Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/528/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľky: B. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. D., E. XXX, zastúpená JUDr. Dagmar Hornákovou, advokátkou, Sereď, A. Hlinku 3044, proti odporcovi: FAPO, spol. s r. o., so sídlom Galanta, Ul. 29. augusta 9/9, IČO: 36 226 556, zastúpený JUDr. Naděždou Boľovou, advokátkou, Galanta, Šafárikova 1522, o určenie neplatnosti výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21. mája 2014, č.k. -196, t a k t o

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok a v časti trov konania p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa určil, že výpoveď odporcu zo dňa 30.04.2010 je neplatná, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010 dňom 10.05.2010 je neplatné, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 dňom 14.06.2010 je neplatné a súčasne určil, že pracovný pomer navrhovateľky a odporcu sa skončil dohodou podľa dňom 14.06.2010. Ďalej súd napadnutým rozsudkom odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľke sumu 716,30 eur s 8,5% ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy 716,30 eur od 01.07.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti konanie zastavil. Odporcovi tiež uložil zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 440,50 eur Okresnému súdu Galanta do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. , , , , a , , , , , , , , a , a , keď súd nepovažoval za správny názor odporcu, podľa ktorého navrhovateľka mala byť povinná preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je v prípade žalôb podľa nevyhnutným procesným predpokladom zaoberania sa žalobou po vecnej stránke. Tu súd poukazuje aj na stanovisko odvolacieho súdu vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.01.2012, kde poukázal na to, že žaloba o neplatnosť výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je žalobou o určenie existencie alebo neexistencie určitej právnej skutočnosti, pretože tu nejde o určenie, že v konkrétnej veci nedošlo k platnému rozviazaniu pracovného pomeru (v dôsledku napádaného úkonu jedného z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu), ale o určenie neplatnosti samotného právneho úkonu (majúceho viesť k rozviazaniu pracovného pomeru). Zo záverov ustálenej praxe vyplýva, že na preukazovaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení netreba trvať v prípadoch žalôb s tzv. prezumovaným naliehavým právnym záujmom, t.j. u žalôb, ktorých podanie predpokladá samotné hmotné právo a u ktorých ako následok nepodania žaloby v zákonom stanovenej lehote nastupuje nevyvrátiteľná domnienka platnosti úkonu. Na základe uvedeného preto nie je potrebné zo strany súdu skúmať naliehavý právny záujem ohľadne tých častí návrhu, ktorými sa navrhovateľka domáha určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Aj keď odporca poukazoval na to, že súd o prvých dvoch určeniach neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemusí rozhodovať, nakoľko odporca uznal, že tieto sú neplatné a zaslal navrhovateľke tretie skončenie pracovného pomeru z 11.06.2010, súd sa taktiež s týmto názorom nestotožňuje. Pokiaľ navrhovateľka využila zákonom danú možnosť domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru z 30.04.2010 a z 10.05.2010, je potrebné aj o týchto rozhodnúť, hoci odporca „svoje pochybenie“ uznal a doručil navrhovateľke aj tretiu listinu ohľadne skončenia pracovného pomeru, a to z 11.06.2010. Tak ako uviedol súd už vo svojom prvom rozhodnutí, vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom bol pracovnoprávny vzťah a to na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.11.2007. Rovnako mal preukázané, že miestom výkonu práce bola Trafika Dolná Streda, ktoré neskôr so súhlasom navrhovateľky bolo zmenené na Trafiku A. Hlinku v Seredi. Z listinných dokladov predložených navrhovateľkou má súd preukázané, že odporca dal navrhovateľke výpoveď z pracovného pomeru 30.04.2010, ktorú navrhovateľka prevzala v čase svojej práceneschopnosti, t.j. v čase, kedy v zmysle ust. zamestnávateľ nesmie dať svojmu zamestnancovi výpoveď. Z tohto dôvodu je súd potom toho názoru, že návrh navrhovateľky v časti o neplatnosť výpovede zo dňa 30.04.2010 je neplatná z dôvodu, že táto bola doručená navrhovateľke v čase, keď bola práceneschopná, t.j. v ochrannej dobe. Rovnako mal súd preukázané, že odporca opakovane ukončil pracovný pomer s navrhovateľkou a to okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010, kedy sám odporca uznal a to v ďalšom okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.05.2010 neprevzala navrhovateľka osobne. Podľa ust. musia byť písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, doručené do vlastných rúk. Tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010 prevzala iná osoba ako navrhovateľka, bolo porušené uvedené ustanovenie a z tohto dôvodu súd považuje okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.05.2010 za neplatné. Zo strany súdu bolo vyhovené i v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010, ktoré navrhovateľka prevzala dňa 14.06.2010. