Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/17/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.júna XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D. E., právne zastúpeného JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, advokátkou so sídlom Sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, so sídlom Ul. 29 augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 12. júla 2022 Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA na základe podanej správnej žaloby takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 12. júla 2022 Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Poprad zo dňa 22. apríla 2022 Číslo: XXXX/ XXXX-PP-DvN a vec žalovanej v r a c i a na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Závery správnych orgánov

Preskúmavaným rozhodnutím Sociálna poisťovňa Ústredie, so sídlom v Bratislave ako odvolací orgán príslušný na rozhodovanie v súlade s o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa citovaného zákona dňa 12.07.2022 pod č.: XXXXX-X/XXXX-BA rozhodla tak, že odvolanie žalobcu A. B. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad zo dňa 22.04.2022 č.: XXXX/XXXX-PP-DvN vo veci nepriznanie nároku na dávku nezamestnanosti zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Žalovaná odôvodnila rozhodnutie, ktoré je predmetom preskúmania poukazom na ust. § 218 ods. 1, 2 cit. zákona, ako aj s poukazom na obsah prvostupňového rozhodnutia, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad 22.04.2022, podľa § 178 ods. 1 písm. a/ 5. bodu zákona, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia rozhodla, že pán A. B. nemá nárok na dávku nezamestnanosti. Zároveň poukázala žalovaná na odvolanie účastníka konania v ktorom uviedol, že nesúhlasí s vyhlásením, že dlhodobý pobyt v zahraničí je prevažujúcou skutočnosťou pri posudzovaní centra záujmov a domnieva sa, že z dokladov predložených v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti je preukázané budovanie jeho zázemia na Slovensku. Žiadal o prehodnotenie napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za nezákonné a nepreskúmateľné.

Odvolací orgán ďalej v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia § 104 ods. 1, 6 zákona, ako aj článok 61 ods. 1, 2 Základného nariadenia, článok 1 písm. j/ Základného nariadenia, a článok 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná ďalej poukázala na to, že podľa Oznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Kežmarok z 03.11.2021 bol navrhovateľ zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 01.11.2021, pričom žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil na pobočke dňa 15.11.2021.

Žalovaná zdôvodnila, že v období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 01.11.2017 do 31.10.2021 navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nárok na dávku nezamestnanosti. Poukázala pritom opätovne na ustanovenie §104 ods. 1 zákona a argumentovala ďalej tým, že podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iných členských štátov EÚ – Rakúska a Nemecka. V tejto súvislosti uviedla, že na preukázanie dvoch poistení nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu EÚ je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu EÚ, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo formulári SED U002 z 05.01.2022 príslušná rakúska inštitúcia osvedčila údaje v bode 4. – obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti od 1. novembra 2017 do 7. mája 2018 – zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia

od 8. mája 2018 do 22. mája 2018 – iné obdobie, ktoré je obdobím poistenia od 23. mája 2018 do 30. júna 2018 – zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia. V bode 6. – dôvod ukončenia posledného zamestnania výpoveď podaná zamestnancom.

Vo formulári SED U002, ktorý bol elektronicky importovaný do informačného systému Sociálnej poisťovne dňa 20. apríla 2022, príslušná nemecká inštitúcia osvedčila navrhovateľovi údaje V bode 4. – obdobia poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti od 17. júla 2018 do 31. októbra 2021 – zamestnanie, ktoré je obdobím poistenia.

V bode 6. – dôvod ukončenia posledného zamestnania výpoveď podaná zamestnancom.

Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia nezamestnanosti dosiahnutú na území iných členských štátov EÚ, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 zak. nariadenia, pričom poukázala na to, že výnimkou z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené z článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR (v zmysle článku 1 písm. j/) Základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia.

