Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/92/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. JUDr. Jána Mihala a JUDr. Ivety Jankovičovej v právnej veci žalobcu: maloletý K. U. C., nar. XX. A. XXXX, bytom S., D. XX a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, proti žalovaným: 1/ Ing. Z. C., nar. XX. Z. XXXX, bytom M., XXXX U., Z., V., zast. splnomocnenkyňou: X. C., S., Z. XX a 2/ Mgr. B. E., nar. XX. X. XXXX, bytom ako žalobca, o prípustnosť zapretia otcovstva, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 5. februára 2013 č. k. -136 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej 2/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa maloletý žalobca (reprezentovaný opatrovníkom) domáhal, aby súd I. pripustil zapretie otcovstva žalovaného 1/ k žalobcovi a II. určil, že zapretie otcovstva je v záujme maloletého; žalovaným potom nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok odôvodnil vo veci samej právne ust. Zák. o rodine ( v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne tým, že tu nešlo o samotné zapretie otcovstva, ale o konanie majúce posúdiť otázku prípustnosti takéhoto zapretia potom, čo už naň uplynula lehota rodičom dieťaťa. Nebolo tu totiž nič, čo by nasvedčovalo záujmu maloletého žalobcu na takomto zapretí, ak síce právo dieťaťa na poznanie jeho biologických rodičov vyplýva z Dohovoru o právach dieťaťa a principiálne je tu vždy záujem na zosúladení biologického a právneho otcovstva, z vykonaného dokazovania však nevyplývala žiadna osoba majúca byť skutočným otcom žalobcu (pri popieraní žalovanou 2/, žeby takouto osobou nemal byť žalovaný 1/) a ani žalobou nebolo tvrdené nič, čo by nasvedčovalo potrebe vyslovenia prípustnosti zapretia otcovstva i bez splnenia takejto podmienky. Vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva by teda nebolo v záujme maloletého žalobcu (ktorý by tak stratil otca i osobu povinnú ho spolu s matkou vyživovať), ale nanajvýš v záujme žalovaného 1/ a preto žalobe nešlo vyhovieť, z ktorého dôvodu nebolo namieste ani vykonávanie dokazovania analýzou DNA (odôvodnené až v konaní o zapretie otcovstva). Súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku venoval aj otázke poplatkovej povinnosti (kde s odkazom na ust. , oslobodenie žalobcu od poplatkov a úspech žalovaných nebolo poplatok od koho žiadať) a rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovaných a nedostatkom ich požiadavky na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný 1/ s primárnym návrhom na zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom zaťažením konania v prvom

stupni viacerými vadami, najmä však neúplným zistením skutkového stavu. Bez uvedenia akýchkoľvek nových (v doterajšom konaní neodznelých) skutočností a predovšetkým čohokoľvek nasvedčujúceho biologickému otcovstvu celkom konkrétnej inej osoby prakticky zotrval na námietke právom maloletého žalobcu na poznanie jeho biologického otca a stretávanie sa s týmto, čo podľa neho rozhodnutie napadnutým rozsudkom (nevyporiadavajúce sa ani s dôkazmi vedúcimi k rozsudku zo 6. decembra 2007 o pripustení zapretia otcovstva nerešpektuje).

Opatrovník žalobcu ani žalovaná 2/ odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa a celú vec (pretože od výslovne napadnutého čiastkového výroku rozsudku o zamietnutí žaloby bolo závislým aj rozhodnutie o trovách konania) a to podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo o vec samu, na druhej strane však nie aj o niektorý zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu podľa odseku 1 rovnakého ustanovenia, keďže tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny, nakoľko súd prvého stupňa vec posúdil správne po právnej stránke (navzdory opačnému, ničím však nepodloženému názoru odvolateľa) a úmerne povahe veci zistil v potrebnom rozsahu i skutkový stav.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania), čerpajúcich v nezanedbateľnom rozsahu zo záverov tvoriacich súčasť odôvodnení oboch predchádzajúcich rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci (uznesení Krajského súdu v Trnave z 23. januára 2009 č. k. -56 a z 26. septembra 2011 č. k. -103, na ktorých obsahu nevznikol dôvod nič meniť) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Skutočne len pre potrebu aspoň stručného zareagovania na odvolacie námietky (stručné práve pre neprinesenie odvolaním ničoho nového) a na pripomenutie odvolateľovi, prečo mu nešlo dať za pravdu, tak odvolací súd dopĺňa ( in fine) nasledovné :

