Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoCsp-21-2022.pdf
PDF · 111.56 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/21/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: A. B., nar. XX. júna XXXX, trvale bytom C., o zaplatenie sumy 2.412,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 2Csp/28/2021-89 zo dňa 10. februára 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.412,85 eur s príslušenstvom titulom nesplateného úveru. Výrokom II. žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Vo výroku III. uviedol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 52, § 53 ods. 9, § 101, § 103 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2 a § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ zo dňa 15. mája 2013 (ďalej len „zmluva“) poskytol právny predchodca žalobcu VÚB Banka, a.s. žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 3.300 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 58,18 eur po dobu 120 mesiacov. Žalovaný nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, a to aj napriek tretej upomienke
- pokusu o zmier právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 5. januára 2018, ktorá predchádzala výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom ku dňu 8. februára 2018. Z tejto výzvy súd zistil, že dňom 8. februára 2018 vyhlásil právny predchodca žalobcu predčasnú splatnosť úveru vrátane príslušenstva. Právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že spoločnosť postúpila ku dňu 2. marca 2020 svoju pohľadávku zo zmluvy v celosti, spolu so všetkými úrokmi a ostatným príslušenstvom a zabezpečením zriadeným vo vzťahu k pohľadávke na žalobcu. Pohľadávka ku dňu podania žaloby predstavovala sumu 2.412,85 eur.
Vecne odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že po vykonanom dokazovaní zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru - Flexi pôžička spolu s prílohami, žiadosťou o flexipôžičku z 15. mája
2013, všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s., výpisom z úverového účtu dlžníka, treťou upomienkou zo dňa 5. januára 2018, výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru zo dňa 8. februára 2018, výzvou na zaplatenie pohľadávky, správou Sociálnej poisťovne, písomným vyjadrením žalobcu spolu s prílohami zo dňa 4. februára 2022 a potvrdením Okresného súdu Banská Bystrica o prijatí návrhu vyvodil ten právny záver, že žalobe nie je možné vyhovieť a je potrebné ju zamietnuť. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko právny predchodca žalobcu konal v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. inej podnikateľskej činnosti ako dodávateľ v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný mal v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z uvedeného dôvodu je na daný vzťah potrebné aplikovať všetky ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Na základe zmluvy o úvere právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver, žalovaný však riadne neplnil v zmysle dohodnutých podmienok a predmetný úver nesplácal. Z uvedeného dôvodu ho právny predchodca žalobcu vyzval na uhradenie nedoplatku na splátkach s upozornením, že ak nedoplatok neuhradí, bude oprávnený žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Súd prvej inštancie bol (vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy) povinný skúmať, či pohľadávka žalobcu voči žalovanému nie je premlčaná. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný neuhradil prvýkrát splátku, ktorá bola splatná 25. júna 2017. Vo vzťahu k splátke splatnej v mesiaci jún 2017 (splatnej ku 25. júnu 2017) trojmesačná lehota omeškania so zaplatením tejto splátky uplynula dňa 25. septembra 2017 a rozhodnou splátkou pre nesplatenie ktorej sa stal zročný celý dlh je podľa názoru súdu prvej inštancie splátka splatná 25. júna 2017. S poukazom na tiež vyššie citované ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa zročnosti nesplatenej splátky (od 25. júna 2017), pre ktorú došlo k predčasnému zosplatneniu úveru v spojení s dátumom, kedy bola žaloba podaná na upomínacom súde, t.j. 4. novembra 2020, je nárok žalobcu premlčaný. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) a žalovanému priznal ich náhradu, nakoľko bol v konaní úspešný.
