Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/76/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Gabriely Világiovej a v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Q. C., nar. X.XX.XXXX, bytom N. XX, štátny občan SR, za účasti vedľajších účastníkov na strane žalovaného: 1/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo Svidníku 089 01, Sov. hrdinov 163/66, 2/ Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa s neoznámeným sídlom, zastúpeným advokátom JUDr. Bohdanom Jakubisom, so sídlom Bratislava 811 09, Dobrovičova 13, o zaplatenie sumy 1.648,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -49 zo dňa 7.3.2013, takto

rozhodol:

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Z a v ä z u j e žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranku, náhradu trov odvolacieho konania v sume 95,02 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohoto rozsudku.

N e p r i z á v a vedľajšiemu účastníkovi Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.648,61 eur spolu s úrokom z omeškania 453,08 eur a ročným úrokom z omeškania 9 % zo sumy 937,31 eur od 29.5.2012 do zaplatenia.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že pôvodný veriteľ so žalovaným uzavreli dňa 29.11.2007 zmluvu o úvere, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.319,39 eur, ktoré mal splatiť v 60 pravidelných mesačných splátkach po 81,19 eur a celková cena úveru predstavovala 4.871,54 eur. Podľa platobnej histórie dňa 3.4.2009 došlo k zosplatneniu celej pohľadávky, keď sám žalobca v žalobe uvádza, že položku „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“ je potrebné považovať za deň zosplatnenia celého úveru. Dňa 21.1.2011 bola uzatvorená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len ,,Dohoda“). Podľa článku 2. Dohody - Uznanie záväzku, žalovaný uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi s tým, že dlžná suma pozostáva z istiny v sume 1.830,40 eur a príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie v sume 150,- eur. Článok 3. Dohody - Forma splatenia záväzku obsahuje vyhlásenie žalovaného, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Súd vyhodnotil zmluvný vzťah

medzi účastníkmi ako spotrebiteľskú zmluvu napriek tomu, že zmluva bola uzavretá 29.11.2007, teda za účinnosti účinný od 1.7.2007 (), pričom aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa , sa primerane použijú ustanovenia . Tento výklad je v súlade s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Žalovaný, ako aj vedľajší účastník na strane žalovaného, v priebehu súdneho konania vzniesli námietku premlčania voči uplatnenej pohľadávke. Splatnosť pohľadávky nastala dňa 3.4.2009. Trojročná premlčacia doba podľa ustanovení , ktorý je potrebné na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, začala plynúť dňa 4.4.2009 a uplynula dňa 4.4.2012. Keďže žaloba bola žalobcom podaná dňa 13.7.2012, teda po uplynutí premlčacej doby, súd žalobu zamietol. Súd považuje za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení až . Niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko- právnej, a teda typicky občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak , ako kódex občianskeho súkromného práva, takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Žalovaný dňa 21.1.2011 podpísal formulárovú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Napriek tomu, že v čase podpisu dohody ešte nemala byť pohľadávka žalobcu premlčaná, v bode 3.1 dohody je uvedené, že žalovaný vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Ide totiž o predformulovaný obsah dohody. Samotné uznanie dlhu je spojené s dohodou o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že žalovaný si bol vedomý dôsledkov uznania dlhu, najmä predĺženia premlčacej doby v zmysle . Aj z výpovede žalovaného vyplýva, že zamestnanec žalobcu mu nijako nevysvetlil obsah listiny, a teda, že mu nemohol ozrejmiť ani skutočnosť, že uznáva uplatnenú pohľadávku, ani dôsledky tohto úkonu. Zamestnanec žalobcu sám vyhľadal žalovaného za účelom podpisu dohody, teda iniciatíva k uzatvoreniu takejto dohody nevychádzala od spotrebiteľa. Spotrebiteľ, ktorému išlo najmä o to, aby mohol uhradiť dlh v splátkach, keďže sociálna situácia mu nedovoľovala uhradiť dlh naraz, musel podpísať celý formulár, pričom je zrejmé aj z výpovede žalovaného, že význam obsahu formulára, ktorý podpísal, mu nebol zrejmý. Vzhľadom na takto predformulovaný obsah a okolnosti podpisu dohody možno mať vážne pochybnosti aj o tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovaného uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom. Tak ako súd vyššie uviedol, právny vzťah medzi účastníkmi konania je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu odporcom. Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu je potrebné považovať za dodatok k predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v čl. 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda nevyhnutne musí dopadať aj na predmetnú dohodu. Ustanovenie upravujúce vzťahy spotrebiteľného charakteru je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, a teda aj na právny úkon uznania dlhu odporcom. Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu je potrebné považovať za Dodatok ku predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Postup žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretože podpisom takejto formulárovej dohody žalovaný ako spotrebiteľ zhoršuje svoje zmluvné postavenie dohodnuté v pôvodnej zmluve v rozpore s . Je nelogické, aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave veci, mal záujem na uznaní záväzku a predĺžení premlčacej doby. Ide o znevýhodnenie spotrebiteľa výlučne v prospech dodávateľa, predložením vopred pripraveného tlačiva na podpis spotrebiteľovi. Súd túto vec podrobil aj z pohľadu súdnej kontroly nekalých obchodných praktík. V prípade, že žalobca uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi ( ). Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.1.2011, ktorú podpísal žalovaný, súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky, a to nedostatok odbornej starostlivostí na strane dodávateľa, ako aj potencionálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu žalovaným súd považuje za právne neúčinné, pretože žalovaný nemal vedomosť o následkoch uznania dlhu, ktoré je zakomponované do dohody o uzavretí splátkového kalendára. Pri dostatku

