Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_20S-93-2021.pdf
PDF · 208.47 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/93/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov: JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: 3P slúži Vám, s. r. o., so sídlom Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 50 975 455, zastúpeného spoločnosťou ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 100869103/2021 zo dňa 20.5.2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 100055056/2021 zo dňa 14.1.2021 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty vo výške 28 374,66 eur za zdaňovacie obdobie august 2018.
2. Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom zistil, že žalobca nenadobudol plnenie od dodávateľov WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o. nakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z predložených faktúr, keďže nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb týmito dodávateľmi.
3. V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľmi. V danom prípade je teda jadrom problému spochybnenie priameho plnenia, ktoré malo byť uskutočnené pre kontrolovaného platiteľa dane.
4. Vyhodnotením všetkých skutočností správca dane skonštatoval, že zo strany daňového subjektu došlo k porušeniu ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože daňový subjekt si uplatnil právo odpočítať daň z tovarov a služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z titulu ich dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne a vierohodne nepreukázal, že tovar a služby mu boli dodané spoločnosťami WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o.
5. Správca dane v predmetnej veci uviedol, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na daňovom subjekte čo vyplýva z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku. V zmysle tohto ustanovenia daňový subjekt musí preukázať všetky skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.
6. Správca dane v daňovom konaní postupoval v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi chránil záujmy štátu a pritom dbal aj na zachovanie práva právom chránených záujmov kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane hodnotil všetky dôkazy v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, t. j. dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko čo pri správe daní vyšlo najavo v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov keď pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti sa pri správe daní neprihliada.
7. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 2.3.2021 odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.
8. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č. 100869103/2021 zo dňa 20.5.2021 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100055056/2021 zo dňa 14.1.2021.
9. Odvolací orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o., to znamená, že nebolo preukázané, že uvedeným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, napriek tomu, že daňový subjekt predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu DPH uvedenú na týchto faktúrach priznať a odviesť, uvedené doklady sú dôkazom len vtedy, ak boli takéto doklady vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však bol daňový subjekt povinný preukázať. Rozhodné je, že daňový subjekt neprijal žiadne opatrenia na účely preverenia toho, či osoby A. B. a C. D., s ktorými mal realizovať sporné zdaniteľné obchody, sú oprávnené konať za dodávateľa, neoveroval ich totožnosť na základe osobného dokladu a to v situácii, keď z Obchodného registra SR mohol zistiť, že konateľmi vyššie uvedených dodávateľských spoločností sú cudzí štátni príslušníci, ktorí malí podpísať zmluvy k sporným obchodom, avšak daňový subjekt nebol s nimi počas obchodných vzťahov v žiadnom kontakte. Daňový subjekt podľa svojho vyjadrenia nebol ani v sídle, či v sklade týchto spoločností a tak nevyužil jednu z dostupných možností na preverenie svojich obchodných partnerov. Daňový subjekt prijal ponuku splnomocnených zástupcov uvedených spoločností, ktorí daňový subjekt oslovili, spoločnosti boli teda novými obchodnými partnermi daňového subjektu, pričom on si tieto spoločnosti nijako nepreveril. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a výber obchodných partnerov je jeho legitímnym rozhodnutím. Za tohto stavu bolo potrebné, aby daňový subjekt preukázal, či vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov bolo spochybnené s ohľadom na osobu dodávateľa. Ďalej uviedol, že nie je v rozpore s ustálenou judikatúrou požadovať od daňového subjektu dodržanie zásady bežného štandardu podnikateľskej opatrnosti, ktorá je spojená so zásadou starostlivosti riadneho hospodára, premietnutou v ustanoveniach § 2 ods. l, § 135a, § 194, § 265 Obchodného zákonníka.
10. Zo spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt počas daňovej kontroly a počas vyrubovacieho konania nepredložil správcovi dane fotokópiu plnej moci, ktorou mal konateľ spoločnosti High Produce, s. r. o. José Gascon splnomocniť C. D., aby v mene spoločnosti High Produce, s. r. o. uzatváral obchodné zmluvy a vystavoval faktúry, ani nepredložil správcovi dane fotokópiu plnej moci, s ktorou mal pán Bronislav Bak, konateľ spoločnosti WM Finance, s. r. o. splnomocniť pána A. B., aby v mene tejto spoločnosti vystavoval a uzatváral zmluvy a vystavoval faktúry. Fotokópie plných mocí daňový subjekt
zaslal až v prílohe odvolania voči napadnutému rozhodnutiu, a to napriek tomu, že bol správcom dane vyzvaný na predloženie splnomocnení. Taktiež bol daňový subjekt so skutočnosťami zistenými počas daňovej kontroly oboznámený a predmetné zistenia boli popísané aj v protokole. Daňový subjekt sa nevyjadril ani k jednému oboznámeniu, nevyjadril sa ani k zisteniam uvedeným v protokole.
11. Daňový subjekt poukázal na to, že zdaniteľné obchody boli realizované na základe písomných objednávok, boli riadne zaúčtované do jeho účtovníctva (vrátane príjemiek na sklad a výdajok zo skladu), tovar nadobudnutý od dodávateľov žalobca použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov žalobcu, taktiež služby nadobudnuté od dodávateľov sa riadne v zmysle zákona použili pre zákazníkov žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že objednávky doložené k sporným faktúram od spoločnosti WM Finance, s.r.o. vykazujú formálne nedostatky, nie je na nich uvedený dodávateľ, u ktorého žalobca tovar a služby objednal, na piatich objednávkach nie je uvedené ich poradové číslo a na šiestej objednávke zo dňa 1.8.2018 je chybné poradové číslo 02/2017. Pokiaľ ide o objednávky predložené žalobcom k sporným faktúram od spoločnosti High Produce, s.r.o., tieto obsahujú poradové číslo aj názov dodávateľa, ktorému sú adresované, ale na sporných faktúrach a dodacích listoch k nim tieto čísla objednávok nie sú uvedené a v riadku „objednávka“ na sporných faktúrach a dodacích listoch nie je vyplnený žiadny údaj. Keďže správca dane nespochybnil existenciu tovaru a služieb, preto skutočnosť, že žalobca použil sporný tovar na balenie dodávok pre svojich odberateľov, resp. použil služby pre svojich odberateľov, nie je dôkazom toho, že sporný tovar a služby boli žalobcovi dodané práve od dodávateľov High Produce, s.r.o. a WM Finance, s.r.o. a túto skutočnosť jednoznačne a hodnoverne nepotvrdil vo svojej výpovedi ani skladník žalobcu p. D..
