Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/19/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: H. G., X.. XX.X.XXXX, bytom H. O. XX, XXX XX J., právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanému: AUTO - COLOR SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Pod Kamennou baňou 32, 080 01 Prešov, IČO: 31 736 505, právne zastúpenému JUDr. Ivanom Humeníkom, PhD., advokátom, Mäsiarska 6, 040 01 Košice, o zaplatenie 2.943,78 eur s prísl., o žiadosti žalobcu na sankčnú náhradu za odročené pojednávanie, o odvolaniach žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 18.4.2012 č. k. -121 a proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 1.10.2013 č. k. -268, zhodou hlasov členov senátu takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 18.4.2012 č. k. -121.

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 1.10.2013 č. k. -268 vo výroku o zamietnutí žaloby.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd uznesením zo dňa 18.4.2012 č. k. -121 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol o nepriznaní náhrady vo výške 100,- eur žalobcovi „v zmysle “ za pojednávanie konané dňa 20.3.2012.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vo veci bolo na deň 20.3.2012 nariadené pojednávanie, ktorého sa zúčastnil žalobca i jeho právny zástupca. Žalovaný a jeho právny zástupca svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnili písomným podaním podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, ktoré bolo do podateľne súdu doručené 16.3.2012. Žiadosť o odročenie pojednávania bola odôvodnená tým, že konateľ žalovaného má ohlásený kontrolný deň zo strany spoločníkov z ČR a jeho prítomnosť na tejto kontrole je potrebná. Zároveň uviedol, že o termíne kontroly sa žalovaný dozvedel 13.3.2013 a bezodkladne informuje o tejto skutočnosti súd, ale i právneho zástupcu žalobcu. Žiadal preto o odročenie pojednávania aj s tým, že žalovaný trvá na svojej osobnej prítomnosti na pojednávaní. Zástupca žalovaného zároveň súdu oznámil telefónne číslo i elektronickú adresu, na ktorú mu súd môže oznámiť posúdenie jeho žiadosti. Žalobca zúčastňujúci sa pojednávania 20.3.2012 žiadal, aby mu bola priznaná náhrada vo výške 100,- eur s odkazom na aplikáciou ust. . Uviedol aj to, že 15.3.2012 mu bolo e-mailom doručené ospravedlnenie žalovaného a jeho právneho zástupcu z neúčasti na tomto pojednávaní. Takéto zdôvodnenie však on považuje za nedôvodné, pretože žalovaný žiadnym spôsobom nezdokladoval prekážku účasti na pojednávaní, pričom kontrola spoločníkov z ČR nemá charakter úradnej kontroly. Podľa jeho názoru žalovaná strana prístupom k pojednávaniu sleduje isté prieťahy v tomto konaní.

Po citácii ust. , , , ; , prvostupňový súd usúdil, že žiadosti žalobcu o priznanie náhrady podľa nie je možné vyhovieť. Žiadosť žalovaného o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní i odročenie pojednávania bola doručená v súlade s ust. najneskôr 3 dni pred termínom pojednávania. Toto ospravedlnenie bolo doručené aj právnemu zástupcovi žalobcu a jeho obsah svedčí o tom, že spĺňa všetky náležitosti ospravedlnenia v zmysle . Žalovaný sa o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedel 13.3.2012 a bezodkladne túto prekážku oznamoval aj súdu. Žalobcovi preto právo na zaplatenie náhrady podľa nevzniklo. Preto tejto žiadosti súd nevyhovel. Konštatoval aj to, že žalovaný a jeho právny zástupca sa zúčastnili dovtedy všetkých súdom nariadených pojednávaní nariadených na 31.1.2012 a 16.2.2012.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie žalobca. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil ospravedlnenie žalovaného z neúčasti na pojednávaní. Podľa sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Táto podmienka však v tomto prípade splnená nebola. Podľa súdnej praxe je žiadateľ o odročenie pojednávania povinný produkovať dôkazy preukazujúce opodstatnenosť dôvodu pre odročenie spolu s podaním tak, aby súd v čase rozhodovania o tomto návrhu mohol z dôležitého dôvodu objektívne podľa predložených dôkazov žiadosť posúdiť. Žalovaný tak neurobil, preto nemohol byť jeho návrh na odročenie pojednávania ani relevantne posúdený a už vôbec nie vyhodnotený ako dôvodný. O dôvode, pre ktorý žalovaný žiadal odročiť pojednávanie sa žalovaný údajne dozvedel dňa 13.3.2012. O tom však nepredložil súdu žiaden dôkaz. Termín pojednávania na deň 20.3.2012 bol po dohode súdu, účastníkov i právnych zástupcov určený už na pojednávaní 16.2.2012. Žalovanému mal byť oznámený dátum vykonania kontroly 13.3.2012. Pritom o termíne pojednávania už vedel, preto mohol túto kontrolu dohodnúť aj na iný termín, najmä preto, že išlo len o neúradnú kontrolu. Samotná kontrola sa naviac vôbec neuskutočnila, o čom predkladá e-mail od spoločníka žalovaného A.. R.. Aj o tom, že sa kontrola neuskutoční musel žalovaný vedieť v čase podania žiadosti o odročenie a aj tak ju na súd podal a zmaril tým konanie pojednávania. Na pojednávanie sa dostavili nielen žalobca i jeho právny zástupca, ale aj obe svedkyne, ktoré si kvôli pojednávaniu vybavili dovolenku. Nie je správny ani záver súdu prvého stupňa o tom, že všetkých dovtedajších pojednávaní sa žalovaný zúčastňoval. Už pojednávania na deň 22.11.2011 sa nezúčastnil s odôvodnením dôležitej služobnej cesty, pričom však v daný deň sa konateľ žalovaného nachádzal v Prešove v sídle spoločnosti. Práve opakujúce sa prieťahy konania zo strany žalovaného z vymyslených dôvodov viedli k podaniu návrhu na postup podľa . Žalovaný nesplnil podmienky zakotvené v ustanovení , preto boli splnené podmienky podľa odseku 2 v spojení s odsekom 1 citovaného ustanovenia na priznanie náhrady žalobcovi, ktorú si aj riadne uplatnil. Navrhuje preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu vo výške 100,- eur.

