Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Cob-14-2014.pdf
PDF · 88.67 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/14/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a členov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Ing. Bohumír Harvan, Hviezdoslavova 17, Nitra, IČO: 33 645 671, zastúpený advokátskou kanceláriou Stoklasa & Stoklasova, s.r.o., Farská 25, Nitra, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jiří Stoklasa, proti žalovanému: MAXMEDIA s.r.o., Lokalita Hetmín 7113, Šaľa, IČO: 34 144 099, zastúpený Čibrík & Blažek, s.r.o., Hlavná 14, Šaľa, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Robert Čibrik, o zaplatenie 15.494,94 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 10Cb/9/2012-211 zo dňa 7.10.2013 t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 373,86 eur do troch dní po právoplatnosti rozhodnutia.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.309,91 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne, odo dňa splatnosti jednotlivých čiastok uplatňovaných samostatnými faktúrami do zaplatenia, keď konanie v ostatnej časti zastavil a súčasne žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 4.199,92 eur, ku ktorej povinnosti zaplatiť zaviazal súd žalovaného.
Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania v návrhu, ktorým žalobca pôvodne žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 15.494,94 eur z 9 % úrokom z omeškania z dlžných súm do zaplatenia s poukazom na to, že žalovanému dodával služby zabezpečujúce rozhlasové vysielanie za dohodnutú cenu, ktorú si uplatnil faktúrami. Poukazoval na to, že so žalovaným uzatvoril záväzkový právny vzťah vzhľadom k tomu, že s činnosťou, ktorú žalobca zabezpečoval nemal žalovaný žiadne odborné skúsenosti. Dohodli sa za uvedenú činnosť na odmene vo výške 20.000,- Sk mesačne a neskôr vo výške 30.000,- Sk mesačne, ktoré plnenia mu ale žalovaný odmieta uhradiť.
Žalovaný s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť a namietal, že k plneniu, ktorého sa žalobca v žalobe domáha nie je povinný, nakoľko vyplatenie odmeny, ktorú si žalobca uplatňuje bolo viazané na dosiahnutie zisku, ako vyplýva i zo zmluvy uzatvorenej účastníkmi písomne.
V priebehu konania žalovaný žalobcovi uhradil čiastku 1.185,03 eur, na základe ktorej skutočnosti vzal žalobca v tejto časti žalobu späť a súd konanie o tejto sume podľa § 96 ods.1,3 O.s.p. zastavil.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie z ktorého mal preukázané, že účastníci konania ako podnikateľské subjekty uzatvorili mandátnu zmluvu, na základe ktorej sa zaviazal mandatár - žalobca vykonať služby zabezpečujúce rozhlasové vysielanie mandantovi - žalovanému za odplatu vo výške 20.000,- Sk a od roku 2006 vo výške 30.000,- Sk. Súd zistil, že základné náležitosti pre uzatvorenie mandátnej zmluvy boli medzi účastníkmi splnené. Žalovaný z počiatku svoje povinnosti na základe faktúr vystavených žalobcom plnil a dohodnuté sumy mu vyplácal pravidelne, ale od roku 2009 tieto čiastky uhrádzal nepravidelne a za rok 2010 ich neplatil vôbec. K tvrdeniu žalovaného ktorý namietal, že žalobcov nárok na vyplatenie odmeny mal vzniknúť až keď bude zabezpečený v prospech žalovaného zisk vo výške minimálne 30.000,- eur súd uviedol, že v tejto súvislosti žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by takéto tvrdenie preukázal, a to ani svedeckými výpoveďami táto skutočnosť nebola preukázaná, a naviac ani konateľ žalovanej spoločnosti nevedel presne vymedziť obdobie, počas ktorého mala zmluva platiť. Práve vzhľadom na rozpory v jednotlivých výpovediach konateľa žalovanej spoločnosti súd obranu žalovanej spoločnosti vyhodnotil ako nepresvedčivú a účelovú, k čomu vzal do úvahy, že faktúry vystavené žalobcom spoločnosť riadne zaúčtovala ako záväzky a uplatnil si z nich DPH. V konaní vypočutá svedkyňa G. A. potvrdila, že o týchto faktúrach žalovaný mal vedomosť a pokiaľ by ich existenciu prípadne opodstatnenosť vystavenia popieral, nebolo dôvodne ich viesť v účtovníctve a uplatniť si vrátenie DPH. Svedkyňa ďalej uviedla, že faktúry, ktoré mali byť vyplatené konateľ žalovaného vopred odsúhlasoval. V závere prvostupňový súd skonštatoval, že dôkazné bremeno v časti preukázania uzatvorenej dohody o vyplácaní odmeny žalobcovi až po dosiahnutí zisku žalovanou spoločnosťou minimálne vo výške 30.000,- eur žalovaná spoločnosť neuniesla, preto súd na obranu neprihliadol, nevzal ju do úvahy a návrhu žalobcu v rozsahu uplatnenom v žalobe vyhovel.