Ďalej žalovaná argumentovala tým, že navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Rakúska a Nemecka do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia žalovaná poukázala na to, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií a údajov osvedčených navrhovateľom. V žiadosti o dávku nezamestnanosti, ako aj vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov boli predložené informácie získané od navrhovateľa zo dňa 15. novembra 2021. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

- dĺžku a trvalosť, v prítomnosti na území dotknutých členských štátov navrhovateľ vo vyhlásení uviedol, že na území Rakúska a Nemecka sa zdržiaval od októbra 2017 do októbra 2021, t. j. viac ako 4 roky,

- situáciu navrhovateľa vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť vykonáva, trvalosť tejto dĺžky a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb, jeho bytovej situácie najmä toho, či je táto situácia stabilná

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely – naposledy bol zamestnaný na území Nemecka. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že podľa rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov, a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko, mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, stabilná pracovná situácia na území iných členských štátov únie, rodinná situácia navrhovateľa a jeho bytová situácia vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby na Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Rakúsku a Nemecku sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimo pracovný čas spolu s najbližšími osobami, platil zákonné odvody i dane na území obidvoch štátov. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa, počas posledného zamestnania práve na území Nemecka.

Žalovaná ďalej poukázala na to, že v tejto súvislosti, že možnosť uplatniť si nárok na dávku nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné, prípadne zamestnanosti. Podľa žalovaného je cieľom nariadenia podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.

Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma aké väzby má žiadateľ v tej krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automatický vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa žalovanej navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka. V tejto súvislosti zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, má dotknutá osoba v zmysle článku 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu v EÚ, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok n dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa článku 65 Základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu, teda nemôže sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní o dávku v nezamestnanosti.

Žalovaná ďalej argumentovala tým, že z obsahu konania je odvolaciemu orgánu zrejmé stanovisko nemeckej inštitúcie k posudzovaniu inštitútu bydliska - nakoľko nejde o spor inštitúcií v zmysle článku 11 Vykonávacieho nariadenia, je posúdenie bydliska podľa stanoviska rakúskej a nemeckej inštitúcie výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná dôvodila poukazom na dôvody odvolania navrhovateľa.

Žalovaná poukázala aj na to, že vo vyhlásení navrhovateľ uviedol, že o dávku v nezamestnanosti na území Nemecka nepožiadal, pretože podľa nemeckých právnych predpisov by mu nárok na túto dávku nevznikol z dôvodu, že zamestnanie bolo ukončené z jeho podnetu. Z uvedeného podľa žalovanej je zrejmé, že navrhovateľ si bol vedomý skutočnosti, že po ukončení pracovného pomeru z jeho podnetu mu podľa nemeckých právnych predpisov nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikne. Podľa žalovanej navrhovateľ nemôže tento fakt zvrátiť tým, že sa domáha vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte hoci aj v takom, kde si zachoval isté väzby. Navrhovateľ si mal a mohol uvedomiť dôsledky svojho konania z čoho žalovaná vyvodzuje jeho uzrozumenie s následným nebezpečím po strate zamestnania. Žalovaná poukázala v závere rozhodnutia na odvolacie dôvody, pričom opätovne poukázala na to, že bydlisko navrhovateľa bolo posúdené v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, pričom dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ, podľa článku 11 ods. 1 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia a situácia dotknutej osoby v zmysle článku 101 ods. 1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Rakúsku a Nemecku nezachoval. V závere svojho rozhodnutia žalovaná poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré vymenovala pričom zdôraznila, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom sociálnej poisťovne ohľadom bydliska.

II.

Žalobné dôvody

Preskúmavané rozhodnutie napadol žalobca prostredníctvom podanej žaloby právnou zástupkyňou a dožadoval sa preskúmania rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, zrušenia obidvoch rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému a priznania nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