Žalovaný vo vyjadrení k tomuto odvolaniu uviedol, že súd prvého stupňa správne rozhodol o žiadosti žalobcu, ak žiadosti na priznanie náhrady nevyhovel. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas ešte 5 dní pred pojednávaním oznámil súdu prekážku, ktorá mu bránila zúčastniť sa pojednávania. V žiadosti boli uvedené aj kontaktné údaje pre potreby oznámenia rozhodnutia súdu o posúdení jeho návrhu na odročenie pojednávania. Tento návrh žalovaný 15.3.2012 doručil elektronickou poštou aj zástupcovi žalobcu, aj keď mu to zákon neukladal. Bolo to realizované práve z dôvodu, aby sa predišlo vzniku nákladov na strane druhej. Zástupca žalobcu, ktorý vedel o tejto žiadosti si mal podľa názoru žalovaného ako advokát zistiť na konajúcom súde vopred, či sa pojednávanie odročí. Dôvod na odročenie pojednávania bol vážny, pretože predmetom kontroly zo strany spoločníkov žalovaného boli kľúčové otázky vedenia firmy a prípravy podkladov pre podanie daňového priznania. Stretnutia sa mali zúčastniť aj iné osoby, ktoré poskytujú poradenstvo žalovanému. Spoločníci žalovaného sú z ČR a iný termín z ich pohľadu neprichádzal do úvahy. Nerealizácia stretnutia bola zapríčinená dôsledkom náhleho ochorenia jedného zo spoločníkov. O tom, že sa stretnutie pre chorobu ruší sa žalovaný dozvedel až 19.3.2010. Žalovaný na pojednávanie 20.3.2012 nešiel, pretože predpokladal, že súd pojednávanie odročil, pretože ho súd v súvislosti s jeho ospravedlnením nekontaktoval. Z dikcie a sa dá usudzovať, že ak súd dôvod pre odročenie neuznáva, tak o tom účastníka upovedomí. Opätovné oznamovanie súdu, že dôvod na odročenie odpadol a opätovné upovedomovanie svedkov, aby na pojednávanie prišli, by v danom čase bolo nehospodárne a aj nespravodlivé od žalovaného očakávať, aby v danej situácii na tieto aktivity vynaložil toľko času. Žalobca o ospravedlnení vedel a mohol sa rozumne domnievať, že svojich alebo ním navrhnutých svedkov (jeho manželky i rodinnej známej) o ospravedlnení upovedomil. Žalobca a ani jeho právny zástupca nijakým spôsobom nedali žalovanému ani jeho zástupcovi najavo, že ospravedlnenie neuznávajú a že na pojednávanie prídu. Je

dôvodné sa domnievať, že advokát, ktorý vie o ospravedlnení vopred, tak svojho klienta upovedomí, že pojednávanie sa odročí, pričom mohol, resp. mal to advokát žalobcu v zmysle stavovskej povinnosti urobiť vopred a na pojednávanie preto ani nemal ísť. Nehospodárne náklady podľa názoru žalovaného spôsobil sám žalobca i jeho právny zástupca. Aplikácia je dôvodná len vtedy, ak dôvod pre odročenie pojednávania bol na strane právneho zástupcu protistrany. Bolo by tak možné podľa tohto ustanovenia postupovať jedine v prípade, ak by dôvod bol na strane advokáta žalovaného. Dôvod na odročenie však bol na strane žalovaného, tak ako je to uvedené v žiadosti o ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní z 15.3.2012. Preto ani z tohto dôvodu nie je možné žalobcovi sumu 100,- eur priznať. Postup žalovaného v doterajšom konaní svedčí o tom, že žalovaný robí všetko pre to, aby súd mohol vo veci čím skôr rozhodnúť. Tvrdenia žalobcu o tom, že má v úmysle spôsobovať prieťahy v konaní sú preto nepravdivé. Navrhuje preto, aby napadnuté uznesenie odvolací súd potvrdil a priznal žalovanému aj náhradu trov konania spočívajúcich v podaní tohto písomného vyjadrenia.

Konajúca sudkyňa súdu prvého stupňa podľa úradného záznamu zo dňa 13.1.2014 (č. l. 279 spisu) s rozhodnutím VSÚ súhlasila a odvolaniu žalobcu nemieni vyhovieť. Vec tak bola odvolaciemu súdu predložená aj na rozhodnutie o podanom odvolaní proti uvedenému uzneseniu zodpovedajúco ust. .

