Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-39-2013.pdf
PDF · 120.77 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/39/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vaškovej a JUDr. Juraja Floroviča v právnej veci žalobcu IVIASAT, s.r.o. so sídlom Prievidza, Košovská cesta 2533/11B, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou ŠÁŠIK & Partners s.r.o. so sídlom Bratislava, Sokolská 18, IČO: 36 860 069 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 24. januára 2013, jednomyseľne takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť štátu, prostredníctvom tunajšieho súdu, súdny poplatok za odvolanie, v sume 70,- € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania a zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na ustanovenie § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Bla zo dňa 28.09.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. znížil žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 zo sumy 19 337,08 euro na sumu 3 138,63 euro (t.j. o sumu 16 198,45 euro), keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH vo výške 16 198,45 euro z dodávateľskej faktúry od dodávateľa T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o., so sídlom Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO: 31 718 761, za nájomné služby za obdobie od 01.01.2011 do 30.06.2019 (správca dane uznal žalobcovi odpočítanie DPH len za nájom za obdobie od 01.07.2009 do 31.12.2010 vo výške 2 858,55 euro), a to:
- faktúra číslo XXXXXXXX zo dňa 14.07.2009, základ dane 100 300 euro, DPH vo výške 19 057 euro, celková suma 119 357 euro.
Žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane. Zopakoval, že žalobca si uplatnil odpočítanie DPH zo spornej faktúry od dodávateľa T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o.. Uvedená faktúra je za nájomné služby na 10 rokov za 191 m2 a 4 parkovacie miesta za obdobie od 01.07.2009 do 30.06.2019, na základe zmluvy o nájme zo dňa 30.06.2009 uzatvorenej medzi T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom. V zmluve spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. vyhlásila, že je výlučným vlastníkom
predmetných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. R., ulica X., R. a zapísaných v LV č. XXXX. Dňa 14.07.2009 súhlasila spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o., aby si žalobca zmenil sídlo spoločnosti na adresu Košovská cesta 11B, Prievidza, k čomu došlo od 23.12.2009. Žalobca mal podľa zmluvy prenajaté kancelárske priestory a kuchynku na II. poschodí budovy nachádzajúcej na adrese X. O. XXB, R. (ide o nehnuteľnosť, kde mala podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. sídlo do 16.10.2009). Zmluvou o zriadení záložného práva v prospech Dexia banky Slovensko, a.s. zo dňa 09.03.2007, č. XX/XXXA/XX (vklad záložného práva bol povolený pod V XXXX/XX) sa spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako záložca zaviazala, že okrem iného neuzatvorí bez súhlasu záložného veriteľa (Dexie banky Slovensko, a.s.) nájomnú zmluvu na záloh ani neumožní iné jeho užívanie treťou osobou. Dexia banka Slovensko, a.s. takýto súhlas neudelila, o tom, že spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. prenajala žalobcovi predmetnú nehnuteľnosť (nehnuteľnosť, ktorá bola v prospech Dexia banky Slovensko, a.s. založená) Dexia banka Slovakia, a.s. nemala vedomosť, spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ju o tom neinformovala. Miestnym zisťovaním dňa 03.12.2010 na adrese X. bolo preukázané, že na adrese sídla žalobcu sa nikto nenachádza, budova je bez označenia obchodného mena žalobcu. Spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. bola od 29.09.2009 v reštrukturalizácii, dňa 28.05.2010 bol na spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. vyhlásený konkurz a reštrukturalizácia bola zastavená. Žalobca v písomnom vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 23.07.2012 uviedol, že predmet nájmu užíval v dobe od 01.07.2009 do 31.12.2010. Od 01.01.2011 nemôže žalobca užívať predmet nájmu, nakoľko správca konkurznej podstaty