Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5S/1/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu B. A., bytom Q. XXXX/XX, O., právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25. októbra 2013 na základe žaloby takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25. októbra 2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka O. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29. apríla 2013 podľa a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e ž a l o v a n é h o nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 780,57 €, ktoré je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Eugena Kostovčíka v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 25.10.2013 žalovaný vo veci odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu O. (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013 v znení oznámenia o oprave chýb č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 14.10.2013, ktorým bol podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) určený žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby podľa Daňového poriadku za zdaňovacie obdobie 2002 v sume 231 963, € rozhodol tak, že odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca, zastúpený advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, podal proti rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013 odvolanie, v ktorom namietal, že už postup správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia bol poznamenaný množstvom navzájom previazaných procesných pochybení, ktoré sú závažného charakteru a majú vplyv nielen na dodržanie zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane a na hmotnoprávne posúdenie veci, ale vykazujú znaky úmyselného marenia účelu správy daní. Uviedol, že správca dane tvrdí, že vykonal u žalobcu prvú riadnu daňovú kontrolu, potom vykonal v poradí druhú riadnu daňovú kontrolu a následne tvrdí, že vykonal aj tretiu riadnu daňovú kontrolu. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) neumožňuje vykonať prvú riadnu kontrolu a ďalšie riadne daňové kontroly. Kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už raz bola vykonaná, je možné vykonať len podľa za podmienok tam uvedených. Z ust. jednoznačne vyplýva, že opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná. Toto podľa žalobcu znamená, že správca dane vykonal u neho daňovú kontrolu, ktorú ukončil protokolom zo dňa 18.05.2005 a dve opakované daňové kontroly. Správca dane na základe kontroly ukončenej protokolom zo dňa 18.05.2005 vydal dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/ XX/I. zo dňa 27.06.2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 23.10.2008 spolu s rozhodnutím žalovaného zrušil aj uvedené prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie správcu dane rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, potom podľa jeho názoru nemohol vykonať správca dane opakovanú daňovú kontrolu, ale mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Ďalej namietal, že správca dane v rozhodnutí rekapituluje skutkový stav a uvádza, že predmetné rozhodnutie vydal podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku na základe výsledkov tretej riadnej daňovej kontroly, ktoré sú uvedené v protokole zo dňa 12.11.2012 o určení dane podľa pomôcok. Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že tretia riadna daňová kontrola bola začatá podľa ust. oznámením zo dňa 01.06.2011. Poukázal na ust. Daňového poriadku, podľa ktorého daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Podľa čl. VI Daňového poriadku tento zákon nadobúda účinnosť 01.01.2010, okrem čl. I, ktorý nadobúda účinnosť 01.01.2012. Z uvedeného teda vyplýva, že tretia riadna daňová kontrola bola začatá pred účinnosťou tohto zákona a pred účinnosťou tohto zákona nebola ukončená, a teda sa mala ukončiť podľa . Podľa ust. Daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. Vyrubovacie konanie sa malo teda vykonať podľa . Ak správca dane vydal rozhodnutie podľa Daňového poriadku, potom ide o nesprávne právne posúdenie veci a zásadný omyl správneho orgánu v aplikácii práva.

Žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , z ktorého vyplýva, že správca dane musí žalobcovi umožniť preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Správca dane uvádza, že využil všetky svoje možnosti, aby umožnil žalobcovi preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku tak, ako to rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, avšak zo strany žalobcu nebola žiadna snaha splniť si svoju zákonnú povinnosť, a tým preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rovnako ako z rozhodnutí správcu dane zo dňa 27.06.2005 a 15.03.2010 vyplýva, že sporné ostali len daňové výdavky z troch faktúr od spoločnosti W., s.r.o. vo výške 5 567 555,- Sk, pri ktorých, ako uvádza správca dane, bolo zistené, že boli uplatňované v rozpore s ust. v znení neskorších predpisov. Ostatné daňové výdavky správca dane považoval za preukázané, aj napriek tomu, že ich pri kontrole dane z príjmov nepreveroval. Správca dane v protokole zo dňa 18.05.2005 uvádza, že pri výpočte dane vychádzal z podaného daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, výkazov o príjmoch a výdavkoch a z informácií získaných kontrolou dane z pridanej hodnoty za I. štvrťrok 2002 a III. štvrťrok 2002. Obdobne správca dane v protokole zo dňa 28.01.2010 uvádza, že ako pomôcka bolo použité zistenie z vykonanej kontroly na dani z pridanej hodnoty za I. štvrťrok a III. štvrťrok 2002 v čase od 23.09.2004 do 12.11.2004. Z obsahu spisu je zrejmé, že správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty, ako aj pri kontrole dane z príjmov mal k dispozícii aj sporné faktúry od spoločnosti W., s.r.o. (XXX/XXXX, XXX/XXXX, XXX/XXXX), príjmové pokladničné doklady spoločnosti W., s.r.o. na úhradu uvedených faktúr a svedeckú výpoveď T.. M.. C., ktorý uviedol, že za spoločnosť W., s.r.o. vyhotovil uvedené faktúry a prevzal platby na základe príjmových pokladničných dokladov.

