Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoP/75/2014

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: Natália M., nar. XX. XX. XXXX, t.č. bytom ako otec, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, dieťa rodičov: P. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. XXX, XXX XX U., C. republika, štátna občianka SR, a: G.. P. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX N., štátny občan SR, o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní otca maloletého dieťaťa zo dňa 12. 09. 2014 proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. -12 zo dňa 25. 08. 2014, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a konanie o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia z a s t a v u j e.

V y h l a s u j e, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný súd vec právne posúdil s poukazom na ust. § 74 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, 6, 8, § 76 ods. 1 písm. a/, b/, zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a na ust. § 35 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov.

V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že na tamojší súd podal otec maloletého dieťaťa dňa 18. 08. 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby súd zveril maloletú do jeho osobnej starostlivosti a aby zaviazal matku povinnosťou prispievať na výživu maloletej výživným v sume 110 eur mesačne počnúc mesiacom júl 2014. Podaný návrh otec odôvodnil tým, že na základe rozhodnutia Okresného súdu Zvolen sp. zn. zo dňa 27. 07. 2006 bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky. Otec uviedol, že je spôsobilý maloletú vychovávať. Maloletá bola prijatá na štúdium grafického dizajnu na strednej škole vo N.. Otec bol presvedčený, že zmena prostredia maloletej prospeje. Takúto zmenu odporúčajú maloletej aj všetci jej lekári v Českej ako aj v Slovenskej republike. Otec v minulosti žil v spoločnej domácnosti s matkou maloletej, ktorá sa po niekoľkých rokov odsťahovala aj s dcérou ku svojej matke, pričom následne matka uniesla maloletú bez súhlasu otca do Českej republiky do mesta U., kde žije doteraz so svojím novým manželom X.. Týmto matka znemožnila otcovi pravidelne sa stretávať s maloletou, čo sa prejavilo na zdravotnom stave maloletej dcéry do takej miery, že postupom času ochorela na mentálnu anorexiu. Manžel matky sa k maloletej správa agresívne, niekoľkokrát ju fyzicky napadol. Maloletá otcovi dňa 17. 05. 2014 s plačom volala, že otčim ju udrel dva razy do tváre len preto, že mu povedala že bude jesť neskôr. Matka maloletú vydiera tým, že ju už nebude ľúbiť, keď pôjde na Slovensko k svojmu otcovi a tým, že sa už nebude môcť k nej vrátiť. Otec uviedol, že maloletá chce žiť s ním vo Zvolene, sama o tom stále hovorí. Vie o tom aj jej matka ktorá sama uvážila,

že pre maloletú bude lepšie, keď teraz bude u otca. Maloletá má slovenské štátne občianstvo. Otec ďalej uviedol, že matka si môže maloletú zobrať k sebe cez prázdniny a ďalej uviedol, že matka so svojím manželom často robia nočné, pracujú cez víkendy a na výchovu dieťaťa nemajú čas. Maloletá v Českej republike nepoznala nič iné, len steny nemocníc a psychiatrických oddelení. Otec uviedol, že celých šesť rokov utrpel tým, že nemôže byť so svojím dieťaťom a preto sa rozhodol, že dieťa dňa 01. 07. 2014 zoberie z Českej republiky a privezie ho k sebe do N.. Maloletá je u otca šťastná. Keď otec telefonicky hovoril s matkou ohľadne pobytu maloletej u neho, matka vrieskala a kričala do telefónu, že mu dieťa nedá. Otec od matky chcel, aby urobila to isté čo on, keď pred notárom vyhlásil, že súhlasí v záujme dieťaťa aby bolo zverené do výchovy a opatery matke a dieťa malo trvalý pobyt v Českej republike, s čím ale matka nesúhlasila. Otec zdôraznil, že matka odmietla otcovi zaslať zdravotný záznam maloletej. Maloletá od 01. 09. 2014 nastupuje na strednú školu vo Zvolene, postupne sa aklimatizuje v novom prostredí. V ďalšom otec uviedol, aký má príjem a aké výdavky.