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy bolo v trafike v Dolnej Strede, ktoré bolo neskôr už na základe ústnej dohody dohodnuté v mieste A. Hlinku v Seredi a preradenie navrhovateľky na iné miesto výkonu práce navrhovateľka odmietla. Zamestnávateľ, t.j. odporca dal navrhovateľke výpoveď a to z dôvodu podľa , kde je uvedené, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Z uvedeného vyplýva, že odporca ponúkol navrhovateľke nie inú prácu, ale prácu na inom mieste, než bolo dohodnuté medzi účastníkmi. Aj keď pracovná zmluva má mať v zmysle písomnú formu, nedostatok písomnej formy nespôsobuje jej neplatnosť a v zmysle právnej praxe sa pripúšťa uzavrieť pracovný pomer aj konkludentne. V takom prípade však musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a musí byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V tomto prípade pracovná zmluva bola uzatvorená písomne, avšak už jej zmena, keď pôvodne (podľa písomnej pracovnej zmluvy) bolo miesto výkonu práce dohodnuté v Dolnej Strede, už nie. Napriek tomu, však súd považuje zmenu pracovnej zmluvy, kde bola dohodnutá zmena miesta výkonu práce z miesta z Dolnej Stredy na miesto A. Hlinku v Seredi za platnú zmenu pracovnej zmluvy. Danom prípade bola vôľa zmeny výkonu práce na inom mieste, ktorá bola slobodná a vážna tak na strane navrhovateľky ako aj na strane odporcu od 27.05.2009. Takáto vôľa však už chýba na strane navrhovateľky pri návrhu odporcu na zmenu miesta výkonu práce z prevádzky na A. Hlinku v Seredi na inú prevádzku a to autobusové námestie v Seredi, ktorú skutočnosť navrhovateľka deklarovala listom zo 16.04.2010. Napriek tomu, že podľa odporcu išlo o to isté miesto výkonu práce, nakoľko bolo vzdialené len cca 300 m, od prevádzky A. Hlinku, nemožno toto považovať za to isté miesto výkonu práce, keď treba vychádzať i z tvrdenia navrhovateľky ohľadne pracovného času, ktorý sa týka tejto prevádzky a ktorú skutočnosť napokon nevyvrátil ani odporca. Súd sa preto stotožňuje s názorom navrhovateľky, že ide o iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté v písomnej pracovnej zmluve, ale aj pri konkludentnej zmene miesta výkonu práce v máji 2009. Preto odporca mohol proti vôli navrhovateľky túto preradiť na inú prevádzku iba z dôvodov, ktoré ustanovuje a . Nakoľko súdu nebol preukázaný ani jeden z dôvodom uvedených v a ani v , mohol odporcu navrhovateľku preradiť na iné miesto výkonu práce ako bolo dohodnuté iba na základe vzájomnej dohody s navrhovateľkou. Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a jej prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozboru to potom v prejednávanej veci znamená, že ku konkludentnej zmene pracovnej zmluvy týkajúcej sa zmeny miesta výkonu práce z prevádzky A. Hlinku v Seredi na prevádzku autobusová stanica v Seredi medzi účastníkmi konania by došlo len za predpokladu, že by prejav vôle oboch účastníkov skutočne smeroval k zmene pracovnej zmluvy týkajúcej sa zmeny miesta výkonu práce z prevádzky A. Hlinku v Seredi na prevádzku autobusová stanica v Seredi. V danom prípade však možno s určitosťou konštatovať, že na strane navrhovateľky absentovala vôľa uzavrieť s odporcom dodatok k pracovnej zmluve, ktorý by sa týkal zmeny miesta výkonu práce. Odporca odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 tým, že navrhovateľka sa nedostavovala do miesta výkonu práce. Ako súd už vyššie uviedol, miesto výkonu práce bolo dohodnuté na prevádzke A. Hlinku v Seredi, preto navrhovateľka napriek výpovede z 30.04.2010 (i v prípade, ak by bola platná) mala povinnosť sa dostavovať na toto miesto výkonu práce. Vykonaným dokazovaním však mal súd za preukázané, že rozhodnutím jediného spoločníka dňa 15.03.2010, jediný spoločník vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia vyslovil uznesenie: Jediný spoločník obchodnej spoločnosti FAPO, s.r.o., so sídlom ul. 29. Augusta 9/9, Galanta, rozhodol o zrušení maloobchodnej prevádzky nachádzajúcej sa v Seredi na ul. A. Hlinku. Súd mal taktiež preukázané, že po skončení práceneschopnosti navrhovateľky, to je od 01.05.2010, táto prevádzka na A. Hlinku v Seredi už bola zrušená. Preto i napriek priznaniu navrhovateľky, že sa do práce nedostavovala okrem dôvodu zrušenia prevádzky kde pracovala a mala dohodnuté miesto výkonu práce, i to, že na základe dohody pracovala u iného zamestnávateľa, nemožno práve pre okolnosť, že navrhovateľka sa nemala kam dostavovať do práce, kvôli zrušenej prevádzke, hovoriť o porušení pracovnej disciplíny, pre ktorú by bolo možné ukončiť pracovný pomer okamžite.

