tomto konaní žalovaný, už v tomto období, v septembri 2013 musel mať za preukázané, že zamestnanec porušuje pracovnú disciplínu tým, že nedodržuje pracovný čas uvedený v pracovnej zmluve. Z tohto dôvodu mal súd za to, že ak zamestnávateľ použil ako tento dôvod, dôvod pre ktorý sa so žalobcom rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer, subjektívna lehota dvojmesačná mu uplynula. Okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré adresoval žalovaný žalobcovi až dňa 2. Januára 2014 je z dôvodu uplynutia subjektívnej dvojmesačnej lehoty, ktorá je prekluzívnou, neplatné. Rovnako, z výpovede svedkov, ktorých súd v konaní vypočul vyplynulo, že už vedúci zamestnanec a rovnako aj zástupca štatutárneho zástupcu žalovaného ich v septembri 2013 písomne, ako aj ústne upozorňovali na porušenie pracovnej disciplíny tým, že z pracoviska odchádzajú skôr, po odpočítaní obedňajšej prestávky, ktorú nečerpali.

Súd je tak toho názoru, čo bolo v konaní preukázané jednak predloženými listinnými dôkazmi, vypočutím žalobcu, či svedkov, že žalovaný už v septembri v roku 2013 mal vedomosť o tom, že žalobca porušuje pracovnú disciplínu tým, že odchádza z pracoviska o polhodinu skôr, z dôvodu nečerpania obedňajšej prestávky, pričom tento dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru uplatnil žalovaný až v januári v roku 2014, čím podľa názoru súdu došlo k uplynutiu subjektívnej dvojmesačnej lehoty stanovenej zákonom, v ktorej môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer. Súd mal tak za preukázané, že vedomosť žalovaného o dôvode pre okamžité skončenie pracovného pomeru ako zamestnávateľa bola jednoznačne preukázaná v septembri 2013.

Nárok žalobcu na náhradu mzdy postupom podľa vylúčil na samostatné konanie, nakoľko o náhrade mzdy je možné rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru.

Pokiaľ ide o navrhované dôkazy, právny zástupca žalovaného žiadal, aby súd na ďalšom pojednávaní vypočul ako svedka zástupcu štatutárneho zástupcu žalovaného S. H.. Tieto návrhy na doplnenie dokazovania súd v celom rozsahu ako nedôvodné zamietol.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. Októbra 1997, podľa ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky je oprávnený preskúmavať aj také konania a rozhodnutia všeobecných súdov, ktorým by došlo k porušeniu základných práv tvoriacich obsah Ústavného inštitútu súdnej ochrany. Do obsahu základného práva na vyjadrení sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred všeobecným súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci sudcovi a súdu, umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu veci vedú.

Súd najmä poukazuje na zásadu hospodárnosti konania, nakoľko mal za preukázané, že v tomto prípade došlo zo strany žalovaného k zmeškaniu subjektívnej prekluzívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru, súd vykonanie týchto dôkazov považoval v celom rozsahu za nehospodárne a neúčelné. Navyše, pokiaľ právny zástupca žalovaného navrhol v konaní vypočuť ako svedka S. H., k tomu súd uvádza, že predvolanie na toto pojednávanie mu bolo riadne a včas doručené, pričom tohto pojednávania sa nezúčastnil, svoju neprítomnosť na súdom nariadenom pojednávaní neospravedlnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

Podľa v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa , ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.