Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-114-2013.pdf
PDF · 108.48 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/114/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Kataríny Slováčekovej v právnej veci žalobčaťa: Kukučínova 533, spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov, Šaľa, Kukučínova s. č. 533, IČO: 36110906, zastúpeného splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária - Mgr. Šiagyová, s.r.o., Šaľa, Jánošíkova 2, proti žalovanej: Y. R., nar. XX. I. XXXX, bytom X. XXX, živnostníčka s obchodným menom: Y. R. - SPRÁVCOVSKÁ SPOLOČNOSŤ, s miestom podnikania: X. XXX, IČO: 40510115, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. Jaromír Valent, Nové Zámky, Devínska 9, o zaplatenie 5.066,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 11. februára 2013 č. k. 25C/157/2008-407 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúci sa sumy 5.066,82 eur p o t v r d z u j e .
Vo veci samej, týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobčaťu 8%-ný úrok z omeškania ročne zo sumy 5.066,82 eur od 5. apríla 2008 do zaplatenia a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamieta.
Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia žalobčaťa aj jeho splnomocnenkyne v úvodnej časti napadnutého rozsudku.
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobčaťu a to jeho splnomocnenkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 2.486,49 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 303,92 eur na iných trovách, všetko do 3 dní.
Žalobčaťu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobčaťu I. istinu 5.066,82 eur s 8%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.589,10 eur od 2. mája 2007 do zaplatenia, zo sumy 597,50 eur od 1. júna 2007 do zaplatenia, zo sumy 597,50 eur od 2. júla 2007 do zaplatenia, zo sumy 597,50 eur od 1. augusta 2007 do zaplatenia, zo sumy 87,73 eur od 28. augusta 2007 do zaplatenia a zo sumy 597,50 eur od 3. septembra 2007 do zaplatenia; II. náhradu trov konania „na zaplatenom súdnom poplatku“ 304,12 eur a III. náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia 2.486,49 eur „k rukám právnej zástupkyne žalobčaťa“ (?), všetko do troch dní. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 574 ods. 1 a 2 Obch. z. (Obchodného zákonníka
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 7c ods. 1 písm. a/ a c/ a ods. 9 písm. j/ a l/ ZoVB (zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (i tohto v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že už v predchádzajúcich súdnych sporoch účastníkov bolo právoplatne prejudikované, že žalobča malo uzavretú platnú mandátnu zmluvu so žalovanou, dalo žalovanej platnú výpoveď z tejto mandátnej zmluvy (o čom konal a rozhodol na to kompetentný orgán žalobčaťa) a uplynutím výpovednej doby došlo k platnému ukončeniu zmluvného vzťahu účastníkov. Z takto prejudikovaného stavu vychádzal pri posudzovaní oprávnenosti (resp. neoprávnenosti) nakladania s finančnými prostriedkami žalobčaťa žalovanou v období máj - september 2007 a mal za to, že žalovaná v uvedenom období odvolávajúc sa na