informácii by žalovaný uvedenú dohodu spojenú s uznaním dlhu nepodpísal. Žalobca v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti žalovaného nepoučil o následkoch podpisu dohody a uznania, naviac sám iniciatívne vyhľadal žalovaného, ktorý v dobrej viere a snahe uhradiť dlh v splátkach, podpísal formulár, obsah ktorého mu nebol úplne zrejmý. V dôsledku takéhoto konania mohol byť žalovaný konfrontovaný rodinnými príslušníkmi, alebo aj blízkymi spolubývajúcimi a aj pôsobenie tohto prostredia mohlo ovplyvniť žalovaného v jeho správaní, výsledkom ktorého bolo podpísanie formulárovej predtlače uznania dlhu a uzatvorenia splátkového kalendára s cieľom čo najskoršieho odchodu pracovníka žalobcu a nevyvolávania akýchkoľvek domnienok v súvislosti s jeho zotrvaním v domácom prostredí žalovaného, ktorý úkon pod vplyvom uvedených faktorov mohol byť žalovaným vykonaný bez náležitého oboznámenia sa s jednotlivými ustanoveniami dohody, a tak v konečnom dôsledku k jeho zaviazaniu sa k ďalším povinnostiam a súčasne vyvolaniu právnych následkov vyplývajúcich z príslušných právnych predpisov, ako je napr. predĺženie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu, o ktorých žalovaný nemal vedomosť. Celé toto konanie možno potom hodnotiť ako konanie prinajmenšom špekulatívne s cieľom zabezpečenia exekučného titulu a následného vedenia exekúcie voči žalovanému na pohľadávku, ktorá je síce tvorená dlžnou istinou ku dňu postúpenia, no príslušenstvom pohľadávky spočívajúcom jednak v úrokoch z omeškania za niekoľko rokov omeškania, ako aj v trovách konania, a to najmä trovách právneho zastúpenia, ktorá suma môže v konečnom dôsledku niekoľkonásobne prevýšiť dlžnú sumu, ktorú v konečnom dôsledku bude musieť žalovaný uhradiť. Ak by žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou, nepoužil by jeden formulár, ktorý obsahuje dohodu o splátkach ako dvojstranný právny úkon a zároveň uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon, pretože takýto formulár pôsobí na spotrebiteľa prinajmenšom mätúco, pričom možno predpokladať, že práve to je jeho účelom. Zo samotného znenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je zrejmé, že sa jedná o formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalovanej strane vo forme povolenia splátok dlhu, no jeho skrytým cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie žalobného nároku. Ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol možnosť uhrádzať svoj dlh v splátkach. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný žalobcom, nie však žalovaným, ktorý obsah formulára nemôže nijako ovplyvniť. Keďže súd zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.1.2011, vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, lebo pri uzavretí dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatný úkon.

Ďalšími výrokmi rozsudku súd nepriznal žalovanému trovy konania a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť vedľajšiemu účastníkovi v 1. rade trovy konania vo výške 189,82 eur na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka.

Tieto výroky súd zdôvodnil tým, že žalovaný, ktorý mal vo veci plný úspech, sa zriekol práva na náhradu trov konania. Vedľajší účastník si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 189,82 eur. Podľa názoru súdu má právny zástupca tohto vedľajšieho účastníka nárok na trovy právneho zastúpenia z tarifnej hodnoty 1.648,61 eur v sume 71,37 eur za 2 úkony uvedené v odôvodnení rozsudku plus režijný paušál a 20 % daň z pridanej hodnoty zo sumy 158,18 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Ako dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci a záver, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Obsahom Dohody zo dňa 21.1.2011 je aj uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút zakotvený v , pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby a začatie plynutia novej desaťročnej premlčacej doby. Tým, že žalovaný podpísal dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo zároveň je v jeho záujme, pretože po jej splatení nebude figurovať v databázach neplatičov. Dohoda neobsahuje žiadne zložité, ani zavádzajúce právne formulácie. Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku a teda mal možnosť si dohodu v pokoji prečítať a v prípade, ak mal záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. ju odmietnuť a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Z dokazovania nie je vôbec zrejmé, ako súd dospel k záveru, že dohoda o splátkach medzi veriteľom a dlžníkom v čase, keď z pohľadu veriteľa nebola premlčaná, je nekalá obchodná praktika. Spôsob vyhodnotenia predložených dôkazov súdom žalobca považuje za zarážajúci, keď súd neprihliadol na jednoznačný

