Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoPr-6-2014.pdf
PDF · 80.61 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/6/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľky: Z. K., nar. XX.X.XXXX, bytom L. M., I. č. XXXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Jiřím Martausom, so sídlom L. M., M. O. č. XXX/XX, proti odporcovi: SHP, a.s., so sídlom Turčianske Teplice, Červenej armády č. 1191, IČO: 31 585 370, zastúpený advokátkou JUDr. Milotou Ferenčíkovou, PhD., advokátkou, so sídlom M. Y. č. X, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5Cpr/1/2014-95 zo dňa 24. apríla 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5Cpr/1/2014-95 zo dňa 24. apríla 2014 potvrdzuje.
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dané navrhovateľke listom doručeným dňa 28.11.2013 je neplatné. Pracovný pomer navrhovateľky a odporcu skončil dohodou dňa 28.11.2013 podľa § 79 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce. Zároveň týmto rozsudkom uložil odporcovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 271,52 Eur na účet zástupcu navrhovateľky JUDr. Jiřího Martausa, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Z obsahu písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru mal okresný súd preukázané, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je manko vo výške 5.827,25 Eur zistené na základe vykonanej inventúry k 30.9.2013. Manko v zmysle ustálenej judikatúry predstavuje účtovný rozdiel medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a medzi údajmi účtovnej evidencie, o ktorých je skutočný stav nižší ako stav účtovný. Existenciu schodku (manka) nemožno v žiadnom prípade stotožňovať bez ďalšieho s porušením pracovnej disciplíny. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny dôvodom na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/173/2006 na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. V okamžitom skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, ktorého
dôvodom je závažné porušenie pracovnej disciplíny však absentuje akýkoľvek, hoci aj vo všeobecnej rodine opis konania navrhovateľky (uvedením konkrétnych skutočností), ktoré spočíva v porušení povinností navrhovateľkou ustanovených právnymi predpismi a ktoré je možné kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ odporca spresnil konanie navrhovateľky v písomnom vyjadrení k žalobe, ako aj v prednese zástupkyne na pojednávaní, na uvedené skutočnosti nemohol brať okresný súd zreteľ. Podstatnými pre posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sú skutočnosti obsiahnuté v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uvedenú snahu odporcu možno hodnotiť ako pokus o odstránenie nedostatkov vyplývajúcich z písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo však v štádiu konania pred súdom nie je prípustné. Absencia skutkového vymedzenia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru má za následok jeho neplatnosť. Keďže navrhovateľka netrvala na tom, aby ju odporca naďalej zamestnával, súd tiež rozhodol, že pracovný pomer navrhovateľky a odporcu skončil dohodou dňa 28.11.2013 v zmysle § 79 ods. 3 písm. b/ Zákonníka práce.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. V podrobnostiach poukázal na vznik schodku v predajni, kde pracovala navrhovateľka, v sume 5.827,25 Eur. Upriamil tiež pozornosť, že v relevantnom období navrhovateľka často stornovala platby v náhodných sumách a spravidla ku koncu pracovnej doby; vyjadril predpoklad, že dané sumy si ponechávala pre vlastnú potrebu. Správaním sa navrhovateľky bol odporca dokonca vystavený riziku postihu zo strany správcu dane. Ak by konanie účastníčky odvolateľ nevyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, bolo by navrhovateľke umožnené ďalej pokračovať v protiprávnom správaní. Pokiaľ ide o jednotlivé čiastkové konania vedúce k vzniku manka, tieto neboli odporcovi v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru známe, a preto ich špecifikoval neskôr v súdnom konaní. Odvolateľ mal za to, že manko v tak vysokom rozsahu nemožno pri jeho obchodnej činnosti považovať za bežnú vec. Voči navrhovateľke bolo v súvislosti s jej konaním začaté aj trestné stíhanie.
Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vyjadriť sa k argumentom vyjadreným v podanom odvolaní.
Treba zdôrazniť, že navrhovanie dôkazov v občianskom súdnom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení odporcu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Je predovšetkým na osobe tvrdiacej, že jej patrí právo, toto riadne uplatniť a predložiť potrebné dôkazy o jeho existencii. Skutočnosti a dôkazy, ktoré účastník neuplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa nemožno v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p.). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a účastník môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvostupňového súdu len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvostupňovom konaní neboli produkované.
Krajský súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Je preto vždy na navrhovateľovi, ktorý tvrdí, že jeho práva boli dotknuté, aby preukázal, že mu nárok patrí. Pri predložení dôkazov, ktoré dávajú jasný a zrozumiteľný doklad o jeho práve, možno žalobe vyhovieť.
Druhostupňový súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal pri posúdení žaloby z ustálenej judikatúry, ktorá nepovažuje zistenie schodku na zverených hodnotách za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Existencia schodku svedčí len o existencii účtovného rozdielu medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a medzi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší ako stav účtovný. Závažné porušenie pracovnej disciplíny môže a nemusí byť konaním, ktoré je príčinou vzniku schodku a naopak, zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách môže, ale aj nemusí byť spôsobená konaním, ktoré je závažným porušením pracovnej disciplíny.
Ak odporca v priebehu súdneho konania vyvíjal snahu špecifikovať protiprávne konanie navrhovateľky, ktoré podľa jeho názoru spôsobilo vznik schodku, na uvedené nebolo možné prihliadať. Vychádzajúc z ustanovenia § 70 Zákonníka práce mal odporca už v okamžitom skončení pracovného pomeru doručenom navrhovateľke dňa 28.11.2013 povinnosť presne vymedziť dôvod, pre ktorý s navrhovateľkou končí pracovný pomer, a to takým spôsobom, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Následné uvádzanie nových skutočností, ktoré podľa názoru odvolateľa viedli k vzniku vysokého schodku, nemali pre posúdenie veci žiaden význam.
O trovách odvolacieho rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní bola úspešná navrhovateľka, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila postupom podľa § 151 ods. 1 O.s.p.
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.