Z hľadiska právneho posúdenia poukázal na právnu úpravu uvedenú v Obchodnom zákonníku, záväzkový vzťah kvalifikoval ako mandátnu zmluvu upravenú v ust. § 566 a nasl. Obchod. zák., účastníci zmluvy sú podnikateľské subjekty, z toho dôvodu je i právna úprava uvedená v Obchodnom zákonníku je pre posúdenie záväzkového vzťahu relevantná.
V konaní neúspešného žalovaného zaviazal k povinnosti uhradiť žalobcovi podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 O.s.p. i náhradu trov konania, ktorú súd v odôvodnení rozhodnutia presne špecifikoval pri použití vyhl. č. 655/2004 Z.z. a stanovil ju celkom v sume 4.199,92 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti uloženej povinnosti podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol. V dôvodoch odvolania uviedol, že sa so závermi prvostupňového súdu, v ktorých bolo konštatované, že neuniesol dôkazné bremeno nestotožňuje, s odôvodnením nesúhlasí, pretože žalobca nepreukázal na základe akého právneho úkonu si uplatňuje nárok vo výške žalovanej istiny.
Odvolateľ predovšetkým namietal nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa vo vykonanom dokazovaní, keď žalobca zmluvy, na základe ktorých sa plnenia domáhal nepredložil, oproti tomu ale súd rozhodnutie odôvodnil neunesením dôkazného bremena žalovaným. V dôvodoch odvolania žalovaný opäť tvrdil, že sa v mesiaci september 2010 rozhodol ukončiť prevádzku rádia MAX, pretože táto činnosť vykazovala stratu, ktorú odmietol znášať, ale žalobca mal záujem pokračovať v spolupráci aj v roku 2011, preto uzatvorili dohodu, podľa ktorej mal riziko strát znášať aj žalobca a tak bola odmena žalobcu ako živnostníka závislá od hospodárskych výsledkov žalovaného s tým, že ak žalovaný dosiahne zisk minimálne 30.000,- eur, žalobcovi vznikne nárok na odmenu vo výške 50 % zisku. Túto skutočnosť potvrdila v konaní vypočutá svedkyňa PaedDr. W. G., ktorej výpoveď súd nedostatočne vyhodnotil, pričom ak žalovaná spoločnosť nedosiahla dohodnutý minimálny zisk, nemohol vzniknúť žalobcovi nárok na vyplatenie odmeny. Z uvedeného dôvodu žalovaný namietal i dôvod, na ktorý poukázal prvostupňový súd podľa ktorého, ak by žalobca uzatvoril takúto dohodu znamenalo by to, že by mohol pracovať zadarmo. V podnikaní sa ale stáva, že v prípade neúspešnej obchodnej transakcie sa vykáže strata a nevznikne tak žalobcovi nárok na odmenu. Odvolateľ namietal, že súd sa nevyporiadal ani so skutočnosťou, že žalobca disponoval s finančnými prostriedkami na účte žalovaného, mal generálnu plnú moc na zastupovanie konateľa žalovanej spoločnosti a teda mal plne dispozičné právo k bežným účtom spoločnosti, preto ak si sám neuhradil žalovanú sumu, zrejme na základe dohody o tom, že nárok na jej vyplatenie mu nevznikol. Žalobca bol povinný i viesť účtovníctvo žalovaného, preto ak súd poukázal v odôvodnení rozsudku na to, že žalovaná spoločnosť pokiaľ vyplatenie odmeny popierala, mala faktúry vrátiť a nie zaúčtovať, o tomto rozhodol žalobca a nemôže to byť vyhodnotené v neprospech žalovaného.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť, vzhľadom na to, že súdom vykonané konanie jednoznačne preukázalo, že medzi účastníkmi bola uzatvorená dohoda, na základe ktorej mal žalobca právo na odmenu vo výške 995,82 eur (30.000,- Sk) bez DPH mesačne, ktorú si žalobca aj uplatnil faktúrou a ktorú mu žalovaný až do septembra 2010 uhrádzal. Práve uvedená skutočnosť potvrdila existenciu predmetnej dohody, ktorú žalovaný popiera a o existencii uvedenej dohody svedčí i email žalovaného zo dňa 3.12.2001, ktorý mal záujem žalovanú dlžnú sumu uhradiť, ale sa chcel dohodnúť so žalobcom na úhrade, čiže predmetný záväzok akceptoval. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca mal dispozičné oprávnenie s účtami žalovaného a vyplácal si odmeny, žalobca uviedol, že pokyn k úhrade faktúr dával iba po predchádzajúcom súhlase konateľa žalovanej spoločnosti, záväzky žalovanej spoločnosti vyplácal iba na základe pokynov konateľa žalovanej spoločnosti, preto tvrdenia žalovaného nie sú dôvodné.