12. Žalovaný ďalej uviedol, že v priebehu daňovej kontroly nebolo preukázané či faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH boli zaúčtované dodávateľmi v ich účtovníctve, či majú riadne zaúčtované doklady o obstarávaní tovaru alebo služby, a teda či k riadnemu dodaniu fakturovaných tovarov aj v skutočnosti došlo, a to z dôvodu, že miestne zisťovania za účelom preverenia sídla High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. sporných zdaniteľných obchodoch skončili so záverom, že sídlo na adrese uvedenej v obchodnom registri nemajú.
13. Žalovaný uviedol, že ďalšou dôležitou pochybnosťou v obchodných prípadoch je aj to, že daňový subjekt v odvolaní tvrdil, že v niektorých obchodných prípadoch sa tovar preberal priamo v sklade dodávateľa WM Finance v Gajaroch, Dolečky č. 1129 - areál bývalého družstva a nekamiónové objemy tovaru daňový subjekt preberal v sklade dodávateľa High Produce, s. r. o. na Skladovej ulici č. 2 v Trnave. Tieto tvrdenia sa však javia ako nepravdivé, pretože konateľ daňového subjektu dňa 3.12.2018 uviedol, že tovar od spoločnosti High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. bol doručený do skladových priestoroch daňového subjektu na Galvaniho 8 v Bratislave. Taktiež tvrdenie daňového subjektu, že aj zamestnanci správcu dane mali možnosť tovar vidieť v sklade daňového subjektu sa javí vo vzťahu k obsahu spisu aj k obsahu napadnutého rozhodnutia ako nepravdivé, navyše správca dane nespochybnil existenciu tovaru, nemal preto dôvod preverovať jeho existenciu v sklade daňového subjektu.
14. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania DPH, a ktorý si aj tento nárok uplatnil, a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnenie a za zákonom stanovených podmienok. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
15. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak správca dane spochybní, že daňový subjekt nadobudol tovar práve od deklarovaného dodávateľa nie je jeho povinnosťou zisťovať, ktorý dodávateľ v skutočnosti tovar dodal, ale dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Zároveň správca dane v prípade spochybnenia reálneho obchodu, a to aj vo vzťahu k osobe dodávateľa má právo žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, či vynaložil všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti.
16. Námietku daňového subjektu, že nie je dostatočne zrejmé na čom sú závery správcu dane založené, nie sú dostatočne odôvodnené, pretože odvolací orgán v tomto smere poukazuje, že správca dane v
rozhodnutí popísal porušenie zákona o DPH vo vzťahu k získaným dôkazom. Kontrolovanými zisteniami sa nepreukázalo, že spoločnosti High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. splnomocnili inú osobu konať v ich mene a uzatvárať obchody, t. j. dodanie tovaru uvedeného na sporných faktúrach nebolo spoločnosťami High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. uskutočnené podľa § 8 zákona o DPH a následne im pri tomto dodaní nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane v napadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuviedol, že spochybňuje existenciu tovaru a služieb, ani netvrdil, že daňový subjekt nemohol dodávať tovar svojim odberateľom, no v rámci dokazovania nebolo preukázané, že tento tovar mu dodali spoločnosti High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. Správca dane skonštatoval, že daňový subjekt dostatočne nepreveril dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov, nekonal osobne s konateľmi dodávateľských spoločností, nepreveril si ich totožnosť a nevynaložil rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti.
17. Žalovaný ďalej uviedol, že v súvislosti s preverovaním splnomocnených osôb, ktoré mali konať za spoločnosti dodávateľov, teda spoločnosti High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. C. D. a A. B., bola identifikácia týchto osôb preverovaná na základe telefónnych čísiel, ktoré tieto osoby poskytli, pričom preverovaním týchto čísiel bolo zistené, že číslo, ktoré uviedol svedok C. D. patrilo osobe E. F., táto osoba nereagovala na predvolanie na výsluch doručovaný verejnou vyhláškou z dôvodu, že táto osoba mala trvalý pobyt evidovaný na mesto Šaľa. Tiež číslo, ktoré malo patriť A. B., resp. spoločnosti WM Finance nebolo kontaktné a správca dane zistil, že patrí spoločnosti Winston Consulting, s. r. o., pričom výzva zaslaná tejto spoločnosti správcom dane za účelom objasnenia používania telefónneho čísla sa vrátila správcovi dane s poznámkou adresát neznámy. Správca dane z dôvodu nedostatočnej identifikácie uvedených osôb nemohol pána C. D. a pána A. B. v procese daňovej kontroly vypočuť ako svedkov.
18. Žalovaný uviedol, že daňový subjekt nepredložil reálne dôkazy o uskutočnení predmetných obchodov, potvrdenia od dodávateľov, odberateľov, resp. dôkazy o preprave. Odvolací orgán z predloženého spisu zistil, že tvrdenia daňového subjektu sú nepravdivé, pretože daňový subjekt nepredložil žiadne potvrdenia od dodávateľov. Predložené CMR listy nemožno považovať za hodnoverné dôkazy o preprave sporného tovaru z dôvodov, že z predložených CMR listov nie je ani v jednom prípade preukázaná logická následnosť a spôsob nákupu, predaja a prepravy tovaru zo spoločnosti High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. k daňovému subjektu, pretože ako odosielatelia sú na CMR listoch uvedené spoločnosti iných členských štátov a ako príjemca ani v jednom z uvedených CMR dokladoch nie je uvedená spoločnosť High Produce, s. r. o. či WM Finance, s. r. o., sú tam uvedené spoločnosti GGT, a.s., TRIPSY, s. r. o. a iné.
19. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že po preskúmaní spisového materiálu ako aj rozhodnutia správcu dane zistil, že tento vec posúdil správne, skutkový stav vyhodnotil vo vzťahu ku všetkým vykonaným dôkazom, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je jasné a zrozumiteľné a dostatočne zrejmé, že daňovému subjektu sa nepodarilo preukázať, že tovaru uvedený na sporných faktúrach bol dodaný práve spoločnosťami, ktoré deklaroval ako svojich dodávateľov, teda spoločnosťami High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom mu vznikli opodstatnené pochybnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí podrobne uviedol. Správca dane na základe všetkých zhromaždených dôkazných prostriedkov v zmysle zásad uvedených v § 3 ods. 1 a ods. 3 daňového poriadku a s aplikovaním § 63 ods. 2 daňového poriadku vydal napadnuté rozhodnutie. Odvolací orgán nesúhlasí s námietkou, že napadnutým rozhodnutím boli porušené zásady správy daní, ale konštatuje, že správca dane postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a získané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy o vzájomnej súvislosti pričom prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
II. Žaloba a žalobné dôvody
20. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 30.7.2021 žalobu.