dôkaz, že žalovaný sa dohodol s veriteľom na splátkach a zároveň uznal svoj záväzok voči žalobcovi. Žalobca považuje takéto vyhodnotenie listinných dôkazov za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu žalovaného ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nakoniec nebudú musieť vrátiť. Takýmto postupom súdu budú veritelia nútení neposkytovať dlžníkom možnosť splácania dlhu v splátkach, ale okamžite pohľadávky uplatniť na súde. Súd sa len stotožnil s účelovým a ničím nepreukázaným tvrdením žalovaného s cieľom vyhnúť sa plateniu svojich dlhov. K trovám konania žalobca uviedol, že vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytovať právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže má vo svojich radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie a má aj možnosť využívať podporu Ministerstva vnútra SR. Odmenu za úkony právnej služby poskytnuté právnym zástupcom vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného v súdenej veci nemožno považovať za účelne vynaložené trovy. Združenie žalovaného v konaní nezastupuje. Preto nemožno argumentovať ustanovenie . Ustanovenia Charty základných práv EÚ, ako aj v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ sa týkajú všeobecnej ochrany spotrebiteľa. Žiadne z ich ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby.

Vedľajší účastník v 1. rade navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Masové uplatňovanie premlčaných pohľadávok v stotisíckach prípadoch na všetkých súdoch SR za účelom nárastu úrokov aj trov konania a spoliehanie sa, že priemerný spotrebiteľ nepozná pojem premlčania, nie je možné podporiť kladným súdnym rozhodnutím. Nikto nenúti žalobcu 99 % svojich pohľadávok uplatňovať na súde, až keď sa premlčia. Tri roky sú dostatočnou dobou na uzavretie splátkového kalendára so spotrebiteľom a následné prípadné uplatnenie nároku na súde. Pokiaľ ide o dohodu o uznaní záväzku, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je uplatňované po požití nekalej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi ( ). Je absurdné, ak žalobca, ako účastník konania zastúpený advokátom, upiera právo na zastúpenie advokátom inému účastníkovi. Skutočnosť, že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania, nie je medzi účastníkmi sporná. Prax potvrdzuje, že sociálne a vedomostne slabý spotrebiteľ rezignuje a prijme akékoľvek rozhodnutie. Sám sa brániť nevie a na advokáta nemá. Ak má vedľajší účastník právo na zastupovanie advokátom, na naplňovanie cieľov pri ochrane spotrebiteľov je nepochybné potrebné, aby mu súdy priznávali náhradu trov konania tam, kde na náhradu trov konania vznikli podmienky.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania zahlásil vstup do konania ako ďalší vedľajší účastník Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa, ktorý neoznámil ani adresu svojho sídla, ani iné identifikačné údaje.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (, , ). Právnym dôsledkom takéhoto oboznámenia sa s vecou je jednak viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Súčasne bol oprávnený odvolací súd rozhodnúť vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a ). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je v konečnom dôsledku opodstatnené.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach , , , , ,

, , , , a Krajského súdu v Košiciach vo veci , a uvádza nasledovné.

Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové zmluvy), a to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej praxe môže súd potvrdiť, že ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže na tomto tlačive nič meniť.

Vylúčenie vyššie citovanej smernice a súdnej kontroly je nedôvodné. Navyše odvolací súd už judikoval, že konanie, akým sa žalobca dopracováva k týmto doplnkom zmluvy, je nekalou obchodnou praktikou (rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veciach , ).

„Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť ešte jednu okolnosť, na ktorú poukazuje súd prvého stupňa v súvislosti s ochranou spotrebiteľa a to v tom zmysle, že právny vzťah, ktorý existuje medzi žalobcom a žalovanou je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Je treba súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Odbornú starostlivosť i podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa definoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a treba súhlasiť s tým, že v danom prípade pri uzatváraní takejto dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, pretože obidve tieto znaky nekalosti boli naplnené. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti...“(rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci ).

Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné, ak sa zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov.

Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 citovaného zákona) a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania.

V tomto smere je dôležité poukázať na novú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa o ochrane spotrebiteľa (,,ZOS“).

Podľa § 4 ods. 8 ZOS predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. ,,Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.„

Právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona, je neplatný ( ). Odvolací súd nevidí žiadny dôvod nevzťahovať tento záver aj na rozpor právneho úkonu so zákonným ustanovením ZOS. Právny úkon porušujúci ustanovenie ZOS je neplatný pre rozpor so zákonom.

Kampaňovité predkladanie formulárov s ľubozvučným ustanovením o možnosti splácať dlh je pre spotrebiteľov pravdepodobne plných pocitu viny z porušenia splátkového kalendára s cieľom dosiahnuť predlženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému spotrebiteľovi nezodpovedné, nečestné a odporuje zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS. Nielenže

je tu dôvod na odmietnutie ochrany dodávateľovi postupom podľa , ale aj na záver o neplatnosti právneho úkonu, ako judikoval tunajší súd vo veci .

Na porovnanie odvolací súd poukazuje na judikatúru českého ústavného súdu, konkr. bod 27 nálezu Ústavného súdu ČR , cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty, který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen v ČR. Naznačená konkretizace principu právního státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. (N 144/53 SbNU 765)].“

Odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené a odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si dôvodov ako správny potvrdil postupom podľa

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, žalovanej trovy nevznikli a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania ( v spojení s ust. ).