Okresný súd z pripojeného spisu tamojšieho súdu sp. zn. zistil, že rodičovské práva a povinností k maloletej boli naposledy upravené rozsudkom č.k. -31 zo dňa 09. 01. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12. 07. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -48 zo dňa 11. 05. 2007 a v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -113 zo dňa 17. 01. 2008. Týmto rozsudkom bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 1 900 Sk mesačne počnúc dňom 01. 08. 2006. Zo spisu sp. zn. okresný súd zistil, že rozsudkom č.k. -151 zo dňa 02. 06. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24. 06. 2008, bol upravený styk otca s maloletou tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou každý 4. týždeň v mesiaci od piatku od 18.00 h do nedele do 13.00 h, počas letných prázdnin každý rok od 20. 07. od 13.00 h do 31.07. do 17.00 h a od 15. 08. od 13.00 h do 22. 08. do 17.00 h a taktiež je oprávnený stretávať sa s maloletou každý nepárny rok v čase od 27. 12. od 13.00 h do 02. 01. nasledujúceho roka do 17.00 h, kedy si otec v stanovenú hodinu dieťa prevezme pred bytom matky a v stanovenú hodinu dieťa matke pred jej bytom vráti. Zo spisu sp. zn. okresný súd zistil, že dňa 08. 11. 2007 matka maloletej doručila súdu návrh, ktorým sa domáhala, aby súd nahradil súhlas otca s vysťahovaním maloletej do Českej republiky a tiež súhlas otca s podaním žiadosti o povolenie k trvalému pobytu maloletej v Českej republike. Konanie bolo zastavené uznesením č.k. -51 zo dňa 02. 06. 2008, právoplatným dňa 10. 07. 2008 z dôvodu späťvzatia návrhu matkou, nakoľko otec dobrovoľne pred notárom udelil súhlas k vysťahovaniu maloletej do Českej republiky.

Okresný súd dospel k záveru, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia nie je dôvodný, nakoľko za daného stavu neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali naliehavosť dočasnej úpravy pomerov k maloletému dieťaťu. Z návrhu otca mal okresný súd osvedčené, že rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti. Maloletá od roku 2008 žila s matkou v Českej republike. Otec dňa 01. 07. 2014 priviezol maloletú do N., kde maloletá odvtedy s otcom býva. Z podaného návrhu otca nevyplýva, že by toto premiestnenie dieťaťa z Českej republiky na Slovensko po šiestich rokoch života maloletej v Českej republike otec učinil so súhlasom matky dieťaťa. Otec v návrhu síce uvádza, že matka sama uvážila, že pre maloletú bude lepšie keď bude teraz bývať u otca, na inom mieste však otec uviedol, že keď s matkou telefonicky hovoril o pobyte dieťaťa u neho, matka s týmto nesúhlasila. Rovnako okresný súd nemal žiadnym spôsobom osvedčené tvrdenie otca, že všetci lekári maloletej sa zhodli v tom, že je v prospech dieťaťa zmena prostredia, keďže otec k podanému návrhu nepriložil žiadne lekárske potvrdenia ani vyjadrenia. Pokiaľ otec predložil fotokópiu čestného prehlásenia maloletej, že u neho od 01. 07. 2014 býva a chce s otcom žiť vo Zvolene, k tomu okresný súd uviedol, že rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia a je na ich uvážení a dohode, akým spôsobom budú vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a v prípade, že k dohode nedôjde rozhodne o nich súd. V danej veci bol výkon rodičovských práv a povinností k maloletej upravený rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. -31 zo dňa 09. 01. 2007 tak, že maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti matky. Toto rozhodnutie dosiaľ nebolo nijakým spôsobom zmenené a je preto potrebné z neho vychádzať. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. -151 zo dňa 02. 06. 2008 bol upravený styk otca s maloletou tak, že otec bol počas letných prázdnin oprávnený mať maloletú vo svojej domácnosti od 20. 07. do 31. 07. a od 15. 08. do 22. 08. Ku dňu rozhodnutia okresného súdu o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia teda rozsudkom vymedzený styk otca s maloletou už uplynul. Pokiaľ otec v návrhu uviedol, že maloletá od 01. 09. 2014 nastupuje na strednú školu vo Zvolene, k tomu okresný súd uviedol, že rozhodnutie rodičov o príprave dieťaťa na budúce povolanie je podstatná vec