V úvode žaloby citoval príslušné ustanovenia a poukázal na žalobné dôvody, v prvom rade na nepreskúmateľnosť, pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutia žalovaného. Žalobca má za to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu a zároveň nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť jednak rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca predovšetkým poukázal na zachovanie rodinných väzieb na území Slovenskej republiky s rodičmi, bratom a teraz už bývalou partnerkou, ktorých sústavne navštevoval, vracal sa k nim do miesta trvalého bydliska, pričom je preukázané, že Nemecka, či už predtým do Rakúska chodil vykonávať iba zamestnanie tak, ako väčšina občanov Slovenskej republiky. Aj investovanie zarobených finančných prostriedkov do budúcej nehnuteľnosti žalobcu, ako aj čerpanie spotrebných úverov a uzatvorenie poistky svedčia k zachovaniu väzieb k Slovenskej republike. Žalobca má za to, že žalovaný nevyhodnotil všetky jednotlivé kritéria uvedené v ustanovení čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s spojitosti s čl. 11 ods. 1 základného nariadenia a z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nevyplýva, ani aké stanovisko príslušná inštitúcia v Nemecku k určeniu bydliska žalobcu, či k určeniu centra záujmov žalobcu zaujala po vzájomnej dohode medzi žalovaným a príslušnou inštitúciou Nemecka. Podľa žalobcu žalovaná mala osvedčiť zhodu názorov štátov na bydlisko žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, t. j. príslušnou inštitúciou na území Nemecka a následne po vzájomnej dohode s inštitúciou ustáliť aj centrum záujmu podľa kritérií podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia. Až keby k zhode nedošlo, mala žalovaná postupovať v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a mala skúmať úmysel žalobcu. Bez vykonaného dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nemožno považovať za zákonné a dokazovanie za riadne vykonané a zistenia skutkového stavu žalovanou, ako aj prvostupňovým správnym orgánom boli preto podľa žalobcu nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Žalobca pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 30.01.2013, ako aj na čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 2.5 základného nariadenia. Spôsob určenia bydliska vôbec žalovaný ani prvostupňový správny orgán neposudzoval v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia.

Skutočnosti preukázané v konaní podľa žalobcu nesvedčia o vytváraní si náležitého komfortu a súkromia s úmyslom usadiť sa v danej krajine, ale svedčí to o úmysle žalobcu ušetriť počas tohto zamestnania čo najviac finančných prostriedkov počas pobytu na území Nemecka. Limitovaný počet návštev žalobcu na Slovensku nemožno vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu na území Nemecka a so zohľadnením možnosti pracovného voľna považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území Slovenska. Žalobca poukázal na to, že pracoval takmer 4 roky v úhrne mimo územia Slovenska, avšak na Slovensko sa pravidelne vracal s cieľom návštevy svojich najbližších rodičov, súrodenca, partnerky a má za to, že ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ dospeli obidva správne orgány k nesprávnym záverom. Podľa žalobcu zo strany správneho orgánu, ako aj žalovaného došlo k zrušeniu vyššie uvedených ustanovení tak čl. 61 ako aj 62 základného i vykonávacieho nariadenia.

Ďalším bodom žaloby bol poukaz na nedostačujúce zistenie skutkového stavu, pričom žalobca poukázal na to, že rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a žalobca má za to, že pri vydávaní predmetných rozhodnutí nebol dostatočne zistený skutkový stav, pričom poukázal na povinnosť správneho orgánu v zmysle ustanovenia § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení. Ako ďalej vyplýva zo základného nariadenia EÚ, na účely výplaty dávky v nezamestnanosti orgánov Slovenskej republiky možno zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, ak si žiadateľ počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ zachová centrum záujmov a bydlisko na území SR. Skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia s poukazom na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ako aj na predložené dôkazy podľa žalobcu tieto nesvedčia o jeho úmysle usadiť sa v danej krajine, ale svedčia skôr o úmysle zarobiť finančné prostriedky a ušetriť z nich čo najviac počas tohto zamestnania s cieľom vyriešiť otázku bývania po návrate na Slovensko a zlepšiť si životnú úroveň. V uvedenom bode žaloby poukazuje žalobca na ustanovenie § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.

Žalobca má za to, že predmetné rozhodnutie je nezákonné, nakoľko zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, čo spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a to v rozhodujúcich otázkach hodnotenia centra záujmov. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 27.05.2015, z ktorého citoval príslušné state. Žalobca, ktorý je fyzickou osobou, touto žalobou vyššie uvedeného namieta, že bol rozhodnutiami a postupom správnych orgánov ukrátený na svojich právach ako účastník správneho orgánu postupom správneho orgánu.

III.

Vyjadrenie žalovanej

K podanej správnej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 26.09.2022 vyjadrila žalovaná, ako príslušný odvolací orgán, pričom zotrvala na skutkových a právnych okolnostiach a navrhla žalobu podľa ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.

Závery správneho súdu

Z administratívneho spisu predloženého žalovanou ako odvolacím orgánom mal súd v konaní preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad dňa 22.04.2022 pod č. 4183/2022-PP-DvN podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona vydala predmetné rozhodnutie, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a konštatovala, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový správny orgán poukazom na príslušné ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ako aj článkov základného a vykonávacieho nariadenia a to nariadenia EP a Rady č. 883/2004 a nariadenia EP a Rady č. 987/2009.