Odvolávanie sa na dôkazy použité pri rozhodovaní rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 6. decembra 2007 č. k. -35 bolo bezpredmetným, keďže v tomto prípade jednak malo ísť len o dôkazy podporujúce tvrdenia žalovaného 1/ o nemožnosti toho, žeby mohol byť otcom maloletého žalobcu (ktoré dokazovanie však mohlo by prichádzať do úvahy až po úspechu snahy o otvorenie problému zapretia otcovstva, čoho podmienkou bolo ale v tomto prípade neprítomné preukázanie záujmu maloletého na takomto konaní), okrem toho však takýto rozsudok bol práve rozsudkom, ktorý tunajší odvolací súd ako vecne nesprávny a predčasný už zrušil (už vyššie spomenutým prvým rozhodnutím Krajského súdu v Trnave v tejto veci v čase vedenia veci takým súdom pod sp. zn. ).

V nádeji, že tentoraz už žalovaný 1/ porozumie tomu, čo bolo pre dosiahnutie ním sledovaného cieľa rozhodujúcim, je preto zjavne žiadúcim zopakovanie už raz uvedeného a to :

U pomerne nového právneho inštitútu konania o prípustnosť zapretia otcovstva (zavedeného až a nepoznaného skorším ) potreba pripustenia zapretia otcovstva aj po uplynutí lehoty na to určenej rodičom v záujme dieťaťa nemá len povahu jednej z hmotnoprávnych podmienok pre vyhovenie návrhu (v tomto prípade pre charakter konania ako sporového „žalobe“, tu por. i ust. poslednej vety a ), ale zároveň takýto záujem je súd povinný deklarovať aj vo výroku rozsudku. Nakoľko až úspech v konaní podľa umožňuje podanie žaloby dieťaťa o zapretie otcovstva k nemu (bez rizika jej zamietnutia

pre zjavnú oneskorenosť a to v čase, kedy už lehota na podanie takejto žaloby márne uplynula ďalším na to oprávneným osobám, ktorými sú obaja rodičia dieťaťa), opisovaná právna konštrukcia na jednej strane proces zapierania otcovstva dieťaťom rozčleňuje na 2 fázy (1. konanie o prípustnosť zapretia otcovstva a vyslovenie záujmu dieťaťa na takomto zapretí a 2. až následné konanie o samotné zapretie otcovstva, ktorého podmienkou je úspech žaloby v prvšom konaní), na druhej strane ale neposkytuje ani žiaden priestor pre iný výklad než ten, že v konaní o prípustnosť zapretia otcovstva je to práve význam požadovaného rozhodnutia pre dieťa, ktorému treba venovať pozornosť v prvom rade.