súvisiaca s výkonom rodičovských práv a povinností, preto je nevyhnutné, aby medzi rodičmi došlo v tomto smere k vzájomnej dohode s tým, že ak k nej nedôjde, rozhodne na návrh niektorého z nich súd. Z podaného návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenie nevyplýva, že by so štúdiom maloletej na strednej škole vo F. súhlasila aj matka a okresný súd ani nezistil, že by sa na súde viedlo konanie na návrh niektorého z rodičov na rozhodnutie o tejto podstatnej veci. Pokiaľ sa otec domáhal nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd trvalo zveril maloletú do jeho osobnej starostlivosti a to od 01. 07. 2014, okresný uviedol, že takýto návrh nemá oporu v právnom poriadku a nebolo možné mu vyhovieť, nakoľko predbežné opatrenie má len dočasný charakter. Je pravdepodobné, že otec daným spôsobom mienil nahradiť rozhodnutie súdu, ktoré upravuje práva a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu vo veci samej. Z návrhu otca nemal okresný súd osvedčené, že by dieťa bolo bez rodinného zázemia, výchovy, bez dozoru, nebolo osvedčené vážne ohrozenie alebo narušenie života, zdravia alebo priaznivého vývoja maloletého dieťaťa. Ak otec premiestnil maloletú na Slovensko so súhlasom jej matky, ktorá tiež súhlasí s jej štúdiom na strednej škole vo N., nie je potrebné, aby súd predbežným opatrením zveril maloletú do osobnej starostlivosti otca, ktorému nič nebráni podať si v tomto smere návrh na začatie konania vo veci samej. Keďže okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia na zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti, nebol preto dôvod rozhodovať o návrhu otca na určenie vyživovacej povinnosti matke dieťaťa.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Uviedol, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia podal preto, lebo chce pomôcť maloletej dcére, ktorá je veľmi chorá, potrebuje kľud a stabilné rodinné prostredie. Maloletá sa nachádza v jeho starostlivosti od 01. 07. 2014, pričom chce žiť a študovať na Slovensku. Maloletá sa nikdy nezmierila s jej vyňatím z tohto prostredia a s odchodom do Českej republiky, čoho výsledkom je podľa otca aj jej ochorenie - mentálna anorexia. Matka stále mení svoje názory, raz uvádza, že si má maloletú nechať a vzápätí uvádza, že požiada políciu o navrátenie maloletej do Českej republiky. Maloletá od 02. 09. 2014 navštevuje Súkromnú umeleckú strednú školu vo N.. Návrhom na nariadenie predbežného opatrenia chcel otec na čas, kým súd rozhodne vo veci samej, riešiť a stabilizovať novú situáciu v živote maloletej. Kľudné rodinné prostredie a istota v rodine sú hlavným predpokladom úspešného zvládnutia ochorenia maloletej. Podľa názoru otca matka tým, že mu odmieta vydať zdravotnú dokumentáciu maloletej, nemá záujem na zdravom vývoji dieťaťa. Otec ďalej uviedol, že pokiaľ by súd rozhodol vo veci samej mohlo by uplynúť niekoľko mesiacov, nakoľko matka žije v Čechách. Maloletá sa obáva návratu k matke, čo zle vplýva na jej zdravie. Otec mal za to, že zverenie maloletej predbežným opatrením do jeho starostlivosti je nevyhnutné v záujme zachovania života a zdravia maloletej. Naďalej trval na tom, aby súd predbežným opatrením uložil matke povinnosť prispievať na výživu maloletej výživným v sume 110 eur mesačne, nakoľko s maloletou má otec vysoké výdavky.

K odvolaniu otca nebolo podané žiadne vyjadrenie.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), postupom podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. a/ OSP zrušil a podľa ust. § 104 ods. 1 OSP konanie zastavil.

Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a) OSP, súd rozhodnutie zruší len, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí právomoci súdov.

Podľa ust. § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 104 ods. 1 OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne stano-vených pravidiel (podmienky konania), ktorých dodržiavanie je predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky konania, takéto konanie vykazuje nedostatky. Medzi neodstrániteľné nedostatky sa zaraďuje aj nedostatok právomoci súdu (§ 7, § 8 OSP). Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania majú tie dôsledky, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 OSP, prípadne postúpiť vec inému orgánu.

V predmetnej veci podal otec maloletej návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal zverenia maloletej do jeho osobnej starostlivosti a zároveň uloženia povinnosti matke dieťaťa prispievať na výživu maloletej výživným v sume 110 eur mesačne. Z podaného návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia okrem iného vyplýva, že maloletá žila šesť rokov so svojou matkou v Českej republike, kam s matkou odišla najprv bez súhlasu otca, ktorý však neskôr súhlas na presťahovanie maloletej udelil pred notárom. Okresný súd uvedenú skutočnosť konštatoval v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia, avšak inak jej nevenoval žiadnu pozornosť. Túto skutočnosť však nemožno ponechať nepovšimnutú, nakoľko práve v jej dôsledku sa odvolací súd musel v prvom rade zaoberať otázkou právomoci súdu v danom prípade konať.

Z predloženého spisu ako aj zo súdnych spisov, ktoré pre účely rozhodnutia o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia pripojil okresný súd odvolací súd zistil, že účastníci konania sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky. Maloletá bola rozsudkom Okresného súdu Zvolen -31 zo dňa 09. 01. 2007 zverená do osobnej starostlivosti matky. Matka sa spolu s maloletou presťahovala do Českej republiky v júli 2007, najprv bez súhlasu otca, tento však neskôr dňa 02. 06. 2008 dobrovoľne udelil súhlas k vysťahovaniu maloletej do Českej republiky pred notárom so sídlom vo Zvolene. Uvedené skutočnosti vyplývajú z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. (č.l. 47, 51), kde konanie začaté na návrh matky bolo uznesením č.k. -51 zo dňa 02. 06. 2008 zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu matkou.

Odvolací súd vzhľadom k tomu, že maloletá sa oprávnene na základe udeleného súhlasu otca zdržiava v Českej republike odo dňa 02. 06. 2008 dospel k záveru, že maloletá má miesto obvyklého pobytu v Českej republiky. Maloletá v Českej republike bývala až do 01. 07. 2014, kedy s otcom odišla na Slovensko. Odvolací súd vzhľadom na zistený obvyklý pobyt maloletej mimo územia Slovenskej republiky musí konštatovať, že v danej veci ide o konanie s tzv. cudzím prvkom.

Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci vo veci s cudzím prvkom (ktorý môže byť daný či už vzhľadom na účastníkov konania, vzhľadom na predmet sporu, alebo okolnosti vyplývajúce z predmetu sporu) musí vychádzať jednak z práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie, prípadne z bilaterálnych či multilaterálnych zmlúv, použijúc kolízne normy (zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom).

Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Týmto právne záväzným aktom v danom prípade je Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 (Nariadenie Brusel II bis), ktoré má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Predmetné nariadenie spája do jedného textu ustanovenia týkajúce sa manželských vecí a vecí rodičovských práv a povinností. Nariadenie sa vzťahuje na všetky rozhodnutia o rodičovských právach a povinnostiach (s výnimkou vyživovacej povinnosti rodičov k deťom). Vo veciach rodičovských práv a povinností je otázka právomoci riešená v článkoch 8 až 14 nariadenia, pričom právomoc sa určí v čase začatia konania na súde (článok 8 ods. 1 nariadenia).

V danom prípade, keďže otec podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia bolo potrebné vychádzať z článku 20 nariadenia označeného ako „Predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení“.

Podľa článku 20 ods. 1 nariadenia, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.