predmetnú mandátnu zmluvu nemala oprávnenie nakladať s finančnými prostriedkami žalobčaťa. Rozsudkom Okresného súdu Galanta z 24. januára 2008 č. k. 10C/347/2007-39 bolo právoplatne určené, že údajné zvolenie žalovanej za predsedníčku žalobčaťa 12. apríla 2007 zhromaždením je absolútne neplatným právnym úkonom, čiže na žalovanú nebolo možné hľadieť ani po takomto dni (napriek zápisu do registra) ako na predsedníčku žalobčaťa (z čoho tiež vyplýva, že nemala ani kompetenciu nakladať s financiami žalobčaťa). V konaní nebolo sporné, že žalovaná z účtu žalobčaťa vybrala v období od mája 2007 do septembra 2007 celkovo sumu 152.643 Sk (5.066,82 eur). Súd mal za preukázané, že z uvedenej sumy si žalovaná ponechala 144.000 Sk ako odmenu (hoci na takúto odmenu z dôvodu zrušenia mandátnej zmluvy nemala nárok), 5.000 Sk vyplatila JUDr. E. (hoci si preukázateľne žalobča v rozhodnom období u JUDr. E. právne služby neobjednalo, keďže JUDr. E. vtedy zastupoval práve žalovanú), za 1.000 Sk kúpila kolky (bez bližšieho preukázania použitia), sumy 2.175 Sk a 290 Sk vyplatila na poštové poplatky (i tu bez bližšieho preukázania použitia) a 178 Sk vyplatila na vyhotovenie kópií listín (do tretice bez bližšieho preukázania použitia). Uzavrel, že žalovaná disponovala s financiami žalobčaťa tak, že ich z účtu žalobčaťa vybrala neoprávnene, bez právneho dôvodu, neoprávnene sa tak na úkor žalobčaťa obohatila a preto je povinná neoprávnene získanú sumu žalobčaťu vydať. Uložil žalovanej zaplatiť žalobčaťu úroky z omeškania od času, kedy na úkor žalobčaťa žalovaná získala neoprávnené obohatenie vo forme prisvojenia si finančných prostriedkov. V časti o trovách konania rozhodnutie právne odôvodnil § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne len úspechom žalobčaťa v konaní a priznaním mu nároku na náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 304,12 eur a z titulu právneho zastúpenia za 12 úkonov po 180,93 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomná žaloba, 5 x účasť na súdnych pojednávaniach 8. februára 2010, 10. januára 2011, 31. januára 2011, 23. mája 2011 a 16. novembra 2012, vyjadrenie zo 14. septembra 2011, nahliadnutie do spisu 7. augusta 2012, vo výpočte opomenuté vyjadrenie k žalobe z 10. augusta 2012, ďalšia porada s klientom 12. septembra 2012 a písomný záverečný návrh zo 7. februára 2013), 1 úkon za 45,24 eur (účasť na tzv. nemeritórnom súdnom pojednávaní 11. februára 2013), režijný paušál (2 x 6,31 eur, 1 x 7,21 eur, 4 x 7,41 eur, 4 x 7,63 eur a 2 x 7,81 eur, náhradu za stratu času 174,28 eur (2 začaté polhodiny do Galanty a späť na pojednávania v roku 2010 á 12,02 eur za každú aj začatú polhodinu, spolu vo výške 24,04 eur, 4 x 2 začaté polhodiny na 3 pojednávania v roku 2011 a jedno nahliadnutie do spisu za každú aj začatú polhodinu po 12,35 eur, spolu vo výške 98,80 eur, 2 začaté polhodiny v roku 2012 po 12,71 eur za každú aj začatú polhodinu, spolu vo výške 25,42 eur a 2 začaté polhodiny v roku 2013 po 13,01 eur za každú aj začatú polhodinu, spolu vo výške 26,02 eur), čo predstavovalo trovy právneho zastúpenia celkom vo výške 2.486,49 eur.
Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie iba žalovaná s konečným návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby. Pridŕžajúc sa svojej argumentácie pred súdom prvého stupňa dôvodila, že žalobča sa žalobou nedomáhalo vydania bezdôvodneného obohatenia, ale zaplatenia dlžnej čiastky a žaloba nesmerovala proti žalovanej ako fyzickej osobe, ale proti nej ako živnostníčke. Mala za to, že tvrdenie o pravdepodobnom vyplatení čiastky 5.000 Sk žalovanou JUDr. E. preto, že ju zastupoval, súd ničím nepodložil a žalobča takúto skutočnosť nepreukázalo. Súd túto čiastku automaticky považoval za vynaloženú v rozpore so záujmami žalobčaťa, hoci pribratie poradcu k príprave spôsobu fungovania žalobčaťa po novele ZoVB a prípravu zmeny zmluvy o založení žalobčaťa nemožno považovať za úkon v rozpore so záujmami žalobčaťa, či jeho členov (bez ohľadu na to, kto je jeho predsedom). Čiastku 144.000 Sk žalovaná vybrala ako odmenu pre mandatára na základe mandátnej zmluvy. Tu súd síce uvádza, že ju nemala nárok vybrať z dôvodu neskoršieho rozhodnutia súdu o absolútnej neplatnosti voľby žalovanej za predsedkyňu žalobčaťa, činnosť žalovanej vykonávaná na základe mandátnej zmluvy však nenapĺňa obsah daný zákonom pre výkon správy v zmysle ZoVB, keď žalovaná správu domu nikdy nevykonávala, pretože výkon správy domu na ul. T. XXX v E. už
vlastníci vykonávali formou vytvorenia žalobčaťa (podľa § 7 ZoVB). Pri rozhodovaní o vypovedaní zmluvy so žalovanou na zhromaždení konanom 20. resp. 21. júna 2006 nemohlo prísť k uplatneniu zákonom stanovenej právomoci zhromaždenia rozhodovať o správe, alebo zmene správy, nakoľko zhromaždenie nemalo legitimitu na vypovedanie mandátnej zmluvy a výpoveď mohol voči žalovanej ako obchodnej partnerke realizovať len predseda žalobčaťa. Zmena novozvoleného predsedu bola v registri vykonaná 12. decembra 2006, novozvolený predseda Mgr. E. však dal splnomocnenie Mgr. Šiagyovej už 21. júna 2006 (v čase, keď kompetenciu konať v mene žalobčaťa ešte nemal) a naviac Mgr. Šiagyová úkon výpovede (či už písomne alebo inak) v mene splnomocniteľa v zmysle čl. II mandátnej zmluvy nezrealizovala. Odvolací súd sa otázkou platnosti mandátnej zmluvy účastníkov zaoberal len v odôvodnení inej veci (vec vedená na OS Galanta pod sp. zn. 16C/13/2007) a keďže nejde o právny názor súdu vyššieho stupňa v predmetnej veci, nie je konajúci súd právnym názorom v inej právnej veci viazaný. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nesprávne aplikoval ust. § 7c ods. 1, 2 a 8 ZoVB vo vzťahu k postaveniu a činnosti žalovanej, pričom následkom takéhoto právneho posúdenia bolo to, že mandátna zmluva so žalovanou ako právny dôvod zanikla a tým zanikol i právny titul k prevzatiu odmeny mandatára.
Žalobča navrhlo napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovanej celú vec, teda rozsudok vo veci samej a na takom rozhodnutí závislé oba výroky rozsudku o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a § 211 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom žalovanej a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba napriek niektorým menším nesprávnostiam považovať za vecne správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v dostatočnej miere pre svoje rozhodnutie a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke.