21. Žalobca v žalobe namietal, že správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci, keď sa uspokojil s tým, že pri neuznaní odpočítania dane u dodávateľa WM Finance nepredvolal konateľa tejto spoločnosti Bronislava Baka a ako dôvod nepredvolania správca dane uviedol, že v rámci preverovania zistil, že uvedená osoba sa v databázach poľskej daňovej správy, ani v evidencii obyvateľstva nenachádza. Žalobca namietal, že správca dane nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistila trvalý pobyt tejto osoby a následne zabezpečila jeho vypočutie. Žalobca ďalej poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za rizikový daňový subjekt, avšak spoločnosť WM Finance sa medzi týmito subjektami nenachádza.
22. V súvislosti neuznania nároku na odpočet dane u zásielok od dodávateľa spoločnosti High Produce, s. r. o., žalobca poukazuje, že správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt nepredložil relevantné dôkazy o dodaní tovaru a služieb týmto dodávateľom. Správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že dodávateľ fakturovaného tovaru a služieb spoločnosť High Produce, s. r. o. si nepreberala zásielky, nereagovala na výzvy správcu dane. Správca dane predvolal ako svedka konateľa spoločnosti pána José Gascona zo Španielskeho kráľovstva, avšak zásielka sa vrátila s poznámkou
- adresát neznámy. Aj v tomto smere podľa názoru žalobcu došlo k nedostatočnému vykonaniu dokazovania, pretože správca dane prostredníctvom finančnej správy v zahraničí nezisťoval pobyt tejto osoby a nezabezpečil vypočutie konateľa tejto spoločnosti. Žalobca poukázal rovnako ako u spoločnosti WM Finance, že ani spoločnosť High Produce, s. r. o. sa nenachádzala v zozname subjektov ako rizikový daňový subjekt.
23. Žalobca ďalej namieta, že v konaní mal byť vypočutý aj svedok G. A., ktorý mal vedomosť o obchodných aktivitách žalobcu so svojimi dodávateľmi.
24. Žalobca poukázal, že mal uzatvorené rámcové zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 01.05.2018. Predmetné obchodné prípady boli riadne v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva žalobcu vrátane príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľa sa riadne použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov daňového subjektu. Tovar od dodávateľa bol prevažne dodávaný vrátane dopravy priamo do skladu daňového subjektu, kde ho riadne prebral ako už bolo vyššie uvedené. Prebratie tovaru zabezpečoval svedok vedúci skladu p. D.. Daňový subjekt poukázal na to, že zdaniteľné obchody boli realizované na základe písomných objednávok, boli riadne zaúčtované do jeho účtovníctva (vrátane príjemiek na sklad a výdajok zo skladu), tovar nadobudnutý od dodávateľov žalobca použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov žalobcu, taktiež služby nadobudnuté od dodávateľov sa riadne v zmysle zákona použili pre zákazníkov žalobcu.
25. Žalobca namietal, že v konaní neboli vypočutí svedkovia, a to pán C. D., ktorý vystupoval za spoločnosť High Produce, s. r. o. na základe riadnej plnej moci ako obchodný zástupca a tiež aj A. B., ktorý konal na základe plnej moci za spoločnosť WM Finance, s. r. o.
26. Predmetné obchodné prípady boli riadne v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva daňového subjektu, vrátenie príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľov sa riadne použil pre balenie objednaných tovarov od zákazníkov daňového subjektu. Taktiež služby nadobudnuté od dodávateľov sa riadne v zmysle zákona použili pre zákazníkov daňového subjektu.
27. Žalobca uvádza, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. V tieto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou
úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.
28. Žalobca poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené, bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho stavu a v rozpore so zákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie obchodných prípadov štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.
29. Žalobca považuje za neodôvodnené rozhodnutie žalovaného preto, lebo požiadavka v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia nebola zo strany žalovaného ani správcu dane, riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých právnych záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane.
30. Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi. Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar priebežne uskladňovaný. Daňový subjekt, t. j. žalobca cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/108/2009 „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“
31. Ak teda podľa správcu dane tovar nedodala spoločnosť uvedená na faktúre, pričom tovar reálne existoval musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca je nútený konštatovať, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve naopak daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.
32. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov, skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5Sžf/108/2009).
33. Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, rozsudky Najvyššieho súdu SR 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009, 3Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.6.2012 vo veci Mahagében Kft.
proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:
- ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,
- v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu, ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
- naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet DPH tomuto platiteľovi dane.
34. Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že nemožno opomenúť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7 Sžf/4/2013, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1, 2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.
35. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto skutočnosť preukázaná bola.
36. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem dodanie tovaru v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita - K). Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.
37. Žalobca ďalej namieta, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo nezistil skutkový stav. Správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 v znení neskorších predpisov, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké
úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Záverom žalobca uvádza, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax odvolacieho orgánu).
III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
38. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 23.9.2021, keď k jednotlivým námietkam žalobcu uvedených v žalobnom návrhu uviedol, že pokiaľ sa týka námietky, že správca dane neuznal odpočítanie dane výhradne na základe toho, že jeho dodávatelia, spoločnosť WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o. nepreberali zásielky a nereagovali, tak žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie a odôvodnil aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah dokazovania a závery prijaté na základe tohto dokazovania zo strany správcu dane žalovaný považuje za súladné so zákonom.
39. V súvislosti s nepredvolaním konateľa spoločnosti WM Finance pána Bronislava Baka a konateľa spoločnosti High Produce, s. r. o. Jose Gascona, žalovaný vo vyjadrení popísal ako sa správca dane snažil tieto osoby zabezpečiť až nakoniec došiel k záveru, že uvedené osoby s takouto identitou neexistujú.
40. Pokiaľ ide o vypočutie svedka A. B., obchodného zástupcu spoločnosti WM Finance, s. r. o., ktorý mal vystupovať na základe plnej moci a svedka D., vedúceho skladu, na ktorom vypočutí trvá, tak žalovaný uvádza, že pokiaľ ide o osobné údaje A. B., ktoré boli uvedené na splnomocnení, tak preverovaním bolo zistené, že takáto osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli uvedené na plnomocenstve sa nenachádza v Registri občanov SR a správca dane nemohol teda toho svedka predvolať za účelom objasnenia sporných obchodov.