Podľa názoru žalobcu za pomôcky v zmysle ust. nie je možné považovať konkrétne čiastky výdavkov, pri ktorých daňový subjekt nepreukázal, že boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správca dane v uvedených rozhodnutiach výslovne uvádza, že daňové výdavky od spoločnosti W. s.r.o. boli žalobcom uplatňované v rozpore s ust. a neboli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správca dane teda namiesto uvedenia pomôcok, ktoré použil, rozhodnutie odôvodnil kontrolnými zisteniami z dokazovania. Na túto skutočnosť upozornil aj žalovaný v rozhodnutí č. I/ XXX/XXXXX-XXXXX/XXXXXX-r zo dňa 09.07.2010, kde uvádza, že dôkazy by mohol správca dane využiť a aj hodnotiť jedine v rámci dokazovania a nie pri určení dane podľa pomôcok. Aj napriek tvrdeniu správcu dane, že daň určil podľa pomôcok z obsahu prvých dvoch protokolov a rozhodnutí vyplýva, že v skutočnosti sporné výdavky vylúčil a daň určil (na korunu presne) dokazovaním. Správca dane v rozhodnutí č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013 uvádza, že neprihliadol na nepreverené daňové výdavky vo výške 19 033 055,- Sk a výšku základu dane určil tak, že od príjmov vo výške 18 653 295,- Sk (čiastkový základ dane) odpočítal ako okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka nezdaniteľné časti základu dane podľa až c/ Základ dane určil na sumu 18 568 900,- Sk a daň na sumu 6 988 142,- Sk (231 963,81 €). Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že správca dane nepostupoval podľa , podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti a tým spochybnil svoj vlastný postup, ako aj to čo predtým v dvoch rozhodnutiach nepovažoval za pochybné. Správca dane nekonal podľa právneho názoru súdu, práve naopak. Opakovane žiadal predloženie účtovných dokladov alebo rekonštrukciu účtovníctva hoci vedel, že doklady boli žalobcovi odcudzené, a teda nemohol predložiť a nemohol vykonať ani rekonštrukciu účtovníctva. Napriek tomu uznanie daňových výdavkov správca dane podmienil predložením dokladov alebo rekonštrukciou účtovníctva, teda reálne nesplniteľnou podmienkou. Tvrdenie správcu dane, že opakovanými výzvami na predloženie dokladov umožnil žalobcovi uplatniť si právo uvedené v v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a umožnil preukázať materiálnu existenciu daňových výdavkov, je podľa žalobcu za daných okolností „farizejstvom“. Z odôvodnenia rozhodnutia podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že postup správcu dane nesmeroval k umožneniu preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku, ale len k vytvoreniu podmienok k vylúčeniu všetkých daňových výdavkov, teda aj výdavkov, ktoré doteraz neboli správcom dane namietané. Správcovi dane je podľa žalobcu známe, no nikde sa o tom nezmieňuje, že vynaloženým výdavkom zodpovedajú príjmy od E., a.s. O. a od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré boli riadne uvedené v daňovom priznaní. Správca dane sa materiálnou existenciou daňového výdavku, ktorú nespochybňuje ani súd (materiálnu existenciu daňového výdavku pritom potvrdil svedok T.. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady za spoločnosť W., s.r.o., podpisoval) a vecnou súvislosťou s príjmami daňového subjektu vôbec nezaoberal. Uviedol, že podľa ust. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Správca dane nesprávne interpretuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu správca dane urobil záver, že tieto výdavky neboli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, pretože T.. C. už nebol oprávnený zastupovať obchodnú spoločnosť W. s.r.o. Z takto vysloveného záveru správca dane vyhodnotil, že výdavky neboli preukázateľne vynaložené, pretože zistil právnu vadu v záväzkovom vzťahu, ktorý mala nadviazať za W. s.r.o. osoba, ktorá nebola konateľom. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že pokiaľ sú doklady o takomto výdavku použité ako pomôcka, nemôžu byť vyradené iba z titulu právnych vád týkajúcich sa záväzkového vzťahu subjektov. Existenciu daňového výdavku potvrdil svedok T.. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady za spoločnosť W. s.r.o. podpisoval, čo podľa žalobcu jednoznačne deklaruje preukázateľnosť výdavku. Správca dane bol povinný iba prehodnotiť svoj právny záver vo veci neuznania daňových výdavkov v sume 5 567 555,- Sk založený na právnych vadách v záväzkovom vzťahu. Iné povinnosti, ale ani oprávnenia pri nezmenenom právnom a skutkovom stave z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a z právneho názoru vyplývajúceho z tohto rozsudku pre správcu dane nevyplývali.

Konštatoval, že preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu § 74 ods. 5 Daňového poriadku a zistil tento skutkový stav: Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, z ktorej vyhotovil protokol č. XXX/XXX/XXXX-XXXXX/XX/Y. zo dňa 18.05.2005. Následne vydal dodatočný platobný výmer č. XXX/XXX/XXXXX/XX/I. zo dňa 27.06.2005, ktorým vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 v sume 2 040 162,- Sk určený podľa pomôcok. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím o odvolaní č. X/XXX/XXXX-XXXXX/ XXXX/XXXXXX-r zo dňa 04.11.2005 odvolanie pre nedôvodnosť zamietlo. Žalobca podal na Ministerstvo financií Slovenskej republiky podnet na preskúmanie vyššie uvedeného rozhodnutia a Ministerstvo financií Slovenskej republiky dospelo k záveru, že rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisov, a nie sú preto dôvody pre jeho zrušenie. Táto skutočnosť bola oznámená žalobcovi listom č. M./XXXXX/XXXX-XX zo dňa 23.05.2006. Žalobca podal proti vyššie uvedenému rozhodnutiu žalobu a Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. -57 zo dňa 25.09.2007 žalobu zamietol. Žalobca sa voči rozsudku Krajského súdu v Prešove odvolal a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 23.10.2008 rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s dodatočným platobným výmerom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 30.06.2009 začal vykonávať ďalšiu kontrolu, ktorú však žalobca neumožnil vykonať. Na základe určovania dane podľa pomôcok správca dane vydal podľa platobný výmer č. XXX/XXX/ XXXXX/XX/M. zo dňa 15.03.2010. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím o odvolaní č. I/ XXX/XXXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 09.07.2010 vyššie uvedený platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 02.05.2011 správca dane začal vykonávať ďalšiu kontrolu. V zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 01.06.2011 vyplýva, že žalobca nepredložil ku kontrole žiadne doklady a vyjadril sa, že tieto predloží správcovi dane k výkonu daňovej kontroly do jedného roka. Správca dane upozornil žalobcu, že doklady má možnosť predložiť k výkonu daňovej kontroly podľa . Výzvou zo dňa 13.07.2011 vyzval správca dane žalobcu, aby v lehote do 40 dní od doručenia výzvy predložil účtovné a iné doklady pre účely zistenia základu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002. Zároveň upozornil na to, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti bude postupovať podľa a . Žalobca podal dňa 28.06.2011 námietku proti postupu zamestnanca správcu dane. Najbližšie nadriadený zamestnanec voči zamestnancom vykonávajúcim daňovú kontrolu T.. J. Z. vydala rozhodnutie o námietke proti postupu č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Z. zo dňa 12.07.2011, ktorým námietke nevyhovela.