pôvodného vlastníka sa rozhodol prenajaté priestory odpojiť od elektrickej energie a plynu, čím došlo k obmedzeniu možnosti využívať prenajaté priestory zo strany žalobcu v rozsahu dohodnutom v nájomnej zmluve. Správca konkurznej podstaty, keďže nemal preukázané zaplatené nájomné zo strany žalobcu ako nájomcu, vyzval ho na zaplatenie dlžného nájomného v lehote 3 dni, a keďže žalobca dlžné nájomné neuhradil, správca konkurznej podstaty odstúpil od nájomnej zmluvy s účinnosťou ku dňu 14.12.2010, kedy nájomná zmluva zanikla. V zmysle dodatku č. 1 k zmluve o nájme, spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako prenajímateľ vyhotovila pre žalobcu ako nájomcu faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 30.12.2009, ktorou síce bola dobropisovaná faktúra č. XXXXXXXX, ale v zmysle novej nájomnej zmluvy zo dňa 30.12.2009 bolo nanovo vyúčtované nájomné za obdobie roka 2009 a následne nájomné od 01.01.2010 do 30.06.2019, čo znamená, že DPH, napriek dobropisovanej faktúre, v konečnom dôsledku vrátená nebola. Správca konkurznej podstaty previedol vlastníctvo budovy, v ktorej sa nachádzali prenajaté kancelárske priestory na spoločnosť Sharp Invest, s.r.o., a táto následne na spoločnosť TOWER BC, a.s.. Ani spoločnosť Sharp Invest, s.r.o. a ani TOWER BC, a.s. nemali vedomosť o existencii nájomnej zmluvy v prospech žalobcu ako nájomcu, so žalobcom nemali žiaden kontakt, o tom, že na uvedenej adrese má žalobca sídlo nemali taktiež vedomosť. Žalobca teda nepoužil nájomné služby fakturované faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 14.07.2009 v súvislosti s dodávkami tovarov a služieb ako platiteľ v takom rozsahu, ako mu boli prenajímateľom fakturované, teda za celé obdobie od 1. júla 2009 do 30. júna 2019. Keďže žalobca v období od 1. januára 2011 do 30. júna 2019 preukázateľne nepoužil poskytnuté nájomné služby pre svoje zdaniteľné obchody ako platiteľ, pričom ani nevysporiadal uplatnené odpočítanie dane týkajúce sa tohto obdobia, nemohlo mu byť priznané právo na odpočítanie dane vo výške 16 198,45 euro za obdobie od 1. januára 2011 do 30. júna 2019, ale len za obdobie od 1. júla 2009 do 31. decembra 2010 vo výške 2858,55 euro. Skutkový stav žalovaný právne posúdil podľa § 49 ods. 1, 2, § 51 ods. 1 zákona o DPH, rovnako ako správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. S odkazom na to, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, žalovaný rozhodol vo veci tak, ako je uvedené vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia. Vydaniu žalobou napadnutého rozhodnutia (ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane) predchádzali dve rozhodnutia žalovaného, ktorým boli zrušené dodatočné platobné výmery správcu dane, a to konkrétne rozhodnutím žalovaného zo dňa 30.08.2010 bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 25.05.2010, č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Ktr a rozhodnutím žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 28.02.2012 bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane č. XXX/XXX/XXXXX/XX/Ktr zo dňa 27.10.2011.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. Žalobca vytýka žalovanému, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ktorá sa začala dňa 10. októbra 2009 a táto mala skončiť do 6 mesiacov, teda do 10. apríla 2010, ktorá lehota dodržaná nebola, keď protokol spolu s dodatkom bol so žalobcom prerokovaný až dňa 21. mája 2010.
Žalobca ďalej vytýka žalovanému nedodržanie lehoty na ukončenie vyrubovacieho konania, nakoľko lehota na ukončenie vyrubovacieho konania je 30 dní (v osobitných prípadoch 60 dní). Na základe rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 28. februára 2012, lehota na ukončenie vyrubovacieho konania uplynula správcovi dane 28. marca 2012 (28. apríla 2012). V dôsledku nedodržania tejto lehoty, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžf/32 meno 2010 ako i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 24/2010 - 57, je celé daňové konanie zaťažené takou vadou nezákonnosti, že aj rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, je nezákonné.