Rozsudkom zo dňa 1.10.2013 č. k. -268 prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 2.943,78 eur.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca odôvodnil podaný žalobný návrh tým, že žalovanému ako svoju bývalému zamestnávateľovi v obave o stratu zamestnania i s prihliadnutím na jeho vek a pracovné možnosti na pracovnom trhu, pod vplyvom silných utlmujúcich liekov, s oslabenou schopnosťou vnímania, zaplatil sumu 3.350,39 eur, pričom išlo podľa žalovaného o náhradu spôsobeného manka. K úhrade došlo dňa 20.12.2010, pričom v ten istý deň došlo aj k ukončeniu jeho pracovného pomeru u žalovaného dohodou. Žalovaný však pre záver o manku nevykonal riadne inventúry, a preto údajné manko neobstojí. Prijatím plnenia bez právneho dôvodu sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd zistil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 7.7.2003. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného končil dohodou z 20.12.2010. Podľa príjmového pokladničného dokladu z 20.12.2010 žalobca žalovanému v hotovosti zaplatil sumu 3.350,39 eur, kde ako účel je na príjmovom pokladničnom doklade uvedené „vyrovnanie za manko r. 2010“. Z vyšetrovacieho spisu OO PZ Prešov - Juh č. ORP-2574, JU-PO-2010 vyplynulo, že uznesením zo dňa 5.1.2011 vyšetrovateľ proti žalobcovi začal trestné stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zák.. Vo výsluchu obvineného zo dňa 7.1.2011 žalobca uviedol, že je pravdou, že odcudzil tovar zo skladu žalovaného, u ktorého pracoval ako vodič. Tovar odcudzil v priebehu roka 2010, tento následne popredal za zvýhodnené ceny rôznym neznámym osobám po celom Slovensku počas zásobovania, resp. dodávky tovaru ďalším odberateľom. Vo výsluchu žalobca vtedy uviedol aj to, že škodu majiteľovi v plnej výške uhradil a so svojím konaním vyjadril ľútosť. Z označenej zápisnice vyplýva aj to, že žalobca po výslovnom poučení o možnosti podmienečného zastavenia trestného stíhania podľa , ktorý mu bol vysvetlený a ktorému porozumel, uviedol, že súhlasí s jeho vykonaním. Obsah zápisnice svedčí aj tomu, že žalobca vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku kladeného mu v uznesení o vznesení obvinenia za vinu, ale aj vyhlásenie, že nie je dlhodobo práceneschopný či invalidný. Toto vyhlásenie je žalobcom podpísané. Písomným podaním zo dňa 17.1.2011 žalobca namietal výšku škody, ktorá bola uvedená v zápisnici o jeho výpovedi pred vyšetrovateľom z dôvodu, že pri jeho výsluchu 7.1.2011 mu neboli známe výsledky inventúry, z výsledkov ktorej dostatočne vyplynulo, že pri nej chýbal tovar v hodnote 2.520,04 eur a nie vo výške 3.728,13 eur, tak ako je to uvedené vo vznesení obvinenia. Podľa výdavkového pokladničného dokladu vystaveného žalovaným (bez uvedenia dátumu) žalobcovi nachádzajúceho sa vo vyšetrovacom spise vyplýva, že žalobcovi bola žalovaným vyplatená suma 367,48 eur s uvedením účelu „vrátený preplatok na manku“. Z uznesenia Okresnej prokuratúry v Prešove sp. zn. -5 zo dňa 23.2.2011 právoplatného 8.3.2011 vyplýva rozhodnutie prokurátora o podmienečnom zastavení trestného stíhania žalobcu, ktorým mu zároveň bola určená skúšobná doba v trvaní 24 mesiacov. Podľa dôvodov uznesenia žalobca v priebehu vyšetrovania po zákonnom poučení s možnosťou podmienečného zastavenia trestného stíhania súhlasil a výslovne vyhlásil, že spáchal skutok pre spáchanie, ktorého mu bolo v tomto trestnom konaní vznesené obvinenie. Svoje konanie detailne opísal a ľutoval ho, pričom z vyšetrovacieho spisu nevyplývajú

žiadne odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie o vine nebolo vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne.

Pre právne posúdenie veci prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia citoval ust. , Zák. práce i ust. , Obč. zák.. Zdôrazňoval aj s odkazom na judikatúru R 55/1971, rozsudok NS ČR z 13.12.2005 sp. zn. či rozsudok NS SR sp. zn. tú skutočnosť, že je potrebné zodpovedať otázku, či v prípade spôsobenia škody úmyselným trestným činom ide zo strany páchateľa trestného činu o zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo o priamu súvislosť s plnením pracovných úloh. Ak o takýto vzťah nejde, zodpovedá páchateľ za spôsobenú škodu podľa ustanovení Obč. zákonníka, nie . V predmetnej veci ide jednoznačne o stav, kedy zamestnanec škodu nespôsobil pri plnení pracovných úloh, pretože táto jeho činnosť nespadala do rámca jeho pracovných úloh, ani s činnosťou žalovaného nesúvisela. Zamestnanec - žalobca v predmetnej veci škodu spôsobil výlučne v súvislosti s uspokojením svojich vlastných záujmov. Ide preto o tzv. exces a nie je možné na danú vec aplikovať ustanovenie , ako ani iné ustanovenia pracovnoprávnych predpisov upravujúcich náhradu škody či bezdôvodné obohatenie, ale je potrebné aplikovať ustanovenia občianskoprávnych predpisov. Z trestného konania vyplynulo, že žalobca žalovanému zaplatil žalobou uplatnenú sumu ako náhradu škody, ktorú žalovanému spôsobil odcudzením tovaru vo vlastníctve žalovaného. Právnym dôvodom takéhoto plnenia bola náhrada škody, ktorú spôsobil protiprávnym konaním. V trestnom konaní boli ustálené všetky predpoklady pre vznik jeho zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávny úkon, ujma (škoda), príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a tiež zavinenie. Hoci sa trestné konanie neskončilo vydaním odsudzujúceho rozsudku zavinenie žalovaného je deklarované jeho vyhlásením o tom, že spáchal skutok, za ktorý je trestne stíhaný. Pri tomto jeho vyhlásení neboli žiadne pochybnosti o náležitosti jeho prejavu vôle. Výška škody bola v trestnom konaní ustálená v rozsahu 3.148,39 eur, ako to vyplýva z uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Proti tomuto uzneseniu nepodal žalobca riadny ani mimoriadny opravný prostriedok. Ak nárok na náhradu škody žalovaného je založený na uvedenom excese z rámca plnenia pracovných povinností, nie je možné brať do úvahy ani prípadné nedostatky na strane žalovaného pri vykonaní inventúry, na základe ktorej bola výška škody ustálená a z toho vyplývajúcu možnosť zbavenia sa zodpovednosti žalovaného za schodok podľa pracovnoprávnych predpisov. Preto nie sú naplnené zákonné predpoklady pre vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Ďalším výrokom prvostupňový súd upravil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci. Túto úpravu prvostupňový súd realizoval s odkazom na ust. .