Ďalej uviedol, že žalobca podal žalobu na Krajský súd v Prešove o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy vo veci daňovej kontroly dane z príjmov za rok 2002. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. -42 zo dňa 07.02.2012 návrh žalobcu zamietol. V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že odporca za účelom preukázania materiálnej existencie výdavku navrhovateľa za zdaňovacie obdobie 2002 a z dôvodu, že mu bol opakovane zrušený dodatočný platobný výmer, ktorým určil rozdiel dane z príjmov navrhovateľovi za zdaňovacie obdobie 2002, vykonáva tretiu daňovú kontrolu. Konštatoval, že postup, ktorý správca dane zvolil za účelom preukázania materiálnej existencie daňového výdavku navrhovateľa v rozhodnom zdaňovacom období nemožno považovať za nezákonný zásah orgánu verejnej správy a už vôbec nie z dôvodu, že tento postup je v rozpore s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bol zrušený prvý dodatočný platobný výmer odporcu v danej veci. Jeho postup je v súlade s ust. a a . Správca dane následne vyzval žalobcu opakovanou výzvou zo dňa 20.03.2012 na predloženie dokladov v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Opätovne upozornil na to, že v prípade nesplnenia povinnosti správca dane bude postupovať podľa a . Žalobca podal dňa 28.03.2012 opäť námietku proti postupu zamestnanca správcu dane. Najbližšie nadriadený zamestnanec voči zamestnanom vykonávajúcim daňovú kontrolu T.. J. Z. vydala rozhodnutie o námietke proti postupu č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX zo dňa 19.04.2012, ktorým námietke nevyhovela.

Konštatoval, že správca dane predvolaním zo dňa 07.05.2012 predvolal žalobcu na ústne pojednávanie na deň 08.06.2012 o 10:00 hod. na Daňový úrad O., pobočka O.. Predmetom tohto pojednávania malo byť určenie dane dohodou podľa . Dňa 30.05.2012 vydal správca dane oznámenie, v ktorom žalobcovi oznamuje, že vyššie uvedené predvolanie je potrebné považovať za bezpredmetné. Odôvodnil to tým, že podľa záveru Ministerstva financií Slovenskej republiky vo veci procesu určovania dane podľa pomôcok správca dane v daňovej kontrole dane z príjmov fyzických osôb za rok 2002 začatej dňa 01.06.2011 podľa bude ďalej pokračovať v určení dane podľa pomôcok podľa Daňového poriadku. Následne toho istého dňa vydal oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok, ktorým žalobcovi oznámil, že v súlade so o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Daňového poriadku určovanie dane podľa pomôcok na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 začne dňa 30.05.2012, pretože nastali skutočnosti uvedené v Daňového poriadku. Ďalej uviedol, že pri určovaní dane podľa pomôcok bude postupovať podľa a Daňového poriadku. Z určenia dane podľa pomôcok správca dane vypracoval protokol zo dňa 07.11.2012 a následne vydal rozhodnutie č. XXXXXXX/X/ XXXXXXX/XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013, ktorým podľa Daňového poriadku určil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 v sume 231 963,81 €. Dôvodom určenia rozdielu dane podľa pomôcok bolo nesplnenie zákonných povinností zo strany žalobcu, a to nepredloženie dokladov a dôkazov pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností v podanom dodatočnom daňovom priznaní na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, čím bola splnená zákonná podmienka vyplývajúca z ust. zákona Daňového poriadku na použitie tohto spôsobu určenia dane.

Citoval ust. , , , , , , , , , , , , , a , a Daňového poriadku.

Na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení dôvodil, že z vyššie citovaného ust. vyplýva, že účelom daňovej kontroly je zisťovanie alebo preverovanie základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. K tomu, aby tento účel mohol byť naplnený z tohto zákona vyplývajú pre daňový subjekt, u ktorého bola začatá daňová kontrola presne stanovené práva aj povinnosti. Daňový subjekt má okrem iných práv aj právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, vyjadriť sa k skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim. Medzi povinnosti kontrolovaného daňového subjektu patrí aj povinnosť umožniť vykonať daňovú kontrolu, poskytovať požadované informácie sám alebo prostredníctvom ním určenej osoby, predkladať účtovné a iné doklady a zapožičať doklady. V rámci dokazovania je tiež daňový subjekt povinný preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pretože žalobca žiadne doklady, ktorými by preukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane k výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie roka 2002 nepredložil ani napriek prísľubu uvedenému do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 01.06.2011 a ani na základe výziev zo strany správcu dane, správca dane správne konštatoval, že žalobca si nesplnil zákonné povinnosti pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností v dodatočnom daňovom priznaní na dani z príjmov fyzických osôb, čím bola naplnená zákonná podmienka vyplývajúca z ust. Daňového poriadku na použitie spôsobu určenia dane podľa pomôcok. Pretože k tomuto záveru správca dane dospel dňa 30.05.2012 a proces určovania dane podľa pomôcok už nie je výkonom daňovej kontroly (, prvá veta a , prvá a druhá veta ), správca dane prestal postupovať podľa v nadväznosti na Daňového poriadku (prechodné ustanovenie - nerieši proces určovania dane podľa pomôcok). Preto správca dane začal postupovať podľa Daňového poriadku tým, že v súlade s vyššie uvedeného zákona oznámil žalobcovi určovanie dane podľa pomôcok z dôvodu, že nastali skutočnosti uvedené v Daňového poriadku. Z týchto dôvodov sú námietky žalobcu, ktoré smerovali k ukončeniu kontroly a vyrubovacieho konania podľa neopodstatnené.

Ďalej uviedol, že skúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu § 74 ods. 5 Daňového poriadku, teda dodržanie zákonných podmienok na použitie § 48 Daňového poriadku. Podľa tejto právnej úpravy na to, aby správca dane mohol aplikovať ust. § 48 Daňového poriadku, teda zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok, musia byť splnené zákonné podmienky uvedené v ods. 1 citovaného ustanovenia. Pretože žalobca si nesplnil zákonné povinnosti pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností v dodatočnom daňovom priznaní na dani z príjmov fyzických osôb, bola v danom prípade splnená zákonná podmienka na použitie § 48 Daňového poriadku, ktorá je uvedená v ods. 1 písm. c/ tohto ustanovenia. Správca dane zároveň konštatoval, že pri určení dane podľa pomôcok boli zistené okolnosti, z ktorých vyplynuli výhody pre žalobcu, ktoré ovplyvňovali výšku dane, a ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia. Ak teda správca dane určil daň podľa pomôcok, procesné postupoval v súlade so zákonom.