41. Žalovaný uvádza, že svedok D. bol v konaní vypočutý, jednalo sa o vedúceho skladu žalobcu. Svedok však vo svojej výpovedi uviedol, že konateľov ani splnomocnených zástupcov spoločnosti dodávateľov nepoznal a on len preberal tovar.
42. Pokiaľ ide o vypočutie svedka C. D., obchodného zástupcu spoločnosti High Produce, s. r. o., aj v tomto prípade sa správca dane snažil zabezpečiť túto osobu na výsluch, avšak z Registra obyvateľov SR bolo zistené, že takáto osoba s takými údajmi, ktoré boli nahlásené ako údaje tejto svedkyne neexistuje, resp. nenachádza sa v Registri obyvateľov SR.
43. V súvislosti s námietkou žalobcu, že spoločnosť WM Finance, s. r. o. mala uzatvorenú riadnu rámcovú zmluvu a takisto spoločnosť High Produce, s. r. o. mala uzatvorenú zmluvu o vytvorenie reklamnej kampane, tak žalovaný uviedol, že ide len o formálne doklady, pričom nesplnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH je možné odpustiť len na základe týchto dokladov, pretože preverovaním bolo zistené, že osoby, ktoré boli na dodacích listoch podpísané a ktoré boli podpísané na dokladoch dodávateľských firiem skutočne neexistovali, ich totožnosť nebola vôbec zistená, hoci sa o to správca dane viackrát bezúspešne pokúšal. Pokiaľ ide o osobu svedka G. A., tak tento ako bývalý konateľ žalobcu uviedol pred správcom dane, že nikdy sa nestretol ani inak nekontaktoval s konateľmi uvedených spoločností, znamená to, že konatelia neboli osobne prítomní pri podpise zmlúv. Obchodní zástupcovia konajúci za uvedené spoločnosti na základe splnomocnení predložených žalobcom až v odvolacom konaní nepodpísali ani zmluvu ani sporné faktúry, hoci zo splnomocnenia boli na tento úkon oprávnený.
44. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že na ťarchu žalobcu pričítal skutočnosti, ktoré boli na strane subdodávateľov, teda osôb, s ktorými nebol žalobca priamo v kontakte, žalovaný uviedol, že negatívne zistenia ohľadom subdodávateľov správca dane nepričítal na ťarchu žalobcu ani žalobca neznášal z tohto titulu dôkaznú núdzu. Aj v prvostupňovom rozhodnutí správca dane uviedol, že svoje závery prioritne založil na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľovi.
45. V súvislosti s prenesením dôkazného bremena na žalobcu zo strany správcu dane, žalovaný uvádza, že podľa žalovaného je primárnou skutočnosťou pri uplatnení si nároku na odpočet DPH, uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý si svoj nárok na odpočet DPH uplatnil a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov, ktoré predkladá práve žalobca. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.
46. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že nie je mu zrejmé, na čom sú závery správcu dane založené v jeho rozhodnutí, tak žalovaný uvádza, že žalobnú námietku považuje za nedôvodnú. Správca dane podrobne popísal porušenie zákona o DPH aj daňového poriadku vo vzťahu k získaným dôkazom. Obchody deklarované spornými dokladmi žalobcu neboli uskutočnené dodávateľmi na nich uvedenými a to spoločnosťami WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o. Spoločnosti WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o. sporné zdaniteľné obchody nepreukázali žiadnym spôsobom, keď nereagovali na výzvy správcu dane, nepredložili požadované doklady, čím u správcu dane vznikli pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov.
47. V súvislosti s namietanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj súdneho dvora, žalovaný uvádza, že námietky žalobcu týkajúce sa rozloženie dôkazného bremena a predkladania dôkazov s argumentáciou na vyššie uvedenú judikatúru považuje žalovaný za námietku smerujúce k splneniu formálnych podmienok na predloženie listinných dôkazov, čo však pri uplatnení práva na odpočítanie dane nie je postačujúce, pretože formálna deklarácia predložených dokladov musí mať aj povahu faktu a v danom prípade preukazovať, že predmet fakturácie skutočne dodali dodávatelia uvedený na sporných faktúrach. Žalovaný zastáva názor, že nie je postačujúce iba citovať určité právne stanovisko vytrhnuté z kontextu, ale je aj potrebné preukázať, že daný rozsudok je možné aplikovať na daný prípad, čo žalobca neurobil.
48. K vyjadreniu žalovaného sa replikou zo dňa 18.11.2021 vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý uviedol, že naďalej zotrváva vo svojich vyjadreniach uvedených v žalobe a poukázal na to, že ak vychádzame z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ tak platí, že zákaz podvodu a zneužitia práva predstavujú všeobecné zásady práva EÚ, ktoré vplývajú na výklad sekundárneho práva EÚ a zodpovedajúcich vnútroštátnych noriem a tam, kde sa daňové subjekty domáhajú subjektívnych práv vyplývajúcich z práv EÚ sú orgány aplikácie práva povinné na zákaz podvodu a zneužitia prihliadať aj pri absencii ekvivalentného pravidla vo vnútroštátnom práve. Vo vzťahu k podvodu na DPH vyššie uvedené Súdny dvor EÚ sformoval v rozhodnutí Italmoda vo vzťahu k zákazu zneužitia práva aj s odkazom na predchádzajúcu rozhodovaciu prax. Tento záver Súdny dvor EÚ sformuloval v rozhodnutí Cussens, pričom v uvedenom rozhodnutí skonštatoval, že na túto zásadu musia vnútroštátne aplikácie práva prihliadať aj pri posudzovaní skutočností, ktoré nastali pred rozhodnutím Halifax, ktoré prvýkrát zásadu zákazu zneužitia práva pre oblasť DPH sformulovalo.