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Nesúhlasí so zamietnutím žaloby. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody v zmysle ust. , , , . Vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, nevychádza z náležite zisteného skutkového stavu, pretože konajúci súd bez dôsledného preštudovania spisového materiálu a bez vyhodnotenia vykonaných dôkazov a zistených skutočností nekriticky prevzal argumenty žalovaného. Vôbec sa nevyporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalobcu preukazujúcou pre rozhodnutie podstatné skutkové okolnosti a samotný žalovaný nárok, čím konanie zaťažil aj inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie. Prijaté závery považuje za extrémne nesúladné s realizovanými dôkazmi. Prijatím záveru o tzv. excese s nemožnosťou aplikácie Zák. práce konajúci súd úplne vylúčil zaoberanie sa argumentáciou žalobcu, hoci na takýto postup nebol dôvod, pretože žalobca sa vyjadroval aj ku okolnostiam, ktoré vyvracajú existenciu údajného excesu v konaní zamestnanca. Súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou, keď sa nevyporiadal preskúmateľným spôsobom prečo a na základe akých dôkazov dospel k záveru o excese. Imanentnou súčasťou súdneho konania je aj princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp legitímnych očakávaní. Tieto ústavné princípy boli v tomto konaní hrubo porušené. V priebehu konania došlo na záver ku zmene zákonného sudcu. Ak by pôvodná zákonná sudkyňa mienila rozhodnúť tak ako nová sudkyňa, mala možnosť už na úvod súdneho prejednania veci zodpovedajúco ust. vysloviť predbežný právny názor, ktorý by mal svedčiť o údajnom excese. K takémuto upovedomeniu však nedošlo, vo veci bolo naopak vykonané rozsiahle dokazovanie aj k okolnostiam pracovného pomeru i k okolnostiam nárokov z takéhoto pracovného pomeru vyplývajúcich, vrátane nárokov súvisiacich s posudzovaním vzniknutého manka. Vo veci samej tak došlo z hľadiska trov konania k zbytočným výdavkom na strane účastníkov konania, a to najmä na trovách právneho zastúpenia. Judikatúra, na ktorú prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia

poukazuje neobstojí a nie je možné ju aplikovať na predmetnú vec. Prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyporiadal náležite o aký druh škody malo v predmetnej veci ísť, pričom je zrejmé, že malo ísť o manko, čo napokon uviedol aj v potvrdení prijatia platby samotný žalovaný. Takýto druh nároku zadefinoval zamestnávateľ (žalovaný), ktorý žiadal plnenie od žalobcu titulom manka na tovare, i keď by sa malo jednať, čo bolo aj dokázané, že ide o úplatu za ponechanie žalobcu v pracovnom pomere. V konaní boli produkované skutočnosti, ktoré vyvracajú dôvodnosť žalovaným požadovanej sumy od žalobcu z titulu zisteného schodku na zverených hodnotách. Žalobcom vyplatená suma nie totožná s tou, aká bola uvedená v trestnom konaní. Trestné stíhanie žalobcu nemá priamu súvislosť s týmto konaním a nedotýka sa uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. Trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené už v štádiu prípravného konania, preto neboli vykonané náležité dôkazy vo vzťahu k následku - výške údajnej škody. Žalobca sa v rámci trestného stíhania už pod vplyvom zlého psychického stavu a požívaných viacerých silných liekov priznal ku spáchaniu skutku, nie však k trestnému činu, pričom od začiatku sporil otázku výšky manka, ktoré mal spôsobiť. Žalobca sa nepriznal ku trestnej činnosti a zamestnávateľovi žiadnu škodu v trestnom konaní neuhradil. Zaplatenie sumy dňa 20.12.2010 bolo realizované ešte pred začatím trestného stíhania vo veci samej, ktoré začalo až uznesením z 5.1.2011. Súd nebol uznesením o podmienečnom zastavení trestného stíhania viazaný v zmysle . Napriek tomu svoje rozhodnutie oprel len o predmetné trestné stíhanie. V rozpore so záverom judikatúry R III/1967 konajúci súd vyhodnotil plnenie žalobcu ako uznanie záväzku, pričom uznanie záväzku na náhradu škody v požadovanej výške nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie pracovníka, s ktorým spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu. Prvostupňový súd absolútne ignoroval námietky žalobcu o výške manka, nezaoberal sa rozporovaním jednotlivých položiek, ktoré mali škodu žalovaného vo forme manka tvoriť. Dokazovaním bolo bez pochybností a jednoznačne preukázané, že žalobca ani celú žalovaným tvrdenú škodu svojím konaním či odcudzením tovaru objektívne spôsobiť nemohol, lebo išlo napríklad o zámeny tovarových položiek, neúplné balenia, straty pri miešaní farieb, tovar vyvezený do spaľovne a pod.. Na tieto skutočnosti žalobca nemal dosah. Žalovaný ani do dnešného dňa nepredložil súdu inventúrne záznamy zodpovedajúce zákonu, ktoré by mali byť podkladom pre zistenie údajného manka. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie výšky schodku, keď jeho číselné údaje boli spochybnené, a to aj ním samotným. Žalovaný nevykonal inventúru zákonným spôsobom. Žalobca pri tom preukázal, že schodok nezavinil a že mu zamestnávateľ pre hospodárenie so zverenými hodnotami nevytvoril vhodné podmienky. Žalobca sa priznal len k odcudzeniu 7 l farieb v hodnote 205,- eur. O túto sumu svoj nárok pri jeho vyčíslení ponížil a nepožaduje jej vydanie. Žalobca nikdy nezobral, neodcudzil, ani nespreneveril žalovanému okrem toho žiaden iný tovar, zásoby tovaru alebo peňažné prostriedky. Podľa jeho názoru, by sa malo v konaní vo veci prihliadať aj na to, že samotný zamestnávateľ konal nedobromyseľne so zištným úmyslom sa obohatiť. Navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že návrhu žalobcu sa v celom rozsahu vyhovie a žiada prisúdiť aj náhradu trov celého konania.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s odvolacími dôvodmi, o ktoré žalobca oprel svoje odvolanie. Sám žalobca konštatuje v dôvodoch odvolania, že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, v ktorom súd vykonal všetky dôkazy navrhnuté žalobcom. Námietka o vedení posledného pojednávania je irelevantná predovšetkým z toho dôvodu, že na predchádzajúcom pojednávaní účastníci konštatovali, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie a súčasne na základe výzvy súdu pred pojednávaním v písomnej forme predložili svoje záverečné zhodnotenie veci. Z dikcie ust. nie je možné vyvodzovať povinnosť sudcu uviesť predbežný názor. Ide len o jeho právo tak urobiť. Podľa žalovaného nie sú dané ani ďalšie odvolacie dôvody s odkazom na f/ . Súd v rozhodnutí vychádzal z rozsiahleho dokazovania a vykonal všetky dôkazy, ktoré žalobca navrhol. Výsledky dokazovania a dôkazy súd vyhodnotil samostatne aj vo vzájomnej súvislosti a podľa toho aj vo veci rozhodol. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby je tak správne.