K námietkam žalobcu smerujúcim k vykonávaným kontrolám konštatoval, že správca dane vykonával daňovú kontrolu v súlade so , čo potvrdzuje aj odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. -42 zo dňa 07.02.2012, ktorým zamietol návrh žalobcu o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy vo veci daňovej kontroly dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002, a preto považuje tieto námietky za neopodstatnené. K námietkam, že správca dane nepostupoval podľa ust. konštatoval, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu citovaného ustanovenia z dôvodu, že v danom prípade nebolo vykonávané dokazovanie. Pretože žalobca nepredložil k výkonu daňovej kontroly žiadne doklady a ani dôkazy, boli splnené zákonné podmienky na určenie dane podľa pomôcok.

K námietke žalobcu, že správca dane nekonal podľa právneho názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , resp. že tento rozsudok správca dane nesprávne interpretuje uviedol, že Najvyšší súd konštatoval, že bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Až následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Správca dane do času, kým prešiel na určenie dane podľa pomôcok dal daňovému subjektu dostatočný časový priestor na to, aby predložil doklady k výkonu daňovej kontroly, a teda aj k preukázaniu materiálnej existencie daňových výdavkov a následne vecnej súvislosti výdavkov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Tým, že nepredložil žiadne doklady, znemožnil sám preukázanie materiálnej existencie daňových výdavkov, a preto správca dane ani nemohol vykonať dokazovanie. Podstatnou a nezanedbateľnou skutočnosťou je aj to, že žalobca nepredložil ku kontrole žiadne doklady, nemôže byť vo výhode oproti daňovému subjektu, ktorý umožnil vykonať daňovú kontrolu a predložil doklady a v rámci dokazovania musí všetky skutočnosti preukázať a splniť všetky ďalšie podmienky vyplývajúce zo v znení neskorších predpisov na to, aby mu boli napr. do daňových nákladov uznané jeho uplatnené náklady.

Zdôraznil aj skutočnosť, že tieto námietky hodnotí aj ako námietky podané nad rozsah skúmania napadnutého rozhodnutia, aj nad rozsah účinnej možnosti namietať samotným žalobcom. Ak daň bola určená na základe pomôcok vydaním procesného rozhodnutia, tak zákonodarca podľa § 74 ods. 5 Daňového poriadku zúži rozsah skúmania takéhoto rozhodnutia oproti rozsahu skúmania iných rozhodnutí. Na druhej strane aj žalobca, ak má účinne namietať, mal by namietať podľa § 49 ods. 2 Daňového poriadku iba v rozsahu, v akom je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu o určení dane podľa pomôcok. Ak teda žalobca podal v odvolaní námietky aj iného charakteru a je to aj tento prípad, v zásade tieto nemôžu ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 48 ods. 5 Daňového poriadku správca dane zistil okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre žalobcu a uviedol ich v rozhodnutí, a to nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka, nezdaniteľnú časť základu dane na manželku daňovníka a nezdaniteľnú časť základu dane na vyživované deti žijúce v domácnosti s daňovníkom. Konštatoval, že správca dane konal v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré považoval za nezákonné. Ako dôvody nezákonnosti uviedol, že v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 29.04.2013 namietal, že správca dane vykonal u neho daňovú kontrolu, ktorú ukončil protokolom zo dňa 18.05.2005 a dve opakované daňové kontroly, ktoré nazval druhou a treťou riadnou daňovou kontrolou. Pre výkon opakovaných daňových kontrol neboli splnené podmienky a opakované daňové kontroly predstavujú nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Ak správca dane po doručení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. vykonal opakované daňové kontroly, postupoval nezákonne, pretože mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Žalovaný sa touto námietkou vôbec nezaoberal, čo zdôvodnil tým, že daň bola určená na základe pomôcok, postupoval podľa § 74 ods. 5 Daňového poriadku a skúmal dodržanie zákonných podmienok na použite podľa § 48 Daňového poriadku.

Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 27.03.2008, v ktorom súd okrem iného uvádza, že odvolací orgán v prípade určenia dane podľa pomôcok skúma v zmysle dodržanie zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane. Aj pri postupe podľa zákona musí odvolací orgán skúmať nielen to, či daňový subjekt nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností a nedostatok alebo absencia dôkazov neumožňuje už stanoviť daň dokazovaním, ale tiež to, či bola daň určená týmto spôsobom dostatočne spoľahlivo, teda či správca dane preukázateľne postupoval podľa zásad platných v daňovom konaní. Odvolací orgán zamietne odvolanie ako neodôvodnené len vtedy, ak boli splnené obidve tieto podmienky súčasne. Ak zistí, že tieto zákonné podmienky boli dodržané, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že v danom prípade nebola ani jedna z uvedených podmienok splnená, pretože správca dane nepostupoval podľa zásad platných v daňovom konaní a daň nebola určená týmto spôsobom dostatočne spoľahlivo. Uvedené závažné procesné pochybenie je podľa jeho názoru úzko previazané s neakceptovaním právneho názoru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. . Z tohto dôvodu považuje žalobca rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre posúdenie zákonnosti postupu správnych orgánov a ich rozhodnutí v ďalšom konaní za rozhodujúci.

Uviedol, že správca dane po doručení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. mal pokračovať vo vyrubovacom konaní. Z právneho názoru súdu vyplýva, že právny záver správcu dane i odvolacieho orgánu ohľadne daňových výdavkov vo výške 5 567 555,- Sk, kde bolo zistené, že boli uplatňované v rozpore s ust. za nesprávny a predčasný. Správca dane urobil záver, že tieto výdavky neboli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, pretože T.. C. už nebol oprávnený zastupovať spoločnosť W., s.r.o. Z takto urobeného záveru je zrejmé, že správca dane vyhodnotil, že výdavky neboli preukázateľne vynaložené, pretože zistil právnu vadu v záväzkovom vzťahu medzi T.. C. a spoločnosťou W., s.r.o. T.. C. už nebol konateľom a vzhľadom na to materiálnu existenciu výdavku ako nerelevantnú správca dane nezisťoval. Daňové výdavky pre daň z príjmov majú tzv. neosobný (vecný) charakter, v dôsledku čoho je rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku, bez ohľadu na vady v deklarovanom záväzkovom právnom (osobnom) vzťahu. Vecný charakter daňových výdavkov je však daný materiálnou existenciou daňového výdavku, u ktorého podľa je požiadavka iba na vecnú súvislosť s príjmami daňového subjektu. Správca dane i pri dani z príjmov vychádzal z poznatkov z kontroly na daň z pridanej hodnoty, ktorá podlieha inému právnemu režimu ako daň z príjmov. Materiálnu existenciu daňového výdavku pritom potvrdil svedok T.. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady za spoločnosť W., s.r.o. podpisoval. Bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku a následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov.