Náhradu trov odvolacieho konania si uplatnil vedľajší účastník v 1. rade, a to za napísanie vyjadrenia k odvolaniu žalobcu. Tarifnú hodnotu veci v odvolacom konaní tvorí naďalej istina 1.648,61 eur (, vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej len Vyhláška). Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby sa rovná sume 71,37 eur ( Vyhlášky).

K tejto náhrade sa pripočítava paušálna náhrada miestneho prepravného a telekomunikačných poplatkov, ktorá sa za úkony v roku 2013 priznávala vo výške 7,81 eur za úkon (§ 16 ods. 3 Vyhlášky).

V súlade s § 18 ods. 3 Vyhlášky sa súčet odmeny a paušálnej náhrady (79,18 eur) zvyšuje o 20 % daň z pridanej hodnoty (15,83 eur). Súčet týchto súm bol žalobca zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v 1. rade.

Až v priebehu odvolacieho konania vstúpil do konania na stranu žalovaného vedľajší účastník v 2. rade. Tento vo veci samej neurobil žiaden účelne vykonaný úkon. Preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 ( zák. o súdoch).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

V Prešove dňa 17. septembra 2014 JUDr. Milan ŠEBEŇ predseda senátu

Právny názor prehlásovaného predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa tvorí prílohu tohto rozsudku:

V preskúmavanej veci neboli splnené podmienky pre konečné meritórne rozhodnutie.

Viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa nevylučuje, aby odvolací súd vec inak právne posúdil, ako to urobil súd prvého stupňa. Pod nesprávnym právnym posúdením je treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V preskúmavanej veci prvostupňový súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, pričom naviac nezistil náležite skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia posledná veta , v znení účinnom od 14.6.2014, sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa dôvodovej správy, „nový ods. 2 zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách“. Vzhľadom k prechodnému ustanoveniu , je toto ustanovenie aplikovateľné len na právne vzťahy vzniknuté počnúc od 13.6.2014. Novelizované ustanovenie nie je vymenované v prechodnom ustanovení k úpravám účinným od 14.6.2014.

Časová pôsobnosť právnych noriem vymedzuje časový úsek, v ktorom právna norma v spoločnosti pôsobí, pričom určuje, odkedy a dokedy má právna norma v spoločnosti upravovať spoločenské vzťahy. Časová pôsobnosť právnej normy znamená vymedzenie jej rozsahu z hľadiska platnosti právnych noriem, účinnosti právnych noriem, spätného pôsobenia (retroaktivity) a intertemporality.

Retroaktivita je spätným pôsobením práva, pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Rozlišuje sa medzi retroaktivitou pravou a nepravou. Pravá retroaktivita vyvoláva právne účinky na vzťahy už existujúce predtým, ako daný retroaktívny prameň nadobudol platnosť a od adresáta vyžaduje, aby svoje správanie usmernil v zmysle budúcej, v tom čase ešte neexistujúcej úpravy. V Slovenskej republike je pravá retroaktivita zakázaná.

Pri nepravej retroaktivite sa obsah právneho vzťahu od účinnosti novej právnej úpravy posudzuje podľa tejto novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho vzťahu pred účinnosťou novej právnej úpravy sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy.

Úlohou a cieľom nepravej retroaktivity je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu nadobudnutých práv, ktoré nesmie neskorší právny predpis zrušiť. Ustanovenia uvedené v , v , ale aj v sú realizáciou zásady tzv. nepravej spätnej retroaktivity. To isté platí aj pre ustanovenia vymenované v . V tomto ustanovení nie je spomenuté ustanovenie . Vychádzajúc zo zákazu pravej retroaktivity je potom toto ustanovenie účinné len pre právne vzťahy, ktoré vznikli následne po dni 13.6.2014.

Z toho však možno súčasne vyvodiť ďalší záver, že až do 12.6.2014 sa majú právne vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv posudzovať podľa právnych ustanovení platných do tohoto dňa.

Výnimku nemožno vyvodiť ani z ustanovenia platného od 23.4.2014 a účinného od 1.5.2014. Jedná sa o procesné ustanovenie upravujúce postup orgánov rozhodujúcich o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vzniklých podľa tohto zákona. Z prechodného ustanovenia nevyplýva, že by sa na vzťahovala čo len nepravá retroaktivita.