Podľa článku 20 ods. 2 nariadenia, platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za primerané.

Článok 20 nariadenia umožňuje súdu členského štátu prijať v súlade s vnútroštátnymi právnymi normami predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, týkajúce sa dieťaťa, ktoré je na jeho území, aj keď právomoc vo veci rodičovských práv a povinností má súd iného členského štátu. Vychádzajúc z uvedeného sa preto odvolací súd musel zaoberať otázkou, súdy ktorého členského štátu by mali v danej veci právomoc vo veci rodičovských práv a povinností, t.j. právomoc vo veci samej.

Bod 12 úvodných ustanovení nariadenia znie takto: Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

Podľa článku 8 ods. 1 nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodi-čovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

Podľa článku 8 ods. 2 nariadenia, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.

Základnou zásadou nariadenia je, že najvhodnejším miestom na rozhodnutie vo veci rodičovských práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt (článok 8 ods. 1 nariadenia). Články 9, 10 a 12 ustanovujú výnimky zo všeobecného princípu právomoci, t.j. prípady, v ktorých majú právomoc súdy členského štátu, v ktorom dieťa nemá svoj obvyklý pobyt. Odvolací súd vzhľadom k okolnostiam daného prípadu (maloletá má obvyklý pobyt v Českej republike) konštatuje, že súdy Slovenskej republiky si nemôžu založiť právomoc na rozhodnutie vo veci samej na základe článku 9 nariadenia, nakoľko určenie právomoci podľa tohto článku predpokladá oprávnené premiestnenie dieťaťa z členského štátu pôvodu (z Českej republiky), čo v posudzovanom prípade konštatovať nemožno, keďže maloletá sa na území Slovenskej republiky toho času zdržiava neoprávnene, nakoľko bola rozsudkom Okresného súdu Zvolen -31 zo dňa 09. 01. 2007 zverená do osobnej starostlivosti matky a otcovi toho času nesvedčí právo styku s maloletou v zmysle rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -151 zo dňa 02. 06. 2008. Súdy Slovenskej republiky si nemôžu založiť právomoc na rozhodnutie vo veci samej ani na základe článku 12 nariadenia, v zmysle ktorého by o rodičovských právach a povinnostiach muselo byť rozhodované v spojitosti s návrhom na rozvod. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal tým, či súdom Slovenskej republiky svedčí právomoc na rozhodnutie vo veci samej v zmysle článku 10 nariadenia.

Podľa článku 10 nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:

a/ každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b/ dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok potom ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí ak je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:

i/ do jedného roka odvtedy ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu vypnutia sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;

ii/ nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i/ sa nepodala nová žiadosť;

iii/ konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním sa uskutočnilo podľa v článku 11 ods. 7;

iv/ súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred ne-oprávneným premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.

Článok 10 nariadenia zaručuje, že súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt pred únosom (členský štát pôvodu), pričom za únos sa v zmysle nariadenia považuje neoprávnené premiestnenie a neoprávnené zadržiavanie dieťaťa, si zachovávajú svoju právomoc na rozhodovanie vo veci samej aj po únose. Právomoc môžu získať súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa unesené (dožiadaný členský štát) iba za veľmi prísnych podmienok, a to v týchto dvoch situáciách: 1/ dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v dožiadanom členskom štáte a všetci, ktorí majú opatrovnícke právo sa zmierili s únosom alebo 2/ dieťa nadobudlo obvyklý pobyt v dožiadanom členskom štáte a zdržiavalo sa v tomto členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa tí, ktorí majú opatrovnícke právo dozvedeli alebo mohli dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa a dieťa sa zžilo s novým prostredím a súčasne je splnená aspoň jedna z nasledujúcich podmienok: a/ do jedného roka odvtedy ako sa opustený rodič dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa nebola podaná žiadosť o návrat dieťaťa, b/ žiadosť o návrat dieťaťa bola podaná, ale bola vzatá späť a do jedného roka nebola podaná nová žiadosť, c/ v dožiadanom členskom štáte bolo vydané rozhodnutie o nevrátení a súdy obidvoch členských štátov vykonali nevyhnutné kroky podľa článku 11 ods. 6 nariadenia, ale konanie bolo ukončené podľa článku 11 ods. 7 nariadenia, pretože účastníci neurobili svoje podania do 3 mesiacov od oznámenia, d/ príslušný súd pôvodu vydal rozsudok o opatrovníckom práce, z ktorého nevyplýva povinnosť dieťa vrátiť.