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku). Podľa žalobcu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nárok žalobcu považoval za premlčaný, keď začiatok plynutia premlčacej lehoty určil od 12. septembra 2017 (zrejme išlo o chybu v písaní – pozn. odvolacieho súdu), a zároveň nevzal do úvahy neplynutie lehôt v zmysle § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon o niektorých mimoriadnych opatreniach“). Poukázal na ust. § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka, ktoré priamo odkazuje na ust. § 565 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva oprávnenie pre veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nezaplatenie niektorej zo splátok dlžníkom riadne a včas, pričom toto právo môže veriteľ využiť len do splatnosti najbližšej splátky. Ak ho nevyužije, taká splátka sa premlčuje podľa jej pôvodnej splatnosti. Poukázal tiež na znenie ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré neupravuje počiatok plynutia premlčacej doby, len obmedzuje veriteľa v uplatnení práva žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre neplnenie niektorej splátky, až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Ak by totiž mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti prvej omeškanej splátky, ako ustálil súd prvej inštancie, došlo by v rozpore so zákonom k posunutiu začatia plynutia premlčacej doby pred okamih splatnosti všetkých omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. Žalobca ďalej uviedol, že právo spojené s vyhlásením mimoriadnej splatnosti mohol veriteľ prvýkrát (teda aj súdne) uplatniť najskôr dňom nasledujúcim po 25. januári 2018, kedy uplynuli 3 mesiace od omeškania splátky, pre ktorej nezaplatenie pristúpil k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru a od tohto dňa začala plynúť všeobecná premlčacia doba 3 rokov. Je neprijateľné a v rozpore so zákonom, aby začiatok premlčacej doby pre celý dlh začal plynúť splatnosťou neuhradenej splátky, t.j. aj pre splátky, ktoré ešte nie sú splatnými, nakoľko z predloženého prehľadu splátok a úhrad je zrejmé, že splátky predpísané pred zosplatnením sú posudzované v režime premlčania každej splátky osobitne. Podporne
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/228/2016-74 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/153/2019-126, podľa ktorých premlčacia doba predčasne zosplatneného dlhu (§ 565 Občianskeho zákonníka) zo spotrebiteľskej zmluvy začína plynúť s ohľadom na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka až uplynutím 3 mesiacov od zročnosti splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie dlhu. Premlčacia doba zosplatneného dlhu tak podľa žalobcu začala plynúť od 26. januára 2018, žaloba bola podaná na súd 4. novembra 2020, a teda uplatnený nárok premlčaný nie je. Žalobca zároveň poukázal na neplynutie lehôt podľa zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach, podľa ktorého v zmysle ust. § 1 písm. a) lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (25. marca 2020) do 30. apríla 2020 neplynú (spolu 36 dní). V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou ohľadom určenia začiatku premlčacej doby, nárok žalobcu nie je premlčaný vzhľadom na neplynutie lehôt. Vzhľadom na tieto dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, tak že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 381 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je žaloba o zaplatenie sumy 2.412,85 eur s príslušenstvom titulom nesplateného úveru poskytnutého na základe zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ zo dňa 15. mája 2013
S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku).
Prioritne odvolací súd riešil odvolaním nastolenú otázku, či žalobcom uplatnený nárok je premlčaný. V danom konaní sa žalobca (veriteľ) domáha zaplatenia dlhu žalovaného (dlžníka) z úverovej zmluvy s dohodnutým plnením v mesačných splátkach. Nie je sporné, že v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ak sa dlžník dostal do omeškania s plnením niektorej splátky, mohol veriteľ požiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že rozhodnou splátkou, pre ktorú sa stal zročným celý dlh bola prvá splátka, s ktorou bol dlžník v omeškaní, teda splátka splatná 25. júna 2017. Odo dňa zročnosti tejto splátky začala plynúť 3 ročná premlčacia doba, ktorá uplynula skôr ako bola žaloba podaná na súde (4. novembra 2020).
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Využitie dispozitívneho úkonu veriteľa vo forme žiadosti o splatenie celej pohľadávky podľa § 565 Občianskeho zákonníka je vo svojej podstate sankciou za omeškanie dlžníka s plnením splátok v podobe straty tejto výhody plniť v splátkach. Vo všeobecnosti premlčacia doba tejto celej zosplatnenej pohľadávky začne plynúť v zmysle § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh, a táto premlčacia doba je v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka trojročná. V spotrebiteľských sporoch je však potrebné aplikovať ešte aj ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 (požiadať o zaplatenie celej pohľadávky) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Žalobca v odvolaní namietal, že ak by mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti prvej omeškanej splátky, ako ustálil súd prvej inštancie, došlo by v rozpore so zákonom k posunutiu začatia plynutia premlčacej doby pred okamih splatnosti všetkých omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. Je neprijateľné a v rozpore so zákonom, aby začiatok premlčacej doby pre celý dlh začal plynúť splatnosťou neuhradenej splátky, t.j. aj pre splátky, ktoré ešte nie sú splatnými.
