Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/609/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -58 zo dňa 18.decembra 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom JUDr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. Ex 9/2007 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote. Na základe vykonaného dokazovania súd I. stupňa ustálil, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 3Er/12/2007bol dňa 21.11.2010 exekučnému súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd dňa 15.12.2010 vyzval súdneho exekútora na predloženie exekútorského spisu, ktorú výzvu urgoval dňa 1.2.2011. K predloženiu požadovaného spisu, spolu s návrhom na zastavenie exekúcie, došlo 23.2.2011. Následne, dňa 7.4.2011 exekučný súd žiadal Stály rozhodcovský súd o zaslanie rozhodcovského spisu. Po jeho doručení dňa 18.4.2011 exekučný súd uznesením zo dňa 2.6.2011 exekúciu zastavil a preto o návrhu na zmenu exekútora nerozhodoval. Predmetné uznesenie bolo zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. -56 zo dňa 12.10.2011, v ďalšom postupe exekučný súd v poradí druhým uznesením zo dňa 30.1.2012 (v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. -107 zo dňa 16.5.2012) exekúciu vyhlásil(právoplatne) za neprípustnú a zastavil. S poukazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR okresný súd vyslovil, že zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora síce exekučným súdom dodržaná nebola, nie každé nedodržanie zákonnej lehoty však automaticky znamená prieťahy v konaní. Následne v tejto spojitosti dospel k záveru, že exekučný súd postupoval plynulo a so všetkou opatrnosťou, keď žiadal o doručenie exekútorského spisu, následne vzhľadom na predložený návrh na zastavenie exekúcie požadoval aj doručenie spisu rozhodcovského súdu a nadväzne exekúciu zastavil. Podporne poukázal i na (právnu) skutočnosť a to, že účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované i v prípade

podania návrhu na zmenu exekútora, preto v súvislosti s nerozhodnutím v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej škody, resp. ujmy na strane navrhovateľa. O trovách konania rozhodol s poukazom na v spojení s tak, že procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov konania uplatnil, avšak nevyčíslil, pričom zo spisu (mu) vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Namietal, že elektronicky na mailovú adresu súdu podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval , v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na rozhodnutie o pridelení inému súdu. Navrhovateľovi však vôbec nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu, pričom v prípade nevylúčenia sudcov by sa navrhovateľ bránil podaním sťažnosti na Ústavnom súde, za okolnosti ich vylúčenia by bolo zrejmé, že o veci rozhodoval nezákonný sudca. Bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia však bola možnosť jeho obrany pred zákonným sudcom odňatá a celkom zmarená. Zároveň odvolateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. V konaní pritom môže vylúčený sudca urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považuje nesprávny úradný postup exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Zároveň nesprávny úradný postup súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania ( prvá veta ) v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa v spojení s a rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Predvolanie na termín pojednávania (dňa 18.12.2013) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené 5.12.2013. Elektronickým podaním s dátumom 12.12.2013 navrhovateľ žiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý ( ), čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie (v spojení s ) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Novelizované ustanovenie predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, čo však nepredstavuje vadu ( ), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnostiach (neúčasť odporcu na pojednávaní, navrhovateľovi chronicky známa protiargumentácia odporcu)posudzovaného prípadu nedosahuje intenzitu potrebnú pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 16.12.2014, t.j. až po vykonaní predvolania navrhovateľa na pojednávanie a zároveň v odstupe iba dvoch dní pred nariadeným termínom pojednávania. Nemožno preto vzhľadom na krátky časový interval a reálny čas možného doručenia považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti nedoručenie vyjadrenia ( veta posledná ) v súdenej veci. Okrem toho (ako už odvolací súd uviedol i vyššie) s opakujúcou sa/rovnakou protiargumentáciou odporcu bol navrhovateľ dôkladne oboznámený v tisíckach skutkovo a právne obdobných sporov, ktoré vedie proti odporcovi.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. z 31.5.2010; z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. z 6.2.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch. Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.6.2013 boli navrhovateľovi doručené uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. -17 zo dňa 20.3.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia veci. V rozpore s uvedeným tvrdením navrhovateľa je napokon jeho ústavná sťažnosť, založená práve na predmetnom rozhodnutí Krajského súdu.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi ( ). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zjavne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní rezignoval na relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu vo vzťahu k vecnému dôvodu, ktorý okresný súd viedol k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním žalobného návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétny nosný dôvod meritórneho rozhodnutia. V tejto spojitosti tiež platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,

ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu. Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež poznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov „príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti ( ), potvrdil v meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa v spojení s nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil ( ).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.