49. Pre režim podvodu SD EÚ tento test sformuloval v rozhodnutí H. D., ktoré nadväzovalo a rozvíjalo argumenty v rozhodnutí Optigen. H. D. test už prevzal do svojej rozhodovacej praxe aj Najvyšší súd SR a pozostáva zo štyroch otázok, na ktoré musí byť kumulatívne odpovedané kladne: a) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? - Žalobca uvádza, že z jeho konania žiadny daňový únik nevznikol, keďže tovar, služby riadne nakúpil a zaplatil za ne cenu aj s DPH prevodom na účet dodávateľa. b) Ak vznikol daňový únik je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? - Žalobca jednoznačne uvádza, že sa podvodného konania nedopustil a jeho činnosťou daňový únik nevznikol a ani nemohol vzniknúť.
c) Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? - Žalobca sa nedopustil podvodného konania a ani žiadny dôkaz o podvodnom konaní žalobcu sa v danom spise nenachádza. d) Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? - Žalobca ako daňový subjekt o údajnom podvodnom konaní nevedel a ako zo spisu vyplýva, ani vedieť nemohol. Čo sa týka žalobcu na základe vykonaného dokazovania rozhodne nemožno ustáliť, že by na všetky tie otázky H. D. testu bolo možné odpovedať kladne.
50. Zreteľné je to najmä na rozhodnutiach SD EÚ Maks Pen a SGI Valeriane. V rozhodnutí Maks Pen SD EÚ výslovne uviedol, že pochybnosti o dodávateľských kapacitách dodávateľa (prípadne jeho subdodávateľov) odôvodňujú zamietnutie práva na odpočítanie dane iba pod dvojitou podmienkou, že a) táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a b) ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou tohto podvodu. Inak povedané, pochybnosti o dodávateľovi (prípadne odberateľovi) v reťazci dodaní sú relevantné iba ako indikátory pre naplnenie H. D. testu. Samé osebe nemôžu viesť k zamietnutiu práva na odpočítanie dane. Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutí SD EÚ LVK, PPUH a Stroj Trans. Pri SGI Valeriane SD EÚ priamo vo výroku rozsudku SD EÚ skonštatoval, že neexistenciu dodávky má preukázať správca dane. To vo vyššie uvedenom kontexte implikuje, že nestačí, aby len bolo ustálené, že konkrétny dodávateľ nemohol určitú dodávku zrealizovať, ale musí byť ustálené, že dodávka skutočne nebola zrealizovaná (nikým).
51. Zásadu zákazu zneužitia práva taktiež formuloval SD EÚ. Vymedzenie rigorózneho testu pre identifikáciu zneužitia je možné identifikovať v rozhodnutí SD EÚ Emsland-Stärke, kde SD EÚ uviedol, že „zistenie zneužitia vyžaduje, v prvom rade, kombináciu objektívnych okolností za ktorých, napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel. Vyžaduje, v druhom rade, subjektívny prvok pozostávajúci z úmyslu dosiahnuť výhodu z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok potrebných na jej dosiahnutie. Existencia tohto subjektívneho prvku môže byť založená, okrem iných, cez dôkaz kolúzie medzi vývozcom zo spoločenstva prijímajúcim podporu a dovozcom tovaru v nečlenskom štáte.“ Následne vo vzťahu k daňovým otázkam bola zásada zákazu zneužitia práva uplatnená v rozhodnutí SD EÚ Halifax vo vzťahu k DPH. Hoci rovnaký záver o právnych následkoch zneužitia už takmer o rok skôr SD EÚ vyslovil vo veci Fini, vo veci Halifax bol podrobne rozpracovaný dvojdielny test na zistenie zneužívajúcej praktiky, kde musí byť ustálené: „(1) aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami; a (2) musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Vnútroštátny súd pritom môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi zahrnutými podnikateľmi v pláne zníženia daňového zaťaženia.“ Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri testovaní zneužitia je vždy nutné súčasne ustáliť, že a) priznaná výhoda bola v rozpore s predmetom a cieľom aplikovaného ustanovenia (tzv. objektívny test) a b) získanie uvedenej výhody bolo hlavným cieľom uskutočnených transakcií (tzv. subjektívny test). T.j. rozpor s predmetom a cieľom aplikovanej normy musí byť doplnený „zlým úmyslom“ daňovníka. Nestačí pritom, aby bol naplnený len jeden zo znakov. Čo sa týka žalobcu, ten nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a ani žiadny „zlý úmysel daňovníka“ neexistuje a ani neexistoval.
52. Žalobca ďalej poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sžfk/5/2018, kde súd s odkazom na európsku judikatúru (rozsudok ESD č. C-277/14), vychádzajúcu zo šiestej smernice, v zmysle ktorej prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom, aby zamietli priznanie práva na odpočet, ak sa vzhľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudky ESD Bonik, C-285/11, body 35 a 37, a Maks Pen, C-18/13, bod 26). Jedná sa o prípady, keď daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojím nadobudnutím zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Len v takom prípade sa zdaniteľná osoba musí považovať za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo využitia služieb v rámci
zdaniteľných plnení. V prípade, ak sú splnené vecné a formálne podmienky k vzniku a výkonu práva na odpočet, nie je v súlade s režimom práva na odpočet, aby sa zamietnutím postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľmi alebo, že dotknuté plnenie je zapojené do podvodu spáchaného dodávateľom alebo, že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou osobou alebo po ňom nasledovalo (rozsudky ESD C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-439/04, C-440/04, C-80/11, C-142/11). V prípade, ak daňový orgán spochybní zrealizovanie dodávky alebo skonštatuje nezrovnalosti, ktorých sa mal dopustiť vystaviteľ faktúry s prihliadnutím na objektívne skutočnosti, je na ňom, aby sám preukázal, že adresát vedel alebo mal vedieť, že plnenie uvádzané ako základ vzniku práva na odpočet, bolo súčasťou podvodu na DPH bez toho, aby takéto poverovania vyžadoval od daňového subjektu.