Správny súd poukázal na dôkazy, ktoré boli predmetom posúdenia nároku na dávku nezamestnanosti a argumentoval tým, že v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 01.11.2017 do 31.10.2021 žalobca preukázal v tomto období dobu poistenia v nezamestnanosti v inom členskom štáte Európskej únie, t. j. v Nemecku. Zároveň prvostupňový správny orgán poukázal na to, že v zmysle koordinačných nariadení pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom období. Celková dĺžka pobytu v Nemecku a predtým v Rakúsku bol dlhší ako 4 roky zamestnania na území týchto členských štátov a samotné dôvody na ktoré poukázal žalobca vo svojej žiadosti, návštev na území Slovenskej republiky, ako aj väzby, ktoré na Slovensku nasvedčovali v danom období bližší vzťah k Nemecku, ako k Slovenskej republike. Existencia stabilného trvalého zamestnania ako aj celková prítomnosť rodinných príslušníkov na území iného členského štátu boli primárnym kritériom pri určení bydliska a centra záujmov. Z uvedených skutočností vyplynulo, že na účely preukázania údajov za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie článku 61, 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu žalobcovej činnosti, t.j. Írska. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku nezamestnanosti pracoval a poberal sociálne dávky na základe príslušných odvodov na území štátu Európskej únie, a to Nemecka dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a na základe článku 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť uvedené pravidlo citovaného článku.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynuli skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal jednak v podanej žalobe, ale aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vo svojej žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti, ktorú podal na území Slovenskej republiky dňa 15.11.2021.

Správny súd argumentoval tým, že z obsahu podanej správnej žaloby vyplynulo, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu žalovanej ako odvolacieho orgánu, ktorý rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad zo dňa 22.04.2022 potvrdil, pričom poukázal na príslušné ustanovenia tak zákona o sociálnom poistení, ako aj články základného a vykonávacieho nariadenia. Dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienku preukázania zachovania si centra záujmov na Slovensku.

Krajský súd ako správny súd preskúmal rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý vydal na základe žiadosti žalobcu zo dňa 15.11.2021 rozhodnutie 22.04.2022, kedy podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a článku 61 Nariadenia ER č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia nárok na dávku v nezamestnanosti žalobcovi nepriznal.

Predmetom preskúmavania súdom bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o nepriznaní dávky nezamestnanosti žalobcovi podľa príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, ako aj podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a jeho vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. Ako vyplýva zo o sociálnom poistení v 6. Hlave citovaného zákona sú upravené podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti.

Správny súd rozsudkom sp. zn.: dňa 14.02.2023 zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 12.07.2022 Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Poprad zo dňa 22.04.2022 Číslo: XXXX/XXXX-PP-DvN, pričom vychádzal z obsahu administratívneho spisu, ako aj z užšie citovaných ustanovení , ako aj nariadení EÚ a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a priznal žalobcovi voči žalovanej úplnú náhradu trov konania.

Krajský súd ako správny súd z dôvodov uvedených v rozhodnutiach správnych orgánov a hlavne z toho, že správne orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a vyhodnotili zachovanie bydliska nesprávne s dôrazom na obsah článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo 16. septembra 2009.

Podľa názoru krajského súdu správne orgány vyhodnotili tvrdenia o primárnej väzbe žalobcu ohľadom zachovania bydliska na štát zamestnania len na základe zistenia doby a existencie samotného zamestnania v Nemecku s poukazom na obmedzený počet žalobcových návštev na Slovensku, čo je však vzhľadom na vzdialenosť a jasný cieľ pobytu v štáte zamestnania nepochopiteľné.

Žalobca podľa názoru správneho súdu prejavil v tomto konaní nielen svoj úmysel, ale aj jeho konanie bolo v súlade so záujmom zachovania bydliska a centra záujmov na území SR. O jeho úmysle svedčí aj úver, ktorý si vzal počas doby, kedy pracoval v Nemecku, na území Slovenska, platenie daní, poplatkov a poistenia na území Slovenska.