Svoje stanovisko k právnemu posudzovaniu spotrebiteľskej úverovej zmluvy uzavretej v období predo dňom 1.1.2008 uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 27.3.2013. Podľa tohoto názoru „Na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy, včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú ustanovenia , a nie . V takomto prípade použitie ustanovení neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázky premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v a nasl. “.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným dňa 29.11.2007 spotrebiteľskú úverovú zmluvu. Jej platnosť sa v prvom rade posudzuje podľa Zákona

o spotrebiteľských úveroch číslo v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. V súlade s zákona číslo o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy majú primerane použiť ustanovenia osobitného predpisu, ktorý je v tomto prípade . Toto ustanovenie, včítane definície spotrebiteľskej zmluvy uvedenej v tohto zákona, sa však vzťahovalo predovšetkým na právne vzťahy riešené týmto zákonom, ktorý je verejno-právnou normou, pričom o právach spotrebiteľa rozhodovali osobitné orgány verejnej správy ( a z. č. )..

však v tom čase v ustanovení definoval spotrebiteľskú zmluvu inak, výrazne užšie, než aká bola definícia v ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa. Pritom úverová zmluva podľa definície nebola medzi spotrebiteľské zmluvy zahrnutá až do 31.12.2007. To má za dôsledok, že Zákon o spotrebiteľských úveroch bol lex specialis vo vzťahu k upravujúcemu úverovú zmluvu, v dôsledku čoho sa spravujú takto vzniklé vzťahy medzi účastníkmi bez ohľadu na povahu účastníkov ( ). Dôkazom toho, že sa naďalej mal aplikovať pri rozhodovaní o spotrebiteľských úverových zmluvách, sú aj ustanovenia upravujúce konkrétne práva a povinnosti účastníkov takýchto spotrebiteľských úverových zmlúv (napr. ). V dôsledku toho by sa podľa mali spravovať takto vzniklé vzťahy aj pokiaľ ide o uznanie záväzku, premlčanie pohľadávky, či právne dôsledky zosplatnenia úveru. Zásada nemožnosti odchýlenia sa od v neprospech spotrebiteľa sa týka len tých spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje definícia ustanovenia v znení účinnom do 31.12.2007, no predovšetkým sa týka zmluvných podmienok upravených v samotnej spotrebiteľskej zmluve ( ). Pritom treba pripomenúť, že sa môže aplikovať len na právne posúdenie tých skutočností, ktoré neboli osobitne upravené v spotrebiteľskej úverovej zmluve zodpovedajúcej definícii , no predovšetkým jej definícií a právnej úprave v Zákone o spotrebiteľských úveroch.

Podľa , ak uzná niekto písomne svoj určitý záväzok, má sa za to, že v uznanom rozsahu tento záväzok trval v dobe uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v dobe uznania už premlčaná.

V tomto ustanovení je upravená vyvrátiteľná právna domnienka trvania uznaného záväzku v okamžiku jeho uznania. Platné uznanie záväzkov vylučuje možnosť dlžníka uplatniť námietku premlčania, pretože v súlade s , ak uzná dlžník písomne svoj záväzok, beží nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Na rozdiel od úpravy uznania záväzku podľa , nie je podmienkou pre vznik právneho následku - predpokladu, že dlh v čase uznania trval - vedomosť dlžníka o premlčaní jeho dlhu. K platnému uznaniu záväzku podľa preto postačuje dodržanie písomnej formy a konkretizácia - jednoznačná identifikácia uznaného záväzku.

Ani z ustanovenia , ani z ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by podmienkou platného uznania záväzku bolo poučenie dlžníka o právnych dôsledkoch uznania.

Prvostupňový súd pochybil, keď pri svojom rozhodovaní sa nevyporiadal s právnymi dôsledkami vyplývajúcimi z .

Predovšetkým nebolo zistené, či a kedy spotrebiteľská zmluva zanikla odstúpením veriteľa podľa , resp. či táto zmluva naďalej pretrváva. Jedná sa o dôsledok skutočnosti, že túto skutočnosť žalobca v celom priebehu konania nekonkretizoal a už vôbec nepreukázal. Zistenie tejto skutočnosti má pritom zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti a rozsahu účinnosti námietky premlčania.

Pokiaľ v preskúmavanej veci došlo odstúpením žalobcu od zmluvy k zániku tejto zmluvy, vznikol nový záväzkový vzťah zo zodpovednostného právneho vzťahu. Záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe protiprávneho konania, je záväzkovým vzťahom vznikajúcim priamo zo zákona, a to bez ohľadu na vôľu

zmluvných strán. Tento záväzok obsahuje povinnosť dlžníka vrátiť zostatok dlžnej sumy aj s úrokmi zročnými ku dňu zosplatnenia pôvodného, vtedy už zaniklého úveru.

Práva a povinnosti z neplatných spotrebiteľských zmlúv, ale aj zo zmlúv zaniklých z dôvodu odstúpenia, sú upravené priamo v zákone ( a nasl. , resp. ). V tejto súvislosti bolo povinnosťou súdu sa vyporiadať s tým, či pretrváva spotrebiteľský charakter takto vzniklého mimozmluvného záväzku žalovaného.

Som toho názoru, že prvostupňový súd pochybil aj tým, že sa nevyporiadal s právnym posúdením Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.1.2011 - ďalej len Dohoda. Touto Dohodou došlo k zmene právneho vzťahu vzniklého v dôsledku mimozmluvnej zodpovednosti žalovaného, ku ktorej došlo tvrdeným zosplatnením úveru.