53. Vo svetle uvedeného konštatujú, že zo strany správcu dane však nedošlo k zisteniu (v spise sa nenachádza žiaden doklad, ktorý by takúto skutočnosť preukazoval alebo naznačoval), že by sa žalobca vedome podieľal na podvodnej činnosti svojich dodávateľov, alebo, že by žalobca mal vedomosť o zneužívaní princípov systému DPH týmito subjektami, pričom ani pochybnosti správcu dane o fiktívnosti predmetnej dodávky do dispozície žalobcu, sa nezakladajú na jeho relevantných zisteniach. K miere opatrnosti daňového subjektu uvádzajú, že v praxi súdy, ako aj SD EÚ vychádzajú pri posudzovaní miery opatrnosti daňových subjektov najmä z toho, že pred začatím obchodnej transakcie s novým obchodným partnerom je nutné, aby si daňový subjekt: a) preveril jeho identitu (napr. v obchodnom registri, kontrola jeho platcovstva DPH) - uvedené žalobca riadne vykonal, b) zachytil vzájomnú komunikáciu písomnou zmluvou s náležitou dokumentáciou ohľadom uskutočňovania obchodnej spolupráce (doklady o prevzatí tovaru, kontroly skladových zásob a pod.) - uvedené žalobca riadne vykonal, c) nastavil štandardný spôsob úhrady ceny za tovar alebo služby (forma bezhotovostného platobného styku) - uvedené žalobca riadne vykonal. Taktiež Finančné riaditeľstvo SR je podľa daňového poriadku povinné zverejňovať zoznam daňových dlžníkov, zoznam daňových subjektov registrovaných pre DPH a ostatné zoznamy daňových subjektov v súlade s § 52 daňového poriadku, v žiadnom uvedenom zozname sa dodávateľské spoločnosti nenachádzali, ani neboli vedené ako rizikový daňový subjekt. V zmysle zaužívanej praxe súdov aj SD EÚ ak daňový subjekt splní vyššie uvedené požiadavky týkajúce sa miery opatrnosti a aj napriek tomu sa nevedomky stane napríklad účastníkom reťazového obchodovania, v ktorom by išlo o daňový podvod, nie je možné mu uprieť právo na odpočet dane.
54. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
IV. Relevantná právna úprava
55. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je
b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.
Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1)zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1) neustanovuje inak.
V. Konanie pred správnym súdom a právne posúdenie veci súdom
56. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a obsahom administratívneho spisu orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom za splnenia podmienok, keď účastníci požiadali o nariadenie pojednávania, nariadil vo veci pojednávanie na deň 16.2.2023, pričom vec prejednal podľa § 107 ods. 1 SSP v neprítomnosti účastníkov konania, keď z neúčasti sa ospravedlnil iba zástupca žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
57. Žalobca sa pojednávania nezúčastnil napriek tomu, že právny zástupca žalobcu mal doručenie vykázané, lehotu na prípravu na pojednávanie zachovanú, svoju účasť neospravedlnil, a preto súd pojednával v jeho neprítomnosti.
58. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu podľa zákona o DPH za zdaňovacie obdobie august 2018, pričom daňová kontrola bola začatá dňa 18.12.2018 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102224530/2018 zo dňa 12.11.2018.
59. Správca dane vyhotovil dňa 14.11.2019 z daňovej kontroly Protokol č. 102614267/2019, spolu s výzvou č. 102619342/2019 zo dňa 14.11.2019 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a tento bol doručený žalobcovi dňa 2.12.2019, tým bola daňová kontrola ukončená a dňa 3.12.2019 začalo vyrubovacie konanie.
60. Následne bolo daňovému subjektu doručené oznámenie o oboznámení sa so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly č. 102423660/2019 zo dňa 23.10.2019, pričom žalobca sa v určenej lehote k oboznámeniu nevyjadril.
61. O výsledku z daňovej kontroly správca dane vyhotovil dňa 14.11.2019 protokol č. 102614267/2019, ktorý bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu dňa 2.12.2019.
62. Žalobca sa v stanovenej lehote 30 dní odo dňa doručenia protokolu písomne nevyjadril k zisteniam uvedeným v protokole a následne správca dane dňa 3.1.2020 vydal prvostupňové rozhodnutie.
63. Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že daňový subjekt, t. j. žalobca si za zdaňovacie obdobie august 2018 uplatnil odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti High Produce, s.r.o. za nákup tovaru (išlo o 8 faktúr bližšie identifikovaných v rozhodnutiach správnych orgánov v celkovej sume 87 967,56 eur, z toho základ dane predstavoval 73 306,30 eur a DPH vo výške 14 661,26 eur, pričom k sporným faktúram boli priložené dodacie listy a k faktúram aj objednávky.
64. Okrem toho si žalobca uplatnil za mesiac august 2018 odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti WM Finance, s. r. o. za tovar (obalový materiál, palety) a služby (tlač katalógu, letákov) bližšie špecifikovaných v šiestich faktúrach, ktoré sú označené v rozhodnutiach správnych orgánov v celkovej sume 82 280,40 eur, z toho základ dane 68 567 eur a DPH vo výške 13 713,40 eur, pričom k sporným faktúram boli priložené dodacie listy a objednávky.
65. V súvislosti s daným prípadom správny súd poukazuje na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či daňové subjekty spĺňajú v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči
štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, ako aj iných skutočností, rozhodujúcich pre právne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
66. Podľa zákona o DPH odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný a to práve osobou uvedenou na faktúre tzn. že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH voči nemu uplatnené práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.
67. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa osobitných predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.
68. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/4/2016 zo dňa 27.9.2018).
69. Je ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok 6Sžfk/30/2017 zo dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom 39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru aj doplnením dokazovaním odstráni vzniknuté pochybnosti.
70. V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti WM Finance, s. r. o. krajský súd poznamenáva, že dôležitou skutočnosťou, ktorá spochybňuje dodanie tovaru a služieb od tohto dodávateľa pre žalobcu je, že počas celého konania v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo identifikovať osobu Bronislava Baka, konateľa spoločnosť WM Finance, s. r. o. Správca dane v doplňujúcom dokazovaní na základe pokynu odvolacieho orgánu požiadal poľskú daňovú správu, aby na základe údajov, ktoré vyplývali zo spisového materiálu predvolali osobu Branislava Baka a vypočuli ho k dodávkam tovaru a služieb pre spoločnosť žalobcu, avšak na základe údajov, ktoré mal slovenský správca dane k dispozícii sa nepodarilo poľskej finančnej správe túto osobu nájsť v registri daňových subjektov, občiansky preukaz s uvedeným číslom nepatril žiadnemu poľskému daňovému subjektu. Tu nemožno súhlasiť s námietkou, že správca dane sa nedostatočne zaoberal otázkou predvolania tejto osoby, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osoba Bronislav Bak s identifikačnými údajmi uvedenými správcom dane, a ktoré boli poskytnuté v rámci daňovej kontroly aj zo strany žalobcu, neexistuje v poľskej databáze a poľský doklad č. APR969183 nepatrí žiadnej osobe, ktorá by sa nachádzala v poľských databázach daňových subjektov.