Krajský súd po posúdení zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutie správneho orgánu podľa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Vychádzal pritom z nižšie skutkového stavu dostatočného na posúdenie, avšak podľa správneho súdu správne orgány tento stav nesprávne právne posúdili.

Podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej 2 roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Ako vyplýva z ustanovenia § 104 ods. 7 citovaného zákona, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa článku 61 ods. 1 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia z 29. apríla 2004, ( ďalej len „základné nariadenie“ ), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

V zmysle článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonania Nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia vykonávacieho nariadenia, určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1) nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania tak prvostupňovým správnym orgánom Sociálnou poisťovňou pobočka Poprad, ako aj z dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, v 1/ rade bolo potrebné posúdiť otázku bydliska žalobcu. Vyriešenie tejto otázky bolo podstatné pre ďalšiu aplikáciu článku 65 Základného nariadenia.

Podľa názoru správneho súdu vyriešeniu tejto otázky správne orgány nevenovali dostatočnú pozornosť a žalovaná ako odvolací orgán aj napriek skutočnostiam, ktorými žalobca argumentoval v odvolaní a v písomných dôkazov, ktoré predložil v rámci odvolacieho konania nerozhodla na základe týchto skutočností, ale riadila sa iba vyhodnotením formuláru U1 a striktných nariadení príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, ako aj Základného nariadenia, konkrétne článku 61 ods. 1. Správny súd pri tomto poukazuje na základnú žalobnú námietku žalobcu, ktorý uviedol, že pri vyhodnocovaní všetkých dôkazných prostriedkov, ktoré žalobca predložil, ako aj samotnej žiadosti o priznanie dávky nezamestnanosti, prvostupňový správny orgán nesprávne vyhodnotil obsah ustanovenia článku 61 ods. 1, pričom sa vôbec nevenoval vyhodnoteniu obsahu článku 61 ods. 2 s použitím článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia. Uvedené články síce citovala žalovaná vo svojom rozhodnutí, avšak obsahom týchto článkov jednotlivých nariadení sa pri svojom postupe pri rozhodovaní o dávke nezamestnanosti, ktorú podal žalobca dňa 15.11.2021 neriadila. Tieto skutočnosti, na ktoré žalobca poukazoval v žiadosti, ako aj v odvolaní, podľa názoru súdu správne orgány nevyhodnotili dostatočne vážne a dôsledne s poukazom práve na článok 1 písm. j/ základného nariadenia, ako aj s poukazom na článok 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia. V tomto ohľade správny súd opätovne zdôraznil, že preverenie samotnej frekvencie návštev a pobytu žalobcu na Slovensku boli zo strany správneho orgánu vyhodnotené iba na základe písomného formulára U1. Správne orgány nevyhodnotili účelnosť týchto návštev a ich hospodárnosť, teda ekonomické odôvodnenie.

Pokiaľ žalovaná argumentovala vo svojom rozhodnutí, že samotná povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miestam, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy mala preukázané na základe vyhodnotenia výsledkov z informačného systému sociálnej poisťovne z ktorého vyplýva, že celá pracovná história žalobcu bola spojená s Rakúskom a Nemeckom, pričom jeho pracovný pomer trval od 01.11.2017 do 31.10.2021, bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol z podnetu žalobu. Z uvedeného bezpochyby vyplýva, že možno navrhovateľovu pracovnú situáciu naposledy v Nemecku jednoznačne hodnotiť ako stabilnú. V uvedenom závere mala žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán tieto poznatky na základe formulára, ako aj z výsledkov informačného systému sociálnej poisťovne. Žalovaná sa v žiadnom prípade dôslednejšie nezaoberala dôvodom prečo žalobca najskôr odišiel do Rakúska a neskôr do Nemecka v roku 2017, za akým účelom teda vlastne v týchto štátoch pôsobil a žil.

Čo sa týka bytovej situácie a stability zároveň so samotným rodinného stavu a rodinných väzieb hodnotila žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán aj jeho bytovú situáciu, keďže na území Slovenska nevlastnil žalobca byt, avšak v Nemecku žalobca býval najskôr sám v podnájme. Aj túto bytovú situáciu v Nemecku považoval odvolací orgán za stabilnú, keďže žalobca mal podnájom stabilne 3 roky. Čo sa týka vyhodnotenia členského štátu, ktorý považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, žalobca bola zamestnaný na území naposledy Nemecka, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je podľa správnych orgánov zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Nemecko. Všetky uvedené skutočnosti tak, ako sú vyhodnotené v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu a následne v rozhodnutí žalovanej, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila so závermi prvostupňového správneho orgánu, odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietla, a predmetné rozhodnutie potvrdila.