Poukázal na rozhodnutie žalovaného zo dňa 09.07.2010 z ktorého vyplýva, že správca dane by mohol uviesť, že výdavky boli uplatnené v rozpore s jedine vtedy, pokiaľ by vykonával dokazovanie, ale nie určovanie dane podľa pomôcok a taktiež dôkazy by mohol využiť a aj hodnotiť jedine v rámci dokazovania, ale nie pri určení dane podľa pomôcok. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku uvádza, že musí byť žalobcovi umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku a následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Je nepochybné, že súd mal na mysli uvedené preukázať len formou dokazovania a nie pomôckami, pretože táto forma určenia daňovej povinnosti nepredpokladá výkon ďalšieho dokazovania, ale je obmedzená iba na zhodnotenie podkladov, ktoré správca dane má k dispozícii, resp. ktoré si sám zaobstaral. Správca dane mal v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu pokračovať vo vyrubovacom konaní formou dokazovania.

Ďalej uviedol, že podľa ust. § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre určenie dane podľa pomôcok musia byť splnené súčasne dve zákonné podmienky. Prvou podmienkou je, že daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností. Druhou podmienkou je, že dôsledkom nesplnenia zákonných povinností daňovým subjektom je to, že nemožno daň správne zistiť. Určenie dane podľa pomôcok predstavuje náhradný spôsob určenia daňovej povinnosti. Správca dane k nemu pristúpi v prípade, ak nie je možné určiť daň dokazovaním a sú splnené súčasne aj ostatné zákonné podmienky pre použitie pomôcok. Z uvedeného dôvodu, bez ohľadu na to, že žalobca nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností, správca dane bol povinný skúmať, či je možné daň správne zistiť dokazovaním. To znamená, že pre postup podľa ust. § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku nepostačovalo to, že žalobca ani na základe výziev nepredložil žiadne doklady, pretože musela byť splnená aj druhá podmienka, teda že v dôsledku nepredloženia dokladov nebolo možné daň správne určiť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 26.11.2002, v ktorom súd uvádza, že daňová kontrola je síce dôležitým prostriedkom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, ale nie jediným. Na tento účel možno použiť všetky prostriedky, ktoré objasnia vec a preto, ak kontrolu nebolo možné z rôznych dôvodov vykonať, neznamená to, že správca dane nemôže daň určiť. Správca dane napriek tomu, že žalobca doklady nepredložil a nevykonal rekonštrukciu účtovníctva rozhodnutiami zo dňa 27.06.2005 a 15.03.2010 na korunu presne určil daň. Ako ďalší dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného a postupu správnych orgánov, ktorý je bezprostredne spojený s nerešpektovaním právneho názoru súdu vidí žalobca v tom, že zákonné podmienky pre postup podľa ust- § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku neboli splnené, a to konkrétne druhá zákonná podmienka, pretože správca dane aj napriek nepredloženiu dokladov daňovú povinnosť mohol a mal v zmysle právneho názoru súdu dokazovaním správne určiť. Žalobca toto svoje tvrdenie odôvodňuje, že z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , ako z protokolu správcu dane zo dňa 18.05.2005 a jeho rozhodnutia zo dňa 27.06.2005 vyplýva, že sporné ostali len daňové výdavky z troch faktúr od spoločnosti W., s.r.o. Podľa správcu dane tieto výdavky boli uplatňované v rozpore s ust. z dôvodu nedostatkov v záväzkovom vzťahu medzi T.. C. a spoločnosťou W., s.r.o. Aj keď správca dane tvrdí, že použil pomôcky, v skutočnosti daň zistil dokazovaním s využitím ust. , podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Najvyšší súd SR ako aj správne orgány uvádzajú, že správca dane aj pri dani z príjmov vychádzal z poznatkov z kontroly na daň z pridanej hodnoty. Podľa ust. platiteľ môže odpočítať daň, ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Podľa ust. tohto zákona platiteľ má nárok na odpočet dane, ak daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie. Slovnému spojeniu ak zdaniteľné plnenie prijme na uskutočnenie zdaniteľných plnení zodpovedá slovné spojenie daňovým výdavkom je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve vyplývajúce z ust. vtedy platného o dani z príjmov. Bežný a logický postup v praxi daňových orgánov je taký, že ak správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty zistí, že daňový subjekt zdaniteľné plnenie neprijal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a neuzná mu odpočet dane, potom pre účely dane z príjmov z daňových výdavkov vylúči tento výdavok, pretože nejedná sa o výdavok (náklad) vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Z uvedeného je možné vyvodiť aj to, že ak pre účely dane z pridanej hodnoty ide o plnenie prijaté na uskutočnenie zdaniteľných plnení, potom pre účely dane z príjmov ide o výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty mal k dispozícii kompletný účtovný materiál žalobcu a ani v jednom prípade nezistil porušenie ust. , čo znamená, že žalobca všetky prijaté zdaniteľné plnenia (faktúry) prijal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Správca dane pri kontrole dane z pridanej hodnoty neuznal odpočet dane z faktúr od spoločnosti W., s.r.o., čo odôvodnil tým, že došlo k porušeniu ust. , pretože žalobca daň nezaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie. Z uvedeného vyplýva, že dôvodom neuznania výdavkov z faktúr od spoločnosti W., s.r.o. nebolo nepredloženie dokladov, ale len nedostatky v záväzkovom vzťahu medzi T.. C. a spoločnosťou W., s.r.o.