Odvolací súd prejednal podané odvolania zodpovedajúco ust. bez nariadenia pojednávania. Pred vecným prejednaním predovšetkým odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej zodpovedajúce ust. vyzval účastníkov konania na vyjadrenie k možnej aplikácii:

a) ust. , a to v nadväznosti na závery uznesenia Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn. -5 z 23.2.2011 konštatujúce vinu obvineného za tam uvedený skutok s úmyselným zavinením vedúcim ku kvalifikáciu skutku podľa , Tr. zák. aj s použitím judikatúry, a to

najmä Nálezu Ústavného súdu SR -55 z 23.11.2011 či rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. . b) ust. § 222 ods. 1, 2 Zák. práce, aj v nadväznosti na ust. § 179 ods. 1 Zák. práce a v tejto súvislosti i na tú časť judikátu R III/1967, ktorá na strane 62 ods. 3, 4 a 5 konštatuje, že ak ide o škodu spôsobenú úmyselným trestným činom na veciach môže voči obvinenému uplatniť nárok na náhradu škody len organizácia, v ktorej je obvinený v pracovnom pomere. Súd rozhodujúci o nároku tejto organizácie vychádza z príslušných ustanovení (vtedy a nasl. Zák. práce), čomu aktuálne zodpovedá ust. . Uvedené odvolací súd žiadal predovšetkým v nadväznosti na skutkový záver uznesenia prokuratúry týkajúcej sa konania žalovaného o odcudzovaní tovaru rôzneho druhu.

Žalobca na uvedenú výzvu odvolacieho súdu odpovedal písomným podaním, v ktorom uviedol, že trestné konanie vedené proti žalobcovi nebolo ukončené právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu. Pri aplikácii ust. , nemožno preto prihliadať na rozhodnutie o podmienečnom zastavení trestného stíhania vydaného prokurátorom. Ani judikatúra, na ktorú odkázal vo výzve odvolací súd, nie je preto pre predmetnú vec použiteľná. Trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené už v štádiu prípravného konania a preto nebolo vykonané v ňom ani náležité objasnenie výšky údajnej škody. Z dôkazov, ktoré sú obsahom trestného spisu vyplývajú rôzne sumy uplatňovaných a žalovaným požadovaných náhrad škody. Ak žalobca zaplatil celé tvrdené manko ešte pred začatím konania, nemohol túto náhradu škodu ani žalovaný v trestnom konaní proti žalobcovi uplatňovať. V priebehu tohto konania žalobca objasnil dôvody, pre ktoré priznal v trestnom konaní skutok i to, ku akej výške škody malo dôjsť. Súd prvého stupňa nevenoval pozornosť dôležitým okolnostiam, ktoré majú vplyv na zistenie výšky tvrdeného manka. Bez ohľadu na právne posúdenie viazanosti civilného súdu rozhodnutím v trestnom konaní právnou kvalifikáciou skutku a formou zavinenia sa žalovaný nepochybne, podľa názoru žalobcu, obohatil na jeho úkor. Odkazuje na judikatúru R32/1989. Žalobca súhlasí s aplikáciou ust. , Zák. práce v spojení s ustanovením Zák. práce. Dodáva aj potrebu aplikácie ust. Zák. práce, ktorá má vplyv na zodpovednosť ďalších osôb na náhradu škody. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa navrhuje žalobca, aby odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie na otázky, či je civilný súd podľa viazaný rozhodnutím v trestnom konaní - uznesením o podmienečnom zastavení trestného konania, a ak áno, či je viazaný aj výrokom takéhoto typu rozhodnutia v trestnom konaní o výške škody a napokon, či je nárok zamestnanca na vydanie bezdôvodného obohatenia od zamestnávateľa titulom neoprávnene prijatej úhrady manka v príčinnej súvislosti s nárokom na náhradu škody uplatnenej zamestnávateľom v trestnom konaní.