Preto aj ďalšie skutočnosti tvrdené odporcom vo výpovedi, resp. v okamžitých skončeniach pracovného pomeru neobstoja, nakoľko súd nemá za preukázané, že navrhovateľka si neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy a z ust. , na ktoré odporca odkazuje tak v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010, ako aj 11.06.2010 a že navrhovateľka sa minimálne do dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010 nedostavovala do miesta výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté. Rovnako je treba dať za pravdu navrhovateľke i v tom zmysle, že sám odporca svojimi zmätočnými skončeniami pracovného pomeru spôsobil u navrhovateľky to, že sa nevedela orientovať v aktuálnej situácii ohľadom skončenia pracovného pomeru a nevedela určiť, akým spôsobom a či vôbec skončil, resp. neskončil pracovný pomer a ak áno, kedy. Preto z vyššie uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010, ako aj okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 11.06.2010 sú neplatné a návrhu v tejto časti vyhovel. Nakoľko navrhovateľka vyhlásila, že už nemá záujem ďalej zotrvať v pracovnom pomere u odporcu, súd vyhovel i jej návrhu v časti určenia dňa skončenia pracovného pomeru, ktorý deň vyplýva z ust. , to je v tomto prípade dohodou, a to dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľke, teda 14.06.2010. V súvislosti s neplatným skončením pomeru, má navrhovateľka v zmysle ust. i nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Rozhodným obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. V danom prípade je rozhodným obdobím prvý štvrťrok roku 2010. Z listinných príloh predložených odporcom i navrhovateľkou (výplatných pások za január 2010, február 2010 a marec 2010), súd zistil, že v mesiaci január 2010 mala navrhovateľka netto mzdu 362,53 eur, vo februári 2010 340,04 eur a v marci 371,89 eur, čo predstavuje v priemere sumu 358,15 eur mesačne ((362,53 eur + 340,04 eur + 371,89 eur = 1.074,46 eur) : 3). Výška priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov predstavuje sumu 716,30 eur, na ktorú sumu má navrhovateľka nárok v zmysle ust. a ktorú sumu jej súd i priznal. V zmysle vyššie uvedeného má teda navrhovateľka i nárok na náhradu mzdy vo výške svojho priemerného zárobku podľa za výpovednú dobu dvoch mesiacov, čo v tomto prípade predstavuje sumu 713,30 eur, ktorú mal odporca vyplatiť pri skončení pracovného pomeru t.j. dňa 14.06.2010. Nakoľko tak neučinil, odo dňa nasledujúceho (15.06.2010) sa dostal s plnením do omeškania, a preto súd priznal navrhovateľke aj právo na úroky z omeškania tak, ako si ich uplatnila, keďže si ich uplatnila až od 01.07.2010 a vo výške, ktorá v zmysle nar. č. neprekračuje zákonom stanovenú výšku úrokov z omeškania (v čase omeškania odporcu bola úroková sadzba ECB vo výške 1%). Tu súd poukázal aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009, sp. zn. . Najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia prezentoval nasledovný názor: „Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení (pozn. ustanovenie ) hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. z roku 1965 ( v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší () a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v a je vykonávacím predpisom k ).“ Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka oproti návrhu upresnenému dňa 15.10.2010, o ktorom súd rozhodoval vo svojom prvom rozhodnutí zo dňa 20.12.2010 upravila svoj návrh tak, že žiadala, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, je možné konštatovať, že navrhovateľka využila svoje dispozičné právo a vo zvyšnej časti prevyšujúcej jej návrh upresnený na poslednom pojednávaní dňa 30.04.2014 zobrala späť, žiadala konanie v tejto časti zastaviť, a preto súd konanie v tejto časti zastavil, keď je možné predpokladať i súhlas odporcu so zastavením konania v tejto časti vzhľadom na jeho vyjadrenia. Podľa výsledku konania prechádza poplatková povinnosť na odporcu, nakoľko navrhovateľka je zo zákona oslobodená od platenia súdnych poplatkov a odporca bol v konaní neúspešný. V danom prípade bol odporca neúspešný vo všetkých štyroch určovacích výrokoch a tiež v časti o zaplatenie sumy 716,30 eur, preto zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku v zmysle sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 440,50 eur ((podľa položky 1 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov 99,50 eur x 4 určovacie výroky= 398 eur) + (podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov 6% zo sumy 716,30 eur = 42,50 eur)), ktoré je odporca povinný zaplatiť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím v zmysle ust.