Dohoda zo dňa 21.1.2011 by podľa svojho obsahu mohla byť dohodou o kumulatívnej novácii podľa , keďže dovtedy existujúci záväzok vzniklý z titulu mimozmluvnej zodpovednosti pretrváva, pričom nový záväzok dojednávajúci jeho splatnosť v splátkach podľa svojej povahy, obsahu a účelu, by mohol vedľa neho obstáť

Jedná sa pritom o ďalší dôvod vyvolávajúci pochybnosti o pretrvávaní spotrebiteľského charakteru takéhoto záväzkového vzťahu, vzniklého priamo zo zákona odstúpením od úverovej spotrebiteľskej zmluvy, s ktorým sa súd nevyporiadal.

Pre ďalšie rozhodnutie vo veci samej má význam zásada, že niečo iného, ako je napísané v listine podpísanej účastníkmi, môže súd akceptovať len za podmienky, že podpísaný účastník preukáže, že skutočnosť uvedená v listine, nenastala. Listina zo dňa 21.1.2011 obsahuje jednoznačnú informáciu o tom, že žalovaný uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči žalobcovi, ktorý mu vznikol na základe zmluvy zo dňa 29.11.2007, pričom dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 1.830,40 eur a príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- eur. Ani a, ani neobsahujú povinnosť veriteľa informovať dlžníka o právnych dôsledkoch uznania záväzku. Pretože uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, ktorým dlžník dáva na vedomie veriteľovi svoju vôľu, nemožno od veriteľa požadovať, aby pred uskutočnením takéhoto prejavu vôle dlžníka ho najprv informoval o jeho právnych dôsledkoch.

Uznanie záväzku ako jednostranný prejav vôle sa spravidla uskutočňuje v súvislosti s uplatňovaním takéhoto záväzku zo strany veriteľa a preto účel uznania sa dosiahne spravidla tým, že dlžník už svoje uznanie záväzku urobí ako súčasť iného právneho úkonu, napr. aj Dohody o kumulatívnej novácii podľa .

Uznanie záväzku slúži predovšetkým na posilnenie postavenia veriteľa. Jeho účinky nastávajú bez ohľadu na to, či dlžník vie, aké právne dôsledky zákon s uznávacím prejavom spája. Dôkazom toho sú aj formy uznania upravené v , . Podstatné v tejto súvislosti je, že dlžník nespochybňuje pohľadávku veriteľa vzniklú z ním uvedeného právneho dôvodu a (podľa ), že uvedie aj výšku nezaplateného záväzku.

Nestotožňujem sa s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého nie je možné uznanie záväzku (ako jednostranný prejav vôle) platne zapracovať do iného dvojstranného úkonu. Platnosť uznania záväzku tak podľa Obchodného, ako aj podľa je podmienené jednak písomnou formou uznania, ako aj tým, že dlžník jednoznačným spôsobom vymedzí záväzok (napr. odkazom na zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol) - . v ustanovení požaduje k platnému uznávaciemu prejavu aj uvedenie výšky uznávaného záväzku a dôvody jeho vzniku.

Zapracovanie takéhoto jednostranného právneho úkonu do „Dohody o splátkovom kalendári“, resp. Dohody o zmene vzájomných práv a povinností ( ), je možné považovať za podmienku uzavretia takejto dohody, a to aj v prípade, že záväzok bol už premlčaný. Bez uznania premlčaného záväzku by uzavretie takejto dohody mohlo mať za následok jednak jej nevykonateľnosť.

Takúto dohodu však nie je možné uzavrieť bez toho, aby bol v nej pomenovaný veriteľ, konkretizovaný záväzok a že by neobsahoval prehlásenie dlžníka, že tento záväzok zaplatí. Preto uznanie dlhu je nevyhnutnou súčasťou tak „Dohody o splátkovom kalendári“, ako aj dohody podľa .

O to viac je prípustnosť a opodstatnenosť takéhoto zapracovania uznania do podobnej dohody na mieste v prípade, keď sa jedná o uznanie ešte nepremlčaného záväzku. Uznávanie má vtedy len preventívny účel, ktorý sa v konečnom dôsledku dosiahne aj tým, že dlžník zaplatí čo len jednu dohodnutú splátku, či zaplatí úroky z takéhoto záväzku (, ).

Za predpokladu, že zodpovednostný právny vzťah vzniklý tvrdeným zosplatnením úveru a z neho vzniklý záväzok žalovaného zaplatiť celý zostatok úveru aj s úrokmi, sa posudzuje podľa ustanovení , musí sa podľa tohto zákona posudzovať aj uznanie záväzku a jeho premlčanie.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že ku dňu 21.1.2011, keď došlo k uznaniu záväzku, nebol tento premlčaný ani podľa . Nič nebránilo žalobcovi ako veriteľovi v tom, aby požadoval od žalovaného ako dlžníka okamžité splatenie celého zostatku úveru aj s úrokmi, čo bolo pre žalovaného zrejme nechcené. V prípade okamžitého vzniku súdneho sporu by úspešnému žalobcovi vzniklo aj právo na náhradu trov konania. Pokiaľ za tohoto stavu žalobca dal prednosť uzavretiu Dohody so žalovaným o splatení dlhu v splátkach, je jednoznačne uzavretie takejto dohody úkon urobený v prospech žalovaného a v súlade s jeho záujmami, aj keď potencionálny prospech - predĺženie premlčacej doby - získal aj veriteľ. Takúto Dohodu by v konečnom dôsledku nebolo možné uzavrieť bez toho, aby jej súčasťou nebolo prehlásenie dlžníka, že uznáva svoj záväzok voči veriteľovi, ako aj jeho výšku, šlo by o uznanie záväzku podľa bez ohľadu na to, ako by bol tento prejav vôle v listine označený, samozrejme za podmienky dodržania písomnej formy takéhoto prejavu vôle.

Skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní Dohody zo dňa 21.1.2011 použil ním pripravený formulár Dohody, nemal za následok, že by žalovaný mal len možnosť Dohodu v plnom rozsahu uzavrieť, alebo odmietnuť uzavretie. Ako vyplýva z obsahu tejto listiny, zmluvné strany si dohodli nielen výšku zostatku istiny a jej príslušenstva, ale sa aj dohodli aj na výške mesačnej splátky a dátumoch jej splatnosti. Keďže platné dojednanie Dohody bolo zákonom podmienené nevyhnutnosťou označenia záväzku dlžníka voči veriteľovi, a teda uznaním, že sa jedná o záväzok dlžníka v konkrétnej výške, je záver prvostupňového súdu o neplatnosti tejto Dohody a uznania záväzku, prinajmenšom predčasný. Takúto neplatnosť nie je možné za existujúceho skutkového stavu vyvodiť ani z ustanovení , ani z ustanovení .

O neplatnosti takéhoto prejavu vôle by bolo možné hovoriť len v prípade, že by išlo o zakázanú obchodnú praktiku v zmysle zákona číslo platného ku dňu uznania (21.1.2011), ktorej použitie by bolo v rozpore s dobrými mravmi ( ) ( Zákona o ochrane spotrebiteľa). V takom prípade však vzniklo spotrebiteľovi právo domáhať sa na súde ochrany svojho práva z porušenia práva či povinnosti, vrátane práva na primerané finančné zadosťučinenie ( Zákona o ochrane spotrebiteľa). Žalovaný si na súde žalobou žiadne právo neuplatnil.

Podľa prvostupňového súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi, že žalobca preukázateľne neinformoval žalovaného o právnych dôsledkoch uznania záväzku, pričom sa má jednať o informáciu, ktorá u priemerného spotrebiteľa podmieňuje platnosť jeho prejavu vôle o uznaní záväzku. O rozpor s dobrými mravmi by sa jednalo v prípade, že by veriteľ jednal pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí a praxe, využijúc najmä omyl, lesť, či výraznú nerovnosť zmluvných strán (§ 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa). Dôkazné bremeno je formálne na žalovanom, ktorý takúto skutočnosť tvrdí. Nie je totiž možné v súdnom konaní preukázať len tvrdenie, že sa určitá skutočnosť nestala. Preto dôkazné bremeno prechádza na toho z účastníkov, kto tvrdí, že takúto skutočnosť zrealizoval. Ako však bolo skonštatované, ani , ani neukladajú veriteľovi povinnosť akéhokoľvek poučovania dlžníka o právnych dôsledkoch uznania záväzku.

Podľa môjho názoru nie je nekalou obchodnou praktikou v zmysle zákona číslo o ochrane spotrebiteľa, pokiaľ dlžník urobí prejav vôle o uznaní nepremlčaného záväzku súčasne s dohodou s veriteľom, ktorá mu umožňuje splácanie dlhu v splátkach, namiesto dovtedy existujúcej jednorázovej a okamžitej povinnosti zaplatiť celý dlh a ktorá predchádza aj vzniku súdnych trov. Tak,

ako už bolo konštatované, nič nebránilo veriteľovi v tom, aby aj bez takéhoto uznania záväzku si uplatnil svoje práva priamo na súde, pričom by mu vzniklo aj právo na náhradu súdnych trov. Pokiaľ tak veriteľ neurobil a dal prednosť dohode s dlžníkom o splácaní záväzku, jednoznačne tým zvýhodnil dlžníka. Je neopodstatnené pripisovať na ťarchu veriteľa dôsledky, ktoré vznikli z dôvodu následného opätovného nedodržania aj tejto Dohody žalovaným dlžníkom a teda, že si už žalobca podanou žalobou v rámci predĺženej premlčacej doby uplatňuje aj úroky omeškania a náhradu trov konania.

Neuvedenie účelu uznania záväzku do listiny obsahujúcej tento prejav vôle a jeho právnych dôsledkov by bolo možné považovať za klamlivé opomenutie len v prípade, že by takýto postup požadovala prax a zvyklostí, aj to za predpokladu, že by dlžník uznával už premlčaný dlh. Aj v takom prípade bolo by však povinnosťou súdu vyporiadať sa s tým, či sa jedná o uznanie záväzku zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, alebo o uznanie iného záväzku vzniklého z porušenia práva priamo zo zákona, a či takáto informácia je pre priemerného spotrebiteľa nevyhnutná pre jeho správne rozhodnutie a či preukázateľne (a teda nielen pravdepodobne) šlo zo strany žalobcu o zakázanú nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 1, 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa).