Otázku, kedy pre spotrebiteľské vzťahy, na ktoré dopadá § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba, riešil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30. novembra 2022. Uviedol, že je potrebné ustáliť, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), teda kedy najskôr mohol veriteľ úspešne podať žalobu na súd (R 17/2017). Najvyšší súd dospel k názoru, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§ 103 Občianskeho zákonníka). Teda premlčacia doba celého zvyšného dlhu pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch začne plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvý krát (§ 101 Občianskeho zákonníka).
Súd prvej inštancie teda vec nesprávne právne posúdil, keď trojročnú premlčaciu dobu počítal od zročnosti splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh a neaplikoval ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky za súčasného upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z výkladu ustanovení § 103 a 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako uzatvoril aj Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí, vyplýva, že veriteľ sa po prvý raz môže domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania dlžníka spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu.
V dôsledku prijatia vyššie uvedených záverov odvolacím súdom o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, sa potom súd prvej inštancie nezaoberal právnou a vecnou dôvodnosťou žalobou uplatňovaného nároku a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.
Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami ( I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka konania) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).
Rozsudok súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje aj za nepreskúmateľný, keď súd prvej inštancie v odôvodnení dostatočne nevysvetlil, prečo za rozhodnú splátku považoval splátku splatnú dňa 25. júna 2017, uviedol len, že ide o prvú splátku, s ktorou sa dlžník dostal do omeškania. Neuviedol, z akého zákonného ustanovenia vyvodil, že rozhodnou splátkou by mala byť splátka, s ktorou ako prvou sa dlžník dostal do omeškania.
Ako už bolo vyššie uvedené, v konaní nie je sporné, že žalovaný ako dlžník sa dostal do omeškania a právny predchodca žalobcu ako veriteľ využil svoje právo v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a vyzval dlžníka na predčasné splatenie zostatku úveru dňa 8.2.2018. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu, že rozhodnou bola splátka splatná dňa 25. júna 2017. Nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu je potrebné aplikovať okrem ustanovenia § 565 ešte aj ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žiadne z týchto ustanovení však neukladá veriteľovi povinnosť, ale len možnosť žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Ustanovenie § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka obmedzuje veriteľa toto právo uplatniť len do splatnosti ďalšej splátky. Ak ho nevyužije, možnosť uplatniť toto právo zaniká vo vzťahu k predošlej splátke, ale zároveň znova vzniká vo vzťahu k novej omeškanej splátke a trvá zasa až do splatnosti najbližšej ďalšej splátky. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka potom viaže možnosť vykonať právo podľa § 565 na trojmesačné omeškanie s jednou splátkou. V súvislosti s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka potom treba druhú vetu § 565 Občianskeho zákonníka interpretovať tak, že možnosť vykonať toto právo (ak bolo dohodnuté) v spotrebiteľskej zmluve vzniká uplynutím trojmesačného omeškania s niektorou splátkou a trvá do okamihu, kedy by uplynulo trojmesačné omeškanie s ďalšou splátkou, teda kedy by vznikla veriteľovi podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nová (ďalšia) možnosť toto právo uplatniť. Takýmto výkladom sa zabezpečí vzájomný súlad § 53 ods. 9 s ratio legis § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho tak musí (rovnako ako podľa § 565 druhej vety Občianskeho zákonníka) platiť, že ak veriteľ svoje právo podľa § 565 nevyužije do najbližšieho termínu, kedy by ho využiť mohol (teda do najbližšieho dátumu uplynutia troch mesiacov od splatnosti splátky nasledujúcej po tej omeškanej splátke, kvôli ktorej toto právo môže uplatňovať), nemôže ho už kvôli omeškaniu s danou konkrétnou splátkou využiť. Môže ho využiť len kvôli (trojmesačnému) omeškaniu s ďalšou splátkou, pokiaľ s ňou je dlžník tiež v omeškaní. Ak s ňou v omeškaní nie je, nemôže ho využiť vôbec.
Súd prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal ohľadom určenia rozhodnej splátky znením § 565 druhá veta v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a určenie rozhodnej splátky ako splátky splatnej dňa 25. júna 2017 odôvodnil len tým, že išlo o prvú splátku, s ktorou sa žalovaný ako dlžník dostal do omeškania. Súd prvej inštancie nie len, že vec nesprávne právne posúdil, keď v tejto otázke neaplikoval vyššie citované ustanovenia, ale rozhodnutie je v tejto časti aj nepreskúmateľné, keď nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie určil ako rozhodnú práve túto splátku.
Podľa § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
Podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať, znova posúdiť žalobou uplatnené nároky vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).