Na výzvu súdu reagoval aj žalovaný, ktorý v písomnom podaní uviedol, že už pred súdom prvého stupňa opakovane vyjadril názor, že súd by mal v predmetnej kauze vychádzať z dikcie druhá veta . Relevantnosti argumentov žalovaného svedčia aj závery z nálezu -55, alebo aj z judikátu R35/1993. Podľa jeho názoru sú relevantné skutočnosti, ktoré uviedol on vo svojom vyjadrení k odvolaniu, keď zdôrazňoval, že žalobca uhradil slobodne, dobrovoľne a bez nátlaku sumu 3.350,39 eur žalovanému, že dôvodom pre zaplatenie tejto sumy bolo nahradenie škody, ktorú žalobca spôsoboval žalovanému pokračujúcou trestnou činnosťou (krádežami) a že vo veci podozrenia na trestnú činnosť žalovaného bolo začaté a proti nemu vznesené aj obvinenie, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Žalobca priznal trestnú činnosť, nahradil škodu a v tomto konaní žalobca nepreukázal ním tvrdený nátlak, výsledkom ktorého by malo byť zaplatenie škody. Navrhuje preto rozsudok potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

Aj po realizácii uvedených úkonov odvolací súd prejednal podané odvolania v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. , . Bol teda viazaný rozsahom, ale i dôvodmi podaných odvolaní, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou sú len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po takomto prieskume napadnutých rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu nie je možné vyhovieť.

Vo vzťahu k uzneseniu o nepriznaní tzv. sankčnej náhrady trov spojenej s odročením pojednávania nariadeného na deň 20.3.2012 odvolací súd poukazuje na správne zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. K dôvodom, ktoré prvostupňový súd uviedol v napadnutom uznesení odvolací súd zdôrazňuje, že sankčný mechanizmus bol zavedený v zmysle ust. novelou účinnou od 1.1.2012. Pre záver o sankčnej náhrade je dôležitým to, že súd rozhoduje o odročení

nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane alebo z dôležitého dôvodu na strane zástupcu protistrany, ktorej je advokát. Odvolateľove námietky sa týkajú spochybňovania dôležitosti dôvodu pre odročenie pojednávania. V predmetnej veci odvolací súd už nie je oprávnený posudzovať dôležitosť dôvodu pre odročenie pojednávania, ktorému vyhovel prvostupňový súd a uznal ho teda za opodstatnený. Relevantným tak bolo to, či žiadateľ včas informoval súd o prekážke, ktorá mu bráni v účasti na pojednávaní a či žiadosť o odročenie obsahovala požadované náležitosti, a bola doručená súdu najneskôr tri dni pred termínom pojednávania. Tieto skutočnosti prvostupňový súd bral na zreteľ, správne vyhodnotil kedy žiadosť bola doručená súdu, kedy bol upovedomený zástupca žalobcu. K dôvodom rozhodnutia súdu prvého stupňa treba zodpovedajúco zneniu ust. zdôrazniť aj to, že pojednávanie bolo odročované práve pre žiadosť samotného účastníka a nie z dôvodu na strane zástupcu protistrany. Preto už táto skutočnosť neodôvodňovala priznanie sankčnej náhrady vo výške 100,- eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. , uznesenie súdu prvého stupňa ako správne potvrdil.

Pre rozhodnutie o žalobe vo veci samej boli podľa názoru odvolacieho súdu relevantnými ustanovenia i ust. , Zák. práce. Práve pre aplikáciu týchto ustanovení odvolací súd dal priestor účastníkom konania na vyjadrenie.

Podľa § 222 ods. 1 Zák. práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa alebo ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).

Bezdôvodným obohatením sa rozumie majetkový prospech, ktorý možno vyjadriť v peniazoch. Týka sa aj peňažných súm, ktoré zamestnanec zamestnávateľovi zaplatil bez právneho dôvodu. Dôsledkom vzniku bezdôvodného obohatenia je povinnosť toho, kto prospech získal, vydať ho tomu, na úkor koho bol získaný.

V predmetnej veci žalobca uplatňuje nárok na vrátenie plnenia, ktoré žalovanému, svojmu bývalému zamestnávateľovi, ešte v čase trvania pracovného pomeru zaplatil, pričom podľa tvrdenia žalobcu by malo ísť o plnenie, ktoré s výnimkou sumy 205,- eur, či sumy 367,48 eur (ktorá bola žalobcovi vrátená samotným žalovaným) predstavuje (podľa jeho názoru) z hľadiska právneho posúdenia bezdôvodné obohatenie, teda majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

Úspech žalobcu bol teda v tomto konaní závislý na tom, či v zmysle ust. boli v priebehu konania zistené také skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver o tom, že plnenie, ktoré žalovaný od žalobcu prijal, bolo plnením bez právneho dôvodu.

Aj predmetné civilné súdne konanie bolo riadnym sporovým konaním, v ktorom platí zásada vyplývajúca z ust. , podľa ktorej súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Uvedené ustanovenie treba vykladať aj v spojitosti s ust. , i . Z uvedených ustanovení vyplýva aj to, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, spočívajúcou v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov ich preukazujúcich je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava súčasne vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy na preukázanie tvrdenia. Účastník má tak povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností samotným účastníkom konania, na ktorú nadväzuje aj povinnosť označenia dôkazov. Zákon účastníkovi ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, pričom potrebnosť, teda rozsah, či okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena. V

spore o vydanie bezdôvodného obohatenia má žalobca hoc aj v postavení bývalého zamestnanca bremeno tvrdenia, že žalovaný prijal od neho plnenie bez právneho dôvodu.