Podľa názoru správneho súdu na účely uplatňovania článku 11 Nariadenia ES č. 987/2009 vychádzala správna komisia pri svojom rozhodnutí okrem iného z toho, že odsek 1 článku 65 Nariadenia ES č. 883/2004 stanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa poskytovania a platby dávok v nezamestnanosti nezamestnaným osobám, ktoré počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanie alebo samostatne zárobkovo činné osoby mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát.

Podľa ods. 3, podľa definície uvedenej v čl. 1 písm. j) uvedeného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva a pojem „pobyt“ je v písm. k) uvedeného článku vymedzený ako prechodné bydlisko. Podľa ods. 3 čl. 11 nariadenia (ES) č. 987/2009 sú stanovené kritéria na určenie bydliska v prípade, že medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov panuje rozdiel v názoroch na túto otázku. Podľa čl. 64 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Podľa ods. 9 hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. S dôvodmi Správnej komisie uvedené v rozhodnutí U2 z 12. júna 2009 by sa mala dôkladne zaoberať aj žalovaná v ďalšom konaní pri vyslovení právneho záveru.

Aj podľa súdu pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde býva, pracuje, trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležité pritom na posúdenie bydliska podľa žalovanej, ako uviedla v rozhodnutí nie sú skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, ale to, že nie je možné považovať bydlisko za zachované na území SR práve s poukazom na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, ako aj to, že žalobca bol na území Nemecka dlhodobo a to štyri roky. Uvedený záver podľa správneho súdu nie je správny práve s dôrazom na úmysel žalobcu žiť v Nemecku. Správny súd zdôrazňuje, že žalobca odišiel do Nemecka z dôvodu zabezpečenia si finančných prostriedkov a nemožnosti sa zamestnať vo svojom bydlisku a pokiaľ chcel zarobiť tieto finančné prostriedky, musel pracovať dlhodobo mimo svojho bydliska, teda najskôr v Rakúsku a potom v Nemecku, kde si prácu našiel.

Žalovaná nevyhodnotila v žiadnom prípade argumenty, ktorými dôvodil žalobca v odvolaní, avšak ani tie, ktoré uviedol vo vyhlásení. Podľa žalovanej nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Nemecka. Tieto závery žalovanej však nie sú v súlade s čl. 61 ods. 1 a 2, a už v žiadnom prípade s čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, na ktorých obsah súd poukázal vyššie, pričom predmetné články citovala aj žalovaná ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí, avšak podľa nich nepostupovala.

Za tohto stavu správny súd dospel opätovne k záveru, že v predmetnej veci správne orgány nesprávne právne posúdili záujem žalobcu ohľadom zachovania bydliska.

V predmetnej veci podľa názoru správneho súdu bola sporná otázka tak členského štátu, ktorý má o nároku rozhodovať, ako aj sporná otázka „bydliska“ a s tým súvisiacich väzieb žalobcu na územie Slovenskej republiky počas výkonu jeho zárobkových činností na území Nemecka, ako aj to, či správne aplikovali správne orgány článok 61 ods. 2 Základného nariadenia.

Ako vyplýva z ustanovenia článku 61 ods. 2 Základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

Doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia Doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania Doby zamestnania zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

36. Ako vyplýva ďalej z ust. článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie vo vzájomnej dohode urči centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov

b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy ii. jej rodinného stavu a rodinný ch väzieb iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska na daňové účely

Ako vyplýva z článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Na základe vyššie citovaných článkov základného a vykonávacieho nariadenia správny súd dospel k záveru, že správne orgány v predmetnej veci na základe svojich subjektívnych zistení vydali rozhodnutie s nesprávnym právnym záverom. K uvedenému názoru dospel správny súd preštudovaním administratívneho spisu, ako aj rozhodnutí správnych orgánov a podaného odvolania žalobcu, ako aj žalobných dôvodov žalobcu.