Pokiaľ uznanie záväzku obsahuje informáciu len o účele uznania, t. j. o tom, že sa uznáva už premlčaný záväzok (a teda nie informáciu o právnych dôsledkoch uznania premlčaného záväzku), môže ísť o zakázanú nekalú obchodnú praktiku len za podmienky, že takáto neúplná informácia zo strany veriteľa v podstate narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie sa priemerného spotrebiteľa, ako aj za podmienky, že neuvedenie právnych dôsledkov uznania premlčaného záväzku je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (§ 7 ods. 2 písm. a), b) Zákona o ochrane spotrebiteľa). V tejto súvislosti by sa muselo posudzovať správanie a vedomosti priemerného spotrebiteľa s priemerným právnym vedomím. Len v prípade záveru, že priemerný spotrebiteľ nepozná základné právne dôsledky uznania premlčaného nároku, resp., že to nemožno od neho dôvodne očakávať, bolo by možné od veriteľa požadovať dôkaz o tom, že skutočne poučil žalovaného pri podpise uznaní záväzku o právnych dôsledkoch uznania.

Splnenie tejto požiadavky v preskúmavanej veci nie je dôvod skúmať vzhľadom k tomu, že žalovaný urobil prejav vôle o uznaní ešte nepremlčaného, ale už splatného záväzku.

Podľa Obchodných podmienok pre úver čl. 7.3, môže veriteľ požadovať okamžité predčasné splatenie všetkých čiastok dlžného úveru aj v prípade, ak bol dlžník v omeškaní s platením viac, ako 3 splátok zároveň. Podľa žaloby bola žaloba podaná práve z tohoto dôvodu. Ani v žalobe, ani v ďalšom priebehu konania žalobca netvrdil, že by jeho právny predchodca, či on, odstúpili od úverovej zmluvy. Vychádzajúc z formulácie tohto oprávnenia veriteľa nie je vylúčené, že požiadavka veriteľa na okamžité predčasné splatenie celého zostatku poskytnutého úveru je v konečnom dôsledku totožná s odstúpením od zmluvy v zmysle .

Zo spisu však nie je zistiteľné, kedy právny predchodca žalobcu, resp. sám žalobca takýto prejav vôle urobili vo vzťahu k žalovanému. To vyvoláva pochybnosti, či a kedy došlo k účinnosti odstúpenia právneho predchodcu žalobcu, či žalobcu od úverovej zmluvy. Pritom sa jedná o skutočnosť, ktorá môže mať vplyv na konečné rozhodnutie súdu v súvislosti s počiatkom behu premlčacej doby jednotlivých splátok, prípadne s počiatkom omeškania žalovaného so zaplatením zostatku nezaplateného úveru.

Veriteľ môže, a nemusí využiť svoje právo odstúpiť od zmluvy, resp. urobiť prejav vôle požadujúci zaplatenie všetkých nezaplatených splátok úveru, včítane úrokov. Pokiaľ tak veriteľ neurobí, zmluva zostáva naďalej v platnosti. V takom prípade u každej z nezaplatených splátok úveru beží samostatná premlčacia doba.

Žalobca ako dôkaz zosplatnenia úveru označil položku z platobnej histórie úveru P, označenú ako „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“. Z takejto formulácie nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, že jeho obsahom a účelom malo byť odstúpenie od zmluvy spojené zo zosplatnením úveru. To vyvoláva pochybnosti o skutočnom dátume zosplatnenia úveru, keďže podľa údajov zo spisu, žalobca po prvýkrát vyzval na zaplatenie zostatku úveru s príslušenstvom až pri spisovaní Dohody zo dňa 21.1.2011. Pokiaľ by k zániku úverovej zmluvy došlo skutočne až týmto dňom, mohla by sa námietka premlčania týkať len jednotlivých mesačných splátok úveru, ktoré žalovaný nezaplatil. Keďže

prvá splátka bola stanovená na deň 27.12.2007, posledná mesačná splátka podľa zmluvy by pripadla na deň 28.12.2012.

Vychádzajúc však z podanej žaloby, Dohody zo dňa 21.1.2011, ako aj z listiny označenej ako Pokus o zmier zo dňa 20.6.2012, je možné mať za pravdepodobné, že žalobca odstúpil od tejto úverovej zmluvy, a to najneskôr dňa 21.1.2011, keď si svoje nároky spojené s odstúpením od zmluvy uplatnil voči žalovanému. Vzhľadom k nedostatočne zistenému skutkovému stavu nie je teda možné dať jednoznačnú odpoveď ani na to, či a kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy právnym predchodcom žalobcu, resp. samotným žalobcom, ani na to, či sa námietka premlčania vzťahuje na jednotlivé nezaplatené splátky úveru, alebo na celý zostatok nesplateného úveru, včítane jeho úrokov.

Pretože prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní sa nevyporiadal s právnymi dôsledkami zosplatnenia dlhu podľa , ako ďalšími skôr konštatovanými skutočnosťami, majúcimi vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej, pričom v tejto súvislosti aj nedostatočne zistil skutkový stav, mal byť napadnutý rozsudok v súlade s zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.