Nemožno na základe výsledkov vykonaného dokazovania urobiť záver, ktorý by potvrdzoval tvrdenia žalobcu o tom, že túto sumu prijal žalovaný ako náhradu, či odplatu za to, že ponechá žalobcu v pracovnoprávnom vzťahu. Ani príjmový pokladničný doklad zo dňa 20.12.2010, vystavený žalovaným pre účely prijatej platby od žalobcu, takémuto dôvodu plnenia nesvedčí. Napokon aj samotný žalobca sa potom priklonil v rámci argumentácie zdôvodňujúcej uplatnený nárok skôr ku spochybňovaniu skutočností o tom, že suma bola prijatá ako náhrada zisteného „schodku“.

Aj samotný žalobca už v podanej žalobe však uvádza to, že vo veci s tovarom, s ktorým bolo nakladané, mala byť uplatňovaná spoločná hmotná zodpovednosť za škodu viacerých pracovníkov, pričom práve závery vyplývajúce z trestného konania viedli k tým skutočnostiam, že zistený schodok zavinený len žalobcom viedol k tomu, že aj plnenia, ktoré žalovaný prijal od ďalších pracovníkov na náhradu schodku zisteného za prvý polrok 2010 týmto pracovníkom žalovaný aj vrátil. Ust. § 189 ods. 4 Zák. práce je tak modifikáciou, ktorou sa určil podiel náhrady jednotlivých zamestnancov inak, než podľa zásad, aké vyplývali z ust. § 189 ods. 2, 3 Zák. práce.

Podľa § 179 ods. 1 Zák. práce zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavinením, porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a § 185.

Podľa citovaného ustanovenia zodpovednosť zamestnanca je zodpovednosťou subjektívnou, budovanou na princípe zavinenia. Preto posudzovanie podmienok tejto zodpovednosti je tak závislým aj na závere, ktorý bol prijatý v trestnom konaní. Judikatúra, na ktorej časť odkazoval pred súdom prvého stupňa, ale i v podanom odvolaní samotný žalobca, zdôrazňuje to, že ak ide o škodu spôsobenú úmyselným trestným činom na veciach zamestnávateľa, môže voči obvinenému uplatniť nárok na náhradu škody organizácia, v ktorej je zamestnanec v pracovnom pomere. Nemožno teda sa stotožniť so súdom prvého stupňa, že ak bola škoda spôsobená úmyselným trestným činom, ide o exces, ktorý by odôvodňoval posudzovanie zodpovednosti pracovníka inak, než podľa . Otázka škody, otázka zavinenia na vzniknutej škode je pre konanie v občianskoprávnom konaní závislá aj na tom, aké závery boli prijaté v trestnom konaní.

Z ust. vyplýva, že súd je viazaný okrem iného aj rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal. Rozhodnutie prokurátora o podmienečnom zastavení trestného stíhania bez akýchkoľvek pochybností obsahuje aj záver o vine obvineného zo skutku založeného na skutkovom základe, že žalobca v priebehu roka 2010 od 1.1.2010 do 1.12.2010 postupne odcudzil tovar rôzneho druhu vo vlastníctve žalovanej spoločnosti, čím spôsobil žalovanej spoločnosti škodu vo výške 3.148,39 eur.

Aj žalobcovi muselo byť zrejmým pri výklade ust. to, že súd konajúci o jeho žalobe, musí mať na zreteli skutočnosti, ktoré boli podmienkou pre prijatie záveru o vine obvineného i o tom, ako škoda u žalovanej spoločnosti vznikla a že bola dôsledkom protiprávneho konania obvineného. Rozsah viazanosti všeobecného súdu rozhodnutím vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na záver o tom, že žalovaný spáchal trestný čin. V občianskom súdnom konaní by mal teda súd vychádzať aj z právnej kvalifikácie skutku a tým aj z formy zavinenia predpokladaným . Pre záver o vine žalobcu v trestnom konaní bolo relevantným úmyselné zavinenie založené na odcudzovaní majetku žalovaného v priebehu prvých 11 mesiacov roka 2010. Rozhodnutím prijatým v trestnom konaní orgánom, ktorý bol na to oprávneným (konštatujúcim vinu i podmienečné zastavenie trestného stíhania) je súd viazaný aj v civilnom konaní, vrátane tých skutočností, z ktorých sa vyvodil nárok na náhradu škody, ktorú žalobca žalovanému aj plnil.

Žalobcovi v pozícii obvineného, podľa obsahu trestného spisu, bolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré mu kládlo za vinu, že odcudzoval rôzne autolaky, či iný tovar a takýmito

krádežami spôsobil žalovanému škodu. Žalobca pred vyšetrovateľom, s poučeniami o právach a povinnostiach obvineného, vrátane možnosti podať sťažnosť proti tomuto uzneseniu o začatí trestného stíhania aj s poučením o možnostiach podmienečného zastavenia trestného stíhania vypovedal a z obsahu jeho výpovede v trestnom spise vyplýva, že je pravdou, že odcudzil tovar zo skladu v Prešove. Tovar odcudzil v priebehu roka 2010, „presné obdobia ani dátumy si nepamätá“, tovar následne popredal za zvýhodnené, čiže nižšie ceny rôznym neznámym osobám po celom Slovensku počas zásobovania, resp. dodávky tovaru ďalším odberateľom.

Zodpovednosť pracovníka, zamestnanca sa potom môže riadiť len ust. § 179 ods. 1 Zák. práce, pričom táto zodpovednosť je založená na úmyselnom zavinení žalobcu na vzniknutej škode.