I keď nemožno popierať, že pre dieťa má otázka totožnosti jeho biologických a právnych rodičov istý význam, nemožno nevidieť tiež to, že relatívne určitý status vyplývajúci z údajov zapísaných v rodnom liste dieťaťa sa tu má práve v dôsledku pripustenia zapretia otcovstva (črtajúcim sa ďalším konaním o zapretie otcovstva a otvorením pomyselnej brány k takémuto konaniu) oslabiť. Preto treba trvať na tom, že záujem dieťaťa na zosúladení právneho stavu rodičovstva k nemu so stavom biologickým treba spravidla vidieť len tam, kde sú nielen pochybnosti o tom, či tzv. matričný rodič môže byť v skutočnosti aj biologickým rodičom dieťaťa, ale kde sa aj prinajmenšom tvrdí (a aspoň v rovine elementárneho osvedčovania pravdivosti tvrdení preukáže), kto by takouto osobou (rozumej biologickým rodičom a to pri vylúčení všetkých možností omylu pri určení správnej osoby) mal byť. Opačný výklad, čiže tvrdenie o záujme dieťaťa i na zapretí otcovstva už v prípade vylúčenia možnosti právneho rodiča byť rodičom biologickým (aj bez možnosti obsadiť takto uprázdnené miesto v rodnom liste inou osobou) by totiž (s možnou výhradou preukázania opaku) v skutočnosti nebol preferovaním záujmu dieťaťa, ale ničím neodôvodniteľným preferovaním záujmu rodiča zamýšľajúceho sa z rodičovského zväzku vymaniť aj potom, čo mu už uplynula zákonná lehota urobiť tak vlastnou žalobou (a to prakticky na úkor dieťaťa), čo nezriedka býva motivované najmä ekonomickými dôvodmi (snaha osoby necítiacej sa rodičom zabrániť prípadným požiadavkám na výživné, dedeniu a pod.).

Pretože súd prvého stupňa sa po počiatočných obrazných potknutiach už postaral o odstránenie vytknutých procesných prekážok a vec uchopil práve spôsobom priblíženým vyššie, bolo vecou žalobcu a s ním takpovediac na jednej lodi sa nachádzajúceho žalovaného 1/, aby de facto jedinú skutočnosť významnú pre požadované rozhodnutie preukázali. Ak v tomto smere obaja ostalinečinnými a dnes už nejde uspokojivo vyvrátiť ani skoršie podozrenie, že na vyvolaní tohto konania mal významný podiel skôr žalovaný 1/ než žalobca, súd prvého stupňa tentoraz rozhodol správne, ak žalobu o prípustnosť zapretia otcovstva a vyslovenie záujmu maloletého žalobcu na takomto zapretí (opätovne sa žiada zdôrazniť, že nie žalobu o zapretie otcovstva) zamietol.

Ak potom rovnako správnym bolo tiež rozhodnutie o trovách konania (žalovanému 1/ by náhradu nešlo priznať, aj keby túto požadoval a to ak nie z iného dôvodu, tak podľa pre existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, spočívajúceho v procesnom podporovaní ním neúspešného žalobcu; žalovaná 2/ sa potom procesného práva na náhradu vzdala najneskôr nepodaním vlastného odvolania proti rozsudku); odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil.

Pre úplnosť inak ešte (k procesnej stránke veci) možno doplniť, že opodstatneným bol takýto postup a nie odmietnutie odvolania naň neoprávnenej osoby podľa , keďže v tomto prípade síce šlo o odvolanie jedného zo žalovaných proti rozsudku zamietajúcemu žalobu (teda o prípad, v ktorom sa zásadne nedostatok subjektívneho oprávnenia na odvolanie vyvodzuje z toho, že rozhodnutie vyhovujúce žalobe je štandardne na prospech žalobcovi a zamietnutie žaloby naopak žalovanému), popri tom však práve o také procesné postoje žalovaného, pre ktoré na prospešnosť rozhodnutia i pre neho usudzovať nešlo. Uvedené pravidlo možno aj zovšeobecniť a to tak, že pri posudzovaní subjektívneho oprávnenia účastníka konania na podanie odvolania je rozhodujúcim nielen výsledok konania, ale aj to, do akej miery takýto výsledok zodpovedá procesnej aktivite účastníka v konaní.

V odvolacom konaní iniciovanom len žalovaným 1/ tak bola úspešnou len žalovaná 2/ (žalobca musel zdieľať osud odvolateľa, ktorého odvolaniu nebolo vyhovené a výsledkom konania preto ostalo zamietnutie žaloby), ktorej vzniklo právo na náhradu trov aj v odvolacom konaní (podľa § 224 ods. 1 a

). Táto účastníčka však nepodala návrh na priznanie jej náhrady, hoci ide o nutnú podmienku podľa a preto odvolací súd o trovách konania rozhodol spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.