Predovšetkým podľa názoru odvolacieho súdu neexistoval dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá podstata argumentácie pojatej súdom prvého stupňa do odôvodnenia napadnutého rozsudku a slúžiaca na podporu takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa žalobe vyhovel, totiž súd prvého stupňa predostrel spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne a objektívne presvedčivo (ktorou objektívnou presvedčivosťou treba rozumieť schopnosť presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na celkom inom výsledku konania). Zásadne by tak postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom použitých dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami je však žiadúce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
Pokiaľ ide o kľúčovú odvolaciu námietku žalovanej, že zo strany žalobčaťa neprišlo k platnému vypovedaniu mandátnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, odvolací súd túto nezdieľa a to predovšetkým z dôvodu, že sú tu výsledky skorších konaní, ktoré je povinný odvolací súd rešpektovať (pokiaľ nevzniknú odôvodnené pochybnosti o správnosti rozhodnutí prijatých v takýchto konaniach, resp. pokiaľ nejde o taký odklon skutkového stavu od skutkového stavu rozhodného pre posudzovanie prejednávanej veci, že by tzv. judikovaný záver v inom rozhodnutí bol nepoužiteľný). V predmetnej veci však nešlo o takýto prípad. To, že sa žalovaná ako odvolateľka nestotožňuje so závermi a výsledkami takýchto konaní alebo tieto interpretuje iným spôsobom, než ich interpretoval súd prvého stupňa, odvolací súd ovplyvniť nemôže a nemohol to ovplyvniť ani súd prvého stupňa. Ak tu bolo o určitých otázkach vydané rozhodnutie súdu, má sa však z neho vychádzať (§ 135 ods. 2 O. s. p.) a v tomto prípade sa tak stalo. Odvolací súd súhlasí s tým názorom súdu prvého stupňa, že zhromaždeniu vlastníkov ako najvyššiemu orgánu reprezentujúcemu žalobča prislúchalo oprávnenie urobiť aj takýto úkon, pretože nemožno prijať interpretáciu žalovanej, podľa ktorej by rozhodovacia kompetencia vrcholného orgánu (ktorým je zhromaždenie vlastníkov bytov), mala byť obmedzovaná len na určité úkony a ostatné by mali byť zverované výlučne orgánu, ktorý vystupuje v pozícii istého výkonného orgánu žalobčaťa (zriaďovaného samotným zhromaždením). K otázke oprávnenia podpísať plnomocenstvo pre Mgr. Šiagyovú oprávňujúce ju robiť úkony smerujúce k výpovedi, resp. urobiť samotnú výpoveď mandátnej zmluvy a doručovať túto žalovanej potom treba uviesť, že aj keby platila námietka žalovanej, že na toto nemal oprávnenie predseda spoločenstva v rozhodnom čase nezapísaný
v registri spoločenstiev, táto námietka je dôvodnou len potiaľ, že by takto mohlo byť problematizované plnomocenstvo oprávňujúce Mgr. Šiagyovú na príslušný úkon.
Podľa § 33 ods. 1 O. z. ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním a napokon podľa ods. 3 takéhoto ustanovenia ustanovenie odseku 2 neplatí, ak osoba, s ktorou sa konalo, o nedostatku plnomocenstva vedela.
Zákon teda umožňuje zachovať výsledky konania zástupcu, ktorý prekročil medze svojho oprávnenia zastupovať, alebo konal v mene zastúpeného, pričom vôbec nemal oprávnenie ho zastupovať. Z takéhoto konania môže byť zaviazaný buď zastúpený, alebo zástupca. Právnym úkonom zástupcu, ktorý prekročil rozsah svojho oprávnenia zastupovať, je zastúpený viazaný, len pokiaľ úkon dodatočne schváli (ratihabícia). Rovnako platí nevyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej zastúpený prekročenie oprávnenia zástupcu schválil, ak bez zbytočného odkladu neoznámi osobe, s ktorou zástupca konal, svoj nesúhlas. Kto sa tejto nevyvrátiteľnej domnienky dovoláva, nesie dôkazné bremeno vedomosti zastúpeného o tom, že zastúpený sa v určitom čase o prekročení oprávnenia zástupcu dozvedel. Dodatočné schválenie a nevyvrátiteľná domnienka pôsobia ex tunc, t.j. úkon zástupcu sa považuje za platný od okamihu jeho uzavretia. Ratihabícia, ako aj uvedená nevyvrátiteľná právna domnienka sa nevzťahujú na prípady, ak niekto koná za iného bez plnomocenstva. Ak zástupca prekročí rozsah oprávnenia vyplývajúci z plnomocenstva, alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z právneho úkonu zaviazaný sám. Nevzniká teda vzájomný vzťah medzi zastúpeným a treťou osobou, ale právny vzťah medzi zástupcom a druhou stranou. Zástupca alebo osoba, za ktorú sa takto konalo, má však možnosť takýto právny úkon bez zbytočného odkladu dodatočne schváliť. Uvedené následky neplatia, ak druhá strana o prekročení oprávnenia alebo o nedostatku plnomocenstva vedela.