Žalobca v správnej žalobe taktiež vytýka žalovanému, že dôkazy, ktoré boli správcom dane získané v opakovanej daňovej kontrole - ktorá bola vykonávaná v rozpore so zákonom, keďže nemala vôbec prebehnúť - boli získané v rozpore so zákonom a nemôže sa na takéto dôkazy teda prihliadať.
Žalobca taktiež namietal, že správca dane nemôže prijať záver o neplatnosti zmluvy o nájme, nakoľko o platnosti právneho úkonu môže rozhodnúť len súd.
Ďalšou námietkou žalobcu v správnej žalobe je námietka, že žalobca v čase uzatvorenia zmluvy o nájme a v čase prijatia spornej faktúry nemohol vedieť, že jeho dodávateľ - spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. skončí v reštrukturalizačnom a neskôr v konkurznom konaní, nemohol teda vedieť, že nebude môcť využívať v celom dohodnutom čase predmetný nájom. Poukázal na to, že zákon o DPH umožňoval v roku 2009 odpočítanie DPH v plnej výške v čase nájmu a nie pomerne, ako to potom upravoval zákon o DPH v roku 2010.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
K námietke žalobcu o nedodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že daňová kontrola sa u žalobcu začala 10. októbra 2009. Na základe žiadosti zo dňa 04.03.2010 o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky listom zo dňa 22. marca 2010 v zmysle § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. predĺžilo lehotu na výkon daňovej kontroly do 1. októbra 2010. Správca dane o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly upovedomil žalobcu listom zo dňa 26. marca 2010. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním a doručením protokolu spolu s jeho dodatkom dňa 21. mája 2010, čiže v zákonnej ročnej lehote.
K námietke žalobcu o nedodržaní lehoty na ukončenie vyrubovacieho konania žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že rozhodnutím žalovaného zo dňa 28. februára 2012, č. XXXXXXX/ X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r bol správca dane odvolacím orgánom vrátený do vyrubovacieho konania. Rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňa 20. marca 2012, kedy bolo toto rozhodnutie doručené žalobcovi (§ 30 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb.) a nie 28. februára 2012 ako to uvádza žalobca. Rozhodnutie žalovaného bolo správcovi dane doručené dňa 28. marca 2012. Vyrubovacie konanie je ďalším daňovým konaním, vzťahujú sa preto na neho primerane lehoty upravené v § 30a zákona č. 511/1992 Zb.. Preto, ak nemožno dodržať lehoty uvedené v § 30a ods. 2 citovaného zákona, je potrebné požiadať o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa odseku 3 citovaného ustanovenia orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Dňom 28. marca 2012 pokračoval správca dane vo vyrubovacom konaní, listom zo dňa 30. apríla 2012 požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia, pričom zo strany žalovaného mu bola listom zo dňa 16. mája 2012 predĺžená lehota do 31. októbra 2012. Žiadosť o predĺženie lehoty na rozhodnutie ako aj predĺženie lehoty na rozhodnutie boli vydané v súlade s § 30a zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku.
