Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/51/2014

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľky: O. N., nar. XX.X.XXXX, bytom P. č. XXX, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná č. 2835/1A, proti odporcom: 1/ L. Y., nar. X.X.XXXX, bytom P. č. XXX, 2/ O. Z., na neznámom mieste, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdkova č. 36, 3/ M. N., na neznámom mieste, zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdkova č. 36, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v konaní o odvolaní odporcov 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. -172 zo dňa 7. februára 2013, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom určil podľa práva platného do roku 1950, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností CKN 623/1 - orná pôda o výmere 214 m2 a CKN 623/2 - orná pôda o výmere 1177 m2, vytvorených geometrickým plánom č. 36859010-8/1011 zo dňa 21.2.2011, vyhotoveným Geodéziou Žilina, a.s., ktorý bude tvoriť neoddeliteľnú súčasť rozsudku, ktoré sú totožné s nehnuteľnosťou č. EKN 5238 - orná pôda o výmere 1177 m2, zapísanou na LV č. XXXX, okres Čadca, obec Olešná, katastrálne územie P.. Aplikujúc ustanovenie a navrhovateľke nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal preukázané, že nehnuteľnosť vytvorená geometrickým plánom v roku 2011 ako CKN 623/1 a 623/2 zodpovedá nehnuteľnosti, ktorá bola vytvorená do roku 1950 a zmapovaná ako EN pred THM 5238 (vzhľadom k zjednotenému operátu je totožná aj s EKN 5238). Na zistený skutkový stav súd aplikoval hmotné právo platné do roku 1950 na základe platného do roku 1950 a rozhodnutia 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky, ktorým bol zaujatý zjednocovací právny názor na aplikáciu faktickej deľby a zámeny do roku 1950 ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva na základe vydržania podľa a nasl. v spojení s . Navrhovateľka mala v konaní preukázať dlhoročný, nerušený stav užívania reálne vydelenej nehnuteľnosti, ktorá je zhodná s novovytvorenou nehnuteľnosťou. Keďže Slovenský pozemkový fond ako zástupca odporcov 2/ a 3/ deľbu popiera, bolo jeho povinnosťou preukázať opak, a to v pozitívnom slova zmysle. Mal preukázať, že odporcovia 2/ a 3/ nadobudli vlastnícke právo k ideálnym spoluvlastníckym podielom, pretože nerušene, dlhodobo svoj ideálny spoluvlastnícky podiel užívali, delili sa o úrodu podľa podielov, až nadobudli vlastnícke právo k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu. V tomto smere Slovenský pozemkový fond dvoje tvrdenia nepreukázal. Opačné rozhodnutie vo veci by bolo podľa názoru okresného súdu v rozpore s dobrými mravmi, pretože navrhovateľa sa dožadovala len „otcovizne“, nepožadovala cudzí majetok. K rozhodnutiu o náhrade trov konania súd prvého stupňa poukazoval na správanie sa odporkyne 1/, ktorá nepopierala nárok navrhovateľky a na právny status zástupcu odporcov 2/ a 3/, ktorý si pri zastupovaní účastníkov len plnil svoje zákonné povinnosti, z ktorého dôvodu nemôže znášať trovy konania úspešnej účastníčky.