Úspech žalobcu v predmetnej veci bol teda založený na produkovaní takých skutočností, ktoré by vyvrátili obsah jeho vyjadrenia v trestnom konaní, podľa ktorého nešlo z jeho strany len o jeden skutok, ktorý tvrdí o odcudzení dvoch 3 a 1 litrových plechoviek farby, ale malo ísť o opakovanú činnosť realizovanú v priebehu roka 2010 s predajom takéhoto tovaru rôznym neznámym osobám po celom Slovensku počas zásobovania, resp. dodávky tovaru ďalším odberateľom.

Tento rozpor žalobca v priebehu konania neodstránil. Poukazovať len na výsledky inventúry, či na nevytvorenie podmienok hmotnej zodpovednosti pre úspech o podanej žalobe nepostačuje. Napokon ani v písomnom podaní adresovanom vyšetrovateľovi (označeným ako doplnenie výpovede) samotný žalobca konštatuje požiadavku doplniť jeho výpoveď tak, že pri inventúre chýbal tovar v hodnote 2.520,04 eur a nie vo výške 3.728,13 eur. Podľa tohto podania, na ktoré poukazuje aj v priebehu konania, či v podanom odvolaní mal byť rozdiel v jeho neprospech 1.208,09 eur. Aj toto vyjadrenie potom rozporuje tvrdeniam žalobcu o tom, že škodu by mal spôsobiť len v rozsahu 205,- eur.

Na žalobcovi bolo preukázať, že žalovaný prijal plnenie bez právneho dôvodu, pričom v predmetnej veci, kde neišlo o uplatňovanie nárokov žalovanej spoločnosti ako zamestnávateľa už nebolo treba preukazovať to, že manko vzniklo, resp. bolo vyčíslené v tých sumách ako sú konštatované vo výrokovej časti rozhodnutia prijatého v trestnom konaní. Napokon závery, ktoré vyplynuli z predložených účtovných dokladov podporených výsluchom svedkyne A.. C. neumožňovali ani odvolaciemu súdu konštatovať dôvodnosť odvolateľom použitého dôvodu o tom, že celú tvrdenú škodu svojim konaním, či odcudzením tovaru objektívne nemohol spôsobiť, pretože išlo o zámeny tovarových položiek, neúplné balenia, straty pri miešaní farieb, či tovar vyvezený do spaľovne.

Aj za stavu, keď bol vyhodnotený odvolacím súdom za opodstatnený uplatnený odvolací dôvod o excese, dôvodnosť takejto odvolacej námietky nemohla privodiť iné rozhodnutie vo veci. Škoda, ktorú žalobca spôsobil, bola realizovaná pri plnení pracovných úloh, pričom išlo o škodu spôsobenú úmyselným trestným činom. Túto škodu žalobca žalovanému aj nahradil a v konaní nepreukázal, že by škoda spôsobovaná odcudzovaním tovaru bola v nižšej sume, či výške, akú zaplatil žalovanému po odpočítaní už tých plnení, ktoré realizoval, či po vrátení časti plnenia s odôvodnením, aké uviedla v konaní svedkyňa A.. C..

Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa pri prejednávaní veci také vady, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. Za takéto nemožno považovať to, že prvostupňový súd na úvod prejednania veci nedal najavo predbežný názor na posudzovanie veci s excesom odôvodňujúcim iné právne posúdenie veci, než podľa . Za odňatie možnosti konať pre súdom nemožno považovať ani to, že konajúci súd dal možnosť priamo do záznamu diktovať vyjadrenie vo veci, či formulovať prednes záverečných návrhov. Odvolateľ ani len neuvádza konkrétnu výhradu, že by takýto prednes nebol na súde dôsledne (či neúplne) zaprotokolovaný. Relevantným je to, že z pohľadu dôkaznej situácie i z pohľadu záveru pre aplikáciu prvostupňový súd dal priestor účastníkom konania produkovať všetky podľa nich relevantné skutočnosti, označiť na ne dôkazy a uplatnené odvolacie dôvody neobsahujú v tomto smere žiadnu výhradu. Konajúci súd dal teda priestor účastníkom na vyjadrenia. To, že im dal priestor nadiktovať aj prednes priamo do záznamníka, nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. Pre vec je relevantným, že ďalšie dôkazy, či žiadne ďalšie tvrdenia účastníci vrátane odvolateľa neprodukovali. Za takéhoto stavu aj odvolací súd je toho názoru, že pre vyhovenie žalobe neboli splnené procesné, ani hmotnoprávne podmienky, preto z týchto dôvodov, aj keď odlišne, než to zdôvodňoval prvostupňový súd, dospel k záveru, že žaloba

bola správne zamietnutá. Preto podľa rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil.

Odvolací súd nevidel dôvod na to, aby sa na žalobcom navrhované dovolacie otázky pripustilo dovolanie. Otázka viazanosti rozhodnutím v trestnom konaní, v civilnom konaní pri aplikácii ust. je už v judikatúre súdov opakovane riešená. Túto názorovú líniu si osvojil aj odvolací súd v tomto rozhodnutí. Dovolacia otázka by mala význam len vtedy, ak by išlo o otázku všeobecnejšieho charakteru, majúcou za následok potrebu jej zodpovedania aj pre aplikáciu iných vecí s podobným skutkovým stavom. O takúto situáciu však v predmetnej veci neišlo, preto odvolací súd nevyhovel ani návrhu žalobcu na pripustenie dovolania proti svojmu rozhodnutiu vo veci samej aj s formuláciou žalobcom navrhovaných dovolacích otázok.

Odvolací súd nerozhodoval ani o náhrade trov odvolacieho konania. Tak, ako je už uvedené vyššie, prvostupňový súd si vymedzil priestor na rozhodnutie o náhrade trov konania. Rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia o veci samej. Postupoval podľa . Za takéhoto stavu pri aplikácii ust. , aj o trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.