K námietke žalobcu, že nie je možné prihliadať na dôkazy získané v opakovanej daňovej kontrole žalovaný uviedol, že žalovaný potom ako zrušil rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu, vydal žalovaný zároveň podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, čo bolo v čase, keď vydávanie podnetov na opakované kontroly bolo štandardným postupom a akceptovali to aj orgány súdnej moci. Tento názor sa zmenil až v roku 2010 na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010. Žalovaný zastáva názor, že pokiaľ jednotlivé dôkazy napr. svedecké výpovede, dôkazy získané
v súčinnosti s tretími osobami a pod. sú získané v súlade so zákonom a objasnia skutočnosti pre správne určenie daňovej povinnosti, takéto dôkazy sú plnohodnotnými dôkazmi bez ohľadu na to, v akom konaní boli získané. Žalovaný súhlasí s názorom vysloveným vo vyššie citovanom náleze Ústavného súdu SR, že ak daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť a nemožno vo vyrubovacom konaní ako dôkaz použiť protokol z opakovanej daňovej kontroly. Nesúhlasí však s tým, že by nebolo možné využiť vo vyrubovacom konaní napr. zápisnice o ústnom pojednávaní, svedecké výpovede, prípadne iné dôkazy. Žalovaný zdôraznil, že aj keď v žalobou napadnutom rozhodnutí (ako aj v rozhodnutí správcu dane) boli popísané zistenia, ktoré správca dane získal počas opakovanej daňovej kontroly, v záverečnom zhrnutí a odôvodnení rozhodnutia správca dane použil len zistenia získané v rámci riadnej daňovej kontroly a v rámci vyrubovacieho konania.
K námietke žalobcu, že nebolo v kompetencii správcu dane posudzovať platnosť zmluvy o nájme, pretože len súd môže vysloviť, že určitý právny úkon je neplatný, žalovaný uviedol, že správca dane síce vo svojom pôvodnom rozhodnutí vyslovil, že zmluva o nájme je neplatná a preto spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. nemohla dodať žalobcovi službu - prenájom sporných nehnuteľností. Žalovaný ako odvolací orgán však toto rozhodnutie správcu dane (v ktorom bol vyslovený záver o neplatnosti zmluvy o nájme) zrušil s tým, že sám žalovaný v zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že správca dane nie je oprávnený posudzovať platnosť zmluvy o nájme, a že o platnosti zmluvy môže rozhodnúť len súd.
K námietke žalobcu, že v čase uzatvorenia zmluvy o nájme a prijatia spornej faktúry nemohol žalobca predpokladať, že spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako prenajímateľ skončí v reštrukturalizačnom a neskôr v konkurznom konaní žalovaný uviedol, že do nákladov ovplyvňujúcich základ dane pri Dani z príjmu právnických osôb za príslušné zdaňovacie obdobie sa vždy účtuje len skutočne poskytnuté nájomné, kým pri DPH si žalobca uplatnil odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2009 na základe spornej faktúry za celé fakturované desaťročné obdobie dopredu. Žalovaný zdôraznil, že žalobca dňa 30. júna 2009 uzatvoril so spoločnosťou T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako s prenajímateľom nájomnú zmluvu až na 10 rokov napriek tomu, že na uvedenú nehnuteľnosť bolo v prospech Dexia banky Slovensko, a.s. zriadené záložné právo už dňa 9. marca 2007 a dňa 23. júla 2009 bolo záložcovi oznámené začatie výkonu záložného práva k zálohu. Uzatvorenie nájomnej zmluvy zo dňa 30. júna 2009 na 10 rokov dopredu sa žalovanému javí ako účelové. Nie je dôvodná námietka žalobcu, že v mesiaci júl 2009 ešte nemohol vedieť, že od 1. januára 2011 nastanú okolnosti, že nebude prenajaté priestory využívať na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení. Z právneho stavu, aký už v danom čase okolo uvedenej nehnuteľnosti existoval, mohol predpokladať, že ju zjavne nebude môcť využívať 10 rokov. Účelovosť uzatvorenia zmluvy o nájme je daná cieľom uplatniť si odpočítanie dane aj za služby, ktoré nikdy nebudú poskytnuté. Žalovaný zdôraznil, že správca dane je ten, ktorý určuje procesný postup v daňovom konaní, je povinný postupovať v medziach zákona a je povinný z vlastnej iniciatívy vykonať také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Dôkazná povinnosť v daňovom konaní je rozdelená medzi správcu dane a daňový subjekt, pričom v okamihu, keď správca dane na základe svojich zistení spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo, t. j. v súdenej veci musí preukázať, že nájomné služby, deklarované spornou faktúrou mu boli skutočne dodané v deklarovanom rozsahu. Už samotné okolnosti okolo uzatvorenia nájomnej zmluvy zo dňa 30. júna 2009 na 10 rokov a vystavenia spornej faktúry, neochota žalobcu pri riadnej kontrole predložiť správcovi dane celú nájomnú zmluvu s odvolávaním sa na obchodné tajomstvo, zistenia správcu dane v inom daňovom konaní v súvislosti s prenájmom sporných nehnuteľností, spochybňuje dôveryhodnosť uvedenej faktúry a bolo na žalobcovi, aby tieto pochybnosti vyvrátil.
Žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu Krajský súd v Trenčíne nevyhovel, o čom bol žalobca prostredníctvom svojho advokáta písomne upovedomený listom zo dňa 26.04.2013, č.k. 13S/39/2013-30, ktorý prevzal jeho advokát dňa 06.05.2013.
Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p., § 246a ods. 1 veta druhá O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 247
ods. 1 O.s.p., v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p. argumentum a contrario). Po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou zastúpenou advokátom (§ 250a O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 2, § 248 O.s.p.), Krajský súd v Trenčíne rozhodol o žalobe bez pojednávania, pretože to nie je v rozpore s verejným záujmom (§ 250f ods. 1 O.s.p.) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu dospel Krajský súd v Trenčíne jednohlasne k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom (keď Krajský súd v Trenčíne v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia podľa ust. § 250j ods. 3 O.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a preto rozsudkom vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 250j ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Trenčíne už vo veci rozhodol, a to uznesením zo dňa 9. októbra 2013, č.k. 13S/39/2013-56, ktorým konanie zastavil, keď ustálil, že správna žaloba nebola podaná v zákonnej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.). Na odvolanie žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 16. apríla 2014, č.k. 2Sžf/7/2014 napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že žalobca podal správnu žalobu v zákonnej lehote. Krajský súd v Trenčíne, vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd prvého stupňa viazaný (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) konštatuje, že správna žaloba žalobcu bola podaná v zákonnej lehote v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p..
Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/ X/XXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 24. januára 2013, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 v nadväznosti na ustanovenie § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Bla zo dňa 28.09.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ust. § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. znížil žalobcovi nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 zo sumy 19 337,08 euro na sumu 3 138,63 euro (t.j. o sumu 16 198,45 euro), keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH vo výške 16 198,45 euro z dodávateľskej faktúry od dodávateľa T.E.
- TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o., so sídlom Košovská cesta 11B, Prievidza, IČO: 31 718 761, za nájomné služby za obdobie od 01.01.2011 do 30.06.2019 (správca dane uznal žalobcovi odpočítanie DPH len za nájom za obdobie od 01.07.2009 do 31.12.2010 vo výške 2 858,55 euro), a to faktúry číslo XXXXXXXX zo dňa 14.07.2009, základ dane 100 300 euro, DPH vo výške 19 057 euro, celková suma 119 357 euro.
K záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom dospel Krajský súd v Trenčíne preto, lebo žalobné námietky žalobcu obsiahnuté v správnej žalobe vyhodnotil Krajský súd v Trenčíne ako neopodstatnené.
Podľa § 165 ods. 4 daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov.
Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Ak nie je taký deň v mesiaci, končí lehota posledným dňom mesiaca.
Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.