Z vykonaného dokazovania a celého priebehu konania v tejto veci je však nesporné s poukazom na ust. § 33 ods. 2 O. z., že aj keby konanie advokátky bolo možné vykladať či už ako konanie s prekročením rozsahu plnomocenstva splnomocnencom alebo dokonca za konanie bez plnomocenstva, tak je tu zásada, že zaviazaný je priamo splnomocnenec len za splnenia dvoch podmienok. Prvou je, že ten za koho sa konalo právny úkon dodatočne neschváli, avšak k tomuto v predmetnej veci nedošlo, pretože je evidentné, že pre výpoveď mandátnej zmluvy bol daný mandát na základe uznesenia zhromaždenia vlastníkov. Druhou podmienkou je to, aby osoba, s ktorou sa konalo o nedostatku plnomocenstva nevedela, avšak v predmetnej veci je evidentné, že žalovaná nielenže by nevedela o nedostatku oprávnenia Mgr. Šiagyovej zastupovať, ale toto priamo popiera. Svedčí o tom aj jej počínanie, ktorým sa fakticky zhosťovala v rozhodnom období činnosti pre žalobča napriek tomu, že jej boli známe kroky k ukončeniu právneho vzťahu na základe mandátnej zmluvy a jej počínanie je tak jasným svedectvom toho, že tento stav neakceptovala, resp. sa uspokojila s ubezpečením dnes už bývalého predsedu žalobčaťa, že na takýto úkon (výpoveď) neskorší predseda žalobčaťa pán E. oprávnenie nemal. Takto ale žalovaná musela vedieť o tom, že plnomocenstvo tu buď nie je alebo je pochybné a za tejto situácie (pri prijatí tej konštrukcie, že išlo o konanie osobou bez plnomocenstva), bolo treba hovoriť o tzv. ratihabícii.
Preto aj odvolací súd považoval v zhode so súdom prvého stupňa plnenia prevzaté alebo ponechané si žalovanou, či touto vyplatené iným osobám za bezdôvodné obohatenie, pretože tu neexistoval právny dôvod na ponechanie si ich žalovanou. Týmto právnym dôvodom v tomto prípade nie je to, k čomu smerovala argumentácia žalovanej v odvolacom konaní a síce faktický výkon činnosti, keďže tu zákon vyžaduje na to, aby nebolo kvalifikované určité plnenie alebo nejaký prospech ako bezdôvodné obohatenie, aby tu existoval právny (nie len faktický) dôvod plnenia. Na základe uvedeného preto žaloba o zaplatenie tzv. istiny bola dôvodnou a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v
tejto časti prakticky bez ďalšieho len s doplnením dôvodov podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. potvrdil; na čom samozrejme nemohli nič zmeniť ani výhrady voči údajnej inej právnej kvalifikácii žalobou uplatneného nároku zo strany žalobčaťa (účastníci totiž nie sú povinní argumentovať aj právne, pretože na to je tu v duchu zásady „iura novit curia“ /súd pozná právo/ súd) a rovnako i snaha presviedčať o nesprávnosti podania žaloby voči žalovanej ako živnostníčke (akoby v takomto prípade a v prípade fyzickej osoby žalovanej malo ísť o dve rôzne osoby, čo je ale nezmysel).