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia 2/ a 3/ (v ich mene Slovenský pozemkový fond), ktorí sa domáhali zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedli, že v konaní nebolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva v dávnej minulosti, ku ktorému malo dôjsť na základe reálnej deľby medzi pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi ešte za platnosti uhorského obyčajového práva na Slovensku do roku 1950. Upriamili pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2011 a na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20.4.2010 (ide o jedno súdne konanie), ktoré riešilo otázku preukázania reálnej deľby v dávnej minulosti za platnosti uhorského obyčajového práva. V uvedenej veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno; samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti totiž automaticky nezakladá vznik vlastníckeho práva. V predmetnej veci bolo potrebné skúmať, či došlo k nadobudnutiu vlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti dohodou, nakoľko táto nehnuteľnosť bola v pozemkovej knihe zapísaná na viacerých spoluvlastníkov. V spomínanom konaní navrhovateľ reálnu deľbu nehnuteľnosti nepreukázal. Keďže navrhovateľ v konaní uvádzal titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, sám tak fakticky poprel existenciu nadobudnutia vlastníckeho práva na základe reálnej deľby. Zo svedeckých výpovedí vyplývalo, že sa nikto nevedel vyjadriť k reálnej deľbe nehnuteľnosti dohodou. Svedkovia len uvádzali kto a ako nehnuteľnosť užíval, kedy sa stavalo oplotenie a pod. Ak okresný súd poukazoval na rozhodnutie č. 911/1932, odvolatelia považovali za nevyhnuté upriamiť pozornosť na časť rozhodnutia, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd, osvojivší si skutkový stav zistený v rozsudku prvého súdu a jeho dôvody, vzal na základe posudku znalca Ing. Michala G. za dokázané, že terajší stav držby sa skutočne líši od stavu pozemnoknižného, a to tak, že pomer skutočnej držby medzi stranami je približne taký, ako to tvrdili žalujúci“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v tomto prípade sa nejedná o zákonnú domnienku v zmysle , ako to tvrdí súd v rozhodnutí, pretože i v samotnom rozhodnutí 911/1932 je uvedené, že reálna deľba bola dokázaná na základe znaleckého posudku ako jedného z dôkazných prostriedkov. I. N., rod. N. nadobudla spornú nehnuteľnosť v roku 1920 na základe kúpy, skutočnej držby a rozdelenia, bola si vedomá, že nadobudla len podiel 3/6-iny, nie reálne vydelenú časť. Do roku 1950 pozemková kniha umožňovala nielen zápis v podieloch, ale aj reálne vydelené nehnuteľnosti na základe geometrického plánu. Odvolatelia tiež namietali, že v geometrickom pláne č. 8/2011 chýba údaj, z ktorej EKN je vytvorená parcela CKN 632/1. Odvolatelia mali za to, že dôkazné bremeno je jednoznačne na strane navrhovateľky, ktorá v predmetnom konaní nepredložila žiaden relevantný dôkaz na podporu svojich tvrdení, nie na strane odporcov.

Navrhovateľka vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Rozhodnutie na ktoré bolo poukazované v odvolaní, nesúvisí s prejednávanou vecou. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že predmetné parcely boli užívané tromi generáciami jej rodiny na základe reálnej deľby. Dlhodobým a nerušeným užívaním bola preukázaná reálna deľba v dávnej minulosti, teda že dokázaný dlhotrvajúci stav držby a užívania nehnuteľnosti je vlastne dôkazom o tom, že došlo k dohode pozemno-knižných spoluvlastníkov do roku 1950 o deľbe, zámene týchto nehnuteľností, a to nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva, a to aj mlčky. Navrhovateľka podotkla, že v súčasnej dobe je prakticky nemožné zabezpečiť prípadných svedkov, ktorí boli osobne prítomní pri takejto deľbe, nakoľko v podstate ľudia, ktorí v dávnej minulosti v 30. rokoch mohli vnímať nejaké dohody týkajúce sa sporných nehnuteľností, sú mŕtvi. Možno konštatovať, že rodina navrhovateľky a jej predchodcovia užívali nehnuteľnosti nerušene, riadne, dlhodobo ako vlastné.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania podľa toto rozhodnutie v zmysle ustanovenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa . Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje , dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, odníme účastníkovi konania právo konať pred súdom, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní ( ). Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné obsahové požiadavky formulované v ustanovení Odôvodnenie je koncipované tak, aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia

- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou stručnosti, presnosti, ako aj základnými princípmi logického myslenia.

Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia ( a ). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Úlohou všeobecného súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Podľa aktuálnej právnej úpravy súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Spravidla pôjde o situáciu, kedy súd aj napriek množstvu zadovážených dôkazov nebude môcť rozhodnúť vo veci bez tohto ďalšieho dôkazu.