Krajský súd v Trenčíne z pripojeného administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola v prejednávanej veci začala 10.10.2009 (ktorá skutočnosť nakoniec ani nie je medzi účastníkmi spornou). Keďže začala pred účinnosťou daňového poriadku, dodržanie lehôt stanovených pre daňovú kontrolu sa riadi § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.. Šesťmesačná lehota na ukončenie daňovej kontroly by uplynula 06.04.2010, avšak dňa 04.03.2010 požiadal správca dane o predĺženie lehoty, ktorej žiadosti bolo dňa 22.03.2010 vyhovené a lehota bola predĺžená do 01.10.2010. Za stavu, kedy daňová kontrola bola ukončená prerokovaním a doručením protokolu spolu s jeho dodatkom dňa 21.05.2010 nemožno inak, len ustáliť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola dodržaná. Námietka žalobcu o nedodržaní lehoty na vykonanie daňovej kontroly nie je dôvodná.
Podľa § 30a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., v ostatných prípadoch je správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní odo dňa začatia konania. Odvolací orgán (§ 48 ods. 1) je povinný vo veci rozhodnúť do 30 dní odo dňa doručenia podania tomuto orgánu. V osobitne zložitých prípadoch je správca dane a odvolací orgán povinný tak urobiť do 60 dní. O registrácii podľa § 31 je správca dane povinný rozhodnúť do siedmich dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu alebo do siedmich dní odo dňa vysvetlenia, zmeny alebo doplnenia tejto žiadosti podľa § 31 ods. 10; pri registrácii podľa § 31 ods. 21 začína lehota plynúť nasledujúci deň po dni prijatia údajov v daňovom informačnom systéme.
Podľa § 30a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu tohto prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Ak rozhoduje orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, môže túto lehotu na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister financií Slovenskej republiky.
Krajský súd v Trenčíne z administratívneho spisu zistil, že zrušujúce rozhodnutie žalovaného zo dňa 28. februára 2012, č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r bolo správcovi dane doručené dňa 28.03.2012. V lehote 60 dní správca dane požiadal (konkrétne dňa 30.04.2012) o predĺženie lehoty a bolo mu vyhovené listom zo dňa 16.05.2012 tak, že lehota na vydanie rozhodnutia bola predĺžená do 31.10.2012. Správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie dňa 28.09.2012. Ani námietka žalobcu o nedodržaní lehoty na ukončenie vyrubovacieho konania nie je dôvodná.
Krajský súd v Trenčíne k námietke žalobcu, že nie je možné prihliadať na dôkazy získané v opakovanej daňovej kontrole predovšetkým uvádza, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že podkladom pre rozhodnutie správcu dane ako prvostupňového orgánu boli len zistenia získané pri riadnej daňovej kontrole a v rámci vyrubovacieho konania. Už len z tohto dôvodu nemôže byť námietka žalobcu dôvodná. Pre úplnosť Krajský súd uvádza, že vo vzťahu k použiteľnosti jednotlivých dôkazov získaných v rámci opakovanej daňovej kontroly je toho názoru, že tieto je možné vo vyrubovacom konaní použiť, pokiaľ boli samozrejme získané zákonným spôsobom. Ani vyššie uvedená žalobná námietka žalobcu nemohla žalobcovi priniesť úspech.
Krajský súd v Trenčíne námietku žalobcu, že nie je v právomoci správcu dane posudzovať platnosť právneho úkonu nepovažuje za opodstatnenú. I sám žalovaný zastáva rovnaký názor ako žalobca, že nie je v jeho právomoci, a teda ani v právomoci správcu dane posudzovať platnosť právnych úkonov, keďže posudzovanie platnosti právnych úkonov prináleží súdu. Z tohto pohľadu sa námietka žalobcu javí Krajskému súdu ako nadbytočná, a to o to viac, že nepriznanie odpočtu DPH zo spornej faktúry nie je v prvostupňovom, a ani v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí odôvodnený tým, žeby zmluva o nájme bola neplatnou zmluvou. Rozhodujúcim zistením pre nepriznanie DPH bolo to, že žalobca nepoužil poskytnuté nájomné služby pre svoje zdaniteľné obchody v období od 1. januára 2011 do 30. júna 2019, t.j. v období, kedy mu nebol zo strany správcu dane priznaný odpočet DPH. To, že žalobca v období od 01.01.2011 nevyužíval prenajaté kancelárske priestory potvrdil nakoniec i sám žalobca v písomnom oznámení, ktoré zaslal správcovi dane.