V zmysle uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že právomoc na rozhodnutie vo veci samej v zmysle článku 10 nariadenia svedčí súdom Českej republiky, keďže na území Slovenskej republiky je maloletá zadržiavaná otcom neoprávnene, pričom súdy Slovenskej republiky nemohli právomoc ani získať, nakoľko pre to neboli splnené podmienky. Ak by aj odvolací súd pripustil, že maloletá nadobudla nový obvyklý pobyt na území Slovenska, nebola splnená podmienka uvedená vo vyššie uvedenom bode 1 a to, že by sa matka, ktorej svedčí opatrovnícke právo k maloletej zmierila s únosom maloletej, keďže z návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia vyplýva, že matka nesúhlasila s tým, aby maloletá žila u otca; neboli splnené ani podmienky uvedené vo vyššie uvedenom bode 2, keďže maloletá sa na Slovensku nezdržiava najmenej jeden rok.

Potom čo odvolací súd mal preukázané, že právomoc na rozhodnutie vo veci samej svedčí súdom Českej republiky, zaoberal sa tým, či sú v danom konkrétnom prípade splnené podmienky na to, aby súdy Slovenskej republiky, ktoré nemajú právomoc na rozhodnutie vo veci samej, môžu postupom podľa článku 20 nariadenia rozhodnúť o podanom návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia.

Ustanovenie článku 20 nariadenia umožňuje súdom členského štátu, ktoré nemajú právomoc rozhodovať vo veci samej, prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte. Pri výklade článku 20 nariadenia vychádzal odvolací súd z ustálenej judikatúry ESD, predovšetkým z rozsudku vydaného vo veci „Detiček“ C-403/09 z 23. decembra 2009. Článok 20 ods. 1 nariadenia stanovuje, že súdy členského štátu, kde sa nachádza dieťa, sú oprávnené za určitých podmienok prijať predbežné alebo ochranné opatrenia stanovené zákonom tohto štátu, napriek

tomu, že uvedené nariadenie zveruje súdu iného členského štátu právomoc rozhodnúť vo veci samej. Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo systému právomocí upraveného nariadením a musí byť vykladané doslovne. Súdy uvedené v tomto ustanovení môžu priznávať také predbežné alebo ochranné opatrenia, iba ak dodržia tri kumulatívne podmienky, teda, že dané opatrenia musia byť naliehavé, musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli tento súd a musia mať dočasný charakter. Pojem „naliehavosti“ sa týka tak situácie, v ktorej sa nachádza dieťa, ako aj praktickej nemožnosti podať návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností na súd príslušný na rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že nie je naplnená podmienka naliehavosti na to, aby predbežné opatrenie vydal súd, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej (súd Slovenskej republiky). Otec totiž neosvedčil skutočnosti, ktoré by mu bránili domáhať sa nariadenia predbežného opatrenia na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej (v Českej republike). Pri svojom rozhodnutí odvolací súd prihliadol tiež k tomu, že dieťa je otcom na území Slovenskej republiky zadržiavané bez súhlasu matky. Aj tohto dôvodu je vylúčená aplikácia článku 20 nariadenia, lebo nie je prípustné a už vôbec nemožno hovoriť o naliehavom prípade, aby súd, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej, vydaním predbežného opatrenia legitimizoval protiprávny stav spôsobený otcom maloletého dieťaťa.

Podľa článku 17 nariadenia, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

Na základe vyššie uvedeného musel odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. a/ OSP a podľa ust. § 104 ods. 1 OSP konanie o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia zastaviť. Zároveň podľa článku 17 nariadenia odvolací vyhlásil, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.