71. Ďalšie pochybnosti súvisiace so spoločnosťou WM Finance, s. r. o. sú aj v tom, že osoba, ktorá mala byť splnomocnená na uzatváranie obchodov so žalobcom za spoločnosť WM Finance, s. r. o., svedok A. B. takisto nebol identifikovaný podľa údajov, ktoré boli predložené na plnomocenstve, ktoré malo zakladať právomoc tohto subjektu uzatvárať zmluvy a vystavovať faktúry za spoločnosť WM
Finance. Osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli v plnomocenstve uvedené sa nenachádza v Registri obyvateľov SR a správca dane teda nemohol ani túto osobu predvolať na objasnenie sporných zdaniteľných obchodov.
72. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že konateľ spoločnosti WM Finance, s. r. o. pán Bronislav Baka je osobou, ktorú sa nepodarilo identifikovať ani na základe údajov, ktoré obsahovali listiny, ktoré boli predložené zo strany daňového subjektu, pričom v danom prípade bolo potrebné, aby v záujme preukázania sporných daňových obchodov žalobca vyvinul iniciatívu, ktorej výsledkom by bolo zabezpečenie dokladov, resp. údajov, ktoré by dostatočným spôsobom identifikovali osobu konateľa, keďže v prvom rade žalobca musí mať záujem na tom, aby údaje, ktoré predkladá daňovému úradu ako správcovi dane zodpovedali skutočnosti.
73. V súvislosti so zabezpečovaním obchodov medzi spoločnosťami WM Finance, s. r. o. ako dodávateľom a žalobcom sa žalobca bránil aj tým, že tieto obchody boli uskutočňované aj cestou bývalého konateľa, daňového subjektu G. A., ktorý bol v predmetnom konaní vypočutý, pričom tohto výsluchu sa žalobca nezúčastnil, uvedený svedok v rámci výpovede pred správcom dane uviedol, že obchodnú spoločnosť WM Finance pozná, že ich spoločnosť, t. j. spoločnosť žalobcu dostala obchodnú ponuku na obalové materiály od pána A. B., ktorý zastupoval firmu WM Finance, ako obchodný zástupca, uviedol aj jeho mobilné telefónne číslo a tovar daňovému subjektu mal dodávať pán B. na paletách špeditérskou firmou, ktorej názov si však svedok nepamätal. Svedok G. A. však uviedol, že sa nestretol osobne s konateľom spoločnosti WM Finance, s. r. o. a ani nebol v kontakte s inými osobami. Svedok nemal ani vedomosť odkiaľ spoločnosť dodaný tovar nakupuje, pričom uviedol, že takáto spolupráca trvala približne dva roky. Z výpovede uvedeného svedka vyplýva, že tento svedok dostatočným spôsobom nepreukázal, že by dochádzalo k dodávkam tovaru a služieb od spoločnosti WM Finance, s. r. o. pre spoločnosť žalobcu, keďže neposkytol správcovi dane žiadne doklady, ktoré by takéto obchody potvrdzovali.
74. Pokiaľ tento svedok tvrdil, že obchody prebiehali medzi ním a splnomocneným zástupcom spoločnosti WM Finance, s. r. o. A. B., tak ako už bolo vyššie uvedené, osoba A. B. nebola dostatočným spôsobom identifikovaná a takáto osoba sa nenachádzala ani v Registri obyvateľov SR a preto nebolo možné zo strany správcu dane preveriť tvrdenia, ktoré tento svedok uviedol v rámci svojej výpovede pred správcom dane.
75. Aj vo vzťahu k spoločnosti High Produce, s. r. o. bola preverovaná osoba konateľa spoločnosti, a to Jose Gascon, občan Španielskeho kráľovstva, ktorý bol na základe údajov, ktoré boli poskytnuté žalobcom, predvolávaný na výsluch, avšak zásielka sa vrátila s oznámením „adresát neznámy“. V priebehu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo jednoznačným spôsobom identifikovať osobu Jose Gascona, pričom žalovaný v tomto smere vykonal aj žiadosť o MVI na príslušnú daňovú správu v Španielsku, kde dopytovaný orgán na základe mena, priezviska a dátumu narodenia neidentifikoval daňovníka Jose Gascona.
76. Správca dane na základe pokynu odvolacieho orgánu preveril aj osobné údaje osoby C. D., ktorý mal byť osobou splnomocnenou na základe splnomocnenia, ktoré predložil žalobca, uzatvárať obchody a vystavovať faktúry za spoločnosť High Produce, s. r. o., pričom rovnako ako u splnomocneného zástupcu spoločnosti WM Finance, s. r. o., A. B. ani u osoby C. D. nebolo možné identifikovať túto osobu, keďže sa táto nenachádzala v Registri obyvateľov SR a správca dane ju preto nemohol predvolať ako svedka za účelom objasnenia sporných zdaniteľných obchodov. V tejto skutočnosti krajský súd rovnako ako pri spoločnosti WM Finance, s. r. o. konštatuje, že žalobca nedostatočným spôsobom identifikoval osoby, s ktorými mal uzatvárať sporné obchody, na základe ktorých predložil faktúry, z ktorých si následne uplatňoval právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
77. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný sa riadili iba subjektívnymi úvahami, ktoré neboli založené na dôkazoch, tak krajský súd poznamenáva, že ide o námietku, ktorá nebola riadne zdôvodnená v žalobe, keďže žalobca len vo všeobecnej rovine uvádza, že podstatnou vadou spôsobujúcou nepreskúmateľnosť rozhodnutia je absencia vlastných logických úvah a záverov správcu dane. Podrobne nevysvetľuje, v ktorom smere považuje rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovaného za nedostatočne odôvodnené, keďže z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí je jednoznačné, že daňové orgány založili svoje rozhodnutie na tom, že
daňový subjekt nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenie, že tovary a služby mu boli dodané práve tými dodávateľmi, ktoré sú deklarovaní na predložených dodávateľských faktúrach. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový správny orgán, t. j. správca dane ako aj žalovaný, sa v dostatočnej miere zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie meritórneho rozhodnutia, keď poukázali na to, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru od deklarovaných dodávateľov.
78. V súvislosti so žiadosťou žalobcu, aby v danej veci bol vypočutý aj vedúci skladu žalobcu pán D., žalovaný uviedol, že tento svedok bol vypočutý. Svedok uviedol, že nepoznal konateľov ani splnomocnených zástupcov spoločnosti WM Finance a High Produce, s. r. o. On len preberal tovar v sklade a nepamätal si už o aké spoločnosti sa jednalo.