Krajský súd v Trenčíne k námietke žalobcu, že v čase uzatvorenia zmluvy o nájme nemohol predpokladať, že služby nájmu nebude môcť využívať nasledujúcich 10 rokov uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že 1. k uzavretiu zmluvy o nájme na dobu 10 rokov došlo v čase, kedy predmetné kancelárske priestory boli predmetom zálohu v prospech Dexia banky Slovakia, a.s.,
ktorá si v záložnej zmluve vymienila, že bez jej súhlasu nemôže spoločnosť T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako záložca umožniť užívanie týchto priestorov tretej osobe, čo nakoniec vyplývalo i z príslušného listu vlastníctva, a ktorý postup zo strany bánk nie je nijakým spôsobom prekvapivým, skôr býva pravidlom, 2. pred podpisom zmluvy o nájme bolo spoločnosti T.E. - TEPELNÁ ENERGIA, s.r.o. ako záložcovi zaslané oznámenie o začatí výkonu záložného práva. V tejto súvislosti Krajský súd v Trenčíne zdôrazňuje, že treba mať na zreteli, že je povinnosťou účastníka zmluvného obchodného vzťahu správať sa s určitou mierou obozretnosti a predvídavosti, ktorou povinnosťou sa žalobca v súdenej veci dôsledne neriadil. Vychádzajúc už len z týchto dvoch skutočností (1. prenajaté kancelárske priestory sú predmetom zálohu a teda môžu byť reálne postihnuté výkonom záložného práva a 2. dokonca v čase podpísania zmluvy už prebiehal výkon záložného práva na tieto kancelárske priestory) nie je možné ustáliť iný záver ako ten, že žalobca bol uzrozumený s tým, že v skutočnosti nebude predmetné kancelárske priestory užívať v budúcnosti 10 rokov. Za daného stavu sa aj Krajskému súdu javí uzavretie nájomnej zmluvy na dobu 10 rokov ako úkon sledujúci len získanie nenáležitej daňovej výhody v podobe možnosti uplatniť si odpočet DPH zo spornej faktúry na vstupe. Ani túto žalobnú námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať jednak to, že 1. zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, a jednak, že 2. prijaté služby a tovary ďalej použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.
V súdenej veci správne orgány oboch stupňov dôvodne ustálili, že zdaniteľné plnenia neboli reálne uskutočnené v takom rozsahu, ako je uvedené na spornej faktúre, preto žalobcovi nemohlo byť priznané právo na odpočet DPH na vstupe v celosti podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., ale bolo potrebné nárok žalobcu na odpočet DPH primerane krátiť tak, aby zodpovedal rozsahu, v akom bolo zdaniteľné plnenie žalobcovi reálne dodané.
Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.
Za použitia vyššie citovaného ustanovenia zákona súd vo výroku tohto rozsudku vyslovil, že žaloba sa zamieta.
Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.).
Žalobca v predmetnej veci podal odvolanie voči uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 9. októbra 2013, č.k. 13S/39/2013-56, ktorým súd konanie zastavil, keď ustálil, že správna žaloba nebola podaná v zákonnej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.). Preto bol žalobca v predmetnej veci ako navrhovateľ poplatkového úkonu (§ 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.) povinný zaplatiť pri podaní odvolania
(§ 5 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) súdny poplatok vo výške 70 euro (pol. 10 písm. c/ sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 2 a 3 zák. č. 71/1992 Zb.). Žalobca súdny poplatok za odvolanie nezaplatil pri podaní odvolania a neučinil tak doposiaľ. Preto mu bola týmto rozhodnutím zároveň uložená povinnosť zaplatiť štátu prostredníctvom tunajšieho súdu súdny poplatok za odvolanie vo výške 70 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, cestou tunajšieho krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.