V rámci vyjadrenia podaného písomne k odvolaniu žalovaného si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 373,86 eur, ktorý písomne vyčíslil.
Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p. o odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil, keď miesto a čas verejného vyhlásenia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Trnave v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Účastníkov konania ani ich právnych zástupcov o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o túto možnosť nepožiadali (§ 45 ods. 4 O.s.p.).
V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého „odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné, v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými v konaní zistenými skutočnosťami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru, ku ktorému dospel a ktorý vyjadril vo vyhlásenom výroku rozsudku je správny, dostatočne kvalifikovane odôvodnený a odvolací súd sa s ním stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že skutočnosti, na základe ktorých súd o veci rozhodol vyplynuli z vykonaného dokazovania. Žalovaný nepopiera vykonávanie činnosti zo strany žalobcu v postavení mandatára, ale popiera jeho nárok na vyplatenie odmeny s poukazom na to, že došlo k zmene podmienok, ktoré boli pôvodne dohodnuté v zmluve platnej pre obdobie do septembra 2010 keď tvrdil, že v roku 2011 bola uzatvorená dohoda za iných podmienok na rozdiel od predchádzajúcej, ktorej existenciu, ale v konaní nepreukázal. Odvolací súd nepopiera názor žalovanej spoločnosti, podľa ktorej výsledkom podnikania nemusí byť vždy dosiahnutie zisku a podnikateľ môže na základe neúspešnej obchodnej transakcie vykázať i stratu, ale bolo na žalovanej spoločnosti, aby preukázala, že pôvodne dohodnuté podmienky boli zmenené, keď žalovaná spoločnosť ani nepopierala vykonávanie činnosti žalobcom. Generálne plnomocenstvo udelené žalobcovi, na základe ktorého zastupoval konateľa spoločnosti nie je relevantné pre rozhodnutie, obchodným partnerom v záväzkovom vzťahu bola jednoznačne žalovaná spoločnosť, ktorú súd prvého stupňa správne k povinnosti uhradiť žalovanú istinu zaviazal. Žalovaná spoločnosť uhrádzala odmenu žalobcovi až do septembra 2010, čím bola existencia záväzkového zmluvného vzťahu medzi účastníkmi preukázanú, žiadna zo zmluvných strán túto skutočnosť ani nenamietala, preto bolo povinnosťou žalovanej spoločnosti, ak došlo k zmene týchto podmienok, ich existenciu v súdnom konaní relevantným dôkazom preukázať, čo žalovaná spoločnosť nevykonala a tak dôkazné bremeno obrany neuniesla. Ani svedecká výpoveď PeadDr. G. odvolateľom uvádzané skutočnosti nepreukázala a svedkyňa nepotvrdila, že by mala vedomosť o zmluvných podmienkach, na ktorých sa reálne zmluvné strany dohodli.
Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil.
Odvolací súd zároveň rozhodol i o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému účastníkovi priznal nárok na ich náhradu za jeden úkon právnej pomoci určený v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. v hodnote úkonu 303,74 eur, k tormu 7,81 eur režijný paušál a DPH predstavuje celkom čiastku 373,86 eur, ku ktorej povinnosti v konaní neúspešného odvolateľa zaviazal.
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.