Pokiaľ šlo o rozhodnutie o úroku z omeškania, toto ale nebolo celkom správne, pretože súd prvého stupňa opomenul úpravu z ust. § 563 O. z. a síce, že bezdôvodné obohatenie nemá charakter plnenia, kde je čas plnenia určený či už rozhodnutím, právnym predpisom alebo dohodou účastníkov a preto nastáva zročnosť takejto pohľadávky (ak je uplatnená) až prvého dňa potom, čo veriteľ dlžníka o plnenie požiadal. Ak tu niet tzv. predžalobnej výzvy, treba vychádzať z toho, že výzvou na plnenie je až žaloba. Tá bola žalovanej doručená až 3. apríla 2008 a plniť bez rizika vzniku omeškania tak žalovaná mohla ešte 4. apríla 2008 a až 5. aprílom 2008 sa dostala do omeškania. Preto rozloženie istiny na jednotlivé čiastkové sumy (podľa toho, ako si ich žalovaná vyberala, resp. ponechala) nemalo opodstatnenie a úrok z omeškania bolo možné požadovať správne z celej tzv. istiny až od 5. apríla 2008 (samozrejme do zaplatenia, keďže k zaplateniu dosiaľ nedošlo). Len takto bolo možné úrok z omeškania prisúdiť a vo zvyšku bolo treba v tejto časti žalobu zamietnuť; z ktorých dôvodov bolo rozhodnuté v tejto časti spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku odvolacie súdu, ktorej prvá časť vykazuje znaky rozsudku potvrdzujúceho (podľa § 219 ods. 2 O. s. p.) a časť druhá znaky rozsudku zmeňujúceho (podľa § 220 O. s. p.).
Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. však bolo treba súdu prvého stupňa nariadiť aj vykonanie opravy označenia žalobčaťa a jeho splnomocnenkyne v úvodnej časti napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o samotné žalobča, tam bol nesprávne prevzatý jeho názov, keďže názov žalobčaťa nie je spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov (čo je len právna forma osobitnej právnickej osoby), ale názvom je „Kukučínova 533, Šaľa“ (pričom právna forma môže byť maximálne dovetkom). Pokiaľ šlo o splnomocnenkyňu žalobčaťa, tam súd prvého stupňa prehliadol tú skutočnosť, že s ohľadom na úpravu v zákone o advokácii došlo v priebehu konania (a to ešte pred rozhodnutím napadnutým rozsudkom), k vstupu (sukcesii) tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti založenej advokátkou Mgr. Šiagyovou do práv pôvodnej splnomocnenkyne, kde pôvodne bola splnomocnená fyzická osoba, ale zákon o advokácii priniesol možnosť zastupovania aj prostredníctvom tzv. advokátskych spoločností (to samozrejme s podmienkou, že nie je možný súbežný výkon advokácie fyzickou osobou aj právnickou osobou). Sukcesia tu nastala zo zákona (bez potreby vystavovania nového osobitného plnomocenstva) a preto aj napadnutý rozsudok bolo treba doručovať už tzv. advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným (čo súd prvého stupňa síce neurobil, ale sa to podarilo zhojiť odvolaciemu súdu, ktorý v súvislosti s prípravou pojednávania vykonal nové riadne doručenie rozsudku tak, aby žalobčaťu mohla uplynúť nová odvolacia lehota pre prípad, že by samo hodlalo rozsudok súdu prvého stupňa napadnúť, čo sa však nestalo) a túto aj uviesť v úvodnej časti rozsudku ako zástupkyňu žalobčaťa (čo odvolací súd v prípade svojho rozsudku aj urobil a v prípade rozsudku súdu prvého stupňa tak bude musieť urobiť po rozhodnutí odvolacieho súdu súd prvého stupňa).