Podľa správneho súdu sa žalobca správne domáha zrušenia predmetného rozhodnutia, pretože aj správny súd dospel bezpochyby k záveru, že správne orgány sa nevenovali aplikácii ustanovenia článku 11 ods. 1 v spojení s článkom 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a na tú skutočnosť, že vôbec nekomunikovali správne orgány ohľadom bydliska žalobcu a zistenia jeho väzieb na územie Slovenska bez toho, aby oslovili príslušnú inštitúciu členského štátu v ktorom žalobca pracoval a žil od roku 2017 do roku 2021, za akým účelom, za akých dôvodov, a čo ho vlastne viedlo k samotnému presťahovaniu sa z územia Slovenska do iného členského štátu Európskej únie, pričom tieto dôvody, ktoré popísal žalobca v žiadosti, ako aj uviedol vo svojom vvyhlásení, správne orgány nesprávne právne vyhodnotili.

Pokiaľ žalobca vo svojej žiadosti poukazoval na to, že počas výkonu zamestnania a života v Rakúsku a neskôr v Nemecku sa nepretržite vracal na územie Slovenska, kde nepretrhol svoje väzby na rodinu, pričom tieto zostali zachované na území Slovenskej republiky. O tom žalobca presviedčal správne orgány poukazom na listinné dôkazy, ktoré boli preukázaním toho, že žalobca na území Slovenskej republiky si zabezpečoval bývanie formou úveru, zabezpečoval tam lekárske prehliadky, ale aj zabezpečenie poistného a poistných udalostí, ako aj sporenia v prípade pre potreby návratu z Nemecka. Väzby na Slovenskú republiku udržiaval návštevami, ako aj realizáciou väzieb, ktoré mali byť zachované potom, čo sa vráti žalobca na územie Slovenskej republiky, kde chceli následne žiť. Žalobca tvrdeniami vo vyhlásení, ako aj listinnými dôkazmi preukázal, že bývanie a život v Rakúsku a Nemecku bol len dočasný, nie trvalý.

Žalovaná ako odvolací orgán, ako aj prvostupňový správny orgán argumentovali tým, že žalobca nemal žiadne väzby na územie Slovenskej republiky, pričom všetky väzby smerovali tak k dlhodobému zamestnaniu na dobu neurčitú, ako aj k životu v Nemecku. Uvedené skutočnosti však boli nevyhnutne potrebné s poukazom na výkon jeho zamestnania, v obidvoch štátoch EÚ. Trvalé bydlisko, ktoré nezmenil na území Slovenskej republiky bolo bezpochyby dôkazom toho, že žalobca svoje väzby na Slovenskú republiku, ako aj bydlisko nepretrhol a uvedené skutočnosti, ako už súd vyššie popísal správne orgány mali vyhodnotiť s poukazom na to, čím žalobca argumentoval v podanej žiadosti, respektíve vo vyhlásení zo dňa 15.11.2021, ako aj v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. V tomto smere správny súd poukázal na obsah článku 1 písm. j) Základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Týmto článkom 1 písm. j/ Základného nariadenia bolo potrebné sa zaoberať správnymi orgánmi v širšom kontexte s poukazom teda na obsah článku 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia.

Ako ďalej vyplýva z postupu ako aj konania o žiadosti na dávku v nezamestnanosti, bolo sa potrebné zo strany správnych orgánov bezpochyby venovať výnimke z pravidla uvedeného v čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia, kde sú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, v zmysle ktorého má posudzovaná osoba zachované úzke väzby a bydlisko na území SR v zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia a čl. 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia, ktorou citáciou príslušný súd vyššie argumentoval.

Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj keď správne orgány uvedené v príslušných ustanoveniach v článkoch základného a vykonávacieho nariadenia citovali vo svojich rozhodnutiach, v skutočnosti sa týmito ustanovenia neriadili a aplikovali ich v rozpore s uvedeným obsahom citovaných nariadení.

S dôrazom na preukázané skutočnosti v rámci vykonávaného dokazovania sa preto správny súd nestotožnil s tvrdeniami žalovanej, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, a preto z uvedeného záveru aj prvostupňový správny orgán na základe týchto skutočností nezohľadňoval ani dobu, ktorú získal žalobca v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia na území Nemecka, pretože žalobca podľa záverov správnych orgánov nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu, a to Nemecka. Správne orgány svoj záver dostatočne nezdôvodnili práve s poukazom na obsah článku 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. j/ Základného nariadenia.