Podľa o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) údaje katastra uvedené v sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Predmetom návrhu na začatie konania bolo v posudzovanej veci určenie vlastníckeho práva k parcelám č. CKN 623/1a CKN 623/2, zapísaným na LV č. XXXX, vytvoreným geometrickým plánom č. 36859010-8/2011 z 21.2.2011, totožným s EKN parcelou č. 5238, k. ú. P.. Pokiaľ teda navrhovateľka v konaní tvrdila, že aktuálny zápis v katastri nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, bolo na nej, aby svoje tvrdenia preukázala dôkazmi. Až v prípade predloženia takýchto dôkazov a za predpokladu popierania ich dôveryhodnosti odporcami by sa dôkazné bremeno presunulo na druhú procesnú stranu. Pokiaľ okresný súd v napadnutom rozhodnutí poukazoval na potrebu splnenia dôkaznej povinnosti aj odporcami (že mali preukazovať vydržanie svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam), vychádzal z nesprávneho pochopenia základných princípov dokazovania v sporovom konaní. Inak povedané, bola to práve navrhovateľka, ktorá mala produkovať sumár dôkazov o tom, že sa stala vlastníčkou sporných nehnuteľností a až následne by eventuálne mohlo dôjsť k preneseniu dôkazného bremena na odporcov. Okresný súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia navyše nedostatočne vysporiadal s právnou stránkou veci, keď na zistený skutkový stav aplikoval „ platný do roku 1950“, resp. „právo platné do roku 1950“ a rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky č. 911/1932, a to bez podrobnej analýzy obsahu a zmyslu tejto právnej úpravy.

Aj napriek spomínaným nedostatkom spôsobujúcim nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku považoval krajský súd za potrebné upriamiť pozornosť na fakt, že v období platnosti predošlých právnych úprav bola prostriedkom evidencie nehnuteľností a právnym vzťahom k nim sústava pozemkových kníh. V nich boli zapísané nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obvode tej ktorej obce, a to aj s príslušnými právami, ktoré sa na ne vzťahovali. Boli pritom do 31.12.1950 jediným všeobecne platným prostriedkom preukazujúcim tieto vzťahy.

Základným poslaním pozemkovej knihy (ako knihy verejnej) bolo to, že ktokoľvek sa mohol z nej informovať o právnom stave nehnuteľnosti v nej zapísanej, teda zistiť, kto je jej vlastníkom, prípadne ako a čím je toto jeho právo obmedzené a aké bremená na nehnuteľnej veci viaznu. Podľa pôvodnej právnej úpravy, ktorá sa týchto kníh týkala, platila totiž zásada, že vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej do pozemkovej knihy bol (okrem výnimiek) ten, kto bol ako vlastník tejto veci zapísaný. Zápis v pozemkovej knihe mal teda nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter. Vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (tzv. konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy). Výnimku z tohto pravidla tvorilo iba nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti na základe vydržania alebo aj dedením. V zmysle rozhodnutia č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky treba v dlhotrvajúcom stave držby a užívania nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, vidieť dohodu strán o deľbe, prípadne zámene týchto nehnuteľností nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva; takáto dohoda môže byť uzavretá aj mlčky (konkludentným konaním).

Pokiaľ okresný súd mienil použiť na posudzovanú vec právo platné na území Slovenskej republiky do roku 1950 (pozn. v danom čase neexistoval, uplatňovalo sa uhorské obyčajové právo), mal sa zaoberať jeho obsahom a konkrétnymi normami dopadajúcimi na zistený skutkový stav a tvrdenia prezentované navrhovateľkou. Z napadnutého rozhodnutia však uvedené nevyplýva, okresný súd nijako nedefinoval predpisy, ktoré v danom prípade použil ani sa dostatočne nevenoval ich vzťahu k obsahu žaloby podanej navrhovateľkou.

Ak sa súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal s právnou stránkou veci a rozsudok riadne neodôvodnil, potom si taký súd nesplnil ústavne a zákonom vymedzenú povinnosť garantovať účastníkovi konania obsah základného práva na súdnu ochranu, právo na spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov. Takýto komplexne chybný postup súdu prvého stupňa by nemal naprávať súd vyššieho stupňa, ktorý je spravidla určený na to, aby správne vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach. Účelom fungovania opravného súdu je na kvalitativne vyššej úrovni, na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa na súde prvého stupňa dosiahol účel vyjadrený v v spojitosti s čl. 46 a nasl. , a nie nahrádzať podstatné pochybenia v postupe prvostupňového súdu. Z tohto dôvodu bol krajský súd nútený prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom dôjde k odstráneniu vytknutých pochybení v nadväznosti na vyššie formulovaný právny názor odvolacieho súdu a k zhodnoteniu všetkých zistených skutočností, pričom výsledné úvahy súdu sa v celej komplexnosti prejavia v novom rozhodnutí o vo veci samej. Pri ďalšom postupe bude okresný súd dbať na základné princípy dokazovania vyplývajúce predovšetkým z ustanovenia veta prvá

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.