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že navrhovateľka s ním uzatvorila pracovnú zmluvu dňa 30.11.2007, v zmysle ktorej bola navrhovateľka prijatá na pracovnú pozíciu predavačka, a to na miesto výkonu práce - maloobchodná prevádzka Dolná Streda. Zmena miesta výkonu práce zo dňa 27.05.2009 bola navrhovateľka preradená na prevádzku A. Hlinku v Seredi, čo navrhovateľka prijala a s touto zmenou súhlasila. Dňa 13.04.2010 navrhovateľka prevzala ponuku zamestnávateľa na preradenie na inú vhodnú prácu, dokonca na vyššiu pozíciu a platovo výhodnejšiu. Dňa 13.04.2010 sa navrhovateľka k tejto zmene nevyjadrila, následne na druhý deň bola PN a vyjadrenie k preradeniu na vyššiu funkciu - vedúcu maloobchodnej prevádzky zaslala odporcovi až dňa 19.04.2010. Dňa 30.04.2010 bola navrhovateľke doručená výpoveď v zmysle , pričom omylom personálneho pracovníka bola výpoveď doručená navrhovateľke v ochrannej dobe a teda v čase, keď jej predmetná výpoveď nemohla byť doručená. Nakoľko si túto skutočnosť uvedomil najbližší pracovný deň, pokúšal sa skontaktovať s navrhovateľkou a oznámiť jej, že jej pracovný pomer naďalej trvá. Nakoľko sa však navrhovateľka v čase trvania výpovede (resp. v čase trvania pracovného pomeru) nedostavovala do zamestnania, zaslali jej dňa 11.05.2010 prostredníctvom pošty okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko zo strany navrhovateľky bolo zmarené doručenie do vlastných rúk na pracovisku. Dňa 28.05.2010 sa odporca dozvedel, že predmetná listina nebola prevzatá navrhovateľkou, ale matkou navrhovateľky. Následne navrhovateľka okamžité skončenie pracovného pomeru osobne prevzala a pracovný pomer sa skončil až doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 14.06.2010. Bol toho názoru, že navrhovateľka si v čase trvania svojej PN hľadala iné pracovné miesto a ihneď po ukončení pracovného pomeru u neho nastúpila na nové pracovné miesto, a teda bez ohľadu na skutočnosti na jeho strane, navrhovateľka sama dala svojím správaním príčinu na skončenie pracovného pomeru v zmysle . Nepovažoval za správne tvrdenie súdu, že svojim zmätočným jednaním s navrhovateľkou ohľadom skončenia pracovného pomeru spôsobil, že sa navrhovateľka nevedela orientovať v aktuálnej právnej situácii ohľadom jej skončenia pracovného pomeru, resp. nevedela určiť, akým spôsobom a či vôbec skončil alebo neskončil jej pracovný pomer u neho. Tvrdenie súdu, že navrhovateľka nevedela, kam sa má dostavovať do zamestnania, a preto sa do zamestnania nedostavovala, nemá podľa jeho názoru oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.05.2010 nebolo doručené navrhovateľke napriek tomu, že on jej predmetný právny úkon zaslal doporučene a do vlastných rúk, a teda ex lége nenastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda tento právny úkon bol absolútne neplatný, bolo nutné vykonať doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru opätovne, a to dňa 11.06.2010, pričom účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali okamihom doručenia dňa 14.06.2010. Súčasne, keďže výpoveď daná navrhovateľke dňa 30.04.2010 bola neplatná, navrhovateľka sa mala dostavovať do zamestnania, nakoľko jej pracovný pomer trval.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania ( a ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je určenie neplatnosti výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo návrhu vyhovené, odporcovi bolo uložené zaplatiť súdny poplatok za návrh a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že o nich bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ), že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ), napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ( ) a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolací dôvod podľa je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia , pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam až Odvolací dôvod v zmysle je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistení skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami odporcu a vzhľadom na to, že tento ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, pretože ani súd prvého stupňa o trovách konania z dôvodu postupu podľa nerozhodoval a o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.