V danom kontexte podľa názoru správneho súdu z obsahu formuláru SED U002, ako aj vyhlásenia žalobcu zo dňa 15.11.2021, vyvodili správne orgány tento svoj právny záver z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom otázku zachovania bydliska posudzovali správne orgány len na základe uvedeného formularizovaného tlačiva a na základe vyhlásenia žalobcu, pričom bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie žalovanej vydané predčasne bez toho, aby venovali náležitú vážnosť otázke riešenia zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky.

Z vykonaného dokazovania správnych orgánov preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností sa stotožniť sa záverom žalovanej, ktorá v celom rozsahu súhlasila so záverom prvostupňového správneho orgánu a dospieť k tomu, že s poukazom na všetky dostupné informácie nemožno považovať za centrum záujmov a bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie t. j. v Nemecku za zachované na území Slovenskej republiky, na základe tých dôvodov a skutočností, ktoré boli uvádzané v rozhodnutí správnych orgánov. Preto s poukazom na aplikáciu článku 11 Vykonávacieho nariadenia, s dôrazom práve článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia je súčasťou skúmania miesta „bydliska“ nielen preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska na území SR, ale v prvom rade skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu výkonu dočasného zamestnania, ktoré úzko nadväzuje na samotné posúdenie, podľa názoru správneho súdu, dočasného pobytu žalobcu, na území Nemecka. Pobyt žalobcu na území Rakúska a neskôr Nemecka bol bezprostredne spojení s výkonom pracovných povinností v súlade s ktorými s zabezpečoval žalobca budúce finančné krytie svojho pobytu na území Slovenskej republiky.

Správny súd zdôraznil, že aj napriek tomu, že komunikácia v obidvoch príslušných inštitúcií štátov Európskej únie, Nemecka a Slovenska v tomto prípade nebola preukázaná a nedošlo ani k samotnej dohode, teda podstatný a rozhodujúci bol v tomto prípade úmysel osoby žalobcu, ktorý správne orgány nedostatočne a nesprávne vyhodnotili.

Správny súd uvedené rozhodnutie žalovaného zrušil podľa z dôvodu, že dospel k záveru, že správne orgány dospeli k nesprávnemu právnemu záveru.

Správny súd dospel k tomuto záveru na základe preskúmania obsahu napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, ako aj na základe obsahu administratívneho spisu, s poukazom na vyššie citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako j jednotlivých článkov základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov.

Podľa správneho súdu odvolací orgán pri hodnotení predložených dôkazov zo strany žalobcu a pri použití právnych predpisov sa obsahom týchto predložených listinných dôkazov neriadil a neriadil sa ani obsahom príslušných ustanovení citovaných článkov Základného a Vykonávacieho nariadenia, ako aj zákona o sociálnom poistení., v 1/ rade s poukazom na ust. § 209 ods. 1 a 4 Zákona o sociálnom poistení a svoje rozhodnutie vydal predčasne.

Správny súd poukázal v tejto súvislosti v súlade s SR na nedostatočne odôvodnené rozhodnutie žalovanej, ktoré porušuje ústavné právo žalobcu na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu s poukazom na SR.

V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej postupovať tak, aby bolo rozhodnutie vydané hlavne s dôrazom na posúdenie preukázania väzieb bydliska žalobcu a to podľa podmienok na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle Základného a Vykonávacieho nariadenia EÚ. V tomto smere je potrebné, aby sa správne orgány predovšetkým zaoberali „úmyslom“ žalobcu a hlavnými dôvodmi, ktoré žalobcu viedli k presťahovaniu a vykonávaniu zamestnania v Rakúsku a Nemecku počas rokov 2017-2021. Podľa názoru správneho súdu bola práve nemožnosť zamestnania sa na Slovensku, pričom poukazuje správny súd na to z akej časti Slovenska pochádza žalobca a s tým spojený nedostatok finančných prostriedkov u žalobcu, čo spôsobilo dlhoročné odlúčenie od jeho rodiny žijúcej na území Slovenska, čím došlo k pretrhnutia samotných týchto väzieb, nie však väzieb žalobcu na svoje bydlisko na území Slovenska.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).