Uviedol, že postup správcu dane pri kontrole dane z príjmov žalobcu ukončenej protokolom zo dňa 18.05.2005 a rozhodnutím zo dňa 27.06.2005 je možné v podstate hodnotiť za správny. Na uvedenom nič nemení ani to, že protokol správca dane označil ako protokol o určení dane podľa pomôcok, čo je možné plne pripísať na vrub toho, že nerozlišuje medzi daňou zistenou dokazovaním a daňou určenou podľa pomôcok. Správca dane postupom podľa zo skutočností známych z kontroly dane z pridanej hodnoty skutkový stav aj pre účely dane z príjmov zistil dostatočne spoľahlivo. Z takto zisteného skutkového stavu správca dane však prijal nesprávne právne závery. Správca dane nielen prevzal právny záver z rozhodnutia k dani z pridanej hodnoty, ale podmienky preukazovania nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty aplikoval aj pre účely dane z príjmov, ktoré sú založené na iných princípoch. Daňové výdavky pre daň z príjmov na rozdiel od dane z pridanej hodnoty majú neosobný (vecný) charakter, viažuci sa síce na subjekt, ale bez toho, aby tento subjekt bol bližšie konkretizovaný v dôsledku čoho je bez ohľadu na vady v deklarovanom záväzkovo právnom vzťahu rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku. Materiálnym znakom výdavku je účel, teda výdavok musí vecne smerovať k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov. Ak správca dane neuznal uvedené výdavky, pretože podľa neho nesúvisia so zdaniteľným príjmom, potom mal preukázateľne zistiť, že tieto výdavky neboli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a svoje rozhodnutie mal odôvodniť dôkazmi, ktoré preukazujú toto tvrdenie a nie pochybnosťami o platbe dodávateľovi. Správcovi dane, je známe, no nikde sa o tom nezmieňuje, že vynaloženým výdavkom zodpovedajú príjmy od E., a.s. O. a od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré boli riadne uvedené v daňovom priznaní. Správca dane sa materiálnou existenciou daňového výdavku, ktorú nespochybňuje ani súd a vecnou súvislosťou s príjmami žalobcu vôbec nezaoberal.

Opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v ktorom sa uvádza, že musí byť žalobcovi umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Podľa žalovaného správca dane umožnil žalobcovi preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku, čo však žalobca nevyužil, a preto správca dane nekonal podľa právneho názoru súdu. Skutočnosť je taká, že správca dane, hoci vedel, že doklady boli žalobcovi odcudzené, uznanie daňových výdavkov podmienil predložením dokladov alebo rekonštrukciou účtovníctva, teda reálne nesplniteľnými podmienkami. Postup správcu dane po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR nikdy nesmeroval k umožneniu preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. V prvej fáze, teda do vydania rozhodnutia zo dňa 15.03.2010 správca dane postup zameral na snahu obhájiť správnosť svojho pôvodného rozhodnutia zo dňa 27.06.2005. V druhej fáze, na základe usmernenia žalovaného rozhodnutím zo dňa 09.07.2010 správca dane postup zameral len na vytvorenie podmienok k vylúčeniu všetkých daňových výdavkov, teda aj tých výdavkov, ktoré doteraz neboli spochybnené. V postupe správcu dane po doručení rozhodnutia žalovaného zo dňa 09.07.2010 a v rozhodnutí žalovaného zo dňa 25.10.2013 nejde len o postup v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu SR, ale aj o úmyselné marenie samotného účelu daňového konania.

Konštatoval, že správca dane bol povinný po zrušení rozhodnutia zo dňa 27.06.2005 rozsudkom Najvyššieho súdu SR pokračovať vo vyrubovacom konaní. Podľa ust. , ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu. Z právneho názoru súdu vyplýva, že z dôvodu zistenej vady v deklarovanom záväzkovom právnom vzťahu, správca dane materiálnu existenciu výdavku ako nerelevantnú nezisťoval. Súd pritom zdôrazňuje, že materiálnu existenciu daňového výdavku potvrdil svedok T.. C. a vecný charakter daňových výdavkov je podľa daný požiadavkou na vecnú súvislosť výdavku s príjmami žalobcu. Správca dane mal v zmysle právneho názoru súdu prehodnotiť svoj právny záver vo veci neuznania daňových výdavkov založený na právnych vadách v záväzkovom vzťahu. Iné povinnosti, ale ani oprávnenia pri nezmenenom právnom a skutkovom stave z právneho názoru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre správcu dane nevyplývali.

Žiadal preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul právneho zástupcu žalobcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.

Nariadeného pojednávania dňa 24.09.2014 sa žalovaný nezúčastnil, svoju neprítomnosť ospravedlnil listom zo dňa 17.09.2014 a súhlasil, aby súd konal a rozhodol aj v jeho neprítomnosti. Z uvedených dôvodov súd konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného podľa

K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 17.03.2014, poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“), ktorým bol určený žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zunení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalovaný ako odvolací orgán toto rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Podľa a , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa a , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

V predmetnom konaní je podľa ust. a nesporné, že ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

v a nasl. ustanoveniach upravuje postup správcu dane pri určení dane podľa pomôcok.

Podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt

a) nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane,

b) nesplní povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu,

c) nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo

d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že listom zo dňa 02.05.2011 zn. XXX/XXX/ XXXX/XXXX/Y. správca dane oznámil žalobcovi podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „“) výkon daňovej kontroly dane z príjmov fyzických osôb za rok 2002, ktorá sa začne 01.06.2011. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 01.06.2011 vo veci začatia daňovej kontroly vyplýva, že žalobca nepredložil žiadne doklady a listiny, ktoré prisľúbil predložiť k výkonu daňovej kontroly do 1 roka.

Listom zo dňa 13.07.2011 zn. XXX/XXX/XXXXX/XX/Y. bol správcom dane žalobca vyzvaný, aby si splnil povinnosť tým, že v lehote 40 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predložil účtovné a iné doklady pre účely zistenia základu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie rok 2002, ktoré preukazoval vo výdavkoch vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, prípadne, aby v tej istej lehote vykonal rekonštrukciu účtovníctva, ak požadované doklady nemôže predložiť. Zároveň bol upozornený, že v prípade nesplnenia povinnosti bude správca dane postupovať podľa a

Správca dane výzvu na predloženie účtovných a iných dokladov pre účely zistenia dane z príjmov fyzických osôb zopakoval voči žalobcovi listom zo dňa 20.03.2012 zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX.