79. V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena na žalobcu krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu tovaru, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou WM Finance, s. r. o. a spoločnosťou High Produce, s. r. o., tak ako to deklaroval žalobca a nebolo preukázané, že uvedeným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu uvedenú na faktúrach priznať a odviesť. Uvedené doklady sú dokladmi len vtedy, ak odrážajú reálnu skutočnosť. Na ťarchu žalobcu v danom prípade je tá skutočnosť, že si dostatočným spôsobom nepreveril osoby, ktoré jednali za dodávateľské spoločnosti, a to osoby A. B. a C. D., s ktorými mal žalobca jednať pri uzatváraní obchodov. Tieto osoby dostatočne neidentifikoval, pričom bývalý konateľ spoločnosti žalobcu G. A. uviedol, že pri uzatváraní obchodov s týmito osobami im postačoval telefónny kontakt, poprípade vizitka spoločnosti. Tu treba na ťarchu žalobcu uviesť, že žalobca nekonal s dostatočnou opatrnosťou pri uzatváraní obchodných vzťahov, čo má za následok, že nemohol byť žalobcovi priznaný nárok dodávateľských faktúr od spoločností, ktoré žalobcovi tovar a služby nemohli podľa výsledkov dokazovania dodať.
80. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR zákonnú ochranu používa len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje a s ktorými uzatvára obchodné vzťahy.
81. V súvislosti s námietkou žalobcu, že pokiaľ správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, tak mal preukázať, kto žalobcovi tovary a služby dodal, keď to neboli dodávateľské spoločnosti, ako tvrdí správca dane a žalovaný, tak krajský súd poznamenáva, že nie je úlohou správcu dane ani daňových orgánov preukazovať pôvod tovaru, pretože táto povinnosť je na strane žalobcu, teda daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok.
82. Správca dane na základe vyhodnotenia dôkazov získaných počas daňovej kontroly spochybnil deklarované obchodné transakcie vykonané žalobcom. U dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach sa nepreukázali, že by v rozhodnom období disponovali materiálnym plnením, ktoré by mohli dodať daňovému subjektu a že by reálne vykonávali ekonomickú činnosť. Kontrolovaný daňový subjekt tieto pochybnosti nevyvrátil, v posudzovanom prípade nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľa WM Finance, s. r. o. ani dodávateľa High Produce, s. r. o. pri dodaní tovaru a služieb v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH a preto mu nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. V súvislosti s návrhom žalobcu, aby bol vo veci vypočutý G. A. ako svedok, správny súd uvádza, že jeho vypočutie v postavení svedka nebolo možné, keďže táto osoba bola konateľom spoločnosti žalobcu a táto osoba bola vypočutá dňa 3.12.2018, pričom k obchodnej spolupráci medzi žalobcom a spoločnosťami High Produce, s. r. o. a WM Finance, s. r. o. nepodala žiadne vyjadrenie, ktoré by potvrdilo obchodnú spoluprácu medzi týmito subjektami.
83. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane, resp. žalovaný, založil svoje rozhodnutie na subjektoch, s ktorými žalobca nebol v priamom kontakte, v priamom obchodnom vzťahu, teda na subdodávateľoch, tak táto námietka je podľa názoru krajského súdu zavádzajúca, pretože správne orgány v rámci vykonaného šetrenia spochybnili práve subjekty dodávateľov, a to zo spoločnosti WM Finance, s. r. o. a High Produce, s. r. o., keď spochybnili najmä tú skutočnosť, že osoby, ktoré mali za tieto spoločnosti vystupovať v rámci obchodných vzťahov za tieto spoločnosti skutočne vystupovali, a teda že uzatvorili reálne obchody so žalobcom, tak ako ich deklaroval žalobca v uplatnenom nároku.
84. Pokiaľ žalobca tvrdí, že predložil reálne dôkazy o uskutočnení predmetných obchodov, teda účtovné doklady, potvrdenia od dodávateľov, odberateľov, potvrdenie o preprave, tak krajský súd, podobne ako žalovaný, z obsahu spisového materiálu zistil, že takéto tvrdenia sú zavádzajúce a nepravdivé, pretože daňový subjekt nepotvrdil žiadne potvrdenia od dodávateľov, žiadne dôkazy o preprave sporného tovaru, nepodarilo sa žalobcovi dostatočným spôsobom identifikovať osoby, s ktorými jednal pri uzatváraní obchodných vzťahov.
85. V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukazuje žalobca v podanej žalobe krajský súd poznamenáva, že táto judikatúra nemá vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu a je pre daný prípad neaplikovateľná. Správca dane, ako aj žalovaný, založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré sa zakladajú na priamom vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a nie na vzťahoch, ktoré vyplývajú zo subdodávateľských spoločností, s ktorými žalobca priamo nebol v kontakte a s ktorými neuzatváral priame obchodné transakcie. Okrem toho v súvislosti s príslušnou judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca, krajský súd poznamenáva, že ide o judikatúru, ktorá nepopiera právo žalobcu uplatniť si právo na odpočet DPH, avšak z tejto judikatúry, ktorá bola argumentačne predložená žalobcom jednoznačne vyplýva, že v danom prípade nedošlo zo strany správnych orgánom k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ale bolo potvrdené, že v danom prípade žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní dôkazov, ktoré mali potvrdiť oprávnenosť jeho nároku v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď nedostatočným spôsobom identifikoval osoby, s ktorými vstupoval do obchodných vzťahov.
86. Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, na ktorú poukazoval, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka neobstojí, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu spisového materiálu.
87. Správny súd považuje za potrebné k veci ešte uviesť, že v máji 2018 ako aj v auguste 2018 bol predmetom dodávok od spoločnosti High Produce, s.r.o. druhovo rovnaký sporný tovar (papier, obalový materiál, fólie, lepiace pásky, lepidlo) a od spoločnosti WM Finance, s.r.o. druhovo rovnaký sporný tovar a služby (kartón samoskladací, etikety žlté 100 x 32 expedícia, palety drevené, tlač katalógu 3P slúži Vám, leták A4 CMYK plnofarebný a jednotlivé položky s označením CE), pričom ohľadom zdaňovacieho obdobia máj 2018 rozhodoval tunajší súd pod č.k. 14S/49/2021, pričom rozsudok bol vydaný dňa 9.2.2023. Vzhľadom k tomu, že ide o skutkovo ako aj po právnej stránke dodávateľsko- odberateľské vzťahy medzi totožnými subjektami, pričom rozdiel bol iba v posudzovanom zdaňovacom období, tak správny súd odkazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia uvedené v konaní 14S/49/2021.
88. S poukazom na vyššie uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol.
89. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v zásade neprináleží.
90. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.