Rozhodnutie o trovách konania bolo nesprávnym v tom, že bol zle formulovaný jeho výrok. Súd prvého stupňa tam totiž uvádzal nadbytočnosti, akými sú náhrada trov konania „na zaplatenom súdnom poplatku“, čo nepatrí do výroku, ale nanajvýš do odôvodnenia (pretože ustanovenie § 151 ods. 8 O. s. p. vyžaduje vyjadriť osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy a rozlišovať len medzi nimi s tým, že iné trovy, pokiaľ ich je viacero tzn. pokiaľ sú tu rôzne hotové výdavky, zaužíval sa pre ne len komplexný pojem iné trovy a vysvetlenie, aké sú to konkrétne, patrí iba do odôvodnenia rozsudku). Tento výrok rozsudku bolo však treba zmeniť najmä preto, že v dôsledku nepostrehnutia súdom prvého stupňa, že došlo k nástupu advokátskej obchodnej spoločnosti do postavenia zástupkyne žalobčaťa, nemohol súd prvého stupňa správne formulovať ani príslušný výrok, pokiaľ ide o platobné miesto náhrady trov, ktoré bolo označené „k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa“. To by obstálo, keby to bola fyzická osoba, ale v tomto prípade je to právnická osoba a u tej je všeobecne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania, tu por. aj § 121 O. s. p.), že žiadne ruky nemá. Preto bolo treba tento výrok rozsudku preformulovať s tým, že náhrada trov prvostupňového konania na trovách právneho zastúpenia bola súdom prvého stupňa určená správne. Žalobčaťu by síce správne patrila v sume 2.695,23 eur a to
titulom odmeny suma 2.397,27 eur (keďže tarifná odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2008 vo výške 180,91 eur mohla byť uplatnená až za tri úkony, pričom nebola uplatnená náhrada za zastupovanie na pojednávaní 13. mája 2008), titulom režijných paušálov mohla byť uplatnená suma 101,92 eur a celková náhrada za stratu času mohla byť uplatnená v sume 196,04 eur; pre nemožnosť prekročenia návrhu účastníka však súd prvého stupňa správne priznal iba žalobčaťom požadovanú sumu.
To už neplatilo u náhrady trov na súdnom poplatku, kde sa súd prvého stupňa zmýlil o 6,03 Sk, pretože súdny poplatok za žalobu v predmetnej veci bol 9.156 Sk (6% zo sumy 152.643 Sk zaokrúhlenej na celé stokoruny nadol), po prepočte predstavujúcich 303,92 eur a takto bol aj správne súdom prvého stupňa vyrúbený, avšak žalobčaťom bolo zaplatených až 9.162 Sk (v kolkoch na č. l. 16 p. v.). Priznať preto šlo len sumu v dnešnej mene o 20 centov nižšiu (tú, ktorá mala byť zaplatená a nie vyššiu, ktorá reálne zaplatená bola) a to bolo treba vyjadriť korekciou príslušného výroku, v ktorej časti tak ide tiež o formálne prevažne potvrdzujúci, právne ale o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (podľa ust. § 220 O. s. p.).
Výsledkom odvolacieho konania (podobne ako výsledkom konania prvostupňového) v dôsledku vydania tohto rozsudku odvolacieho súdu bol prevažný úspech žalobčaťa a to v rozsahu, ktorý predstavuje 95,83% úspechu a 4,17% neúspechu. Takýto pomer úspechu a neúspechu odvolací súd považoval za len nepatrný neúspech žalobčaťa, pre ktorý bolo treba zotrvať na tom, čo povedal súd prvého stupňa, teda že bola priznaná žalobčaťu plná náhrada ním účelne vynaložených trov konania a v odvolacom konaní bolo treba podľa ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. i s použitím ust. § 151 ods. 1 rovnakého zákona rozhodnúť, že žalobčaťu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Dôvodom tu bolo, že i keď žalobčaťu v odvolacom konaní taktiež nepochybne vznikli nárokovateľné trovy (prinajmenšom na vyjadrení advokátskej spoločnosti zastupujúcej žalobča k odvolaniu žalovanej), nutnou podmienkou priznania takejto náhrady je to, že oprávnený účastník navrhne jej priznanie a to sa tu nestalo, pretože toto advokátska spoločnosť zastupujúca žalobča (nevedno, či v dôsledku zníženia pozornosti alebo iných dôvodov) opomenula.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosť uložená rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebude splnená dobrovoľne v lehote na to určenej, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.