Listom zo dňa 07.05.2012 zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX bol žalobca správcom dane predvolaný na ústne pojednávanie dňa 08.06.2012 za účelom určenia výšky dane dohodou podľa

Listom zo dňa 30.05.2012 zn. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX oznámil správca dane žalobcovi, aby vyššie uvedenú výzvu na určenie dane dohodou považoval za bezpredmetnú, a že v konaní bude ďalej pokračovať podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku v určení dane podľa pomôcok. Určovanie dane podľa pomôcok oznámil žalobcovi listom zo dňa 30.05.2012.

O určení dane podľa pomôcok bol spísaný Protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Y. zo dňa 07.11.2012. Pripomienky žalobcu k protokolu boli prerokované so splnomocneným zástupcom žalobcu dňa 23.04.2013. Výsledkom tohto konania bolo rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/B.X zo dňa 29.04.2013, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 v sume 231 963,81 € podľa § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku.

Tomuto konaniu predchádzala daňová kontrola u žalobcu na dani z príjmov fyzických osôb za rok 2002 začatá dňa 10.01.2005, ktorá bola ukončená dodatočným platobným výmerom č. XXX/XXX/XXXXX/XX/ I. zo dňa 27.06.2005, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov v sume 2 040 162,- Sk. Na základe odvolania žalobcu žalovaný ako odvolací orgán dodatočný platobný výmer správcu dane rozhodnutím č. XXXX/XXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 04.11.2005 potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. Rozhodnutie žalovaného zo dňa 04.11.2005 bolo na základe žaloby žalobcu predmetom preskúmania na Krajskom súde v Prešove v konaní sp.zn. , v ktorom krajský súd rozsudkom zo dňa 25.09.2007 žalobu zamietol.

Na základe odvolania žalobcu proti rozsudku krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. zo dňa 23.10.2008 zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutie žalovaného č. XXXX/XXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 04.11.2005, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu O. č. XXX/XXX/XXXXX/XX/I. zo dňa 27.06.2005.

Žalobca v žalobe namietal, že správca dane aj žalovaný neakceptovali právny názor vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa , súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazaní právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu pre súd prvého stupňa aj správny orgán je záväzná a preto súd skúmal túto námietku žalobcu a dospel k záveru, že je dôvodná.

Najvyšší súd považoval za nesprávny a predčasný právny záver správcu dane i žalovaného ohľadne daňových výdavkov vo výške 6 981 480,- Sk bez DPH 5 567 555,- Sk, kde bolo zistené, že boli uplatňované v rozpore s ust. Daňové výdavky pre daň z príjmov (na rozdiel od dane z pridanej hodnoty) majú tzv. neosobný (vecný) charakter, v dôsledku čoho je rozhodujúca materiálna existencia tohto výdavku, bez ohľadu na vady v deklarovanom záväzkovo právnom (osobnom) vzťahu. Správca dane urobil záver, že tieto výdavky neboli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, pretože T.. M. C. už nebol oprávnený zastupovať obchodnú spoločnosť W., s.r.o. Správca dane teda vyhodnotil, že výdavky neboli preukázateľne vynaložené, pretože zistil právnu vadu v záväzkovom vzťahu. Vzhľadom na to materiálnu existenciu výdavku ako nerelevantnú nezisťoval.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že vecný charakter daňových výdavkov je však daný materiálnou existenciou daňového výdavku, u ktorého v zmysle je požiadavka iba na vecnú súvislosť s príjmami daňového subjektu. Správca dane i pri dani z príjmov vychádzal z poznatkov z kontroly na daň z pridanej hodnoty, ktorá podlieha inému právnemu režimu ako daň z príjmov. Materiálnu existenciu daňového výdavku pritom potvrdil svedok T.. M. C. tým, že faktúry vystavoval a účtovné doklady za spoločnosť W., s.r.o. podpisoval. Preto konštatoval, že bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku. Aj následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Pokiaľ sú doklady o takom výdavku použité ako pomôcka, nemôžu byť vyradené iba z titulu právnych vád týkajúcich sa záväzkového vzťahu subjektov, obsahom ktorého je výdavok ako plnenie jednej zo strán, pokiaľ takéto plnenia neboli účastníkmi navzájom si vrátené ako bezdôvodné obohatenie.

Správca dane v odôvodnení rozhodnutia iba konštatoval, že materiálnu existenciu daňového výdavku žalobcu v konaní nepreukázal. Výpoveďou T.. M. C. sa nezaoberal a túto ani žiadnym spôsobom nevyhodnotil aj napriek konštatovaniu Najvyššieho súdu, že T.. C. materiálnu existenciu daňového výdavku potvrdil. Daňové výdavky spoločnosti W., s.r.o. spolu s ostatnými výdavkami zahrnul pod nepreverené daňové výdavky, na ktoré neprihliadal. Svoje závery vo veci neuznania daňových výdavkov spoločnosti W., s.r.o. z predchádzajúceho rozhodnutia teda žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu, že sa správca dane neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu iba uviedol, že správca dane dal žalobcovi, do času kým prešiel k určeniu dane podľa pomôcok, dostatočný priestor na preukázanie materiálnej existencie daňových výdavkov a vecnej súvislosti výdavkov s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov. Tým, že žalobca žiadne doklady nepredložil znemožnil sám preukázanie materiálnej existencie daňových výdavkov a preto správca dane nemohol vykonávať dokazovanie. Takéto dôvody však nemožno považovať za dostatočné, právne relevantné a také, ktoré by vychádzali z právneho názoru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu.

Žalobca bol v konaní správcom dane vyzvaný výzvami zo dňa 13.07.2011 a 20.03.2012 na predloženie účtovných a iných dokladov prípadne na rekonštrukciu účtovníctva za zdaňovacie obdobie 2002, nie však na preukázanie materiálnej existencie výdavku od spoločnosti W., s.r.o. tak, ako to vyplynulo z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. . Je potrebné pritom zdôrazniť, tak ako to vyplýva z administratívneho spisu aj žaloby žalobcu, že pri kontrole dani z príjmov za žalobcu za rok 2002 žalobca nepredložil žiadne doklady z dôvodu, že tieto mu boli dňa 07.01.2005 z motorového vozidla odcudzené (Potvrdenie OR PZ v Bratislave III. zo dňa 07.01.2005 ČVS: U.-XX/X-

U.X-XXXX a zápisnica z pojednávania zo dňa 26.01.2005 č. XXX/XXX/XXXX-XXXX/XX/Y.). Správcovi dane bola táto skutočnosť z výkonu daňovej kontroly známa.

Súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že z ust. § 48 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku vyplýva, že pre určenie dane podľa pomôcok musia byť súčasne splnené dve zákonné podmienky. Prvou podmienkou je, že daňový subjekt nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností. Druhou podmienkou je, že dôsledkom nesplnenia zákonných povinností daňovým subjektom je to, že nemožno daň správne určiť. Správca dane a žalovaný sa v konaní ako aj v odôvodnení rozhodnutia obmedzil iba na formálne preukázanie prvej podmienky a to, že žalobca na základe výziev nepredložil žiadne účtovné doklady. V danom prípade však bolo potrebné skúmať aj splnenie druhej podmienky a to, že v dôsledku nepredloženia dokladov nebolo možné daň správne zistiť.

Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa odseku 2, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Na základe vyššie uvedených skutočností z postupu správcu dane a ani z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane a žalovaného nevyplýva, ako sa správne orgány riadili právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , prípadne ako sa s týmto právnym názorom a námietkami žalobcu vyrovnali. Odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov preto nespĺňa kritériá uvedené v § 63 ods. 5 Daňového poriadku, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správny orgánov, čo do zisťovania skutkového stavu ani dopĺňať resp. nahrádzať odôvodnenie rozhodnutí. Z uvedených dôvodov krajský súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Úlohou žalovaného a správcu dane bude v ďalšom konaní postupovať a následne vo veci rozhodnúť v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 23.10.2008 a rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodniť v súlade s ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku.

O trovách konania súd rozhodol podľa Žalobca mal v konaní úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 70,- € a trov právneho zastúpenia vo výške 710,57 €. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „“). Pozostávajú zo štyroch právnych úkonov ( a ) - prevzatie a príprava zastupovania vrátane prvej porady s klientom (05.12.2013) v tarifnej odmene 130, € a režijného paušálu 7,81 € - písomné podanie na súd (žaloba zo dňa 07.01.2014) v tarifnej odmene 134,- € a režijného paušálu 8,04 € - žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia (21.03.2014) v tarifnej odmene 1/2 t.j. 67,- € ( v spojení s ) a režijný paušál 8, € - účasť na pojednávaní dňa 24.09.2014 v tarifnej odmene 134,- € a režijného paušálu 8,04 €. Ďalej pozostávajú z náhrady cestovného za účasť na pojednávaní 24.09.2014 na cestu Košice - Prešov a späť, 90 km, osobným motorovým vozidlom Audi A8, Ev.č. C. XXXFG, pri priemernej spotrebe 9,6 l/100 km, cene pohonných látok 1,34 €/l, paušálnej náhrade 0,183 €, v celkovej sume 28,05 €; náhrady straty času ( ) Košice - Prešov a späť na pojednávanie dňa 24.09.2014 za 5 polhodín x 13, €, čo predstavuje 67, €; dane z priadnej hodnoty 20 % zo základu 659,14, t.j. 118,43 €. Trovy právneho zastúpenia predstavujú celkom 710,57 €.

Právny zástupca žalobcu si uplatnil tarifnú odmenu za právny úkon - žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia v plnej výške podľa , t.j. 134,- €. Súd v danom prípade túto tarifnú odmenu znížil na 1/2 základnej tarifnej odmeny 67,- € podľa v spojení s . Je toho názoru, že žiadosť o odklad vykonateľnosti je svojou povahou a účelom najbližšie návrhu na vydanie predbežného opatrenia podľa a nasl. ustanovení V oboch prípadoch, t.j. pri predbežnom opatrení ako aj pri žiadosti o odklad vykonateľnosti sa dočasne upravujú pomery účastníkov konania ak výkonom rozhodnutia (súdneho alebo preskúmavaného) by hrozila závažná ujma. Z uvedených dôvodov patrí právnemu zástupcovi žalobcu tarifná odmena podľa t.j. ako pri návrhu na predbežné opatrenie v 1/2.

Právny zástupca žalobcu si uplatnil a vyčíslil náhradu trov konania podľa , t.j. v prípade ak po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa v novej žalobe opäť zrušilo preto, že sa správny orgán odchýlilo od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu, bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu. V danom prípade súd uloží správnemu orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy súdneho konania. Právny zástupca žalobcu za všetky rovy považoval tarifnú odmenu, zmluvnú odmenu, náhradu hotových výdavkov - cestného, náhradu straty času, daň z pridanej hodnoty a súdny poplatok v celkovej sume 48 860,97 €. Zmluvnú odmenu požadoval vo výške 40 000,- € dohodnutú medzi ním a žalobcom (klientom) podľa čl. V, bod 2 a 4 Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 05.12.2013. Súd právnemu zástupcovi takto vyčíslené trovy v časti Zmluvnej odmeny nepriznal.

Podľa , ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Podľa ods. 2 ak po zrušení rozhodnutia správneho orgánu došlo k vydaniu nového rozhodnutia, ktoré sa v novej žalobe opäť zrušilo preto, že sa správny orgán odchýlil od právneho názoru vysloveného v prvom rozsudku súdu bez toho, aby došlo k zmene skutkového alebo právneho stavu, uloží súd správnemu orgánu, aby žalobcovi nahradil všetky trovy konania.

Podľa , pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Trovy konania sú upravené v tretej časti Podľa trovy konania sú okrem iného hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa , trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov.

Z vyššie uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva, že súd trovy konania určuje podľa sadzobníkov. Sadzobník odmeny advokáta je upravený v ustanoveniach druhej hlavy č. - tarifná odmena ( - ). Preto bolo potrebné priznať právnemu zástupcovi žalobcu náhradu trov právneho zastúpenia iba v tarifnej odmene, ktorú právny zástupca žalobcu vyčíslil vrátane hotových výdavkov (cestovného, straty času, DPH a súdneho poplatku).

Podľa č. advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti fyzickej osobe alebo právnickej osobe sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto o tarifnej odmene.

Ak teda ust. upravuje právo žalobcu na náhradu trov konania sú nimi trovy konania upravené v určené podľa a v súlade s - 14 č. , t.j. v tarifnej odmene v prípade náhrady odmeny advokáta. Zmluvná odmena dohodnutá medzi advokátom a klientom podľa zmluvy o poskytovaní právnej pomoci sa týka iba vzťahu advokát - klient a nie je možné ju v rámci náhrady trov konania priznať.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.